Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
4cd/386726.2255d1.pdf
PDF · 147.07 KB
No categories available
3Cdo/233/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 233/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., zastúpenej V., s.r.o. so sídlom v B., IČO: X., proti povinnému T. K.,
bývajúcemu v T., o vymoženie 1 587,03 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Lučenec pod sp. zn. 14 Er 55/2011, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 20. júla 2011 sp. zn. 43 CoE 98/2011, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
sumy 1 587,03 € s príslušenstvom (špecifikovaným v návrhu), pričom právo na vymáhanú
sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 25. októbra 2010 sp. zn. W. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R., a.s. Súdny exekútor následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Lučenec
o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 27. januára 2011 č.k. 14 Er 55/2011-13 zamietol
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Poukázal na to,
že na základe úverovej zmluvy z 20. septembra 2007 P. banka, a.s. (právny predchodca
oprávnenej) poskytla povinnému úver (ďalej aj „úverová zmluva“). Súd prvého stupňa po
preskúmaní rozhodcovského rozsudku, úverovej zmluvy a úverových zmluvných podmienok
dospel k záveru, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie treba zamietnuť, lebo
sa prieči zákonu. Vychádzal z toho, že úverová zmluva je spotrebiteľskou zmluvou (§ 52
Občianskeho zákonníka) a na vec treba preto aplikovať tak špeciálnu právnu úpravu
obsiahnutú v zákone č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj všeobecnú úpravu
danú ustanoveniami Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ako i Smernicu
Rady 93/12/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(ďalej aj „Smernica“). Súčasťou úverovej zmluvy bola totiž rozhodcovská doložka, v zmysle
ktorej budú všetky spory účastníkov daného právneho vzťahu rozhodované pred vyššie
označeným rozhodcovským súdom, rozhodnutia ktorého budú pre obe strany konečné
a záväzné. Táto doložka nebola dojednaná individuálne a povinný vzhľadom na spojenie
doložky s ďalšími podmienkami zmluvy nemal na výber – celú úverovú zmluvu (aj s jej
podmienkami) mohol buď prijať a podrobiť sa jej alebo odmietnuť. Všetky tieto skutočnosti
dostatočne odôvodňujú záver o neprijateľnosti takto formulovanej rozhodcovskej doložky,
ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa, a je teda nekalou podmienkou v zmysle čl. 3 bodu 1 Smernice.
Z týchto dôvodov dospel súd prvého stupňa k záveru, že rozhodcovská doložka v danej veci
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. Vzhľadom na to, aplikujúc § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 20. júla 2011
sp. zn. 43 CoE 98/2011 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že vec prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
oprávnenej smeruje proti vecne správnemu uzneseniu súdu prvého stupňa, ktoré treba
potvrdiť (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Mal za to, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku dôsledne skúmal súlad
exekučného titulu so zákonom a napadnuté uznesenie bolo vydané na základe správneho
právneho posúdenia otázky platnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve.
Podľa právneho názoru odvolacieho súdu bol postup prvostupňového súdu v súlade
so zákonom, pokiaľ skúmal, či nejde o prípad uvedený v § 40 písm. a/ alebo b/ zákona
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“). Pri
posudzovaní exekučného titulu podľa hľadísk vyplývajúcich z § 45 zákona č. 244/2002 Z.z.
správne vychádzal z § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
a zisťoval, či úverová zmluva neobsahuje podmienku, ktorá má nekalý charakter a je z toho
dôvodu neplatná. Dospel pri tom k správnemu záveru, že v danom prípade má rozhodcovská
doložka charakter nekalej podmienky, ktorý je daný tým, že doložka spôsobuje v právach
a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa – povinného
(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy).
Rozhodcovskú doložku preto súd prvého stupňa správne považoval za nekalú a z tohto
dôvodu za absolútne neplatnú. Pre neplatnosť rozhodcovskej doložky je rozhodcovský
rozsudok materiálne nevykonateľný, ktorá prekážka bráni exekúcii.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená dovolaním, v ktorom žiadala
napadnuté uznesenie odvolacieho súdu buď zmeniť tak, že dovolací súd „poverí súdneho
exekútora vykonaním exekúcie“, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec
vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade:
1. rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala z toho, že rozhodcovský súd
rozhodoval v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy.
Všeobecné súdy nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie
odvolacích súdov a v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky
po vecnej stránke. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. umožňuje v tam
vymenovaných prípadoch zastaviť exekučné konanie, nie však zamietnuť žiadosť
o poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť
a je vykonateľný. Súdy preto pri posudzovaní splnenia procesných predpokladov,
za ktorých môže byť exekútor poverený vykonaním exekúcie, nemali zákonný
podklad pre opätovné posudzovanie toho, čo už bolo predmetom skúmania
rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní,
2. rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.),
3. odňali oprávnenej možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Právo
na (nútený) výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu (čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd). Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol v danom prípade
pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie, je vykonateľný tak po formálnej, ako
aj materiálnej stránke. Tým, že ho súdy odmietli vykonať, neprípustne zasiahli
do práva oprávnenej na súdnu ochranu, odňali jej spravodlivosť a možnosť pred
exekučným súdom konať. Súdy rozhodnutia aj nedostatočne odôvodnili,
4. konanie zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.),
5. svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný
prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až c/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
1. Dovolateľka namieta, že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237
písm. d/ O.s.p.). So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Vzhľadom na podstatu argumentácie dovolateľky, ktorou odôvodňovala procesnú
prípustnosť jej mimoriadneho opravného prostriedku, bolo v dovolacom konaní potrebné
posúdiť opodstatnenosť tvrdenia, že súdy znovu prejednali vec, o ktorej už bolo právoplatne
rozhodnuté.
V danom prípade súdy rozhodli v štádiu exekučného konania, v ktorom súd posudzuje
splnenie procesných predpokladov, za ktorých sa súdnemu exekútorovi udeľuje poverenie
na vykonanie exekúcie (§ 44 Exekučného poriadku). Zo spisu nevyplýva, že by o rovnakej
žiadosti tej istej súdnej exekútorky na udelenie poverenia na vykonanie identickej exekúcie
týkajúcej sa rovnakých účastníkov bolo už prv rozhodnuté. To vedie k záveru, že uvedená
námietka dovolateľky je neopodstatnená.
2. Oprávnená v dovolaní tvrdí, že v konaní došlo tiež k procesnej vade v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p. (t.j. že súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný). Uvedené ustanovenie dopadá na prípady, kedy súd
prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok
konania – nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu. O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ale ide len vtedy, ak chýba návrh
ako procesný úkon, ktorým sa začína konanie. V predmetnom exekučnom konaní nejde
o prípad, že by exekučný súd konal a rozhodoval bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania.
Exekučné konanie sa začína na návrh (§ 36 ods. 1 O.s.p.).
Obsah spisu potvrdzuje, že oprávnená podala návrh na vykonanie exekúcie (č.l. 2
spisu). Jej dovolacia námietka, že v konaní došlo k procesnej vade konania v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p., nemá preto žiadne opodstatnenie.
3. Podľa názoru oprávnenej jej súdy v exekučnom konaní odňali možnosť konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.
O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide tiež v prípade zamietnutia
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli
splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa oprávnenému v exekučnom
konaní odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal,
či nejde o tento prípad.
Pre účely preskúmavanej veci treba uviesť, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37 zákona č. 244/2002 Z.z., má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným,
je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov (§ 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z.).
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený
uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný
prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného
v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné
rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady
ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie
exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania
povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk
zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej
(z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako
aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia – jednak určitosti,
zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje
právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom; nemôže naprávať chyby
a nedostatky exekučného titulu (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 M Cdo 11/2010, ktoré bolo uverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 47/2012).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok,
je exekučný súd – tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku
rozhodcovského súdu – povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41
Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán
s právomocou vydať takýto rozsudok.
Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie
exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi
zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo
vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom
konaní (§ 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva môže mať formu
osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona
č. 244/2002 Z.z.). Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná
forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom
zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom
alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli (§ 4 ods. 2 zákona
č. 244/2002 Z.z.).
Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol
spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok (porovnaj tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011
sp. zn. 3 Cdo 146/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod R 46/2012). Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský
rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval
by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate
by išlo o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Skutočnosť,
že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní vystupuje v procesnom
postavení povinného, nenamietal v rozhodcovskom konaní neexistenciu rozhodcovskej
zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia
rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu irelevantná.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup
exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený
postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského
súdu a nesmeroval k „zrušeniu“ tohto rozhodnutia; exekučný súd si ani neosvojoval
postavenie odvolacieho súdu. Exekučný súd iba skúmal, či oprávnenou predložený
rozhodcovský rozsudok je vykonateľný exekučný titul, medziiným či ho vydal rozhodcovský
súd s právomocou prejednať daný spor; pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný
tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Možno preto uzavrieť, že aj v rámci
daného exekučného konania bol všeobecný (exekučný) súd oprávnený skúmať rozhodnutie
označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné,
ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky (viď IV. ÚS 78/2011 a tiež uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, ktoré bolo uznesením
občianskoprávneho kolégia z 29. novembra 2012 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
K samotnému záveru exekučného súdu v súvislosti s rozhodcovskou doložkou
(jej prijateľnosti a teda platnosti) treba uviesť, že v danom prípade mal exekučný súd
k dispozícii rozhodujúce skutkové podklady, z ktorých bol schopný získať potrebné
informácie o skutkovom a právnom stave. V danom prípade oprávnená k návrhu
na vykonanie exekúcie pripojila rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného pri R., a.s. z 25. októbra 2010 sp. zn. W., v ktorom sa uvádza, že „rozhodcovský
súd má právomoc rozhodovať o žalobe doručenej žalobcom (pozn.: oprávnenou), pretože sa
jedná o spor medzi žalobcom, právnym nástupcom banky a žalovaným (pozn.: povinným) ako
zmluvnými stranami zmluvy o úvere. Podľa článku 3 ods. 6 zmluvy o úvere sa zmluvné
strany dohodli, že akékoľvek spory vzniknuté zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o platnosť,
výklad a zánik zmluvy o úvere budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným
pri R., a.s., rozhodnutie bude pre obidve zmluvné strany konečné a záväzné“.
Ustanovenie úverovej zmluvy a Obchodných podmienok pre úver, na ktoré poukázal
označený rozhodcovský rozsudok, treba považovať za rozhodcovskú doložku (§ 4 ods. 1
zákona č. 244/2002 Z.z.), ktorá je ako samostatné ustanovenie obsiahnutá v úverovej zmluve.
Vzhľadom na to, že účastníci úverovej zmluvy sa v bode 11.2 Obchodných podmienok pre
úver dohodli, že všetky ich spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, postupovali
súdy nižších stupňov správne, pokiaľ pristúpili k skúmaniu, či toto ustanovenie nie
je neprijateľnou podmienkou obsiahnutou v spotrebiteľskej zmluve.
Súdy nižších stupňov v preskúmavanej veci zohľadnili Smernicu Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Táto smernica bola
implementovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky 1. apríla 2004 zákonom
č. 150/2004 Z.z. z 2. marca 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov (do ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka). Dovolací súd
konštatuje, že exekučné súdy vo svojich rozhodnutiach aplikovali správny vnútroštátny
predpis, ktorého výklad uskutočnili v súlade so Smernicou.
Dovolací súd pripomína, že Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí C-40/08 vo veci
Asturcom Telecomunicaciones SL. v. Christina Rodríguez Nogueira vyslovil, že nerovný stav
medzi spotrebiteľom a dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy, ako aj to, že vnútroštátny súd
má aj bez návrhu posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky. Podľa názoru zaujatého
týmto súdnym dvorom sa má Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý
rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez
účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami
potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej
v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú,
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.
Pokiaľ oprávnená spochybňuje, že v preskúmavanom prípade nešlo o spotrebiteľskú
zmluvu (a v súvislosti s tým poukázala na právnu úpravu zmluvy o úvere ako tzv. absolútneho
obchodu v Obchodnom zákonníku), dovolací súd uvádza, že v danom prípade nemohli
vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej úverovej zmluvy, pretože
právna predchodkyňa oprávnenej poskytla povinnému úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti, túto finančnú službu prijal povinný ako spotrebiteľ, ktorý bol pri
uzatváraní úverovej zmluvy jednoznačne v pozícii slabšej zmluvnej strany a nemal možnosť
osobitne vyjednať rozhodcovskú doložku, ktorá bola súdmi nižších stupňov (správne)
posúdená ako nekalá. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na zákon č. 150/2004 Z.z.,
ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a ktorý nadobudol
účinnosť 1. apríla 2004 (teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) a zakotvil do právneho
poriadku Slovenskej republiky inštitút spotrebiteľských zmlúv. Aj keď predmetný zákon
zmluvy uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník za spotrebiteľské priamo
neoznačuje, dospel dovolací súd k záveru, že uvedená právna úprava nemá taxatívny
charakter (viď slovo „najmä“ v úvodnej časti ustanovenia § 53 ods. 3 Občianskeho
zákonníka), a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným
súdom aplikovaná správne. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia (neprijateľné podmienky), ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ktoré sám
Občiansky zákonník označuje za neplatné.
Keďže neplatný právny úkon (v danom prípade článok 3 ods. 6 úverovej zmluvy)
nevyvoláva zamýšľané právne účinky, bolo potrebné v exekučnom konaní vychádzať z toho,
že právna predchodkyňa oprávnenej sa s povinným platne nedohodli na tom, že ich vzájomné
spory budú riešené v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovskou doložkou, ktorá vykazuje
znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a neplatného zmluvného dojednania (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka) nemohla byť
založená právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť žalobu oprávnenej proti
povinnému vo veci sp. zn. W. vedenej pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri R.,
a.s. Na základe toho dovolací súd konštatuje, že súdy nižších stupňov predmetný
rozhodcovský rozsudok správne nepovažovali za vykonateľný exekučný titul (§ 41 až 46
Exekučného poriadku).
Pokiaľ oprávnená namieta nedostatky týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutí
odvolacieho súdu ako i prvostupňového súdu (nepreskúmateľnost), treba uviesť, že nie každá
procesná nesprávnosť, ku ktorej dôjde v priebehu občianskeho súdneho konania, je relevantná
z hľadiska procesnej prípustnosti dovolania. S niektorými najzávažnejšími, taxatívne
vymenovanými procesnými vadami, ktoré zakladajú zmätočnosť, spája Občiansky súdny
poriadok priamo prípustnosť dovolania (viď § 237 O.s.p.); vady tejto povahy sú zároveň
aj prípustným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Niektorým vadám inej
procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (s tzv. iným vadám
konania) pripisuje Občiansky súdny poriadok význam v tom zmysle, že ich považuje
za relevantný dovolací dôvod (viď ustanovenie § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý možno
uplatniť v dovolaní, ale len pokiaľ je procesne prípustné. Uznesením občianskoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo odporučené uverejniť v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 28. augusta 1997 sp. zn. 2 Cdo 5/1997, v ktorom tento súd
dospel k právnemu názoru, že „konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) aj vtedy, ak odvolací súd svoj
právny záver riadne neodôvodnil, takže jeho rozsudok zostal nepreskúmateľný“. Tento
rozsudok bol v uvedenej zbierke publikovaný ako R 111/98. Podľa právneho názoru
dovolacieho súdu je názor zaujatý v uvedenom judikáte plne opodstatnený aj v prejednávanej
veci. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako
dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva aj z ďalších rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009,
1 Cdo 181/2010, 2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011,
3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Preto
sama skutočnosť, že v konaní prípadne došlo k procesnej vade tejto povahy
(nepreskúmateľnosť rozhodnutia), nemôže v danom prípade založiť prípustnosť dovolania
oprávnenej, lebo nejde o vadu v zmysle § 237 O.s.p.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. Pokiaľ
súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil,
nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.).
4. K námietke oprávnenej, že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou konania majúcou
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd
uvádza, že procesná vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod, ktorý možno úspešne
uplatniť vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad ale v preskúmavanej veci
nešlo). Sama tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania nezakladá (pre účely preskúmavanej
veci viď § 239 O.s.p. a § 237 O.s.p.).
5. Dovolateľka napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(porovnaj tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011,
sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné
vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie oprávnenej
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti
rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne
trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 17. januára 2013
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková