Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cdo/229/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ B., a.s., so sídlom

v B., IČO: X., zastúpeného JUDr. J. J., advokátom so sídlom v B., 2/ M. T., bývajúcej v B.,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. A. V., s.r.o., so sídlom v B., IČO: X., proti

odporcom 1/ R. K., bývajúcej v H., 2/ I. P., bývajúcemu v D., zastúpeným A., s.r.o. so sídlom

v B., IČO: X., o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Bratislava IV pod

sp. zn. , o dovolaní odporcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu

v Bratislave z 12. marca 2012 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd z r u š u j e

1. rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 12. marca 2012 sp. zn.

v dovolaním napadnutom zmeňujúcom výroku,

2. uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 29. januára 2013 sp. zn.

vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o trovách prvostupňového a odvolacieho

konania.

Vec v rozsahu zrušenia vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava IV rozsudkom z 22. júna 2011 č.k. -528 v znení

opravného uznesenia tohto súdu z 27. júla 2011 č.k. -670 zamietol návrh,

ktorým sa navrhovatelia 1/ a 2/ domáhali, aby súd určil, ţe navrhovateľ 1/ je v podiele 1/7

spoluvlastníkom pozemku v katastrálnom území D. zapísaného v pozemkovej knihe vo

vloţke č. X. ako parcela č. X. - roľa vo výmere X. m2 a v katastri nehnuteľností na liste

vlastníctva č. X. ako parcela č. X. - orná pôda vo výmere X. m2 (ďalej len „sporný

pozemok“). Výsledkami vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa preukázané, ţe

sporný pozemok bol predmetom konania o dedičstve po poručiteľovi Š. K., ktorý zomrel X.;

2

v zmysle rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava – mesto z 21. januára 1975 sp. zn. D

2639/74 (ďalej len „rozhodnutie o dedičstve I.“) nadobudol spoluvlastníctvo sporného

pozemku dedič L. K. (v prejednávanej veci vystupujúci v procesnom postavení vedľajšieho

účastníka). Ten istý spoluvlastnícky podiel bol ale predmetom konania aj po inom

poručiteľovi rovnakého mena; podľa obsahu uznesenia Obvodného súdu Bratislava 4

z 30. apríla 1993 sp. zn. D 113/1993 o dedičstve po poručiteľovi Š. K., ktorý zomrel X. (ďalej

len „rozhodnutie o dedičstve II.“), ho nadobudli odporcovia 1/ a 2/, obaja v podiele po 1/2.

V rozhodnutí o dedičstve I. nie je dostatočne špecifikovaný predmet dedenia (aţ na údaj

o tom, ţe ide o pôdu v uţívaní jednotného roľníckeho druţstva nie je v ňom predmet dedenia

ničím konkretizovaný) a je zrejmé, ţe uţ v priebehu dedičského konania panovala neistota

v tom, či poručiteľ je skutočne právnym predchodcom vedľajšieho účastníka. Vedľajší

účastník sám nevedel spresniť, kde sa nachádza sporný pozemok a nepodarilo sa mu

preukázať, ţe so sporným pozemkom nakladal ako vlastník (medziiným ničím nedoloţil, ţe

komunikoval s druţstvom). Podľa právneho názoru súdu prvého stupňa vedľajší účastník

nenadobudol spoluvlastníctvo sporného pozemku právnym titulom vydrţania. Neskôr preto

nemohol platne uzatvoriť právne úkony, ktorými nakladal so sporným pozemkom. Z týchto

dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľa 1/ zamietol ako neopodstatnený, návrh

navrhovateľky 2/ zamietol s odôvodnením, ţe nemá naliehavý právny záujem na

poţadovanom určení ( ), lebo ani v prípade vyhovenia návrhu by nedošlo

k zmene jej právneho postavenia.

Na odvolanie navrhovateľov a vedľajšieho účastníka Krajský súd v Bratislave

rozsudkom z 12. marca 2012 sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa: a/ zmenil

určiac, ţe navrhovateľ 1/ je v podiele 1/2 spoluvlastníkom sporného pozemku, b/ potvrdil

vo výroku, ktorým bol zamietnutý návrh navrhovateľky 2/. V odôvodnení uviedol, ţe súd

prvého stupňa v dostatočnom rozsahu zistil rozhodujúce skutkové okolnosti, právne ich však

nesprávne posúdil. Podstatným pre rozhodnutie v danej veci bolo, či vedľajší účastník

nadobudol spoluvlastníctvo 1/7 sporného pozemku právnym titulom vydrţania. Ak totiţ

spoluvlastníctvo takto nadobudol, pričom na základe dohody o vyrovnaní zníţených

dedičských podielov sa podielovou spoluvlastníčkou sporného pozemku (v 1/14) stala

aj navrhovateľka 2/, vedľajšiemu účastníkovi a navrhovateľke 2/ nič nebránilo, aby

spoluvlastnícky podiel predali právnemu predchodcovi navrhovateľa 1/. Odvolací súd

v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil podstatu vydrţania, ako aj podmienky

nadobudnutia vlastníctva vydrţaním a konštatoval, ţe sa nestotoţnil so záverom

3

prvostupňového súdu, podľa ktorého vedľajší účastník takto nenadobudol spoluvlastníctvo

sporného pozemku. Poukázal na to, ţe vedľajší účastník a navrhovateľka 2/ boli účastníkmi

konania o dedičstve vedeného na Štátnom notárstve Bratislava – mesto pod sp. zn. D 2939/74.

Počiatočná neistota v tom, či spoluvlastnícky podiel na spornom pozemku má byť prejednaný

v tomto konaní, bola prekonaná; v prospech tohto záveru nasvedčuje skutočnosť, ţe štátne

notárstvo vydalo rozhodnutie o dedičstve I. bez toho, aby dedičov vyzvalo na predloţenie

doplňujúcich dôkazov. Uvedené rozhodnutie treba v danom prípade povaţovať za titul, ktorý

mohol vo vedľajšom účastníkovi vyvolať vnútorné presvedčenie, ţe je spoluvlastníkom

sporného pozemku. Pri beţnej opatrnosti nebolo od neho moţné vyţadovať, aby sa priebeţne

zaujímal o to, či skutočne je podielovým spoluvlastníkom. Absenciu jeho dobrej viery,

nemoţno vyvodiť len z toho, ţe nekomunikoval s jednotným roľníckym druţstvom, ktoré

malo sporný pozemok v uţívaní. V tom čase bolo totiţ všeobecne známou skutočnosťou, ţe

tieto druţstvá mali k pozemkom v ich uţívaní právo trvalého a bezodplatného uţívania,

pri ktorom vlastníkom uţívaných pozemkov patrilo iba tzv. holé vlastníctvo. Pri takomto

uţívaní bolo beţné, ţe vlastníci často ani nevedeli, kde konkrétne sa ich pozemok nachádza.

Preto ani skutočnosť, ţe vedľajší účastník nevedel konkretizovať umiestnenie sporného

pozemku, nič nemení na tom, ţe bol jeho dobromyseľným uţívateľom. Vedľajší účastník bol

vzhľadom na to najneskôr dňom právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve I. (teda dňom

21. januára 1975) oprávneným drţiteľom podielu 1/7 sporného pozemku. Vedľajší účastník

sa dňom 1. januára 1992, kedy nadobudol účinnosť novelizujúci

ustanovenia o vydrţaní, stal spoluvlastníkom sporného pozemku

v uvedenom podiele, a to právnym titulom vydrţania. Sporný pozemok mal totiţ v oprávnenej

a nerušenej drţbe nepretrţite po dobu 10 rokov (do vydrţacej doby treba započítať aj dobu

pred 1. januárom 1992). Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, ţe

návrhu navrhovateľa 1/ vyhovel. Na odôvodnenie potvrdzujúceho výroku svojho rozsudku

uviedol, ţe sa stotoţnil s právnym záverom prvostupňového súdu, podľa ktorého

navrhovateľka 2/ v konaní nepreukázala, ţe má naliehavý právny záujem na ňou

poţadovanom určení ( ).

Okresný súd Bratislava IV uznesením z 10. apríla 2012 č.k. -622 uloţil

navrhovateľom a vedľajšiemu účastníkovi povinnosť nahradiť odporcom trovy konania

vo výške 156,86 €. Na odvolanie týchto účastníkov Krajský súd v Bratislave uznesením

z 29. januára 2013 sp. zn. : a/ napadnuté uznesenie (na podklade aplikácie

) zmenil tak, ţe navrhovatelia sú povinní zaplatiť odporcom náhradu trov konania

156,86 €, b/ konanie o odvolaní vedľajšieho účastníka zastavil s odôvodnením, ţe vedľajší

účastník medzičasom zomrel a jeho právni nástupcovia súdu oznámili, ţe nevstupujú

do konania, c/ navrhovateľom uloţil povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov odvolacieho

konania 44,38 € ( ).

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie odporcovia 1/ a 2/

namietajúc, ţe im v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať ( )

tým, ţe odvolací súd sa nedostatočne vyporiadal s ich odvolacími dôvodmi a opodstatnenosť

ich odvolacej argumentácie dostatočne nepreskúmal. Odôvodnenie napadnutého rozsudku

je nepreskúmateľné, lebo z neho (medziiným) nevyplýva, ţe sa 20. februára 2012 uskutočnilo

pojednávanie a ţe do spisu bolo zaloţené podanie odporcov 1/ a 2/ z 9. marca 2012. Odvolací

súd v dôsledku tohto nedal odporcom v priebehu konania efektívnu moţnosť argumentovať

k vecnej a procesnej stránke prejednávanej veci. I keď odvolací súd uviedol, ţe v celom

rozsahu vychádzal zo skutkových zistení prvostupňového súdu, nemoţno prehliadnuť, ţe

v skutočnosti zohľadnil (aj) iné skutkové okolnosti (týkajúce sa napríklad schopnosti

vedľajšieho účastníka konkretizovať lokalitu, v ktorej sa nachádza sporný pozemok,

resp. určitosti označenia sporného pozemku vo výroku rozhodnutia o dedičstve I.). Odvolací

súd pri rozhodovaní zrejme zohľadnil skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli

a prehliadol skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo. V konaní tak došlo aj k procesnej vade

majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). Dovolatelia

po vysvetlení, v čom podľa ich názoru spočíva vada konania v zmysle ,

odvolaciemu súdu vytkli aj nesprávne právne posúdenie, na ktorom zaloţil svoje rozhodnutie.

Uviedli, ţe vedľajší účastník a navrhovateľka 2/ nikdy nesplnili kumulatívne stanovené

podmienky pre nadobudnutie spoluvlastníckych práv právnym titulom vydrţania (najmä

vzhľadom na absenciu drţby a jej dobromyseľnosti). Namietli, ţe ak je správny názor

o vydrţaní v prípade vedľajšieho účastníka, o to viac mali súdy dospieť k názoru o vydrţaní

sporného pozemku odporcami. Podľa názoru dovolateľov „odvolací súd buď relevantnú

právnu normu (najmä , ods. 1, ods. 1 ) vôbec

nepouţil, alebo ju interpretoval natoľko arbitrárnym spôsobom, ţe navrhovatelia a vedľajší

účastník si mohli dovoliť tvrdiť vydrţanie bez akéhokoľvek preukázania splnenia prísnych

podmienok vydrţania“. Rozhodnutie o dedičstve I. bolo zaloţené len na náleţite

nepreukázaných tvrdeniach účastníkov dedičského konania, týmto rozhodnutím ale v ţiadnom

prípade nezaniklo spoluvlastníctvo skutočných spoluvlastníkov. Pokiaľ navrhovateľka 2/

a vedľajší účastník nenadobudli spoluvlastníctvo sporného pozemku, nemohlo byť v dôsledku

následných právnych úkonov platne prevedené na navrhovateľa 1/. Z týchto dôvodov

dovolatelia ţiadali zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu zrušiť a vec v rozsahu

zrušenia vrátiť na ďalšie konanie, prípadne napadnutý rozsudok zmeniť tak, ţe návrh

sa zamieta.

Navrhovateľ 1/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, ţe odporcovia 1/ a 2/ bezdôvodne

vytýkajú odvolaciemu súdu odňatie ich moţnosti pred súdom konať ( ).

Nepravdivé je ich tvrdenie, podľa ktorého sa odvolací súd nevyporiadal s ich skutkovou

a právnou argumentáciou. Neopodstatnene tieţ namietajú, ţe súdy nevykonali všetky

navrhované dôkazy, nesprávne zistili rozhodujúce skutkové okolnosti a na tom základe

dospeli k nesprávnym skutkovým záverom. Právne posúdenie, na ktorom spočíva rozsudok

odvolacieho súdu, zodpovedá nielen zisteným skutočnostiam, ale tieţ právnej úprave

vydrţania. Z týchto dôvodov ţiadal dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov

dovolacieho konania.

Navrhovateľka 2/ vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, ţe odporcovia 1/ a 2/

v ich odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu uviedli len tie argumenty, ktoré z ich strany

odzneli uţ v konaní na súde prvého stupňa. Postup súdov pri zisťovaní rozhodujúcich

skutkových okolností zodpovedal . Súd prvého stupňa, ktorý

rozhodol v prospech odporcov 1/ a 2/, sa podľa všetkého stotoţnil s podstatou ich skutkových

a právnych tvrdení. Podstata a väčšina relevantných skutkových okolností a argumentácie

účastníkov konania na oboch procesných stranách je obsiahnutá v prvostupňovom rozhodnutí.

Dôvody, so zreteľom na ktoré sa odvolací súd nestotoţnil s niektorými závermi súdu prvého

stupňa, sú náleţite vysvetlené na stranách 6 a 7 rozsudku odvolacieho súdu. Odporcovia

1/ a 2/ preto nedôvodne namietajú, ţe v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 písm. f/

a Neopodstatnene tieţ namietajú, ţe rozsudok odvolacieho

súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Ţiadala preto dovolanie zamietnuť

a priznať jej náhradu trov dovolacieho konania.

Vedľajší účastník vo vyjadrení k dovolaniu poprel opodstatnenosť argumentácie

odporcov 1/ a 2/. V danom prípade bolo vykonané dostatočné dokazovanie, ktoré viedlo

k riadnemu zisteniu rozhodujúcich skutkových okolností. Nedôvodné je tvrdenie dovolateľov,

ţe odvolací súd sa nedostatočne vyporiadal s ich argumentáciou v priebehu odvolacieho

konania. Ak je súdom prvého stupňa dostatočne zistený skutkový stav, odvolací súd môţe

6

na ňom zaloţiť svoje rozhodnutie aj vtedy, keď sa nestotoţňuje s niektorým čiastkovým

skutkovým zistením prvostupňového súdu. V ďalšom vedľajší účastník – zopakujúc svoje

skoršie tvrdenia o skutkových okolnostiach, za ktorých nadobudol spoluvlastníctvo spornému

pozemku – vyslovil názor, ţe splnil všetky kumulatívne stanovené podmienky vydrţania

a následne (uţ ako spoluvlastník) platne nakladal s predmetom svojho spoluvlastníctva.

Z týchto dôvodov ţiadal dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a

ods. 1 (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny

poriadok v znení pred 1. januárom 2015, lebo dovolanie bolo podané pred týmto dňom)]

po zistení, ţe dovolanie podali včas odporcovia 1/ a 2/ ( ) zastúpení v súlade

so zákonom ( ) proti rozhodnutiu, ktoré moţno podľa zákona

napadnúť dovolaním ( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (

ods. 1 ) skúmal, či je ich dovolanie opodstatnené.

1. V zmysle môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v , b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne ( ) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými

v (viď ďalej 2.) a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (viď ďalej 3.).

2. O procesnú vadu konania uvedenú v ide vtedy, a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci

sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom,

g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu

rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle aţ e/ a neboli v dovolaní

namietané a v dovolacom konaní ich existencia ani nevyšla najavo.

Odporcovia v dovolaní namietajú, ţe v preskúmavanej veci sa odvolací súd dopustil

procesných nesprávností, ktoré majú znaky vady uvedenej v

Odňatím moţnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup

súdu, ktorý má za následok znemoţnenie realizácie procesných oprávnení účastníka

konania, ktoré mu poskytuje . O procesnú vadu v zmysle

písm. f/ ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi

konania jeho procesné práva [v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom

konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie

ich práv – viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených

zákonom ( ), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy ( ), vyjadriť

sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom ( ), byť predvolaný

na súdne pojednávanie ( ), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk

( )].

2.1. K tej časti dovolania, v ktorej odporcovia namietajú procesnú vadu konania

v zmysle tvrdiac, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je vzhľadom

na nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, ţe judikatúra

najvyššieho súdu uţ dávnejšie (viď judikát R 111/1998) povaţuje nepreskúmateľnosť

rozhodnutia za tzv. inú vadu konania ( ). Správnosť takého

nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tieţ rozhodnutia Ústavného

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) o sťaţnostiach proti tým rozhodnutiam

najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s predmetným judikátom

(viď sp. zn. , a ).

Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie

dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť

dovolania podľa “. Toto stanovisko, ktoré

bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod R 2/2016, povaţuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

I keď dovolací súd oboznámením sa so spisom a napadnutým rozsudkom dospel

k záveru, ţe zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu je sčasti nepreskúmateľný

(viď ďalej 3.2.), zastáva názor, ţe v okolnostiach prejednávanej veci ide o procesnú

nesprávnosť takej intenzity, ktorá nedáva ţiadny podklad pre uplatnenie druhej vety

predmetného stanoviska.

2.2. Odporcovia tvrdia, ţe odvolací súd postupoval nesprávne pri zisťovaní

a vyhodnocovaní rozhodujúcich skutkových okolností a ţe im tým odňal moţnosť konať

( ).

Dovolací súd k tomu uvádza, ţe v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo

nesprávnosti skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi

najvyššieho súdu povaţovaný za procesnú vadu konania v zmysle

(viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, a ).

Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované

dôkazy, nezakladá procesnú vadu vymenovanú v , lebo sa ním

účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).

Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle

Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie

z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá vadu konania v zmysle

uvedeného ustanovenia (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

a ).

3. Podľa názoru odporcov 1/ a 2/ došlo v predmetnom konaní k tzv. inej procesnej

vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ). O inú

(v neuvedenú) vadu ide – medziiným – v prípade nepreskúmateľnosti

rozhodnutia (viď R 111/1998 a vyššie citované zjednocujúce stanovisko R 2/2016)

9

a procesných nesprávností pri vykonávaní dokazovania. I keď procesná vada takejto

povahy prípustnosť dovolania nezakladá (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu

sp. zn. , , , , ,

, a ), predstavuje relevantný dovolací dôvod,

ktorý moţno úspešne uplatniť v procesne prípustnom dovolaní.

3.1. Podľa názoru dovolateľov sa odvolací súd dopustil procesnej nesprávnosti

v zmysle tým, ţe rozhodnutie zaloţil na skutkových okolnostiach,

ktoré neboli predmetom dokazovania.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa za základ pre svoje

rozhodnutie povaţoval zistenie, ţe právny predchodca vedľajšieho účastníka nebol

spoluvlastníkom sporných nehnuteľností. Vedľajší účastník bol v rozhodnutí o dedičstve I.

uvedený ako dedič sporného pozemku, toto rozhodnutie nebolo však moţné povaţovať

za titul, z ktorého by mohol vyvodzovať úplnú istotu (dobromyseľnosť), ţe je oprávneným

drţiteľom spoluvlastníckeho podielu 1/7 sporného pozemku, lebo uţ v čase prebiehajúceho

konania mal vedomosť o tom, ţe v pozemkovej knihe bolo zapísaných viacero vlastníkov

s menom Š. K.. So zreteľom na absenciu dobromyseľnej drţby prvostupňový súd uzavrel, ţe

vedľajší účastník nenadobudol predmetný spoluvlastnícky podiel právnym titulom vydrţania.

V nadväznosti na to prvostupňový súd ani bliţšie neskúmal, či vedľajší účastník platne

uzatvoril s navrhovateľkou 2/ dohodu o vyrovnaní zníţených dedičských podielov a neskôr

spolu s ňou zmluvu o prevode ich spoluvlastníckych podielov (po 1/14) na právneho

predchodcu navrhovateľa 1/.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu je zrejmé, ţe sa stotoţnil so zistením prvostupňového

súdu, podľa ktorého právny predchodca vedľajšieho účastníka nebol spoluvlastníkom

sporných nehnuteľností. Skutočnosť, ţe vedľajší účastník bol v rozhodnutí o dedičstve I.

uvedený ako dedič sporného pozemku, mohla v ňom však vyvolať vnútorné presvedčenie, ţe

na jeho základe je oprávneným drţiteľom spoluvlastníckeho podielu 1/7 sporného pozemku.

Vzhľadom na to, ţe drţba predmetného podielu zo strany vedľajšieho účastníka bola

dobromyseľná a nerušená po stanovenú dobu, nadobudol sporný pozemok 1. januárom 1992

do podielového spoluvlastníctva právnym titulom vydrţania. V konaní bolo preukázané, ţe

vedľajší účastník neskôr uzatvoril s navrhovateľkou 2/ dohodu o vyrovnaní zníţených

10

dedičských podielov a následne obaja spoločne ako predávajúci zmluvu o prevode podielu 1/7

sporného spoluvlastníckeho na právneho predchodcu navrhovateľa 1/.

Odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ţe „v celom rozsahu

vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý však po právnej stránke

posúdil inak. Preto nebolo potrebné dopĺňať, resp. opakovať dokazovanie“. Odvolací súd

pri tomto konštatovaní prehliadol, ţe prvostupňový súd sa pri posudzovaní opodstatnenosti

návrhu na určenie, ţe navrhovateľ 1/ je spoluvlastníkom 1/7 sporného pozemku, dostal len

po prejudiciálne vyriešenie otázky, či vedľajší účastník nadobudol tento spoluvlastnícky

podiel právnym titulom vydrţania, na základe výsledku ktorého (po závere o nesplnení

podmienok vydrţania) návrh bez ďalšieho zamietol.

Je teda zrejmé, ţe odvolací súd v danom prípade rozhodol bez toho, aby bol predtým

vykonaným dokazovaním obstaraný dostatok skutkových zistení o okolnostiach, za ktorých

boli uzatvorené viaceré právne úkony – dohoda o vyrovnaní zníţených dedičských podielov,

zmluva o prevode spoluvlastníckeho podielu 1/7 na právneho predchodcu navrhovateľa 1/,

resp. následne na navrhovateľa 1/. Bez takéhoto dokazovania nemal odvolací súd vytvorený

náleţitý podklad pre svoje rozhodnutie.

3.2. Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je tieţ nepreskúmateľný.

Rozhodnutie súdu (aţ na zákonné výnimky – viď napr. alebo

ods. 2 ) musí obsahovať úplné a výstiţné odôvodnenie. V súlade s

musí súd v odôvodnení rozsudku podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti výroku

rozsudku. Súd sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho

myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený s poukazom na všetky rozhodujúce

skutkové okolnosti a tieţ ich právne posúdenie. Právne závery súdu môţu byť dostatočne

preskúmateľné len vtedy, ak súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzí po skutkovej stránke

predmet konania a následne podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona

alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako interpretoval aplikované ustanovenia a prečo

pod ne podriadil zistený skutkový stav. V rozhodnutí súdu musí byť jasne a zrozumiteľne

vysvetlený myšlienkový postup súdu vo všetkých, pre posúdenie veci významných, otázkach.

Pri tom, samozrejme, platí, ţe súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný, určujúci význam, prípadne

11

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (viď aj viaceré rozhodnutia

ústavného súdu, napríklad sp. zn. a ). Treba mať na pamäti

aj to, ţe konanie pred súdom prvého stupňa a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok

a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu s prvostupňovým rozsudkom vytvára

ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.

Pokiaľ odvolací súd dospel k záveru, ţe vedľajší účastník nadobudol sporný pozemok

v podiele 1/7 vydrţaním (1. januára 1992), mal medziiným vysvetliť, na základe čoho mohol

30. apríla 1993 platne uzatvoriť s navrhovateľkou 2/ dohodu o vyrovnaní zníţených

dedičských podielov, keď takúto dohodu v zmysle o úprave

niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam bol vecne legitimovaný (ako povinná

osoba) uzatvoriť na jednej strane iba ten, kto dedením nadobudol určitú nehnuteľnosť

v podiele presahujúcom jeho dedičský podiel, a to len preto, ţe išlo o nehnuteľnosť v uţívaní

„socialistickej organizácie“, a na druhej strane ten (oprávnená osoba), koho dedičský podiel

bol takto zníţený. Rovnako mal v odôvodnení napadnutého rozsudku odôvodniť, z čoho

následne vyvodil, ţe sú platné aj neskoršie právne úkony týkajúce sa prevodu sporného

pozemku v podiele 1/7. Rozhodnutie odvolacieho súdu ale takéto vysvetlenie neobsahuje.

V nadväznosti na obsah predchádzajúcich odsekov najvyšší súd poznamenáva, ţe

dovolacie konanie má prieskumnú povahu – najvyšší súd v dovolacom konaní preskúmava

napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré mu predchádzalo. Súdy niţších stupňov v občianskom

súdnom konaní spravidla riešia viacero skutkových a právnych otázok. Mnohé z týchto otázok

sú z pohľadu konania (alebo sporu) ako celku iba čiastkovej povahy a predstavujú reťazec

po sebe idúcich a nasledujúcich otázok (riešení), v ktorom neskôr riešená otázka neraz

vychádza z výsledkov riešenia skôr nastolenej otázky. Proces zisťovania rozhodujúcich

skutkových okolností a prijímania právnych záverov je v dôsledku toho zároveň aj procesom

postupného vylučovania všetkých tých alternatív, ktoré prichádzali do úvahy v rámci ešte

neúplne zisteného skutkového stavu, následne však, po zistení rozhodujúcich skutkových

a právnych okolností, sa ukázali ako neopodstatnené. Najvyšší súd v konaní o dovolaní

zohľadňuje a akceptuje túto postupnosť; pokiaľ však pri prieskume zistí, ţe nebola správne

vyriešená alebo vysvetlená taká čiastková otázka, ktorá mala v tej – ktorej veci kľúčový

význam v tom zmysle, ţe od nej záviselo správne vyriešenie viacerých ďalších otázok

odvíjajúcich sa od zvoleného riešenia, obmedzí svoj prieskum iba na konštatovanie zistenej

nesprávnosti (procesného nedostatku). Najvyšší súd v takom prípade uţ neuskutočňuje ďalší

12

prieskum a nevyjadruje sa vopred ku všetkým alternatívam, ktoré hypoteticky vyplývajú

alebo môţu vyplývať z otázky nevyriešenej alebo otázky, riešenie ktorej nebolo dostatočne

odôvodnené alebo vysvetlené. Ak v konaní o dovolaní vyjde najavo, ţe súd otázku takejto

povahy nevyriešil alebo ju vyriešil nesprávne alebo prijaté riešenie vôbec v rozhodnutí

nevysvetlil, v dôsledku čoho sa z pohľadu prieskumného konania otvára viacero neistých (iba

moţných alebo alternatívnych či zatiaľ len teoretických) do úvahy prichádzajúcich

skutkových a právnych situácií, obmedzí sa najvyšší súd len na konštatovanie toho

prieskumného záveru, ku ktorému sa bolo moţné dostať s istotou. Bolo by v rozpore s účelom

dovolacieho konania a tieţ prieskumnou povahou tohto konania, pokiaľ by najvyšší súd

v rámci prieskumu narábal s viacerými alternatívami a zaoberal sa tými obsahovými časťami

dovolania, ktoré môţu byť relevantné a opodstatnené iba v prípade dodatočného

nadobudnutia istoty, o ktorú z viacerých alternatív v danej veci ide alebo môţe ísť.

4. V dovolaní sa namieta, ţe napadnutý zmeňujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Právnym

posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový aplikuje príslušnú právnu

normu a pri ktorej zo svojich skutkových zistení vyvodzuje právne závery.

Dovolateľmi 1/ a 2/ napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu nebolo moţné

v dovolacom konaní podrobiť prieskumu z hľadiska správnosti zaujatých právnych záverov,

lebo skutkové zistenia odvolacieho súdu nemohli byť v dovolacom konaní (vzhľadom

na uţ spomenuté tzv. iné vady konania) pre toto posúdenie dostatočným podkladom.

5. Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu v dovolaním

napadnutom výroku zrušil ( ); ako súvisiace zrušil tieţ neskôr vydané

uznesenie odvolacieho súdu (č.l. 704 spisu) vo výrokoch, ktorými bolo rozhodnuté o trovách

prvostupňového a odvolacieho súdu, a vec v rozsahu zrušenia vrátil odvolaciemu súdu

na ďalšie konanie.

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,

koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania ( ).

13

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 11. februára 2016

JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková