Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
187/390744.312b46.pdf
PDF · 205.46 KB
No categories available
7ECdo/213/2013
Najvyšší súd 7 ECdo 213/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému S. M.,
bývajúcemu v B., pre vymoženie 3 784,10 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde
Bardejov pod sp. zn. 2 Er 12/2005, o dovolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 15.
januára 2013, sp. zn. 17 CoE 157/2012, takto
rozhodol:
Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .
Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 15. januára 2013, sp. zn.
17 CoE 157/2012, v jeho potvrdzujúcej časti o d m i e t a .
Povinnému nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bardejov 11. februára 2005 poveril súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 10. októbra 2004 notárkou JUDr. Jarmilou
Kováčovou pod sp. zn. N 3015/2004, NZ 7459/2004.
Uznesením z 19. apríla 2012, č. k. 2 Er 12/2005 Okresný súd Bardejov nepripustil
vstup Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS do konania ako vedľajšieho účastníka
na strane povinného, zamietol žiadosť oprávnenej na zmenu súdneho exekútora, exekúciu
vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) s tým, že o trovách exekúcie rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie. Svoje rozhodnutie
o nepripustení vstupu vedľajšieho účastníka na strane povinného do konania odôvodnil ust.
§ 37 ods. 1 a 2 zák. č. 233/1995 Z. z., § 93 ods. 1 a 2 a § 251 ods. 4 zák. č. 99/1963 Zb.
a zároveň poukázal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 106/2008, zo dňa 25. novembra 2008. Rozhodnutie v časti vyhlásenia exekúcie
za neprípustnú a jej zastavení právne odôvodnil podľa ust. § 22 ods. 2 a § 37 ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 57 ods. 1 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Konštatoval
porušenie zákonných podmienok pri vydávaní exekučného titulu – notárskej zápisnice, ktorá
je v rozpore so zákonom, nemá vlastnosti materiálnej vykonateľnosti a na jej základe nie sú
splnené podmienky na vedenie exekúcie. Notárska zápisnica bola spísaná na základe
splnomocnenia udeleného povinným advokátovi Mgr. Kušnírovi, ktorého meno bolo priamo
uvedené v predpísanej formulárovej zmluve, a teda ide o rozpor záujmov povinného
a splnomocneného zástupcu. Taktiež poukázal na to, že nie je možné platne uznať dlh, ktorý
ešte neexistuje a nie je zjavná jeho výška. Udelené plnomocenstvo je preto absolútne neplatné
a notárska zápisnica je neúčinná a nevykonateľná. Poukázal pritom aj na iné rozhodnutia
krajských a okresných súdov v obdobných veciach.
Proti uvedenému uzneseniu podala oprávnená odvolanie a zároveň navrhla prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Vo výroku
o jeho nepripustení do konania podalo odvolanie aj Združenie na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS.
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Prešove uznesením z 15. januára 2013, sp. zn.
17 CoE 157/2012 návrh na prerušenie odvolacieho konania zamietol, napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa v časti vyhlásenia exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie
a zamietnutia návrhu na zmenu súdneho exekútora potvrdil; v časti ktorou rozhodol
o nepripustení vedľajšieho účastníka do konania toto uznesenie zrušil. V odôvodnení
potvrdzujúcej časti uviedol, že súd prvého stupňa v danej veci v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver. Keďže ani v priebehu
odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací
súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom,
na ktoré v plnom rozsahu odkázal (§ 219 ods. 1 O.s.p.). K námietkam oprávnenej konštatoval,
že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu
konania pred udelením poverenia exekútorovi na vykonania exekúcie, ale kedykoľvek
v priebehu exekučného konania, a to aj bez návrhu. (II. ÚS 545/2010). Na podporu svojich
záverov poukázal na početné rozhodnutia rôznych súdov ktoré neuznali za obdobných
skutkových podmienok notársku zápisnicu ako exekučný titul (uznesenia KS v Banskej
Bystrici, sp. zn. 12 CoE 152/2010, 14 CoE 303/2010, 14 CoE 307/2010). Zrušujúci výrok
odôvodnil ust. § 93 ods. 2, 3 O.s.p. Návrh oprávnenej, aby odvolací súd prerušil odvolacie
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd zamietol s odôvodnením, že nebol
dôvod na prerušenie konania a predloženie veci Súdnemu dvoru Európskej únie, lebo nešlo
o prípad aplikácie či interpretácie práva Európskej únie. Súd aplikoval výlučne vnútroštátne
právo – ustanovenia Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove uznesením z 15. januára 2013, sp. zn.
17 CoE 157/2012 podala oprávnená aj dovolanie v ktorom uviedla, že súdy: 1. rozhodli
„nad rámec zverenej právomoci“ (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. a/
O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul
„metódou ktorá im v rámci zverenej právomoci neprináleží“, 2. konali vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna
a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný súd poveril
súdneho exekútora vykonaním exekúcie, 3. oprávnenej odňali možnosť konať (§ 241 ods. 2
písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), a to tým, že s ňou nekomunikovali o jej
právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia
pojednávania a dokazovania a nerešpektovali jej právo na to, aby jej právna vec bola
„vnútroštátnym súdom rozhodovaná na základe správneho a adekvátneho právneho základu),
súčasťou ktorého je po vstupe Slovenskej republiky do EÚ aj výklad práva EÚ podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke (m. m IV. ÚS 206/08)“, súdy
nevytýčili pojednávanie, hoci tak boli povinné urobiť (§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku), 4.
sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie,
5. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2
O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1
Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992
Z. z. o ochrane spotrebiteľa, a tiež smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z týchto dôvodov oprávnená žiadala, aby
dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené uznesenie
súdu prvého stupňa a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie; zároveň žiadala, aby
dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací súd aby
Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky nasledujúceho znenia: „1/ Je
možné za neprijateľnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci
zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky s jej príslušenstva, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47
Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu Rady 93/13/EHS
zabráni reálnej vymožiteľnosti existujúcej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“.
1. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 15. januára 2013, sp. zn.
17 CoE 157/2012 podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p.,
bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný
jej návrh na prerušenie dovolacieho konania, ktorý tvorí samostatnú časť jej dovolania.
Podľa § 243c O.s.p., pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.
Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný
obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie, Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej
(prejudiciálnej) otázke. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie má Súdny dvor
Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú:
a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr
Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento orgán
usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa táto otázka položí v konaní
pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny
dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym
orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie
koná bezodkladne. V druhej vete čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je zakotvená
povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je opravný
prostriedok prípustný, požiadať Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke
nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny súdny orgán má vždy a za akýchkoľvek
okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke v zmysle čl. 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie.
K otázke povinnosti vnútroštátneho súdneho orgánu predložiť predbežnú otázku
Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
sa na základe predbežnej otázky položenej Corte suprema Cassazione vyjadril aj Súdny dvor
Európskej únie. V rozsudku CILFIT, C – 283/81 zo 6. októbra 1982 Súdny dvor uviedol:
„Článok 177 tretí odsek Zmluvy EHS (teraz čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie)
sa má vykladať v tom zmysle, že súd, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je povinný obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa v spore
pred týmto súdom položí otázka týkajúca sa práva Spoločenstva, s výnimkou prípadov, keď
skonštatuje, že položená otázka nie je relevantná alebo Súdny dvor už podal výklad sporného
ustanovenia Spoločenstva (tzv. acte éclairé, obdobne vo veci Da Costa 28,29 až 30/62,
z 27. marca 1963, Zb. 61,77, fr. znenie), alebo že správne uplatnenie práva Spoločenstva
je také jednoznačné, že neexistujú o tom rozumné pochybnosti (tzv. acte clair), pričom
existenciu tejto možnosti treba posúdiť na základe charakteristík práva Spoločenstva,
osobitných ťažkostí spojených s jeho výkladom a nebezpečenstva rozdielnej judikatúry
v rámci Spoločenstva“.
V danom prípade treba za určujúce považovať to, že rozhodnutia súdov nižších
stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie. Z rozhodnutí,
ktorých zrušenia sa oprávnená podaním dovolania domáha, vyplýva, že o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú a o jej zastavení bolo rozhodnuté preto, lebo existujúci rozpor medzi záujmami
zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) a zastúpeného (povinného) viedol v zmysle § 22 ods. 2 a
§ 39 Občianskeho zákonníka k neplatnosti dohody o zastúpení a tiež prejavov vôle
zachytených v notárskej zápisnici. Vzhľadom na to nemožno predmetnú notársku zápisnicu
považovať za vykonateľný exekučný titul. Procesný postup súdov mal v danom prípade
podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku, resp. § 219 ods. 1 O.s.p. Zo strany súdov nižších stupňov išlo
teda v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych
predpisov.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že nie je daný žiadny dôvod,
pre ktorý by malo byť vyhovené návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. Dovolací súd vzhľadom na to predmetný návrh zamietol.
2. V ďalšom dovolací súd skúmal, či dovolanie oprávnenej proti uzneseniu Krajského
súdu v Prešove z 15. januára 2013, sp. zn. 17 CoE 157/2012 smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O.s.p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p.
je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené
uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom
uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia
alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadla oprávnená dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie oprávnenej preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995, a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), resp. že rozhodli „nad rámec“ ich oprávnení.
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7
ods. 1 O.s.p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí
orgánov verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O.s.p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O.s.p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im, že nesprávne interpretovali § 58
ods. 1 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, bez oprávnenia preskúmali exekučný titul „metódou ktorá im v rámci zverenej
právomoci neprináleží“. Dovolateľka tu teda namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Z určujúceho – obsahového –
hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku
právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku
zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci),
na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnená takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O.s.p.) dostatočne nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel dovolací súd k záveru, že námietka dovolateľky o existencii
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. nie je opodstatnená. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávnenej došlo v konaní k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/
O.s.p. Tvrdí, že o tom, či sa predmetná exekúcia vykonáva na základe vykonateľného
exekučného titulu, bolo už právoplatne rozhodnuté vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie. So zreteľom na to dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo
k dovolateľkou tvrdenej procesnej vade.
Doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný (§ 159
ods. 1 O.s.p.). Len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova (§ 159
ods. 3 O.s.p.). Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane
ustanovenia o rozsudku (§ 167 ods. 2 O.s.p.).
Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) patrí k procesným podmienkam a jej existencia
(zistenie) v každom štádiu konania musí viesť k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva
vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď
v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté,
a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Zo spisu vyplýva, že súdny exekútor, ktorému oprávnená doručila návrh na vykonanie
exekúcie na podklade vyššie označenej notárskej zápisnice, požiadal súd o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie a exekučný súd následne poveril súdneho exekútora vykonaním
exekúcie.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Poverenie súdneho exekútora, aby vykonal
exekúciu, je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36
ods. 2 druhá veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje
oprávnenie exekúciu vykonávať (k tomu viď bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011, a tiež uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 13. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 254/2012).
Z uvedených dôvodov udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nezakladá prekážku
res iudicata pre rozhodnutie, ktoré exekučný súd v neskoršom štádiu exekučného konania
založí na právnom závere, že exekučný titul pripojený k návrhu na vykonanie exekúcie
nie je vykonateľný.
Dovolací súd uzatvára, že oprávnená neopodstatnene namieta, že v konaní pred súdmi
nižších stupňov došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. d/ O.s.p.
Oprávnená v dovolaní zastáva tiež názor, že súdy jej odňali možnosť pred súdom
konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa
tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým
sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné
oprávnenia účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia
účinnej ochrany jeho práv.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že k odňatiu jej možnosti pred súdom konať
došlo tým, že súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania
a bez jej účasti. Rovnako im vytýka, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť
sa k vykonaným dôkazom.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O.s.p. Exekučný súd v štádiu skúmania, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. Pri tomto posudzovaní
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O.s.p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom
na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a pre posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul
je formálne aj materiálne vykonateľný, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Pokiaľ pre záver o tom, či určité rozhodnutie (alebo notárska zápisnica) je alebo
nie je vykonateľný exekučný titul môže dospieť exekučný súd pri postupe podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku aj len na základe údajov vyplývajúcich zo spisu, obdobne, teda
aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného, môže
dospieť k tomuto záveru aj v neskorších štádiách exekučného konania.
Rovnako námietka dovolateľky, že súdy oboch stupňov jej odňali možnosť konať
pred súdom tým, že nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli
povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenala oprávnená zákonom
č. 230/2012 Z. z. účinným od 9. augusta 2012 bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý
ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd
nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že
súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju
zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky však nie
je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia,
nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 19. apríla 2012 a uvedené
ustanovenie nadobudlo účinnosť až od 9. augusta 2012. Odvolací súd v danom
prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. ak o odvolaní oprávnenej
rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť
dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden
z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p.), pre ktoré predseda senátu
odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie
pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol
dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého
stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd považuje za potrebné
uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul
nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza
z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto
štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O.s.p.), postačujúce je, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré
je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie
žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nemusí
vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
So zreteľom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľka neopodstatnene
vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy
rozhodli bez vykonania „dokazovania“, bez nariadenia pojednávania a jej osobnej účasti.
Z dovolania vyplýva názor oprávnenej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu
skutkový stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale
procesnou vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené,
mohla v danom prípade založiť prípustnosť dovolania oprávnenej). Vytýkaná neúplnosť alebo
nesprávnosť by mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že namietaným postupom súdov
nebola oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Oprávnená namietala aj to, že ak je exekúcia navrhnutá na podklade notárskej
zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), právne predpisy neumožňujú exekučnému súdu
skúmať platnosť právnych úkonov, ktoré sú robené v tejto forme. Táto námietka
sa [z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O.s.p.)] viaže na správnosť
interpretácie ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd
na podstatu a zmysel tejto námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní
na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. O procesnú vadu
konania uvedenú v tomto ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie,
ak pre to neboli splnené zákonom stanovené predpoklady; takým zamietnutím sa totiž
oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto
skúmal, či nejde o tento prípad.
V zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku možno vykonať exekúciu
aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená
oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba
v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila.
Notárska zápisnica, ktorá nemá uvedené náležitosti, nie je spôsobilá byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej
republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny záver vychádzajúci
z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom buď
z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod
na zastavenie exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a I. ÚS 155/2011).
Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré
je exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu
(porovnaj tiež R 47/2012), nemôže ani – z hľadiska hmotného práva – preskúmavať právny
vzťah účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo
by to bolo nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu (viď IV. ÚS 20/06 a tiež I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť,
že súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/
Exekučného poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej
povahy (I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej
podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).
V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní
formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej
činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná
v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami
notárskej zápisnice ako exekučného titulu je (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.
Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou
náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu – až tento prejav vôle povinnej osoby
robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinností
uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik
exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,
ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva
exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému
rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej
zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka
notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica).
Ak niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek
tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.
Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka zástupcom je ten, kto je oprávnený konať
za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa
§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.
Neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo
ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom (§ 39 Občianskeho zákonníka).
Dovolací súd za konanie in fraudem legis považuje aj konanie, v rámci ktorého určitý
nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné zmluvy,
dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej
strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany,
ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade
dostávajú do rozporu.
Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,
na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,
I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011,
IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťažnosť oprávnenej bola nimi
odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, že postup oprávnenej a Mgr. Tomáša Kušníra
v preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd
v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba“ povinného pri „výbere“
advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať
dlžníka (povinného) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávnenou),
ako aj pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41
ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnená) tým, že ho uviedol
v predtlači úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací
súd súhlasí s názorom, že záujmy zástupcu (Mgr. Tomáša Kušníra) boli v rozpore
so záujmami zastúpeného (povinného), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22
ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Na absolútnu
neplatnosť prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť
dodatočným schválením. Keďže dohoda o zastúpení povinného advokátom Mgr. Tomášom
Kušnírom je v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny
úkon, ktorým tento advokát za povinného udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej
zápisnice.
Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému
so záverom odvolacieho súdu, že ak za týchto okolností Mgr. Tomáš Kušnír v notárskej
zápisnici udelil za povinného „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného
poriadku.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zastavenia exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre tento postup neboli splnené
zákonné predpoklady. Pokiaľ súd prvého stupňa exekúciu zastavil a odvolací súd
jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti oprávnenej
pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka namieta, že v konaní došlo k procesnej vade konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolací súd v súvislosti s tým opakovane uvádza, že vada
tejto povahy je relevantný dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), ktorý ale môže byť
úspešne uplatnený iba ak je dovolanie procesne prípustné (o tento prípad v preskúmavanej
veci nejde). Sama vada tejto povahy prípustnosť dovolania nezakladá.
V dovolaní sa napokon tvrdí, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O.s.p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávnenej).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť iba procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou (§ 237 písm. a/, d/ a f/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné
procesné vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania
nevyplýva z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V konaní o dovolaní oprávnenej vzniklo procesne úspešnému povinnému právo
na náhradu trov konania proti oprávnenej, ktorá úspech v dovolacom konaní nemala (§ 243b
ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej
republiky nepriznal povinnému náhradu trov týchto konaní, lebo nepodal návrh na jej
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 5. februára 2014
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková