Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 754/2014
PDF · 159.36 KB
No categories available
I. ÚS 754/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. decembra 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. N., zastúpenej advokátkou JUDr. Andreou Havelkovou,
Advokátska kancelária Andrea Havelková, s. r. o., D. Dlabača 2748/28, Žilina, vo veci
namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/107/2010
a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. N. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. novembra 2014 doručená sťažnosť M. N. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C/107/2010.
2. Sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že 19. mája 2010 podala na okresnom súde
žalobu o ochranu osobnosti. Okresný súd rozhodol v tejto veci dvakrát rozsudkom
z 31. marca 2011 a následne zo 17. júna 2013, ale jeho rozhodnutia boli dvakrát zrušené
Krajským súdom v Žiline [naposledy 28. februára 2014 (ďalej len „krajský súd“)]. Okresný
súd teda koná neefektívne a nesústredene a tiež od 27. marca 2014 je nečinný viac ako
7 mesiacov, preto sa sťažovateľka domnieva, že jeho doterajším postupom a nekonaním
okresného súdu v roku 2014 boli porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3. Sťažovateľka sa neobrátila na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na zbytočné
prieťahy, pretože sťažnosť podľa nej (a tiež Európskeho súdu pre ľudské práva, pozri
Komanický, Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike), nie je efektívnym a účinným
právnym prostriedkom nápravy.
4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný o jej sťažnosti
nálezom rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 2 C/107/2010 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a prikázal okresnému súdu konať v namietanom konaní
bez zbytočných prieťahov. Zároveň sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume
5 000 € a náhrady trov právneho zastúpenia.
II.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti
sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody
na jej odmietnutie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok
sťažovateľky na ochranu pred postupom okresného súdu, ktorým malo byť porušené jej
základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote.
8. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, že
sťažnosť v tomto čase je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd pri sťažnostiach
namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1
dohovoru odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že
celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu
možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase
podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu
zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny
rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti
alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte
s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
9. Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať
aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014). Ústavný súd
v súvislosti s hodnotením údajnej neefektívnosti postupu okresného súdu a v súlade so
svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel
k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad, pretože konanie okresného súdu nevykazuje
také znaky nečinnosti, ktoré by v čase rozhodovania ústavného súdu boli ústavne významné.
Okresný súd v tejto veci aj dvakrát rozhodol rozsudkom, a i keď možno pripustiť určitú
neefektívnu a nesústredenú prácu okresného súdu, postup okresného súdu smeroval
k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky a v zásade okresný súd koná plynulo, pričom
ústavný súd nezistil dlhšie obdobia nečinnosti, počas ktorých malo dochádzať k zbytočným
prieťahom. Ani sťažovateľka v sťažnosti neuviedla dlhšie obdobia nečinnosti okresného
súdu v namietanom konaní ako obdobie 7 mesiacov v roku 2014. Ústavný súd nemohol
prehliadnuť okolnosť, že v posudzovanej veci samotné odvolacie konania pred krajským
súdom trvali jeden rok (prvé rozhodnutie) a deväť mesiacov (druhé rozhodnutie), pričom
nečinnosť (prieťahy) krajského súdu sťažovateľka nenamieta (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde). Hoci svoju sťažnosť založila sťažovateľka najmä neefektívnej
a nesústredenej práci okresného súdu, čo možno čiastočne uznať, v okolnostiach danej veci
doba konania na okresnom súde však nie je neprimerane dlhá a v jej prípade išlo len
o ojedinelé prieťahy, ktoré samy osebe nedosahujú ústavne neprimeranú intenzitu.
Vychádzajúc z analýzy postupu okresného súdu preto ústavný súd hodnotí sťažnosť
sťažovateľky (v tomto čase) ako zjavne neopodstatnenú.
10. Z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že keď ústavný súd
zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými výraznými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto
článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
11. Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval
doterajší postup okresného súdu za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho
po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie ako porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálne mohla spôsobiť
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru), čo však ústavný súd v súčasnom období nemôže
posúdiť. Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
12. Nad rámec uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že mohol sťažnosť
odmietnuť aj pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní
predsedovi okresného súdu nepodala a jej obrana, že „sťažnosť nie je efektívnym alebo
účinným právnym prostriedkom nápravy“ (pozri bod 3), v okolnostiach posudzovanej veci
neobstojí. Ústavný súd k tomu v zmysle svojej konštantnej judikatúry (pozri
II. ÚS 423/2012, I. ÚS 145/2013, IV. ÚS 62/2013 a III. ÚS 80/2013) uvádza, že
nevyčerpanie všetkých účinných prostriedkov nápravy (napr. sťažnosť na prieťahy v konaní
adresovaná predsedovi súdu) naďalej považuje v zásade za dôvod odmietnutia sťažnosti pre
jej neprípustnosť (body 13 a 14). Pokiaľ sťažovateľka poukazovala na rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva (Ištván a spol. resp. Komanický proti Slovenskej
republike), tieto in concreto boli iné ako vec sťažovateľky už len z toho dôvodu, že tam
posudzované prieťahy v konaní trvali oveľa dlhšie (išlo o prieťahy v trvaní 6 rokov
a 5 mesiacov, resp. viac ako 11 rokov), ako v tejto veci a vo vzťahu k (iba) okresnému súdu
(bod 9).
13. Ústavný súd na základe svojej stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 26/2012,
IV. ÚS 93/2012) netrvá na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl.
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“) v zásade už iba v prípadoch, keď
dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie
zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho
názoru bez ďalšieho konštatovať. Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred
zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1)
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).
14. V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných
prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho
základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa
osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1
ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd
pred ústavným súdom.
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 ústavy).
16. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom ustanovených náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu bude dochádzať k zbytočným
prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2014