Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 754/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. N., zastúpenej advokátkou JUDr. Andreou Havelkovou,

Advokátska kancelária Andrea Havelková, s. r. o., D. Dlabača 2748/28, Žilina, vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. novembra 2014 doručená sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala

porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

(ďalej len „“) a práva na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 19. mája 2010 podala na okresnom súde

žalobu o ochranu osobnosti. Okresný súd rozhodol v tejto veci dvakrát rozsudkom

z 31. marca 2011 a následne zo 17. júna 2013, ale jeho rozhodnutia boli dvakrát zrušené

Krajským súdom v Žiline [naposledy 28. februára 2014 (ďalej len „krajský súd“)]. Okresný

súd teda koná neefektívne a nesústredene a tiež od 27. marca 2014 je nečinný viac ako

7 mesiacov, preto sa sťažovateľka domnieva, že jeho doterajším postupom a nekonaním

okresného súdu v roku 2014 boli porušené jej základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

3. Sťažovateľka sa neobrátila na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na zbytočné

prieťahy, pretože sťažnosť podľa nej (a tiež Európskeho súdu pre ľudské práva, pozri

Komanický, Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike), nie je efektívnym a účinným

právnym prostriedkom nápravy.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný o jej sťažnosti

nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. bolo porušené jej základné právo podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní

bez zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume

5 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti

sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody

na jej odmietnutie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok

sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým malo byť porušené jej

základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote.

8. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že

sťažnosť v tomto čase je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd pri sťažnostiach

namietajúcich porušenie základného práva podľa , resp.

dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že

celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu

možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

“ (), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase

podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť

prijatá na ďalšie konanie“ (, ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (, m. m. ).

9. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná

neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa ( dohovoru) môže vyplývať

aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným

súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať

o zbytočných prieťahoch (napr. , , ). Ústavný súd

v súvislosti s hodnotením údajnej neefektívnosti postupu okresného súdu a v súlade so

svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa “ (napr. , ), dospel

k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože konanie okresného súdu nevykazuje

také znaky nečinnosti, ktoré by v čase rozhodovania ústavného súdu boli ústavne významné.

Okresný súd v tejto veci aj dvakrát rozhodol rozsudkom, a i keď možno pripustiť určitú

neefektívnu a nesústredenú prácu okresného súdu, postup okresného súdu smeroval

k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky a v zásade okresný súd koná plynulo, pričom

ústavný súd nezistil dlhšie obdobia nečinnosti, počas ktorých malo dochádzať k zbytočným

prieťahom. Ani sťažovateľka v sťažnosti neuviedla dlhšie obdobia nečinnosti okresného

súdu v namietanom konaní ako obdobie 7 mesiacov v roku 2014. Ústavný súd nemohol

prehliadnuť okolnosť, že v posudzovanej veci samotné odvolacie konania pred krajským

súdom trvali jeden rok (prvé rozhodnutie) a deväť mesiacov (druhé rozhodnutie), pričom

nečinnosť (prieťahy) krajského súdu sťažovateľka nenamieta (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde). Hoci svoju sťažnosť založila sťažovateľka najmä neefektívnej

a nesústredenej práci okresného súdu, čo možno čiastočne uznať, v okolnostiach danej veci

doba konania na okresnom súde však nie je neprimerane dlhá a v jej prípade išlo len

o ojedinelé prieťahy, ktoré samy osebe nedosahujú ústavne neprimeranú intenzitu.

Vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu preto ústavný súd hodnotí sťažnosť

sťažovateľky (v tomto čase) ako zjavne neopodstatnenú.

10. Z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že keď ústavný súd

zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými výraznými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2

( dohovoru), nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto

článkom (napr. ), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. ),

alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. , ,

).

11. Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval

doterajší postup okresného súdu za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho

po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ako porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa , resp. podľa

dohovoru. Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálne mohla spôsobiť

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 ( dohovoru), čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže

posúdiť. Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

12. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že mohol sťažnosť

odmietnuť aj pre neprípustnosť podľa v spojení s

ods. 1 , pretože sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní

predsedovi okresného súdu nepodala a jej obrana, že „sťažnosť nie je efektívnym alebo

účinným právnym prostriedkom nápravy“ (pozri bod 3), v okolnostiach posudzovanej veci

neobstojí. Ústavný súd k tomu v zmysle svojej konštantnej judikatúry (pozri

, , a ) uvádza, že

nevyčerpanie všetkých účinných prostriedkov nápravy (napr. sťažnosť na prieťahy v konaní

adresovaná predsedovi súdu) naďalej považuje v zásade za dôvod odmietnutia sťažnosti pre

jej neprípustnosť (body 13 a 14). Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva (Ištván a spol. resp. Komanický proti Slovenskej

republike), tieto in concreto boli iné ako vec sťažovateľky už len z toho dôvodu, že tam

posudzované prieťahy v konaní trvali oveľa dlhšie (išlo o prieťahy v trvaní 6 rokov

a 5 mesiacov, resp. viac ako 11 rokov), ako v tejto veci a vo vzťahu k (iba) okresnému súdu

(bod 9).

13. Ústavný súd na základe svojej stabilizovanej judikatúry (napr. ,

) netrvá na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl.

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) v zásade už iba v prípadoch, keď

dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie

zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho

názoru bez ďalšieho konštatovať. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred

zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1)

zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy

aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

14. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných

prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho

základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa

osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd

pred ústavným súdom.

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky ( ).

16. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby po

splnení všetkých zákonom ustanovených náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade

zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu bude dochádzať k zbytočným

prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2014