Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 15/2013
PDF · 158.8 KB
No categories available
IV. ÚS 15/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom
JUDr. Š. S., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod
sp. zn. 28 Cb/5/2011 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 28 Rob/77/2010), a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb/5/2011 [pôvodne vedenom pod sp. zn. 28 Rob/77/2010
(ďalej aj „namietané konanie“)].
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že 29. októbra 2010 podala
„na Okresnom súde Bratislava I... žalobu na zaplatenie 76.045,72 EUR spolu
s príslušenstvom a to úrokom z omeškania vo výške 0,05 % za každý deň omeškania
s príslušenstvom podľa § 806 Občianskeho zákonníka proti odporcovi A., s. r. o..., o plnenie
v súvislosti s nezaplatenými faktúrami za služby, ktoré boli vykonané tejto spoločnosti
(strážne služby).
Vec je vedená na Okresnom súde Bratislava 1... pod spisovou značkou:
28 Rob/77/2010 a v súčasnej dobe pod spisovou značkou 28 Cb/5/2011.
Odo dňa podania žalobného návrhu od 29. 10. 2010 nebolo vytýčené žiadne
pojednávanie, jedine súd urobil úkony, a to dňa 14. 12. 2010 vydal platobný rozkaz a dňa
25. 05. 2012 tento platobný rozkaz zrušil. Ďalší úkon, ktorý bol urobený súdom, bola výzva
na zaplatenie súdneho poplatku vo výške 4 562,50 EUR, ktorý bol zaplatený.“.
V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na niektoré právne názory ústavného
súdu z jeho doterajšej judikatúry, a keďže namietané konanie nebolo ku dňu podania jej
sťažnosti právoplatne skončené, navrhuje, aby ústavný súd vyslovil, že okresný súd
v namietanom konaní porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby okresnému súdu prikázal konať vo veci bez
zbytočných prieťahov, a domáha sa tiež, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie
v sume 80 000 €, ako aj úhrada trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy,
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je
prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré
mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie
je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť
až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti
nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou
všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje
až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Predmetom konania pred ústavným súdom je, ako už bolo uvedené, rozhodovanie
o návrhu sťažovateľky smerujúcom proti postupu okresného súdu, ktorým boli podľa nej
spôsobené zbytočné prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 28 Cb/5/2011, čím malo dôjsť
aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva
účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3
ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je
poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav
zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto
o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), avšak ich
využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.
Ústavný súd zásadne považuje podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3
ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch za účinný prostriedok ochrany základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03,
IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi
v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116
ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka uplatnila sťažnosť na prieťahy v konaní
adresovanú predsedníčke okresného súdu podaním doručeným okresnému súdu 5. decembra
2012, pričom sťažnosť na prieťahy v namietanom konaní bola ústavnému súdu doručená už
3. decembra 2012 bez toho, aby sťažovateľka vyčkala na odpoveď predsedníčky okresného
súdu.
Za týchto okolností považuje ústavný súd predmetnú sťažnosť na prieťahy v konaní
iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť
mohla mať, ak by predsedníčka okresného súdu dostala primeranú lehotu na prijatie
príslušných opatrení.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu, ktorým malo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zastáva názor, že
sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné
dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon o súdoch účinne
poskytuje sťažovateľke na ochranu jej základných práv a slobôd, bolo bezúspešné
a neprinieslo ním sledovaný cieľ.
Pokiaľ sťažovateľka poukázala okrem iného aj na nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 26/95, podľa ktorého „uplatnenie ochrany ústavného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov nie je podmienené využitím možnosti uvedenej v § 17 ods. 1 zákona
Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o štátnej správe súdov v znení neskorších
predpisov“, ústavný súd poukazuje na to, že uvedený právny názor bol vyslovený najmä
na základe skutočnosti, že v konkrétnom prípade dĺžka konania v čase rozhodovania
o podnete ústavným súdom presiahla 18 rokov.
Berúc do úvahy uvedené, ako aj skutočnosť, že namietané konanie začalo podaním
návrhu na vydanie platobného rozkazu 29. októbra 2010, ústavný súd konštatuje, že právny
názor vyslovený v citovanom rozhodnutí nebolo možné v okolnostiach danej veci
aplikovať, navyše bol tento právny názor medzičasom prekonaný následnou rozhodovacou
činnosťou ústavného súdu (napr. IV. ÚS 128/2012, II. ÚS 423/2012, III. ÚS 597/2012,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.
Ústavný súd napokon dodáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade, ak okresný súd
v ďalšom priebehu konania nebude postupovať efektívne a plynulo, sťažovateľka
v nadväznosti na to zvážila možnosť podania novej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. januára 2013