Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/129/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ J. R., bývajúceho

v P., 2/ V. R., bývajúceho v K., 3/ K. R., bývajúcej v K., zastúpených advokátskou

kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti odporcovi R., a.s. so sídlom v B., IČO:

X., zastúpenému advokátskou kanceláriou B., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., o ochranu

osobnosti a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. ,

o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. decembra 2012 sp. zn.

, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Navrhovatelia 1/ až 3/ sa v konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava II

pod sp. zn. , domáhajú proti odporcovi ochrany osobnosti a náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16. júla 2012 sp. zn. NcC 36/2012 rozhodol, že

JUDr. G. S., sudkyňa Okresného súdu Bratislava II nie je vylúčená z prejednávania

a rozhodovania tejto veci.

Odporca podal 11. septembra 2012 návrh na prerušenie konania podľa § 109

ods. 1 písm. b/ s odôvodnením, že predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave

napadol ústavnou sťažnosťou. Podľa názoru odporcu je daný dôvod na prerušenie konania

podľa tohto ustanovenia, lebo všeobecný súd nie je oprávnený riešiť otázku prípadného

porušenia ľudských práv a základných slobôd.

2

Okresný súd Bratislava II uznesením z 25. septembra 2012 č.k. -194

návrh odporcu na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v predmetnej

veci nie sú splnené zákonné podmienky pre prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1

písm. b/ , lebo podanie ústavnej sťažnosti pre porušenie základných práv z dôvodu

pochybností o zaujatosti sudcu nie je otázkou, vyriešenie ktorej má vplyv na rozhodnutie

vo veci samej. Súd prvého stupňa poukázal na to, že svoje námietky môžu účastníci uplatniť

v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej, a tiež na to, že odporca spolu

s ústavnou sťažnosťou nepodal návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia o nevylúčení

namietanej sudkyne z prejednávanej veci, preto vo veci možno konať.

Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. decembra 2012

sp. zn. uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že

sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia ( ),

medziiným s názorom, že podanie ústavnej sťažnosti v danom prípade nezakladá dôvod

na prerušenie konania podľa Dodal, že opakované namietanie

dôvodov vylúčenia menovanej sudkyne v odvolaní nie je odvolacím dôvodom, nakoľko

o otázke (ne)zaujatosti uvedenej sudkyne už bolo právoplatne rozhodnuté.

Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal odporca dovolanie, prípustnosť

ktorého vyvodzoval z a namietajúc, že mu postupom súdu bola odňatá

možnosť konať pred súdom a že rozhodoval vylúčený sudca. Poukázal na to, že odvolací súd

sa nezaoberal jeho odvolacou argumentáciou, že rozhodovala vylúčená sudkyňa (§ 221

ods. 1 písm. g/ ). Odvolaciemu súdu vytýkal aj to, že prevzal všetky vady vytýkané

rozhodnutiu prvostupňového súdu, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a to malo

za následok odňatie možnosti odporcu konať pred súdom ( ) K námietke,

že v prvostupňovom konaní rozhodovala vylúčená sudkyňa ( ) uviedol,

že: a/ sudkyňa sama sa vyjadrila, že osobne mala podobnú nepríjemnú skúsenosť, preto

existuje objektívne riziko, že táto nepríjemná skúsenosť ju natoľko poznamenala, že nedokáže

v prejednávanej veci rozhodnúť nestranne, b/ sudkyňa ešte pred vykonaním dokazovania

prejudikovala svoje konečné rozhodnutie, že v prejednávanej veci odporca nebude úspešný,

keď mu na pojednávaní štyrikrát vopred oznámila, že prejednávaná vec pôjde pred odvolací

súd, c/ v periodickej tlači boli v minulosti uverejnené dva články týkajúce sa namietanej

sudkyne, teda existuje dôvodné riziko, že u nej mohol práve na základe týchto článkov

3

vzniknúť negatívny vzťah voči vydavateľom médií. Z týchto dôvodov žiadal, aby dovolací

súd zrušil tak napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdené rozhodnutie

súdu prvého stupňa.

Navrhovatelia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že uznesenie súdu prvého stupňa

je vecne správne a dostatočne odôvodnené. Pokiaľ odvolací súd prevzal do odôvodnenia

svojho rozhodnutia časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, nemožno mu vytýkať

vady nedostatočnosti a nesprávnosti odôvodnenia, lebo jeho postup mal oporu v ustanovení

V čase vydania uznesenia súdu prvého stupňa o neprerušení konania

neexistovali a ani v súčasnosti neexistujú žiadne relevantné dôvody na vylúčenie namietanej

sudkyne z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Z týchto dôvodov navrhli dovolanie

zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ) zastúpený v súlade s

veta druhá , bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia

odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú uvedené v a

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol odporca dovolaním, nemá znaky žiadneho

z uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné. Odvolací súd napadnutým uznesením

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu

uzneseniu uvedenému v až c/ Dovolanie odporcu preto podľa

ustanovení a prípustné nie je.

So zreteľom na to by dovolanie odporcu mohlo byť procesne prípustné, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v

O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo

bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Odporca existenciu procesných vád konania v zmysle až e/

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

1. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ich procesným

postupom nebola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom ( ).

Odporca tvrdí, že odvolací súd mu odňal možnosť konať v zmysle § 237

písm. f/ tým, že prevzal všetky vady vytýkané rozhodnutiu súdu prvého stupňa,

nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, vôbec sa nezaoberal jeho odvolacími námietkami

nezohľadnil, že v odvolaní argumentáciou, že rozhodovala vylúčená sudkyňa, uplatnil

odvolací dôvod v zmysle

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu

predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať

sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky). Dovolací súd

z obsahu spisu nezistil, že by v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k takej procesnej

vade, ktorá by odporcovi znemožnila realizáciu jej procesných oprávnení.

Odporcom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady

konania v zmysle (porovnaj R 111/1998), teda nie procesnej

vydy v zmysle Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti ako dôvodu

zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (viď rozhodnutia sp. zn. , ,

5

, , , , ,

, , a ).

Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013

sp. zn. uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej

judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia

rozsudku nezakladá vadu konania podľa , ale len tzv. inú vadu konania

podľa “. Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej aktuálnosti

právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatých v preskúmavanej veci –

dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. januára 2014

sp.zn. odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 10. januára 2013

sp. zn. (založenému aj na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú

vadu v zmysle ) s tým, že „nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých

by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“.

V súvislosti s predmetnou námietkou odporcu je potrebné uviesť, že odvolací súd

rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne ( ). Ak sa odvolací súd

v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení

obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219

ods. 2 ). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 3 ) vyplýva, že odvolací súd

sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,

preto obmedzil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia len na konštatovanie

správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Aplikáciou odvolací

súd vyjadruje nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje

za vecne správne, ale zároveň (i keď prípadne aj bez výslovného vyjadrenia) tiež záver, že

námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo

spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého

stupňa. Postup odvolacieho súdu, ktorý je v súlade s uvedeným ustanovením, nevykazuje

znaky procesnej vady v zmysle

Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že i keby dovolacie námietky odporcu o tom, že

odvolací súd neposúdil správne otázku opodstatnenosti jeho odvolania proti rozhodnutiu

6

prvostupňového súdu o neprerušení konania (pozn.: dovolací súd sa vecnou správnosťou

tohto rozhodnutia nezaoberal) boli správne, namietaná okolnosť by nezakladala procesnú

vadu konania v zmysle Dovolací súd už vo viacerých rozhodnutiach

vyslovil právny názor, že ustanovenie odňatie možnosti konať

pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným

postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom), a nie s jeho právnym

hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré

spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav,

a ktoré je vyjadrené v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma

možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď R 54/2012,

R 43/2003, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. uverejnené v časopise

Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad

sp. zn. , , , , ,

a ). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov

je v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu všeobecne považované za relevantný

dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2

písm. c/ ), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci

súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu

konania v zmysle

2. Podľa názoru odporcu v danom prípade rozhodovala na súde prvého stupňa

vylúčená sudkyňa. Namietal preto, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení

Pri posudzovaní opodstatnenosti tejto námietky vychádzal najvyšší súd z ustálenej

súdnej praxe, v zmysle ktorej neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia

právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok

prípustnosti dovolania v zmysle posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval

(viď R 59/1997).

Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal v danom prípade z § 14 ods. 1 O.s.sp.,

v zmysle ktorého sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom

na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,

k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti

neobjektívneho rozhodovania. Tomu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá

je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého

právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom konania,

prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec a preto

vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca

má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci.

Môže ísť o prípady, v ktorých je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr.

je účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší

účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom.

Nezávislosť, nestrannosť a odbornosť (kvalifikácia) sudcu sú podmienkami kvalitného

rozhodovania a sledujú význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Európsky

súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem

nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho

charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil Európsky súd pre ľudské práva aj pri svojom

rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu

sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,

prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie

nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej

nestrannosti vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva dôkaz o skutočnej

zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne)

stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu

vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa

subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov – uplatňuje sa tu teória

zdania nezaujatosti. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký

aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený

na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu

k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len

v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej

úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke

rozhodovania o zaujatosti alebo nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti,

ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach.

Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň

pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.

Ako už bolo uvedené, odporca vyvodzuje existenciu dôvodov vylučujúcich sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci ( ) z toho, že: a/ namietaná sudkyňa

osobne mala podobnú nepríjemnú skúsenosť, preto existuje objektívne riziko, že táto

nepríjemná skúsenosť ju natoľko poznamenala, že nedokáže v prejednávanej veci rozhodnúť

nestranne, b/ namietaná sudkyňa ešte pred vykonaním dokazovania prejudikovala svoje

konečné rozhodnutie, že v prejednávanej veci odporca nebude úspešný – odporcovi totiž

na pojednávaní štyrikrát vopred oznámila, že prejednávaná vec pôjde pred odvolací súd,

c/ v periodickej tlači boli v minulosti uverejnené dva články týkajúce sa namietanej sudkyne,

v dôsledku čoho existuje dôvodné riziko, že u nej mohol práve na základe týchto článkov

vzniknúť negatívny vzťah voči vydavateľom médií.

2.1. Dovolací súd pri svojom rozhodovaní vzal na zreteľ, že namietaná sudkyňa mala

„nepríjemnú skúsenosť“ s iným vydavateľom, teda s vydavateľom, ktorým odporca nie je.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu to, že JUDr. G. S. má osobnú skúsenosť

„s niečím podobným“, resp. že „niečo podobné zažila“ a z tohto dôvodu prípadne aj chápe

argumentáciu niektorého z účastníkov, nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť

svedčiacu o existencii čo i len sprostredkovaného vzťahu menovanej sudkyne k prejednávanej

veci alebo k účastníkom konania.

2.2. Vyjadrenie namietanej sudkyne 7. júna 2012 (t.j. „či bude prihliadať alebo nebude

prihliadať, či sú prekludované alebo nie, o tom rozhodne odvolačka“) nedáva podklad

pre interpretáciu, že menovaná sudkyňa tým už prejudikovala (vopred vyniesla) svoje

rozhodnutie vo veci; takéto vyjadrenie nedáva istotu v tom smere, že by namietaná sudkyňa

už v čase, keď tieto slová predniesla, vedela alebo naznačovala, ako bude rozhodnuté,

resp. kto podá odvolanie (t.j. kto bude v konaní na súde prvého stupňa neúspešný).

V rozhodovacej praxi súdov sa vyskytujú rozmanité situácie, nie vždy je s rozhodnutím

prvostupňového súdu nespokojný len navrhovateľ alebo len odporca; vyskytujú sa aj prípady,

v ktorých odvolanie podajú zároveň účastníci na oboch procesných stranách a v odvolacom

9

konaní sa domáhajú nápravy a odstránenia nimi tvrdených nesprávností prvostupňového

rozhodovania.

Predmetné vyjadrenie namietanej sudkyne preto nemožno interpretovať jednoznačne

tak (ako to robí odporca), že nadŕža navrhovateľom, prípadne že k odporcovi konkrétne

(alebo každému vydavateľovi všeobecne) pociťuje negatívne emócie.

2.3. Ani odporcom uvádzaná skutočnosť, že uverejnenie dvoch článkov v tlači

týkajúcich sa namietanej sudkyne, mohlo u nej vyvolať negatívny vzťah k médiám,

neodôvodňuje podľa názoru dovolacieho súdu bez ďalšieho záver o nedostatku jej

nestrannosti alebo o jej zaujatosti.

Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania

a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom

alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej

povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Skutočnosti uvádzané odporcom

v námietke zaujatosti vznesenej proti menovanej sudkyni však v danom prípade prijatie

takéhoto záveru neumožňujú.

Dovolací súd poukazuje na to, že u sudcu sa predpokladá určitá odolnosť nevyhnutne

spojená so zodpovednosťou v justícii aj voči prejavom nespokojnosti účastníkov konania

s ich rozhodnutím alebo procesným postupom a tiež zachovanie si profesionálnej imunity

voči účastníkom konania. Princíp nezávislého, nestranného a spravodlivého rozhodovania

je zásadným princípom fungovania súdnej moci. Niet pochýb, že je zákonnou, ústavnou, ako

aj morálnou povinnosťou každého sudcu tento princíp dodržiavať. Sudcovia sú reprezentanti

súdnej moci, rozhodujú o veciach, ktoré sa týkajú širokého okruhu fyzických a právnických

osôb. Zo samej podstaty rozhodovania sudcov o sporných otázkach vyplýva, že výkon

súdnictva všeobecne, či výsledok ich konkrétnej rozhodovacej činnosti vyvoláva neraz

nespokojnosť alebo ohlasy, stáva sa predmetom aj novinových článkov, diskusií a kritík.

Takéto vonkajšie prejavy (v danom prípade novinové články týkajúce sa namietanej sudkyne)

nemôžu automaticky zakladať dôvod pre vylúčenie sudcu. Všeobecne sa u sudcu predpokladá

a tiež vyžaduje taký stupeň tolerancie a nadhľadu, ktorý je vyšší než v bežných spoločenských

vzťahoch alebo situáciách. Sudcovia, ako verejní činitelia, si musia byť vedomí toho, že

ich práca ako aj osobný život, môžu byť sledované a tiež kritizované rôznymi inštitúciami,

10

médiami, tlačou nevynímajúc. Musia byť preto pripravení rozhodovať nezaujato a nestranne

aj vtedy, keď sa (napríklad v novinovom článku) stanú predmetom záujmu médií alebo

prípadne aj ich kritiky.

Podľa názoru dovolacieho súdu obsah spisu nedáva podklad pre záver, že uvedený

všeobecný predpoklad vysokého stupňa tolerancie a nadhľadu sudcu nie je v prípade

namietanej sudkyne daný.

Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že Ústavný súd

Slovenskej republiky sťažnosť odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

zo 16. júla 2012 sp. zn. o nevylúčení namietanej sudkyne odmietol ako zjavne

neopodstatnenú uznesením zo 16. apríla 2013 sp. zn. .

3. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľom ( a ), nevyšli najavo ani iné procesné

vady konania vymenované v a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva

z ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie odporcu

podľa v spojení s ako smerujúce

proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom vzniklo právo na náhradu trov konania

proti odporcovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal ( ,

ods. 1 a ). Dovolací súd, nepriznal navrhovateľom náhradu trov

dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na náhradu trov dovolacieho

konania ( ).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 20. februára 2014

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.

predseda senátu

11

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková