Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/38/2009

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. J. Š., bývajúceho

v N., zastúpeného JUDr. E. Ľ., advokátkou Advokátskej kancelárie so sídlom v B., proti

žalovanej Národnej rade Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Dubčekovo nám. č.

1, o určenie neplatnosti odvolania z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. , na dovolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. októbra 2006 sp.zn. ,

takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 11. októbra 2006 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa), po tom, ako bolo jeho predchádzajúce

rozhodnutie i rozhodnutie odvolacieho súdu (popierajúce právomoc súdu v danej veci),

zrušené dovolacím súdom, rozsudkom z 10. novembra 2003 č.k. -151 zamietol

žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že je neplatné jeho odvolanie z funkcie

podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uznesením žalovanej z 8. júla 1999 č.

378.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (odvolací súd) rozsudkom

z 20. októbra 2004 sp.zn. potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa.

Potvrdzujúci výrok odvolací súd odôvodnil vecnou správnosťou napadnutého rozsudku súdu

nižšieho stupňa. Proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie na riešenie otázky "či odvolanie

z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle § 50 ods. 1 a 2

v znení platnom ku dňu odvolania žalobcu z funkcie podpredsedu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v náväznosti na a 2 v súlade

s objektívnymi princípmi delenia moci v štáte a s poukazom aj na následnú zmenu § 50

ods. 1, 2 a 3 v súčasnom znení".

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu, na základe dovolania žalobcu, dovolací súd

rozsudkom z 30. júna 2005 sp.zn. zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie. Dovolací súd tak rozhodol majúc za to, že vymedzenie dôvodov, ktoré

odvolací súd viedli k pripusteniu dovolania nie je v súlade so zásadami, ktorými by sa

odvolací súd mal riadiť pri rozhodovaní o tom, či proti svojmu rozhodnutiu pripustí

dovolanie. Naostatok odvolací súd pripustil dovolanie na riešenie otázky, zodpovedanie ktorej

predpokladá posúdenie súladu a s a 2

a "objektívnymi princípmi delenia moci v štáte" (t.j.

zakotvenými princípmi vzťahov orgánov reprezentujúcich moc zákonodarnú, výkonnú

a súdnu), t.j. na otázku, ktorú všeobecný súd nemôže riešiť, pretože konečný úsudok o súlade

konkrétneho zákona s ústavným poriadkom Slovenskej republiky patrí Ústavnému súdu

Slovenskej republiky. Odvolací súd svoje vlastné "stanovisko" v odôvodnení svojho

rozhodnutia navyše ani neobjasnil; nevysvetlil, z akých dôvodov považoval za správny ten

z viacerých právnych názorov, z ktorého pri posúdení veci vychádzal, čím naplnil znaky tzv.

inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd potom rozsudkom z 11. októbra 2006 sp.zn. znova

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Vo výroku svojho rozsudku vyslovil, že proti nemu je

prípustné dovolanie. V odôvodnení svojho rozsudku, okrem iného, uviedol, že pôsobnosť

žalovanej Národnej rady Slovenskej republiky odvolať podpredsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z funkcie je daná ustanovením v spojení

s veta druhá a , nepriamo aj ostatne

uvedeného zákona (pokiaľ ďalej nie je výslovne uvedené niečo iné, uvádzajú sa tieto predpisy

v znení účinnom v čase odvolania žalobcu z funkcie). Uvedené ustanovenia neodkazujú

pri možnosti odvolať podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z funkcie

na nutnosť podpornej aplikácie článku 147 , ktorý upravuje

spôsob zániku funkcie sudcu. Neodvolateľnosť je znakom postavenia sudcu a nie

podpredsedu súdu; nie je pritom sporné, že odvolanie žalobcu z funkcie podpredsedu súdu sa

nedotklo jeho funkcie sudcu. Žalobca vo funkcii podpredsedu súdu bol vykonávateľom štátnej

správy. Odvolanie orgánu štátnej správy súdov príslušným orgánom, ktorý tento orgán štátnej

správy aj zvolil do jeho funkcie, nepredstavuje zásah do nezávislosti súdov a sudcov, ako to

neopodstatnene namietal žalobca v odvolaní. ani zákon o súdoch a sudcoch

neupravovali konkrétne predpoklady voľby do funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky ani súčinnosť súdnej moci na tejto voľbe. Ak teda v zmysle vtedy

platného zákona súdna moc nemala vplyv na proces voľby podpredsedu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, tak potom aj odvolanie z tejto funkcie „mimo súdnu moc“ bolo v súlade

s princípom deľby moci. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom dovolacieho súdu

vysloveným v jeho zrušujúcom rozsudku, že konečný úsudok o súlade konkrétneho zákona

s ústavným poriadkom Slovenskej republiky patrí Ústavnému súdu Slovenskej republiky a nie

súdu rozhodujúcemu v občianskom súdnom konaní. V danej veci by ale ústavný súd nemohol

rozhodnúť o súlade (nesúlade) ustanovenia v znení

platnom v čase odvolania žalobcu z funkcie, a to z dôvodu, že podľa § 41a ods. 4 zákona č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov, ak preskúmavané právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením

nálezu Ústavného súdu, konanie sa zastaví. Sporné ustanovenie § 50 ods. 2 zákona č.

bolo najprv zmenené a potom celý

Zb. bol zrušený o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov. Na základe uvedeného odvolací súd mal za to, že je viazaný

Zb. a v znení platnom a účinnom ku dňu 8. júl 1999. Proti svojmu

rozsudku pripustil dovolanie podľa majúc za to, že ním posudzovaná

právna otázka („možnosť odvolania žalobcu bez uvedenia dôvodov, z akéhokoľvek dôvodu,

resp. bez splnenia podmienok podľa “) mala pre rozhodnutie v danej veci

zásadný význam a jej výklad dosiaľ nebol v rozhodovacej činnosti súdov ustálený.

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobca podal dovolanie, ktoré odôvodnil tým, že

napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (dovolací dôvod podľa

). Uviedol, že „funkcia podpredsedu súdu by mala byť považovaná

za „profesný“ postup (podobne, ako je to u predsedov senátov) a preto by nemal byť

odvolateľný inak, než pre zákonom predvídateľný dôvod a teda len na základe disciplinárneho

rozhodnutia súdu, ku ktorému u žalobcu vôbec nedošlo.“ Opak je zásahom do súdnej moci

inou mocou a je teda v rozpore s princípom deľby moci v demokratickom a právnom štáte

a z neho odvodeným princípom inštitucionálnej nezávislosti súdnictva, ako princípu

nerušeného výkonu osobného nezávislého sudcovského mandátu. Poukázal tu na text nálezu

Ústavného súdu Českej republiky z 11. júla 2006 sp.zn. . Podľa žalobcu odvolací

súd ustanovenia v spojení s ustanovením , a

ods. 1 nevyložil ústavne konformným spôsobom, ak mu to expressis

verbis ukladá . Navrhol z týchto dôvodov napadnutý rozsudok zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací ( ), rozsudkom

z 28. novembra 2007 sp.zn. dovolanie žalobcu zamietol a žalovanej nepriznal

náhradu trov dovolacieho konania. Na odôvodnenie svojho dovolania uviedol, že odvolací súd

pri vyslovení prípustnosti dovolania ( ) vymedzil aj právnu otázku

zásadného významu, pre riešenie ktorej pripustil dovolanie. Tým zásadne indikoval, že

dovolanie bolo možné proti nemu podať len z dôvodu, že jeho rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci a aj dovolací súd bol zásadne oprávnený riešiť len tú

právnu otázku, ktorá spadá do rámca odvolacím súdom pripusteného dovolania. Zásadnosť

svojho rozhodnutia po právnej stránke odvolací súd videl v tom, že pre jeho rozhodnutie

o žalobe malo zásadný význam výklad ustanovení ,

v znení účinnom v deň odvolania žalobcu z funkcie, v rozhodovacej

praxi súdov dosiaľ neustálený, ktoré ustanovenia sám vyložil tak, že odvolanie žalobcu

z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Národnou radou Slovenskej

republiky bolo možné, a to aj bez uvedenia dôvodov, resp. z akéhokoľvek dôvodu a aj bez

splnenia podmienok ustanovených v . Dovolací súd

potom poukázal na , podľa ktorého sudcovia sú

pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom a uviedol, že výklad práva je

proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako nositelia určitého

normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo zakázané. Všeobecný

súd si metódy výkladu určuje sám. Pri výklade právnej normy je ale limitovaný . Je

predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp. použitie jazykového výkladu, ale

aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej právnej normy,

predovšetkým logický a systematický výklad. Z toho podľa dovolacieho súdu vyplýva, že súd

je síce viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup nepostačoval,

musí súd pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. V procese interpretácie právnej

normy sa súd niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného znenia použitej

právnej normy, predovšetkým vtedy, ak to vyžaduje účel zákona alebo správne použitý

systematický výklad, ktorý umožňuje vnímať vykladanú právnu normu v systémových

súvislostiach. Takýto prístup všeobecného súdu však musí byť podložený racionálnou

a celistvou argumentáciou, ktorá nielen vylúči ľubovôľu vo výklade, ale súčasne zabezpečí aj

účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej umiestnenie v určitom systéme alebo

subsystéme právnych noriem tvoriacich právne inštitúcie. Uviedol, že výkladom nemožno dať

normatívnym slovám a vetám iný obsah než tieto v skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah

iným obsahom. Podľa dovolacieho súdu ustanovenie ,

v znení účinnom do 16. apríla 2002 (čl. V Zúz. o Súdnej rade Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov) nespájalo možnosť odvolania súdnych

funkcionárov orgánom, ktorý ich do funkcie vymenoval, so žiadnymi dôvodmi; urobil tak až

o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (čl. III bod 24.). v znení do 30. júna 2001, do zmeny

vykonanej ústavným Zúz., odvolávanie súdnych funkcionárov výslovne

neupravovala; v svojom čl. 147 upravovala iba odvolávanie sudcov. Súd konajúci o žalobe

o určenie, že odvolanie žalobcu z funkcie je neplatné, nemohol pri výklade ustanovenia § 50

ods. 2 , v znení účinnom do 16. apríla 2002, ktoré nespájalo možnosť

odvolania z funkcie príslušným orgánom so žiadnymi dôvodmi, dať iný obsah, než toto

ustanovenie skutočne malo v rozhodnom čase. Ústavná norma, ktorú je súd inak pri výklade

právneho predpisu nižšej právnej sily povinný rešpektovať ( Slovenskej

republiky), tu v rozhodnom čase nebola. V dane veci nešlo o situáciu, že by ustanovenie

právneho predpisu dovoľovalo dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne

nesúladným spôsobom), v ktorej by mal nepochybne prioritu výklad ústavne súladným

spôsobom (). Nedostatok zákonom stanovených dôvodov pre odvolanie

z funkcie podpredsedu najvyššieho súdu (nedostatok ich existencie v právom predpise, nie ich

neuvedenie v listine o odvolaní) by bolo možným argumentom ústavnej sťažnosti, opierajúcej

sa o námietku možnej svojvôle alebo ľubovôle orgánu oprávneného ho odvolať z funkcie,

spochybňujúcej ústavný princíp deľby moci, nezávislosti súdnej moci a pod., prípadne

postupu súdu podľa , ktorej ale v súčasnosti bráni ustanovenie

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, podľa ktorého, ak preskúmavané právne

predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu Ústavného súdu, konanie sa zastaví.

Pôvodné ustanovenie , podľa ktorého bol žalobca odvolaný

z funkcie podpredsedu najvyššieho súdu, bolo zmenené a dôvody odvolania predsedu

a podpredsedu najvyššieho súdu pred uplynutím pred uplynutím ich funkčného obdobia boli

doplnené o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (čl. III, bod 23, 24), ktorý nadobudol účinnosť 16. apríla 2002. Celý

bol napokon zrušený o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť, okrem čl. I § 23 ods. 2 a čl. XI,

dňa 1. apríla 2005. Pokiaľ žalobca v dovolaní, opierajúc sa o nález Ústavného súdu ČR

z 11. júla , tvrdil, že „funkcia podpredsedu súdu by mala byť považovaná

za profesný postup (podobne, ako je tomu u predsedov senátu), a preto by nemal byť

odvolateľný inak než pre zákonom predvídateľný dôvod a teda len na základe disciplinárneho

rozhodnutia súdu, ...“, dovolací súd poznamenal, že porovnávanie či dokonca stotožnenia

funkcie podpredsedu súdu s postavením sudcu, nemá oporu v zákone a dozaista nie je

osvojovaný ani samotnými sudcami. Považoval za nepochybné, že odvolanie žalobcu

z funkcie podpredsedu súdu sa nijako nedotýka jeho funkcie sudcu. Dovolací súd

nepovažoval za primerané ani porovnanie postavenia podpredsedu súdu s predsedom senátu.

Podľa dovolacieho súdu funkcia predsedu senátu nie je funkciou správnou, ale judiciálnou.

Dovolací súd, vychádzajúc z uvedeného, dospel k záveru, že dovolanie žalobcu bezdôvodne

vytýkalo odvolaciemu súdu, že jeho rozhodnutie nie je správne a keďže nezistil ani vady

konania podľa , ani iné (v neuvedené) vady, ktoré by mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, uvedený opravný prostriedok rozsudkom zamietol

( časť vety pred bodkočiarkou v znení do 15. októbra 2008).

Ústavný súd Slovenskej republiky, na základe sťažnosti žalobcu v časti, v ktorej

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

nálezom zo 14. októbra 2008 zn. -29 rozhodol, že rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp.zn. z 28. novembra 2007 boli porušené základné

práva žalobcu na súdnu ochranu podľa a jeho právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, rozsudok dovolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

žalobcovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 250 000,- Sk, ktoré mu je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu

a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky uložil aj povinnosť uhradiť žalobcovi trovy konania

v sume 8 011,- Sk, na účet jeho právnej zástupkyne do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu.

Ústavný súd v svojom náleze, okrem iného, uviedol, že vo svojej judikatúre neustále

pripomína, že predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti

všetkých ústavných noriem. Len výnimočne a ojedinele môže nastať stav, keď sa spoločensky

upravený vzťah upravuje jedinou normou (). Každé ustanovenie

treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy , pokiaľ existuje medzi

nimi príčinná súvislosť (). Preto ústavný súd opakovane vyslovil názor, že

ustanovenia sa vysvetľujú a uplatňujú vo vzájomnej súvislosti všetkých relevantných

noriem (, , , , , ,

m. m. atď.). Záver o interpretácii a uplatňovaní právnych noriem vo vzájomnej

príčinnej súvislosti sa nepochybne vzťahuje nielen na ústavné normy, ale aj na právne normy

obsiahnuté v právnych predpisoch nižšieho stupňa právnej sily, teda aj na právne normy

obsiahnuté v zákonoch. Zároveň zo zásady ústavne konformného výkladu a uplatňovania

právnych predpisov explicitne vyjadrenej v vyplýva aj požiadavka, aby

všetky orgány verejnej moci vykladali a uplatňovali zákony (zákonné normy) v súlade

s obsahom a účelom dotknutých ústavných noriem. Ústavný súd vo veci sp.zn.

rozhodol, že : „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska upraveného práva

na súdnu ochranu ( ) treba posudzovať v zmysle ,

podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s “, pričom vo veci sp.zn.

tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako

ústavne súladným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd.

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a že jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne

odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných

ľudských práv (napr. , , ). Podľa ústavného súdu tieto

zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli

relevantné aj v danej veci. Podľa právneho názoru ústavného súdu ústavne súladný výklad

zákonov (podľa ) platného i v čase rozhodovania všeobecných súdov

v danom prípade predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký

jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa (obdobne

napr. ).

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného, na základe preskúmania rozhodnutia

najvyššieho súdu, súvisiaceho spisu a vyjadrení účastníkov konania dospel k týmto záverom :

Podľa ústavného v znení ústavného zákona

č. a (ďalej len „“ ) platného

do 30. júna 2001 predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu volí zo sudcov najvyššieho súdu

Národná rada Slovenskej republiky na päť rokov, a to najviac na dve po sebe idúce obdobia.

Podľa Národná rada Slovenskej republiky sudcu

odvolá :

a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku pre úmyselný trestný čin,

b) na základe disciplinárneho rozhodnutia pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom

jeho funkcie.

Podľa Národná rada Slovenskej republiky môže sudcu

odvolať:

a) ak mu zdravotný stav dlhodobo nedovoľuje najmenej počas jedného roka riadne

vykonávať sudcovské povinnosti,

b) ak dosiahol vek 65 rokov ( ).

Pred rozhodnutím o odvolaní z funkcie si Národná rada Slovenskej republiky vyžiada

stanovisko príslušného disciplinárneho súdu ( ).

Podľa postavenie, práva a povinnosti sudcov ustanoví

zákon.

Podľa výklad a uplatňovanie , zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej

republiky v znení neskorších predpisov platnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon č.

) sudcov, predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu národná rada odvoláva

v tajnom hlasovaní. Ak ide o odvolanie sudcu z dôvodov ustanovených v ústave, národná rada

sudcu odvolá; ak ide o zdravotné dôvody alebo o dosiahnutie veku 65 rokov, národná rada

môže sudcu odvolať. Návrh na odvolanie sudcu zo zdravotných dôvodov alebo z dôvodu

dosiahnutia veku 65 rokov a návrh na odvolanie predsedu a podpredsedov najvyššieho súdu

sú schválené, ak za ne hlasovala nadpolovičná väčšina prítomných poslancov.

Podľa o súdoch a sudcoch v znení neskorších

predpisov platnom v relevantnom čase (ďalej len „zákon o súdoch a sudcoch“) predsedu

a podpredsedu najvyššieho súdu volí zo sudcov tohto súdu Národná rada Slovenskej

republiky na návrh vlády Slovenskej republiky na päť rokov, a to najviac na dve po sebe

idúce obdobia.

Podľa § 50 ods. 2 zákona o súdoch a sudcoch sudca môže byť uvoľnený z funkcie

predsedu a podpredsedu súdu a predsedu kolégia najvyššieho súdu orgánom, ktorý ho do tejto

funkcie vymenoval. Odvolať z funkcií uvedených v § 39 ods. 1 a 2 možno len na návrh

orgánu, ktorý podáva návrh na zvolenie do týchto funkcií.

Podľa § 50 ods. 4 zákona o súdoch a sudcoch predsedu senátu krajského súdu,

vyššieho vojenského súdu a najvyššieho súdu môže odvolať predseda súdu z tejto funkcie aj

vtedy, ak mu zdravotný stav nedovoľuje dôstojné vedenie pojednávania alebo ak jeho

organizačné alebo odborné predpoklady bránia v práci senátu riadnemu chodu jeho činnosti

a na uvedené nedostatky bol predsedom súdu v posledných šiestich mesiacoch upozornený.

Predseda súdu ho môže odvolať len po predchádzajúcom vyjadrení príslušnej sudcovskej

rady. Inak môže byť predseda senátu odvolaný z funkcie len právoplatným rozhodnutím

kárneho súdu.

Rozsahom citovaných ustanovení – ktoré sú kompatibilné s európskym štandardom –

boli vtedy určené medze ústavnej úpravy postavenia sudcov vo všeobecnosti a funkcionárov

najvyššieho súdu zvlášť ako ústavných činiteľov Slovenskej republiky. Tieto medze nebolo

možné prekročiť na základe a prostredníctvom právnej normy so silou zákona, ak ústavodarca

práve na posilnenie nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, a v rámci nej samotného

najvyššieho súdu, nepovažoval za vhodné a prospešné, aby súčasťou ústavnej úpravy

postavenia predsedu a podpredsedu tohto súdu bola aj možnosť pozbaviť ich výkonu tejto

funkcie pre politickú stratu dôvery v moci zákonodarnej a výkonnej.

Uvedené zákonné texty teda naznačovali len mechanizmus procesu prípadného

odvolávania predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu z funkcií po tom, čo sú relevantným

spôsobom splnené podmienky pre tento postup v zmysle vtedy platného ustanovenia čl. 147

; vôbec z nich nevyplýva všeobecný právny princíp, podľa ktorého ten, kto do funkcie

volil alebo menoval, má právo z funkcie odvolať, a to nielen pre porušenie práva

(deklarované právoplatným rozhodnutím príslušného orgánu v zmysle čl. 147 ods. 1

), ale aj z akýchkoľvek iných dôvodov, napr. pre stratu dôvery a podobne.

Z citovaných ustanovení teda vyplýva, že ani , ani zákon o súdoch

a sudcoch, ale ani nepočítali s možnosťou odvolania predsedu alebo

podpredsedu najvyššieho súdu pred uplynutím ich funkčného obdobia z iného dôvodu, než

uvedeného v , ktorý však iba všeobecne upravoval možnosť odvolania sudcov.

Ak teda funkčné obdobie predsedu a podpredsedu najvyššieho súdu predstavovalo päť

rokov, potom v právnom a demokratickom štáte by malo byť považované za samozrejmé

( ), že táto ústavná dĺžka funkčného obdobia bude rešpektovaná všetkými

štátnymi orgánmi, alebo orgánmi verejnej moci, teda aj Národnou radou Slovenskej republiky

(mocou zákonodarnou), v záujme zachovania stability nezávislosti súdnej moci od moci inej.

Takýto prístup k volenej verejnej funkcii sa totiž nemôže obísť bez rovnakých podmienok,

a to i v tom smere, že sa tieto podmienky nemôžu pri nezmenenej ústavnej úprave meniť len

zmenou politického prostredia v moci zákonodarnej či výkonnej; opak by viedol jednak

k neprípustnému politickému zasahovaniu nekompetentných subjektov do nezávislej súdnej

moci, a tým aj princípov právneho štátu ( ) (podobne aj nález Ústavného súdu

Českej republiky sp.zn. z 11. júla 2006).

Bolo povinnosťou najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vychádzať nielen

z uvedených platných právnych predpisov v relevantnom čase, ale vykonať taký súladný

výklad týchto zákonných noriem (v zmysle ), ktorý by vychádzal

zo splnenia podmienok na odvolanie ustanovených . Rozhodnutie

najvyššieho súdu však takýto výklad v žiadnom prípade neobsahuje.

Najvyšší súd navyše oprel svoje rozhodnutie o konštatovanie, že „Podľa § 50 ods. 2

, v znení účinnom do 16. apríla 2002 (čl. V

o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov) sudca môže

byť uvoľnený z funkcie predsedu a podpredsedu súdu a predsedu kolégia najvyššieho súdu

orgánom, ktorý ho do tejto funkcie vymenoval...“.

O nezákonnosti rozhodnutia svedčí aj konštatovanie najvyššieho súdu, že „Ústavná

norma, ktorú je súd inak pri výklade právneho predpisu nižšej právnej sily povinný

rešpektovať ( ), tu v rozhodnom čase nebola...“,

pretože toto ustanovenie je platné stále v nezmenenom znení už od prijatia v roku

1992.

Ústavný súd preto na základe uvedených skutočností považoval takéto odôvodnenie

rozhodnutia najvyššieho súdu za nielen neprijateľné a nezákonné, ale aj neústavné. V tomto

prípade sa preto podľa názoru ústavného súdu reálne nezabezpečilo uplatnenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru.

Vychádzajúc z uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu sp.zn. z 28. novembra 2007, ktorým zamietol

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu v konaní o určenie neplatnosti jeho

odvolania z funkcie podpredsedu najvyššieho súdu, bolo porušené jeho základné právo

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný právnym názorom Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorý vyslovil v náleze zo 14. októbra 2008 sp. zn. (§ 56

ods. 6 o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov). Vzhľadom na túto viazanosť Najvyšší súd Slovenskej

republiky konštatuje, že výhrady vyslovené v predmetnom náleze Ústavného súdu Slovenskej

republiky vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2007

sp.zn. sa obsahovo – po vecnej stránke (skutkovej aj právnej) rovnako týkajú

aj rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. októbra 2006 sp.zn. . Okrem

toho, úlohou odvolacieho súdu v ďalšom konaní bude zistenie a posúdenie, či boli alebo

neboli relevantným spôsobom splnené podmienky pre postup v zmysle vtedy platného

ustanovenia (str. 11, posledný odsek nálezu). Táto okolnosť, aj so zreteľom

na povahu a účel dovolacieho konania, vedie Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že

v danej procesnej situácii, ktorá nastala po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky,

pre dosiahnutie zmyslu a podstaty nálezu ústavného súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra

2008 sp.zn. prichádza v dovolacom konaní do úvahy len zrušenie dovolaním

napadnutého rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. októbra 2006 sp.zn. .

Z vyššie uvedených dôvodov dovolací súd svojím uznesením ( )

dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 4. marca 2009

JUDr. Ladislav G ó r á s z , v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková