Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 149/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2016

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ing. Lindou

Kovandovou, Ulica Janka Kráľa 1, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia

a , ako aj a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 25. augusta 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. novembra 2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie a (ďalej len

„ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 25. augusta 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti aj jej príloh vyplýva, že sťažovateľ, toho času umiestnený

v ústave na výkon trestu odňatia slobody, sa v prerokúvanej trestnej veci na Okresnom súde

Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) vedenej pod sp. zn. zúčastnil

hlavného pojednávania, na ktorom vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcemu senátu

(ďalej len „námietka zaujatosti“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Dôvodom tejto námietky zaujatosti boli skutočnosti, ktoré sa sťažovateľ dozvedel od

svojej obhajkyne deň pred konaním tohto hlavného pojednávania pri návšteve jeho

obhajkyne v ÚVV a ÚVTOS (v ústave na výkon trestu odňatia slobody,

pozn.), kde... [o]bhajkyňa sťažovateľa informovala o obsahu zvukového záznamu

z hlavného pojednávania.“

Ďalej sťažovateľ uviedol:

„Na tomto zvukovom zázname z hlavného pojednávania je v 6. hodine, 4. minúte

a 28. sekunde zachytený rozhovor členov konajúceho senátu, v ktorom sa znevažujúco

vyjadrujú o osobe sťažovateľa, komentujú jeho zdravotný stav a vyjadrujú sa aj k veci ako

takej.“

Okresný súd sa s námietkou zaujatosti vysporiadal v zmysle § 31 ods. 4

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) tak, že po prerušení hlavného pojednávania a vypočutí si zvukového záznamu

námietku zaujatosti vyhodnotil ako nevznesenú bezodkladne, a preto podľa § 32 ods. 6

o nej nekonal. Okrem iného okresný súd uviedol, že vyjadrenia členov

senátu nepovažuje za také, ktoré by boli dehonestujúce vo vzťahu k sťažovateľovi, alebo že

by šlo o prejavenie nestrannosti senátu.

Sťažovateľ ďalej uviedol:

„Keďže (okresný, pozn.) súd sa vysporiadal s námietkou zaujatosti tak, že o nej

nekoná a podľa nie je prípustný opravný prostriedok proti takémuto

postupu, obhajkyňa sťažovateľa vzápätí na tomto hlavnom pojednávaní dňa 19.03.2015

požiadala o odňatie veci Okresnému súdu Banská Bystrica a jej prikázanie inému súdu,

keďže sťažovateľ mal dôvodnú obavu, že jeho trestná vec nie je prejednávaná nestranne.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ vyjadril pochybnosti aj o nestrannosti sudcov

Krajského súdu v Banskej Bystrici, o odňatí a prikázaní veci inému súdu rozhodoval

Najvyšší súd Slovenskej republiky. O návrhu na odňatie veci a jej prikázanie inému súdu

rozhodol NS SR (najvyšší súd, pozn.) uznesením sp. zn. zo dňa 25.08.2015...

tak, že sa trestná vec sťažovateľa..., vedená na Okresnom súde Banská Bystrica... tomuto

súdu neodníma.“

Na skutočnosti, že hlavné pojednávanie v sťažovateľovej veci vedenej pod sp. zn.

, ktoré sa konalo 2. októbra 2014 a počas ktorého (prestávky) sa mali členovia

senátu vyjadriť znevažujúco voči sťažovateľovi, a na tom, že sťažovateľ vzniesol námietku

zaujatosti voči senátu okresného súdu až na hlavnom pojednávaní 19. marca 2015

(medzitým sa vo veci konalo ďalšie hlavné pojednávanie 4. novembra 2014 a 17. marca

2015) z dôvodu, že „pri príprave záverečnej reči si sťažovateľova obhajkyňa potrebovala

pre odstup času vypočuť výpovede“, nevidí sťažovateľ nič prekvapujúce – vyjadrenia

členov senátu voči sťažovateľovi sa totiž na CD záznam z pojednávania mali dostať len

nedopatrením, keď počas prestávky nahrávacie zariadenie napriek zastaveniu malo ďalej

nahrávať zvuk z pojednávacej miestnosti, o čom sa sťažovateľ mal dozvedieť až po tom, čo

mu mal byť oznámený obsah CD záznamu z pojednávania jeho právnou zástupkyňou, a to

18. marca 2015.

Sťažovateľ zastáva názor, že vyjadrenia členov konajúceho senátu sú prejavom

antipatie voči jeho osobe, a v ďalšom poukazuje na judikatúru ústavného súdu, ako aj

Európskeho súdu pre ľudské práva týkajúcu sa tzv. teórie zdania, pričom predkladá

argumentáciu podporujúcu jeho presvedčenie.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa, , na prerokovanie veci

nezávislým a nestranným súdom, garantované

Slovenskej republiky v z.n.p., ako aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základné právo tzv. prezumpcie neviny garantované čl. 50 ods. 2

v z.n.p., ako aj článkom 6 ods. 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 25.08.2015, porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

25.08.2015 sa v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi,

, trovy právneho zastúpenia v sume 296,44 EUR (slovom: dvestodeväťdesiatšesť

eur a štyridsaťštyri eurocentov), na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Ing. Lindy

Kovandovej, LL.M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu. ...

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje

za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Predmetom sťažnosti je nesúhlas s právnym posúdením veci najvyšším súdom

v napadnutom uznesení, pričom sťažovateľ je toho názoru, že vyjadrenia členov konajúceho

senátu okresného súdu sú prejavom antipatie voči jeho osobe.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd zdôrazňuje, že kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť

najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že

v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu

základných práv alebo slobôd ().

Vo vzťahu k namietanému zásahu do práva na spravodlivé konanie ústavný súd

konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (, ).

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou ďalej konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa dohovoru sú obdobné

záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom

ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú

odlišnosť ().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov, ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu a konštatuje, že

argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

najvyššieho súdu. Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup a jeho

závery mohli zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do napadnutého uznesenia v súlade

s jeho právomocami ustanovenými v . Ústavný súd nezistil, že by

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore

či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou, či nedostatočne

odôvodnené. Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberal námietkou

zaujatosti vznesenou tak voči sudcom príslušného senátu okresného súdu, ako aj voči

potenciálnej zaujatosti všetkých sudcov krajského súdu, preskúmal vyjadrenia sudcov

príslušného senátu okresného súdu, pričom na namietané skutočnosti dal sťažovateľovi

odpoveď. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho názor svojím vlastným už ani

preto, že ústavný súd nie je opravným súdom názorov najvyššieho súdu. Nad rámec tohto

odôvodnenia ústavný súd poukazuje na ustálený právny názor, podľa ktorého právo

na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom

(, ).

Ústavný súd preto s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal sťažovateľovi jasnú a zrozumiteľnú

odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany. Odôvodnenie jeho rozhodnutia spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu

súdneho rozhodnutia.

Na základe už uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Ústavný súd z uvedeného dôvodu (t. j. pre zjavnú neopodstatnenosť) odmietol

sťažnosť aj v tej časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva zaručeného

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho

súdu, vzhľadom na to, že nezistil žiadnu vzájomnú príčinnú súvislosť medzi označenými

právami a napadnutým uznesením.

Postup najvyššieho súdu v súlade s na vec sa vzťahujúcimi procesnoprávnymi

normami totiž nemožno kvalifikovať ako postup, ktorým by mohlo dôjsť k porušeniu

základných práv alebo slobôd ().

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2016