Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8ECdo/30/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s.r.o., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpeného advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom v B.,

IČO: X., za ktorú koná D. F., advokát, proti povinnému J. B., bytom J., o vymoženie 58,42

eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn.

, o odvolaní a dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 28. júna 2013 sp. zn. , takto

rozhodol:

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. júna 2013

sp. zn. z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Považská Bystrica dňa 11. apríla 2005 poveril súdneho exekútora

vykonaním exekúcie na základe notárskej zápisnice spísanej dňa 6.11.2004 notárom

JUDr. J. K. pod sp. zn. N 4254/2004, NZ 80314/2004.

Okresný súd Považská Bystrica unesením zo dňa 13. apríla 2012 č.k.

15 exekúciu zastavil podľa o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších

zákonov. Rozhodnutie o zastavení exekúcie odôvodnil tým, že notárska zápisnica pripojená

k návrhu na vykonanie exekúcie nie je vykonateľný exekučný titul (§ 41 ods. 2 Exekučného

2

poriadku). V predmetnej veci spísal za povinného notársku zápisnicu Mgr. T. K. ako jeho

zástupca, pričom splnomocnenie vyvodzoval z ustanovenia zmluvy o úvere. Nakoľko

sa však nepodarilo preukázať prejav vôle povinného uzavrieť dohodu o plnomocenstve, nie

je ani možné preukázať oprávnenie zástupcu spísať za povinného notársku zápisnicu.

Notárska zápisnica preto nie je vykonateľná.

Uvedené uznesenie napadol oprávnený odvolaním, a tiež navrhol konanie prerušiť

podľa a Zmluvy o fungovaní EÚ.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací ( ) uznesením zo dňa

28. júna 2013 sp. zn. návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol

a napadnuté uznesenie potvrdil (§ 219 ods. 1, ods. 2). V odôvodnení uviedol, že exekučný súd

je v priebehu exekučného konania povinný skúmať, či v ňom ide o nútené vykonanie

exekučného titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej aj materiálnej. Súd prvého

stupňa v danom prípade správne skúmal, či je notárska zápisnica, ktorá bola pripojená

k návrhu na vykonanie exekúcie, vykonateľný exekučný titul, a po tomto preskúmaní dospel

k správnemu zisteniu, že JUDr. T. K. nebol oprávnený zastupovať povinného, lebo dohoda

o zastúpení, ktorú s povinným uzavrel, je z dôvodov uvedených už súdom prvého stupňa

neplatná (, ). Povinný bol pri týchto právnych

úkonoch zbavený možnosti konať na základe svojej slobodnej vôle. Návrh oprávneného, aby

odvolací súd prerušil odvolacie konanie podľa , odvolací súd

zamietol s odôvodnením, že nebol dôvod na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu

dvoru Európskej únie, lebo nešlo o prípad aplikácie či interpretácie práva Európskej únie. Súd

aplikoval výlučne vnútroštátne právo – ustanovenia a Exekučného

poriadku.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. júna 2013 sp. zn.

v časti, ktorou odvolací súd zamietol jeho návrh na prerušenie konania

v zmysle ustanovenia a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ,

podal oprávnený odvolanie, ktoré odôvodnil tým, že v konaní mu bola odňatá možnosť pred

súdom konať ( ). Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/

), spočíva na zlej interpretácii a je nepreskúmateľné. Žiadal

preto uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej časti, podal oprávnený

aj dovolanie, v ktorom uviedol, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241

ods. 2 písm. a/ v spojení s ), lebo nesprávne interpretovali

ods. 1 Exekučného poriadku a a o rozhodcovskom

konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej

právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2

písm. a/ v spojení s ), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola

právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,

3. oprávnenému odňali možnosť konať pred súdom ( v spojení

s ), a to tým, že s ním nekomunikovali o jeho právnych a skutkových

návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania

a dokazovania a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola „vnútroštátnym

súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu, súčasťou ktorého

je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m. )“, nevytýčili

pojednávanie, aj keď podľa ust. § 57 ods. 5 Exekučného poriadku boli na to povinné,

4. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

( ), lebo nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie,

5. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2

), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia a

Exekučného poriadku, ,

Z.z. o ochrane spotrebiteľa a tiež smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnený žiadal, aby dovolací

súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého

stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadal, aby dovolacie

konanie bolo prerušené podľa a dovolací súd, aby Súdnemu

dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky nasledujúceho znenia: „1/ Je možné

za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý

má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu

na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci

zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky s jej príslušenstva, a na tomto základe

zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS

zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.

Oprávnený tiež navrhol, aby dovolací súd podľa rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia odvolacieho súdu, pretože napadnuté rozhodnutie

vykazuje tak závažné právne nedostatky, že jeho výkon v prostredí právneho štátu

je vylúčený.

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že odvolanie podal oprávnený proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. júna

2013 skúmal, či sú splnené procesné predpoklady, za splnia ktorých môže o podanom

odvolaní konať.

Podľa , kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Medzi procesné podmienky patrí aj funkčná príslušnosť súdu na prejedanie veci

vyplývajúca zo zákona.

V danom prípade z hľadiska formálneho, ani obsahového nemožno mať pochybnosti

o tom že procesný úkon oprávneného zo dňa 4.9. 2013, ktorým napadol uznesenie Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 28. júna 2013 sp. zn. , je odvolaním v zmysle § 201

a nasl.

Podľa veta prvá , účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa

odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Podľa , na konanie v prvom stupni sú zásadne príslušné okresné súdy.

Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa a/ v sporoch o vzájomné vyporiadanie dávky

poskytnutej neprávom alebo vo vyššej výmere, než patrila, medzi zamestnávateľom

a príjemcom tejto dávky podľa právnych predpisov o sociálnom zabezpečení, b/ v sporoch

medzi príslušným orgánom nemocenského poistenia a zamestnávateľom o náhradu škody

vzniknutej nesprávnym postupom pri vykonávaní nemocenského poistenia, c/ v sporoch

týkajúcich sa cudzieho štátu alebo osôb požívajúcich diplomatické imunity a výsady, ak tieto

spory patria do právomoci súdov Slovenskej republiky ( ).

Podľa , krajské súdy rozhodujú o odvolaniach proti rozhodnutiam

okresných súdov.

Podľa , o odvolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako

súdov prvého stupňa rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky

je funkčne príslušný rozhodovať iba o tých odvolaniach, ktoré smerujú proti rozhodnutiam

krajských súdov ako súdov prvého stupňa; prípady, v ktorých je rozhodnutie krajského súdu

rozhodnutím súdu prvého stupňa, sú pritom zákonom taxatívne vymedzené (viď § 9

ods. 2 ).

Rozhodnutie krajského súdu o nevyhovení návrhu oprávneného na prerušenie konania

vydané v priebehu odvolacieho konania, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého

stupňa, ale jedná sa o rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

v ustanovení výslovne predpokladá rozhodovanie

odvolacieho súdu, napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol

súd prvého stupňa. Odvolací súd pri takomto rozhodovaní nie je prvostupňovým súdom, ale

zostáva odvolacím súdom. Napadnuté uznesenie krajského súdu ako odvolacieho súdu teda

neobsahuje (neuvádza) chybné poučenie o neprípustnosti odvolania proti tomuto rozhodnutiu.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá

inak patrí do právomoci súdu, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konanie o odvolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. júna 2013 zastavil bez toho, aby preskúmaval vecnú

správnosť napadnutého rozhodnutia podľa v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky po zistení, že dovolanie proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 28. júna 2013, v jeho potvrdzujúcej časti, podal včas oprávnený

zastúpený v súlade s veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania

( ), po tom čo nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti

(dovolaním) napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia , skúmal,

či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť

dovolania.

Podľa , pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92

ods. 1 a ods. 4, a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia.

Podľa súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny

dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej

zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný

obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy

o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej

(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor

Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:

a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr

Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán

usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť

na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní pred

vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny

dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym

orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie

koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená

povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný

prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke

nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy, a za akýchkoľvek

okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267

Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku

Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor

Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 06. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:

„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)

sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore

pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď

skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného

ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 až 30/62,

z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva

je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom

existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,

osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry

v rámci Spoločenstva“.

V danom prípade treba za určujúce považovať to, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,

ktorých zrušenia sa oprávnený podaním dovolania domáhal vyplýva, že o zastavení exekúcie

bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami zástupcu (Mgr. T. K.)

a zastúpeného (povinného) viedol v zmysle a

k neplatnosti dohody o zastúpení, a tiež prejavov vôle zachytených v notárskej zápisnici.

Vzhľadom na to nemožno predmetnú notársku zápisnicu považovať za vykonateľný exekučný

titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods.

2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods.

1 Zo strany súdov nižších stupňov išlo teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu

a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov.

Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,

pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávného na prerušenie dovolacieho konania podľa

Dovolací súd preto predmetný návrh zamietol.

V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávného proti uzneseniu odvolacieho

súdu, v jeho potvrdzujúcej časti, smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev ( ) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na

prerušenie konania podľa V zmysle

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v až písm. c/ Dovolanie oprávného preto podľa

ustanovení a prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),

9

ak/ a sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle , a

netvrdil a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľ namietal, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdu ( ), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnenia

súdu.

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7

ods. 1 ). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí

orgánov verejnej správy (viď bližšie ). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon ( ).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade dovolateľ procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58

ods. 1 Exekučného poriadku a a o rozhodcovskom

konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej

právomoci neprináleží“. Dovolateľ tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku

právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľ uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti

a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých

v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237

písm. a/ ) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľa o existencii

vady konania v zmysle nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,

ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávneného došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/

Tvrdil, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného

exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie

exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo k dovolateľom

tvrdenej procesnej vade.

Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159

ods. 1 ). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (

11

ods. 3 O.s. .). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia

o rozsudku ( ).

Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia

(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva

vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď

v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,

a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnený doručil návrh na vykonanie

exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, požiadal súd o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal

exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu

exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36

ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku), a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 1. februára 2012 sp. zn. , a tiež uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. ).

Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku

res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania

založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie

nie je vykonateľný. Preto oprávnený neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi nižších

stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v

Oprávnený v dovolaní zastáva tiež názor, že súdy mu odňali možnosť pred súdom

konať v zmysle Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa

tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým

12

sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné

oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia

účinnej ochrany jeho práv.

Z dovolania vyplýva názor oprávneného, že k odňatiu možnosti pred súdom konať

došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania

a bez jeho účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým mu znemožnili vyjadriť

sa k vykonaným dôkazom.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky

náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule, a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul

nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach

až ) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom

na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul

je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti

oprávneného a povinného.

Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo

nie je vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44

ods. 2 Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda

aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže

dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.

Nie je dôvodná námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov mu odňali možnosť

konať pred súdom tým, že nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak

boli povinné urobiť, keď účinným od 8. augusta 2012

do 31. decembra 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57

Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie

ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ namietal, že súd prvého stupňa

v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil, preto mal

postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je dôvodné. Súd

prvého stupňa nebol povinný postupovať v zmysle uvedeného ustanovenia, pretože exekúciu

zastavil uznesením zo dňa 13. apríla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť

až dňom 8. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214

ods. 2 ak o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci

nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle a rovnako

nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov ( a ),

pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného

vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd

nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom

prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje

za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie ( až ), postačujúce je, ak sú rozhodujúce

skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho

založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané

na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho

exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní,

a za prítomnosti oprávneného a povinného.

So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľ neopodstatnene

vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle z toho, že súdy

rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jeho osobnej účasti.

14

Z dovolania vyplýva názor oprávneného, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu

skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení, nie je procesnou

vadou konania v zmysle (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené, mohla v danom

prípade založiť prípustnosť dovolania oprávneného). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť

by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

, vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov

nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.

Oprávnený namietal aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej zápisnice

( ), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu skúmať platnosť

právnych úkonov, urobených v tejto forme. Táto námietka sa [z určujúceho – obsahového –

hľadiska (viď )] viaže na správnosť interpretácie ustanovení zákona, teda

na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na podstatu a zmysel tejto námietky

prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade

v zmysle O procesnú vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž

tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady;

takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, možno vykonať exekúciu

aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok, a v ktorých je vyznačená

oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba

v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.

Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom

pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej

republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci z toho, že

ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď z hľadiska

formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie

exekučného konania (porovnaj a ).

15

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré

je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu

(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny

vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo

by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu (viď , a tiež ). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,

že súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/

Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej

povahy (). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný

titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej

podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní

formy notárskej zápisnice upravenej v o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučneho poriadku, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami

notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou

náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento prejav vôle povinnej osoby

robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností

uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik

exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,

ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva

exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému

rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej

zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka

notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).

Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek

tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej

zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.

Podľa , zástupcom je ten, kto je oprávnený konať

za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa

16

zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo

ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom ( ).

Dovolací súd za konanie in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý

nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy,

dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej

strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale

záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade dostávajú

do rozporu.

Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,

na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach ,

, , , , ,

, , (sťažnosť oprávnenej bola nimi

odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, že postup oprávnenej a Mgr. T. K.

v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd

v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“

advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať

dlžníka (povinnému) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou), ako

aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2

písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, že ho uviedol

v predtlači úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací

súd súhlasí s názorom, že záujmy zástupcu (Mgr. T. K.) boli v rozpore so záujmami

zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22 ods. 2

v spojení s ). Absolútna neplatnosť

právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť

prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným

schválením. Keďže dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. T. K.je v zmysle § 39

absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým tento advokát

za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

17

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému

so záverom odvolacieho súdu, že ak za týchto okolností Mgr. T. K. v notárskej zápisnici

udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo

o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené

zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd

jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávneného

pred súdom konať ( ).

Dovolateľ tiež namietal, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane

uvádza, že vada tejto povahy je relevantný dovolací dôvod ( ),

ktorý ale môže byť úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad

v preskúmavanej veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.

V dovolaní oprávnený tiež tvrdil, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle (iba výskyt ktorej v konaní

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď ), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012).

18

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom (, a ), nevyšli najavo ani

iné procesné vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania

nevyplýva z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávneného podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov na odklad

vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle a v súlade s ustálenou praxou

dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

Oprávnený z procesného hľadiska zavinil, že sa konanie muselo zastaviť a vznikla

mu povinnosť nahradiť povinnému trovy konania ( v spojení s

ods. 2 ). V konaní vzniklo procesne úspešnému povinnému právo na náhradu trov

konania proti oprávnenému, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (

v spojení s a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky

nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151

).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 16. decembra 2013

JUDr. Ľubor Š e b o, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková