Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/524/2014

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci starostlivosti súdu o deti t.č. plnoletého

D.D., nar. X. bývajúceho u matky a maloletú A.A., nar. X., bývajúcej u matky, zastúpenú

kolíznym opatrovníkom Ú., odbor s. B., deti rodičov – matky Mgr. M., bývajúcej v B., a otca

Ing. I., bývajúceho v B., zastúpeného JUDr. P., advokátom v B., o zvýšenie výživného,

vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. , o dovolaní otca proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. mája 2014 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 27. mája 2014 sp. zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava III rozsudkom z 3. októbra 2013 č.k. -28 zvýšil

výživné otca na v tom čase ešte maloletého D. zo sumy 2.300,- Sk na sumu 150 eur mesačne

a na maloletú A. zo sumy 2.000,- Sk na sumu 150 eur mesačne od 1. októbra 2013, čím

zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava III z 8. júla 2004 sp. zn. v časti

týkajúcej sa výživného na maloleté deti a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov

konania. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil zmenou pomerov na strane maloletých detí,

ktorá nastala od poslednej úpravy vyživovacej povinnosti, t.j. za časové obdobie deviatich

rokov, za ktorých prišlo k markantnej zmene pomerov na ich strane. V čase posledného

rozhodovania o výživnom navštevovala A. materskú školu a D. 1. ročník ZŠ a v súčasnosti sú

už obaja študentmi stredných škôl, úmerne čomu vzrástli i náklady na ich výchovu a výživu,

čo je potrebné premietnuť do výšky vyživovacej povinnosti povinného rodiča. Uviedol, že pre

určenie vyživovacej povinnosti nie je smerodajné, aký je aktuálny príjem rodiča, ale aké sú

jeho schopnosti a možnosti jeho príjmu, t.j. koľko by si s ohľadom na svoje vzdelanie, osobný

a zdravotný stav mohol zarobiť a súd obligatórne prihliada na životnú úroveň rodičov. Otec

2

síce poukazoval na to, že jeho jediným príjmom je mzda z polovičného pracovného pomeru

vo výške cca 144 eur mesačne, žiadnym spôsobom však nepreukázal, že by sa akokoľvek

snažil zvýšiť svoj príjem aspoň čiastočne. Vzdelanie otca, v minulosti vykonávaná práca

a nadobudnutá prax v odbore, mu umožňujú dosahovať taký príjem, aby bol schopný plniť

svoju vyživovaciu povinnosť v dostatočnom rozsahu a pokiaľ poukazoval na svoj zhoršený

zdravotný stav, tento žiadnym spôsobom nepreukázal. Suma, na ktorú matka žiadala upraviť

vyživovaciu povinnosť otca plne zodpovedá veku a odôvodneným potrebám detí. Na strane

otca sa jedná o zdravého, ekonomicky schopného jedinca, ktorý je schopný si obstarať prácu,

z ktorej bude dosahovať príjem vo výške, ktorá mu umožní plniť vyživovaciu povinnosť. Súd

poukázal na to, že okolnosti vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva, na ktoré

poukazoval otec nesúvisia s konaním o úprave vyživovacej povinnosti k deťom. K návrhu

otca vypočuť v konaní svedkov – starých rodičov detí uviedol, že vykonanie tohto dôkazu

nepovažoval vzhľadom k predmetu konania za podstatné, pretože prípadné plnenie

poskytované zo strany iných príbuzných je založené na báze dobrovoľnosti.

Na odvolanie otca Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 27. mája 2014, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, keď dospel k záveru, že súd prvého

stupňa dostatočne zistil skutkový stav a na jeho základe vec správne právne posúdil. Uviedol,

že súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď zisťoval všetky skutočnosti podstatné

pre rozhodnutie o návrhu matky na zvýšenie vyživovacej povinnosti otca z hľadiska

súčasných odôvodnených potrieb maloletej A., a t.č. už plnoletého D., aj z hľadiska

schopností a možností rodičov, na výživu ktorých sú deti plne odkázané a tieto potom

v záujme zistenia podstatnej zmeny pomerov porovnal so skutočnosťami rozhodnými pre

určenie výživného v čase poslednej úpravy výživného. Vychádzajúc z okolností zistených

vykonaným dokazovaním zhodne so súdom prvého stupňa je toho názoru, že od posledného

rozhodovania o výživnom došlo na strane detí k zmene pomerov v rozsahu, ktorý je potrebné

premietnuť do výšky výživného. Zmena pomerov na strane detí je nesporná, keďže v roku

2004 A. navštevovala materskú školu a D. bol žiakom 1. ročníka základnej školy a teraz obe

deti študujú na stredných školách, sú v období dospievania, prudkého fyzického rastu, s čím

sú spojené zvýšené výdavky na stravu, oblečenie, hygienu a značná časť výdavkov detí je

spojená s ich štúdiom. Odvolací súd je toho názoru, že otec v danej veci nepreukázal

dostatočným spôsobom také skutočnosti, ktoré by mu bránili sa zamestnať a dosahovať

príjem, z ktorého by si mohol plniť vyživovaciu povinnosť k deťom v rozsahu, na ktorý majú

deti zo zákona nárok, nakoľko nepredložil v konaní žiadny relevantný dôkaz, z ktorého by

3

bolo možné dospieť k úvahe, že z objektívnych dôvodov nemôže pracovať a dosahovať

príjem zodpovedajúci jeho veku, vzdelaniu a praxi vo svojom odbore (grafik) a nepreukázal

ani odkázanosť rodičov na jeho starostlivosť, preto správne postupoval súd prvého stupňa,

keď jeho návrh na vykonanie dôkazov, a to výsluch jeho matky, v konaní nepripustil.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou otca, že mu postupom súdu bola odňatá možnosť

konať pred súdom (, ), nakoľko zo spisu, konkrétne

z protokolácie jeho výsluchu na pojednávaní 3. októbra 2013 nevyplýva, že by námietku

zaujatosti voči konajúcej sudkyni vzniesol. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací

súd podľa , v spojení s ustanovením

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie otec. Prípustnosť

dovolania odôvodnil ustanovením tvrdiac, že postupom odvolacieho

súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a bolo porušené právo na spravodlivý proces

v zmysle a nasl. a Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu

nie je dostatočne odôvodnené, je arbitrárne. Odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie

a neoboznámil odvolateľa s vyjadrením matky ani už plnoletého D. k odvolaniu,

ku ktorému mu neumožnil sa vyjadriť, čím taktiež došlo k odňatiu možnosti konať pred

súdom, nezohľadnil skutočnosti ním uvedené, ktoré by pravdivo objasnili skutkový stav,

čím došlo k tzv. inej vade konania. Odvolací súd sa nezaoberal dôvodmi, ktoré uvádzal

v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, a nevyporiadal sa ani s jeho tvrdením,

že matka hodnoverne nepreukázala odôvodnené potreby detí. Rozsudok odvolacieho súdu

považuje za nepreskúmateľný a preto ho navrhuje zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Matka navrhla zrejme dovolanie otca odmietnuť, pretože k odňatiu možnosti konať

pred súdom nedošlo. Rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za vecne správne a v konaní

neuvádzala nepravdivé tvrdenia.

Plnoletý D., ani kolízny opatrovník vyjadrenie k dovolaniu nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [ (poznámka

dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza v znení pred

1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( )

zastúpený advokátom ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

4

ods. 1 ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť

týmto opravným prostriedkom.

V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme,

je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok ( ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu ( ) alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým

súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Osobitne však treba zdôrazniť, že podľa dovolanie nie je prípustné

vo veciach upravených zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem

rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení

ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení. Uvedené ustanovenie teda vylučuje

prípustnosť dovolania žalobcu proti rozsudku o úprave výživného.

V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

sa rozhodlo vo veci upravenej Zákonom o rodine (vo veci zvýšenia vyživovacej povinnosti

otca k maloletej dcére a medzičasom plnoletému synovi). Nejde teda o rozsudok v zmysle

, ani 3 Nejde ani o rozsudok o obmedzení alebo pozbavení rodičovských

práv a povinností, alebo o pozastavení ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností

maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Napadnutý rozsudok nevykazuje znaky rozsudku, proti ktorému je dovolanie prípustné,

ale práve naopak, znaky rozsudku, v prípade ktorého je prípustnosť dovolania výslovne

zákonom vylúčená. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že dovolanie nie je v predmetnej veci

procesne prípustné; prípustnosť je výslovne vylúčená ustanovením

a o prípad výnimky z neprípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia

v predmetnej veci nejde.

S prihliadnutím na ustanovenie veta druhá , ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

(či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa ,

ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv

začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným

sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Vzhľadom na námietky dovolateľa a tiež s prihliadnutím na ustanovenie § 242

ods. 1, veta druhá , dovolací súd kládol dôraz na skúmanie tej vady, ktorej existenciu

dovolateľ v dovolaní namietal ( ).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti,

že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

6

mu právny poriadok priznáva. Dovolateľ tiež namieta, že odvolací súd porušil princíp

predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Dovolateľ namietal, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým,

že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, a to z dôvodu, že odvolací súd

sa nevyporiadal s jeho námietkami, nevyhodnotil a nepremietol ich do rozhodnutia jasným

a zrozumiteľným spôsobom, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením tejto procesnej vady konania namieta porušenie jeho práva

na spravodlivý súdny proces.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno

brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva

je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý

súdny proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi

názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ().

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník

konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade

s jeho požiadavkami a právnymi názormi ().

Do obsahu základného práva podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých

dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ).

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre

rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s.12, § 29, Hiro Balani

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyjadril k povinnosti

súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (por. napr. nález -30). Ústavný súd

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa ustanovenia v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho

sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca

(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti

považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku musí mať náležitosti uvedené v (

). Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť

postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí

byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní.

Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ,

je nepreskúmateľný.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový

stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa s ohľadom na vykonané

dokazovanie poukázal (s odvolaním na predchádzajúce rozhodnutie Okresného súdu

Bratislava III, sp. zn. z 8. júla 2004 v časti o výživnom) na to, že k zmene

pomerov došlo, a to na strane oboch detí, ktoré sú teraz študentmi stredných škôl. Súd prvého

stupňa následne tieto zmeny zhodnotil a dospel k záveru, že otec nepreukázal dostatočným

spôsobom také skutočnosti, ktoré by mu bránili sa zamestnať a dosahovať príjem, z ktorého

by mohol plniť uloženú vyživovaciu povinnosť vzhľadom na jeho vek, vzdelanie a prax

v jeho odbore. Samotný fakt, že dovolateľ sa s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvého

stupňa nestotožňuje neznamená, že jeho zdôvodnenie nezodpovedá požiadavkám, ktoré

na túto časť rozsudku kladie vyššie citované zákonné ustanovenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že aj odvolací

súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Aj odvolací súd vzal do úvahy, že k podstatnej

zmene pomerov na strane detí došlo a otec zmenu pomerov na svojej strane nepreukázal, ani

zdravotný stav zabraňujúci mu riadne sa zamestnať a dosahovať príjem zodpovedajúci

jeho vzdelaniu a praxi, preto návrh na zvýšenie výživného považoval za dôvodný.

Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

K tejto námietke dovolateľa treba dodať, že táto sa týka skôr hodnotenia dôkazov

súdmi, ako nedostatkov ich odôvodnenia. Dovolací súd poukazuje na to, že nesprávne

hodnotenie vykonaných dôkazov nie je uvedené medzi prípustnými dôvodmi dovolania, ktoré

sú vymedzené v ustanovení až c/ Pre tento záver svedčí

9

i ustanovenie 243a ods.2, veta druhá , ktoré upravuje, že dovolací súd nevykonáva

dokazovanie. Súd rozhodujúci o dovolaní nepreskúmava správnosť a úplnosť skutkových

zistení, a to už len z toho dôvodu, že v konaní o tomto opravnom prostriedku nie je oprávnený

prehodnocovať vykonané dôkazy; na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu totiž

nemá možnosť dôkazy sám vykonávať ( veta druhá ). Keď najvyšší súd

nemôže vykonávať dokazovanie, tak nemôže iba na základe súdnych spisov preskúmať

správnosť hodnotenia dôkazov súdom, lebo si nemôže pre svoje rozhodnutie zabezpečiť

rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd,

ktorý dôkazy hodnotil.

Dovolateľ za procesný postup súdu, ktorým mu mala byť odňatá možnosť pred súdom

konať, označil to, že odvolací súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie.

Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda senátu

odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie,

b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje

dôležitý verejný záujem ( ). V ostatných prípadoch možno o odvolaní

rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania ( ).

Z ustanovení a vyplýva, že (len) v prípadoch uvedených v

ods. 1 je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných prípadoch však môže

rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom, či v prípadoch, na ktoré

sa nevzťahuje ustanovenie , bude nariadené odvolacie pojednávanie,

rozhoduje odvolací súd sám.

V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.

Podľa právneho názoru dovolacieho súdu zodpovedal postup odvolacieho súdu

ustanoveniu a a nemal za následok procesnú vadu konania uvedenú

v

10

Dovolateľ zastáva tiež názor, že k procesnej vade konania zakladajúcej zmätočnosť

( ) došlo v dôsledku postupu súdov v procese dokazovania

a vyhodnocovania jeho výsledkov. Namieta, že súdy nevykonali všetky dôkazy, ktoré

navrhol, vykonané dôkazy nevyhodnotili správne a rozhodli bez úplného zistenia

rozhodujúcich skutkových okolností.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci

dokazovania vykonané, je však vždy vecou súdu ( ), a nie účastníkov

konania (por. tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten –

ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne

k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle

(por. R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky

navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno

vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa

prípustné (por. R 125/1999, R 6/2000).

Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod

zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle f/ (por. viaceré rozhodnutia

najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , , ,

a ). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde,

nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba

dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení,

už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože

(na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť

vykonávať dokazovanie – por. , in fine („dokazovanie však nevykonáva“).

Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

11

Pre prípad, že dovolateľ za procesnú vadu konania v zmysle

považuje tiež to, že napadnutý rozsudok (podľa neho) spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ), dovolací súd uvádza, že ani nesprávne právne

posúdenie veci nezakladá prípustnosť dovolania (por. tiež R 54/2012). Nejde totiž o vadu

konania uvedenú v , ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený

v ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

K námietke, že dovolateľovi nebolo doručené vyjadrenie matky a medzičasom

plnoletého D. k jeho odvolaniu, v dôsledku čoho nemal možnosť vyjadriť sa k nemu, senát

najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v preskúmavanej veci, poukazuje na to, že k danej

problematike v minulosti zaujal právne závery vo viacerých rozhodnutiach vydaných do 13.

januára 2015 (por. sp. zn. , , , ),

v ktorých opakovane konštatoval nasledovné:

Ak nejde o prípad uvedený v druhej vete , doručí súd prvého stupňa

odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej,

vyzve účastníkov na vyjadrenie k odvolaniu; iná povinnosť mu z týchto ustanovení

nevyplýva. Z teda nevyplýva povinnosť odvolacieho súdu

predložiť druhému účastníkovi konania spätne na zaujatie stanoviska vyjadrenie druhého

účastníka konania k opravnému prostriedku. Súd nie je povinný donekonečna udržiavať stav

konfrontácie medzi podaniami účastníkov konania – je iba na jeho posúdení, kde je rozumná

hranica takúto konfrontáciu ukončiť (, , ).

Pokiaľ má odvolací súd k dispozícii potrebné argumenty, ako aj pri dodržaní dikcie

ustanovenia pristúpi k rozhodnutiu vo veci samej (por. tiež ,

, , .). Odňatie možnosti pred súdom konať

nezakladá teda sama skutočnosť, že odvolateľovi nebolo predložené vyjadrenie druhej

procesnej strany k jeho odvolaniu. Obdobné právne závery boli vyslovené aj v ďalších

rozhodnutiach najvyššieho súdu (por. napríklad sp. zn. a ). Iný

pohľad na realizáciu práva účastníka oboznámiť sa s vyjadrením procesnej protistrany

by mohol v praxi znamenať neustály (neprestajne sa opakujúci a nikdy nekončiaci) proces

vyjadrovania sa jedného účastníka konania k vyjadreniu druhého účastníka konania; takýto

pohľad by mohol mať až znaky prílišného právneho formalizmu, odporujúceho materiálnemu

chápaniu princípu právneho štátu.

12

Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková

proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti

vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel

Európsky súd pre ľudské práva k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne

nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila

v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv

na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť

sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia.

V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali

možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci

a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie,

a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd

takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé

konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť,

že vyjadrenie matky (por. č.l. 47 až 48 spisu) a vyjadrenie D. (por. č.l. 95) k odvolaniu otca

(por. č.l. 37 až 40) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a otcovi mala byť

preto daná možnosť oboznámiť sa s týmito vyjadreniami. V danom prípade táto možnosť

nebola otcovi vytvorená, preto opodstatnene tvrdí, že mu tým bola odňatá možnosť pred

súdom konať ( ).

Vzhľadom na to, že v konaní bola dovolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať,

je jeho dovolanie nielen prípustné ( ), ale aj opodstatnené (

ods. 2 písm. a/ ). Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania ( ).

13

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. septembra 2015

JUDr. Edita B a k o š o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová