Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 24 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)456/387962.e4fcf1.pdf
PDF · 178.44 KB
No categories available
5Cdo/235/2011
Najvyšší súd 5 Cdo 235/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a členov senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a JUDr. Heleny
Haukvitzovej v právnej veci ţalobcu PaedDr. J. K.I., zastúpeného JUDr. T. S., advokátom v K.,
. proti ţalovanému K.M., o určenie neplatnosti odvolania z funkcie, vedenej
na Okresnom súde K. II pod sp.zn. 28 C 82/2006 o dovolaní ţalovaného proti rozsudku
Krajského súdu v K. z 24. marca 2011, sp.zn. 1 Co 97/2010, takto
rozhodol:
Dovolanie z a m i e t a.
Ţalovaný je povinný zaplatiť ţalobcovi náhradu trov dovolacieho konania v sume
75,85 € na účet JUDr. T. S., advokáta v K., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd K. II rozsudkom z 18. novembra 2009, č.k. 28 C 82/2006-198 zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal určenia, ţe jeho odvolanie z funkcie riaditeľa Z. úkonom
primátora M. zo dňa
28. decembra 2004 je neplatné. Ţalovanému nepriznal náhradu trov konania.
Z vykonaného dokazovania mal preukázané, ţe ţalobca bol do funkcie riaditeľa Z.Z.
vymenovaný primátorom mesta na funkčné obdobie od 1. augusta 2004 do 31. augusta 2009
menovacím dekrétom zo dňa 30. júla 2004 na základe výsledkov vyhláseného výberového
konania. Tým istým dňom bol s ním zo strany ţalovaného ako zriaďovateľa školy uzavretý
pracovný pomer na dobu neurčitú vo funkcii učiteľa. Písomne listom zo dňa 28. decembra 2004
bol ţalobca primátorom mesta odvolaný z funkcie riaditeľa Z., a to z dôvodov ţe:
a) porušil povinnosti uvedené v ustanovení § 9 ods. 1 aţ 6 zákona č. 552/2003 Z.z.
o výkone práce vo verejnom záujme tým, ţe neukončil podnikateľskú činnosť, bol členom
riadiacich orgánov právnických osôb, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť, hoci mu nebol
daný predchádzajúci súhlas zamestnávateľa, pričom neukončil túto činnosť do 30 dní odo dňa
ustanovenia do funkcie a to napriek výslovnému upozorneniu zriaďovateľa, čím je daný dôvod
na odvolanie z funkcie podľa § 3 ods. 7 písm. b/ zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe
v školstve a školskej správe,
b) kontrolou vykonanou Útvarom hlavného kontrolóra v novembri a decembri
2004 bolo preukázané, ţe porušil § 47 ods. 1 zákona č. 303/1995 Z.z. o rozpočtových pravidlách
v tom, ţe neoprávnene a nehospodárne pouţil finančné prostriedky obce, čím je daný dôvod
na odvolanie z funkcie podľa § 3 ods. 7 písm. c/ tohto zákona,
c) návrh na jeho odvolanie z funkcie riaditeľa školy dňa 1. decembra 2004 zároveň
podala aj rada školy v súlade s § 24 ods. 5 písm. c/ tohto zákona, čím je daný dôvod na odvolanie
z funkcie podľa § 3 ods. 8 písm. a/ zákona.
Ţalobca sa pokúsil dosiahnuť preskúmanie zákonnosti tohto rozhodnutia a postupu
ţalovaného v správnom konaní, ale bezvýsledne, pretoţe konanie na Krajskom súde v K. bolo
zastavené s poukazom na to, ţe takéto rozhodnutie nie je rozhodnutím vydaným správnym
orgánom v správnom konaní, ale ani rozhodnutím vydaným správnym orgánom, ktoré zakladá,
mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorým
môţu byť práva alebo právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo
právnických osôb priamo dotknuté. Krajský súd vyslovil, ţe odvolanie ţalobcu z funkcie
riaditeľa školy je podľa záveru tohto súdu právnym úkonom, ktorý je jednostranným prejavom
vôle ţalovaného, smerujúcim k vzniku, zmene alebo zániku práv, ktoré právne predpisy
s takýmto prejavom spájajú, a preto súdnej ochrany sa ţalobca môţe domáhať iba ţalobou podľa
§ 80 písm. c/ O.s.p. smerujúcou k určeniu neplatnosti tohto právneho úkonu (viď rozhodnutie
Krajského súdu v K. sp. zn. 3S/7/2005 zo dňa 30. novembra 2006). Preto sa ţalobca domáhal
určenia neplatnosti odvolania z funkcie ţalobou podľa § 80 písm. c/ O.s.p. v tomto konaní, a to v
prvom rade s poukazom na to, ţe toto mu nebolo doručené v súlade s ustanovením § 38 ods. 1, 2
Zákonníka práce do vlastných rúk oprávnenou osobou, nešlo o doručovanie ani
na pracovisku, ani v byte, ani poštou, a teda išlo o doručenie v rozpore s týmto ustanovením a tieţ
ţe dôvody odvolania neexistujú. Pokiaľ mu bolo vytýkané porušenie zákonných povinností
v súvislosti s tým, ţe neukončil podnikateľskú činnosť a je členom riadiacich orgánov
právnických osôb, ktoré vykonávajú podnikateľskú činnosť, resp. túto činnosť neukončil do 30
dní od ustanovenia do funkcie (odvolací dôvod podľa § 3 ods. 7 písm. b/ zákona) ţalobca
namietal, ţe toto uţ neobstálo v čase vydania rozhodnutia o jeho odvolaní a navyše, ţe samotné
spoločnosti, v ktorých pôvodne figuroval, vlastne dávno nevyvíjali ţiadnu činnosť a existovali
len formálne. Popieral, ţe by z jeho strany došlo k porušeniu zásad hospodárenia s finančnými
prostriedkami (odvolací dôvod podľa § 3 ods. 7 písm. c/ zákona), a namietal, ţe neobstojí ani
odvolací dôvod podľa § 3 ods. 8 písm. a/ zákona, pretoţe návrh rady školy nebol odôvodnený ani
konkretizovaný, s jeho dôvodmi nebol ani oboznámený a pokiaľ sa v ňom uvádzali sťaţnosti
na neho, mal za to, ţe tieto nemôţu byť zákonným dôvodom a k týmto nemal ani moţnosť
vyjadriť sa. Poukazoval na to, ţe o zasadnutí rady školy zo dňa 1. decembra 2004 existujú dve
odlišné vyhotovenia zápisníc, ktoré nie sú celkom totoţné, čo spochybňuje ich autenticitu.
Namietal tieţ, ţe zasadnutia rady školy sa zúčastnila aj I. E., ktorá uţ v tom čase mala skončený
pracovný pomer, a teda zo zákona jej členstvo v rade školy zaniklo. Mal teda za to, ţe návrh na
jeho odvolanie zo strany rady školy nebol urobený zákonným spôsobom. Prvostupňový súd v
prvom rade skúmal, či je daný naliehavý právny záujem na takejto určovacej ţalobe
a pokiaľ ho ţalobca odôvodnil tým, ţe má v úmysle funkciu riaditeľa školy vykonávať ďalej a ţe
sa mieni domáhať náhrady škody, ktorá mu vznikla zníţením jeho príjmov, dospel k záveru, ţe
naliehavý právny záujem je daný, pretoţe vyhovením jeho ţalobe by mohlo dôjsť k zmene jeho
právneho postavenia. Pokiaľ ţalobca namietal, ţe odvolanie z funkcie mu nebolo účinne
a zákonne doručené, z výsluchu svedkov a písomného záznamu o doručení odvolania z funkcie
zo dňa 29. decembra 2004 mal prvostupňový súd za preukázané, ţe pri doručovaní
zamestnancami ţalovaného ţalobca odmietol odvolací dekrét prevziať a keďţe bol s jeho
obsahom oboznámený, mal za to, ţe boli naplnené účinky doručenia. K dôvodom odvolania
z funkcie riaditeľa školy podľa § 3 ods. 7 písm. b/ a c/ zákona č. 596/2003 Z.z. súd prvého stupňa
uviedol, ţe podľa § 3 ods. 9 tohto zákona sa k nim vyţadovalo vyjadrenie príslušnej rady školy.
Zároveň platila fikcia, ţe ak príslušná rada školy nepredloţila vyjadrenie zriaďovateľovi do 15
dní od doručenia ţiadosti o vyjadrenie, mohol zriaďovateľ riaditeľa odvolať aj bez vyjadrenia
príslušnej rady školy. Z vykonaného dokazovania mal prvostupňový súd za preukázané, ţe
ţalovaný poţiadal Radu školy pri Z. o vyjadrenie k odvolaniu ţalobcu z funkcie riaditeľa listom
zo dňa 27. decembra 2004. Rada školy síce listom zo dňa
28. decembra 2004 dala svoje súhlasné stanovisko k ţiadosti zriaďovateľa na odvolanie ţalobcu
z funkcie riaditeľa školy, avšak toto bolo ţalovanému doručené aţ dňa 29. decembra 2004, čo
vyplýva z prezentačnej pečiatky ţalovaného na tomto liste. Prvostupňový súd teda ustálil, ţe
v čase rozhodnutia o odvolaní z funkcie riaditeľa školy dňa 28. decembra 2004 ţalovaný nemal
k dispozícii vyjadrenie rady školy a neuplynula ešte ani lehota pre uplatnenie fikcie súhlasu,
takţe nebola splnená hmotnoprávna podmienka platnosti odvolania riaditeľa školy z dôvodov
podľa ustanovenia § 3 ods. 7 písm. b/ a c/ zákona. Takéto odvolanie z funkcie bolo teda
vykonané v rozpore so zákonom. Pokiaľ ide o odvolanie z funkcie riaditeľa na návrh rady školy
(odvolací dôvod podľa § 3 ods. 8 písm. a/ zákona č. 596/2003 Z.z.), z vykonaného dokazovania
síce vyplynulo, ţe z tohto zasadnutia existujú dve odlišné vyhotovenia zápisníc, prvostupňový
súd to však nepovaţoval za právne významné. Z výsluchu svedkov - členov rady školy mal
za preukázané, ţe aj keď jedna svedkyňa (S. R.) si nepamätala ako hlasovala, ďalší svedkovia (S.,
P., Č., G., Š., U.) potvrdili, ţe hlasovali za prijatie návrhu na odvolanie ţalobcu z funkcie
riaditeľa školy. V situácii, keď rada školy mala 11 členov a 6 členov hlasovalo za takýto návrh,
mal prvostupňový súd za preukázané, ţe takýto návrh schválila nadpolovičná väčšina členov rady
školy. Preto dospel k záveru, ţe rada školy prijala zákonným spôsobom v súlade s ustanovením §
24 ods. 12 posledná veta zákona
č. 596/2003 Z.z. rozhodnutie o návrhu na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy. Súd prvého
stupňa vychádzal z toho, ţe v prípade návrhu na odvolanie riaditeľa školy zo strany rady školy
ide o jednostranný právny úkon, na ktorý ani zákon č. 596/2003 Z.z. ani Zákonník práce a ani
štatút rady školy nevyţadoval písomnú formu. Mal za preukázané, ţe takýto návrh bol prijatý
nadpolovičnou väčšinou všetkých členov rady školy a bol daný s odôvodnením, bol urobený
v súlade s ustanovením § 24 ods. 5 písm. c/ a § 24 ods. 12 uvedeného zákona. Existencia dvoch
rôznych vyhotovení zápisníc podľa názoru prvostupňového súdu vzhľadom na neexistenciu
poţiadavky písomnej formy rozhodnutia rady školy nemohla spôsobiť neurčitosť právneho úkonu
a tým jeho neplatnosť, keďţe výpoveďami svedkov bolo preukázané, ţe takýto návrh bol prijatý
nadpolovičnou väčšinou a z obsahu zápisnice v oboch verziách vyplýva, ţe návrh bol
odôvodnený. V prípade oprávnenia rady školy na predloţenie návrhu na odvolanie riaditeľa
s odôvodnením išlo podľa názoru súdu prvého stupňa o zákonné oprávnenie rady školy takýto
návrh podať z akýchkoľvek dôvodov. V danom prípade však mal súd za preukázanú minimálne
nespokojnosť členov rady školy s pôsobením a činnosťou ţalobcu vo funkcii riaditeľa školy,
ktorá bola tieţ ako jeden z dôvodov uvedená v tejto zápisnici (štvrtý odsek zápisu k bodu 2
programu: „Jeho vystupovanie voči zamestnancom školy je arogantné, znevaţuje a zosmiešňuje
ich prácu, koná svojvoľne"). Za daného stavu teda prvostupňový súd dospel k záveru, ţe bol
naplnený dôvod na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy podľa § 3 ods. 8 písm. a/ zákona
č. 596/2003 Z.z., a preto ţalobu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v K. na odvolanie ţalobcu rozsudkom z 24. marca 2011 sp.zn.
1 Co 97/2010 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a určil, ţe odvolanie ţalobcu
z funkcie riaditeľa Z. úkonom primátora M. zo dňa 28. decembra 2004 je neplatné. Ţalovaného
zaviazal zaplatiť ţalobcovi trovy konania 1 049,67 €. Po zopakovaní dokazovania oboznámením
listinných dôkazov (odvolania z funkcie, zápisnice z rokovania rady školy zo dňa 1. decembra
2004 vo dvoch vyhotoveniach a uznesenia Krajského súdu v K. č.k. 3S/7/2005-35 zo dňa 30.
novembra 2006) dospel k záveru o dôvodnosti ţaloby. Predovšetkým poukázal na to, ţe keď sa
ţalobca domáhal zrušenia rozhodnutia primátora mesta zo dňa 28. decembra 2004 o jeho
odvolaní
z funkcie riaditeľa školy v správnom konaní, krajský súd konanie pre nedostatok podmienky
konania zastavil vychádzajúc z toho, ţe odvolanie z funkcie riaditeľa nie je rozhodnutím
vydaným v správnom konaní (rozhodnutie Krajského súdu v K. č.k. 3S/7/2005 zo dňa
30. novembra 2006). Prípadné vyslovenie nedostatku právomoci konať o ţalobe ţalobcu
na určenie neplatnosti tohto odvolania z funkcie v občianskoprávnom konaní s poukazom
na neskorší vývoj judikatúry (viď mentalis mutandis napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. lSţo/114/2008 zo dňa 30. októbra 2008 a iné, resp. aj rozhodnutie
Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 7/09 a iné) by uţ bolo moţné povaţovať za denegatio justície,
pretoţe pre prekáţku veci rozsúdenej a plynutie času by sa uţ ţalobca inej právnej ochrany
nedovolal. Pri podaní predmetnej ţaloby sa pritom ţalobca spravoval právnym názorom
krajského súdu v uvedenej správnej veci č.k. 3S/7/2005, a preto správne postupoval
prvostupňový súd, keď o tejto ţalobe ţalobcu ako o ţalobe podľa § 80 písm. c/ O.s.p. konal
a rozhodol. Odvolací súd poukázal na to, ţe pre rozhodnutie o takejto ţalobe bolo v prvom rade
potrebné vysporiadať sa s tým, či na určení neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľa školy
existuje u ţalobcu naliehavý právny záujem. Ten musí súd skúmať nielen k okamihu podania
ţaloby, ale hlavne k okamihu rozhodovania o nej aj z hľadiska jeho významu pre právne
postavenie ţalobcu. Vychádzal z odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu, z ktorého
vyplýva, ţe tento akceptoval odôvodnenie naliehavého právneho záujmu na určenie neplatnosti
odvolania z funkcie tak, ako to uvádzal ţalobca, t.j. ţe má naďalej v úmysle vykonávať funkciu
riaditeľa školy a domáhať sa náhrady škody, ktorá mu vznikla zníţením príjmov. Odvolací súd
však poukázal na to, ţe ţalobca bol do funkcie riaditeľa školy menovaný na určité obdobie, a to
od 1. augusta 2004 do 31. augusta 2009, takţe ku dňu rozhodovania prvostupňového súdu
(rozsudok zo dňa 18. novembra 2009) uţ toto obdobie uplynulo. Pretoţe neexistuje právny nárok
na znovu menovanie do tejto funkcie, ani vyhovujúci rozsudok by v tomto smere nebol spôsobilý
zmeniť právne postavenie ţalobcu. Ţalobca však okrem toho poukazoval aj na to, ţe rozhodnutie
v predmetnej veci by malo byť základom pre rozhodnutie o majetkovej ujme (napr. ušlý zárobok
titulom príplatku za funkciu), ale v odvolacom konaní spresnil, ţe by mohlo byť aj základom
pre rozhodnutie o nemajetkovej ujme, pretoţe odvolanie z funkcie z neexistujúcich dôvodov ho
dehonestovalo a aj keď dlhé roky pracoval v školstve, o funkciu riaditeľa školy sa uţ vlastne
po takomto odvolaní nemohol uchádzať. V čase rozhodovania odvolacieho súdu uţ bol pritom
ţalobca na dôchodku. Odvolací súd zaujal názor, ţe odvolanie z riadiacej funkcie, t.j. aj
odvolanie z funkcie riaditeľa školy, je takým právnym úkonom (aktom), ktorý sa týka
subjektívnych práv odvolaného a môţe negatívne ovplyvniť nielen jeho súkromie, ale hlavne
jeho pracovnú pozíciu a moţnosti profesionálnej realizácie do budúcna. Je teda na mieste, aby sa
pre prípad neplatného odvolania z funkcie odvolanému poskytla satisfakcia. Uţ samotný určovací
výrok o tom, ţe určité tvrdenia sú nepravdivé, resp. ţe určité konanie je diskriminačné, sa
povaţuje za určitý spôsob zadosťučinenia aj v konaní o ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, resp. aj v konaní podľa antidiskriminačného zákona. Preto odvolací súd
mal za to, ţe určitým zadosťučinením môţe byť aj určovací výrok o neplatnosti odvolania
z funkcie, a to bez ohľadu na to, či a aké nároky ešte bude dotknutý účastník uplatňovať.
Na základe uvedeného ustálil, ţe u ţalobcu existuje naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti odvolania funkcie riaditeľa školy, aj keď medzitým uplynulo obdobie, na ktoré bol
menovaný. Preto vec preskúmal aj z hmotnoprávneho hľadiska v nadväznosti na odvolacie
dôvody ţalobcu.
Pokiaľ prvostupňový súd dospel k záveru, ţe odvolanie z funkcie riaditeľa školy bolo
ţalobcovi účinne doručené, s týmto záverom sa aj odvolací súd stotoţňil. Aj keď z odôvodnenia
rozsudku prvostupňového súdu skutočne nevyplývalo, podľa akého zákona doručovanie
posudzoval, nepovaţoval to odvolací súd za taký nedostatok, pre ktorý by musel rozsudok
prvostupňového súdu zrušiť. Z kontextu odôvodnenia rozsudku (keď poukazoval na ustanovenie
§ 1 ods. 4 zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme) je zrejmé, ţe tento
právny vzťah prvostupňový súd posudzoval ako pracovnoprávny vzťah, na ktorý sa vzťahuje
Zákonník práce, ak osobitný zákon neustanoví inak. Napokon aj sám ţalobca v odvolaní
poukazoval nielen na zákon o správnom konaní, ale aj na Zákonník práce, aj keď mal za to, ţe
doručovanie sa udialo v rozpore s ustanovením § 38 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, pretoţe nešlo
o doručovanie ani na pracovisku, ani v byte, ani poštou a nešlo teda ani o bezdôvodné
odmietnutie rozhodnutie prevziať na pracovisku, v byte, či poštou. Vzhľadom na charakter tohto
konania aj odvolací súd mal za to, ţe pre doručovanie odvolania z funkcie riaditeľa školy platilo
ustanovenie § 38 Zákonníka práce. Z jeho znenia aj v čase doručovania tejto písomnosti
vyplývalo, ţe zamestnávateľ ich doručuje zamestnancovi na pracovisku, v jeho byte alebo aj
kdekoľvek bude zastihnutý a ak to nie je moţné, moţno písomnosť doručiť poštou ako
doporučenú zásielku (posledné dve vety odseku 1 tohto ustanovenia), pričom účinky doručenia
nastanú aj vtedy, ak je prijatie písomnosti odmietnuté (posledná veta odseku 4 tohto ustanovenia).
Z tejto právnej úpravy nevyplývalo, kto písomnosť za zamestnávateľa doručuje, ale odvolací súd
zdôraznil, ţe doručenie písomnosti nie je samostatným právnym úkonom zamestnávateľa (tým je
odvolanie z funkcie) a tak doručovanie nemusel vykonať štatutárny zástupca. Zvyčajne tak koná
priamy nadriadený, ale môţe to byť aj iný poverený zamestnanec, pričom poverenie len pre
doručenie písomnosti nemoţno povaţovať za poverenie na vykonávanie právnych úkonov
v zmysle § 9 Zákonníka práce, ale len technickú záleţitosť, ktorej výsledkom je získať doklad
o doručení písomnosti. Pre doručovanie písomnosti teda nie je nevyhnutná písomná forma
poverenia. To, ţe odvolanie z funkcie doručovali ţalobcovi dňa 29. decembra 2004 ústne
poverení zamestnanci oddelenia školstva M.M., ale aj to, ţe túto písomnosť odmietol prevziať,
vyplýva nielen z písomného záznamu, ktorý spísali (č.l. 35), ale aj z výsluchu týchto
zamestnancov (Ing. M. S., M. P. a JUDr. R. K.). Doručovanie sa udialo v priestoroch oddelenia
školstva na magistráte, čo zákon nevylučoval („kdekoľvek bude zastihnutý") a odmietnutie
prevzatia písomnosti bolo preukázané, takţe mal za to, ţe nastali účinky doručenia. Vzhľadom na
to, ţe išlo o odvolanie z funkcie riaditeľa školy, prvostupňový súd správne posudzoval, či bol
dodrţaný postup vyplývajúci z ustanovení zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a
školskej samospráve ako lex specialis. Ţalovaný ako zriaďovateľ školy bol podľa tohto zákona
oprávnený vymenovať aj odvolať riaditeľa školy, avšak len z dôvodov taxatívne vymenovaných
v § 3 ods. 7 (obligatórne dôvody), resp. § 8 (fakultatívne dôvody), pričom musel dodrţať postup
vyplývajúci z ods. 9 tohto ustanovenia, ktorý je výrazom rešpektovania školskej samosprávy.
Odvolací súd sa preto stotoţnil so záverom prvostupňového súdu, ţe v súvislosti s pouţitými
dôvodmi podľa § 3 ods. 7 písm. b/ a c/ tohto zákona nebol dodrţaný postup vyplývajúci z
ustanovenia § 3 ods. 9 tohto zákona, vyţadujúci vyjadrenie príslušnej rady školy, a preto z týchto
dôvodov odvolanie z funkcie nebolo moţné akceptovať.
V tejto súvislosti odvolací súd konštatoval správne dôvody prvostupňového rozsudku a stotoţnil
sa s nimi (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Pokiaľ však išlo o odvolanie z funkcie riaditeľa školy podľa § 3
ods. 8 písm. a/ zákona č. 596/2003 Z.z., t.j. na návrh rady školy, v tejto časti prvostupňový súd
podľa právneho názoru odvolacieho súdu z vykonaného dokazovania nevyvodil správny právny
záver. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, ţe odvolanie z funkcie riaditeľa školy
podľa § 3 ods. 8 písm. a/ zákona č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej
samospráve je výrazom školskej samosprávy. Rada školy, obecná školská rada a územná školská
rada sú iniciatívne a poradné samosprávne orgány, ktoré vyjadrujú a presadzujú verejné záujmy
a záujmy ţiakov, rodičov, pedagogických zamestnancov a ostatných zamestnancov v oblasti
výchovy a vzdelávania a zároveň plnia funkciu verejnej kontroly. Pokiaľ ide o kompetenciu rady
školy podať návrh na odvolanie riaditeľa, zriaďovateľ môţe, ale aj nemusí, jej návrh akceptovať.
Rada školy je kolektívny orgán, a tak v rámci svojich kompetencií rozhoduje (uznáša sa)
na zasadnutí, na ktorom je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých členov. Na platné uznesenie
orgánu školskej samosprávy je potrebný nadpolovičný počet hlasov prítomných členov orgánu
školskej samosprávy a vo veci vymenovania, odvolania alebo potvrdenia riaditeľa vo funkcii, je
potrebný nadpolovičný počet hlasov všetkých jeho členov (§ 24 ods. 12 zákona). Pokiaľ
z ustanovenia § 24 ods. 5 písm. c/ za bodkočiarkou tohto zákona vyplýva, ţe „Rada školy
predkladá návrh na odvolanie riaditeľa vţdy s odôvodnením", treba mať za to, ţe na zasadnutí
rady školy musí byť nadpolovičnou väčšinou všetkých členov rady prijaté uznesenie, ţe navrhuje
zriaďovateľovi odvolanie riaditeľa školy a z akých dôvodov. Ide vlastne o rozhodnutie
kolektívneho orgánu, ktoré musí vyplývať zo zápisnice. Záver prvostupňového súdu, ţe takýto
návrh na odvolanie rady školy podľa § 24 ods. 5 písm. c/ zákona nevyţaduje písomnú formu, teda
neobstojí. To, ţe zo zasadnutia kolektívneho orgánu sa zásadne spisuje zápisnica, je notoricky
známe, aj keď priamo z tohto zákona to nevyplýva; Je to však spôsob rozhodovania kolektívnych
orgánov vyplývajúci z Obchodného zákonníka. Okrem toho však podľa názoru odvolacieho súdu
musí zo zápisnice tohto orgánu vyplývať aj výsledok hlasovania, pretoţe inak nie je moţné
posúdiť platnosť uznesenia. To, ţe zápisnica kolektívneho orgánu musí obsahovať aj výsledky
hlasovania, vyplýva napríklad z ustanovenia § 188 Obchodného zákonníka (zápisnica z Valného
zhromaţdenia akciovej spoločnosti) § 241 Obchodného zákonníka (zápisnica z členskej schôdze
Druţstva) atď. Nepovaţoval preto za postačujúce, ak bol v zápisnici uvedený len údaj o tom, ţe
„uznesenie bolo prijaté nadpolovičnou väčšinou rady", ale zo zápisnice musel vyplývať výsledok
hlasovania, t.j. koľko členov bolo za, koľko proti a koľko sa hlasovania zdrţalo. Tieto údaje
pritom nemoţno overovať aţ dodatočne v priebehu konania výsluchom svedkov - členov rady.
Keďţe zápisnica zo zasadnutia rady školy zo dňa 1. decembra 2004 (č.l. 35 spisu) takéto údaje
neobsahuje, nemoţno mať za to, ţe návrh na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy bol
prijatý a podaný v súlade so zákonom. Dodatočne predloţenú zápisnicu (č.l. 154), ktorá obsahuje
aj údaj, ţe uznesenie bolo prijaté 8 hlasmi, uţ nebolo moţné akceptovať tým viac, ţe nebola
podpísaná zapisovateľkou. Za daného stavu preto odvolací súd dospel k záveru, ţe platný návrh
rady školy na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy nebol preukázaný, a tak ani tento dôvod
pre jeho odvolanie nebolo moţné pouţiť, takţe v nadväznosti na vyhodnotenie nesplnenia
podmienok pre pouţitie dôvodov podľa § 3 ods. 7 zákona nebol ani jeden z dôvodov odvolania
pouţitý platne. Za daného stavu preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil a určil,
ţe odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy zo dňa 28. decembra 2004 je neplatné. O trovách
konania rozhodol podľa § 224 ods.2 v spojení s § 142 ods.1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalovaný, ktorý navrhol, aby
dovolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a ţalobu zamietol. Ako dovolací dôvod uplatňoval
ustanovenie § 241 ods.2 písm. b/, c/ O.s.p. Poukazoval na tú skutočnosť, ţe ţalobca nijakým
relevantným spôsobom nepreukázal naliehavý právny záujem na určovacej ţalobe. Jeho tvrdenie,
ţe má v úmysle funkciu riaditeľa vykonávať, nemôţe obstáť v situácii, keď sa pracovnoprávny
vzťah ţalobcu so Z. skončil platne, ţalobca je
v pracovnoprávnom vzťahu s iným zamestnávateľom, vykonáva podnikateľskú činnosť a funkciu
riaditeľa Z. vykonáva riadne vymenovaná riaditeľka. Úmysel ţalobcu naďalej vykonávať funkciu
riaditeľa školy je právne nepodstatnou psychickou kategóriou, nakoľko samotný úmysel
nezakladá právny nárok na znovu menovanie ţalobcu do funkcie riaditeľa školy po uplynutí
zákonom určeného funkčného obdobia. Danosť naliehavého právneho záujmu nemôţe byť
konštatovaná len z dôvodu snahy súdu poskytnúť ţalobcovi satisfakciu určovacím výrokom o
neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľa školy, obzvlášť v situácii, keď sa odvolací súd
hmotnoprávnymi dôvodmi odvolania ţalobcu z funkcie riaditeľa školy vôbec nezaoberal.
Neobstojí ani konštatovanie odvolacieho súdu, podľa ktorého by prípadné vyslovenie nedostatku
právomoci konať o návrhu ţalobcu na určenie neplatnosti odvolania z funkcie riaditeľa školy v
občianskoprávnom konaní bolo moţné povaţovať
za denegatio justície, pretoţe pre prekáţku veci rozsúdenej a plynutie času by sa uţ ţalobca inej
právnej ochrany nedovolal. Podľa jeho názoru nie je úlohou súdu konvalidovať pochybenia
ţalobcu vo výbere právnych nástrojov ochrany svojich subjektívnych záujmov. Ţalobca mohol
vyuţiť nástroje právnej ochrany Zákonníka práce. Zmeškanie lehôt ich pouţitia z dôvodu pouţitia
iných, právne nespôsobilých nástrojov ochrany svojich záujmov, nie je dôvodom pre danosť
naliehavého právneho záujmu v konaní o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je.
Zmyslom určovacej ţaloby podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku je odstránenie
neistoty ţalobcu v rámci konkrétneho právneho vzťahu so ţalovaným. Medzi ţalobcom
a ţalovaným neexistoval iný právny vzťah ako vzťah pracovnoprávny. Nie je preto zrejmé
o odstránenie neistoty v akom právnom vzťahu so ţalovaným sa ţalobca určovacou ţalobou
podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku domáha. Rozhodnutím súdu o neplatnosti
odvolania ţalobcu z funkcie riaditeľa Z. nie je moţné nahradiť vôľu zamestnávateľa ţalobcu
zamestnať, a to aj vzhľadom na skutočnosť, ţe pracovný pomer so ţalobcom bol skončený
platne, takéto rozhodnutie je nevykonateľné.
Za nesprávnu povaţoval aj aplikáciu zásady anológia iuris odvolacím súdom. Rada školy je
kolektívnym orgánom, ktorý sa v škole zriaďuje na základe zákona č. 596/2003 Z.z o štátnej
správe v školstve a školskej samospráve, a ktorej činnosť upravuje vyhláška Ministerstva
školstva Slovenskej republiky č. 291/2004 Z.z., ktorou sa určujú podrobnosti o spôsobe
ustanovenia orgánov školskej samosprávy, o ich zloţení, o ich organizačnom a finančnom
zabezpečení v platnom znení. Činnosť rady školy je upravená právnymi predpismi verejného
práva a riadi sa štatútom rady školy. Ţiaden právny predpis upravujúci činnosť rady školy, ani
štatút rady školy pri Z. neurčuje ako podmienku platnosti zápisnice zo zasadnutia rady školy, ani
ako obsahovú náleţitosť zápisnice uvedenie výsledku hlasovania členov rady školy spôsobom,
ako to konštatuje v odôvodnení rozsudku odvolací súd, t.j. koľko členov bolo za, koľko proti a
koľko sa hlasovania zdrţalo. Zákon
č. 596/2003 Z.z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, ani vyhláška Ministerstva
školstva Slovenskej republiky č. 291/2004 Z.z., ktorou sa určujú podrobnosti o spôsobe
ustanovenia orgánov školskej samosprávy, o ich zloţení, o ich organizačnom a finančnom
zabezpečení v platnom znení, neupravujú moţnosť pouţitia analógie iuris. V zmysle ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu SR pri analógii práva (analógia iuris) - v prípade, keď sa pri riešení
určitého prípadu nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva podľa
právneho poriadku ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém platného
práva, prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada pritom
na zmysel, či účel zákona (ratio legis). Vo verejnom práve je moţnosť pouţitia analógie
ojedinelá. Vyskytuje sa len tam, kde ju právo výslovne predpokladá (rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Sţf 41/2008).
Ţalobca navrhol dovolanie ţalovaného ako nedôvodné zamietnuť a zaviazať ho
na zaplatenie trov právneho zastúpenia v dovolacom konaní. Napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu povaţoval za správny a zákonný. Poukázal na tú skutočnosť, ţe otázku naliehavého
právneho záujmu zhodne posúdili ako prvostupňový, tak aj odvolací súd a ich závery sú v súlade
s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 178/2004 uverejneného
v časopise Zo súdnej praxe 2/2005 pod č. 20. Bol toho názoru, ţe samotný dovolateľ si
v dôvodoch dovolania protirečí, keď tvrdí, ţe úkon odvolania z funkcie je úkonom pracovného
práva a následne poukazuje na zákon č. 596/2003 Z.z. ako na predpis verejného práva bez moţnej
aplikácie analógie iuris. Poukázal aj na to, ţe problematika odvolania z funkcie riaditeľa bola
riešená aj v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 253/2007.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom
z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tieţ prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie moţno odôvodniť len tým, ţe a/ v konaní
došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237
O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa
obsahu tohto opravného prostriedku.
Zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou zo závaţných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ aţ g/ tohto ustanovenia
(ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekáţku veci právoplatne
rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, prípad odňatia moţnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Vzhľadom na zákonnú povinnosť
vyplývajúcu z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd predovšetkým skúmal, či v konaní
nedošlo k uvedeným vadám konania. Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola
dovolacím súdom v konaní zistená a ani ţalovaným v dovolaní namietaná.
Inou vadou konania,v zmysle § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p., na ktorú musí dovolací súd
prihliadať aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád
taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je
vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup
súdu v občianskom súdnom konaní. Jej základom je porušenie iných procesných ustanovení
upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.
Za takúto inú vadu konania sa spravidla povaţuje najmä porušenie ustanovení
o dokazovaní, a to tým, ţe súd vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci aj
napriek tomu, ţe boli tvrdené a na ich preukázanie boli navrhnuté dôkazy, porušenie ustanovení
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov (napr. osoba, ktorá mala byť vypočutá ako
svedok, bola vypočutá ako účastník konania, svedok nebol o svojich povinnostiach riadne
poučený, dôkaz listinou bol vykonaný v rozpore s § 129 O.s.p. a pod.), odklon odvolacieho súdu
od skutkových záverov súdu prvého stupňa bez zopakovania dôkazov alebo doplnenia
dokazovania, nesplnenie poučovacej povinnosti, zohľadnenie skutočnosti, ktorá z dokazovania
nevyplynula, opomenutie rozhodnej skutočnosti, ktorá vyšla v konaní najavo a logický rozpor
v hodnotení dôkazov (nemoţno pritom vylúčiť, ţe v závislosti od konkrétnych okolností môţe
vyššie uvedený nesprávny procesný postup súdu nadobudnúť intenzitu vady v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., spočívajúcu v odňatí moţnosti účastníkovi konať pred súdom).
Inou vadou však nie je samotné hodnotenie dôkazov niţšími súdmi, keďţe v dovolacom
konaní nemoţno toto hodnotenie preskúmavať (porovnaj napríklad R 42/1993).
Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, ţe k výskytu tzv. inej vady konania
v prejednávanej veci nedošlo. Hoci dovolateľ v dovolaní jej výskyt výslovne namietal,
z odôvodnenia jeho mimoriadneho opravného prostriedku vyplýva, ţe túto tzv. inú vadu konania
spájal s právnym posúdením veci odvolacím súdom predovšetkým v nesprávnej aplikácii
ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. a analógii iuris. Nesprávne právne posúdenie veci je však
samostatným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods.2 písm. c/ O.s.p. a nie je ho moţné
zamieňať s tzv. inou vadou konania (dovolací dôvod podľa § 241 ods.2 písm. b/ O.s.p.).
Dovolateľ tvrdí, ţe napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V ďalšom sa preto dovolací súd zameral
na posúdenie danosti tohto dovolacieho dôvodu.
Nesprávnym právnym posúdením veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak
súd pouţil iný právny predpis, ako mal správne pouţiť, alebo aplikoval síce správny právny
predpis, ale nesprávne ho vyloţil. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, ţe právne
posúdenie veci odvolacím súdom, ktoré ho viedlo k zmene rozhodnutia súdu prvého stupňa
a k vyhoveniu ţaloby, je vecne správne.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom,
ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS
4/94).
Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov
práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46
aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa jeho rešpektovania (m. m. I.
ÚS 22/03).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť
kaţdému reálny prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať
a rozhodnúť (I. ÚS 62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá moţnosť domáhať sa svojho práva
na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu
(ţalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). Z judikatúry tieţ vyplýva, ţe ak
súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu (I. ÚS
4/94).
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné
práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
V zmysle § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania (ţalobou) moţno uplatniť, aby sa
rozhodlo najmä a/ o osobnom stave, b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona,
z právneho vzťahu alebo z porušenia práva a c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, ţe určovacia ţaloba (návrh v zmysle
§ 80 písm. c/ O.s.p.) má predovšetkým preventívny charakter. Jeho účelom je spravidla
poskytnúť ochranu práva navrhovateľa skôr, neţ dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva.
Je na mieste tam, kde jej pomocou moţno odstrániť stav ohrozenia práva či neistoty v právnom
vzťahu a primeranú nápravu nie je moţné dosiahnuť inak, ale aj tam, kde určovací návrh
účinnejšie ako iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu
a kde jeho pomocou moţno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou
odvrátenia sporov v budúcnosti. Toto poslanie určovacej ţaloby korešponduje so zákonnou
poţiadavkou existencie naliehavého právneho záujmu na ním navrhovanom určení. Právny
záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto ţaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, ţe
ţalobca v danom právnom vzťahu môţe navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti
a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Nejde pritom o samotnú určovaciu ţalobu, ale
o to, čoho (akého určenia) sa ním ţalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza.
Naliehavý právny záujem sa teda viaţe na konkrétny určovací petit (to, čoho sa ţalobca v konaní
domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa ţalobou so zvoleným určovacím petitom môţe
dosiahnuť odstránenie spornosti ţalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Povinnosť preukázať, ţe v čase rozhodovania súdu na určení právneho vzťahu alebo práva je
naliehavý právny záujem, zaťaţuje ţalobcu. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou
právnej kvalifikácie vzťahov, ktoré sú touto neistotou ohrozené.
Základnou podmienkou dôvodnosti a teda východiskom prípadnej úspešnosti
určovacej ţaloby podľa § 80 písm.c/ O.s.p. je existencia naliehavého právneho záujmu
na poţadovanom určení. Rozumie sa tým právny záujem ţalobcu. Právny záujem ţalobcu musí
byť podľa poţiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho
záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre ţalobcu to znamená
nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho
záujmu na ţiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku ţalobe
meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi :
ţalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru u ţalobcu, teda je
tu stav, ţe právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho
stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); jestvuje ohrozenie práva či právneho
vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia ţalobcu, ktorý nemoţno odstrániť inak, len
určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo
právneho vzťahu.
Dovolací súd preto v súlade s odvolacím súdom je toho právneho názoru, ţe ţalobca má
na ním poţadovanom určení naliehavý právny záujem, keď preukázal spornosť právneho vzťahu,
ako aj jeho ohrozenia medzi účastníkmi konania, pričom bez takéhoto určenia by jeho postavenie
bolo neisté. S dôvodmi danosti naliehavého právneho záujmu uvádzanými odvolacím súdom
v odôvodnení jeho rozhodnutia sa dovolací súd v celom rozsahu stotoţňuje.
V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na ustálenú prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, ktorý vo viacerých prípadoch (viď napr. rozhodnutia vo veciach sp.zn. 2 Cdo 178/2004
z 28. februára 2005, 3 Cdo 7/2006 z 26. októbra 2006, 5 Cdo 253/2007 z 25. februára 2009,
5 Cdo 38/2009 zo 4. marca 2009) povaţoval za daný naliehavý právny záujem v konaniach
o určenie neplatnosti odvolania z funkcie. Dovolací súd preto nemá dôvod odkloniť sa od tejto
stabilnej judikatúry dovolacieho súdu, keď ju nespochybnil vo svojich rozhodnutiach ani
Ústavný súd Slovenskej republiky ( viď napríklad rozhodnutia vo veciach sp. zn. II ÚS 203/2005,
III ÚS 58/08, IV ÚS 203/2005 ).
Za nedôvodnú dovolací súd povaţoval aj námietku dovolateľa, týkajúcu sa nesprávnej
aplikácie zásady analógia iuris odvolacím súdom. Moţnosť analógie legis právne upravuje aj
§ 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Občiansko-právne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne
upravené ani týmto, ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú
vzťahy obsahom aj účelom im najbliţšie.“ Pri analógii práva (analógia iuris) – v prípade, keď sa
pri riešení určitého prípadu nenájde ani podobná právna norma, postupuje orgán aplikácie práva
podľa právneho poriadku ako celku, podľa všeobecných princípov, ktoré platia pre celý systém
platného práva, prípadne podľa princípov daného alebo príbuzného odvetvia práva. Prihliada
pritom na zmysel, či účel zákona (ratio legis). Je potrebné súhlasiť s dovolateľom v tom, ţe
vo verejnom práve je moţnosť pouţitia analógie ojedinelá a vyskytuje sa len tam, kde ju právo
výslovne predpokladá. V prejednávanej veci sa však o vec verejného práva nejedná.
Potrebné je poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý uţ
vo svojom rozsudku zo dňa 28. februára 2005, sp.zn. 2 Cdo 178/2004, ktorý si osvojila aj
následná ustálená prax dovolacieho súdu, vyslovil právny záver, od ktorého ani po zmene
právnych predpisov (zákon č. 542/1990 Zb. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve,
účinný do 31. decembra 2003, ktorý bol zmenený zákonom č. 596/2003, účinným od 1. apríla
2003 v znení neskorších predpisov) nie je dôvod odstúpiť. Ako uviedol Najvyšší súd vo svojom
rozhodnutí sp.zn. 2 Cdo 178/2004, ustanovenia zákona č. 542/1990 Zb. (v súdenej veci zákona
č. 596/2003 Z.z., v znení neskorších predpisov obdobne) osobitne neupravovali náleţitosti
odvolania z funkcie a nerobí tak ani zákon č. 313/2001 Z.z. o verejnej sluţbe (v súčasnosti zákon
č. 553/2003 Z.z.v znení neskorších predpisov o výkone práce vo verejnom záujme), ktorý
ohľadne pracovnoprávnych vzťahov odkazuje na úpravu Zákonníkom práce (zákon č. 311/2001
Z.z. v znení neskorších noviel), okrem prípadov, ak sám alebo osobitný predpis neustanovuje
inak).
Právny úkon urobený zriaďovateľom - odvolanie z funkcie riaditeľa školy, je potrebné
vykladať ako prejav vôle, smerujúci k zániku práva, ktoré právny predpis s takýmto prejavom
spája. Potom je zrejmé, ţe pre jeho platnosť je postačujúca jeho určitosť a zrozumiteľnosť,
ktorých naplnenie je dané uvedením konkrétnym ustanovením zákona.
V prejednávanej veci sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotoţnil so závermi
odvolacieho súdu, spočívajúcimi v nepreukázaní platného písomného návrhu rady školy
na odvolanie ţalobcu z funkcie riaditeľa školy v nadväznosti na vyhodnotenie nesplnenia
podmienok pre pouţitie dôvodov podľa § 3 ods. 7 zákona č. 596/2003 v znení platnom a účinnom
v čase odvolania z funkcie.
Okrem dôvodov uvádzaných v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu, s ktorými sa
dovolací súd stotoţnil, je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 2 Cdo 178/2004 z 29. februára 2005, od ktorého záverov nie je dôvod sa
odkloniť.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 596/2003 Z.z. riaditeľa školy alebo riaditeľa školského zariadenia
vymenúva na dobu funkčného obdobia a odvoláva zriaďovateľ školy alebo zriaďovateľ školského
zariadenia.
Z ustanovenia § 3 ods. 8 písm. a/ uvedeného zákona vyplýva, ţe zriaďovateľ môţe
odvolať riaditeľa aj na návrh rady školy (§ 24 ods. 5 písm. c/).
Rada školy predkladá návrh na odvolanie riaditeľa alebo sa vyjadruje k návrhu
na odvolanie riaditeľa, návrh na odvolanie riaditeľa predkladá vţdy s odôvodnením (§ 24 ods. 5
písm. c/ zákona č. 596/2003 Z.z.).
Uvedené zákonné obmedzenie nemoţno vykladať len ako deklaráciu majúcu len
proklamatívny význam, takéto stanovenie podmienok za splnenia ktorých moţno riaditeľa školy
odvolať, predstavuje poţiadavku zvýšenej ochrany postavenia riaditeľa školy. Preto nie je moţné
platne odvolať riaditeľa školy z jeho funkcie, ak nie sú splnené stanovené hmotnoprávne
predpoklady tohto opatrenia. Ak je teda riaditeľ školy odvolaný na návrh rady školy
bez preukázania splnenia podmienok, je právny úkon, ktorým sa tak stalo, nedovolený a ako taký
neplatný pre rozpor so zákonom. Pritom dôkazné bremeno o tom, ţe uvedené zákonné
predpoklady odvolania riaditeľa školy, ktoré zákon stanovuje navyše oproti iným predpokladom
odvolania z funkcie vyţaduje, sú splnené, zaťaţuje odvolávateľa (ţalovaného).
Potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, ţe ústava predstavuje právny celok, ktorý treba
aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môţe
nastať stav, keď sa spoločensky upravený vzťah upravuje jedinou normou ústavy (II. ÚS 128/95).
Kaţdé ustanovenie ústavy treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy ústavy,
pokiaľ existuje medzi nimi príčinná súvislosť (II. ÚS 48/97). Preto ústavný súd opakovane
vyslovil názor, ţe ustanovenia ústavy sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých
relevantných noriem (II. ÚS 31/97, PL. ÚS 13/97, PL. ÚS 15/98, II. ÚS 10/99, I. ÚS 53/01, PL.
ÚS 12/01, m. m. PL. ÚS 9/04 atď.). Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem
vo vzájomnej príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj
na právne normy obsiahnuté v právnych predpisoch niţšieho stupňa právnej sily, teda aj
na právne normy obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu
a uplatňovania právnych predpisov explicitne vyjadrenej v čl. 152 ods. 4 ústavy vyplýva
aj poţiadavka, aby všetky orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy)
v súlade s obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem.
Ústavný súd vo veci sp.zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, ţe : „Otázku právomoci všeobecného
súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy) treba
posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných
zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s ústavou“, pričom vo veci sp.zn. PL. ÚS 18/98 tieţ potvrdil, ţe v prípade, ak dôjde k výkladu
právnych predpisov inak ako ústavne súladným spôsobom, môţe to mať dopad na niektoré
zo základných práv a slobôd. Pritom predovšetkým všeobecným súdom prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov, t.j. ústavne súladný výklad zákonov (podľa čl. 152 ods. 4 ústavy), ktorý je
neoddeliteľnou súčasťou rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu
kaţdého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (obdobne napr. I. ÚS 24/00).
Z uvedených dôvodov je zrejmé, ţe ţalovaný neopodstatnene napadol rozsudok
odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.) a keďţe neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali
za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd
Slovenskej republiky jeho dovolanie podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní (procesne) úspešnému ţalobcovi vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti ţalovanému ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Ţalobca podal návrh na rozhodnutie o priznaní
náhrady trov dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy
tohto konania vyčíslil. Dovolací súd mu priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý
ho zastupoval aj pred súdmi niţších stupňov) za 1 úkon právnej sluţby poskytnutej vypracovaním
vyjadrenia k dovolaniu [§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov v znení neskorších predpisov.Pri výpočte náhrady trov dovolacieho konania vychádzal
dovolací súd z tarifnej odmeny (§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky) vo výške 57 €, zvýšenú o daň
z pridanej hodnoty 11,4 € a reţijného paušálu 7,42 €. Odmena predstavuje celkom 75,85 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 18. septembra 2012
JUDr. Vladimír Magura, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová
20