Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 423/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. G., R., zastúpenej advokátom JUDr. M. S., Č., vo veci

namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v postupom Okresného súdu Žilina v

konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. G. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. septembra

2012 doručená sťažnosť M. G., R. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného

porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu

Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Dňa 17. 12. 2008 bol Okresným súdom Žilina prijatý návrh na začatie konania

zo dňa 16. 12. 2008 v právnej veci navrhovateľky M. G... proti odporcovi O. R... v konaní o

nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy na prevod bytu.

Dňa 02. 06. 2009 mi bolo doručené predvolanie na pojednávanie na termín 08. 06.

2009 o 09.15 hod., pričom tento termín prvého pojednávania mi bol oznámený po 5 a pol

mesiaci od podania návrhu na začatie konania na súd.

Dňa 08.06.2009 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré však bolo uznesením odročené

na 08. 07. 2009, kedy súd rozhodol rozsudkom sp. zn.: -91. Proti tomuto

rozsudku si odporca podal v zákonnej lehote odvolanie.

Ja ako navrhovateľka som k odvolaniu odporcu podala vyjadrenie zo dňa 31. 08.

2009, ktoré bolo doručené súdu dňa 02.09.2009.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací predmetný rozsudok sp. zn.: -91

zo dňa 08. 07. 2009 uznesením sp. zn.: zo dňa 08. 04. 2010 zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie.

Od vtedy sa v predmetnej veci nekoná.

... Sťažovateľka považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že ide o konanie

začaté na základe návrhu zo dňa 16. 12. 2008, t. j. uvedené konanie trvá cca 45 mesiacov...

a doposiaľ nie je vec právoplatne skončená.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:

«K potrebe využitia možnosti podať sťažnosť na prieťahy predsedovi dotknutého

súdu pred podaním ústavnej sťažnosti podľa SR dávam do pozornosti

judikatúru ESĽP, konkrétne Rozsudok v prípade Ištván, Ištvánová proti Slovenskej

republike z 12. 06. 2012 resp. rozsudok ESĽP v prípade Komanický proti Slovenskej

Republike taktiež z 12. 06. 2012, kde ESĽP uviedol: „Prax ústavného súdu, kedy odmietol

sťažnosť podanú podľa SR z dôvodu neprípustnosti, keď poukázal na

to, že sťažovatelia pred podaním ústavnej sťažnosti využili sťažnosť na prieťahy predsedovi

dotknutého súdu len formálne, vzhľadom na to, že krátko na to podali ústavnú sťažnosť,

bola sčasti nezákonná. Poukázal na to, že v iných podobných prípadoch ústavný súd posúdil

podanú ústavnú sťažnosť sťažovateľkou aj napriek tomu, že nesplnili podmienku podania

sťažnosti na prieťahy predsedovi dotknutého súdu.“ Na základe tu uvedeného podotýkam

zrejmú skutočnosť, že pred podaním ústavnej sťažnosti nie som povinná obrátiť sa na

predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v predmetnej veci. ...»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Základné právo M. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v

postupom Okresného súdu Žilina v konaní vo

veci... pod sp. zn. -91, porušené bolo.

Okresnému súdu Žilina prikazuje, aby vo veci navrhovateľky M. G... v konaní o

nahradenie vyhlásenia vôle na uzavretie zmluvy na prevod bytu pod sp. zn. 8C/240/2008-

91, konal bez zbytočných prieťahov.

M. G. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1500 EUR..., ktoré je Okresný súd

Žilina povinný vyplatiť M. G. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

M. G. priznáva trovy právneho zastúpenia, ktoré je súd povinný zaplatiť na účet..., a

to do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. ...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu

bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na

ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá

ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne

neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania (m. m. ).

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie

ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ako vyplýva zo sťažnosti, sťažovateľka sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi

okresného súdu nepodala a uviedla, že „... pred podaním ústavnej sťažnosti nie som

povinná obrátiť sa na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na prieťahy v predmetnej

veci“, pričom poukázala na dva rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) z 12. júna 2012 v prípade Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike a v prípade

Komanický proti Slovenskej republike.

V prípade Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike ESĽP prerokúval a vyniesol

rozsudok v konaní o prieťahoch v celkovej dĺžke 6 rokov a 5 mesiacov a v prípade

Komanický proti Slovenskej republike v konaní o prieťahoch v celkovej dĺžke viac ako

11 rokov.

Podľa sťažovateľky okresný súd v danej veci nekoná od 8. apríla 2010, t. j. odo dňa,

keď Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. zrušil

rozsudok okresného súdu sp. zn. z 8. júla 2009 a vec vrátil okresnému súdu na

ďalšie konanie.

Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 8. apríla 2010 spolu so spisom okresného súdu bolo doručené okresnému

súdu 4. júna 2010, sťažnosť bola podaná ústavnému súdu 27. septembra 2012. Od vrátenia

veci krajským súdom okresný súd zasielal rozhodnutie krajského súdu z 8. apríla 2010

účastníkom konania a vyzval právneho zástupcu odporcu na spresnenie jeho návrhu.

V danej veci ústavný súd zistil nečinnosť okresného súdu, ktoré spôsobili prieťahy v konaní

cca 1,5 roka.

V uvádzaných prípadoch prerokúvaných ESĽP boli prieťahy spôsobené postupom

súdov podstatne dlhšie ako v prípade sťažovateľkou označeného konania okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu je ústavný súd toho názoru, že sťažovateľka mala využiť

účinný prostriedok nápravy podľa o sídlach

a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností

a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon o štátnej správe súdov“) účinného v relevantnom čase v spojení s § 6 zákona

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdoch a sudcoch“) a s účinnosťou od 1. apríla 2005 aj právne prostriedky podľa zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva (, , ,

), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť

na prieťahy v konaní (podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6

zákona o súdoch a sudcoch a s účinnosťou od 1. apríla 2005 podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1

a nasl. ) je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil

nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou

nečinnosťou. Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného

práva zaručeného v , koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže,

že účinne využil označené právne prostriedky podľa zákona o štátnej správe súdov v spojení

so zákonom o súdoch a sudcoch a od 1. apríla 2005 aj právne prostriedky podľa zákona

č. , alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa ( ).

Podľa názoru ústavného súdu podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17

ods. 1 zákona o štátnej správe súdov v spojení s § 6 zákona o súdoch a sudcoch sa do

účinnosti zásadne považovalo za účinný prostriedok ochrany

takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj

so základným právom na konanie bez zbytočných prieťahov. Účinnosť takého právneho

prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach (§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4,

§ 52 ods. 1) zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za

také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že účelom vybavovania

sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy v konaní. V zmysle prvej vety

druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia: „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je

povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“

Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia: „Ak orgán

poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí

vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté

nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do

úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Postup sťažovateľky v danej veci nemožno podľa ústavného súdu považovať

za splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní vedenom na orgáne štátnej správy

súdov. V nadväznosti na to ústavný súd napokon dodáva, že „povinnosť vyčerpania

dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých

sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade

s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom

alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti

vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ ().

Ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. ,

, , ) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti

prípadu niet dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 17 a nasl. zákona

o štátnej správe súdov, resp. podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch neumožnilo v danej veci

účinnú ochranu základného práva sťažovateľky priznaného jej podľa .

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti ani jej príloh nezistil, že by k nesplneniu

podmienky prípustnosti sťažnosti podľa došlo zo strany

sťažovateľky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, odmietol jej sťažnosť podľa § 25

ods. 2 ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu neprichádzalo už do úvahy, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. októbra 2012