Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 52 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)III. ÚS 50/2015
PDF · 349.07 KB
No categories available
III. ÚS 50/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného
advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou, Advokátska kancelária JUDr. M. Katunský,
JUDr. Kuzma & spol., Floriánska 16, Košice, pre namietané porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 45/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 45/2012 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 23. septembra 2011 Okresný súd Košice II
rozhodol rozsudkom sp. zn. 24 C 84/2010, ktorým vyhovel návrhu sťažovateľa v konaní
na ochranu osobnosti na uverejnenie ospravedlnenia v tlačových médiách v zmysle jeho
návrhu. Proti predmetnému prvostupňovému rozsudku podal odporca 4. novembra 2011
odvolanie. Konanie sa vedie na krajskom súde pod sp. zn. 4 Co 45/2012. Sťažovateľ
v sťažnosti tvrdí, že „od podania vyjadrenia sa navrhovateľa/sťažovateľa k odvolaniu
žalobcu zo dňa 22.2.2012 sa neuskutočnil zo strany odvolacieho súdu ani jeden úkon
vo veci“, čím dochádza k porušovaniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uviedol, že v priebehu odvolacieho konania sa snažili
urýchliť priebeh konania, a to „sťažnosťou zo 7.8.2014 adresovanou predsedovi Krajského
súdu v Košiciach na prieťahy v konaní. V odpovedi na túto sťažnosť zo dňa 2.9.2014 bolo
sťažovateľovi oznámené, že veci sa v odvolacom konaní vybavujú zásadne podľa poradia
v akom došli na súd... a predpoklad ukončenia odvolacieho konania je štvrtý štvrťrok
2014.“.
S poukazom na uvedené sťažovateľ tvrdí, že postupom krajského súdu v napadnutom
konaní dochádza k porušovaniu jeho označených práv, preto sťažovateľ žiada, aby ústavný
súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 45/2012 porušil
jeho základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby
ústavný súd krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov
a aby priznal finančné zadosťučinenie sťažovateľovi v sume 15 000 €, ako aj náhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jeho záležitosť v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 45/2012.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). V prípade, keď
ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle
čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že doterajšia dĺžka napadnutého
konania sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa, preto jeho
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
(podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kde
úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,
pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľov, napr.
pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím
súdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k nariadeniu
pojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľov, ešte samo osebe
neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Ústavný súd nepovažoval namietanú
dĺžku odvolacieho konania od posledného úkonu vo veci 22. februára 2012 do podania tejto
sťažnosti (24. septembra 2014) za nesúladnú s označenými právami sťažovateľa. K takémuto
záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom
stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia
práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2015