Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
8ee/391132.85eb47.pdf
PDF · 171.69 KB
No categories available
3Cdo/129/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 129/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ J. R., bývajúceho
v P., 2/ V. R., bývajúceho v K., 3/ K. R., bývajúcej v K., zastúpených advokátskou
kanceláriou V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti odporcovi R., a.s. so sídlom v B., IČO:
X., zastúpenému advokátskou kanceláriou B., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., o ochranu
osobnosti a iné, vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 12 C 117/2011,
o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. decembra 2012 sp. zn.
5 Co 624/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Navrhovateľom nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Navrhovatelia 1/ až 3/ sa v konaní, ktoré je vedené na Okresnom súde Bratislava II
pod sp. zn. 12 C 117/2011, domáhajú proti odporcovi ochrany osobnosti a náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16. júla 2012 sp. zn. NcC 36/2012 rozhodol, že
JUDr. G. S., sudkyňa Okresného súdu Bratislava II nie je vylúčená z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.
Odporca podal 11. septembra 2012 návrh na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm. b/ O.s.p. s odôvodnením, že predmetné rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave
napadol ústavnou sťažnosťou. Podľa názoru odporcu je daný dôvod na prerušenie konania
podľa tohto ustanovenia, lebo všeobecný súd nie je oprávnený riešiť otázku prípadného
porušenia ľudských práv a základných slobôd.
Okresný súd Bratislava II uznesením z 25. septembra 2012 č.k. 12 C 117/2011-194
návrh odporcu na prerušenie konania zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že v predmetnej
veci nie sú splnené zákonné podmienky pre prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1
písm. b/ O.s.p., lebo podanie ústavnej sťažnosti pre porušenie základných práv z dôvodu
pochybností o zaujatosti sudcu nie je otázkou, vyriešenie ktorej má vplyv na rozhodnutie
vo veci samej. Súd prvého stupňa poukázal na to, že svoje námietky môžu účastníci uplatniť
v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu vo veci samej, a tiež na to, že odporca spolu
s ústavnou sťažnosťou nepodal návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia o nevylúčení
namietanej sudkyne z prejednávanej veci, preto vo veci možno konať.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave uznesením z 28. decembra 2012
sp. zn. 5 Co 624/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení uviedol, že
sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.),
medziiným s názorom, že podanie ústavnej sťažnosti v danom prípade nezakladá dôvod
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Dodal, že opakované namietanie
dôvodov vylúčenia menovanej sudkyne v odvolaní nie je odvolacím dôvodom, nakoľko
o otázke (ne)zaujatosti uvedenej sudkyne už bolo právoplatne rozhodnuté.
Proti uvedenému uzneseniu odvolacieho súdu podal odporca dovolanie, prípustnosť
ktorého vyvodzoval z § 237 písm. f/ a g/ O.s.p. namietajúc, že mu postupom súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom a že rozhodoval vylúčený sudca. Poukázal na to, že odvolací súd
sa nezaoberal jeho odvolacou argumentáciou, že rozhodovala vylúčená sudkyňa (§ 221
ods. 1 písm. g/ O.s.p.). Odvolaciemu súdu vytýkal aj to, že prevzal všetky vady vytýkané
rozhodnutiu prvostupňového súdu, jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné a to malo
za následok odňatie možnosti odporcu konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) K námietke,
že v prvostupňovom konaní rozhodovala vylúčená sudkyňa (§ 237 písm. g/ O.s.p.) uviedol,
že: a/ sudkyňa sama sa vyjadrila, že osobne mala podobnú nepríjemnú skúsenosť, preto
existuje objektívne riziko, že táto nepríjemná skúsenosť ju natoľko poznamenala, že nedokáže
v prejednávanej veci rozhodnúť nestranne, b/ sudkyňa ešte pred vykonaním dokazovania
prejudikovala svoje konečné rozhodnutie, že v prejednávanej veci odporca nebude úspešný,
keď mu na pojednávaní štyrikrát vopred oznámila, že prejednávaná vec pôjde pred odvolací
súd, c/ v periodickej tlači boli v minulosti uverejnené dva články týkajúce sa namietanej
sudkyne, teda existuje dôvodné riziko, že u nej mohol práve na základe týchto článkov
vzniknúť negatívny vzťah voči vydavateľom médií. Z týchto dôvodov žiadal, aby dovolací
súd zrušil tak napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj ním potvrdené rozhodnutie
súdu prvého stupňa.
Navrhovatelia vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že uznesenie súdu prvého stupňa
je vecne správne a dostatočne odôvodnené. Pokiaľ odvolací súd prevzal do odôvodnenia
svojho rozhodnutia časti odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, nemožno mu vytýkať
vady nedostatočnosti a nesprávnosti odôvodnenia, lebo jeho postup mal oporu v ustanovení
§ 219 ods. 2 O.s.p. V čase vydania uznesenia súdu prvého stupňa o neprerušení konania
neexistovali a ani v súčasnosti neexistujú žiadne relevantné dôvody na vylúčenie namietanej
sudkyne z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Z týchto dôvodov navrhli dovolanie
zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1
veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia
odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné dovolanie, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol odporca dovolaním, nemá znaky žiadneho
z uznesení, proti ktorým je dovolanie prípustné. Odvolací súd napadnutým uznesením
potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu
uzneseniu uvedenému v § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolanie odporcu preto podľa
ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
So zreteľom na to by dovolanie odporcu mohlo byť procesne prípustné, len
ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád, ktoré sú taxatívne vymenované v § 237 O.s.p.
O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania
sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo
bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Odporca existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
1. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či ich procesným
postupom nebola odporcovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odporca tvrdí, že odvolací súd mu odňal možnosť konať v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. tým, že prevzal všetky vady vytýkané rozhodnutiu súdu prvého stupňa,
nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, vôbec sa nezaoberal jeho odvolacími námietkami
nezohľadnil, že v odvolaní argumentáciou, že rozhodovala vylúčená sudkyňa, uplatnil
odvolací dôvod v zmysle § 221 písm. g/ O.s.p.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu alebo inému všeobecne záväznému právnemu
predpisu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania (napríklad právo zúčastniť sa pojednávania, vyjadrovať
sa k veci, k vykonanému dokazovaniu, podávať návrhy a opravné prostriedky). Dovolací súd
z obsahu spisu nezistil, že by v konaní pred súdmi nižších stupňov došlo k takej procesnej
vade, ktorá by odporcovi znemožnila realizáciu jej procesných oprávnení.
Odporcom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia je judikatúrou Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (porovnaj R 111/1998), teda nie procesnej
vydy v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti ako dôvodu
zakladajúceho (iba) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (viď rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 MCdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 3 Cdo 249/2008, 3 Cdo 165/2011, 3 Cdo 84/2012,
4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 216/2010, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011).
Rovnako Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013
sp. zn. III. ÚS 551/2012 uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej
judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia
rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania
podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. Pre úplnosť – na doloženie pretrvávajúcej aktuálnosti
právnych záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaujatých v preskúmavanej veci –
dovolací súd uvádza, že Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 22. januára 2014
sp.zn. I. ÚS 14/2014 odmietol sťažnosť proti rozhodnutiu najvyššieho súdu z 10. januára 2013
sp. zn. 3 Cdo 74/2012 (založenému aj na závere, že nepreskúmateľnosť nezakladá procesnú
vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.) s tým, že „nezistil žiadne skutočnosti, na základe ktorých
by bolo možné toto rozhodnutie označiť za nezlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou ustanovenými princípmi súdneho rozhodovania“.
V súvislosti s predmetnou námietkou odporcu je potrebné uviesť, že odvolací súd
rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Ak sa odvolací súd
v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení
obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219
ods. 2 O.s.p.). Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu (str. 3 ) vyplýva, že odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa,
preto obmedzil odôvodnenie svojho potvrdzujúceho rozhodnutia len na konštatovanie
správnosti dôvodov uvedených súdom prvého stupňa. Aplikáciou § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací
súd vyjadruje nielen svoj záver, že napadnuté rozhodnutie a jeho odôvodnenie považuje
za vecne správne, ale zároveň (i keď prípadne aj bez výslovného vyjadrenia) tiež záver, že
námietky vznesené účastníkom konania v odvolaní nie sú dôvodné, právne významné alebo
spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého
stupňa. Postup odvolacieho súdu, ktorý je v súlade s uvedeným ustanovením, nevykazuje
znaky procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že i keby dovolacie námietky odporcu o tom, že
odvolací súd neposúdil správne otázku opodstatnenosti jeho odvolania proti rozhodnutiu
prvostupňového súdu o neprerušení konania (pozn.: dovolací súd sa vecnou správnosťou
tohto rozhodnutia nezaoberal) boli správne, namietaná okolnosť by nezakladala procesnú
vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd už vo viacerých rozhodnutiach
vyslovil právny názor, že ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. odňatie možnosti konať
pred súdom výslovne dáva do súvislosti s faktickou činnosťou súdu (s jeho procesným
postupom v konaní, so samou procedúrou prejednania veci súdom), a nie s jeho právnym
hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom, ktoré
spočíva v aplikácii hmotnoprávneho alebo procesného predpisu na zistený skutkový stav,
a ktoré je vyjadrené v rozhodnutí, sa vo všeobecnosti účastníkovi tohto konania neodníma
možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R 54/2012,
R 43/2003, uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 1/2003, ale aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad
sp. zn. 1 Cdo 129/2012, 2 Cdo 221/2010, 3 Cdo 56/2011, 4 Cdo 318/2012, 5 Cdo 221/2010,
6 Cdo 95/2012 a 7 ECdo 265/2013). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov
je v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu všeobecne považované za relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), zároveň je ale zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci
súdmi nižších stupňov samo o sebe nezakladá zmätočnosť rozhodnutia a procesnú vadu
konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
2. Podľa názoru odporcu v danom prípade rozhodovala na súde prvého stupňa
vylúčená sudkyňa. Namietal preto, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení
Pri posudzovaní opodstatnenosti tejto námietky vychádzal najvyšší súd z ustálenej
súdnej praxe, v zmysle ktorej neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia
právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania veci, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok
prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval
(viď R 59/1997).
Najvyšší súd Slovenskej republiky vychádzal v danom prípade z § 14 ods. 1 O.s.sp.,
v zmysle ktorého sú sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom
na ich pomer k veci, k účastníkom alebo ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti. Účelom tohto ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci,
k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom alebo k ich zástupcom a tiež predísť možnosti
neobjektívneho rozhodovania. Tomu zodpovedá aj právna úprava skutočnosti, ktorá
je z hľadiska vylúčenia sudcu považovaná za právne relevantnú. Je ňou existencia určitého
právne významného vzťahu sudcu k veci alebo jeho osobného vzťahu k účastníkom konania,
prípadne k ich zástupcom, ktorý by mohol ovplyvniť jeho objektívny pohľad na vec a preto
vyvoláva pochybnosti o jeho nezaujatosti. Pomer sudcu k veci je daný najmä vtedy, ak sudca
má svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia vo veci.
Môže ísť o prípady, v ktorých je sudca priamo zainteresovaný na výsledku konania (napr.
je účastníkom konania), prípadne má na tomto výsledku nepriamy záujem (napr. ako vedľajší
účastník) alebo získal informácie o veci tzv. neprocesným spôsobom.
Nezávislosť, nestrannosť a odbornosť (kvalifikácia) sudcu sú podmienkami kvalitného
rozhodovania a sledujú význam riadneho napĺňania (poskytovania) spravodlivosti. Európsky
súd pre ľudské práva pri riešení otázky nestrannosti sudcu vychádza z toho, že okrem
nezávislosti sudcu je potrebné brať zreteľ aj na ďalšie aspekty subjektívneho a objektívneho
charakteru. Tieto aspekty nestrannosti rozlíšil Európsky súd pre ľudské práva aj pri svojom
rozhodovaní (pozri napríklad Piersack proti Belgicku). Subjektívna stránka nestrannosti sudcu
sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu a k účastníkom konania,
prípadne k ich zástupcom. Pri subjektívnej nestrannosti sa vychádza z prezumpcie
nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Na preukázanie nedostatku subjektívnej
nestrannosti vyžaduje judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva dôkaz o skutočnej
zaujatosti (pozri napríklad Hauschildt proti Dánsku). Rozhodujúce nie je však (subjektívne)
stanovisko sudcu, ale existencia objektívnych skutočností, so zreteľom na ktoré môžu
vznikať pochybnosti o nestrannosti sudcu. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa
subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych symptómov – uplatňuje sa tu teória
zdania nezaujatosti. Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký
aj objektívne javiť (Delcourt proti Belgicku). Objektívny aspekt nestrannosti je založený
na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu
k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu nespočíva len
v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti alebo necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej
úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke
rozhodovania o zaujatosti alebo nezaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka
konania je objektívne oprávnená. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti,
ktorá sa zakladá na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach.
Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň
pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného.
Ako už bolo uvedené, odporca vyvodzuje existenciu dôvodov vylučujúcich sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 1 O.s.p.) z toho, že: a/ namietaná sudkyňa
osobne mala podobnú nepríjemnú skúsenosť, preto existuje objektívne riziko, že táto
nepríjemná skúsenosť ju natoľko poznamenala, že nedokáže v prejednávanej veci rozhodnúť
nestranne, b/ namietaná sudkyňa ešte pred vykonaním dokazovania prejudikovala svoje
konečné rozhodnutie, že v prejednávanej veci odporca nebude úspešný – odporcovi totiž
na pojednávaní štyrikrát vopred oznámila, že prejednávaná vec pôjde pred odvolací súd,
c/ v periodickej tlači boli v minulosti uverejnené dva články týkajúce sa namietanej sudkyne,
v dôsledku čoho existuje dôvodné riziko, že u nej mohol práve na základe týchto článkov
vzniknúť negatívny vzťah voči vydavateľom médií.
2.1. Dovolací súd pri svojom rozhodovaní vzal na zreteľ, že namietaná sudkyňa mala
„nepríjemnú skúsenosť“ s iným vydavateľom, teda s vydavateľom, ktorým odporca nie je.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu to, že JUDr. G. S. má osobnú skúsenosť
„s niečím podobným“, resp. že „niečo podobné zažila“ a z tohto dôvodu prípadne aj chápe
argumentáciu niektorého z účastníkov, nemožno bez ďalšieho považovať za okolnosť
svedčiacu o existencii čo i len sprostredkovaného vzťahu menovanej sudkyne k prejednávanej
veci alebo k účastníkom konania.
2.2. Vyjadrenie namietanej sudkyne 7. júna 2012 (t.j. „či bude prihliadať alebo nebude
prihliadať, či sú prekludované alebo nie, o tom rozhodne odvolačka“) nedáva podklad
pre interpretáciu, že menovaná sudkyňa tým už prejudikovala (vopred vyniesla) svoje
rozhodnutie vo veci; takéto vyjadrenie nedáva istotu v tom smere, že by namietaná sudkyňa
už v čase, keď tieto slová predniesla, vedela alebo naznačovala, ako bude rozhodnuté,
resp. kto podá odvolanie (t.j. kto bude v konaní na súde prvého stupňa neúspešný).
V rozhodovacej praxi súdov sa vyskytujú rozmanité situácie, nie vždy je s rozhodnutím
prvostupňového súdu nespokojný len navrhovateľ alebo len odporca; vyskytujú sa aj prípady,
v ktorých odvolanie podajú zároveň účastníci na oboch procesných stranách a v odvolacom
konaní sa domáhajú nápravy a odstránenia nimi tvrdených nesprávností prvostupňového
rozhodovania.
Predmetné vyjadrenie namietanej sudkyne preto nemožno interpretovať jednoznačne
tak (ako to robí odporca), že nadŕža navrhovateľom, prípadne že k odporcovi konkrétne
(alebo každému vydavateľovi všeobecne) pociťuje negatívne emócie.
2.3. Ani odporcom uvádzaná skutočnosť, že uverejnenie dvoch článkov v tlači
týkajúcich sa namietanej sudkyne, mohlo u nej vyvolať negatívny vzťah k médiám,
neodôvodňuje podľa názoru dovolacieho súdu bez ďalšieho záver o nedostatku jej
nestrannosti alebo o jej zaujatosti.
Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania
a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom
alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej
povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Skutočnosti uvádzané odporcom
v námietke zaujatosti vznesenej proti menovanej sudkyni však v danom prípade prijatie
takéhoto záveru neumožňujú.
Dovolací súd poukazuje na to, že u sudcu sa predpokladá určitá odolnosť nevyhnutne
spojená so zodpovednosťou v justícii aj voči prejavom nespokojnosti účastníkov konania
s ich rozhodnutím alebo procesným postupom a tiež zachovanie si profesionálnej imunity
voči účastníkom konania. Princíp nezávislého, nestranného a spravodlivého rozhodovania
je zásadným princípom fungovania súdnej moci. Niet pochýb, že je zákonnou, ústavnou, ako
aj morálnou povinnosťou každého sudcu tento princíp dodržiavať. Sudcovia sú reprezentanti
súdnej moci, rozhodujú o veciach, ktoré sa týkajú širokého okruhu fyzických a právnických
osôb. Zo samej podstaty rozhodovania sudcov o sporných otázkach vyplýva, že výkon
súdnictva všeobecne, či výsledok ich konkrétnej rozhodovacej činnosti vyvoláva neraz
nespokojnosť alebo ohlasy, stáva sa predmetom aj novinových článkov, diskusií a kritík.
Takéto vonkajšie prejavy (v danom prípade novinové články týkajúce sa namietanej sudkyne)
nemôžu automaticky zakladať dôvod pre vylúčenie sudcu. Všeobecne sa u sudcu predpokladá
a tiež vyžaduje taký stupeň tolerancie a nadhľadu, ktorý je vyšší než v bežných spoločenských
vzťahoch alebo situáciách. Sudcovia, ako verejní činitelia, si musia byť vedomí toho, že
ich práca ako aj osobný život, môžu byť sledované a tiež kritizované rôznymi inštitúciami,
médiami, tlačou nevynímajúc. Musia byť preto pripravení rozhodovať nezaujato a nestranne
aj vtedy, keď sa (napríklad v novinovom článku) stanú predmetom záujmu médií alebo
prípadne aj ich kritiky.
Podľa názoru dovolacieho súdu obsah spisu nedáva podklad pre záver, že uvedený
všeobecný predpoklad vysokého stupňa tolerancie a nadhľadu sudcu nie je v prípade
namietanej sudkyne daný.
Len ako poznámku k vyššie uvedenému dovolací súd uvádza, že Ústavný súd
Slovenskej republiky sťažnosť odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
zo 16. júla 2012 sp. zn. 3 NcC 36/2012 o nevylúčení namietanej sudkyne odmietol ako zjavne
neopodstatnenú uznesením zo 16. apríla 2013 sp. zn. III. ÚS 169/2013.
3. Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. f/ a g/ O.s.p.), nevyšli najavo ani iné procesné
vady konania vymenované v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie odporcu
podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce
proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešným navrhovateľom vzniklo právo na náhradu trov konania
proti odporcovi, ktorý úspech v dovolacom konaní nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p., § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd, nepriznal navrhovateľom náhradu trov
dovolacieho konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na náhradu trov dovolacieho
konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 20. februára 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková