Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/133/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu

JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Heleny

Haukvitzovej v právnej veci ţalobkyne Ing. A. Z., zastúpenej JUDr. D., advokátkou v B.,

proti ţalovanej B.O., o určenie neplatnosti odvolania z funkcie, vedenej na Okresnom súde

Námestovo pod sp.zn. o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v

Ţiline z 18. novembra 2010, sp.zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume

75,85 € na účet JUDr. D., advokátky v B.do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Námestovo rozsudkom zo 4. júna 2010 č.k. -149 určil, ţe

odvolanie ţalobkyne z funkcie riaditeľky ZŠ s MŠ v B. zo dňa 30. januára 2007 s účinnosťou

od 31. januára 2007 je neplatné. Ţalovanú zaviazal nahradiť ţalobkyni trovy konania vo

výške 1.245,72 €, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol,

ţe predmetom konania bol návrh ţalobkyne na určenie, ţe jej odvolanie z funkcie riaditeľky

ZŠ a MŠ v B. zo dňa 30. januára 2007 s účinnosťou odvolania od 31. januára 2007, ktoré jej

bolo doručené dňa 31. januára 2007, je neplatné. Ţalobkyňa bola do funkcie riaditeľky ZŠ B.

menovaná vymenúvacím dekrétom

2

zo dňa 2. júla 2007, tak ako to ustanovuje o štátnej správe

v školstve a školskej samospráve (ďalej len ). Zároveň s ňou bola

v súlade s ust. uzavretá pracovná zmluva na dobu neurčitú

na funkciu riaditeľky školy. Z funkcie riaditeľky bol odvolaná podaním zo dňa 30. januára

2007, ktoré jej bolo doručené dňa 30. januára 2007. Z obsahu tohto podania označeného ako

„Odvolanie z funkcie riaditeľa školy“ bolo zrejmé, ţe ţalovaná ku dňu 31. januára 2007

odvoláva ţalobkyňu z funkcie riaditeľky ZŠ a MŠ v B., pričom ako dôvod odvolania uvádza

závaţné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov podľa § 3 ods. 7 písm. c/ vyššie

uvedeného zákona. Súd prvého stupňa v prvom rade skúmal, či sú splnené podmienky, za

ktorých môţe konať vo veci, a to predovšetkým, či vo veci je daná právomoc súdu

na konanie, nakoľko v priebehu konania ţalovaná namietala, ţe vec nepatrí do právomoci

súdov, ale ţe odvolanie z funkcie riaditeľky je rozhodnutím vydaným v správnom konaní

pri prenesenom výkone štátnej správy, a preto by malo byť posudzované podľa správneho

práva s tým, ţe príslušný na konanie by mal byť Krajský školský úrad. Súd v predmetnej veci

poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. zo dňa

13. januára 2009, ktorým bola vec prikázaná na prejedanie a rozhodnutie Okresnému súdu

Dolný Kubín ako súdu do právomoci ktorého vec patrí. Najvyšší súd v tomto prípade konal

na základe návrhu Krajského školského úradu, kedy zhodne s týmto dospel k záveru, ţe

odvolanie navrhovateľky z funkcie riaditeľky školy nie je rozhodnutím správneho orgánu

v oblasti verejnej správy, ale je právnym úkonom v pracovnoprávnej oblasti a Krajský

školský úrad nemá pôsobnosť na konanie o opravnom prostriedku (odvolaní), preto

prejednanie a rozhodnutie v danej veci patrí do právomoci súdu. Potom ako sa súd prvého

stupňa vysporiadal s otázkou právomoci, zaoberal sa procesnou prípustnosťou určovacej

ţaloby z pohľadu naliehavého právneho záujmu ţalobkyne na určení neplatnosti jej odvolania

z funkcie. Uviedol, ţe o štátnej správe v školstve a školskej

samospráve, ktorým bola ţalobkyňa menovaná, ako aj odvolaná z funkcie riaditeľky, ani

o výkone práce vo verejnom záujme, ani platný ,

neupravovali náleţitosti odvolania z funkcie a moţnosť zamestnanca brániť sa proti odvolaniu

z funkcie. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné pripustiť moţnosť súdnej ochrany

z funkcie odvolávaného zamestnanca aj cestou určovacej ţaloby. V tomto prípade mal súd

za to, ţe ţalobkyňa, pokiaľ ide o preukázanie naliehavého záujmu podľa

uniesla dôkazné bremeno, pretoţe z hľadiska naliehavého právneho záujmu neplatné

odvolanie z funkcie má pre zamestnanca zásadný význam pri uchádzaní sa o uzatvorenie

pracovnej zmluvy v inej organizácii, príp. pre zotrvanie v ďalšom pracovnom pomere.

V ďalšom súd prvého stupňa skúmal vecnú opodstatnenosť návrhu na určenie neplatnosti

odvolania ţalobkyne z funkcie riaditeľky školy. Postup pri vymenovaní, ako aj odvolaní

riaditeľa školy, uvádzal osobitný predpis . o štátnej správe v školstve

a školskej samospráve. ako všeobecne záväzný právny predpis inštitút

odvolania neobsahuje, a preto odvolať riaditeľa bolo moţné len v súlade s týmto osobitným

predpisom, keď dôvody odvolania boli taxatívne uvedené v § 3 ods. 7 písm. c/ tohto zákona.

Pokiaľ išlo o náleţitosti odvolania, tieto v zákone obsiahnuté neboli. V súvislosti s odvolaním

riaditeľa podľa , zákon v vyţadoval len

vyjadrenie príslušnej rady školy, no zároveň z obsahu zákona nevyplývalo, ţe by k odvolaniu

riaditeľa mohlo dôjsť len v prípade súhlasného stanoviska tohto orgánu. V súvislosti

s platnosťou právneho úkonu odvolania ako jednostranného právneho úkonu bolo preto

potrebné, aby tento spĺňal poţiadavku určitosti a zrozumiteľnosti podľa § 37 ods. 1

. Prvostupňový súd sa nestotoţnil s námietkou ţalobkyne, ţe

odvolanie nebolo dostatočne určité a zrozumiteľné. Z odvolania je zrejmé, ţe je v ňom

uvedená funkcia, z ktorej sa ţalobkyňa odvoláva, ako aj deň, ktorým sa z funkcie odvoláva.

Pokiaľ ďalej ţalobkyňa poukazovala na nedostatočné skutkové vymedzenia dôvodov

závaţného porušenia právnych predpisov, v súvislosti s týmto tvrdením poukázal opäť na tú

skutočnosť, ţe osobitný zákon o štátnej správe v školstve a ani neustanovuje,

aby v odvolaní boli uvedené dôvody, pre ktoré je zamestnanec odvolaný z funkcie. Mal za to,

ţe v tomto prípade nie je moţné analogicky vzťahovať ustanovenia ohľadne

právnej úpravy týkajúcej sa okamţitého skončenia pracovného pomeru alebo výpovede práve

z toho dôvodu. V danom prípade pracovný pomer ţalobkyne nezanikol, tento trval naďalej

na základe pracovnej zmluvy, ktorej neplatnosťou sa súd v tomto konaní nezaoberal.

Ţalobkyňa sa počas celého konania domáhala toho, aby súd skúmal, či sa skutočne dopustila

závaţného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré by boli dôvodom na jej

odvolanie z funkcie riaditeľky školy. Dôkazné bremeno preukázania, ţe boli splnené

hmotnoprávne predpoklady na odvolanie tomto prípade zaťaţovalo zriaďovateľa (ţalovanú).

Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ohľadne tejto skutočnosti ţalovaná neuniesla dôkazné

bremeno. Z obsahu listinných dokladov, ktoré ţalovaná súdu predloţila, nevyplývalo, ţe by

ţalobkyňa porušila závaţne všeobecne záväzné právne predpisy, ktorých porušenie jej

ţalovaná v odvolaní z funkcie vytýka, a to či uţ ohľadne rozpočtu,

príp. efektívneho vyuţívania finančných prostriedkov, príp. o výkone

správy vo verejnom záujme. Ţalobkyňa rozpočet ţalovanej predloţila, neefektívnosť

vyuţívania pridelených fin. prostriedkov jej preukázaná nebola, výsledky akejkoľvek

finančnej kontroly, príp. vnútorného auditu, ktoré by preukázali pochybenie a porušenie

predpisov ţalobkyňou súdu zo strany ţalovanej, napriek výzve na ich predloţenie,

predloţené neboli. Naopak zástupca ţalovanej na pojednávaní uviedol, ţe všetky listinné

doklady týkajúce sa príp. pochybenia ţalobkyne súdu predloţili. A ţe v čase, keď sa mal ako

člen rady školy vyjadriť k odvolaniu ţalobkyne z funkcie riaditeľky na základe listinných

dokladov, ktoré im boli bývalým starostom predloţené, nevideli dôvod na odvolanie

ţalobkyne z funkcie, a preto bolo aj stanovisko rady školy negatívne. Pokiaľ ţalovaná

poukazovala na porušovanie povinností ţalobkyne ako zamestnankyne ţalovanej

predovšetkým ohľadne jej dochádzky, ani ohľadne tejto skutočnosti podľa názoru súdu

ţalovaná neuniesla dôkazné bremeno. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 18. novembra 2010, sp.zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobkyni náhradu trov

odvolacieho konania v sume 74,58 € a samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku

dovolanie. Stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa ohľadom posúdenia otázky právomoci

súdu na konanie v predmetnej veci, ako i jeho záverom a existencii naliehavého právneho

záujmu ţalobkyne na poţadovanom určení. Krajský súd však zaujal odlišné právne stanovisko

v otázke obsahu odvolania ţalobkyne z funkcie riaditeľky školy. Uviedol, ţe pokiaľ určitý

právny predpis podmieňuje odvolanie závaţným porušením (nedodrţaním) povinností

zákonom (prípadne inými všeobecne záväznými právnymi predpismi) uloţenými

odvolávanému subjektu, predmetné porušenie by malo byť vymedzené nielen odkazom

na právnu úpravu, resp. jej (číselné) označenie, ale aj zadefinovaním konkrétneho konania (aj

vo forme opomenutia), ktoré uvedené porušenie zakladá. Ak by sa akceptoval výklad tvrdený

ţalovanou, potom by nebol ţiadny rozdiel medzi moţnosťou odvolania bez akéhokoľvek

(právneho, či skutkového) dôvodu a medzi odvolaním len pre presne taxatívne vymedzené

právne dôvody. Uvedené by fakticky „odobrovalo“ prípadnú svojvôľu alebo „zlý úmysel“

na strane odvolávajúceho subjektu. Nadväzne by boli úplne nadbytočné ustanovenia

zákonných predpisov, ktoré umoţňujú odvolanie len na základe výslovne určených

(právnych) dôvodov. Podľa krajského súdu, úmysel zákonodarcu aj vo vzťahu k § 3 ods. 7

písm. c/ – nebol umoţniť takéto, v konečnom dôsledku bezdôvodné

odvolanie z funkcie riaditeľa. Mal za to, ţe okresný súd v podstate tieţ čiastočne uplatnil

takýto prístup, len s tým rozdielom, ţe ak odvolaný subjekt tvrdí, ţe nie sú skutkovo naplnené

právne dôvody odvolania, preukazovanie ich danosti zaťaţuje odvolávajúci subjekt (v súdenej

veci ţalovanú – zriaďovateľa školy). Takéto prenesenie dôkazného bremena však nemá oporu

v konkrétnom zákonnom ustanovení tak v právnych predpisoch, týkajúcich sa štátnej správy

školstva, ako ani v ustanoveniach . Okresný súd z hľadiska

právneho posúdenia vo vzťahu k tomuto svojmu záveru ani neodkázal na ţiadnu konkrétnu

právnu normu. Zároveň akceptácia prístupu okresného súdu by umoţňovala odvolávajúcemu

subjektu konkrétne dôvody odvolania doplniť a vlastne i zisťovať (aj) aţ po akte odvolania,

keďţe v samotnom odvolaní by nemusel byť uvedený skutkový dôvod, odvolávajúci subjekt

by ho v skutočnosti mohol vymedziť aj neskôr, dokonca aj v priebehu prípadného súdneho

konania. Predmetný prístup, podľa odvolacieho súdu, vnáša do dotknutých právnych vzťahov

neprimeranú neistotu, čo odporuje jednej zo základných zloţiek ústavného pojmu právny štát

( ), a to princípu právnej istoty. Nadväzne krajský súd

uzavrel, ţe odvolanie riaditeľa školy podľa musí

obsahovať nielen označenie tohto zákonného ustanovenia, prípadne s jeho citáciou, ale aj

dostatočne konkrétne vymedzenie konania odvolaného riaditeľa, ktoré zriaďovateľ povaţuje

za závaţné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov. Nakoľko v súdenej veci

ţalovanou dané odvolanie ţalobkyne neobsahovalo konkrétne vymedzenie skutkových

dôvodov, išlo o odvolanie neplatné. Uviedol, ţe neposudzoval v konaní doteraz súdom

neriešenú otázku, ale uviedol „len“ odlišné vyriešenie právnej otázky, súdom prvého stupňa

uţ posudzovanej. Vzhľadom na absenciu, resp. nedostatočnosť výslovnej právnej úpravy

odvolávania riaditeľa školského zariadenia v , krajský súd povaţoval

otázku nutnosti vymedzenia, alebo naopak nevymedzenia aj skutkového dôvodu (konkrétneho

skutku) v odvolaní riaditeľa podľa § 3 ods. 7 predmetného právneho predpisu, za otázku

po právnej stránke zásadného významu. Zásadnosť významu dotknutej otázky je okrem

nedostatočnej právnej úpravy, podľa odvolacieho súdu, daná aj vyššie popísanými

súvislosťami odvolávania bez, alebo s uvedením dôvodov, prenášaním dôkazného bremena,

časového obmedzenia uvádzania (vrátane samotného zisťovania) konkrétnych dôvodov

a predovšetkým v súvislosti s významom princípu právnej istoty v procese odvolania

pre závaţné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov aj v spojitosti s právom

domáhať sa ochrany práv na súde v zmysle článku 46 .

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom ţiadala

napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, ţe rozsudok odvolacieho

súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalovaná sa nestotoţnila s názorom

súdov na to, ako sa vysporiadali s otázkou posúdenia obsahových náleţitostí odvolania

6

z funkcie riaditeľa školy podľa Rozhodnutie

o menovaní do funkcie riaditeľa školy, ako aj rozhodnutie o odvolaní riaditeľa ZŠ a MŠ, je

v právomoci obce ako zriaďovateľa školského zariadenia podľa a je

aktom, na ktorý sa vzťahuje zákon o správnom konaní. Poukázala v tomto smere na právny

záver vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. októbra 2008

sp.zn. i keď súčasne uviedla, ţe v uznesení zo dňa 13. januára 2009 sp.zn.

zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky opačný právny záver. Bola toho

názoru, ţe odvolať riaditeľa školy z funkcie je moţné len z taxatívne vymenovaných dôvodov

podľa , Zo ţiadneho ustanovenia

nemoţno vyvodiť, ţe by zákon predpisoval pre odvolanie z funkcie riaditeľa školy ďalšie

náleţitosti, ktorých absencia by spôsobovala neplatnosť takéhoto odvolania, preto sa nemoţno

stotoţniť ani s názorom krajského súdu, ţe odvolanie z funkcie riaditeľa školy, ak neobsahuje

skutkové odôvodnenie, je z toho dôvodu neplatné.

Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho ţiadala zamietnuť, keď rozsudok

krajského súdu povaţovala za vecne správny a súčasne uplatnila náhradu trov dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ) po zistení,

ţe dovolanie podala včas účastníčka konania ( ) zastúpená advokátom

( ), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ),

preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia

a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné.

V danom prípade je dovolanie prípustné podľa , t.j. len preto, ţe

jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd.

Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, ţe vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle

vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu,

pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade,

okrem vád napĺňajúcich znaky dovolacích dôvodov podľa a ,

môţe byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom

rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania. Dovolací

súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré spadajú do rámca pripusteného

dovolacieho dôvodu ( ).

Z ustanovenia vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak rozsahom

dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového obmedzenia. Ak

nejde o vady uvedené v , neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené

v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci

právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená

a dovolateľka ani vo svojom dovolaní nenamietala, ţe by v konaní k uvedeným vadám došlo.

Keďţe dovolateľka je oprávnená napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti

ktorému bola prípustnosť dovolania zaloţená výrokom odvolacieho súdu len z dôvodu

uvedeného v ustanovení , preskúmal dovolací súd napadnutý

rozsudok len z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.

V danom prípade odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, a to

vzhľadom na absenciu, resp. nedostatočnosť výslovnej právnej úpravy odvolávania riaditeľa

školského zariadenia v , na otázku nutnosti vymedzenia, alebo naopak

nevymedzenia aj skutkového dôvodu (konkrétneho skutku) v odvolaní riaditeľa podľa § 3

ods. 7 predmetného právneho predpisu, za otázku po právnej stránke zásadného významu.

Zásadnosť významu dotknutej otázky videl okrem nedostatočnej právnej úpravy, aj vo vyššie

popísaných súvislostiach odvolávania bez, alebo s uvedením dôvodov, prenášaním

dôkazného bremena, časového obmedzenia uvádzania (vrátane samotného zisťovania)

konkrétnych dôvodov a predovšetkým v súvislosti s významom princípu právnej istoty

v procese odvolania pre závaţné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov aj

v spojitosti s právom domáhať sa ochrany práv na súde v zmysle článku 46 Slovenskej

republiky.

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má

právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak, ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (aj dohovoru) je zaručiť

kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať

9

a rozhodnúť (, ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by

došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu (ţalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd vo veci sp.zn. rozhodol, ţe : „Otázku právomoci

všeobecného súdu z hľadiska upraveného práva na súdnu ochranu (

) treba posudzovať v zmysle , podľa ktorého výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť

v súlade s “, pričom vo veci sp.zn. tieţ potvrdil, ţe v prípade, ak dôjde

k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môţe to mať dopad

na niektoré zo základných práv a slobôd. Pritom predovšetkým všeobecným súdom prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov, t.j. ústavne súladný výklad zákonov (podľa čl. 152 ods. 4

), ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá

základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa (obdobne napr.

).

Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe predstavuje právny celok, ktorý

treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne

a ojedinele môţe nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou

(). Kaţdé ustanovenie treba interpretovať a uplatňovať

v nadväznosti na iné normy , pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť

(). Preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, ţe ustanovenia sa

vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (,

, , , , , m. m.

atď.). Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti

sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté

v právnych predpisoch niţšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté

v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych

predpisov explicitne vyjadrenej v vyplýva aj poţiadavka, aby všetky

orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom

a účelom dotknutých ústavných noriem.

Podľa riaditeľa školy alebo riaditeľa školského

zariadenia vymenúva na dobu funkčného obdobia a odvoláva zriaďovateľ školy alebo

zriaďovateľ školského zariadenia.

Z uvedeného je zrejmé, ţe v predmetnom ustanovení je daná právomoc zriaďovateľa

školského zariadenia (v danom prípade ţalovanej) odvolať z funkcie riaditeľku školského

zariadenia (ţalobkyňu).

Právny úkon urobený zriaďovateľom - odvolanie z funkcie riaditeľa školy - je

potrebné vykladať ako prejav vôle, smerujúci k zániku práva, ktoré právny predpis s takýmto

prejavom spája. Prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah. To znamená vtedy, ak sa

nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom a to uvedením dôvodov stanoviť.

