Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 26/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. marca 2012 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Ladislava Orosza a Jána

Lubyho v konaní o sťažnosti M. K., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. P., Č., ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

postupom Okresného súdu Žilina v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Žilina p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

12 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € (slovom desaťtisíc

eur), ktoré mu j e Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť M. K. trovy konania v sume

261,82 € (slovom dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov) na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. P. P., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 12. januára 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) postupom Okresného

súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej

aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcu je účastníkom

konania o ochranu vlastníckeho práva, ktoré začalo 6. júna 1996.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo namietané

konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa , zároveň požadoval prikázať

okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadal

priznanie finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. 1 Spr doručeným ústavnému súdu 13. februára 2012, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Vo veci ústavnej sťažnosti M. K... v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.

Vám predkladáme vyjadrenie zákonnej sudkyne.

S vyjadrením sudkyne sa stotožňujem, a preto ho zároveň považujte aj za stanovisko

vedenia Okresného súdu Žilina.“

Zákonná sudkyňa k veci okrem iného uviedla, „že zákonným sudcom v danej veci

som až od 05. 11. 2008, a hneď som vo veci začala konať tak, aby mnou neboli spôsobené

prieťahy. V danej veci boli mnou vykonané úkony tak..., aby nedošlo k prieťahom v konaní.

K postupu predchádzajúcich zákonných sudcov v danom konaní do 05. 11. 2008 sa

bližšie nemôžem vyjadriť, ani k ich jednotlivým úkonom okrem vyššie uvedených a ich

konanie nie som ani oprávnená hodnotiť.

Zároveň poukazujem na to, že v konaní od 05. 11. 2008 boli vydané dve uznesenia

o prerušení konania, voči ktorým nebolo podané odvolanie a počas prerušenia konania teda

súd nevykonával žiadne úkony okrem zisťovania stavu konania. Dovoľujem si upozorniť

na to, že návrh na prerušenie konania podal odporca prostredníctvom svojho právneho

zástupcu a keďže sa neodvolal voči daným uzneseniam, mám za to, že s prerušením súhlasil.

Sťažovateľ asi pozabudol na to, že návrh na prerušenie konania do právoplatného

skončenia konania sám navrhoval prostredníctvom svojho právneho zástupcu,

hoci v sťažnosti uvádza, že nebol dôvod na prerušenie konania, pričom voči obidvom

uzneseniam o prerušení konania nepodal opravný prostriedok, preto je nepochopiteľné jeho

uvedenie v sťažnosti, že nebolo potrebné prerušenie. Ak s tým nesúhlasil, mohol podať

odvolanie, a jednak nemusel podávať ani návrh na také prerušenie. Preto jeho konanie je

možné posúdiť za účelové s cieľom získať finančné zadosťučinenie.

Ak súd vykonával nejaké úkony, vykonával ich na základe posúdenia veci

a posúdenia potreby takého úkonu, a to v rámci jeho nezávislosti a nezávislej úvahy.

Zároveň poukazujem na to, že znalecké dokazovanie bolo nariadené, pričom pre jeho

nariadenie bolo potrebné vykonať viaceré úkony vyplývajúce zo spisu (zadanie úloh,

zisťovanie pomerov pre určenie preddavkov...)

Sťažovateľ v bode 1 svojej sťažnosti uvádza priebeh konania, ktorý však nie je

presný, teda nie je podrobne rozpísaný tak, ako to vyplýva zo spisu, čo môže vyvolať dojem,

že súd skutočne riadne nekoná. Súd však okrem úkonov, o ktorých majú účastníci vedomosť

z oznamovania súdu, vykonáva aj mnohé ďalšie úkony, ktoré sú pre ďalší postup súdu

nevyhnuté, ale o ktorých účastník sa nedozvie z bežnej korešpondencie súdu. Teda

sťažovateľ svojím popisom o priebehu konania vyvoláva dojem zavádzania Ústavný súd SR

na získanie dojmu o nečinnosti súdu v danom konaní.

Taktiež sťažovateľ tvrdí, že dĺžku súdneho konania nie je možné odôvodňovať

zložitosťou sporu, s čím sa však nedá jednoznačne súhlasiť, pričom treba brať ohľad

aj na to, že žiadny sudca nemá vo svojom senáte iba tú konkrétnu vec ako jedinú. Okrem

toho má množstvo ďalších spisov, ktoré sa nedajú vyriešiť všetky súčasne, ale postupne,

pričom okrem pravidelného nápadu sú podávané mnohé procesné návrhy do už

napadnutých vecí, o ktorých musí súd tiež rozhodnúť, a to v niektorých prípadoch

v zákonom stanovených lehotách. Okrem toho sudca minimálne 2 dni do týždňa pojednáva,

kedy nie je priestor na vybavovanie iných vecí, a po zvyšné tri dni sudca okrem

vyhotovovania písomných rozhodnutí, či meritórnych alebo procesných, musí spisy

naštudovať a vykonávať potrebné procesné úkony. A každý právnik, nielen sudca, dá

za pravdu, že nie každá vec sa dá právne posúdiť za 1 deň, resp. pri prvom otvorení spisu.

A každý sudca OS Žilina na civilnom úseku, ktorý je po právnej stránke rozsahovo najširší,

má v senáte cca 270 vecí ročne napadnutých, čo je viac ako pracovných dní, pričom

niektoré spisy sú zložené z väčšieho počtu listín, čo je samozrejme aj zdĺhavejšie aj pri

samotnom naštudovaní spisu a následnom právnom posúdení, a to aj v prípade právne

jednoduchších vecí.

Taktiež si dovoľujem poukázať na to, že ak v tomto konaní došlo k prieťahom

zo strany súdu, tak to bolo aj z toho dôvodu viacerých zmien zákonného sudcu, pričom

konanie sa predĺži už aj tým, že každý zmenený sudca si musel vec nanovo preštudovať

a opätovne vyžiadať už predtým pripojené spisy, keďže boli odpojené a nebol s nimi

oboznámený – oboznámený bol vždy ten predchádzajúci zákonný sudca.

Taktiež podotýkam, že k predlžovaniu konania dochádzalo aj zo strany účastníkov,

ktorí nie vždy riadne a včas reagovali na výzvy súdu, pričom poukazujem na tú skutočnosť,

že na jednej strane sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie, ale na druhej strane

nezaplatil ani len preddavok na znalecké dokazovanie určený uznesením zo dňa

30. 12. 2011.“.

K vyjadreniu okresného súdu zaujal sťažovateľ stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 23. februára 2012, v ktorom okrem iného uviedol:

„Z vyjadrenia predsedu Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa

7. 2. 2012, spísaného sudkyňou JUDr. G. P., vyplýva potvrdenie skutočností uvádzaných

v mojej sťažnosti podanej Ústavnému súdu Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o obdobie od podania návrhu na začatie konania dňa 6. 6. 1996

do pridelenia spisu do senátu sudkyne JUDr. G. P. dňa 5. 11. 2008, aj zo samotného

vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že došlo k nedôvodným prieťahom v konaní.

Pokiaľ ide o obdobie od pridelenia spisu do senátu sudkyne JUDr. G. P. dňa

5. 11. 2008, nemožno sa stotožniť s vyjadrením okresného súdu, že nedošlo k prieťahom

v konaní. Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva nedostatočná súčinnosť medzi Okresným

súdom Žilina a správnym orgánom – Správou katastra... Zotrvávam na svojich

vyjadreniach týkajúcich sa nedôvodnosti prerušenia konania, mnou uvádzané skutočnosti

boli potvrdené aj v rozhodnutí Katastrálneho úradu v... č. Xo-39/2009-Ha zo dňa 5. 8. 2010

a rozhodnutí Krajského súdu v Žiline č. zo dňa 23. 2. 2011. Prieťahy v konaní

vyplývajú aj zo skutočnosti, že okresný súd nariadil pojednávanie po 23 mesiacoch od

pridelenia spisu do senátu JUDr. G. P. Naďalej poukazujem na skutočnosť uvádzanú už v

podanej sťažnosti, že v predmetnom konaní rozhodnutie závisí od výsledkov znaleckého

dokazovania, ktoré nebolo od podania návrhu dňa 6. 6. 1996 nariadené, a to napriek

skutočnosti, že predchádzajúce pojednávania boli odročené za účelom nariadenia

znaleckého dokazovania. K nariadeniu znaleckého dokazovania došlo až uznesením

Okresného súdu v Žiline dňa 30. 12. 2011.

Z týchto dôvodov zotrvávam na podanej sťažnosti, ako aj skutočnostiach v nej

uvádzaných. Z vyjadrenia Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 7. 2. 2012

nevyplývajú skutočnosti, ktoré by odôvodňovali prieťahy v konaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh a stav konania:

Konanie začalo 6. júna 1996 podaním žaloby o ochranu vlastníckeho práva

smerujúcej proti sťažovateľovi.

Pojednávanie uskutočnené 28. augusta 1996 bolo odročené z dôvodu nariadenia

vykonania ohliadky na mieste samom. Po uskutočnení ohliadky 12. septembra 1996 bol

okresný súd nečinný až do 21. júna 2004, keď nariadil pojednávanie na 10. september 2004.

Pojednávanie sa napokon uskutočnilo 17. septembra 2004 a bolo odročené na neurčito

s tým, že bude nariadené znalecké dokazovanie.

Okresný súd 19. októbra 2004 vykonal úkon súvisiaci s náhradu trov za ohliadku

a 29. marca 2007 požiadal o zapožičanie spisu Obvodný úrad životného prostredia...

Pojednávanie pôvodne nariadené na 7. december 2007 sa z dôvodu

práceneschopnosti zákonného sudcu uskutočnilo až 15. februára 2008 a bolo odročené

na neurčito z dôvodu posúdenia nutnosti nariadenia znaleckého dokazovania.

Po vyžiadaní spisu zo Správy katastra... (ďalej len „správa katastra“) 4. februára 2009

okresný súd uznesením z 30. apríla 2009 namietané konanie prerušil do právoplatného

skončenia správneho konania o určenie priebehu hranice vedeného správou katastra pod

č. Z 2563/2007.

V nasledujúcom období okresný súd v pravidelných intervaloch zisťoval stav

správneho konania až do 2. novembra 2010, keď správa katastra oznámila, že predmetné

správne konanie bolo právoplatne skončené.

Sťažovateľ následne podaním z 12. januára 2011 žiadal okresný súd o prerušenie

konania do právoplatného skončenia konania vedeného Krajským súdom v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) pod sp. zn. .

Okresný súd uznesením z 24. januára 2011 v súlade so žiadosťou sťažovateľa

namietané konanie prerušil.

Po právoplatnom skončení súvisiaceho konania na krajskom súde (6. apríl 2011)

okresný súd uznesením z 13. júla 2011 rozhodol o pokračovaní namietaného konania.

Pojednávanie uskutočnené 29. septembra 2011 bolo odročené na neurčito z dôvodu

nariadenia znaleckého dokazovania s tým, že účastníci konania v lehote 10 dní oznámia

okresnému súdu úlohy pre znalca. Okresný súd po ich predložení uznesením z 30. decembra

2011 nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie a 26. januára

2012 vydal v tejto veci opravné uznesenie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z v znení účinnom v relevantnom čase,

podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia

oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi

deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, zo sťažnosti, ako aj z vyžiadaného

súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že predmetom namietaného konania je

rozhodovanie o návrhu na ochranu vlastníckeho práva, pričom sťažovateľ je v procesnom

postavení odporcu. Ústavný súd na rozdiel od okresného súdu zastáva názor, že vec nie je

právne zložitá, v súvislosti s čím možno poukázať na dostatok stabilizovanej judikatúry

všeobecných súdov. Ústavný súd pripúšťa určitú mieru faktickej zložitosti, ktorá

v okolnostiach danej veci vyplýva z potreby vykonania znaleckého dokazovania, avšak

vzhľadom na to, že znalecké dokazovanie bolo okresným súdom nariadené až 30. decembra

2011, nemohla mať táto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu vplyv na doterajšiu dĺžku

namietaného konania.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v namietanom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania. Vplyv

skutočností, na ktoré poukázal okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti (nie vždy

včasná a riadna reakcia na výzvy okresného súdu, nezaplatenie preddavku na znalecké

dokazovanie nariadené uznesením z 30. decembra 2011), je z pohľadu doterajšej dĺžky

namietaného konania podľa názoru ústavného súdu zanedbateľný.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v posudzovanom

konaní, pričom zistil tieto tri dlhodobé obdobia jeho nečinnosti:

- od 12. septembra 1996 (ohliadka na mieste samom) do 21. júna 2004 (nariadenie

termínu pojednávania),

- od 19. októbra 2004 (úkon súvisiaci s úhradou trov za ohliadku) do 29. marca 2007

(žiadosť o zapožičanie spisu Obvodného úradu...) a

- od 15. februára 2008 (pojednávanie odročené z dôvodu zváženia nariadenia

znaleckého dokazovania) do 4. februára 2009 (vyžiadanie spisu správy katastra).

Nečinnosť okresného súdu v doterajšom priebehu namietaného konania predstavuje

viac ako 11 rokov.

Ústavný súd konštatuje, že okrem nečinnosti bol postup okresného súdu

aj neefektívny, a to najmä v súvislosti s tým, že znalecké dokazovanie v namietanom konaní

bolo nariadené až 30. decembra 2011, t. j. viac ako po pätnástich rokoch od jeho začatia.

Ústavný súd v zhode so svojou predchádzajúcou judikatúrou (napr. m. m.

, ) taktiež poukazuje na to, že nie je ústavnoprávne

akceptovateľné, že namietané konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako

15 rokoch od jeho začatia.

Ústavný súd pri celkovom hodnotení priebehu namietaného konania bral do úvahy,

že namietané konanie bolo dvakrát prerušené a že sa v jeho priebehu na rozhodovaní

podieľalo viacero zákonných sudcov, avšak tieto skutočnosti iba v malom rozsahu

ovplyvnili priebeh preskúmavaného konania z pohľadu jeho doterajšej dĺžky.

Pokiaľ okresný súd vo svojom vyjadrení argumentoval okrem iného aj vysokým

počtom pridelených vecí, ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr.

, ), podľa ktorej nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí

zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase

konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý

oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom

na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom

dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy

v súdnom konaní.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľa

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa bolo postupom

okresného súdu porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov

a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ v procesnom postavení

odporcu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

20 000 €, pričom uplatnený nárok na finančné zadosťučinenie odôvodňuje „predovšetkým

dĺžkou celého konania, ktoré trvá už vyše pätnásť rokov napriek tomu, že podľa názoru

sťažovateľa nejde o vec zložitej povahy a rozhodnutie súdu závisí od výsledkov znaleckého

dokazovania“.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti

prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako

aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne

skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 10 000 € za primerané finančné

zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu

vznikli v dôsledku jeho právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom

advokátom JUDr. P. P. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu

priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti

a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) v sume 247 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,41 € režijný paušál (§ 16

ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 261,82 €.

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 23. februára 2012

ústavný súd nevyhodnotil vzhľadom na jeho obsah (absencia ústavnoprávneho aspektu) ako

podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2012