Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
e89/396290.1bc273.pdf
PDF · 182.7 KB
No categories available
4Cdo/524/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 4 Cdo 524/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o deti t.č. plnoletého
D.D., nar. X. bývajúceho u matky a maloletú A.A., nar. X., bývajúcej u matky, zastúpenú
kolíznym opatrovníkom Ú., odbor s. B., deti rodičov – matky Mgr. M., bývajúcej v B., a otca
Ing. I., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. P., advokátom v B., o zvýšenie výživného,
vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 38 P 195/2013, o dovolaní otca proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. mája 2014 sp. zn. 11 CoP 17/2014, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 27. mája 2014 sp. zn. 11 CoP 17/2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 3. októbra 2013 č.k. 38 P 195/2013-28 zvýšil
výživné otca na v tom čase ešte maloletého D. zo sumy 2.300,- Sk na sumu 150 eur mesačne
a na maloletú A. zo sumy 2.000,- Sk na sumu 150 eur mesačne od 1. októbra 2013, čím
zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 8. júla 2004 sp. zn. 18 C 84/2003 v časti
týkajúcej sa výživného na maloleté deti a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov
konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil zmenou pomerov na strane maloletých detí,
ktorá nastala od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti, t.j. za časové obdobie deviatich
rokov, za ktorých prišlo k markantnej zmene pomerov na ich strane. V čase posledného
rozhodovania o výživnom navštevovala A. materskú školu a D. 1. ročník ZŠ a v súčasnosti sú
už obaja študentmi stredných škôl, úmerne čomu vzrástli i náklady na ich výchovu a výživu,
čo je potrebné premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti povinného rodiča. Uviedol, že pre
určenie vyživovacej povinnosti nie je smerodajné, aký je aktuálny príjem rodiča, ale aké sú
jeho schopnosti a možnosti jeho príjmu, t.j. koľko by si s ohľadom na svoje vzdelanie, osobný
a zdravotný stav mohol zarobiť a súd obligatórne prihliada na životnú úroveň rodičov. Otec
síce poukazoval na to, že jeho jediným príjmom je mzda z polovičného pracovného pomeru
vo výške cca 144 eur mesačne, žiadnym spôsobom však nepreukázal, že by sa akokoľvek
snažil zvýšiť svoj príjem aspoň čiastočne. Vzdelanie otca, v minulosti vykonávaná práca
a nadobudnutá prax v odbore, mu umožňujú dosahovať taký príjem, aby bol schopný plniť
svoju vyživovaciu povinnosť v dostatočnom rozsahu a pokiaľ poukazoval na svoj zhoršený
zdravotný stav, tento žiadnym spôsobom nepreukázal. Suma, na ktorú matka žiadala upraviť
vyživovaciu povinnosť otca plne zodpovedá veku a odôvodneným potrebám detí. Na strane
otca sa jedná o zdravého, ekonomicky schopného jedinca, ktorý je schopný si obstarať prácu,
z ktorej bude dosahovať príjem vo výške, ktorá mu umožní plniť vyživovaciu povinnosť. Súd
poukázal na to, že okolnosti vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, na ktoré
poukazoval otec nesúvisia s konaním o úprave vyživovacej povinnosti k deťom. K návrhu
otca vypočuť v konaní svedkov – starých rodičov detí uviedol, že vykonanie tohto dôkazu
nepovažoval vzhľadom k predmetu konania za podstatné, pretože prípadné plnenie
poskytované zo strany iných príbuzných je založené na báze dobrovoľnosti.
Na odvolanie otca Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. mája 2014, sp. zn.
11 CoP 17/2014 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď dospel k záveru, že súd prvého
stupňa dostatočne zistil skutkový stav a na jeho základe vec správne právne posúdil. Uviedol,
že súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky skutočnosti podstatné
pre rozhodnutie o návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca z hľadiska
súčasných odôvodnených potrieb maloletej A., a t.č. už plnoletého D., aj z hľadiska
schopností a možností rodičov, na výživu ktorých sú deti plne odkázané a tieto potom
v záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre
určenie výživného v čase poslednej úpravy výživného. Vychádzajúc z okolností zistených
vykonaným dokazovaním zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že od posledného
rozhodovania o výživnom došlo na strane detí k zmene pomerov v rozsahu, ktorý je potrebné
premietnuť do výšky výživného. Zmena pomerov na strane detí je nesporná, keďže v roku
2004 A. navštevovala materskú školu a D. bol žiakom 1. ročníka základnej školy a teraz obe
deti študujú na stredných školách, sú v období dospievania, prudkého fyzického rastu, s čím
sú spojené zvýšené výdavky na stravu, oblečenie, hygienu a značná časť výdavkov detí je
spojená s ich štúdiom. Odvolací súd je toho názoru, že otec v danej veci nepreukázal
dostatočným spôsobom také skutočnosti, ktoré by mu bránili sa zamestnať a dosahovať
príjem, z ktorého by si mohol plniť vyživovaciu povinnosť k deťom v rozsahu, na ktorý majú
deti zo zákona nárok, nakoľko nepredložil v konaní žiadny relevantný dôkaz, z ktorého by
bolo možné dospieť k úvahe, že z objektívnych dôvodov nemôže pracovať a dosahovať
príjem zodpovedajúci jeho veku, vzdelaniu a praxi vo svojom odbore (grafik) a nepreukázal
ani odkázanosť rodičov na jeho starostlivosť, preto správne postupoval súd prvého stupňa,
keď jeho návrh na vykonanie dôkazov, a to výsluch jeho matky, v konaní nepripustil.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou otca, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p.), nakoľko zo spisu, konkrétne
z protokolácie jeho výsluchu na pojednávaní 3. októbra 2013 nevyplýva, že by námietku
zaujatosti voči konajúcej sudkyni vzniesol. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací
súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p., v spojení s ustanovením § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie otec. Prípustnosť
dovolania odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, že postupom odvolacieho
súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené právo na spravodlivý proces
v zmysle čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu
nie je dostatočne odôvodnené, je arbitrárne. Odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie
a neoboznámil odvolateľa s vyjadrením matky ani už plnoletého D. k odvolaniu,
ku ktorému mu neumožnil sa vyjadriť, čím taktiež došlo k odňatiu možnosti konať pred
súdom, nezohľadnil skutočnosti ním uvedené, ktoré by pravdivo objasnili skutkový stav,
čím došlo k tzv. inej vade konania. Odvolací súd sa nezaoberal dôvodmi, ktoré uvádzal
v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, a nevyporiadal sa ani s jeho tvrdením,
že matka hodnoverne nepreukázala odôvodnené potreby detí. Rozsudok odvolacieho súdu
považuje za nepreskúmateľný a preto ho navrhuje zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
Matka navrhla zrejme dovolanie otca odmietnuť, pretože k odňatiu možnosti konať
pred súdom nedošlo. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne správne a v konaní
neuvádzala nepravdivé tvrdenia.
Plnoletý D., ani kolízny opatrovník vyjadrenie k dovolaniu nepodali.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka
dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred
1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.)
zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť
týmto opravným prostriedkom.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,
je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku
vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Osobitne však treba zdôrazniť, že podľa § 238 ods. 4 O.s.p. dovolanie nie je prípustné
vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem
rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení
ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Uvedené ustanovenie teda vylučuje
prípustnosť dovolania žalobcu proti rozsudku o úprave výživného.
V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zvýšenia vyživovacej povinnosti
otca k maloletej dcére a medzičasom plnoletému synovi). Nejde teda o rozsudok v zmysle
§ 238 ods. 1, 2 ani 3 O.s.p. Nejde ani o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských
práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností
maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.
Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné,
ale práve naopak, znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne
zákonom vylúčená. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že dovolanie nie je v predmetnej veci
procesne prípustné; prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením § 238 ods. 4 O.s.p.
a o prípad výnimky z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 238 ods. 4 O.s.p.
v predmetnej veci nejde.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv
začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Vzhľadom na námietky dovolateľa a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242
ods. 1, veta druhá O.s.p., dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu
dovolateľ v dovolaní namietal (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,
že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Dovolateľ tiež namieta, že odvolací súd porušil princíp
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.
Dovolateľ namietal, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým,
že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, a to z dôvodu, že odvolací súd
sa nevyporiadal s jeho námietkami, nevyhodnotil a nepremietol ich do rozhodnutia jasným
a zrozumiteľným spôsobom, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením tejto procesnej vady konania namieta porušenie jeho práva
na spravodlivý súdny proces.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva
je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne
záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre
rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti
súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (por. napr. nález III. ÚS 119/03-30). Ústavný súd
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho
sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť
postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí
byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.
Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.,
je nepreskúmateľný.
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.
Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový
stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán
k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola
popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané
dokazovanie poukázal (s odvolaním na predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu
Bratislava III, sp. zn. 18 C 84/2003 z 8. júla 2004 v časti o výživnom) na to, že k zmene
pomerov došlo, a to na strane oboch detí, ktoré sú teraz študentmi stredných škôl. Súd prvého
stupňa následne tieto zmeny zhodnotil a dospel k záveru, že otec nepreukázal dostatočným
spôsobom také skutočnosti, ktoré by mu bránili sa zamestnať a dosahovať príjem, z ktorého
by mohol plniť uloženú vyživovaciu povinnosť vzhľadom na jeho vek, vzdelanie a prax
v jeho odbore. Samotný fakt, že dovolateľ sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého
stupňa nestotožňuje neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré
na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj odvolací
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre
ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd vzal do úvahy, že k podstatnej
zmene pomerov na strane detí došlo a otec zmenu pomerov na svojej strane nepreukázal, ani
zdravotný stav zabraňujúci mu riadne sa zamestnať a dosahovať príjem zodpovedajúci
jeho vzdelaniu a praxi, preto návrh na zvýšenie výživného považoval za dôvodný.
Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.
K tejto námietke dovolateľa treba dodať, že táto sa týka skôr hodnotenia dôkazov
súdmi, ako nedostatkov ich odôvodnenia. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne
hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré
sú vymedzené v ustanovení § 241 ods. 1 písm. a/ až c/ O.s.p. Pre tento záver svedčí
i ustanovenie 243a ods.2, veta druhá O.s.p., ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva
dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových
zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený
prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž
nemá možnosť dôkazy sám vykonávať (§ 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Keď najvyšší súd
nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať
správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť
rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,
ktorý dôkazy hodnotil.
Dovolateľ za procesný postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť pred súdom
konať, označil to, že odvolací súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie.
Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu
odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,
b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje
dôležitý verejný záujem (§ 214 ods. 1 O.s.p.). V ostatných prípadoch možno o odvolaní
rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.).
Z ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v § 214
ods. 1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže
rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré
sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené odvolacie pojednávanie,
rozhoduje odvolací súd sám.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
Podľa právneho názoru dovolacieho súdu zodpovedal postup odvolacieho súdu
ustanoveniu § 214 ods. 1 a 2 O.s.p. a nemal za následok procesnú vadu konania uvedenú
Dovolateľ zastáva tiež názor, že k procesnej vade konania zakladajúcej zmätočnosť
(§ 237 písm. f/ O.s.p.) došlo v dôsledku postupu súdov v procese dokazovania
a vyhodnocovania jeho výsledkov. Namieta, že súdy nevykonali všetky dôkazy, ktoré
navrhol, vykonané dôkazy nevyhodnotili správne a rozhodli bez úplného zistenia
rozhodujúcich skutkových okolností.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je však vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania (por. tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,
3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten –
ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
(por. R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
prípustné (por. R 125/1999, R 6/2000).
Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu
konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (por. viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde,
nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba
dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,
už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože
(na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť
vykonávať dokazovanie – por. § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“).
Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Pre prípad, že dovolateľ za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
považuje tiež to, že napadnutý rozsudok (podľa neho) spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že ani nesprávne právne
posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania (por. tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu
konania uvedenú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený
v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.
K námietke, že dovolateľovi nebolo doručené vyjadrenie matky a medzičasom
plnoletého D. k jeho odvolaniu, v dôsledku čoho nemal možnosť vyjadriť sa k nemu, senát
najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, poukazuje na to, že k danej
problematike v minulosti zaujal právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13.
januára 2015 (por. sp. zn. 3 Cdo 24/2011, 5 Cdo 40/2011, 4 Cdo 442/2013, 6 Cdo 408/2012),
v ktorých opakovane konštatoval nasledovné:
Ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa
odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej,
vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení
nevyplýva. Z Občianskeho súdneho poriadku teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu
predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého
účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav
konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná
hranica takúto konfrontáciu ukončiť (III. ÚS 144/2012, III. ÚS 507/2012, IV. ÚS 19/2012).
Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie
ustanovenia § 209a O.s.p. pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (por. tiež III. ÚS 72/09,
IV. ÚS 462/2010, IV. ÚS 19/2012, III. ÚS 296/2011.). Odňatie možnosti pred súdom konať
nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej
procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších
rozhodnutiach najvyššieho súdu (por. napríklad sp. zn. 6 Cdo 446/2013 a 1 Cdo 17/2011). Iný
pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany
by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces
vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto
pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu
chápaniu princípu právneho štátu.
Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková
proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti
vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel
Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne
nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila
v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv
na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť
sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.
V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali
možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci
a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie,
a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd
takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé
konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť,
že vyjadrenie matky (por. č.l. 47 až 48 spisu) a vyjadrenie D. (por. č.l. 95) k odvolaniu otca
(por. č.l. 37 až 40) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a otcovi mala byť
preto daná možnosť oboznámiť sa s týmito vyjadreniami. V danom prípade táto možnosť
nebola otcovi vytvorená, preto opodstatnene tvrdí, že mu tým bola odňatá možnosť pred
súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Vzhľadom na to, že v konaní bola dovolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať,
je jeho dovolanie nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p.). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2015
JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová