Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 8 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (13)378/388209.1e26c8.pdf
PDF · 146.1 KB
No categories available
5Cdo/133/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 133/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu
JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Heleny
Haukvitzovej v právnej veci ţalobkyne Ing. A. Z., zastúpenej JUDr. D., advokátkou v B.,
proti ţalovanej B.O., o určenie neplatnosti odvolania z funkcie, vedenej na Okresnom súde
Námestovo pod sp.zn. 3 C 183/2008 o dovolaní ţalovanej proti rozsudku Krajského súdu v
Ţiline z 18. novembra 2010, sp.zn.
10 Co 313/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Ţalovaná je povinná zaplatiť ţalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume
75,85 € na účet JUDr. D., advokátky v B.do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Námestovo rozsudkom zo 4. júna 2010 č.k. 3 C 183/2008-149 určil, ţe
odvolanie ţalobkyne z funkcie riaditeľky ZŠ s MŠ v B. zo dňa 30. januára 2007 s účinnosťou
od 31. januára 2007 je neplatné. Ţalovanú zaviazal nahradiť ţalobkyni trovy konania vo
výške 1.245,72 €, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení uviedol,
ţe predmetom konania bol návrh ţalobkyne na určenie, ţe jej odvolanie z funkcie riaditeľky
ZŠ a MŠ v B. zo dňa 30. januára 2007 s účinnosťou odvolania od 31. januára 2007, ktoré jej
bolo doručené dňa 31. januára 2007, je neplatné. Ţalobkyňa bola do funkcie riaditeľky ZŠ B.
menovaná vymenúvacím dekrétom
zo dňa 2. júla 2007, tak ako to ustanovuje § 3 ods. 1 zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe
v školstve a školskej samospráve (ďalej len zákon č. 596/2003 Z.z.). Zároveň s ňou bola
v súlade s ust. § 3 ods. 3 zákona č. 596/2003 Z.z. uzavretá pracovná zmluva na dobu neurčitú
na funkciu riaditeľky školy. Z funkcie riaditeľky bol odvolaná podaním zo dňa 30. januára
2007, ktoré jej bolo doručené dňa 30. januára 2007. Z obsahu tohto podania označeného ako
„Odvolanie z funkcie riaditeľa školy“ bolo zrejmé, ţe ţalovaná ku dňu 31. januára 2007
odvoláva ţalobkyňu z funkcie riaditeľky ZŠ a MŠ v B., pričom ako dôvod odvolania uvádza
závaţné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov podľa § 3 ods. 7 písm. c/ vyššie
uvedeného zákona. Súd prvého stupňa v prvom rade skúmal, či sú splnené podmienky, za
ktorých môţe konať vo veci, a to predovšetkým, či vo veci je daná právomoc súdu
na konanie, nakoľko v priebehu konania ţalovaná namietala, ţe vec nepatrí do právomoci
súdov, ale ţe odvolanie z funkcie riaditeľky je rozhodnutím vydaným v správnom konaní
pri prenesenom výkone štátnej správy, a preto by malo byť posudzované podľa správneho
práva s tým, ţe príslušný na konanie by mal byť Krajský školský úrad. Súd v predmetnej veci
poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. lORks/3/2008 zo dňa
13. januára 2009, ktorým bola vec prikázaná na prejedanie a rozhodnutie Okresnému súdu
Dolný Kubín ako súdu do právomoci ktorého vec patrí. Najvyšší súd v tomto prípade konal
na základe návrhu Krajského školského úradu, kedy zhodne s týmto dospel k záveru, ţe
odvolanie navrhovateľky z funkcie riaditeľky školy nie je rozhodnutím správneho orgánu
v oblasti verejnej správy, ale je právnym úkonom v pracovnoprávnej oblasti a Krajský
školský úrad nemá pôsobnosť na konanie o opravnom prostriedku (odvolaní), preto
prejednanie a rozhodnutie v danej veci patrí do právomoci súdu. Potom ako sa súd prvého
stupňa vysporiadal s otázkou právomoci, zaoberal sa procesnou prípustnosťou určovacej
ţaloby z pohľadu naliehavého právneho záujmu ţalobkyne na určení neplatnosti jej odvolania
z funkcie. Uviedol, ţe zákon č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej
samospráve, ktorým bola ţalobkyňa menovaná, ako aj odvolaná z funkcie riaditeľky, ani
zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, ani platný Zákonník práce,
neupravovali náleţitosti odvolania z funkcie a moţnosť zamestnanca brániť sa proti odvolaniu
z funkcie. Z uvedeného dôvodu bolo preto potrebné pripustiť moţnosť súdnej ochrany
z funkcie odvolávaného zamestnanca aj cestou určovacej ţaloby. V tomto prípade mal súd
za to, ţe ţalobkyňa, pokiaľ ide o preukázanie naliehavého záujmu podľa § 80 písm. c/ O.s.p.
uniesla dôkazné bremeno, pretoţe z hľadiska naliehavého právneho záujmu neplatné
odvolanie z funkcie má pre zamestnanca zásadný význam pri uchádzaní sa o uzatvorenie
pracovnej zmluvy v inej organizácii, príp. pre zotrvanie v ďalšom pracovnom pomere.
V ďalšom súd prvého stupňa skúmal vecnú opodstatnenosť návrhu na určenie neplatnosti
odvolania ţalobkyne z funkcie riaditeľky školy. Postup pri vymenovaní, ako aj odvolaní
riaditeľa školy, uvádzal osobitný predpis zákon č. 596/2003 Z.z.. o štátnej správe v školstve
a školskej samospráve. Zákonník práce ako všeobecne záväzný právny predpis inštitút
odvolania neobsahuje, a preto odvolať riaditeľa bolo moţné len v súlade s týmto osobitným
predpisom, keď dôvody odvolania boli taxatívne uvedené v § 3 ods. 7 písm. c/ tohto zákona.
Pokiaľ išlo o náleţitosti odvolania, tieto v zákone obsiahnuté neboli. V súvislosti s odvolaním
riaditeľa podľa § 3 ods. 7 písm. c/ zákona č. 596/2003 Z.z., zákon v § 7 ods. 9 vyţadoval len
vyjadrenie príslušnej rady školy, no zároveň z obsahu zákona nevyplývalo, ţe by k odvolaniu
riaditeľa mohlo dôjsť len v prípade súhlasného stanoviska tohto orgánu. V súvislosti
s platnosťou právneho úkonu odvolania ako jednostranného právneho úkonu bolo preto
potrebné, aby tento spĺňal poţiadavku určitosti a zrozumiteľnosti podľa § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Prvostupňový súd sa nestotoţnil s námietkou ţalobkyne, ţe
odvolanie nebolo dostatočne určité a zrozumiteľné. Z odvolania je zrejmé, ţe je v ňom
uvedená funkcia, z ktorej sa ţalobkyňa odvoláva, ako aj deň, ktorým sa z funkcie odvoláva.
Pokiaľ ďalej ţalobkyňa poukazovala na nedostatočné skutkové vymedzenia dôvodov
závaţného porušenia právnych predpisov, v súvislosti s týmto tvrdením poukázal opäť na tú
skutočnosť, ţe osobitný zákon o štátnej správe v školstve a ani Zákonník práce neustanovuje,
aby v odvolaní boli uvedené dôvody, pre ktoré je zamestnanec odvolaný z funkcie. Mal za to,
ţe v tomto prípade nie je moţné analogicky vzťahovať ustanovenia Zákonníka práce ohľadne
právnej úpravy týkajúcej sa okamţitého skončenia pracovného pomeru alebo výpovede práve
z toho dôvodu. V danom prípade pracovný pomer ţalobkyne nezanikol, tento trval naďalej
na základe pracovnej zmluvy, ktorej neplatnosťou sa súd v tomto konaní nezaoberal.
Ţalobkyňa sa počas celého konania domáhala toho, aby súd skúmal, či sa skutočne dopustila
závaţného porušenia všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré by boli dôvodom na jej
odvolanie z funkcie riaditeľky školy. Dôkazné bremeno preukázania, ţe boli splnené
hmotnoprávne predpoklady na odvolanie tomto prípade zaťaţovalo zriaďovateľa (ţalovanú).
Súd prvého stupňa dospel k záveru, ţe ohľadne tejto skutočnosti ţalovaná neuniesla dôkazné
bremeno. Z obsahu listinných dokladov, ktoré ţalovaná súdu predloţila, nevyplývalo, ţe by
ţalobkyňa porušila závaţne všeobecne záväzné právne predpisy, ktorých porušenie jej
ţalovaná v odvolaní z funkcie vytýka, a to či uţ zákon č. 596/2003 Z.z. ohľadne rozpočtu,
príp. efektívneho vyuţívania finančných prostriedkov, príp. zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone
správy vo verejnom záujme. Ţalobkyňa rozpočet ţalovanej predloţila, neefektívnosť
vyuţívania pridelených fin. prostriedkov jej preukázaná nebola, výsledky akejkoľvek
finančnej kontroly, príp. vnútorného auditu, ktoré by preukázali pochybenie a porušenie
predpisov ţalobkyňou súdu zo strany ţalovanej, napriek výzve na ich predloţenie,
predloţené neboli. Naopak zástupca ţalovanej na pojednávaní uviedol, ţe všetky listinné
doklady týkajúce sa príp. pochybenia ţalobkyne súdu predloţili. A ţe v čase, keď sa mal ako
člen rady školy vyjadriť k odvolaniu ţalobkyne z funkcie riaditeľky na základe listinných
dokladov, ktoré im boli bývalým starostom predloţené, nevideli dôvod na odvolanie
ţalobkyne z funkcie, a preto bolo aj stanovisko rady školy negatívne. Pokiaľ ţalovaná
poukazovala na porušovanie povinností ţalobkyne ako zamestnankyne ţalovanej
predovšetkým ohľadne jej dochádzky, ani ohľadne tejto skutočnosti podľa názoru súdu
ţalovaná neuniesla dôkazné bremeno. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1
Krajský súd v Ţiline rozsudkom z 18. novembra 2010, sp.zn. 10 Co 313/2010
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Ţalovanú zaviazal zaplatiť ţalobkyni náhradu trov
odvolacieho konania v sume 74,58 € a samostatným výrokom pripustil proti svojmu rozsudku
dovolanie. Stotoţnil sa so záverom súdu prvého stupňa ohľadom posúdenia otázky právomoci
súdu na konanie v predmetnej veci, ako i jeho záverom a existencii naliehavého právneho
záujmu ţalobkyne na poţadovanom určení. Krajský súd však zaujal odlišné právne stanovisko
v otázke obsahu odvolania ţalobkyne z funkcie riaditeľky školy. Uviedol, ţe pokiaľ určitý
právny predpis podmieňuje odvolanie závaţným porušením (nedodrţaním) povinností
zákonom (prípadne inými všeobecne záväznými právnymi predpismi) uloţenými
odvolávanému subjektu, predmetné porušenie by malo byť vymedzené nielen odkazom
na právnu úpravu, resp. jej (číselné) označenie, ale aj zadefinovaním konkrétneho konania (aj
vo forme opomenutia), ktoré uvedené porušenie zakladá. Ak by sa akceptoval výklad tvrdený
ţalovanou, potom by nebol ţiadny rozdiel medzi moţnosťou odvolania bez akéhokoľvek
(právneho, či skutkového) dôvodu a medzi odvolaním len pre presne taxatívne vymedzené
právne dôvody. Uvedené by fakticky „odobrovalo“ prípadnú svojvôľu alebo „zlý úmysel“
na strane odvolávajúceho subjektu. Nadväzne by boli úplne nadbytočné ustanovenia
zákonných predpisov, ktoré umoţňujú odvolanie len na základe výslovne určených
(právnych) dôvodov. Podľa krajského súdu, úmysel zákonodarcu aj vo vzťahu k § 3 ods. 7
písm. c/ zákona č. 596/2003 Z.z. – nebol umoţniť takéto, v konečnom dôsledku bezdôvodné
odvolanie z funkcie riaditeľa. Mal za to, ţe okresný súd v podstate tieţ čiastočne uplatnil
takýto prístup, len s tým rozdielom, ţe ak odvolaný subjekt tvrdí, ţe nie sú skutkovo naplnené
právne dôvody odvolania, preukazovanie ich danosti zaťaţuje odvolávajúci subjekt (v súdenej
veci ţalovanú – zriaďovateľa školy). Takéto prenesenie dôkazného bremena však nemá oporu
v konkrétnom zákonnom ustanovení tak v právnych predpisoch, týkajúcich sa štátnej správy
školstva, ako ani v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku. Okresný súd z hľadiska
právneho posúdenia vo vzťahu k tomuto svojmu záveru ani neodkázal na ţiadnu konkrétnu
právnu normu. Zároveň akceptácia prístupu okresného súdu by umoţňovala odvolávajúcemu
subjektu konkrétne dôvody odvolania doplniť a vlastne i zisťovať (aj) aţ po akte odvolania,
keďţe v samotnom odvolaní by nemusel byť uvedený skutkový dôvod, odvolávajúci subjekt
by ho v skutočnosti mohol vymedziť aj neskôr, dokonca aj v priebehu prípadného súdneho
konania. Predmetný prístup, podľa odvolacieho súdu, vnáša do dotknutých právnych vzťahov
neprimeranú neistotu, čo odporuje jednej zo základných zloţiek ústavného pojmu právny štát
(článok 1 Ústavy Slovenskej republiky), a to princípu právnej istoty. Nadväzne krajský súd
uzavrel, ţe odvolanie riaditeľa školy podľa § 3 ods. 7 písm. c/ zákona č. 596/2003 Z.z. musí
obsahovať nielen označenie tohto zákonného ustanovenia, prípadne s jeho citáciou, ale aj
dostatočne konkrétne vymedzenie konania odvolaného riaditeľa, ktoré zriaďovateľ povaţuje
za závaţné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov. Nakoľko v súdenej veci
ţalovanou dané odvolanie ţalobkyne neobsahovalo konkrétne vymedzenie skutkových
dôvodov, išlo o odvolanie neplatné. Uviedol, ţe neposudzoval v konaní doteraz súdom
neriešenú otázku, ale uviedol „len“ odlišné vyriešenie právnej otázky, súdom prvého stupňa
uţ posudzovanej. Vzhľadom na absenciu, resp. nedostatočnosť výslovnej právnej úpravy
odvolávania riaditeľa školského zariadenia v zákone č. 596/2003 Z.z., krajský súd povaţoval
otázku nutnosti vymedzenia, alebo naopak nevymedzenia aj skutkového dôvodu (konkrétneho
skutku) v odvolaní riaditeľa podľa § 3 ods. 7 predmetného právneho predpisu, za otázku
po právnej stránke zásadného významu. Zásadnosť významu dotknutej otázky je okrem
nedostatočnej právnej úpravy, podľa odvolacieho súdu, daná aj vyššie popísanými
súvislosťami odvolávania bez, alebo s uvedením dôvodov, prenášaním dôkazného bremena,
časového obmedzenia uvádzania (vrátane samotného zisťovania) konkrétnych dôvodov
a predovšetkým v súvislosti s významom princípu právnej istoty v procese odvolania
pre závaţné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov aj v spojitosti s právom
domáhať sa ochrany práv na súde v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej republiky.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podala ţalovaná dovolanie, v ktorom ţiadala
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedla, ţe rozsudok odvolacieho
súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Ţalovaná sa nestotoţnila s názorom
súdov na to, ako sa vysporiadali s otázkou posúdenia obsahových náleţitostí odvolania
z funkcie riaditeľa školy podľa § 3 ods. 7 písm. c/ zák.č. 596/2003 Z.z. Rozhodnutie
o menovaní do funkcie riaditeľa školy, ako aj rozhodnutie o odvolaní riaditeľa ZŠ a MŠ, je
v právomoci obce ako zriaďovateľa školského zariadenia podľa § 3 zák.č. 596/2003 Z.z. a je
aktom, na ktorý sa vzťahuje zákon o správnom konaní. Poukázala v tomto smere na právny
záver vyjadrený v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28. októbra 2008
sp.zn. 10 Rks 5/2008 i keď súčasne uviedla, ţe v uznesení zo dňa 13. januára 2009 sp.zn.
10 Rks 3/2008 zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky opačný právny záver. Bola toho
názoru, ţe odvolať riaditeľa školy z funkcie je moţné len z taxatívne vymenovaných dôvodov
podľa § 3 ods. 7, 8 zák.č. 596/2003 Z.z. Zo ţiadneho ustanovenia zákona č. 596/2003 Z.z.
nemoţno vyvodiť, ţe by zákon predpisoval pre odvolanie z funkcie riaditeľa školy ďalšie
náleţitosti, ktorých absencia by spôsobovala neplatnosť takéhoto odvolania, preto sa nemoţno
stotoţniť ani s názorom krajského súdu, ţe odvolanie z funkcie riaditeľa školy, ak neobsahuje
skutkové odôvodnenie, je z toho dôvodu neplatné.
Ţalobkyňa vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho ţiadala zamietnuť, keď rozsudok
krajského súdu povaţovala za vecne správny a súčasne uplatnila náhradu trov dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
ţe dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia
§ 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovanej nie je dôvodné.
V danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t.j. len preto, ţe
jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd.
Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, ţe vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle
§ 238 ods. 3 O.s.p. vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu,
pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade,
okrem vád napĺňajúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.,
môţe byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom
rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania. Dovolací
súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré spadajú do rámca pripusteného
dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, ţe dovolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového obmedzenia. Ak
nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaţe tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci
právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená
a dovolateľka ani vo svojom dovolaní nenamietala, ţe by v konaní k uvedeným vadám došlo.
Keďţe dovolateľka je oprávnená napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu, proti
ktorému bola prípustnosť dovolania zaloţená výrokom odvolacieho súdu len z dôvodu
uvedeného v ustanovení § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., preskúmal dovolací súd napadnutý
rozsudok len z hľadísk tohto uplatneného dovolacieho dôvodu.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyloţil. O takýto prípad však v prejednávanej veci nejde.
V danom prípade odvolací súd pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, a to
vzhľadom na absenciu, resp. nedostatočnosť výslovnej právnej úpravy odvolávania riaditeľa
školského zariadenia v zákone č. 596/2003 Z.z., na otázku nutnosti vymedzenia, alebo naopak
nevymedzenia aj skutkového dôvodu (konkrétneho skutku) v odvolaní riaditeľa podľa § 3
ods. 7 predmetného právneho predpisu, za otázku po právnej stránke zásadného významu.
Zásadnosť významu dotknutej otázky videl okrem nedostatočnej právnej úpravy, aj vo vyššie
popísaných súvislostiach odvolávania bez, alebo s uvedením dôvodov, prenášaním
dôkazného bremena, časového obmedzenia uvádzania (vrátane samotného zisťovania)
konkrétnych dôvodov a predovšetkým v súvislosti s významom princípu právnej istoty
v procese odvolania pre závaţné porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov aj
v spojitosti s právom domáhať sa ochrany práv na súde v zmysle článku 46 Ústavy Slovenskej
republiky.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd kaţdý má
právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak, ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou
ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť
kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať
a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom
návrhu (ţalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98).
Ústavný súd vo veci sp.zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, ţe : „Otázku právomoci
všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2
ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť
v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp.zn. PL. ÚS 18/98 tieţ potvrdil, ţe v prípade, ak dôjde
k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môţe to mať dopad
na niektoré zo základných práv a slobôd. Pritom predovšetkým všeobecným súdom prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov, t.j. ústavne súladný výklad zákonov (podľa čl. 152 ods. 4
ústavy), ktorý je neoddeliteľnou súčasťou rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá
základnému právu kaţdého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (obdobne napr.
Dovolací súd poukazuje na tú skutočnosť, ţe ústava predstavuje právny celok, ktorý
treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne
a ojedinele môţe nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou
ústavy (II. ÚS 128/95). Kaţdé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať
v nadväznosti na iné normy ústavy, pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť
(II. ÚS 48/97). Preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, ţe ustanovenia ústavy sa
vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných noriem (II. ÚS 31/97,
PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL. ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04
atď.). Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej príčinnej súvislosti
sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy obsiahnuté
v právnych predpisoch niţšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy obsiahnuté
v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania právnych
predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva aj poţiadavka, aby všetky
orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade s obsahom
a účelom dotknutých ústavných noriem.
Podľa § 3 ods. 1 zák.č. 596/2003 Z.z. riaditeľa školy alebo riaditeľa školského
zariadenia vymenúva na dobu funkčného obdobia a odvoláva zriaďovateľ školy alebo
zriaďovateľ školského zariadenia.
Z uvedeného je zrejmé, ţe v predmetnom ustanovení je daná právomoc zriaďovateľa
školského zariadenia (v danom prípade ţalovanej) odvolať z funkcie riaditeľku školského
zariadenia (ţalobkyňu).
Právny úkon urobený zriaďovateľom - odvolanie z funkcie riaditeľa školy - je
potrebné vykladať ako prejav vôle, smerujúci k zániku práva, ktoré právny predpis s takýmto
prejavom spája. Prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah. To znamená vtedy, ak sa
nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom a to uvedením dôvodov stanoviť.
Pristupujúc k dovolacej otázke z hľadiska hore uvedených ústavných zásad, dovolací
súd mal za to, ţe je potrebné ju posúdiť s pouţitím analógie, vychádzajúc z obsahu právnej
normy, ktorá upravuje danú právnu problematiku .
Moţnosť analógie legis právne upravuje § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka:
„Občiansko-právne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto, ani iným zákonom, sa
spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im
najbliţšie.“
Pri analógii práva (analógia iuris) – v prípade, keď sa pri riešení určitého prípadu
nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa právneho poriadku
ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného práva,
prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom
na zmysel, či účel zákona (ratio legis). I keď vo verejnom práve je moţnosť pouţitia analógie
ojedinelá a vyskytuje sa len tam, kde ju právo výslovne predpokladá, treba uviesť, ţe
v prejednávanej veci sa však o vec verejného práva nejedná.
Z ustanovenia § 3 ods. 8 písm. a/ zákona č. 596/2003 Z.z. vyplýva, ţe zriaďovateľ
môţe odvolať riaditeľa aj na návrh rady školy (§ 24 ods. 5 písm. c/ ).
Rada školy predkladá návrh na odvolanie riaditeľa alebo sa vyjadruje k návrhu
na odvolanie riaditeľa, návrh na odvolanie riaditeľa predkladá vţdy s odôvodnením (§ 24
ods. 5 písm. c/ zákona č. 596/2003 Z.z.).
Ako uviedol vo svojom rozhodnutí z 18. septembra 2012 sp.zn. 5 Cdo 235/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky uvedené zákonné obmedzenie nemoţno vykladať len ako
deklaráciu majúcu len proklamatívny význam, takéto stanovenie podmienok, za splnenia
ktorých moţno riaditeľa školy odvolať, predstavuje poţiadavku zvýšenej ochrany postavenia
riaditeľa školy. Preto nie je moţné platne odvolať riaditeľa školy z jeho funkcie, ak nie sú
splnené stanovené hmotnoprávne predpoklady tohto opatrenia. Ak je teda riaditeľ školy
odvolaný na návrh rady školy bez preukázania splnenia podmienok, je právny úkon, ktorým
sa tak stalo, nedovolený a ako taký neplatný pre rozpor so zákonom.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe ak zákon vo svojich ďalších ustanoveniach vyţaduje
pri odvolávaní riaditeľa z funkcie, ktoré oprávnenie i keď len ako návrhové zveruje aj rade
školy, uvedenie dôvodov, je v súlade s princípom právnej istoty, aby i právny úkon, t.j.
odvolanie z funkcie zo strany zriaďovateľa obsahoval uvedenie skutkových dôvodov,
pre ktoré zriaďovateľ k odvolaniu pristúpil. V tomto smere nie je postačujúca len taká forma
právneho úkonu, tak ako to bolo v súdenej veci, ktorá obsahuje len odkaz na ustanovenia
zákona (v danom prípade zákona č. 596/25003 Z.z., zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce
vo verejnom záujme a Zákonníka práce) bez skutkového vymedzenia porušenia uvedených
zákonných noriem.
Nad rámec vymedzenej otázky v dovolaní, dovolací súd poukazuje na to, ţe k otázke
právomoci všeobecných súdov konať a rozhodovať v obdobných veciach (odvolanie z funkcie
riaditeľa školy) sa Najvyšší súd Slovenskej republiky vyjadril vo viacerých svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. 3 Cdo 117/2011, 5 Cdo 235/2011 a iné).
Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalovaná neopodstatnene napadla rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.
c/ O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by
mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu,
Najvyšší súd Slovenskej republiky jej dovolanie podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní (procesne) úspešnej ţalobkyni vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobkyňa podala návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.)
a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene
advokáta za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia k dovolaniu [§ 11
ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov v znení
neskorších predpisov]. Pri výpočte náhrady trov dovolacieho konania vychádzal dovolací súd
z tarifnej odmeny (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky) vo výške 57 €, zvýšenú o daň z pridanej
hodnoty 11,4 € a reţijného paušálu 7,42 €. Odmena predstavuje celkom 75,85 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. októbra 2012
JUDr. Soňa Mesiarkinová, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová