Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 102/2015
PDF · 659.73 KB
No categories available
I. ÚS 102/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. marca 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Sabóom, Obchodná 187/6, Sečovce,
vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojitosti
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 142 ods. 3 ústavy v spojitosti s čl. 1 ods. 1 ústavy, ako
aj práva podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavení
navrhovateľa v pôvodnom súdnom konaní o ochranu osobnosti proti odporcovi v 1. rade –
Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a proti
odporcovi v 2. rade – Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky vedenom na Okresnom súde
Michalovce (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 9 C 81/2008 žiadal písomné
ospravedlnenie za uverejnenie nepravdivých tvrdení o jeho osobe a uplatnil si náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 16 596,96 €. Keďže rozsudkom č. k. 9 C 81/2008 223
z 23. mája 2012 okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, sťažovateľ podaným odvolaním
žiadal rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
alternatívne rozsudok zmeniť a priznať mu náhradu trov prvostupňového, ako i odvolacieho
konania.
Ako ďalej sťažovateľ uvádza, z dôvodu, že Krajský súd v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 5 Co 263/2012 z 5. marca 2013 rozsudok okresného súdu
potvrdil, dovolaním z dôvodov uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. b) zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“)
žiadal zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a jeho vrátenie na opätovné
prejednanie a rozhodnutie. „... Dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP spočíval v tom, že
rozsudok Krajského súdu v Košiciach nebol vyhlásený verejne, čím boli porušené... práva
podľa čl. 1 ods. 1 a č. 142 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. b) OSP spočíval v porušeniach ustanovení OSP o dokazovaní,
o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, nevykonaní dôkazov, opomenutí
rozhodnej skutočnosti a logických rozporoch v hodnotení dôkazov.“. Po podaní dovolania
zo strany sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením sp. zn. 3 Cdo 70/2014
z 12. augusta 2014 podané dovolanie odmietol z dôvodu procesnej neprípustnosti.
3. Sťažovateľ sa domnieva, že odmietnutím dovolania z procesných dôvodov najvyšší
súd v rozpore s konštantnou judikatúrou ústavného súdu porušil princíp právnej istoty podľa
čl. 1 ods. 1 ústavy, ako i právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tejto súvislosti sťažovateľ poukazuje i na rozhodnutie
ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 617/2013 z 3. októbra 2013, ktorým bola zo strany ústavného
súdu odmietnutá ústavná sťažnosť sťažovateľa v druhovo obdobnej veci z dôvodu nedostatku
právomoci ústavného súdu na prejednanie veci.
4. V sťažnosti ďalej s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 85/02
z 12. marca 2003 sťažovateľ argumentuje porušením práva na verejné vyhlásenie rozsudku
podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy, ako i čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť
konaním krajského súdu, ktorý podľa názoru sťažovateľa vyhlásil rozsudok sp. zn.
5 Co 263/2002 z 5. marca 2013 „... bez nariadenia odvolacieho pojednávania a bez toho,
aby upovedomil, respektíve predvolal na vyhlásenie rozsudku mnou zvoleného advokáta
alebo mňa ako navrhovateľa“.
5. V závere sťažnosti sťažovateľ konštatuje i porušenie práva na prezumpciu neviny
podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru, ku ktorému malo dôjsť výrokmi
vtedajšieho prezidenta Policajného zboru, pretože „... najvyšší súd (dovolací) nerozhodoval
o tomto bode dovolania z procesných dôvodov (neprípustnosť), čím boli porušené práva
sťažovateľa na prezumpciu neviny v spojení s právom na súdnu ochranu“.
6. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom
prerokovaní veci prijal ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a po jej prijatí vydal nález,
ktorým vysloví porušenie ním uvedených práv zaručených ústavou, ako i dohovorom,
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zruší, vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie
a rozhodnutie a prizná mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 17 000 €.
Sťažovateľ súčasne žiada o ustanovenie advokáta vzhľadom na skutočnosť, že
vykonáva doživotný trest a jeho majetkové a finančné pomery mu nedovoľujú zvoliť si
právneho zástupcu z radov advokátov.
7. Po tom, ako ústavný súd upriamil pozornosť sťažovateľa na možnosť sprístupnenia
právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, bolo
9. decembra 2014 ústavnému súdu doručené splnomocnenie udelené advokátovi
JUDr. Sabóovi na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom v konaní vedenom
pod sp. zn. Rvp 14612/2014.
8. Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 1 SprV 1021/2014 doručeným ústavnému súdu 19. decembra 2014, v ktorom
predseda krajského súdu uviedol tieto skutočnosti:
«O odvolaní navrhovateľa (toho času sťažovateľa) proti rozsudku Okresného súdu
Michalovce z 23. mája 2012 č. k. 9 C 81/2008 223 rozhodol Krajský súd v Košiciach
rozsudkom z 5. marca 2013 č. k. 5 Co 263/2012 268.
Je pravdou, že odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
aplikujúc ustanovenie § 214 ods. 2 OSP v znení účinnom od 15. októbra 2008.
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 5. marca 2013 sp. zn. 5 Co 263/2012 bol
verejne vyhlásený 5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu
v Košiciach č. dv. 215 II. poschodie. O čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku boli
účastníci upovedomení spôsobom, ktorý určuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP).
Svedčí o tom oznámenie Krajského súdu v Košiciach z 27. februára 2013, ktoré
vyhotovil predseda senátu, v ktorom podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2
OSP oznamuje, že vo veci sp. zn. 5 Co 263/2012... bude rozhodnuté rozsudkom bez
nariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený dňa
5. marca 2013 o 9:10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215 II. poschodie.
Oznámenie bolo vyvesené na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach 27. februára
2013 a zvesené 6. marca 2013. Odvolací súd rozsudok vyhlásil tak, ako oznámil na svojej
úradnej tabuli.
Nepatričná je námietka sťažovateľa, že rozsudok odvolacieho súdu nebol verejne
vyhlásený.
Dovoľujeme si poznamenať, že postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil
zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Nemáme k dispozícii základný spis Okresného súdu Michalovce sp. zn. 9 C 81/2008,
a tak nemôžeme zaujať rigorózne stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa, či účastník konania
(sťažovateľ) alebo jeho zástupca požiadali o doručovanie písomnosti aj elektronickými
prostriedkami (§ 45 ods. 4) o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku podľa § 156
ods. 3 (§214 ods. 3 OSP).» Krajský spolu s vyjadrením ústavnému súdu predložil i kópiu
zmieneného oznámenia o verejnom vyhlásení rozsudku z 27. februára 2013.
9. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo vyjadrení vedenom pod č. k. KP 3/2014 52
a doručenom ústavnému súdu 22. decembra 2014 zaujal k ústavnou sťažnosťou
napadnutému uzneseniu takéto stanovisko:
«Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 12. augusta 2014 sp. zn.
3 Cdo 70/2014 dovolanie odmietol ako procesné neprípustné [§ 243b ods. 5 OSP, §218
ods. 1 písm. c) OSP].
Dovolanie smerovalo v tejto veci proti takému potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, ktorý nemá znaky uvedené v § 238 ods. 3 OSP. Pokiaľ žalobca namietal, že mu bola
odňatá možnosť konať [§ 237 písm. f) OSP] tým, že odvolací súd rozhodol bez
pojednávania, resp. že postupoval v rozpore s ustanoveniami OSP upravujúcimi
dokazovanie, vykonávanie jednotlivých dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, dovolací
súd nepovažoval jeho námietky za opodstatnené z dôvodov, ktoré vysvetlil vo svojom
uznesení. Podľa názoru dovolacieho súdu postupoval odvolací súd v súlade s ustanovením
§ 214 ods. 2 OSP (nešlo o žiadny z prípadov, kedy je v zmysle § 214 ods. 1 OSP potrebné
nariadiť ústne pojednávanie). Zo spisu nevyplynulo, že by rozsudok odvolacieho súdu nebol
vyhlásený verejne. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP) a nie
účastníkov konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011,
2 Cdo 141/2012, 3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011
a 7 Cdo 34/2011). Nevykonanie určitého dôkazu nemá za následok procesnú vadu v zmysle
§ 237 OSP (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd nevykonal všetky navrhované
dôkazy nemožno vyvodiť, že dovolanie je prípustné podľa § 237 písm. f) OSP prípustné (viď
R 125/1999, R 6/2000). Namietaná (údajná) neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení
súdov môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], nie však
vadu v zmysle § 237 f) OSP (viď napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že „najvyšší súd rozhodol o dovolaní protichodným
spôsobom, ako v druhovo rovnakých veciach rozhoduje ústavný súd“. K tomu treba uviesť,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky v predmetnom konaní rozhodol v súlade s ustálenou
judikatúrou dovolacieho súdu. Najvyššiemu súdu nie je zrejmé, v čom vidí sťažovateľ
podstatu rozporu právnych záverov dovolacieho súdu so závermi rozhodnutí Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ku ktorým dospel v ním označených rozhodnutiach.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dovolací súd sa mal napriek procesnej neprípustnosti jeho
dovolania zaoberať uplatnenými dovolacími dôvodmi, Najvyšší súd Slovenskej republiky
opakuje, že prípustnosť dovolania posúdil aj z hľadiska procesných vád konania uvedených
v § 237 OSP, výlučne ktoré mohli zakladať procesnú prípustnosť dovolania, a po zistení, že
dovolanie nie je prípustné podľa § 238 OSP, ani podľa § 237 OSP, neskúmal
opodstatnenosť dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, lebo tie môže
skúmať len ak je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to, že z procesných dôvodov sa
nezaoberal vecou samou, nezaujal stanovisko ani k námietke žalobcu o porušení
prezumpcie neviny, o zásahu do jeho osobnostných práv a pod..
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nedošlo predmetným uznesením
dovolacieho súdu k zásahu do ústavných práv sťažovateľa.»
10. Ústavnému súdu bolo na základe jeho výzvy (o oznámenie, či sťažovateľ, resp.
jeho právny zástupca v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 81/2008 požiadal
v zmysle dikcie § 45 ods. 4 OSP o doručovanie písomností elektronickými prostriedkami) 2.
februára 2015 rovnako doručené i oznámenie predsedu okresného súdu, ktorý dal
ústavnému súdu na vedomie, že «... účastník konania podal iba jednu
žiadosť o zasielanie písomností. Tá je označená názvom plnomocenstvo, v ktorom
splnomocnil advokáta JUDr. Jozefa Sabóa na zastupovanie v konaní sp. zn. 9 C 81/2008
a v dolnej časti plnomocenstva uviedol nasledovné: „Súčasne žiadam, aby všetky
písomnosti v tejto veci mu boli doručované a aby o všetkých úkonoch v tejto veci bol včas
vyrozumený“. Žiadosť od menovaného účastníka konania, ani od jeho právneho zástupcu,
ktorá by spĺňala náležitosti žiadosti v zmysle § 45 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. o
doručovaní elektronickými prostriedkami, sa v spise nenachádza.». Zároveň doložil i
fotokópiu predmetného splnomocnenia z 26. marca 2009.
II.
11. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
12. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený. Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej
strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo
slobody na strane druhej.
14. Predmetom sťažnosti je namietané porušenie sťažovateľom označených práv
zaručených ústavou a dohovorom (bod 1) uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
3 Cdo 70/2014 z 12. augusta 2014, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní sťažovateľa tak,
že dovolanie odmietol z procesných dôvodov.
15. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné úvodom uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky
na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,
t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že
ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich
do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis
Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/2000), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01) alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
16. Kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí
všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem
a postupu, ktorý im predchádzal, s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu
v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu
základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného
súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery
boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04). Ak nie sú splnené tieto
predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť
k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, ktorých porušenie
sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im
predchádzal.
II.A K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu
17. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
20. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09).
21. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že
všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne
a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol (napr.
II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovaných práv
a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným
súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôd
rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úloha pri
rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikácie zákonných
predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené,
resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
22. Vychádzajúc z možných mantinelov ústavno súdnej korekcie rozhodovacej
činnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s napadnutým uznesením
najvyššieho súdu. Predchádzajúci rozsudok okresného súdu a osobitne ani krajského súdu
ústavný súd posudzovať nemohol, keďže je viazaný sťažnosťou (§ 20 ods. 3 zákona
o ústavnom súde) a sťažovateľ v petite sťažnosti nenamietal porušenie svojich práv týmito
rozhodnutiami nižších súdov. Zákonná požiadavka viazanosti návrhom platí zvlášť pre
návrh výroku rozhodnutia ústavného súdu, teda petit sťažnosti, kde sťažovateľ formuluje
výrok rozhodnutia ústavného súdu, ktorého sa domáha (m. m. III. ÚS 166/02). To znamená,
že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv (m. m.
23. Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia najskôr zhrnul podstatné dôvody rozsudku
okresného súdu a krajského súdu, dovolaciu argumentáciu sťažovateľa a vyjadrenie
žalovaných, aby následne na vlastné odôvodnenie uviedol:
«V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 OSP je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo
výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 OSP procesné prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy, ak by
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 OSP. Dovolací súd preto
so zreteľom na § 242 ods. 1 OSP skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z nich.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a) až e) a g) OSP v dovolaní namietané
neboli a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva. Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred
súdom konať tým, že odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez
nariadenia pojednávania...
V danom prípade: a) odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b) nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého
zaobchádzania a c) nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný
záujem. Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie
odvolania pojednávanie.
Dovolateľ v danej veci namietal aj odňatie jeho možnosti pred súdom konať
postupom súdov v procese vykonávania dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného
dokazovania.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 OSP), a nie účastníkov
konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,
3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal ten ktorý
dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 OSP (viď R 37/1993).
Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo
vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno vyvodiť, že dovolanie proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f) OSP prípustné (viď R 125/1999,
R 6/2000).
Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu
konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný
za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f) OSP (viď viaceré
rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011,
5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom
konaní dôjde, nie je ňou znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania.
Pre úplnosť treba dodať, že dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť
skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože (na rozdiel od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní
nemá možnosť vykonávať dokazovanie viď § 243a ods. 2 in fine OSP („dokazovanie však
nevykonáva“). Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení
urobených súdmi prvého a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Keďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania podľa § 237
písm. f) OSP, prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie
veci, k uvedenej námietke treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je relevantný
dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ
vo vadách konania podľa § 237 OSP a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či
súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné. O taký prípad v prejednávanej
veci nejde.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho
poriadku procesné neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny
opravný prostriedok žalobcu podľa § 243b ods. 5 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP
odmietol.»
24. Ako z uvedeného vyplýva, najvyšší súd dovolanie odmietol bez meritórneho
posudzovania vecnej správnosti rozsudku odvolacieho súdu a bez skúmania správnosti jeho
právnych záverov, pretože nezistil existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania
proti rozsudku odvolacieho súdu v zmysle dikcie ustanovení § 237 a § 238 OSP. Najvyšší
súd primeraným spôsobom sťažovateľovi vysvetlil, že ním formulované dovolacie dôvody
ešte nezakladajú prípustnosť dovolania.
25. Podľa názoru ústavného súdu takto koncipované uznesenie najvyššieho súdu je
určité, zrozumiteľné, ústavne akceptovateľné a bez vnútorných rozporov a zaujíma
stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní. Podľa názoru ústavného súdu takého
rozhodnutie nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto nie je z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základného práva
alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04) sťažovateľa.
26. V nadväznosti na nosný dôvod podanej ústavnej sťažnosti, a to námietku
sťažovateľa (predostretú i v rámci dovolacieho konania), v zmysle ktorej rozhodnutie
krajského súdu nebolo verejne vyhlásené, ústavný súd nad rámec uvedeného konštatuje:
Tak z vyjadrenia predsedníčky najvyššieho súdu (bod 9), ako aj z vyjadrenia
predsedu krajského súdu (bod 8) považoval ústavný súd za preukázané, že rozhodnutie
krajského súdu sp. zn. 5 Co 263/2012 bolo 5. marca 2013 vyhlásené verejne spôsobom,
ktorý ustanovuje zákon (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). Svedčí o tom i krajským súdom predložené
oznámenie krajského súdu z 27. februára 2013 vyhotovené predsedom senátu
JUDr. Slebodníkom, v ktorom predseda senátu podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214
ods. 2 OSP oznámil, že vo veci sp. zn. 5 Co 263/2012 bude rozhodnuté rozsudkom bez
nariadenia ústneho (odvolacieho) pojednávania a rozsudok bude verejne vyhlásený 5. marca
2013 o 9.10 h v pojednávacej miestnosti č. dverí 215, 2. poschodie.
Hoci je pravdou, že s účinnosťou zákona č. 388/2011 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony, bol do znenia ustanovenia § 214 vložený i nový odsek 3,
ktorý presne upravoval postup odvolacieho súdu pri rozhodovaní rozsudkom bez nariadenia
pojednávania v súvislosti s upovedomením účastníkov o verejnom vyhlásení rozsudku, a to
tak, že o termíne verejného vyhlásenia rozhodnutia, ako i jeho mieste a čase odvolací súd
upovedomí účastníka konania, respektíve jeho zástupcu v prípade, ak v zmysle dikcie
ustanovenia § 45 ods. 4 OSP – v záujme zrýchlenia priebehu súdneho konania (v súlade so
zásadou hospodárnosti konania súdu) a zabezpečenia jeho plynulosti, efektívnosti
a úspornosti – požiadal (v zákonom presne ustanovených prípadoch) o fakultatívne
doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami, avšak § 45 ods. 4 OSP upravuje
možnosť predmetného doručovania za predpokladu splnenia dvoch obligatórnych
podmienok, a to:
1. podmienky, že o takúto formu doručovania účastník konania, respektíve jeho
zástupca požiada, a
2. podmienky, že účastník konania, respektíve jeho zástupca zároveň súdu oznámi
adresu na zasielanie písomností elektronickými prostriedkami, na ktorú možno takto
doručovať, pričom zodpovednosť za dostupnosť tejto adresy spočíva na samotnom
účastníkovi alebo jeho zástupcovi.
Keďže sťažovateľ takúto požiadavku o doručovanie písomností aj elektronickými
prostriedkami spĺňajúcu zákonné podmienky v zmysle § 45 ods. 4 OSP súdu nedoručil
(bod 10), krajský súd nepochybil, ak v zmysle § 214 ods. 3 sťažovateľa, respektíve jeho
splnomocneného zástupcu, o termíne, mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku
elektronickými prostriedkami neupovedomil. Takýto zákonný a právne správny postup toho
času konajúceho krajského súdu z uvedeného dôvodu nebol spôsobilý porušiť sťažovateľom
označené práva zaručené ústavou a dohovorom, tak ako sa toho v petite podanej sťažnosti
domáhal samotný sťažovateľ.
V kontexte uvedeného ústavný súd zdôrazňuje, že verejné vyhlásenie rozsudku
krajského súdu patriace k ústavným princípom právneho štátu porušené nebolo, keďže
krajský súd dal verejnosti vo forme minimálneho štandardu takéhoto oznámenia
(informovaním o čase a mieste vyhlásenia rozsudku spôsobom obvyklým – na úradnej
tabuli krajského súdu – najmenej päť dní pred jeho vyhlásením) najavo, že rozsudok bude
podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 214 ods. 2 OSP vyhlásený verejne bez ohľadu na
to, či pri konkrétnom vyhlásení rozsudku verejnosť právo na prítomnosť využije alebo nie.
Ústavný súd zároveň dodáva, že sťažovateľom uvedené rozhodnutie ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 85/02 slúžiace na podporu ním uvedenej argumentácie sa týkalo skutkovo
odlišnej veci a rovnako nebolo spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu.
27. Vychádzajúc z už uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto jej časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.B K namietanému porušeniu čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
28. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
29. Podľa čl. 6 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (odsek 1). Každý, kto je
obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná
zákonným spôsobom (odsek 2).
30. Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietol
sťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného čl.
50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu vzhľadom na to, že nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označenými
právami a napadnutým uznesením, ktorým najvyšší súd rozhodol o dovolaní
v sťažovateľovej veci.
Postup najvyššieho súdu – v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi
normami (v danom prípade ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku týkajúcimi sa
dovolacieho konania) – totiž nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť
k porušeniu základných práv alebo slobôd.
II.C K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
31. V zmysle ustanovenia čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene
Slovenskej republiky a vždy verejne.
32. K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy
ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie
porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa. Preto
ak sťažovateľ namietal porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy v spojení s porušením
ním označených základných a iných práv a ústavný súd možnosť porušenia týchto práv
nezistil, potom odmietnutie sťažnosti v časti namietaného porušenia označených základných
a iných práv pre jej zjavnú neopodstatnenosť sa vzťahuje aj na namietané porušenie čl. 1
ods. 1 a čl. 142 ods. 3 ústavy.
33. Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok ako zjavne neopodstatnenú,
bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými
v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. marca 2015