Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 568/2017
PDF · 142.08 KB
No categories available
III. ÚS 568/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. septembra
2017 predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpenej
advokátom JUDr. Marekom Lehutom, advokátska kancelária, M. Waltariho 7, Piešťany,
vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 83/2016, 6 Co 84/2016,
6 Co 141/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2017
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“),
v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa
čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na prejednanie
svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 83/2016, 6 Co 84/2016, 6 Co 141/2011
(ďalej len „napadnuté konanie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že je účastníčkou napadnutého konania o určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný súd Bratislava IV v uvedenej veci rozhodol
rozsudkom sp. zn. 11 C 421/2008 z 22. júna 2011 tak, že žalobu navrhovateľov v celom
rozsahu zamietol. Proti označenému rozsudku súdu prvej inštancie podali navrhovatelia
odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom z 12. marca 2012 v konaní vedenom
pod sp. zn. 6 Co 141/2011 tak, že v časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a v časti
zmenil. Sťažovateľka podala dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu v časti,
ktorým krajský súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie. Tvrdí, že „z prehľadu voľne
dostupných rozhodnutí, zverejnených prostredníctvom internetového portálu Najvyššieho
súdu SR... sa náhodne dozvedela o tom, že Najvyšší súd SR už o jej dovolaní rozhodol
uznesením, sp. zn. 3 Cdo 229/2013 z 11.02.2016, a to tak, že rozsudok Krajského súdu
v Bratislave, sp. zn. 6 Co 141/2011 z 12.03.2012 v dovolaním napadnutom výroku... zrušil
a vec vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie“. V nadväznosti na uvedené
sťažovateľka tvrdí, že krajský súd jej „toto uznesenie Najvyššieho súdu ani po viac ako
1 roku a 3 mesiacoch stále nedoručil. Po nahliadnutí do spisu v konaní po vrátení veci dňa
13.3.2017, vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 6 Co 83/2016, 6 Co 84/2016
sťažovateľka zistila, že spis spolu s rozhodnutím Najvyššieho súdu bol Krajskému súdu
v Bratislave predložený už dňa 26.2.2016 a od toho dátumu Krajský súd v Bratislave
uznesenie Najvyššieho súdu SR nezaslal stranám, ani neurobil žiadny iný úkon.“.
Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka je toho názoru, že v dôsledku vydania
nepreskúmateľného rozhodnutia krajským súdom, ktoré „svojimi vadami objektívne
vyvolali potrebu dovolacieho konania“, krajský súd predĺžil napadnuté konanie o ďalších
päť rokov, čím podľa jej názoru dochádza k zbytočným prieťahom a porušovaniu jej
označených práv. Preto navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených práv
postupom krajského súdu v napadnutom konaní, prikázal mu konať bez zbytočných
prieťahov, priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €, ako aj náhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd v súvislosti s tvrdeniami sťažovateľky poukazuje na svoju ustálenú
judikatúru, podľa ktorej jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy je požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu
orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľky. Uvedený názor vychádza
z princípu, podľa ktorého sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako
účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že
už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv postupom krajského súdu
v napadnutom konaní napriek tomu, že vychádzajúc z jej tvrdení, ktoré si v súčinnosti
s krajským súdom overil aj ústavný súd, že dovolacie konanie nebolo v čase doručenia
sťažnosti právoplatne ukončené, pretože sťažovateľkou označené uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky nebolo dosiaľ zaslané stranám konania, a teda nenadobudlo
právoplatnosť. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka sa
na ústavný súd obrátila so sťažnosťou v čase, keď dovolacie konanie nebolo právoplatne
skončené, teda v čase, keď krajský súd de iure ani nemohol konať. Samotná táto skutočnosť
bráni ústavnému súdu vo vzťahu k napadnutému konaniu po prípadnom prijatí veci
na ďalšie konanie konštatovať, že krajský súd v napadnutom konaní porušuje jej označené
práva, pretože do právoplatného ukončenia dovolacieho konania je ešte stále právoplatný
rozsudok krajského súdu, čo vedie ústavný súd k záveru o zjavnej neopodstatnenosti
sťažnosti smerujúcej proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní. Napriek uvedenej
prekážke, ktorá bráni prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie a ktorej odpadnutie sťažovateľka
v priebehu tohto konania neoznámila (že označené dovolacie rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť jeho doručením stranám sporu), ústavný súd ďalej konštatuje, že vychádzajúc
z opísaného priebehu odvolacieho konania je potrebné konštatovať, že aj keby ústavný súd
bral do úvahy celkovú dĺžku odvolacieho konania vedeného pred krajským súdom, teda
od začatia odvolacieho konania pred krajským súdom (1. septembra 2011) do vydania
rozhodnutia o odvolaní (12. marca 2012) a postupu krajského súdu po doručení dovolacieho
rozhodnutia (26. februára 2016) do doručenia tejto sťažnosti (19. júna 2017), ktorá v súhrne
nepredstavuje viac ako dva roky, by ústavný súd dospel k rovnakému záveru o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti sťažovateľky.
Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,
III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr.
IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
ani v súhrne sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľky, preto jej
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
(podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax
a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka
súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky, v závislosti od povahy veci, nie
je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (m. m. III. ÚS 50/2015).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú
ju v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol
(obdobne napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľke obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. septembra 2017