Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 149/2016
PDF · 163.87 KB
No categories available
II. ÚS 149/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Lindou
Kovandovou, Ulica Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Ndt 17/2015 z 25. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Ndt 17/2015 z 25. augusta 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, toho času umiestnený
v ústave na výkon trestu odňatia slobody, sa v prerokúvanej trestnej veci na Okresnom súde
Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vedenej pod sp. zn. 2 Tk 1/2014 zúčastnil
hlavného pojednávania, na ktorom vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcemu senátu
(ďalej len „námietka zaujatosti“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Dôvodom tejto námietky zaujatosti boli skutočnosti, ktoré sa sťažovateľ dozvedel od
svojej obhajkyne deň pred konaním tohto hlavného pojednávania pri návšteve jeho
obhajkyne v ÚVV a ÚVTOS (v ústave na výkon trestu odňatia slobody,
pozn.), kde... [o]bhajkyňa sťažovateľa informovala o obsahu zvukového záznamu
z hlavného pojednávania.“
Ďalej sťažovateľ uviedol:
„Na tomto zvukovom zázname z hlavného pojednávania je v 6. hodine, 4. minúte
a 28. sekunde zachytený rozhovor členov konajúceho senátu, v ktorom sa znevažujúco
vyjadrujú o osobe sťažovateľa, komentujú jeho zdravotný stav a vyjadrujú sa aj k veci ako
takej.“
Okresný súd sa s námietkou zaujatosti vysporiadal v zmysle § 31 ods. 4
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) tak, že po prerušení hlavného pojednávania a vypočutí si zvukového záznamu
námietku zaujatosti vyhodnotil ako nevznesenú bezodkladne, a preto podľa § 32 ods. 6
Trestného poriadku o nej nekonal. Okrem iného okresný súd uviedol, že vyjadrenia členov
senátu nepovažuje za také, ktoré by boli dehonestujúce vo vzťahu k sťažovateľovi, alebo že
by šlo o prejavenie nestrannosti senátu.
Sťažovateľ ďalej uviedol:
„Keďže (okresný, pozn.) súd sa vysporiadal s námietkou zaujatosti tak, že o nej
nekoná a podľa Trestného poriadku nie je prípustný opravný prostriedok proti takémuto
postupu, obhajkyňa sťažovateľa vzápätí na tomto hlavnom pojednávaní dňa 19.03.2015
požiadala o odňatie veci Okresnému súdu Banská Bystrica a jej prikázanie inému súdu,
keďže sťažovateľ mal dôvodnú obavu, že jeho trestná vec nie je prejednávaná nestranne.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ vyjadril pochybnosti aj o nestrannosti sudcov
Krajského súdu v Banskej Bystrici, o odňatí a prikázaní veci inému súdu rozhodoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky. O návrhu na odňatie veci a jej prikázanie inému súdu
rozhodol NS SR (najvyšší súd, pozn.) uznesením sp. zn. 2 Ndt 17/2015 zo dňa 25.08.2015...
tak, že sa trestná vec sťažovateľa..., vedená na Okresnom súde Banská Bystrica... tomuto
súdu neodníma.“
Na skutočnosti, že hlavné pojednávanie v sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn.
2 Tk 1/2014, ktoré sa konalo 2. októbra 2014 a počas ktorého (prestávky) sa mali členovia
senátu vyjadriť znevažujúco voči sťažovateľovi, a na tom, že sťažovateľ vzniesol námietku
zaujatosti voči senátu okresného súdu až na hlavnom pojednávaní 19. marca 2015
(medzitým sa vo veci konalo ďalšie hlavné pojednávanie 4. novembra 2014 a 17. marca
2015) z dôvodu, že „pri príprave záverečnej reči si sťažovateľova obhajkyňa potrebovala
pre odstup času vypočuť výpovede“, nevidí sťažovateľ nič prekvapujúce – vyjadrenia
členov senátu voči sťažovateľovi sa totiž na CD záznam z pojednávania mali dostať len
nedopatrením, keď počas prestávky nahrávacie zariadenie napriek zastaveniu malo ďalej
nahrávať zvuk z pojednávacej miestnosti, o čom sa sťažovateľ mal dozvedieť až po tom, čo
mu mal byť oznámený obsah CD záznamu z pojednávania jeho právnou zástupkyňou, a to
18. marca 2015.
Sťažovateľ zastáva názor, že vyjadrenia členov konajúceho senátu sú prejavom
antipatie voči jeho osobe, a v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ako aj
Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa tzv. teórie zdania, pričom predkladá
argumentáciu podporujúcu jeho presvedčenie.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo sťažovateľa, , na prerokovanie veci
nezávislým a nestranným súdom, garantované čl. 46 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava
Slovenskej republiky v z.n.p., ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základné právo tzv. prezumpcie neviny garantované čl. 50 ods. 2
zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v z.n.p., ako aj článkom 6 ods. 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ndt 17/2015 zo dňa 25.08.2015, porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Ndt 17/2015 zo dňa
25.08.2015 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,
, trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 EUR (slovom: dvestodeväťdesiatšesť
eur a štyridsaťštyri eurocentov), na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Lindy
Kovandovej, LL.M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu. ...
Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje
za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Predmetom sťažnosti je nesúhlas s právnym posúdením veci najvyšším súdom
v napadnutom uznesení, pričom sťažovateľ je toho názoru, že vyjadrenia členov konajúceho
senátu okresného súdu sú prejavom antipatie voči jeho osobe.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd zdôrazňuje, že kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť
najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že
v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu
základných práv alebo slobôd (I. ÚS 201/2011).
Vo vzťahu k namietanému zásahu do práva na spravodlivé konanie ústavný súd
konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (II. ÚS 580/2013, IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou ďalej konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu a konštatuje, že
argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho
závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade
s jeho právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore
či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne
odôvodnené. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal námietkou
zaujatosti vznesenou tak voči sudcom príslušného senátu okresného súdu, ako aj voči
potenciálnej zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu, preskúmal vyjadrenia sudcov
príslušného senátu okresného súdu, pričom na namietané skutočnosti dal sťažovateľovi
odpoveď. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani
preto, že ústavný súd nie je opravným súdom názorov najvyššieho súdu. Nad rámec tohto
odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo
na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom
Ústavný súd preto s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnú
odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce
zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu
súdneho rozhodnutia.
Na základe už uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietol
sťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného
čl. 50 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho
súdu, vzhľadom na to, že nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označenými
právami a napadnutým uznesením.
Postup najvyššieho súdu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi
normami totiž nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu
základných práv alebo slobôd (I. ÚS 102/2015).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2016