Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 62/2013
PDF · 196.47 KB
No categories available
IV. ÚS 62/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť E. O., D., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., P., vo veci
namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/46/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra
2012 doručená sťažnosť E. O. (ďalej len „sťažovateľka), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 7 C/46/2009 (ďalej aj „namietané konanie“).
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza, že podala „dňa 18. 03. 2009
návrh na vydanie rozkazu na plnenie, návrh na vypratanie nehnuteľnosti. Žiadosťou zo dňa
27. 04. 2009 adresovanej zákonnej sudkyni a žiadosťou zo dňa 18. 05. 2009 adresovanej
predsedníčke súdu sťažovateľ[a] žiadal[a] o zabezpečenie riadneho konania a rozhodnutia
vo veci, nakoľko pri týchto nemôže vykonávať svoje vlastnícke právo teda užívať, resp.
scudziť. Dňa 15. 06. 2009 bol vydaný rozkaz na plnenie, proti ktorému bol podaný dňa
30. 06. 2009 odpor. Tento bol uznesením súdu dňa 27. 08. 2009 odmietnutý, pričom dňa
09. 10. 2009 bolo proti nemu podané odvolanie doplnené dňa 11. 01. 2010. Uznesením
Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. 05. 2010 bolo uznesenie o odmietnutí odporu zo dňa
27. 08. 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Dôvodom bolo v podstate
nepodpísanie samotného návrhu. Tento nedostatok bol následne odstránený...
U sťažovateľ[ky] spôsobené a spôsobované prieťahy Okresným súdom Piešťany
spôsobujú a znásobujú stav právnej neistoty, nechuť k zákonom a rezignáciu uplatňovať
akokoľvek a kdekoľvek svoje práva, keďže návrh na vypratanie podaný na súd sa u [nej]
spája zo zbytočnými výdavkami. U sťažovateľ[ky] teda oprávnene prieťahy spôsobované
porušiteľom bez právoplatného ukončenia veci neustále vyvolávajú pocit nedomoženia sa
elementárneho práva t. j. vlastniť, užívať a disponovať s majetkom.“.
Sťažovateľka ďalej poukázala na to, že «Ďalšie nevyužitie všetkých iných právnych
prostriedkov, ktoré zákon na ochranu je[j] základného práva alebo slobôd sťažovateľ[ke]
účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnen[á] podľa osobitných predpisov, tak aby
boli odstránené prieťahy v konaní (okrem žiadostí zo dňa 27. 04. 2009 a 18. 05. 2009),
odôvodňujeme jednak tým, že uskutočnené prieťahy nemožno konvalidovať proforma
vytýčeným pojednávaním po intervencii predsedu súdu a jednak rozsudkami Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktoré dňa 22. októbra 2012 nadobudli
právoplatnosť. Ide o rozsudky ESĽP z 12. júna tohto roka v prípadoch Ištván a Ištvánová
proti Slovenskej republike a Komanický (č. 6) proti Slovenskej republike.
ESĽP v rozsudkoch z 12. júna uviedol, že prax Ústavného súdu SR bola sčasti
nekonzistentná, keď poukázal na to, že v iných podobných prípadoch Ústavný súd SR
posúdil podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľov aj napriek tomu, že nesplnili podmienku
podania sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu. Z uvedeného vyplýva, že pozícia
sťažovateľov, pokiaľ ide o vyčerpanie prostriedkov nápravy na Ústavnom súde SR, závisela
na množstve faktorov bez spoľahlivého návodu a predvídateľného výsledku, čo je pozícia,
ktorá nemôže byť považovaná za zlučiteľnú s princípom právnej istoty.».
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľ[ky], na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v zmysle čl. 48 ods. 2 a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR bolo postupom
Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/46/2009 porušené.
II. Okresnému súdu Piešťany sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
7 C/46/2009 konal bez ďalších prieťahov.“
Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie
v sume 2 500 € a úhradu trov konania.
II.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48
ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré
nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V súvislosti s tým ústavný súd pripomína, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred
ústavným súdom.
Účinným právnym prostriedkom nápravy v súvislosti s námietkou zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní je podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu (napr.
IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04) podanie sťažnosti predsedovi okresného súdu podľa § 62
a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).
Zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je
zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého
odseku citovaného zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný
na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch
„Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme
a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí
za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil dovtedajší protiprávny
stav zapríčinený neprerokovaním veci bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto
o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že využil označený právny prostriedok,
ktorý mal k dispozícii podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ako už bolo uvedené, sťažovateľka poukázala na to, že namietané konanie začalo
18. marca 2009, keď podala na okresnom súde „návrh na vydanie rozkazu na plnenie“,
pričom „vo viac ako 3 a trištvrte ročnom konaní o vypratanie nehnuteľností nebolo dosiaľ
vo veci právoplatne rozhodnuté“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v namietanom
konaní u predsedníčky okresného súdu neuplatnila, pretože podľa jej názoru „uskutočnené
prieťahy nemožno konvalidovať proforma vytýčeným pojednávaním po intervencii predsedu
súdu“.
V uvedenej súvislosti poukazuje taktiež na dva rozsudky Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. júna 2012 (Ištván, Ištvánová proti Slovenskej
republike a Komanický proti Slovenskej republike), keď v obidvoch veciach z rozsudkov
ESĽP podľa sťažovateľky možno vyvodiť záver, že ústavný súd „nesmie podmieňovať
prijatie tejto ústavnej sťažnosti predchádzajúcou sťažnosťou predsedovi dotknutého súdu“.
Ústavný súd konštatuje, že tieto argumenty nemôže akceptovať, pretože uvedené
rozhodnutia ESĽP sa týkali konaní, ktorých dĺžka bola v prvom prípade takmer 6 a pol roka
a v druhom prípade bola viac ako 11 rokov, na rozdiel od namietaného konania, ktoré
od jeho začiatku až do podania sťažnosti ústavnému súdu trvá 3 a tri štvrte roka.
Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre (napr. IV. ÚS 26/2012,
IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona
o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď
dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola už prima facie
zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho
názoru bez ďalšieho konštatovať.
Ústavný súd napokon v uvedenej súvislosti poukazuje na to, že za relevantný
a účinný prostriedok nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch nemožno považovať
sťažovateľkinu „žiadosť o zabezpečenie riadneho konania a rozhodnutia vo veci“
adresovanú predsedníčke okresného súdu, ktorá jej bola doručená 18. mája 2009, teda iba
2 mesiace po podaní návrhu na začatie namietaného konania.
Sťažovateľka bola v konaní pred okresným súdom kvalifikovane právne zastúpená,
avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy
okresného súdu riadne neuplatnila. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti
nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa,
sťažnosť v časti týkajúcej sa porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
II.2 K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20
ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v namietanom konaní
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. m. m. I. ÚS 143/2010
a IV. ÚS 118/08) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým patria aj označené základné práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že
všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Inak
povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo
možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených
v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.
Ústavný súd aplikujúc uvedený právny názor v danej veci konštatuje, že sťažnosť
v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy je zjavne neopodstatnená.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,
aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci
za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným
prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2013