Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
f15/397429.dc7287.pdf
PDF · 196.12 KB
No categories available
3Cdo/229/2013
Najvyšší súd 3 Cdo 229/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ B., a.s., so sídlom
v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. J. J., advokátom so sídlom v B., 2/ M. T., bývajúcej v B.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. A. V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti
odporcom 1/ R. K., bývajúcej v H., 2/ I. P., bývajúcemu v D., zastúpeným A., s.r.o. so sídlom
v B., IČO: X., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod
sp. zn. 11 C 421/2008, o dovolaní odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 12. marca 2012 sp. zn. 6 Co 141/2011, takto
rozhodol:
Najvyšší súd z r u š u j e
1. rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2012 sp. zn. 6 Co 141/2011
v dovolaním napadnutom zmeňujúcom výroku,
2. uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2013 sp. zn. 6 Co 264/2012
vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho
konania.
Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 22. júna 2011 č.k. 11 C 421/2008-528 v znení
opravného uznesenia tohto súdu z 27. júla 2011 č.k. 11 C 421/2008-670 zamietol návrh,
ktorým sa navrhovatelia 1/ a 2/ domáhali, aby súd určil, ţe navrhovateľ 1/ je v podiele 1/7
spoluvlastníkom pozemku v katastrálnom území D. zapísaného v pozemkovej knihe vo
vloţke č. X. ako parcela č. X. - roľa vo výmere X. m2 a v katastri nehnuteľností na liste
vlastníctva č. X. ako parcela č. X. - orná pôda vo výmere X. m2 (ďalej len „sporný
pozemok“). Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, ţe
sporný pozemok bol predmetom konania o dedičstve po poručiteľovi Š. K., ktorý zomrel X.;
v zmysle rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava – mesto z 21. januára 1975 sp. zn. D
2639/74 (ďalej len „rozhodnutie o dedičstve I.“) nadobudol spoluvlastníctvo sporného
pozemku dedič L. K. (v prejednávanej veci vystupujúci v procesnom postavení vedľajšieho
účastníka). Ten istý spoluvlastnícky podiel bol ale predmetom konania aj po inom
poručiteľovi rovnakého mena; podľa obsahu uznesenia Obvodného súdu Bratislava 4
z 30. apríla 1993 sp. zn. D 113/1993 o dedičstve po poručiteľovi Š. K., ktorý zomrel X. (ďalej
len „rozhodnutie o dedičstve II.“), ho nadobudli odporcovia 1/ a 2/, obaja v podiele po 1/2.
V rozhodnutí o dedičstve I. nie je dostatočne špecifikovaný predmet dedenia (aţ na údaj
o tom, ţe ide o pôdu v uţívaní jednotného roľníckeho druţstva nie je v ňom predmet dedenia
ničím konkretizovaný) a je zrejmé, ţe uţ v priebehu dedičského konania panovala neistota
v tom, či poručiteľ je skutočne právnym predchodcom vedľajšieho účastníka. Vedľajší
účastník sám nevedel spresniť, kde sa nachádza sporný pozemok a nepodarilo sa mu
preukázať, ţe so sporným pozemkom nakladal ako vlastník (medziiným ničím nedoloţil, ţe
komunikoval s druţstvom). Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa vedľajší účastník
nenadobudol spoluvlastníctvo sporného pozemku právnym titulom vydrţania. Neskôr preto
nemohol platne uzatvoriť právne úkony, ktorými nakladal so sporným pozemkom. Z týchto
dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľa 1/ zamietol ako neopodstatnený, návrh
navrhovateľky 2/ zamietol s odôvodnením, ţe nemá naliehavý právny záujem na
poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.), lebo ani v prípade vyhovenia návrhu by nedošlo
k zmene jej právneho postavenia.
Na odvolanie navrhovateľov a vedľajšieho účastníka Krajský súd v Bratislave
rozsudkom z 12. marca 2012 sp. zn. 6 Co 141/2011 rozsudok súdu prvého stupňa: a/ zmenil
určiac, ţe navrhovateľ 1/ je v podiele 1/2 spoluvlastníkom sporného pozemku, b/ potvrdil
vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľky 2/. V odôvodnení uviedol, ţe súd
prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil rozhodujúce skutkové okolnosti, právne ich však
nesprávne posúdil. Podstatným pre rozhodnutie v danej veci bolo, či vedľajší účastník
nadobudol spoluvlastníctvo 1/7 sporného pozemku právnym titulom vydrţania. Ak totiţ
spoluvlastníctvo takto nadobudol, pričom na základe dohody o vyrovnaní zníţených
dedičských podielov sa podielovou spoluvlastníčkou sporného pozemku (v 1/14) stala
aj navrhovateľka 2/, vedľajšiemu účastníkovi a navrhovateľke 2/ nič nebránilo, aby
spoluvlastnícky podiel predali právnemu predchodcovi navrhovateľa 1/. Odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil podstatu vydrţania, ako aj podmienky
nadobudnutia vlastníctva vydrţaním a konštatoval, ţe sa nestotoţnil so záverom
prvostupňového súdu, podľa ktorého vedľajší účastník takto nenadobudol spoluvlastníctvo
sporného pozemku. Poukázal na to, ţe vedľajší účastník a navrhovateľka 2/ boli účastníkmi
konania o dedičstve vedeného na Štátnom notárstve Bratislava – mesto pod sp. zn. D 2939/74.
Počiatočná neistota v tom, či spoluvlastnícky podiel na spornom pozemku má byť prejednaný
v tomto konaní, bola prekonaná; v prospech tohto záveru nasvedčuje skutočnosť, ţe štátne
notárstvo vydalo rozhodnutie o dedičstve I. bez toho, aby dedičov vyzvalo na predloţenie
doplňujúcich dôkazov. Uvedené rozhodnutie treba v danom prípade povaţovať za titul, ktorý
mohol vo vedľajšom účastníkovi vyvolať vnútorné presvedčenie, ţe je spoluvlastníkom
sporného pozemku. Pri beţnej opatrnosti nebolo od neho moţné vyţadovať, aby sa priebeţne
zaujímal o to, či skutočne je podielovým spoluvlastníkom. Absenciu jeho dobrej viery,
nemoţno vyvodiť len z toho, ţe nekomunikoval s jednotným roľníckym druţstvom, ktoré
malo sporný pozemok v uţívaní. V tom čase bolo totiţ všeobecne známou skutočnosťou, ţe
tieto druţstvá mali k pozemkom v ich uţívaní právo trvalého a bezodplatného uţívania,
pri ktorom vlastníkom uţívaných pozemkov patrilo iba tzv. holé vlastníctvo. Pri takomto
uţívaní bolo beţné, ţe vlastníci často ani nevedeli, kde konkrétne sa ich pozemok nachádza.
Preto ani skutočnosť, ţe vedľajší účastník nevedel konkretizovať umiestnenie sporného
pozemku, nič nemení na tom, ţe bol jeho dobromyseľným uţívateľom. Vedľajší účastník bol
vzhľadom na to najneskôr dňom právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve I. (teda dňom
21. januára 1975) oprávneným drţiteľom podielu 1/7 sporného pozemku. Vedľajší účastník
sa dňom 1. januára 1992, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 509/1991 Zb. novelizujúci
ustanovenia Občianskeho zákonníka o vydrţaní, stal spoluvlastníkom sporného pozemku
v uvedenom podiele, a to právnym titulom vydrţania. Sporný pozemok mal totiţ v oprávnenej
a nerušenej drţbe nepretrţite po dobu 10 rokov (do vydrţacej doby treba započítať aj dobu
pred 1. januárom 1992). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe
návrhu navrhovateľa 1/ vyhovel. Na odôvodnenie potvrdzujúceho výroku svojho rozsudku
uviedol, ţe sa stotoţnil s právnym záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého
navrhovateľka 2/ v konaní nepreukázala, ţe má naliehavý právny záujem na ňou
poţadovanom určení (§ 80 písm. c/ O.s.p.).
Okresný súd Bratislava IV uznesením z 10. apríla 2012 č.k. 11 C 421/2008-622 uloţil
navrhovateľom a vedľajšiemu účastníkovi povinnosť nahradiť odporcom trovy konania
vo výške 156,86 €. Na odvolanie týchto účastníkov Krajský súd v Bratislave uznesením
z 29. januára 2013 sp. zn. 6 Co 264/2012: a/ napadnuté uznesenie (na podklade aplikácie
§ 143 O.s.p.) zmenil tak, ţe navrhovatelia sú povinní zaplatiť odporcom náhradu trov konania
156,86 €, b/ konanie o odvolaní vedľajšieho účastníka zastavil s odôvodnením, ţe vedľajší
účastník medzičasom zomrel a jeho právni nástupcovia súdu oznámili, ţe nevstupujú
do konania, c/ navrhovateľom uloţil povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov odvolacieho
konania 44,38 € (§ 142 ods. 1 O.s.p.).
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie odporcovia 1/ a 2/
namietajúc, ţe im v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.)
tým, ţe odvolací súd sa nedostatočne vyporiadal s ich odvolacími dôvodmi a opodstatnenosť
ich odvolacej argumentácie dostatočne nepreskúmal. Odôvodnenie napadnutého rozsudku
je nepreskúmateľné, lebo z neho (medziiným) nevyplýva, ţe sa 20. februára 2012 uskutočnilo
pojednávanie a ţe do spisu bolo zaloţené podanie odporcov 1/ a 2/ z 9. marca 2012. Odvolací
súd v dôsledku tohto nedal odporcom v priebehu konania efektívnu moţnosť argumentovať
k vecnej a procesnej stránke prejednávanej veci. I keď odvolací súd uviedol, ţe v celom
rozsahu vychádzal zo skutkových zistení prvostupňového súdu, nemoţno prehliadnuť, ţe
v skutočnosti zohľadnil (aj) iné skutkové okolnosti (týkajúce sa napríklad schopnosti
vedľajšieho účastníka konkretizovať lokalitu, v ktorej sa nachádza sporný pozemok,
resp. určitosti označenia sporného pozemku vo výroku rozhodnutia o dedičstve I.). Odvolací
súd pri rozhodovaní zrejme zohľadnil skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli
a prehliadol skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. V konaní tak došlo aj k procesnej vade
majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Dovolatelia
po vysvetlení, v čom podľa ich názoru spočíva vada konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.,
odvolaciemu súdu vytkli aj nesprávne právne posúdenie, na ktorom zaloţil svoje rozhodnutie.
Uviedli, ţe vedľajší účastník a navrhovateľka 2/ nikdy nesplnili kumulatívne stanovené
podmienky pre nadobudnutie spoluvlastníckych práv právnym titulom vydrţania (najmä
vzhľadom na absenciu drţby a jej dobromyseľnosti). Namietli, ţe ak je správny názor
o vydrţaní v prípade vedľajšieho účastníka, o to viac mali súdy dospieť k názoru o vydrţaní
sporného pozemku odporcami. Podľa názoru dovolateľov „odvolací súd buď relevantnú
právnu normu (najmä § 129 ods. 1, 130 ods. 1, 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka) vôbec
nepouţil, alebo ju interpretoval natoľko arbitrárnym spôsobom, ţe navrhovatelia a vedľajší
účastník si mohli dovoliť tvrdiť vydrţanie bez akéhokoľvek preukázania splnenia prísnych
podmienok vydrţania“. Rozhodnutie o dedičstve I. bolo zaloţené len na náleţite
nepreukázaných tvrdeniach účastníkov dedičského konania, týmto rozhodnutím ale v ţiadnom
prípade nezaniklo spoluvlastníctvo skutočných spoluvlastníkov. Pokiaľ navrhovateľka 2/
a vedľajší účastník nenadobudli spoluvlastníctvo sporného pozemku, nemohlo byť v dôsledku
následných právnych úkonov platne prevedené na navrhovateľa 1/. Z týchto dôvodov
dovolatelia ţiadali zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť a vec v rozsahu
zrušenia vrátiť na ďalšie konanie, prípadne napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe návrh
sa zamieta.
Navrhovateľ 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe odporcovia 1/ a 2/ bezdôvodne
vytýkajú odvolaciemu súdu odňatie ich moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Nepravdivé je ich tvrdenie, podľa ktorého sa odvolací súd nevyporiadal s ich skutkovou
a právnou argumentáciou. Neopodstatnene tieţ namietajú, ţe súdy nevykonali všetky
navrhované dôkazy, nesprávne zistili rozhodujúce skutkové okolnosti a na tom základe
dospeli k nesprávnym skutkovým záverom. Právne posúdenie, na ktorom spočíva rozsudok
odvolacieho súdu, zodpovedá nielen zisteným skutočnostiam, ale tieţ právnej úprave
vydrţania. Z týchto dôvodov ţiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov
dovolacieho konania.
Navrhovateľka 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe odporcovia 1/ a 2/
v ich odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu uviedli len tie argumenty, ktoré z ich strany
odzneli uţ v konaní na súde prvého stupňa. Postup súdov pri zisťovaní rozhodujúcich
skutkových okolností zodpovedal Občianskemu súdnemu poriadku. Súd prvého stupňa, ktorý
rozhodol v prospech odporcov 1/ a 2/, sa podľa všetkého stotoţnil s podstatou ich skutkových
a právnych tvrdení. Podstata a väčšina relevantných skutkových okolností a argumentácie
účastníkov konania na oboch procesných stranách je obsiahnutá v prvostupňovom rozhodnutí.
Dôvody, so zreteľom na ktoré sa odvolací súd nestotoţnil s niektorými závermi súdu prvého
stupňa, sú náleţite vysvetlené na stranách 6 a 7 rozsudku odvolacieho súdu. Odporcovia
1/ a 2/ preto nedôvodne namietajú, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/
O.s.p. a § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Neopodstatnene tieţ namietajú, ţe rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţiadala preto dovolanie zamietnuť
a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.
Vedľajší účastník vo vyjadrení k dovolaniu poprel opodstatnenosť argumentácie
odporcov 1/ a 2/. V danom prípade bolo vykonané dostatočné dokazovanie, ktoré viedlo
k riadnemu zisteniu rozhodujúcich skutkových okolností. Nedôvodné je tvrdenie dovolateľov,
ţe odvolací súd sa nedostatočne vyporiadal s ich argumentáciou v priebehu odvolacieho
konania. Ak je súdom prvého stupňa dostatočne zistený skutkový stav, odvolací súd môţe
na ňom zaloţiť svoje rozhodnutie aj vtedy, keď sa nestotoţňuje s niektorým čiastkovým
skutkovým zistením prvostupňového súdu. V ďalšom vedľajší účastník – zopakujúc svoje
skoršie tvrdenia o skutkových okolnostiach, za ktorých nadobudol spoluvlastníctvo spornému
pozemku – vyslovil názor, ţe splnil všetky kumulatívne stanovené podmienky vydrţania
a následne (uţ ako spoluvlastník) platne nakladal s predmetom svojho spoluvlastníctva.
Z týchto dôvodov ţiadal dovolanie zamietnuť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)]
po zistení, ţe dovolanie podali včas odporcovia 1/ a 2/ (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení v súlade
so zákonom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno podľa zákona
napadnúť dovolaním (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) skúmal, či je ich dovolanie opodstatnené.
1. V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými
v § 237 O.s.p. (viď ďalej 2.) a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (viď ďalej 3.).
2. O procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p. ide vtedy, a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci
sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu
rozhodoval senát.
Vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolaní
namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo.
Odporcovia v dovolaní namietajú, ţe v preskúmavanej veci sa odvolací súd dopustil
procesných nesprávností, ktoré majú znaky vady uvedenej v § 237 písm. f/ O.s.p.
Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup
súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka
konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi
konania jeho procesné práva [v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom
konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie
ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených
zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť
sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný
na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk
(§ 158 ods. 2 O.s.p.)].
2.1. K tej časti dovolania, v ktorej odporcovia namietajú procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tvrdiac, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je vzhľadom
na nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, ţe judikatúra
najvyššieho súdu uţ dávnejšie (viď judikát R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť
rozhodnutia za tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Správnosť takého
nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam
najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s predmetným judikátom
(viď sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015).
Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré
bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
I keď dovolací súd oboznámením sa so spisom a napadnutým rozsudkom dospel
k záveru, ţe zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu je sčasti nepreskúmateľný
(viď ďalej 3.2.), zastáva názor, ţe v okolnostiach prejednávanej veci ide o procesnú
nesprávnosť takej intenzity, ktorá nedáva ţiadny podklad pre uplatnenie druhej vety
predmetného stanoviska.
2.2. Odporcovia tvrdia, ţe odvolací súd postupoval nesprávne pri zisťovaní
a vyhodnocovaní rozhodujúcich skutkových okolností a ţe im tým odňal moţnosť konať
Dovolací súd k tomu uvádza, ţe v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo
nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi
najvyššieho súdu povaţovaný za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá procesnú vadu vymenovanú v § 237 písm. f/ O.s.p., lebo sa ním
účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá vadu konania v zmysle
uvedeného ustanovenia (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
3. Podľa názoru odporcov 1/ a 2/ došlo v predmetnom konaní k tzv. inej procesnej
vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). O inú
(v § 237 O.s.p. neuvedenú) vadu ide – medziiným – v prípade nepreskúmateľnosti
rozhodnutia (viď R 111/1998 a vyššie citované zjednocujúce stanovisko R 2/2016)
a procesných nesprávností pri vykonávaní dokazovania. I keď procesná vada takejto
povahy prípustnosť dovolania nezakladá (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 134/2010,
6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011), predstavuje relevantný dovolací dôvod,
ktorý moţno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní.
3.1. Podľa názoru dovolateľov sa odvolací súd dopustil procesnej nesprávnosti
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. tým, ţe rozhodnutie zaloţil na skutkových okolnostiach,
ktoré neboli predmetom dokazovania.
V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa za základ pre svoje
rozhodnutie povaţoval zistenie, ţe právny predchodca vedľajšieho účastníka nebol
spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Vedľajší účastník bol v rozhodnutí o dedičstve I.
uvedený ako dedič sporného pozemku, toto rozhodnutie nebolo však moţné povaţovať
za titul, z ktorého by mohol vyvodzovať úplnú istotu (dobromyseľnosť), ţe je oprávneným
drţiteľom spoluvlastníckeho podielu 1/7 sporného pozemku, lebo uţ v čase prebiehajúceho
konania mal vedomosť o tom, ţe v pozemkovej knihe bolo zapísaných viacero vlastníkov
s menom Š. K.. So zreteľom na absenciu dobromyseľnej drţby prvostupňový súd uzavrel, ţe
vedľajší účastník nenadobudol predmetný spoluvlastnícky podiel právnym titulom vydrţania.
V nadväznosti na to prvostupňový súd ani bliţšie neskúmal, či vedľajší účastník platne
uzatvoril s navrhovateľkou 2/ dohodu o vyrovnaní zníţených dedičských podielov a neskôr
spolu s ňou zmluvu o prevode ich spoluvlastníckych podielov (po 1/14) na právneho
predchodcu navrhovateľa 1/.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe sa stotoţnil so zistením prvostupňového
súdu, podľa ktorého právny predchodca vedľajšieho účastníka nebol spoluvlastníkom
sporných nehnuteľností. Skutočnosť, ţe vedľajší účastník bol v rozhodnutí o dedičstve I.
uvedený ako dedič sporného pozemku, mohla v ňom však vyvolať vnútorné presvedčenie, ţe
na jeho základe je oprávneným drţiteľom spoluvlastníckeho podielu 1/7 sporného pozemku.
Vzhľadom na to, ţe drţba predmetného podielu zo strany vedľajšieho účastníka bola
dobromyseľná a nerušená po stanovenú dobu, nadobudol sporný pozemok 1. januárom 1992
do podielového spoluvlastníctva právnym titulom vydrţania. V konaní bolo preukázané, ţe
vedľajší účastník neskôr uzatvoril s navrhovateľkou 2/ dohodu o vyrovnaní zníţených
dedičských podielov a následne obaja spoločne ako predávajúci zmluvu o prevode podielu 1/7
sporného spoluvlastníckeho na právneho predchodcu navrhovateľa 1/.
Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ţe „v celom rozsahu
vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý však po právnej stránke
posúdil inak. Preto nebolo potrebné dopĺňať, resp. opakovať dokazovanie“. Odvolací súd
pri tomto konštatovaní prehliadol, ţe prvostupňový súd sa pri posudzovaní opodstatnenosti
návrhu na určenie, ţe navrhovateľ 1/ je spoluvlastníkom 1/7 sporného pozemku, dostal len
po prejudiciálne vyriešenie otázky, či vedľajší účastník nadobudol tento spoluvlastnícky
podiel právnym titulom vydrţania, na základe výsledku ktorého (po závere o nesplnení
podmienok vydrţania) návrh bez ďalšieho zamietol.
Je teda zrejmé, ţe odvolací súd v danom prípade rozhodol bez toho, aby bol predtým
vykonaným dokazovaním obstaraný dostatok skutkových zistení o okolnostiach, za ktorých
boli uzatvorené viaceré právne úkony – dohoda o vyrovnaní zníţených dedičských podielov,
zmluva o prevode spoluvlastníckeho podielu 1/7 na právneho predchodcu navrhovateľa 1/,
resp. následne na navrhovateľa 1/. Bez takéhoto dokazovania nemal odvolací súd vytvorený
náleţitý podklad pre svoje rozhodnutie.
3.2. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je tieţ nepreskúmateľný.
Rozhodnutie súdu (aţ na zákonné výnimky – viď napr. § 157 ods. 4 O.s.p. alebo § 219
ods. 2 O.s.p.) musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie. V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p.
musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku
rozsudku. Súd sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho
myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený s poukazom na všetky rozhodujúce
skutkové okolnosti a tieţ ich právne posúdenie. Právne závery súdu môţu byť dostatočne
preskúmateľné len vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke
predmet konania a následne podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona
alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako interpretoval aplikované ustanovenia a prečo
pod ne podriadil zistený skutkový stav. V rozhodnutí súdu musí byť jasne a zrozumiteľne
vysvetlený myšlienkový postup súdu vo všetkých, pre posúdenie veci významných, otázkach.
Pri tom, samozrejme, platí, ţe súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný, určujúci význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (viď aj viaceré rozhodnutia
ústavného súdu, napríklad sp. zn. IV. ÚS 115/03 a II. ÚS 78/05). Treba mať na pamäti
aj to, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok
a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s prvostupňovým rozsudkom vytvára
ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.
Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, ţe vedľajší účastník nadobudol sporný pozemok
v podiele 1/7 vydrţaním (1. januára 1992), mal medziiným vysvetliť, na základe čoho mohol
30. apríla 1993 platne uzatvoriť s navrhovateľkou 2/ dohodu o vyrovnaní zníţených
dedičských podielov, keď takúto dohodu v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. o úprave
niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam bol vecne legitimovaný (ako povinná
osoba) uzatvoriť na jednej strane iba ten, kto dedením nadobudol určitú nehnuteľnosť
v podiele presahujúcom jeho dedičský podiel, a to len preto, ţe išlo o nehnuteľnosť v uţívaní
„socialistickej organizácie“, a na druhej strane ten (oprávnená osoba), koho dedičský podiel
bol takto zníţený. Rovnako mal v odôvodnení napadnutého rozsudku odôvodniť, z čoho
následne vyvodil, ţe sú platné aj neskoršie právne úkony týkajúce sa prevodu sporného
pozemku v podiele 1/7. Rozhodnutie odvolacieho súdu ale takéto vysvetlenie neobsahuje.
V nadväznosti na obsah predchádzajúcich odsekov najvyšší súd poznamenáva, ţe
dovolacie konanie má prieskumnú povahu – najvyšší súd v dovolacom konaní preskúmava
napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo. Súdy niţších stupňov v občianskom
súdnom konaní spravidla riešia viacero skutkových a právnych otázok. Mnohé z týchto otázok
sú z pohľadu konania (alebo sporu) ako celku iba čiastkovej povahy a predstavujú reťazec
po sebe idúcich a nasledujúcich otázok (riešení), v ktorom neskôr riešená otázka neraz
vychádza z výsledkov riešenia skôr nastolenej otázky. Proces zisťovania rozhodujúcich
skutkových okolností a prijímania právnych záverov je v dôsledku toho zároveň aj procesom
postupného vylučovania všetkých tých alternatív, ktoré prichádzali do úvahy v rámci ešte
neúplne zisteného skutkového stavu, následne však, po zistení rozhodujúcich skutkových
a právnych okolností, sa ukázali ako neopodstatnené. Najvyšší súd v konaní o dovolaní
zohľadňuje a akceptuje túto postupnosť; pokiaľ však pri prieskume zistí, ţe nebola správne
vyriešená alebo vysvetlená taká čiastková otázka, ktorá mala v tej – ktorej veci kľúčový
význam v tom zmysle, ţe od nej záviselo správne vyriešenie viacerých ďalších otázok
odvíjajúcich sa od zvoleného riešenia, obmedzí svoj prieskum iba na konštatovanie zistenej
nesprávnosti (procesného nedostatku). Najvyšší súd v takom prípade uţ neuskutočňuje ďalší
prieskum a nevyjadruje sa vopred ku všetkým alternatívam, ktoré hypoteticky vyplývajú
alebo môţu vyplývať z otázky nevyriešenej alebo otázky, riešenie ktorej nebolo dostatočne
odôvodnené alebo vysvetlené. Ak v konaní o dovolaní vyjde najavo, ţe súd otázku takejto
povahy nevyriešil alebo ju vyriešil nesprávne alebo prijaté riešenie vôbec v rozhodnutí
nevysvetlil, v dôsledku čoho sa z pohľadu prieskumného konania otvára viacero neistých (iba
moţných alebo alternatívnych či zatiaľ len teoretických) do úvahy prichádzajúcich
skutkových a právnych situácií, obmedzí sa najvyšší súd len na konštatovanie toho
prieskumného záveru, ku ktorému sa bolo moţné dostať s istotou. Bolo by v rozpore s účelom
dovolacieho konania a tieţ prieskumnou povahou tohto konania, pokiaľ by najvyšší súd
v rámci prieskumu narábal s viacerými alternatívami a zaoberal sa tými obsahovými časťami
dovolania, ktoré môţu byť relevantné a opodstatnené iba v prípade dodatočného
nadobudnutia istoty, o ktorú z viacerých alternatív v danej veci ide alebo môţe ísť.
4. V dovolaní sa namieta, ţe napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym
posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú právnu
normu a pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery.
Dovolateľmi 1/ a 2/ napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu nebolo moţné
v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov,
lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu nemohli byť v dovolacom konaní (vzhľadom
na uţ spomenuté tzv. iné vady konania) pre toto posúdenie dostatočným podkladom.
5. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním
napadnutom výroku zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.); ako súvisiace zrušil tieţ neskôr vydané
uznesenie odvolacieho súdu (č.l. 704 spisu) vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o trovách
prvostupňového a odvolacieho súdu, a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie.
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. februára 2016
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková