Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
204/391320.172928.pdf
PDF · 149.55 KB
No categories available
3Cdo/112/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 112/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu T., so sídlom v T., IČO: X.,
proti žalovaným 1/ M. R., bývajúcej v M. a 2/ Ľ. R., bývajúcemu v M., zastúpeným JUDr. J.
K., advokátom so sídlom v M., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde
Humenné pod sp. zn. 10 C 100/2007, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského
súdu v Prešove z 24. októbra 2012 sp. zn. 10 Co 7/2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove
z 24. októbra 2012 sp. zn. 10 Co 7/2012 z r u š u j e a vec vracia tomuto súdu na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom z 11. septembra 2009 č.k. 10 C 100/2007-490:
a/ zamietol žalobu v časti určenia, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú v podiele 6/30 podielovými
spoluvlastníkmi pozemkov v katastrálnom území R., ktoré sú vedené na liste vlastníctva č. X.
2
ako parcela č. X. – lesné pozemky vo výmere X. m, parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo
22
výmere X. m, parcela č. X. – lesné pozemky vo výmere X. m, parcela č. X. – trvalé trávnaté
22
porasty vo výmere X. m, parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere X. m, parcela č.
2
X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere X. m, parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo
22
výmere X. m, parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere X. m, parcela č. X. – trvalé
22
trávnaté porasty vo výmere X. m, parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere X. m,
2
parcela č. X. – trvalé trávnaté porasty vo výmere X. ma parcela č. X. – trvalé trávnaté
2
porasty vo výmere X. m(ďalej len „sporné pozemky“); b/ určil, že sporné pozemky, ktoré sú
v podiele 3/30 vedené ako spoluvlastníctvo žalovanej 1/ a v podiele 3/30 vedené ako
spoluvlastníctvo žalovaného 2/, sú v týchto podieloch v spoluvlastníctve žalobcu, c/
žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť vydať do 30 dní sporné pozemky v podiele 6/30
žalobcovi, d/ zamietol návrh žalovaných 1/ a 2/, aby súd určil, že zástupca žalobcu nie je
spôsobilý zastupovať ho v konaní, e/ rozhodol o trovách konania. Vychádzal z toho, že
kúpnou zmluvou zo 7. júla 1897, ktorou vtedajšie vlastníčky predali sporné pozemky,
nenadobudli predmet kúpy fyzické osoby podpisujúce túto zmluvu na strane nadobúdateľa,
ale urbárske spoločenstvo H., za ktorého tieto osoby konali ako zástupcovia. Žalovaní 1/ a 2/
sú právni nástupcovia fyzických osôb, ktoré pri uzatváraní uvedenej zmluvy konali iba ako
zástupcovia nadobúdateľa; nemohli preto vydržať spoluvlastnícke podiely na sporných
pozemkoch tak, ako sa uvádza v osvedčení spísanom notárkou JUDr. V. S. 25. septembra
1995 pod sp. zn. N 206/1995, Nz 217/1995, na základe ktorého boli v katastri nehnuteľností
zapísaní ako podieloví spoluvlastníci sporných pozemkov. Žalobca je v zmysle zákona č.
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku
(ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“) právnym nástupcom po označenom spoločenstve. V časti,
ktorou sa žalobca domáhal určenia, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú v podiele 6/30 spoluvlastníkmi
sporných nehnuteľností, súd prvého stupňa zamietol žalobu s odôvodnením, že na tomto
určení nie je naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c/ O.s.p.), lebo pokiaľ by sa žalobe v tejto
časti prípadne aj vyhovelo, nezlepšilo by sa tým právne postavenie žalobcu. Vzhľadom na
skutočnosť, že súd o (spolu)vlastníckom práve k sporným pozemkom rozhodol v prospech
žalobcu, zaviazal žalovaných 1/ a 2/ vydať predmet sporu žalobcovi do 30 dní. O otázke
prípustnosti zastúpenia žalobcu jeho zástupcom rozhodol podľa § 27 O.s.p., o náhrade trov
konania medzi účastníkmi podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a o náhrade trov štátu podľa § 148 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobca a žalovaní. Krajský súd v Prešove
rozsudkom z 8. decembra 2010 sp. zn. 10 Co 76/2009 napadnutý rozsudok zmenil v jeho
a/ zamietajúcej časti tak, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú v podieloch po 3/30 podielovými
spoluvlastníkmi sporných pozemkov, b/ vyhovujúcej časti o určení vlastníctva sporných
pozemkov a ich vydaní tak, že žalobu zamietol. Odvolací súd dospel k názoru, že súd prvého
stupňa v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, vec ale nesprávne právne posúdil.
V zmysle § 4 zákona č. 181/1995 Z.z. o pozemkových spoločenstvách (ďalej len „zákon
č. 181/1995 Z.z.“) je podielové spoluvlastníctvo spoločnej nehnuteľnosti nedeliteľné
a nemožno ho zrušiť a vyporiadať podľa osobitných predpisov. Na základe notárskeho
osvedčenia obsahujúceho vyhlásenie o vydržaní [§ 63 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch
a notárskej činnosti (Notársky poriadok) – ďalej len „zákon č. 323/1992 Zb.“] sa žalovaní 1/
a 2/ nemohli stať spoluvlastníkmi sporných pozemkov v podiele 6/30 vzhľadom na „právnu
kvalifikáciu nehnuteľností“, ktorých sa týkalo určenie vlastníctva. S poukazom na to zmenil
rozsudok súdu prvého stupňa v jeho zamietajúcej časti vo veci samej tak, že určil, že žalovaní
nie sú v podieloch po 3/30 spoluvlastníkmi sporných pozemkov. Odvolací súd konštatoval, že
ani spoločenstvo sa nemohlo stať spoluvlastníkom sporných pozemkov, preto prvostupňový
rozsudok zmenil aj vo vyhovujúcej časti o určení vlastníckeho práva žalobcu a o povinnosti
žalovaných vydať mu sporné pozemky tak, že žalobu v týchto častiach zamietol.
K námietkam žalovaných uvedeným v ich opravnom prostriedku uviedol, že „odvolacie
dôvody nie sú dôvodné. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu vykonal dokazovanie, ktoré
bolo postačujúce pre rozhodnutie o odvolaní odvolacím súdom. Pokiaľ ide o preukázanie
nástupníctva, toto nástupníctvo je preukázané na základe dôkazov doložených do spisu“.
Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie obaja žalovaní. Najvyšší
súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
skúmal najskôr, či dovolanie v celom rozsahu podali osoby oprávnené podať dovolanie.
Uznesením zo 6. decembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 68/2011: I. odmietol dovolanie
v časti smerujúcej proti výroku rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2010
sp. zn. 10 Co 76/2009, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Humenné z 11. septembra 2009
č.k. 10 C 100/2007-490 zmenený v jeho vyhovujúcich častiach o určení vlastníctva
nehnuteľností a povinnosti vydať nehnuteľnosti tak, že žaloba sa v týchto častiach
zamieta, II. zrušil výrok rozsudku Krajského súdu v Prešove z 8. decembra 2010
sp. zn. 10 Co 76/2009, ktorým bol rozsudok Okresného súdu Humenné z 11. septembra 2009
č.k. 10 C 100/2007-490 zmenený v jeho zamietajúcej časti vo veci samej tak, že žalovaní
1/ a 2/ nie sú v podieloch po 3/30 podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností.
Rozsudok odvolacieho súdu zrušil tiež vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu
zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Výrok I. odôvodnil tým, že žalovaní 1/ a 2/ dovolaním
napadli výrok, ktorým bola žaloba zamietnutá, ich dovolanie treba preto v tejto časti
považovať za dovolanie podané osobami, ktoré nie sú subjektívne oprávnené podať dovolanie
(§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). K výroku II. uviedol, že
je neopodstatnená námietka žalovaných, v zmysle ktorej v konaní došlo k vade uvedenej
v § 237 písm. d/ O.s.p. Pokiaľ žalovaní v súvislosti s tým poukazovali na rozsudok Okresného
súdu Humenné z 18. septembra 2000 č.k. 16 C 454/98-172 potvrdený rozsudkom Krajského
súdu v Prešove z 18. júna 2001 sp. zn. 4 Co 127/2001, 4 Co 128/2001, dovolací súd
sa stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že v danom prípade nejde o „tú istú vec“, a to už len
z dôvodu odlišnosti okruhu účastníkov oboch konaní (v žiadnom prípade nemožno právnickú
osobu zamieňať s fyzickými osobami, i keď sú prípadne jej členmi). V ďalšom dovolací súd
poukázal na to, že odvolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa – zastával názor, že
žalobca osvedčil existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení (§ 80
písm. c/ O.s.p.), v rozpore s § 211 ods. 2 a § 157 ods. 1 O.s.p. ale neuviedol, akými úvahami
sa pri tom riadil a ktoré okolnosti zohľadnil. S ohľadom na podstatu preskúmavanej veci bolo
pri tom osobitne žiaduce, aby odvolací súd podrobne vysvetlil, čím sa zlepší právne
postavenie žalobcu ním požadovaným určením a v akom smere sa odstráni spornosť práva,
pokiaľ súd určí, že žalovaní nie sú podielovými spoluvlastníkmi sporných pozemkov.
So zreteľom na uvedené nemožno dovolaním napadnutý rozsudok považovať za náležite
odôvodnený. Podľa názoru najvyššieho súdu nebol dostatočne odôvodnený ani záver
odvolacieho súdu, že žalobca je právnym nástupcom urbárskeho spoločenstva H.. Odvolací
súd k tomu iba stroho a nekonkrétne konštatoval, že „toto nástupníctvo je preukázané na
základe dôkazov doložených do spisu“. Dovolací súd uzavrel, že napadnutý rozsudok je
z týchto dôvodov nepreskúmateľný (R 111/1998) a že teda v konaní došlo k tzv. inej
procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), so zreteľom na ktorú bolo potrebné napadnuté rozhodnutie sčasti (vo výroku II.)
zrušiť.
Krajský súd v Prešove, ktorému bola vec v rozsahu zrušenia vrátená na ďalšie
konanie, rozsudkom z 24. októbra 2013 sp. zn. 10 Co 7/2012 rozsudok Okresného súdu
Humenné z 11. septembra 2009 č.k. 10 C 100/2007-490 zmenil v jeho zamietajúcej časti
vo veci samej tak, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú v podieloch po 3/30 podielovými spoluvlastníkmi
sporných nehnuteľností. Zároveň potvrdil prvostupňový rozsudok vo výroku o povinnosti
nahradiť trovy štátu, účastníkom nepriznal náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť súdny poplatok vo výške 15,50 €. V odôvodnení uviedol, že žalobca svoje právne
nástupníctvo odvodzoval od predchodcov vlastníckych podielov členov, ktorí tvoria
v súčasnej dobe podielnictvo uvedeného urbariátu; s poukazom na zoznam podielnikov
vyslovil názor, že títo sú právnymi nástupcami predchádzajúcich členov, ktorí kupovali
predmetnú nehnuteľnosť. Naliehavý právny záujem na podaní žaloby spočíva tiež v tom, že
sporné nehnuteľnosti patria spoločenstvu, na ktorom spoločenstvo hospodári a podielovo
patria členom spoločnosti. Svoj právny záujem vyvodzoval aj z rozhodnutia, ktorým boli
sporné nehnuteľnosti prevedené do Jednotného roľníckeho družstva (ďalej len „JRD“).
Rozhodnutím, vydania ktorého sa žalobca domáha, dôjde podľa neho k „prinavráteniu týchto
nehnuteľností, ktorých vlastníkmi sa stali žalovaní, do podielového spoluvlastníctva tým,
ktorým to patrí a tým sa zvýši výška ich podielu o tento podiel, o ktorý boli ukrátení“.
Odvolací súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba bola
podaná dôvodne. Žalovaní 1/ a 2/ sa nemohli stať spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností.
Právnymi predchodcami žalovaných bol J. Ď. a J. D., ktorí mali uzatvárať kúpnopredajnú
zmluvu vyhotovenú v Budapešti 7. júla 1897. Od uvedeného dňa J. Ď. a J. D. ako bývalí
urbarialisti a želiari hospodárili dobromyseľne a nerušene spolu s ostatnými na základe
uzavretej kúpnej zmluvy. Z tohto právneho úkonu vyplýva, že zmluvu uzatvorili desiati
kupujúci v mene viacerých hospodárov a želiarov v T.; z jej obsahu je zrejmé, že vystupovali
(len) ako splnomocnenci urbariálnych hospodárov a želiarov v T.. Aj v pozemkovej knihe
neboli zapísaní individuálni podieloví spoluvlastníci, ale T. urbarialisti, gazdovia a želiari.
Podľa právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý založil na výsledkoch ním vykonaného
dokazovania, sa žalovaným 1/ a 2/ nepodarilo preukázať, že sú právnymi nástupcami po
jednom z desiatich kupujúcich splnomocnencov, ktorí uzatvorili v roku 1897 kúpnu zmluvu.
Na druhej strane žalobca je právnym nástupcom predchádzajúceho urbariátu
a komposesorátu, ktorého majetok bol odovzdaný do JRD v T.. Keďže nebolo preukázané
právne nástupníctvo žalovaných po J. D. a J. Ď., neboli splnené podmienky pre vydržanie
vlastníckeho práva podľa zákona č. § 63 zákona č. 323/1992 Zb. a žalovaní sa nemohli sa stať
(spolu)vlastníkmi sporných nehnuteľností. Odvolací súd konštatoval, že prvostupňový súd vo
veci vykonal rozsiahle dokazovanie, nesprávny je ale jeho názor, že žalobca nemá naliehavý
právny záujem na ním požadovanom určení. Odvolací súd, na rozdiel od neho, po podaní
charakteristiky určovacej žaloby (§ 80 písm. c/ O.s.p.) uzavrel, že žalobca oprávnene domáha
určenia, že žalovaní nie sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Poznamenal, že so žalobcom
bola 7. júna 2011 na Notárskom úrade JUDr. A. D. spísaná notárska zápisnica sp. zn.
N 92/2011, v ktorej sa konštatovalo, že osvedčením spísaným na tomto notárskom úrade
19. mája 2005 pod sp. zn. N 379/2005, NZ 22421/2005 bolo majetkovoprávne vysporiadané
podielové spoluvlastníctvo sporných nehnuteľností tak, že spoluvlastnícky podiel 24/30 bol
„rozdelený“ medzi fyzické osoby – členov spoločenstva (v počte 647); po právoplatnom
skončení súdneho sporu o spoluvlastnícky podiel 6/30 sporných nehnuteľností vznikla potreba
„prerozdeliť“ aj tento podiel. Podľa názoru odvolacieho súdu „súdnym rozhodnutím je
potrebné rozhodnúť aj napriek tomu, že bol vykonaný zápis v katastri nehnuteľnosti a
predmetná sporná nehnuteľnosť bola už zapísaná podľa podielov vlastníkom spoločnej
nehnuteľnosti. Zápis bol vykonaný na základe notárskej zápisnice. Notárska zápisnica je
verejná listina, ktorú je možné napadnúť. Rozhodnutím súdu sa raz navždy odstráni právna
neistota“. V závere odôvodnenia rozsudku odvolací súd vysvetlil dôvody svojho rozhodnutia
o trovách konania a o povinnosti žalobcu nahradiť súdny poplatok.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ a 2/.
Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 237 písm. d/ a f/ O.s.p. a tiež z ustanovenia § 238
ods. 2 O.s.p. Názor, že v konaní došlo k procesnej vade konania uvedenej v § 237
písm. d/ O.s.p. odôvodnili rovnako ako v ich skoršom dovolaní. Opätovne tiež poukázali
na dôvody nepreskúmateľnosti predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu, ktoré
konštatovalo uznesenie najvyššieho súdu zo 6. decembra 2011 sp. zn. 3 Cdo 68/2011
a vyslovili názor, že odvolací súd sa po vrátení veci na ďalšie konanie neriadil záväzným
právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Odvolací súd pristúpil k skúmaniu právneho nástupníctva žalovaných, i keď toto
ich nástupníctvo bolo podrobne vysvetlené v notárskej zápisnici osvedčujúcej nadobudnutie
sporných nehnuteľností právnym titulom vydržania. Osobitne zdôraznili, že odvolací súd ani
v neskoršom rozsudku zreteľne nevysvetlil, na základe čoho dospel k záveru o procesnej
prípustnosti podanej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Podľa nich „nepoukázal na jediný
konkrétny dôkaz, ktorým by žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení, že
žalovaní nie sú spoluvlastníkmi sporných pozemkov“. Odvolací súd v danom prípade
opakovane neuviedol konkrétne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali záver, že vyhovením
predmetnej určovacej žaloby sa zlepší jeho právne postavenie. Tým došlo k procesnej vade
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Argumentácia žalobcu je rozporná (žalobu podáva síce za seba,
ale zreteľne v prospech jednotlivých svojich členov), zavádzajúca a prieči sa pravde,
a to nielen z dôvodu, že z ich strany nešlo pri spisovaní notárskej zápisnice o podvodné
konanie, ale tiež z dôvodu, že so žalobcom bola 7. júna 2011 na Notárskom úrade
JUDr. A. D. spísaná notárska zápisnica sp. zn. N 92/2011, v zmysle ktorej sporné
spoluvlastnícke podiely patria členom pozemkového spoločenstva. Odvolací súd túto
skutočnosť pri aplikácii § 80 písm. c/ O.s.p. dostatočne nezohľadnil. Podľa názoru
dovolateľov naďalej zostalo nepreukázané právne nástupníctvo žalobcu do právneho vzťahu,
z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok.
Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že dovolanie žalovaných je neopodstatnené.
Podľa jeho názoru je rozsudok odvolacieho súdu dostatočne odôvodnený a presvedčivo
vysvetľuje tak právne nástupníctvo žalobcu do predmetného právneho vzťahu, ako
aj existenciu jeho naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Na druhej strane
boli to práve žalovaní, ktorí náležite nepreukázali svoje právne nástupníctvo. Žalovaní
nesplnili predpoklady pre vydržanie sporných spoluvlastníckych podielov a notárska
zápisnica, ktorá to osvedčuje, nebola spísaná v súlade so zákonom.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali
včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti
rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu treba zrušiť.
1. Vzhľadom na zákonnú povinnosť vyplývajúcu z § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.
dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesným nesprávnostiam vykazujúcim znaky
procesných vád v zmysle § 237 O.s.p.
Procesné vady uvedené v § 237 písm. a/ až c/, e/ a g/ O.s.p. dovolatelia nenamietali
a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo.
1.1. Pokiaľ žalovaní 1/ a 2/ namietali, že v konaní došlo k procesnej vade uvedenej
v § 237 písm. d/ O.s.p., ide o námietku identickú s ich námietkou vznesenou už skôr, s ktorou
sa už vyporiadal najvyšší súd v uznesení zo 6. decembra 2012 sp. zn. 3 Cdo 68/2011, na ktoré
v tomto smere poukazuje s tým, že právne závery vyjadrené k tejto námietke si osvojuje
aj v preskúmavanej veci. Uzatvára, že predmetná námietka nie je opodstatnená.
1.2. Dovolatelia tvrdia, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení
účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom,
prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal
účastníkovi konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom
súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti
na uplatnenie ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony
vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy
(§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, (§ 123
O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok
doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
1.2.1. Dovolatelia uviedli, že v konaní im bola odňatá možnosť pred súdom konať
v dôsledku toho, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.
Judikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) považuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia
súdu nižšieho stupňa (len) za tzv. inú vadu konania, teda nie vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu nižšieho stupňa ako
dôvodu zakladajúceho (len) tzv. inú vadu konania pritom vyplýva z viacerých rozhodnutí
senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1 Cdo 140/2009, 1 Cdo 181/2010,
2 M Cdo 18/2008, 2 Cdo 83/2010, 4 Cdo 310/2009, 5 Cdo 290/2008, 5 Cdo 216/2010,
6 Cdo 25/2012, 7 Cdo 52/2011 a 7 Cdo 109/2011). Dovolací súd osobitne poukazuje na to,
že Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012
uviedol, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho
súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu
konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2
písm. b/ O.s.p.“.
1.2.2. Pre prípad, že dovolatelia procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
vyvodzujú z toho, ako odvolací súd aplikoval alebo interpretoval niektoré ustanovenia
právneho predpisu (vrátane § 80 písm. c/ O.s.p.), alebo z toho, k akým právnym záverom
dospel, dovolací súd uvádza, že takáto námietka by z hľadiska obsahového bola námietkou
spochybňujúcou správnosť právneho posúdenia veci. Nesprávne právne posúdenie veci
je relevantný dovolací dôvod v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., nie je ale procesnou vadou
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež R 54/2012).
2. Dovolací súd v ďalšom skúmal, či v konaní nedošlo k tzv. inej vade majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
2.1. Už v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí najvyšší súd uviedol, že
aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať všetky náležitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.) a že odvolací súd sa v ňom musí vyporiadať s rozhodujúcimi
skutočnosťami tak, aby jeho myšlienkový postup bol dostatočne vysvetlený s poukazom
na výsledky vykonaného dokazovania, skutkové zistenia súdu a z nich vyvodené právne
závery. Rozsudok odvolacieho súdu, ktorý tieto náležitosti nemá, je nepreskúmateľný.
Nepreskúmateľnosť je judikatúrou (R 111/1998) považovaná za tzv. inú vadu konania.
2.2. Dovolací súd sa stotožňuje s námietkou dovolateľov, že odvolací súd v danom
prípade opätovne náležite nevysvetlil, v čom spočíva naliehavý právny záujem žalobcu
na ním požadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), konkrétne čím sa v právnom vzťahu,
z ktorého je vyvodzovaný nárok uplatnený žalobou, zlepší právne postavenie žalobcu
(a v čom sa odstráni vzájomná spornosť tohto vzťahu), ak súd vyhovie žalobe o určenie, že
žalovaní nie sú podielovými spoluvlastníkmi sporných pozemkov.
Podľa § 80 O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä
a/ o osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo
nie je, o určení rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení
za mŕtveho); b/ o splnení povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo
z porušenia práva; c/ o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavý právny záujem.
Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby (§ 80
písm. c/ O.s.p.), musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca práve tým, určenia čoho
sa domáha, dosiahne v danom právnom vzťahu odstránenie spornosti a ochranu svojich práv
alebo oprávnených záujmov. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide
o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany
žalobcovho práva a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak
nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie.
Naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení treba vždy skúmať
so zreteľom na cieľ sledovaný podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného
rozhodnutia. Najvyšší súd už v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 98/2004 (na ktorý poukázal
aj v neskoršom rozsudku sp. zn. 1 Cdo 91/2006 a ktorý opätovne pripomenul v uznesení
sp. zn. 3 Cdo 36/2007), uviedol, že ak má byť na základe určovacej žaloby vyriešená otázka
majúca povahu len predbežnej otázky, nie je daný naliehavý právny záujem na jej vyriešení
(určení). Určovacia žaloba je spravidla prípustná pri spornosti práv k nehnuteľnostiam
evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže privodiť
zosúladenie evidovaného a právneho stavu. Vo všeobecnosti pritom platí, že pozitívne určenie
vlastníckeho práva (t.j. že žalobca je vlastníkom) má prednosť pred negatívnym určením
(t.j. že žalovaný nie je vlastníkom), lebo z negatívneho určenia nevyplýva jasne
a jednoznačne, kto je skutočným vlastníkom; bez takéhoto pozitívneho určenia treba totiž
pripustiť aj možnosť, že vlastníkom je aj tretia osoba, ktorá nie je účastníkom konania
(viď aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 13/2006, 3 Cdo 240/2006,
Žalobca určenie, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú podielovými spoluvlastníkmi sporných
nehnuteľností, žiadal z dôvodu, aby sa preukázalo „podvodné konanie žalovaných“, zreteľne
však toto určenie nepovažoval za definitívny cieľ, ale len za medzistupeň v procese
odstránenia spornosti (spolu)vlastníctva. Sám sa vyjadril, že požadovaným určením dôjde
k „prinavráteniu týchto nehnuteľností, ktorých vlastníkmi sa stali žalovaní, do podielového
spoluvlastníctva tým, ktorým to patrí a tým sa zvýši výška ich podielu o tento podiel, o ktorý
boli ukrátení“. V odvolacom konaní sa tiež vyjadril, že ak súd vyhovie jeho žalobe, „takýmto
rozhodnutím sa umožní ďalším súdnym konaniam“.
Dovolací súd poukazuje na to, že:
a) Okresný súd Humenné rozsudkom z 18. septembra 2000 č.k. 16 C 454/1998-172
zamietol žalobu M. K. a spol., ktorou sa 332 fyzických osôb domáhalo proti
žalovaným M. R. a spol. určenia, že spoluvlastníkmi pozemkov v katastrálnom území
R., ktoré sú v katastri nehnuteľností vedené na ako parcela č. X., X., X., X., X., X., X.,
X., X., X., X., a X., sú „bývalí T. urbarialisti, gazdovia a želiarov“. Z odôvodnenia
tohto rozsudku vyplýva, že žaloba bola zamietnutá preto, lebo žalobcovia nemôžu mať
naliehavý právny záujem na určení vlastníctva (§ 80 písm. c/ O.s.p.) tretieho subjektu,
ktorý právne ani neexistuje;
b) v rozsudku z 18. júna 2001 sp. zn. 4 Co 127/2001, 4 Co 128/2001 Krajský súd
v Prešove konštatoval, že „aktívnu legitimáciu na vystupovanie v tomto spore má len
spoločenstvo vzniknuté podľa § 11 ods. 2 zákona č. 181/1995 Z.z.“;
c) Okresný súd Humenné rozsudkom z 15. januára 2008 č.k. 10 C 100/2007-336 určil, že
žalobca je v podiele 6/30 podielovým spoluvlastníkom sporných nehnuteľností;
d) v zmysle osvedčenia o vydržaní podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb., ktoré bolo
notárom JUDr. A. D. spísané vo forme notárskej zápisnice z 19. mája 2005 sp. zn. N
379/2005, Nz 2241/2005, došlo k majetkovoprávnemu vysporiadaniu podielového
spoluvlastníctva sporných nehnuteľností tak, že spoluvlastnícky podiel 24/30 bol
„rozdelený“ medzi fyzické osoby – právnych nástupcov bývalých T. urbarialistov,
gazdov a želiarov (v počte 647),
e) na žiadosť žalobcu spísal s ním notár JUDr. A. D. dňa 7. júna 2011 pod sp. zn. N
92/2011 notársku zápisnicu, účelom ktorej bolo pokračovať v už v skôr začatom
majetkovoprávnom usporiadaní sporných nehnuteľností. V tejto zápisnici sa
konštatuje, že po právoplatnom skončení súdneho sporu o spoluvlastnícky podiel
6/30 sporných nehnuteľností vznikla potreba „prerozdeliť“ aj tento (zvyšný) podiel;
f) žalobca sa na pojednávaní pred odvolacím súdom 24. októbra 2012 vyjadril, že
nepopiera celkom spoluvlastníctvo žalovaných, avšak podľa jeho názoru nie
sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností v nimi tvrdenom podiele
(viď č.l. 663 spisu).
Pre odstránenie rozporností, ktoré sú zreteľné z vyššie uvedeného (viď a/ až f/), môže
mať význam nie otázka neexistencie, ale existencie vlastníctva. Žalobcom nastolená otázka
neexistencie spoluvlastníckych práv žalovaných má v danom prípade – aj podľa jeho
vlastného vyjadrenia – len povahu predbežnej otázky vo vzťahu k existencii vlastníckeho
práva. Pokiaľ odvolací súd zastával názor, že žalobcom požadovaným rozhodnutím „sa raz
navždy odstráni právna neistota“, mal v odôvodnení svojho rozhodnutia tento názor podrobne
vysvetliť a konkretizovať. Odvolací súd ale znovu neodôvodnil samu podstatu
procesnej prípustnosti podanej žaloby a nevysvetlil, v akom smere sa zlepší právne
postavenie žalobcu – pozemkového spoločenstva, pokiaľ súd vyhovie jeho žalobe, resp.
v akom smere sa odstráni spornosť právneho vzťahu medzi ním a žalovanými, pokiaľ súd
určí, že žalovaní 1/ a 2/ nie sú podielovými spoluvlastníkmi sporných pozemkov. So zreteľom
na vyjadrenie samotného žalobcu, že „takýmto rozhodnutím sa umožní ďalším súdnym
konaniam“, mal odvolací súd vysvetliť aj to, na základe čoho dospel k záveru, že žalobcom
požadovaný rozsudok určujúci neexistenciu vlastníctva žalovaných nebude len jedným
z viacerých čiastkových úkonov (nie však definitívnym úkonom) v celkovom procese
doloženia vlastníckych vzťahov k sporným nehnuteľnostiam.
2.3. Otázka preukázania naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení súvisí v danom prípade s už skôr nastolenou otázkou právneho nástupníctva žalobcu
a tiež otázkou jeho aktívnej vecnej legitimácie.
V preskúmavanej veci nebolo sporné, že žalobca je pozemkové spoločenstvo podľa
zákona č. 181/1995 Z.z. a obhospodaruje spoločnú nehnuteľnosť, ktorá je v nedeliteľnom
podielovom spoluvlastníctve jednotlivých členov tohto spoločenstva. To znamená, že žalobca
obhospodaruje a zveľaďuje už existujúci majetok v jeho správe, ktorý však aj naďalej ostáva
v podielovom spoluvlastníctve jeho jednotlivých členov. Pokiaľ odvolací súd žalobe vyhovel,
nevyhnutne zastával názor, že žalobca má – okrem naliehavého právneho záujmu v zmysle
§ 80 písm. f/ O.s.p. – tiež aktívnu vecnú legitimáciu v konaní o určenie neexistencie
vlastníctva žalovaných 1/ a 2/. Za tohto stavu mal odvolací súd náležite vysvetliť, z ktorého
ustanovenia zákona č. 181/1995 Z.z. vyvodil oprávnenie žalobcu popierať vo svojom mene
namiesto alebo za svojich členov (spolu)vlastnícke práva žalovaných. Dovolací súd
konštatuje, že napadnutý rozsudok – v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p. – takéto odôvodnenie
neobsahuje; otázka vecnej legitimácie žalobcu zostala v ňom nevysvetlená.
V nadväznosti na žalovanými nastolenú otázku preskúmateľnosti napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že pozemkové spoločenstvo, ktoré bolo
založené podľa zákona č. 181/1995 Z.z., nemožno (automaticky) považovať za „obnovené“
spoločenstvo bývalých urbárnikov, ktoré bolo zrušené zákonom č. 2/1958 Sb. n. SNR
o úprave pomerov a obhospodarovaní spoločne užívaných lesov bývalých urbarialistov,
komposesorátov a podobných útvarov. Zákon č. 181/1995 Z.z. upravuje najmä vznik, právne
postavenie, hospodárenie a zánik pozemkového spoločenstva, práva a povinnosti členov
spoločenstva, podmienky nakladania so spoločnou nehnuteľnosťou a s jej podielmi,
konanie o zápise spoločenstva do registra pozemkových spoločenstiev (viď § 1 tohto zákona),
neupravuje ale „obnovu“ práv niekdajšieho urbárskeho spoločenstva v tom zmysle, že novo
založené spoločenstvo spätne (ex lege) vstupuje do právnych pomerov niekdajšieho
spoločenstva, ktoré existovali pred jeho zrušením.
2.4. Z dôvodov uvedených vyššie pod 2.1 až 2.3. dospel dovolací súd k záveru
o dôvodnosti dovolacej námietky, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, a že teda
dovolatelia (aj so zreteľom na R 111/1998) opodstatnene uplatnili dovolací dôvod v zmysle
3. Pokiaľ dovolatelia namietajú, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym
posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú právnu
normu a pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery. Dovolateľmi
napadnutý rozsudok nebolo možné v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska
správnosti zaujatých právnych záverov, lebo obsah napadnutého rozhodnutia (vzhľadom
na jeho nepreskúmateľnosť) nebol pre toto posúdenie dostatočným podkladom.
4. Z dôvodov uvedených v bode 2. dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil
(§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 9. júna 2014
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková