Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/235/2011

Najvyšší súd Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny

Haukvitzovej v právnej veci ţalobcu PaedDr. J. K.I., zastúpeného JUDr. T. S., advokátom v K.,

. proti ţalovanému K.M., o určenie neplatnosti odvolania z funkcie, vedenej

na Okresnom súde K. II pod sp.zn. o dovolaní ţalovaného proti rozsudku

Krajského súdu v K. z 24. marca 2011, sp.zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume

75,85 € na účet JUDr. T. S., advokáta v K., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd K. II rozsudkom z 18. novembra 2009, č.k. -198 zamietol

ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal určenia, ţe jeho odvolanie z funkcie riaditeľa Z. úkonom

primátora M. zo dňa

28. decembra 2004 je neplatné. Ţalovanému nepriznal náhradu trov konania.

Z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe ţalobca bol do funkcie riaditeľa Z.Z.

vymenovaný primátorom mesta na funkčné obdobie od 1. augusta 2004 do 31. augusta 2009

menovacím dekrétom zo dňa 30. júla 2004 na základe výsledkov vyhláseného výberového

konania. Tým istým dňom bol s ním zo strany ţalovaného ako zriaďovateľa školy uzavretý

2

pracovný pomer na dobu neurčitú vo funkcii učiteľa. Písomne listom zo dňa 28. decembra 2004

bol ţalobca primátorom mesta odvolaný z funkcie riaditeľa Z., a to z dôvodov ţe:

a) porušil povinnosti uvedené v ustanovení aţ 6

o výkone práce vo verejnom záujme tým, ţe neukončil podnikateľskú činnosť, bol členom

riadiacich orgánov právnických osôb, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť, hoci mu nebol

daný predchádzajúci súhlas zamestnávateľa, pričom neukončil túto činnosť do 30 dní odo dňa

ustanovenia do funkcie a to napriek výslovnému upozorneniu zriaďovateľa, čím je daný dôvod

na odvolanie z funkcie podľa o štátnej správe

v školstve a školskej správe,

b) kontrolou vykonanou Útvarom hlavného kontrolóra v novembri a decembri

2004 bolo preukázané, ţe porušil o rozpočtových pravidlách

v tom, ţe neoprávnene a nehospodárne pouţil finančné prostriedky obce, čím je daný dôvod

na odvolanie z funkcie podľa § 3 ods. 7 písm. c/ tohto zákona,

c) návrh na jeho odvolanie z funkcie riaditeľa školy dňa 1. decembra 2004 zároveň

podala aj rada školy v súlade s § 24 ods. 5 písm. c/ tohto zákona, čím je daný dôvod na odvolanie

z funkcie podľa § 3 ods. 8 písm. a/ zákona.

Ţalobca sa pokúsil dosiahnuť preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu

ţalovaného v správnom konaní, ale bezvýsledne, pretoţe konanie na Krajskom súde v K. bolo

zastavené s poukazom na to, ţe takéto rozhodnutie nie je rozhodnutím vydaným správnym

orgánom v správnom konaní, ale ani rozhodnutím vydaným správnym orgánom, ktoré zakladá,

mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorým

môţu byť práva alebo právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo

právnických osôb priamo dotknuté. Krajský súd vyslovil, ţe odvolanie ţalobcu z funkcie

riaditeľa školy je podľa záveru tohto súdu právnym úkonom, ktorý je jednostranným prejavom

vôle ţalovaného, smerujúcim k vzniku, zmene alebo zániku práv, ktoré právne predpisy

s takýmto prejavom spájajú, a preto súdnej ochrany sa ţalobca môţe domáhať iba ţalobou podľa

smerujúcou k určeniu neplatnosti tohto právneho úkonu (viď rozhodnutie

Krajského súdu v K. sp. zn. zo dňa 30. novembra 2006). Preto sa ţalobca domáhal

určenia neplatnosti odvolania z funkcie ţalobou podľa v tomto konaní, a to v

prvom rade s poukazom na to, ţe toto mu nebolo doručené v súlade s ustanovením § 38 ods. 1, 2

do vlastných rúk oprávnenou osobou, nešlo o doručovanie ani

na pracovisku, ani v byte, ani poštou, a teda išlo o doručenie v rozpore s týmto ustanovením a tieţ

3

ţe dôvody odvolania neexistujú. Pokiaľ mu bolo vytýkané porušenie zákonných povinností

v súvislosti s tým, ţe neukončil podnikateľskú činnosť a je členom riadiacich orgánov

právnických osôb, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť, resp. túto činnosť neukončil do 30

dní od ustanovenia do funkcie (odvolací dôvod podľa § 3 ods. 7 písm. b/ zákona) ţalobca

namietal, ţe toto uţ neobstálo v čase vydania rozhodnutia o jeho odvolaní a navyše, ţe samotné

spoločnosti, v ktorých pôvodne figuroval, vlastne dávno nevyvíjali ţiadnu činnosť a existovali

len formálne. Popieral, ţe by z jeho strany došlo k porušeniu zásad hospodárenia s finančnými

prostriedkami (odvolací dôvod podľa § 3 ods. 7 písm. c/ zákona), a namietal, ţe neobstojí ani

odvolací dôvod podľa § 3 ods. 8 písm. a/ zákona, pretoţe návrh rady školy nebol odôvodnený ani

konkretizovaný, s jeho dôvodmi nebol ani oboznámený a pokiaľ sa v ňom uvádzali sťaţnosti

na neho, mal za to, ţe tieto nemôţu byť zákonným dôvodom a k týmto nemal ani moţnosť

vyjadriť sa. Poukazoval na to, ţe o zasadnutí rady školy zo dňa 1. decembra 2004 existujú dve

odlišné vyhotovenia zápisníc, ktoré nie sú celkom totoţné, čo spochybňuje ich autenticitu.

Namietal tieţ, ţe zasadnutia rady školy sa zúčastnila aj I. E., ktorá uţ v tom čase mala skončený

pracovný pomer, a teda zo zákona jej členstvo v rade školy zaniklo. Mal teda za to, ţe návrh na

jeho odvolanie zo strany rady školy nebol urobený zákonným spôsobom. Prvostupňový súd v

prvom rade skúmal, či je daný naliehavý právny záujem na takejto určovacej ţalobe

a pokiaľ ho ţalobca odôvodnil tým, ţe má v úmysle funkciu riaditeľa školy vykonávať ďalej a ţe

sa mieni domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla zníţením jeho príjmov, dospel k záveru, ţe

naliehavý právny záujem je daný, pretoţe vyhovením jeho ţalobe by mohlo dôjsť k zmene jeho

právneho postavenia. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe odvolanie z funkcie mu nebolo účinne

a zákonne doručené, z výsluchu svedkov a písomného záznamu o doručení odvolania z funkcie

zo dňa 29. decembra 2004 mal prvostupňový súd za preukázané, ţe pri doručovaní

zamestnancami ţalovaného ţalobca odmietol odvolací dekrét prevziať a keďţe bol s jeho

obsahom oboznámený, mal za to, ţe boli naplnené účinky doručenia. K dôvodom odvolania

z funkcie riaditeľa školy podľa a súd prvého stupňa

uviedol, ţe podľa § 3 ods. 9 tohto zákona sa k nim vyţadovalo vyjadrenie príslušnej rady školy.

Zároveň platila fikcia, ţe ak príslušná rada školy nepredloţila vyjadrenie zriaďovateľovi do 15

dní od doručenia ţiadosti o vyjadrenie, mohol zriaďovateľ riaditeľa odvolať aj bez vyjadrenia

príslušnej rady školy. Z vykonaného dokazovania mal prvostupňový súd za preukázané, ţe

ţalovaný poţiadal Radu školy pri Z. o vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu z funkcie riaditeľa listom

zo dňa 27. decembra 2004. Rada školy síce listom zo dňa

28. decembra 2004 dala svoje súhlasné stanovisko k ţiadosti zriaďovateľa na odvolanie ţalobcu

z funkcie riaditeľa školy, avšak toto bolo ţalovanému doručené aţ dňa 29. decembra 2004, čo

vyplýva z prezentačnej pečiatky ţalovaného na tomto liste. Prvostupňový súd teda ustálil, ţe

v čase rozhodnutia o odvolaní z funkcie riaditeľa školy dňa 28. decembra 2004 ţalovaný nemal

k dispozícii vyjadrenie rady školy a neuplynula ešte ani lehota pre uplatnenie fikcie súhlasu,

takţe nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti odvolania riaditeľa školy z dôvodov

podľa ustanovenia § 3 ods. 7 písm. b/ a c/ zákona. Takéto odvolanie z funkcie bolo teda

vykonané v rozpore so zákonom. Pokiaľ ide o odvolanie z funkcie riaditeľa na návrh rady školy

(odvolací dôvod podľa ), z vykonaného dokazovania

síce vyplynulo, ţe z tohto zasadnutia existujú dve odlišné vyhotovenia zápisníc, prvostupňový

súd to však nepovaţoval za právne významné. Z výsluchu svedkov - členov rady školy mal

za preukázané, ţe aj keď jedna svedkyňa (S. R.) si nepamätala ako hlasovala, ďalší svedkovia (S.,

P., Č., G., Š., U.) potvrdili, ţe hlasovali za prijatie návrhu na odvolanie ţalobcu z funkcie

riaditeľa školy. V situácii, keď rada školy mala 11 členov a 6 členov hlasovalo za takýto návrh,

mal prvostupňový súd za preukázané, ţe takýto návrh schválila nadpolovičná väčšina členov rady

školy. Preto dospel k záveru, ţe rada školy prijala zákonným spôsobom v súlade s ustanovením §

24 ods. 12 posledná veta zákona

č. rozhodnutie o návrhu na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy. Súd prvého

stupňa vychádzal z toho, ţe v prípade návrhu na odvolanie riaditeľa školy zo strany rady školy

ide o jednostranný právny úkon, na ktorý ani ani a ani

štatút rady školy nevyţadoval písomnú formu. Mal za preukázané, ţe takýto návrh bol prijatý

nadpolovičnou väčšinou všetkých členov rady školy a bol daný s odôvodnením, bol urobený

v súlade s ustanovením § 24 ods. 5 písm. c/ a § 24 ods. 12 uvedeného zákona. Existencia dvoch

rôznych vyhotovení zápisníc podľa názoru prvostupňového súdu vzhľadom na neexistenciu

poţiadavky písomnej formy rozhodnutia rady školy nemohla spôsobiť neurčitosť právneho úkonu

a tým jeho neplatnosť, keďţe výpoveďami svedkov bolo preukázané, ţe takýto návrh bol prijatý

nadpolovičnou väčšinou a z obsahu zápisnice v oboch verziách vyplýva, ţe návrh bol

odôvodnený. V prípade oprávnenia rady školy na predloţenie návrhu na odvolanie riaditeľa

s odôvodnením išlo podľa názoru súdu prvého stupňa o zákonné oprávnenie rady školy takýto

návrh podať z akýchkoľvek dôvodov. V danom prípade však mal súd za preukázanú minimálne

nespokojnosť členov rady školy s pôsobením a činnosťou ţalobcu vo funkcii riaditeľa školy,

ktorá bola tieţ ako jeden z dôvodov uvedená v tejto zápisnici (štvrtý odsek zápisu k bodu 2

programu: „Jeho vystupovanie voči zamestnancom školy je arogantné, znevaţuje a zosmiešňuje

ich prácu, koná svojvoľne"). Za daného stavu teda prvostupňový súd dospel k záveru, ţe bol

naplnený dôvod na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy podľa § 3 ods. 8 písm. a/ zákona

č. , a preto ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa

Krajský súd v K. na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 24. marca 2011 sp.zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a určil, ţe odvolanie ţalobcu

z funkcie riaditeľa Z. úkonom primátora M. zo dňa 28. decembra 2004 je neplatné. Ţalovaného

zaviazal zaplatiť ţalobcovi trovy konania 1 049,67 €. Po zopakovaní dokazovania oboznámením

listinných dôkazov (odvolania z funkcie, zápisnice z rokovania rady školy zo dňa 1. decembra

2004 vo dvoch vyhotoveniach a uznesenia Krajského súdu v K. č.k. -35 zo dňa 30.

novembra 2006) dospel k záveru o dôvodnosti ţaloby. Predovšetkým poukázal na to, ţe keď sa

ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia primátora mesta zo dňa 28. decembra 2004 o jeho

odvolaní

z funkcie riaditeľa školy v správnom konaní, krajský súd konanie pre nedostatok podmienky

konania zastavil vychádzajúc z toho, ţe odvolanie z funkcie riaditeľa nie je rozhodnutím

vydaným v správnom konaní (rozhodnutie Krajského súdu v K. č.k. zo dňa

30. novembra 2006). Prípadné vyslovenie nedostatku právomoci konať o ţalobe ţalobcu

na určenie neplatnosti tohto odvolania z funkcie v občianskoprávnom konaní s poukazom

na neskorší vývoj judikatúry (viď mentalis mutandis napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. lSţo/114/2008 zo dňa 30. októbra 2008 a iné, resp. aj rozhodnutie

Ústavného súdu SR č. a iné) by uţ bolo moţné povaţovať za denegatio justície,

pretoţe pre prekáţku veci rozsúdenej a plynutie času by sa uţ ţalobca inej právnej ochrany

nedovolal. Pri podaní predmetnej ţaloby sa pritom ţalobca spravoval právnym názorom

krajského súdu v uvedenej správnej veci č.k. , a preto správne postupoval

prvostupňový súd, keď o tejto ţalobe ţalobcu ako o ţalobe podľa konal

a rozhodol. Odvolací súd poukázal na to, ţe pre rozhodnutie o takejto ţalobe bolo v prvom rade

potrebné vysporiadať sa s tým, či na určení neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľa školy

existuje u ţalobcu naliehavý právny záujem. Ten musí súd skúmať nielen k okamihu podania

ţaloby, ale hlavne k okamihu rozhodovania o nej aj z hľadiska jeho významu pre právne

postavenie ţalobcu. Vychádzal z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu, z ktorého

vyplýva, ţe tento akceptoval odôvodnenie naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti

odvolania z funkcie tak, ako to uvádzal ţalobca, t.j. ţe má naďalej v úmysle vykonávať funkciu

riaditeľa školy a domáhať sa náhrady škody, ktorá mu vznikla zníţením príjmov. Odvolací súd

však poukázal na to, ţe ţalobca bol do funkcie riaditeľa školy menovaný na určité obdobie, a to

od 1. augusta 2004 do 31. augusta 2009, takţe ku dňu rozhodovania prvostupňového súdu

(rozsudok zo dňa 18. novembra 2009) uţ toto obdobie uplynulo. Pretoţe neexistuje právny nárok

na znovu menovanie do tejto funkcie, ani vyhovujúci rozsudok by v tomto smere nebol spôsobilý

6

zmeniť právne postavenie ţalobcu. Ţalobca však okrem toho poukazoval aj na to, ţe rozhodnutie

v predmetnej veci by malo byť základom pre rozhodnutie o majetkovej ujme (napr. ušlý zárobok

titulom príplatku za funkciu), ale v odvolacom konaní spresnil, ţe by mohlo byť aj základom

pre rozhodnutie o nemajetkovej ujme, pretoţe odvolanie z funkcie z neexistujúcich dôvodov ho

dehonestovalo a aj keď dlhé roky pracoval v školstve, o funkciu riaditeľa školy sa uţ vlastne

po takomto odvolaní nemohol uchádzať. V čase rozhodovania odvolacieho súdu uţ bol pritom

ţalobca na dôchodku. Odvolací súd zaujal názor, ţe odvolanie z riadiacej funkcie, t.j. aj

odvolanie z funkcie riaditeľa školy, je takým právnym úkonom (aktom), ktorý sa týka

subjektívnych práv odvolaného a môţe negatívne ovplyvniť nielen jeho súkromie, ale hlavne

jeho pracovnú pozíciu a moţnosti profesionálnej realizácie do budúcna. Je teda na mieste, aby sa

pre prípad neplatného odvolania z funkcie odvolanému poskytla satisfakcia. Uţ samotný určovací

výrok o tom, ţe určité tvrdenia sú nepravdivé, resp. ţe určité konanie je diskriminačné, sa

povaţuje za určitý spôsob zadosťučinenia aj v konaní o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.

, resp. aj v konaní podľa antidiskriminačného zákona. Preto odvolací súd

mal za to, ţe určitým zadosťučinením môţe byť aj určovací výrok o neplatnosti odvolania

z funkcie, a to bez ohľadu na to, či a aké nároky ešte bude dotknutý účastník uplatňovať.

Na základe uvedeného ustálil, ţe u ţalobcu existuje naliehavý právny záujem na určení

neplatnosti odvolania funkcie riaditeľa školy, aj keď medzitým uplynulo obdobie, na ktoré bol

menovaný. Preto vec preskúmal aj z hmotnoprávneho hľadiska v nadväznosti na odvolacie

dôvody ţalobcu.

Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, ţe odvolanie z funkcie riaditeľa školy bolo

ţalobcovi účinne doručené, s týmto záverom sa aj odvolací súd stotoţňil. Aj keď z odôvodnenia

rozsudku prvostupňového súdu skutočne nevyplývalo, podľa akého zákona doručovanie

posudzoval, nepovaţoval to odvolací súd za taký nedostatok, pre ktorý by musel rozsudok

prvostupňového súdu zrušiť. Z kontextu odôvodnenia rozsudku (keď poukazoval na ustanovenie

o výkone práce vo verejnom záujme) je zrejmé, ţe tento

právny vzťah prvostupňový súd posudzoval ako pracovnoprávny vzťah, na ktorý sa vzťahuje

, ak osobitný zákon neustanoví inak. Napokon aj sám ţalobca v odvolaní

poukazoval nielen na zákon o správnom konaní, ale aj na , aj keď mal za to, ţe

doručovanie sa udialo v rozpore s ustanovením a , pretoţe nešlo

o doručovanie ani na pracovisku, ani v byte, ani poštou a nešlo teda ani o bezdôvodné

odmietnutie rozhodnutie prevziať na pracovisku, v byte, či poštou. Vzhľadom na charakter tohto

konania aj odvolací súd mal za to, ţe pre doručovanie odvolania z funkcie riaditeľa školy platilo

ustanovenie . Z jeho znenia aj v čase doručovania tejto písomnosti

vyplývalo, ţe zamestnávateľ ich doručuje zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo aj

kdekoľvek bude zastihnutý a ak to nie je moţné, moţno písomnosť doručiť poštou ako

doporučenú zásielku (posledné dve vety odseku 1 tohto ustanovenia), pričom účinky doručenia

nastanú aj vtedy, ak je prijatie písomnosti odmietnuté (posledná veta odseku 4 tohto ustanovenia).

Z tejto právnej úpravy nevyplývalo, kto písomnosť za zamestnávateľa doručuje, ale odvolací súd

zdôraznil, ţe doručenie písomnosti nie je samostatným právnym úkonom zamestnávateľa (tým je

odvolanie z funkcie) a tak doručovanie nemusel vykonať štatutárny zástupca. Zvyčajne tak koná

priamy nadriadený, ale môţe to byť aj iný poverený zamestnanec, pričom poverenie len pre

doručenie písomnosti nemoţno povaţovať za poverenie na vykonávanie právnych úkonov

v zmysle , ale len technickú záleţitosť, ktorej výsledkom je získať doklad

o doručení písomnosti. Pre doručovanie písomnosti teda nie je nevyhnutná písomná forma

poverenia. To, ţe odvolanie z funkcie doručovali ţalobcovi dňa 29. decembra 2004 ústne

poverení zamestnanci oddelenia školstva M.M., ale aj to, ţe túto písomnosť odmietol prevziať,

vyplýva nielen z písomného záznamu, ktorý spísali (č.l. 35), ale aj z výsluchu týchto

zamestnancov (Ing. M. S., M. P. a JUDr. R. K.). Doručovanie sa udialo v priestoroch oddelenia

školstva na magistráte, čo zákon nevylučoval („kdekoľvek bude zastihnutý") a odmietnutie

prevzatia písomnosti bolo preukázané, takţe mal za to, ţe nastali účinky doručenia. Vzhľadom na

to, ţe išlo o odvolanie z funkcie riaditeľa školy, prvostupňový súd správne posudzoval, či bol

dodrţaný postup vyplývajúci z ustanovení o štátnej správe v školstve a

školskej samospráve ako lex specialis. Ţalovaný ako zriaďovateľ školy bol podľa tohto zákona

oprávnený vymenovať aj odvolať riaditeľa školy, avšak len z dôvodov taxatívne vymenovaných

v § 3 ods. 7 (obligatórne dôvody), resp. § 8 (fakultatívne dôvody), pričom musel dodrţať postup

vyplývajúci z ods. 9 tohto ustanovenia, ktorý je výrazom rešpektovania školskej samosprávy.

Odvolací súd sa preto stotoţnil so záverom prvostupňového súdu, ţe v súvislosti s pouţitými

dôvodmi podľa § 3 ods. 7 písm. b/ a c/ tohto zákona nebol dodrţaný postup vyplývajúci z

ustanovenia § 3 ods. 9 tohto zákona, vyţadujúci vyjadrenie príslušnej rady školy, a preto z týchto

dôvodov odvolanie z funkcie nebolo moţné akceptovať.

V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval správne dôvody prvostupňového rozsudku a stotoţnil

sa s nimi ( ). Pokiaľ však išlo o odvolanie z funkcie riaditeľa školy podľa

ods. 8 písm. a/ , t.j. na návrh rady školy, v tejto časti prvostupňový súd

podľa právneho názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nevyvodil správny právny

záver. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe odvolanie z funkcie riaditeľa školy

podľa o štátnej správe v školstve a školskej

samospráve je výrazom školskej samosprávy. Rada školy, obecná školská rada a územná školská

rada sú iniciatívne a poradné samosprávne orgány, ktoré vyjadrujú a presadzujú verejné záujmy

a záujmy ţiakov, rodičov, pedagogických zamestnancov a ostatných zamestnancov v oblasti

výchovy a vzdelávania a zároveň plnia funkciu verejnej kontroly. Pokiaľ ide o kompetenciu rady

školy podať návrh na odvolanie riaditeľa, zriaďovateľ môţe, ale aj nemusí, jej návrh akceptovať.

Rada školy je kolektívny orgán, a tak v rámci svojich kompetencií rozhoduje (uznáša sa)

na zasadnutí, na ktorom je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých členov. Na platné uznesenie

orgánu školskej samosprávy je potrebný nadpolovičný počet hlasov prítomných členov orgánu

školskej samosprávy a vo veci vymenovania, odvolania alebo potvrdenia riaditeľa vo funkcii, je

potrebný nadpolovičný počet hlasov všetkých jeho členov (§ 24 ods. 12 zákona). Pokiaľ

z ustanovenia § 24 ods. 5 písm. c/ za bodkočiarkou tohto zákona vyplýva, ţe „Rada školy

predkladá návrh na odvolanie riaditeľa vţdy s odôvodnením", treba mať za to, ţe na zasadnutí

rady školy musí byť nadpolovičnou väčšinou všetkých členov rady prijaté uznesenie, ţe navrhuje

zriaďovateľovi odvolanie riaditeľa školy a z akých dôvodov. Ide vlastne o rozhodnutie

kolektívneho orgánu, ktoré musí vyplývať zo zápisnice. Záver prvostupňového súdu, ţe takýto

návrh na odvolanie rady školy podľa § 24 ods. 5 písm. c/ zákona nevyţaduje písomnú formu, teda

neobstojí. To, ţe zo zasadnutia kolektívneho orgánu sa zásadne spisuje zápisnica, je notoricky

známe, aj keď priamo z tohto zákona to nevyplýva; Je to však spôsob rozhodovania kolektívnych

orgánov vyplývajúci z . Okrem toho však podľa názoru odvolacieho súdu

musí zo zápisnice tohto orgánu vyplývať aj výsledok hlasovania, pretoţe inak nie je moţné

posúdiť platnosť uznesenia. To, ţe zápisnica kolektívneho orgánu musí obsahovať aj výsledky

hlasovania, vyplýva napríklad z ustanovenia (zápisnica z Valného

zhromaţdenia akciovej spoločnosti) (zápisnica z členskej schôdze

Druţstva) atď. Nepovaţoval preto za postačujúce, ak bol v zápisnici uvedený len údaj o tom, ţe

„uznesenie bolo prijaté nadpolovičnou väčšinou rady", ale zo zápisnice musel vyplývať výsledok

hlasovania, t.j. koľko členov bolo za, koľko proti a koľko sa hlasovania zdrţalo. Tieto údaje

pritom nemoţno overovať aţ dodatočne v priebehu konania výsluchom svedkov - členov rady.

Keďţe zápisnica zo zasadnutia rady školy zo dňa 1. decembra 2004 (č.l. 35 spisu) takéto údaje

neobsahuje, nemoţno mať za to, ţe návrh na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy bol

prijatý a podaný v súlade so zákonom. Dodatočne predloţenú zápisnicu (č.l. 154), ktorá obsahuje

aj údaj, ţe uznesenie bolo prijaté 8 hlasmi, uţ nebolo moţné akceptovať tým viac, ţe nebola

podpísaná zapisovateľkou. Za daného stavu preto odvolací súd dospel k záveru, ţe platný návrh

rady školy na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy nebol preukázaný, a tak ani tento dôvod

pre jeho odvolanie nebolo moţné pouţiť, takţe v nadväznosti na vyhodnotenie nesplnenia

9

podmienok pre pouţitie dôvodov podľa § 3 ods. 7 zákona nebol ani jeden z dôvodov odvolania

pouţitý platne. Za daného stavu preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil a určil,

ţe odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy zo dňa 28. decembra 2004 je neplatné. O trovách

konania rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý navrhol, aby

dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a ţalobu zamietol. Ako dovolací dôvod uplatňoval

ustanovenie , Poukazoval na tú skutočnosť, ţe ţalobca nijakým

relevantným spôsobom nepreukázal naliehavý právny záujem na určovacej ţalobe. Jeho tvrdenie,

ţe má v úmysle funkciu riaditeľa vykonávať, nemôţe obstáť v situácii, keď sa pracovnoprávny

vzťah ţalobcu so Z. skončil platne, ţalobca je

v pracovnoprávnom vzťahu s iným zamestnávateľom, vykonáva podnikateľskú činnosť a funkciu

riaditeľa Z. vykonáva riadne vymenovaná riaditeľka. Úmysel ţalobcu naďalej vykonávať funkciu

riaditeľa školy je právne nepodstatnou psychickou kategóriou, nakoľko samotný úmysel

nezakladá právny nárok na znovu menovanie ţalobcu do funkcie riaditeľa školy po uplynutí

zákonom určeného funkčného obdobia. Danosť naliehavého právneho záujmu nemôţe byť

konštatovaná len z dôvodu snahy súdu poskytnúť ţalobcovi satisfakciu určovacím výrokom o

neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľa školy, obzvlášť v situácii, keď sa odvolací súd

hmotnoprávnymi dôvodmi odvolania ţalobcu z funkcie riaditeľa školy vôbec nezaoberal.

Neobstojí ani konštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého by prípadné vyslovenie nedostatku

právomoci konať o návrhu ţalobcu na určenie neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľa školy v

občianskoprávnom konaní bolo moţné povaţovať

za denegatio justície, pretoţe pre prekáţku veci rozsúdenej a plynutie času by sa uţ ţalobca inej

právnej ochrany nedovolal. Podľa jeho názoru nie je úlohou súdu konvalidovať pochybenia

ţalobcu vo výbere právnych nástrojov ochrany svojich subjektívnych záujmov. Ţalobca mohol

vyuţiť nástroje právnej ochrany . Zmeškanie lehôt ich pouţitia z dôvodu pouţitia

iných, právne nespôsobilých nástrojov ochrany svojich záujmov, nie je dôvodom pre danosť

naliehavého právneho záujmu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je.

Zmyslom určovacej ţaloby podľa je odstránenie

neistoty ţalobcu v rámci konkrétneho právneho vzťahu so ţalovaným. Medzi ţalobcom

a ţalovaným neexistoval iný právny vzťah ako vzťah pracovnoprávny. Nie je preto zrejmé

o odstránenie neistoty v akom právnom vzťahu so ţalovaným sa ţalobca určovacou ţalobou

podľa domáha. Rozhodnutím súdu o neplatnosti

odvolania ţalobcu z funkcie riaditeľa Z. nie je moţné nahradiť vôľu zamestnávateľa ţalobcu

10

zamestnať, a to aj vzhľadom na skutočnosť, ţe pracovný pomer so ţalobcom bol skončený

platne, takéto rozhodnutie je nevykonateľné.

Za nesprávnu povaţoval aj aplikáciu zásady anológia iuris odvolacím súdom. Rada školy je

kolektívnym orgánom, ktorý sa v škole zriaďuje na základe Z.z o štátnej

správe v školstve a školskej samospráve, a ktorej činnosť upravuje vyhláška Ministerstva

školstva Slovenskej republiky č. , ktorou sa určujú podrobnosti o spôsobe

ustanovenia orgánov školskej samosprávy, o ich zloţení, o ich organizačnom a finančnom

zabezpečení v platnom znení. Činnosť rady školy je upravená právnymi predpismi verejného

práva a riadi sa štatútom rady školy. Ţiaden právny predpis upravujúci činnosť rady školy, ani

štatút rady školy pri Z. neurčuje ako podmienku platnosti zápisnice zo zasadnutia rady školy, ani

ako obsahovú náleţitosť zápisnice uvedenie výsledku hlasovania členov rady školy spôsobom,

ako to konštatuje v odôvodnení rozsudku odvolací súd, t.j. koľko členov bolo za, koľko proti a

koľko sa hlasovania zdrţalo. Zákon

č. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, ani vyhláška Ministerstva

školstva Slovenskej republiky č. , ktorou sa určujú podrobnosti o spôsobe

ustanovenia orgánov školskej samosprávy, o ich zloţení, o ich organizačnom a finančnom

zabezpečení v platnom znení, neupravujú moţnosť pouţitia analógie iuris. V zmysle ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu SR pri analógii práva (analógia iuris) - v prípade, keď sa pri riešení

určitého prípadu nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa

právneho poriadku ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného

práva, prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom

na zmysel, či účel zákona (ratio legis). Vo verejnom práve je moţnosť pouţitia analógie

ojedinelá. Vyskytuje sa len tam, kde ju právo výslovne predpokladá (rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp.zn. ).

Ţalobca navrhol dovolanie ţalovaného ako nedôvodné zamietnuť a zaviazať ho

na zaplatenie trov právneho zastúpenia v dovolacom konaní. Napadnutý rozsudok odvolacieho

súdu povaţoval za správny a zákonný. Poukázal na tú skutočnosť, ţe otázku naliehavého

právneho záujmu zhodne posúdili ako prvostupňový, tak aj odvolací súd a ich závery sú v súlade

s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. uverejneného

v časopise Zo súdnej praxe 2/2005 pod č. 20. Bol toho názoru, ţe samotný dovolateľ si

v dôvodoch dovolania protirečí, keď tvrdí, ţe úkon odvolania z funkcie je úkonom pracovného

práva a následne poukazuje na ako na predpis verejného práva bez moţnej

11

aplikácie analógie iuris. Poukázal aj na to, ţe problematika odvolania z funkcie riaditeľa bola

riešená aj v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. .

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ) proti rozhodnutiu, proti ktorému je

tento opravný prostriedok prípustný ( ), preskúmal napadnutý rozsudok bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ), v rozsahu vyplývajúcom

z ustanovenia a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní

došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v

a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa

obsahu tohto opravného prostriedku.

Zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia

(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne

rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na zákonnú povinnosť

vyplývajúcu z ustanovenia dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní

nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola

dovolacím súdom v konaní zistená a ani ţalovaným v dovolaní namietaná.

Inou vadou konania,v zmysle , na ktorú musí dovolací súd

prihliadať aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád

taxatívne vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je

vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup

súdu v občianskom súdnom konaní. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení

upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Za takúto inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení

o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj

napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovení

o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako

svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne

poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s a pod.), odklon odvolacieho súdu

od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia

dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z dokazovania

nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo a logický rozpor

v hodnotení dôkazov (nemoţno pritom vylúčiť, ţe v závislosti od konkrétnych okolností môţe

vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu nadobudnúť intenzitu vady v zmysle § 237

písm. f/ , spočívajúcu v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom).

Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe v dovolacom

konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj napríklad R 42/1993).

Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe k výskytu tzv. inej vady konania

v prejednávanej veci nedošlo. Hoci dovolateľ v dovolaní jej výskyt výslovne namietal,

z odôvodnenia jeho mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva, ţe túto tzv. inú vadu konania

spájal s právnym posúdením veci odvolacím súdom predovšetkým v nesprávnej aplikácii

ustanovenia a analógii iuris. Nesprávne právne posúdenie veci je však

samostatným dovolacím dôvodom v zmysle a nie je ho moţné

zamieňať s tzv. inou vadou konania (dovolací dôvod podľa ).

13

Dovolateľ tvrdí, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci ( ). V ďalšom sa preto dovolací súd zameral

na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.

Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak

súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny

predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe právne

posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa

a k vyhoveniu ţaloby, je vecne správne.

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,

ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS

4/94).

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou ústavnou

bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov

práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy (

aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I.

ÚS 22/03).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (aj dohovoru) je zaručiť

kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať

14

a rozhodnúť (, ). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by

došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu

(ţalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (). Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak

súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS

4/94).

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné

práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

V zmysle návrhom na začatie konania (ţalobou) moţno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä a/ o osobnom stave, b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona,

z právneho vzťahu alebo z porušenia práva a c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo

nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe určovacia ţaloba (návrh v zmysle

) má predovšetkým preventívny charakter. Jeho účelom je spravidla

poskytnúť ochranu práva navrhovateľa skôr, neţ dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva.

Je na mieste tam, kde jej pomocou moţno odstrániť stav ohrozenia práva či neistoty v právnom

vzťahu a primeranú nápravu nie je moţné dosiahnuť inak, ale aj tam, kde určovací návrh

účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu

a kde jeho pomocou moţno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou

odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej ţaloby korešponduje so zákonnou

poţiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu na ním navrhovanom určení. Právny

záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto ţaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, ţe

ţalobca v danom právnom vzťahu môţe navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti

a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Nejde pritom o samotnú určovaciu ţalobu, ale

o to, čoho (akého určenia) sa ním ţalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza.

Naliehavý právny záujem sa teda viaţe na konkrétny určovací petit (to, čoho sa ţalobca v konaní

domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa ţalobou so zvoleným určovacím petitom môţe

dosiahnuť odstránenie spornosti ţalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.

Povinnosť preukázať, ţe v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je

15

naliehavý právny záujem, zaťaţuje ţalobcu. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou

právnej kvalifikácie vzťahov, ktoré sú touto neistotou ohrozené.

Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti

určovacej ţaloby podľa je existencia naliehavého právneho záujmu

na poţadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem ţalobcu. Právny záujem ţalobcu musí

byť podľa poţiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho

záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre ţalobcu to znamená

nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho

záujmu na ţiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku ţalobe

meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi :

ţalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru u ţalobcu, teda je

tu stav, ţe právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho

stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho

vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia ţalobcu, ktorý nemoţno odstrániť inak, len

určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo

právneho vzťahu.

Dovolací súd preto v súlade s odvolacím súdom je toho právneho názoru, ţe ţalobca má

na ním poţadovanom určení naliehavý právny záujem, keď preukázal spornosť právneho vzťahu,

ako aj jeho ohrozenia medzi účastníkmi konania, pričom bez takéhoto určenia by jeho postavenie

bolo neisté. S dôvodmi danosti naliehavého právneho záujmu uvádzanými odvolacím súdom

v odôvodnení jeho rozhodnutia sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje.

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na ustálenú prax Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ktorý vo viacerých prípadoch (viď napr. rozhodnutia vo veciach sp.zn.

z 28. februára 2005, z 26. októbra 2006, z 25. februára 2009,

zo 4. marca 2009) povaţoval za daný naliehavý právny záujem v konaniach

o určenie neplatnosti odvolania z funkcie. Dovolací súd preto nemá dôvod odkloniť sa od tejto

stabilnej judikatúry dovolacieho súdu, keď ju nespochybnil vo svojich rozhodnutiach ani

Ústavný súd Slovenskej republiky ( viď napríklad rozhodnutia vo veciach sp. zn. ,

, ).

16

Za nedôvodnú dovolací súd povaţoval aj námietku dovolateľa, týkajúcu sa nesprávnej

aplikácie zásady analógia iuris odvolacím súdom. Moţnosť analógie legis právne upravuje aj

: „Občiansko-právne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne

upravené ani týmto, ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú

vzťahy obsahom aj účelom im najbliţšie.“ Pri analógii práva (analógia iuris) – v prípade, keď sa

pri riešení určitého prípadu nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva

podľa právneho poriadku ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém

platného práva, prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada

pritom na zmysel, či účel zákona (ratio legis). Je potrebné súhlasiť s dovolateľom v tom, ţe

vo verejnom práve je moţnosť pouţitia analógie ojedinelá a vyskytuje sa len tam, kde ju právo

výslovne predpokladá. V prejednávanej veci sa však o vec verejného práva nejedná.

Potrebné je poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uţ

vo svojom rozsudku zo dňa 28. februára 2005, sp.zn. , ktorý si osvojila aj

následná ustálená prax dovolacieho súdu, vyslovil právny záver, od ktorého ani po zmene

právnych predpisov ( o štátnej správe v školstve a školskej samospráve,

účinný do 31. decembra 2003, ktorý bol zmenený , účinným od 1. apríla

2003 v znení neskorších predpisov) nie je dôvod odstúpiť. Ako uviedol Najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí sp.zn. , ustanovenia (v súdenej veci zákona

č. , v znení neskorších predpisov obdobne) osobitne neupravovali náleţitosti

odvolania z funkcie a nerobí tak ani o verejnej sluţbe (v súčasnosti zákon

č. v znení neskorších predpisov o výkone práce vo verejnom záujme), ktorý

ohľadne pracovnoprávnych vzťahov odkazuje na úpravu (

Z.z. v znení neskorších noviel), okrem prípadov, ak sám alebo osobitný predpis neustanovuje

inak).

Právny úkon urobený zriaďovateľom - odvolanie z funkcie riaditeľa školy, je potrebné

vykladať ako prejav vôle, smerujúci k zániku práva, ktoré právny predpis s takýmto prejavom

spája. Potom je zrejmé, ţe pre jeho platnosť je postačujúca jeho určitosť a zrozumiteľnosť,

ktorých naplnenie je dané uvedením konkrétnym ustanovením zákona.

V prejednávanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil so závermi

odvolacieho súdu, spočívajúcimi v nepreukázaní platného písomného návrhu rady školy

na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy v nadväznosti na vyhodnotenie nesplnenia

17

podmienok pre pouţitie dôvodov podľa v znení platnom a účinnom

v čase odvolania z funkcie.

Okrem dôvodov uvádzaných v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, s ktorými sa

dovolací súd stotoţnil, je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp.zn. z 29. februára 2005, od ktorého záverov nie je dôvod sa

odkloniť.

Podľa riaditeľa školy alebo riaditeľa školského zariadenia

vymenúva na dobu funkčného obdobia a odvoláva zriaďovateľ školy alebo zriaďovateľ školského

zariadenia.

Z ustanovenia § 3 ods. 8 písm. a/ uvedeného zákona vyplýva, ţe zriaďovateľ môţe

odvolať riaditeľa aj na návrh rady školy (§ 24 ods. 5 písm. c/).

Rada školy predkladá návrh na odvolanie riaditeľa alebo sa vyjadruje k návrhu

na odvolanie riaditeľa, návrh na odvolanie riaditeľa predkladá vţdy s odôvodnením (§ 24 ods. 5

písm. c/ ).

Uvedené zákonné obmedzenie nemoţno vykladať len ako deklaráciu majúcu len

proklamatívny význam, takéto stanovenie podmienok za splnenia ktorých moţno riaditeľa školy

odvolať, predstavuje poţiadavku zvýšenej ochrany postavenia riaditeľa školy. Preto nie je moţné

platne odvolať riaditeľa školy z jeho funkcie, ak nie sú splnené stanovené hmotnoprávne

predpoklady tohto opatrenia. Ak je teda riaditeľ školy odvolaný na návrh rady školy

bez preukázania splnenia podmienok, je právny úkon, ktorým sa tak stalo, nedovolený a ako taký

neplatný pre rozpor so zákonom. Pritom dôkazné bremeno o tom, ţe uvedené zákonné

predpoklady odvolania riaditeľa školy, ktoré zákon stanovuje navyše oproti iným predpokladom

odvolania z funkcie vyţaduje, sú splnené, zaťaţuje odvolávateľa (ţalovaného).

Potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, ţe predstavuje právny celok, ktorý treba

aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môţe

nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ().

Kaţdé ustanovenie treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ,

pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (). Preto ústavný súd opakovane

18

vyslovil názor, ţe ustanovenia sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých

relevantných noriem (, , , , , PL.

ÚS 12/01, m. m. atď.). Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem

vo vzájomnej príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj

na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch niţšieho stupňa právnej sily, teda aj

na právne normy obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu

a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej v vyplýva

aj poţiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy)

v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem.

Ústavný súd vo veci sp.zn. rozhodol, ţe : „Otázku právomoci všeobecného

súdu z hľadiska upraveného práva na súdnu ochranu ( ) treba

posudzovať v zmysle , podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných

zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade

s “, pričom vo veci sp.zn. tieţ potvrdil, ţe v prípade, ak dôjde k výkladu

právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môţe to mať dopad na niektoré

zo základných práv a slobôd. Pritom predovšetkým všeobecným súdom prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov, t.j. ústavne súladný výklad zákonov (podľa ), ktorý je

neoddeliteľnou súčasťou rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu

kaţdého na súdnu ochranu podľa (obdobne napr. ).

Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalovaný neopodstatnene napadol rozsudok

odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v , ktoré by mali

za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd

Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa zamietol.

V dovolacom konaní (procesne) úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti ţalovanému ktorý úspech nemal ( v spojení

s a ). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní

náhrady trov dovolacieho konania ( v spojení s ) a trovy

tohto konania vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý

ho zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním

vyjadrenia k dovolaniu [ vyhlášky č. o odmenách a náhradách

19

advokátov v znení neskorších predpisov.Pri výpočte náhrady trov dovolacieho konania vychádzal

dovolací súd z tarifnej odmeny (§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky) vo výške 57 €, zvýšenú o daň

z pridanej hodnoty 11,4 € a reţijného paušálu 7,42 €. Odmena predstavuje celkom 75,85 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 18. septembra 2012

JUDr. Vladimír Magura, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová

20