Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)e5c/399698.56dbaf.pdf
PDF · 143.88 KB
No categories available
8Cdo/810/2015
Najvyšší súd 8 Cdo 810/2015
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne P., s.r.o., so sídlom
v Bratislave, P., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., s.r.o., so sídlom
v Bratislave, G., IČO: X., proti ţalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná M. Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Ţ., o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 25 C 397/2012, o dovolaní ţalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24. apríla 2014 sp.zn. 9 Co 318/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Ţalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Nitra rozsudkom z 18. júla 2013 č. k. 25 C 397/2012-43 ţalobu o náhradu
škody a nemajetkovej ujmy zamietol a ţalovanej náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení uviedol, ţe ţalobkyňa nepreukázala dôvodnosť ţaloby v zmysle ustanovení § 9
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá
mala vzniknúť tým, ţe rozhodnutie Okresného súdu Łevice v exekučnej veci sp. zn. 13 Er
585/2010 o poverení súdneho exekútora nebolo vydané v zákonnej 15-dňovej lehote.
V zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa však v čase podania návrhu
zákonná lehota nevzťahovala na prípad, keď súd ţiadosť súdneho exekútora na vydanie
poverenia zamietne v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu.
Rozhodcovská doloţka bola v rozpore so zákonom, preto súd správne takýto návrh zamietol.
Ohľadne prípadného prieťahu v konaní sa neviedlo ţiadne disciplinárne konanie, neriešila sa
sťaţnosť na prieťahy a nerozhodol v tejto otázke ani Ústavný súd Slovenskej republiky či
Európsky súd pre ľudské práva. Podľa názoru súdu ţalobkyni ţiadna škoda z týchto dôvodov
nevznikla, nepreukázala ju a rozhodovaciu činnosť súdu nemoţno hodnotiť ako nesprávny
úradný postup.
Na odvolanie ţalobkyne Krajský súd v Nitre rozsudkom z 24. apríla 2014 sp. zn. 9 Co
318/2013 odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil
(§219 ods. 1 O.s.p.) a ţalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. O ţiadosti na
udelenie poverenia exekútora na vykonanie exekúcie bolo podľa názoru odvolacieho súdu
rozhodnuté v primeranej lehote a neporušil ţiadnu zákonom stanovenú. Súd pri rozhodovaní
o ţiadosti súdneho exekútora nepochybil, preto nedošlo ani k nesprávnemu úradnému
postupu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého
stupňa potvrdil.
Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla ţalobkyňa dovolaním, v ktorom ţiadala
zrušiť rozhodnutia súdov oboch niţších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie, lebo v danom prípade:
1. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, ţe došlo k tejto
procesnej vade, dospela ţalobkyňa na základe toho, ţe existujú objektívne dôvody
(na ktoré poukázala v podanej ţalobe), pre ktoré sú všetci sudcovia okresného súdu
vylúčení, v dôsledku čoho má byť vec postúpená inému okresnému súdu.
2. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala ţalobkyňa z toho, ţe dovolaním
napadnuté rozhodnutie je prekvapivé, pretoţe popiera konštantnú judikatúru
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a je v rozpore so zákonom a ústavnou
úpravou. Odňatie moţnosti konať pred súdom videla aj v tom, ţe rozhodnutie
odvolacieho súdu je nepreskúmateľné, nakoľko nie je dostatočne odôvodnené.
V konaní bola podľa názoru ţalobkyne porušená aj základná zásada civilného procesu
– kontradiktórnosť konania, keď súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia
na skutočnostiach a právnych argumentoch, ku ktorým sa nemohla ţalobkyňa vyjadriť
s cieľom ovplyvniť súdne konanie vo svoj prospech.
Ţalovaná sa k dovolaniu písomne nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, ţe dovolanie podala včas účastníčka
konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Zmyslom dovolania je preskúmanie napadnutého rozhodnutia – v prípadoch
stanovených zákonom – z hľadiska v zákone určených dovolacích dôvodov a dosiahnutie
nápravy tam, kde rozhodnutie napadnuté dovolaním nemôţe obstáť z aspektu opodstatnenosti
v dovolaní uplatneného dovolacieho dôvodu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku
zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti, ktorá spolu s interpretačnou praxou dovolacieho
súdu (tieţ ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva) sleduje zachovanie jedného
zo základných princípov právneho štátu – princípu právnej istoty – nezmeniteľnosti
právoplatných súdnych rozhodnutí (resp. ich výnimočnej zmeniteľnosti).
Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné osobitne zdôrazniť, ţe
dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemoţno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových
zistení súdov niţších stupňov ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Posúdiť
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôţe dovolací súd uţ len z toho dôvodu, ţe nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj
so zreteľom na ňu dovolací súd – na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu –
nemá moţnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.).
K jednotlivým dovolacím dôvodom treba uviesť, ţe (pokiaľ sú splnené ďalšie
procesné predpoklady – najmä čo do včasnosti podania dovolania a jeho podania oprávnenou
osobou) existencia procesnej vady konania v zmysle § 237 O.s.p., na ktorú poukazuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale aj jeho
opodstatnenosť. Existencia tzv. inej procesnej vady konania majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) na rozdiel od toho nezakladá prípustnosť
dovolania, je však relevantný dovolací dôvod, ktorý v prípade jeho opodstatneného uplatnenia
vedie k zrušeniu dovolaním napadnutého rozhodnutia. Na existenciu procesných vád konania
tejto povahy (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) musí dovolací súd vziať vţdy zreteľ – či uţ
bolo na ne v dovolaní poukázané alebo nie (viď § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.). V prípade
nesprávneho právneho posúdenia veci (ktoré je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. tretím
dovolacím dôvodom), je situácia iná. Samo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá
prípustnosť dovolania a na tento dovolací dôvod sa ani nevzťahuje § 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p. Dovolací súd preskúma rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu, v ktorom bol jeho
výrok napadnutý (§ 242 ods. 1 veta prvá O.s.p.), pričom (ako uţ bolo uvedené vyššie) je
viazaný tým, ako účastník konania vymedzil v dovolaní uplatnený dovolací dôvod. Pri tomto
dovolacom dôvode totiţ dovolací súd preskúmava správnosť právneho posúdenia veci niţšími
súdmi len z aspektov uvedených a dostatočne vysvetlených v dovolaní; nad rámec toho, čo
dovolateľ uplatnil v dovolaní ako nesprávnosť právneho posúdenia, nie je dovolací súd
oprávnený ani povinný skúmať.
1. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa.
Dovolanie proti rozsudku je prípustné, ak je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil
od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
Dovolanie je prípustné tieţ proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok
súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe
je dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. (§ 238 ods. 3 O.s.p.).
Prípustnosť dovolania ţalobkyne z uvedených ustanovení nevyplýva – napadnutý nie
je zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O.s.p.), dovolací súd v tejto veci
dosiaľ nezaujal záväzný právny názor (§ 238 ods. 2 O.s.p.) a dovolanie smeruje
proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozsudku
uvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov dospel
k záveru, ţe v prejednávanej veci je dovolanie ţalobkyne (procesne) neprípustné.
K prípadne uplatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/
O.s.p. by bolo moţné prihliadať len v prípade procesne prípustného dovolania, čo však nie je
tento prípad; dovolanie ţalobkyne je totiţ neprípustné (viď napr. R 54/2012 a niektoré ďalšie
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010,
3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 102/2012,
7 Cdo 116/2013, a iné). Z uvedeného plynie, ţe na dovolateľkou uplatnené dovolacie dôvody
v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p., ktoré tvoria obsah dovolania, i keby boli prípadne
opodstatnené, dovolací súd nesmie prihliadať.
2. Inak je tomu, pokiaľ ide o odvolací dôvod uplatnený v zmysle § 241 ods. 2 písm. a/
(vady v zmysle § 237 O.s.p.). Dovolací súd vzhľadom na § 242 ods. 1 O.s.p. (ex officio)
skúmal, či procesná prípustnosť dovolania nevyplýva z § 237 O.s.p., v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ
prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania
významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., moţno ním
napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (viď napríklad
R 117/1999, R 34/1995 a tieţ rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, ţe
pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, ţe došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, ţe k tejto procesnej vade skutočne
došlo.
Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ g/ O.s.p. neboli v dovolaní namietané
a v dovolacom konaní ich existencia nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania ţalovanej preto
z týchto ustanovení nemoţno vyvodiť.
V prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov nejde
o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu povaţovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Ani postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované
dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237
písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom sa účastníkovi neodníma moţnosť pred súdom konať
(porovnaj R 37/1993 a R 125/1999).
Samotné nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p.
Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môţe byť jeho rozhodnutie
z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania
v zmysle § 237 O.s.p. (viď tieţ napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp.zn. 1 Cdo 85/2010
a 2 Cdo 29/2011).
Nespokojnosť s právnym posúdením veci súdmi (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.)
nezakladá ţiadnu z vád konania na ktorú dopadá § 237 O.s.p. (viď R 54/2012 a tieţ niektoré
ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad vo veciach sp.zn.
1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, sp.zn.
6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 49/2012, 7 Cdo 212/2013).
2.1 Ţalobkyňa namieta, ţe v danom prípade jej bola odňatá moţnosť pred súdom
konať v dôsledku toho, ţe rozhodnutie odvolacieho súdu je „prekvapivé“ (§ 237 písm. f/
O.s.p.), lebo a/ popiera doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, b/ je zaloţené na „tvrdeniach, ktoré sú sofistikovaným odôvodnením
nespravodlivosti“, c/ je v rozpore so zákonom a ústavou.
Dovolateľka neuvádza ţiadnu konkrétnu procesnú situáciu v konaní pred odvolacím
alebo prvostupňovým súdom, ktorá by mohla zaloţiť namietanú vadu konania. Abstraktné
konštatovanie „v rozpore so zákonom a ústavou“ – „sofistikované odôvodnenie
nespravodlivosti“ – „popieranie konštantnej judikatúry“, samé osebe nepredstavujú účinnú
obranu, pretoţe tu chýbajú konkrétne argumenty zakladajúce presvedčivosť uvádzaných
tvrdení.
Z didaktického hľadiska moţno pripomenúť, ţe Občiansky súdny poriadok stojí
na zásade predvídateľnosti rozhodnutí súdu. Úmyslom zákonodarcu, ako to vyplýva priamo
z dôvodovej správy k zákonu č. 384/2008 Z.z. bolo v praxi zabrániť vydávaniu tzv.
prekvapivých rozhodnutí. Uvádza sa v nej, ţe účastník tak bude mať moţnosť vyjadriť sa
k moţnej aplikácii doposiaľ nepouţitého ustanovenia, resp. inštitútu na zistený skutkový stav.
S účinnosťou od 15. októbra 2008 Občiansky súdny poriadok (zákon č. 384/2008 Z.z.)
v ustanovení § 213 ods. 2 O.s.p. posilňuje právo na spravodlivý proces tým, ţe účastník bude
môcť aţ po samotné rozhodnutie argumentovať a predvídať moţné rozhodnutie súdu.
Predvídateľné je také rozhodnutie, ktorému predchádza predvídateľný postup pri konaní
a rozhodovaní. Zákon ustanovuje, ţe účastníci by nemali byť zaskočení moţným iným
právnym posúdením veci súdom bez toho, aby im bolo umoţnené tvrdiť skutočnosti
významné z hľadiska sudcovho právneho názoru a navrhnúť na ich preukázanie dôkazy.
Rovnako by nemali byť zaskočení takým postupom súdu, ktorý nemá oporu v predvídateľnom
právnom postupe súdu, ktorý nie je v súlade s procesným právom a jeho pravidlami (viď
Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 7 Cdo 42/2010).
Z ustanovenia § 219 O.s.p. vyplýva, ţe odvolací súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého
stupňa, ak je vo výroku vecne správne. Vecnú správnosť potvrdzujúceho rozhodnutia treba
chápať v širšom zmysle, teda nielen z hľadiska hmotnoprávneho, ale i z hľadiska
procesnoprávneho, so zreteľom na skutočnosť, ţe len pri dôslednom a presnom dodrţiavaní
procesných ustanovení môţu byť splnené predpoklady pre vydanie rozhodnutia plne
zodpovedajúceho zákonu. Potvrdeniu prvostupňového rozhodnutia preto musí predchádzať
všestranné posúdenie veci odvolacím súdom, zhodnotenie tak procesného postupu súdu
prvého stupňa, ako aj jeho úvah pri aplikácii predpisov hmotného práva (Zborník IV str. 41).
Odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa,
pretoţe sa v celom rozsahu stotoţnil s jeho odôvodnením, dal tak nepochybne najavo i to, ţe
sa stotoţňuje s jeho právnym posúdením veci (a preto sa obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia). V danom prípade oba súdy niţšieho
stupňa dospeli k rovnakým právnym záverom o nepreukázaní predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným postupom (nedošlo k preukázaniu nesprávneho úradného postupu, vzniku škody, a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou). Keďţe odvolací súd nezaloţil svoje rozhodnutie „nečakane“ a nepredvídateľne na iných (nových) právnych dôvodoch neţ súd prvého stupňa, nevznikla mu povinnosť vyplývajúca z ustanovenia
§213 ods. 2 O.s.p. Dovolacia námietka ţalobkyne, ţe išlo o tzv. prekvapivé rozhodnutie
odvolacieho súdu, v tomto smere nie je dôvodná.
2.2 Ţalobkyňa v dovolaní ďalej namieta, ţe konanie je postihnuté vadou zaloţenou
na nedostatočnom odôvodnení, resp. nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (§157
ods. 2 O.s.p.), čo súčasne zakladá porušenie jej práv na súdnu ochranu (čl. 46 Ústavy
Slovenskej republiky) a právo na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 Dohovoru).
Pokiaľ ide o namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov niţších stupňov, treba
uviesť, ţe na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môţe ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku ( platného v čase
prijatia stanoviska )“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, povaţuje dovolací súd za plne
opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, ţe obsah spisu nedáva ţiadny podklad pre to,
aby sa na daný prípad uplatnila druhá časť predmetnej právnej vety – dovolaním napadnuté
rozhodnutie sa s otázkou totoţnosti návrhov náleţite vysporadúva, uvádza prečo súd dané
návrhy nepovaţoval totoţné a z akých skutočností pri tomto hodnotení vychádzal. Napokon
treba dodať, ţe za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v ţiadnom prípade
nemoţno povaţovať to, ţe odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
navrhovateľky a tzv. iná vada konania prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p.
nezakladá.
2.3 Ţalobkyňa v dovolaní zároveň namieta, ţe v konaní došlo k porušeniu zásady
kontradiktórnosti súdneho konania, lebo súdy oboch stupňov zaloţili svoje rozhodnutia
na skutočnostiach a právnych dôvodoch, ku ktorým sa nemohla vyjadriť s cieľom ovplyvniť
súdne konanie vo svoj prospech.
Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí predchádzať činnosť súdu zameraná
na spoľahlivé zistenie skutkového stavu, t.j. dokazovanie zodpovedajúce garanciám
spravodlivého súdneho konania v zmysle príslušných ustanovení ústavy a príslušnej
medzinárodnej zmluvy o ľudských právach, najmä garanciám obsiahnutým v princípe
rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva vyplýva, ţe princíp rovnosti zbraní vyţaduje, aby kaţdej procesnej strane bola daná
primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne
nevýhodnejšej situácie, neţ v ktorej je jej odporca (K. c. Slovenská republiky, rozsudok
zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, ţe procesné strany
musia dostať príleţitosť nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel,
ale i zoznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené
s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Na základe zásady
kontradiktórnosti by súdne rozhodnutie malo vychádzať predovšetkým z výsledkov
konfrontácie strán v spore, z ktorých kaţdá musí mať moţnosť vyjadriť sa k poţiadavkám
a tvrdeniam druhej strany a právo na to, aby sa vypočuli jej argumenty. Poţiadavky
vyplývajúce z uvedenej zásady vymedzil Európsky súd pre ľudské práva v mnohých svojich
rozhodnutiach tak, ţe jedným z prvkov spravodlivého procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru
je jeho kontradiktórny charakter (Mantovanelli c. Francúzsko z 18.3.1997).
Z princípu kontradiktórnosti konania však vyplýva, ţe samotný účastník konania musí
mať moţnosť posúdiť, či a do akej miery je písomné vyjadrenie jeho odporcu právne
významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jeho strany
reagovať alebo inak je vhodné sa k nemu vyjadriť; nezáleţí pritom, aký je jeho skutočný
účinok na súdne rozhodnutie (napr. vec K. S. proti Fínsku, rozsudok ESĽP z 31. mája 2001;
vec F. R. proti Švajčiarsku, rozsudok ESĽP z 28. júna 2001). Inak povedané poţiadavka
„kontradiktórnosti konania" sa v judikatúre ESĽP chápe čisto formálne. Z jej hľadiska
v podstate nezáleţí alebo len málo záleţí na skutočnom obsahu a význame informácie alebo
argumentov predloţených súdu (mutatis mutandis I. ÚS 230/03, II. ÚS 249/2012).
Z obsahu spisu vyplýva, ţe ţalobkyni boli doručené písomné podania protistrany,
v konaní pred súdom prvého stupňa boli obaja účastníci vypočutí, kaţdý z nich mal moţnosť
mal moţnosť predkladať alebo navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany, ako aj
k vykonaným dôkazom (viď pojednávanie zo 17. januára 2013). Ţalobkyňa mala moţnosť
namietať rozhodnutie súdu prvého stupňa v riadnom opravnom prostriedku; túto moţnosť
vyuţila a uplatnila svoj vplyv na konanie podaním odvolania (viď č.l. 61 spisu), v ktorom
uviedla z akých dôvodov povaţuje rozhodnutie za nesprávne. Odvolací súd sa s jej
odvolacími námietkami zaoberal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa s nimi preukázateľne
vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, ţe v danej situácii ţalobkyňa cestou riadneho opravného
prostriedku dosiahla sledovaný účel (vplyv na konanie), jej tvrdenie o odňatí moţnosti pred
súdom konať z tohto dôvodu nemá tak ţiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj
m. m. R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde
prvého stupňa, môţe byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van
Leuven a De Meyere v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982,
Feldbrugge v. Holandsko z 29. mája 1986; porovnaj tieţ uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013). Z uvedeného dôvodu nebolo
zistené, aby na ujmu práv ţalobkyne došlo k porušeniu princípu rovnosti zbraní a práva
na kontradiktórne konanie účastníkov.
Na základe vyššie uvedených dôvodov, dovolací súd dospel k záveru, ţe postupom
súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, ktorý sa neprieči zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu
moţnosti dovolateľky konať pred súdom. Neopodstatnené je preto jej tvrdenie, ţe
namietaným postupom súdov došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
3. Ţalobkyňa namieta, ţe vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/
O.s.p.). Poukázala na to, ţe v ţalobe uviedla objektívne dôvody (ak bol sám sudca škodcom
v spore, je vylúčené, aby tento súd rozhodoval predmetný spor), pre ktoré sú všetci sudcovia
Okresného súdu Nitra vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci a vec má byť postúpená
inému okresnému súdu.
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom moţno mať pochybnosti o ich nezaujatosti
(§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec
na súde niţšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2
O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).
Neexistencia ţiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, ţe sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
vecí, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, neţ ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak moţno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti, nemoţno prehliadať, ţe rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa
§ 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, ţe nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom
na to moţno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závaţných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, ţe v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania
určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý moţno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)
a napokon k zástupcom účastníkov konania.
V danom prípade ţalobkyňa v podanej ţalobe namietala zaujatosť sudcov Okresného
súdu Levice, ktorí údajne (podľa tvrdenia ţalobkyne) svojim nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci vedenej na danom súde zaloţili zodpovednosť ţalovanej
za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. Krajský súd v Nitre
uznesením z 18. októbra 2012 sp.zn. 11 NcC 518/2012 rozhodol, ţe sudcovia Okresného súdu
Levice sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci a prikázal vec Okresnému súdu
Nitra.
Po preskúmaní obsahu spisu dovolací súd zistil, ţe bol dodrţaný zákonný postup súdu
prvého stupňa, keď vec bola predloţená Krajskému súdu v Nitre, ako nadriadenému súdu,
na rozhodnutie o námietke zaujatosti vznesenej ţalobkyňou, ktorý uznesením rozhodol
o vylúčení sudcov Okresného súdu Levice a vec prikázal Okresnému súdu Nitra. Následne
bola vec 30. novembra 2012 náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a
programových prostriedkov pridelená na prejednanie a rozhodnutie sudcovi Okresného súdu
Nitra JUDr. Petrovi Heinrichovi (č. l. 15 spisu). Ţalobkyňa v ďalšom konaní voči
predmetnému sudcovi námietku zaujatosti nevzniesla a v podanom dovolaní výslovne
neuviedla konkrétne objektívne okolnosti, z ktorých by bolo moţné vyvodiť zaujatosť vo veci
konajúceho sudcu (sudcov), keď z obsahu podaného dovolania vyplýva, ţe poukazuje iba na
námietky prv uvedené v podanej ţalobe. Dovolací súd nezistil dôvody, pre ktoré by mal byť
vo veci konajúci a rozhodujúci sudca okresného súdu vylúčený z prejednania a rozhodovania
veci, rovnako nezistil ani dôvody, pre ktoré by bolo moţné pochybovať o nezaujatosti sudcov,
ktorí ako členovia odvolacieho senátu na odvolacom súde rozhodovali v tejto veci. Pokiaľ
ţalobkyňa v dovolaní namieta, ţe vo veci rozhodoval vylúčený sudca poukazujúc na námietku
zaujatosti uvedenú v podanej ţalobe, dovolací súd poznamenáva, ţe uvedená dovolacia
námietka je nedôvodná, nakoľko Krajský súd v Nitre (vyššie uvedeným uznesením) vylúčil
všetkých sudcov Okresného súdu Levice z prejednávania a rozhodovania veci.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, ţe námietka ţalobkyne
o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
4. Vzhľadom na to, ţe v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád
konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 238 O.s.p., Najvyšší súd
Slovenskej republiky odmietol procesne neprípustné dovolanie ţalobkyne podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. S poukazom na právnu úpravu dovolacieho
konania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
5. V dovolacom konaní úspešnej ţalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti ţalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p v spojení
s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však ţiadne trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, ţe nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 24. februára 2016
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: M.