Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 102/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,

vo veci namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa v spojitosti

s , ako aj práva podľa a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 12. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa v spojitosti s , ako

aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 12. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení

navrhovateľa v pôvodnom súdnom konaní o ochranu osobnosti proti odporcovi v 1. rade –

Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a proti

odporcovi v 2. rade – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vedenom na Okresnom súde

Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. žiadal písomné

ospravedlnenie za uverejnenie nepravdivých tvrdení o jeho osobe a uplatnil si náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 €. Keďže rozsudkom č. k.

z 23. mája 2012 okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, sťažovateľ podaným odvolaním

žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,

alternatívne rozsudok zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového, ako i odvolacieho

konania.

Ako ďalej sťažovateľ uvádza, z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 5. marca 2013 rozsudok okresného súdu

potvrdil, dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“)

žiadal zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho vrátenie na opätovné

prejednanie a rozhodnutie. „... Dovolací dôvod podľa spočíval v tom, že

rozsudok Krajského súdu v Košiciach nebol vyhlásený verejne, čím boli porušené... práva

podľa a č. 142 ods. 3 a dohovoru. Dovolací dôvod podľa

spočíval v porušeniach ustanovení o dokazovaní,

o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, nevykonaní dôkazov, opomenutí

rozhodnej skutočnosti a logických rozporoch v hodnotení dôkazov.“. Po podaní dovolania

zo strany sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn.

z 12. augusta 2014 podané dovolanie odmietol z dôvodu procesnej neprípustnosti.

3. Sťažovateľ sa domnieva, že odmietnutím dovolania z procesných dôvodov najvyšší

súd v rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu porušil princíp právnej istoty podľa

, ako i právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa ods.

1 a dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje i na rozhodnutie

ústavného súdu sp. zn. z 3. októbra 2013, ktorým bola zo strany ústavného

súdu odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa v druhovo obdobnej veci z dôvodu nedostatku

právomoci ústavného súdu na prejednanie veci.

4. V sťažnosti ďalej s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn.

z 12. marca 2003 sťažovateľ argumentuje porušením práva na verejné vyhlásenie rozsudku

podľa a , ako i dohovoru, ku ktorému malo dôjsť

konaním krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa vyhlásil rozsudok sp. zn.

z 5. marca 2013 „... bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez toho,

aby upovedomil, respektíve predvolal na vyhlásenie rozsudku mnou zvoleného advokáta

alebo mňa ako navrhovateľa“.

5. V závere sťažnosti sťažovateľ konštatuje i porušenie práva na prezumpciu neviny

podľa a dohovoru, ku ktorému malo dôjsť výrokmi

vtedajšieho prezidenta Policajného zboru, pretože „... najvyšší súd (dovolací) nerozhodoval

o tomto bode dovolania z procesných dôvodov (neprípustnosť), čím boli porušené práva

sťažovateľa na prezumpciu neviny v spojení s právom na súdnu ochranu“.

6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní veci prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vydal nález,

ktorým vysloví porušenie ním uvedených práv zaručených , ako i dohovorom,

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie

a rozhodnutie a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 000 €.

Sťažovateľ súčasne žiada o ustanovenie advokáta vzhľadom na skutočnosť, že

vykonáva doživotný trest a jeho majetkové a finančné pomery mu nedovoľujú zvoliť si

právneho zástupcu z radov advokátov.

7. Po tom, ako ústavný súd upriamil pozornosť sťažovateľa na možnosť sprístupnenia

právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, bolo

9. decembra 2014 ústavnému súdu doručené splnomocnenie udelené advokátovi

JUDr. Sabóovi na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom v konaní vedenom

pod sp. zn. .

8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 19. decembra 2014, v ktorom

predseda krajského súdu uviedol tieto skutočnosti:

«O odvolaní navrhovateľa (toho času sťažovateľa) proti rozsudku Okresného súdu

Michalovce z 23. mája 2012 č. k. rozhodol Krajský súd v Košiciach

rozsudkom z 5. marca 2013 č. k. 268.

Je pravdou, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

aplikujúc ustanovenie v znení účinnom od 15. októbra 2008.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 5. marca 2013 sp. zn. bol

verejne vyhlásený 5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu

v Košiciach č. dv. 215 II. poschodie. O čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku boli

účastníci upovedomení spôsobom, ktorý určuje zákon ( a ).

Svedčí o tom oznámenie Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2013, ktoré

vyhotovil predseda senátu, v ktorom podľa a v spojení s

oznamuje, že vo veci sp. zn. ... bude rozhodnuté rozsudkom bez

nariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený dňa

5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215 II. poschodie.

Oznámenie bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach 27. februára

2013 a zvesené 6. marca 2013. Odvolací súd rozsudok vyhlásil tak, ako oznámil na svojej

úradnej tabuli.

Nepatričná je námietka sťažovateľa, že rozsudok odvolacieho súdu nebol verejne

vyhlásený.

Dovoľujeme si poznamenať, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil

zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom.

Nemáme k dispozícii základný spis Okresného súdu Michalovce sp. zn. ,

a tak nemôžeme zaujať rigorózne stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa, či účastník konania

(sťažovateľ) alebo jeho zástupca požiadali o doručovanie písomnosti aj elektronickými

prostriedkami (§ 45 ods. 4) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156

ods. 3 ( ).» Krajský spolu s vyjadrením ústavnému súdu predložil i kópiu

zmieneného oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku z 27. februára 2013.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyjadrení vedenom pod č. k. 52

a doručenom ústavnému súdu 22. decembra 2014 zaujal k ústavnou sťažnosťou

napadnutému uzneseniu takéto stanovisko:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 12. augusta 2014 sp. zn.

dovolanie odmietol ako procesné neprípustné [ ,

ods. 1 písm. c) ].

Dovolanie smerovalo v tejto veci proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho

súdu, ktorý nemá znaky uvedené v . Pokiaľ žalobca namietal, že mu bola

odňatá možnosť konať [ ] tým, že odvolací súd rozhodol bez

pojednávania, resp. že postupoval v rozpore s ustanoveniami upravujúcimi

dokazovanie, vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, dovolací

súd nepovažoval jeho námietky za opodstatnené z dôvodov, ktoré vysvetlil vo svojom

uznesení. Podľa názoru dovolacieho súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením

(nešlo o žiadny z prípadov, kedy je v zmysle potrebné

nariadiť ústne pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok odvolacieho súdu nebol

vyhlásený verejne. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich

budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ) a nie

účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. ,

, , , ,

a ). Nevykonanie určitého dôkazu nemá za následok procesnú vadu v zmysle

(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd nevykonal všetky navrhované

dôkazy nemožno vyvodiť, že dovolanie je prípustné podľa prípustné (viď

R 125/1999, R 6/2000). Namietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení

súdov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania [ ], nie však

vadu v zmysle f) (viď napríklad sp. zn. , ,

, a ).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „najvyšší súd rozhodol o dovolaní protichodným

spôsobom, ako v druhovo rovnakých veciach rozhoduje ústavný súd“. K tomu treba uviesť,

že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní rozhodol v súlade s ustálenou

judikatúrou dovolacieho súdu. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, v čom vidí sťažovateľ

podstatu rozporu právnych záverov dovolacieho súdu so závermi rozhodnutí Ústavného

súdu Slovenskej republiky, ku ktorým dospel v ním označených rozhodnutiach.

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho

dovolania zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi, Najvyšší súd Slovenskej republiky

opakuje, že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených

v , výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že

dovolanie nie je prípustné podľa , ani podľa , neskúmal

opodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle a , lebo tie môže

skúmať len ak je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že z procesných dôvodov sa

nezaoberal vecou samou, nezaujal stanovisko ani k námietke žalobcu o porušení

prezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod..

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedošlo predmetným uznesením

dovolacieho súdu k zásahu do ústavných práv sťažovateľa.»

10. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy (o oznámenie, či sťažovateľ, resp.

jeho právny zástupca v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. požiadal

v zmysle dikcie o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami) 2.

februára 2015 rovnako doručené i oznámenie predsedu okresného súdu, ktorý dal

ústavnému súdu na vedomie, že «... účastník konania podal iba jednu

žiadosť o zasielanie písomností. Tá je označená názvom plnomocenstvo, v ktorom

splnomocnil advokáta JUDr. Jozefa Sabóa na zastupovanie v konaní sp. zn.

a v dolnej časti plnomocenstva uviedol nasledovné: „Súčasne žiadam, aby všetky

písomnosti v tejto veci mu boli doručované a aby o všetkých úkonoch v tejto veci bol včas

vyrozumený“. Žiadosť od menovaného účastníka konania, ani od jeho právneho zástupcu,

ktorá by spĺňala náležitosti žiadosti v zmysle o

doručovaní elektronickými prostriedkami, sa v spise nenachádza.». Zároveň doložil i

fotokópiu predmetného splnomocnenia z 26. marca 2009.

II.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jeho prijatí na ďalšie konanie (, ). Teda úloha ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených práv

zaručených a dohovorom (bod 1) uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. augusta 2014, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak,

že dovolanie odmietol z procesných dôvodov.

15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné úvodom uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky

na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy ( a ) vyplýva, že

ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich

do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis

, ).

Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ) alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

16. Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem

a postupu, ktorý im predchádzal, s , prípadne s medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu

v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu

základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného

súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery

boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (podobne aj ). Ak nie sú splnené tieto

predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť

k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie

sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im

predchádzal.

II.A K namietanému porušeniu a , ako aj

dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

17. Podľa je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

20. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (m. m. , ).

21. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že

všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne

a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.

, ), že ochrana prípadne dohovorom garantovaných práv

a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným

súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní , ústavným zákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa a 5 a zákonom ( ).

V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd

rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri

rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných

predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,

resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv

(napr. , , , ).

22. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno súdnej korekcie rozhodovacej

činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. Predchádzajúci rozsudok okresného súdu a osobitne ani krajského súdu

ústavný súd posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona

o ústavnom súde) a sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv týmito

rozhodnutiami nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre

návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje

výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. ). To znamená,

že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.

, ).

23. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku

okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie

žalovaných, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:

«V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

až 3 je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti

potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že

dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo

výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle

až 3 procesné prípustné.

Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v . Dovolací súd preto

so zreteľom na skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá

z nich.

Procesné vady konania v zmysle až e) a v dovolaní namietané

neboli a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva. Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred

súdom konať tým, že odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez

nariadenia pojednávania...

V danom prípade: a) odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo

doplniť dokazovanie, b) nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého

zaobchádzania a c) nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný

záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie

odvolania pojednávanie.

Dovolateľ v danej veci namietal aj odňatie jeho možnosti pred súdom konať

postupom súdov v procese vykonávania dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného

dokazovania.

Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú

v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ), a nie účastníkov

konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. , ,

, , , a ).

Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten ktorý

dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle (viď R 37/1993).

Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo

vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa prípustné (viď R 125/1999,

R 6/2000).

Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu

konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov

nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný

za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle f) (viď viaceré

rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. , ,

, a ). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom

konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania.

Pre úplnosť treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť

skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané

dôkazy, pretože (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní

nemá možnosť vykonávať dokazovanie viď in fine („dokazovanie však

nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení

urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.

Keďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania podľa § 237

písm. f) , prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.

Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie

veci, k uvedenej námietke treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je relevantný

dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ

vo vadách konania podľa a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či

súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či

zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej

veci nejde.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky

k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho

poriadku procesné neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny

opravný prostriedok žalobcu podľa v spojení s

odmietol.»

24. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho

posudzovania vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu a bez skúmania správnosti jeho

právnych záverov, pretože nezistil existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania

proti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle dikcie ustanovení a . Najvyšší

súd primeraným spôsobom sťažovateľovi vysvetlil, že ním formulované dovolacie dôvody

ešte nezakladajú prípustnosť dovolania.

25. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je

určité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné a bez vnútorných rozporov a zaujíma

stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého

rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva

alebo slobody (podobne aj ) sťažovateľa.

26. V nadväznosti na nosný dôvod podanej ústavnej sťažnosti, a to námietku

sťažovateľa (predostretú i v rámci dovolacieho konania), v zmysle ktorej rozhodnutie

krajského súdu nebolo verejne vyhlásené, ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje:

Tak z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu (bod 9), ako aj z vyjadrenia

predsedu krajského súdu (bod 8) považoval ústavný súd za preukázané, že rozhodnutie

krajského súdu sp. zn. bolo 5. marca 2013 vyhlásené verejne spôsobom,

ktorý ustanovuje zákon ( a ). Svedčí o tom i krajským súdom predložené

oznámenie krajského súdu z 27. februára 2013 vyhotovené predsedom senátu

JUDr. Slebodníkom, v ktorom predseda senátu podľa a v spojení s

ods. 2 oznámil, že vo veci sp. zn. bude rozhodnuté rozsudkom bez

nariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený 5. marca

2013 o 9.10 h v pojednávacej miestnosti č. dverí 215, 2. poschodie.

Hoci je pravdou, že s účinnosťou , ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým sa

menia a dopĺňajú niektoré zákony, bol do znenia ustanovenia § 214 vložený i nový odsek 3,

ktorý presne upravoval postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní rozsudkom bez nariadenia

pojednávania v súvislosti s upovedomením účastníkov o verejnom vyhlásení rozsudku, a to

tak, že o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia, ako i jeho mieste a čase odvolací súd

upovedomí účastníka konania, respektíve jeho zástupcu v prípade, ak v zmysle dikcie

ustanovenia – v záujme zrýchlenia priebehu súdneho konania (v súlade so

zásadou hospodárnosti konania súdu) a zabezpečenia jeho plynulosti, efektívnosti

a úspornosti – požiadal (v zákonom presne ustanovených prípadoch) o fakultatívne

doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, avšak upravuje

možnosť predmetného doručovania za predpokladu splnenia dvoch obligatórnych

podmienok, a to:

1. podmienky, že o takúto formu doručovania účastník konania, respektíve jeho

zástupca požiada, a

2. podmienky, že účastník konania, respektíve jeho zástupca zároveň súdu oznámi

adresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami, na ktorú možno takto

doručovať, pričom zodpovednosť za dostupnosť tejto adresy spočíva na samotnom

účastníkovi alebo jeho zástupcovi.

Keďže sťažovateľ takúto požiadavku o doručovanie písomností aj elektronickými

prostriedkami spĺňajúcu zákonné podmienky v zmysle súdu nedoručil

(bod 10), krajský súd nepochybil, ak v zmysle § 214 ods. 3 sťažovateľa, respektíve jeho

splnomocneného zástupcu, o termíne, mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku

elektronickými prostriedkami neupovedomil. Takýto zákonný a právne správny postup toho

času konajúceho krajského súdu z uvedeného dôvodu nebol spôsobilý porušiť sťažovateľom

označené práva zaručené a dohovorom, tak ako sa toho v petite podanej sťažnosti

domáhal samotný sťažovateľ.

V kontexte uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že verejné vyhlásenie rozsudku

krajského súdu patriace k ústavným princípom právneho štátu porušené nebolo, keďže

krajský súd dal verejnosti vo forme minimálneho štandardu takéhoto oznámenia

(informovaním o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom obvyklým – na úradnej

tabuli krajského súdu – najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) najavo, že rozsudok bude

podľa a v spojení s vyhlásený verejne bez ohľadu na

to, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie.

Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľom uvedené rozhodnutie ústavného súdu

sp. zn. slúžiace na podporu ním uvedenej argumentácie sa týkalo skutkovo

odlišnej veci a rovnako nebolo spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu.

27. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.B K namietanému porušeniu a dohovoru napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

28. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

29. Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (odsek 1). Každý, kto je

obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná

zákonným spôsobom (odsek 2).

30. Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietol

sťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl.

50 ods. 2 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu vzhľadom na to, že nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označenými

právami a napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní

v sťažovateľovej veci.

Postup najvyššieho súdu – v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi

normami (v danom prípade ustanoveniami týkajúcimi sa

dovolacieho konania) – totiž nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť

k porušeniu základných práv alebo slobôd.

II.C K namietanému porušeniu a napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

31. V zmysle ustanovenia rozsudky sa vyhlasujú v mene

Slovenskej republiky a vždy verejne.

32. K sťažovateľom namietanému porušeniu a

ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie

porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa. Preto

ak sťažovateľ namietal porušenie a v spojení s porušením

ním označených základných a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia týchto práv

nezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených základných

a iných práv pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané porušenie čl. 1

ods. 1 a .

33. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok ako zjavne neopodstatnenú,

bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými

v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. marca 2015