Pristupujúc k dovolacej otázke z hľadiska hore uvedených ústavných zásad, dovolací

súd mal za to, ţe je potrebné ju posúdiť s pouţitím analógie, vychádzajúc z obsahu právnej

normy, ktorá upravuje danú právnu problematiku .

Moţnosť analógie legis právne upravuje :

„Občiansko-právne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom, sa

spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im

najbliţšie.“

Pri analógii práva (analógia iuris) – v prípade, keď sa pri riešení určitého prípadu

nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa právneho poriadku

ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva,

prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom

na zmysel, či účel zákona (ratio legis). I keď vo verejnom práve je moţnosť pouţitia analógie

ojedinelá a vyskytuje sa len tam, kde ju právo výslovne predpokladá, treba uviesť, ţe

v prejednávanej veci sa však o vec verejného práva nejedná.

Z ustanovenia vyplýva, ţe zriaďovateľ

môţe odvolať riaditeľa aj na návrh rady školy (§ 24 ods. 5 písm. c/ ).

11

Rada školy predkladá návrh na odvolanie riaditeľa alebo sa vyjadruje k návrhu

na odvolanie riaditeľa, návrh na odvolanie riaditeľa predkladá vţdy s odôvodnením (§ 24

ods. 5 písm. c/ ).

Ako uviedol vo svojom rozhodnutí z 18. septembra 2012 sp.zn.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedené zákonné obmedzenie nemoţno vykladať len ako

deklaráciu majúcu len proklamatívny význam, takéto stanovenie podmienok, za splnenia

ktorých moţno riaditeľa školy odvolať, predstavuje poţiadavku zvýšenej ochrany postavenia

riaditeľa školy. Preto nie je moţné platne odvolať riaditeľa školy z jeho funkcie, ak nie sú

splnené stanovené hmotnoprávne predpoklady tohto opatrenia. Ak je teda riaditeľ školy

odvolaný na návrh rady školy bez preukázania splnenia podmienok, je právny úkon, ktorým

sa tak stalo, nedovolený a ako taký neplatný pre rozpor so zákonom.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe ak zákon vo svojich ďalších ustanoveniach vyţaduje

pri odvolávaní riaditeľa z funkcie, ktoré oprávnenie i keď len ako návrhové zveruje aj rade

školy, uvedenie dôvodov, je v súlade s princípom právnej istoty, aby i právny úkon, t.j.

odvolanie z funkcie zo strany zriaďovateľa obsahoval uvedenie skutkových dôvodov,

pre ktoré zriaďovateľ k odvolaniu pristúpil. V tomto smere nie je postačujúca len taká forma

právneho úkonu, tak ako to bolo v súdenej veci, ktorá obsahuje len odkaz na ustanovenia

zákona (v danom prípade zákona č. 596/25003 Z.z., o výkone práce

vo verejnom záujme a ) bez skutkového vymedzenia porušenia uvedených

zákonných noriem.

Nad rámec vymedzenej otázky v dovolaní, dovolací súd poukazuje na to, ţe k otázke

právomoci všeobecných súdov konať a rozhodovať v obdobných veciach (odvolanie z funkcie

riaditeľa školy) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých svojich

predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. , a iné).

Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalovaná neopodstatnene napadla rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.

c/ ) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by

mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,

Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie podľa zamietol.

V dovolacom konaní (procesne) úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala ( v spojení

s a ). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s )

a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene

advokáta za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu [§ 11

ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. o odmenách a náhradách advokátov v znení

neskorších predpisov]. Pri výpočte náhrady trov dovolacieho konania vychádzal dovolací súd

z tarifnej odmeny (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky) vo výške 57 €, zvýšenú o daň z pridanej

hodnoty 11,4 € a reţijného paušálu 7,42 €. Odmena predstavuje celkom 75,85 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. októbra 2012

JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová