Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 201/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť V., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. M. H., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1 M Obdo 4/2010 z 22. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť V., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára

2011 doručená sťažnosť V., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 22. septembra

2010.

2. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla: «Účastníkmi súdneho sporu... sú P.

(„PDP“) a Sťažovateľka. PDP... iniciovalo na Okresnom súde Bratislava II spor, v ktorom

žiadalo zaplatiť čiastku 10.390.412,15 Sk s príslušenstvom z titulu bezdôvodného

obohatenia a zaplatiť náhradu trov konania, keďže zmluva o úvere uzavretá dňa

3. novembra 2003 medzi PDP a Sťažovateľkou je podľa PDP neplatná. Uvedený okresný

súd žalobe PDP vyhovel rozhodnutím zo dňa 15. marca 2007, č.k. , a svoje

rozhodnutie okrem iného odôvodnil tým, že zmluva, ktorou sa zmluvné strany dohodnú

o reštrukturalizovaní predchádzajúceho úveru medzi tými istými zmluvnými stranami (t. j.

ide o tzv. reúverovanie), je neplatná pre obchádzanie zákona a nemožnosť plnenia.

Sťažovateľka sa proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolala a dňa 15. novembra

2007 Krajský súd v Bratislave v konaní č. toto prvostupňové rozhodnutie

zmenil a žalobu PDP zamietol. PDP podalo dovolanie na Najvyšší súd, ktorý... odvolacie

rozhodnutie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s odôvodnením, že zmluva o úvere, ktorou

sa reštrukturalizuje, t. j. reúveruje, pôvodný úver medzi tými istými zmluvnými stranami, je

absolútne neplatná. Následne Krajský súd v Bratislave, viazaný právnym názorom

Najvyššieho súdu rozhodnutím zo dňa 4. júna 2009, č. k. prvostupňové

rozhodnutie potvrdil.

Po doručení dovolacieho rozhodnutia sa Sťažovateľka obrátila podnetom na

Generálneho prokurátora Slovenskej republiky („Generálny prokurátor“), ktorý

potvrdzujúce rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave napadol mimoriadnym dovolaním.

Najvyšší súd mimoriadne dovolanie v rovnako zloženom... senáte ako v prípade rozhodnutia

o dovolaní dňa 22. septembra 2010 zamietol. Najvyšší súd opätovne zdôraznil neplatnosť

zmluvy o úvere, ktorou sa reštrukturalizuje pôvodný úver...»

3. „Hlavné dôvody“ porušenia základných práv a slobôd zaručených čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru „zhrnula“ sťažovateľka takto: „Prvý dôvod Sťažnosti:

O mimoriadnom dovolaní v predmetnej veci rozhodoval a Napádané rozhodnutie vydal

senát Najvyššieho súdu, ktorého zloženie a kreovanie je v rozpore s ústavnou požiadavkou

nestrannosti a nezávislosti súdu... O mimoriadnom dovolaní rozhodoval senát Najvyššieho

súdu v tom istom zložení ako rozhodoval v tej istej veci o dovolaní, čím porušil pravidlo, že

na rôznych stupňoch konania sa nemôžu rozhodovania zúčastňovať tí istí sudcovia.

Druhý žalobný dôvod: Napádané rozhodnutie je zjavne svojvoľné, neobsahuje riadne

odôvodnenie a nedosahuje kvalitatívne štandardy stanovené a medzinárodnými

zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná... Najvyšší súd rozhodol zjavne

svojvoľne, čo vyplýva aj z toho, že niektoré výroky (najmä údajná neplatnosť zmluvy o

úvere, ktorou sa reštrukturalizuje skôr poskytnutý úver novoposkytnutým úverom) nielen že

nemajú oporu v zákone, ale sa zdajú obchádzať ekonomický a právny kontext súčasnej

trhovej reality jednak v Slovenskej republike ako aj v modernom svete.“

4. Sťažovateľka ďalej uviedla, že keďže „nemala pozíciu účastníka konania pri

rozhodovaní o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora, nemá priamu vedomosť

o tom, akým spôsobom sa predmetný senát Najvyššieho súdu kreoval... Najvyšší súd mal

rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní v predmetnej veci prideliť nie automaticky senátu,

ktorý rozhodoval o dovolaní, ale senát mal byť vybratý náhodným výberom podľa § 51

ods. 1 Zákona o súdoch, resp. § 3 ods. 1 Rokovacieho poriadku... Keďže Sťažovateľka

nebola účastníkom konania o mimoriadnom dovolaní, nemala možnosť zaujatosť

a nedostatok nestrannosti sudcov v predmetnom konaní namietať...“.

5. Podľa názoru sťažovateľky „Napádané rozhodnutie Najvyššieho súdu vykazuje

viacero elementárnych nedostatkov, ktoré odôvodňujú záver, že v predmetnom konaní bolo

porušené právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a nebola jej poskytnutá

primeraná súdna ochrana... Základným nedostatkom odôvodnenia, ktorý ovplyvnil výsledok

celého sporu, je však ničím nepodložený, absolútne nevysvetlený a zjavne svojvoľný právny

názor Najvyššieho súdu, podľa ktorého nie je vraj možné uzavrieť zmluvu o úvere, ktorou sa

reštrukturalizuje predchádzajúci úver medzi tými účastníkmi (v tomto prípade sa jedná

o zmluvu o úvere č. 172/2003), nakoľko sa jedná o obchádzanie zákona a plnenie takej

zmluvy je nemožné. V tomto prípade sa podľa Sťažovateľky nejedná iba o jednoducho

nesprávne rozhodnutie Najvyššieho súdu, ale o závažné porušenie základných princípov

právnej logiky a obchodného práva a na druhej strane zároveň o právny názor, ktorý je

v rozpore s právnou aj ekonomickou praxou v Slovenskej republike v období posledných 20

rokov...“.

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. zo dňa

22. septembra 2010 bolo porušené právo Sťažovateľky na súdnu a inú ochranu v čl. 46

ods. 1 a v Listiny základných práv a slobôd

a právo Sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté Rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, č. k. zo dňa 22. septembra 2010 ruší a vec vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť Sťažovateľke trovy konania

pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.“

Sťažovateľka súčasne požiadala o odloženie vykonateľnosti „napadnutého

rozhodnutia“.

7. Spolu s inými písomnosťami sťažovateľka pripojila k sťažnosti podanie

z 13. novembra 2009 označené ako „Podnet účastníka na podanie mimoriadneho dodania

proti rozsudku krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 4. júna 2009“

a rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 22. septembra 2010.

II.

8. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd požiadal

najvyšší súd o vyjadrenie k predmetu sťažnosti, najmä však k spôsobu pridelenia

mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) vec posudzujúcemu senátu, t. j. na akom právnom základe bola

daná vec pridelená tomuto senátu. Súčasne požiadal Okresný súd Bratislava II o predloženie

súdneho spisu sp. zn. k nahliadnutiu.

9. Predseda najvyššieho súdu v odpovedi sp. zn. -6 z 10. februára 2011 na

výzvu ústavného súdu okrem iného uviedol:

„Predmetom konania v právnej veci sťažovateľky ako žalovanej na najvyššom súde

bolo rozhodovanie o mimoriadnom dovolaní Generálneho prokurátora Slovenskej republiky

podaného na podnet sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II

z 15. marca 2007, č. k. -301 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave zo 4. júna 2009, č. k. -403, o zaplatenie 10 390 412,15 Sk

s príslušenstvom. Mimoriadne dovolanie bolo tunajšiemu súdu doručené 31. marca 2010

s tým, že vyššie označeným rozsudkom najvyšší súd mimoriadne dovolanie ako nedôvodné

zamietol. Pokiaľ ide o dôvody dovolania namietané generálnym prokurátorom, s týmito sa

súd vysporiadal tak, ako na to poukázal predseda senátu v odôvodnení rozhodnutia,

z ktorého je zrejmé, že nebol daný dôvod dovolania podľa ,

ktorý by mal za následok vyslovenie, že napadnuté rozhodnutia spočívajú v nesprávnom

právnom posúdení veci. Rovnako neboli zistené ani iné vady... V súvislosti s napadnutým

rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka súdu vytýka, že jeho rozhodnutie je zjavne

svojvoľné a neobsahuje riadne odôvodnenie. Tvrdenie, že súd sa nedostatočne vysporiadal

s tvrdeniami sťažovateľky, môže byť vecou názoru. Najvyšší súd odôvodnenie rozsudku...

považuje za zodpovedajúce ustanoveniu .

Najvyšší súd v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora v odôvodnení

rozsudku uviedol podstatný obsah mimoriadneho dovolania, dostatočne popísal zistený

skutkový stav a aj keď na niektoré námietky výslovne nereagoval (odvolávajúc sa na svoje

predchádzajúce rozhodnutie z 28. mája 2008...), podľa nášho názoru sťažovateľkou

napadnutý rozsudok spolu s rozsudkami súdov nižších stupňov je v celom rozsahu

preskúmateľný a zrozumiteľný, pričom podrobnejšie odôvodnenie by zvýšilo jeho kvalitu.

Výklad použitých ustanovení a ďalších právnych predpisov podaný

najvyšším súdom v sťažovateľkou namietanom rozsudku považujeme za ústavne súladný

výklad na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov, ktorý nie je svojvoľný... Pokiaľ ide

o námietku sťažovateľky týkajúcu sa spôsobu pridelenia veci sp. zn. senátu

JUDr. J. Š., uvádzame, že spôsob pridelenia veci vychádzal zo štvrtej časti, článku II., ods.

3 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2010, vydaného Opatrením

predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. decembra 2009, č. Spr.

1321/2009..., a to podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov... a podľa článku 4 ods. 4 Rokovacieho poriadku Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 23. marca 2006, č. Pls 1/2006, uverejneného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. 291/2006... Podľa § 52 ods. 4 zákona o súdoch, súčasne podľa

článku 4, ods. 4 rokovacieho poriadku, rozvrh práce vydá predseda súdu s uvedením

pripomienok a výhrad sudcovskej rady bezodkladne po jeho prerokovaní v sudcovskej rade,

najneskôr však do 15. decembra kalendárneho roka, ktorý predchádza kalendárnemu roku,

na ktorý je rozvrh práce určený. Rozvrh práce sa zverejňuje spolu so stanoviskom

sudcovskej rady.

Podľa štvrtej časti, článok 2, ods. 3 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010,

podľa odseku 2 sa nepostupuje vo veciach, ktoré opätovne došli na Najvyšší súd Slovenskej

republiky po tom, ako tento súd už konal vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo

mimoriadnom opravnom prostriedku; v takom prípade koná a rozhoduje senát, v ktorom

pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorý vec vybavil, prípadne

rozhodol naposledy.

Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora proti rozsudku Okresného súdu

Bratislava II z 15. marca 2007, č. k. -301 v spojení s rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave zo 4. júna 2009, č. k. -403, bolo najvyššiemu súdu

doručené 31. marca 2010 po tom, ako tento už skôr rozhodol o dovolaní podanom

v predmetnej veci žalobcom. Konanie o dovolaní bolo vedené pod sp. zn.

a rozhodnuté bolo rozsudkom z 28. mája 2007 v senáte, v ktorom bol sudcom spravodajcom

JUDr. J. Š.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má tunajší súd za to, že postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní o mimoriadnom dovolaní vedenom pod

sp. zn. k porušeniu sťažovateľkou namietaného základného práva podľa

, Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, nedošlo...“

III.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa

návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré

nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky

upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

11. Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a listiny, ako aj právo na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. septembra 2010. Podľa

každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej

republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom ...

12. Vo vzťahu k sťažnosťou napadnutému postupu a rozhodnutiu najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. možno zo sťažnosti vyvodiť, že

sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva podľa ,

ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým v tom, že „O mimoriadnom

dovolaní rozhodoval senát... v tom istom zložení ako rozhodoval v tej istej veci o dovolaní“,

napadnuté rozhodnutie je „zjavne svojvoľné, neobsahuje riadne odôvodnenie... niektoré

výroky (najmä údajná neplatnosť zmluvy o úvere, ktorou sa reštrukturalizuje skôr

poskytnutý úver...)... nemajú oporu v zákone...“ (pozri tiež body 3, 4 a 5).

13. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného , listiny, resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom

tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve ().

15. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa

( listiny) a práva podľa dohovoru označeným

rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola

vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba

posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím

o mimoriadnom dovolaní sp. zn. z 22. septembra 2010 sú zlúčiteľné

s označeným článkom (listiny, resp. dohovoru).

16. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu dospel

k záveru, že tento svoje rozhodnutie primerane odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich

relevantných (v rozsahu podanej sťažnosti, pozn.) častí odôvodnenia napadnutého rozsudku:

a) v úvode odôvodnenia svojho rozsudku, ktorým „mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora proti rozsudku krajského súdu... zo 4. júna 2009, č. k.

-403 v spojení s rozsudkom Okresného súdu... z 15. marca 2007, č. k.

-301“ zamietol, najvyšší súd oboznámil dovtedajší (do podania mimoriadneho

dovolania, pozn.) priebeh konania v posudzovanej veci: «Okresný súd Bratislava II

rozsudkom z 15. marca 2007, č. k. -301 zaviazal žalovaného zaplatiť

žalobcovi 10 390 412,15 Sk so 14 % úrokom z omeškania ročne od 23. marca 2005 do

zaplatenia a trovy konania 879 259,50 Sk. Súd prvého stupňa vychádzal zo skutkového

stavu, že žalobca a žalovaný (úverujúca banka) sú účastníkmi úverovej zmluvy číslo

172/2003, uzavretej 3. novembra 2003. Úverovú zmluvu vyhodnotil ako neplatnú pre

obchádzanie zákona a pre nemožnosť plnenia. Žalobca uzavrel túto zmluvu v omyle, že na

neho prešiel záväzok spoločnosti A. P., a. s. voči žalovanému. Žalovaný na základe úverovej

zmluvy úver žalobcovi neposkytol, ale vyrovnal dlžobu spoločnosti A. P., a. s.

(reštrukturalizoval záväzok dlžníka A. P., a. s.). Splátky žalobcu z úverovej zmluvy

považoval súd za plnenie z neplatného právneho úkonu, ktorým došlo k bezdôvodnému

obohateniu na strane žalovaného, ktoré je žalovaný povinný žalobcovi vydať.

Pri posúdení predbežnej otázky, či na žalobcu prešiel záväzok spoločnosti A. P., a. s.

voči žalovanému, vychádzal súd prvého stupňa z nasledujúceho skutkového stavu: Zmluvou

číslo 1632/1996 z 27. novembra 1996 previedol FNM SR podnik Š. P., š. p. na spoločnosť

C., s. r. o. Od tejto zmluvy FNM SR odstúpil s účinnosťou od 14. februára 2001. Odstúpenie

od zmluvy vykonal voči spoločnosti A. P., a. s. (právnemu nástupcovi spoločnosti C. s. r.

o.). V čase pred odstúpením od zmluvy vznikol záväzok spoločnosti A. P., a. s. voči

žalovanému. FNM SR následne zmluvou o predaji podniku číslo 2199/2002, uzavretou 11.

novembra 2002 previedol podnik bývalého Š. P., š. p. na žalobcu. Tento skutkový stav

vyhodnotil súd prvého stupňa tak, že záväzok A. P., a. s. voči žalovanému neprešiel z

dôvodu odstúpenia od zmluvy na FNM SR (teda následne ani na žalobcu), čo vyplýva z

ustanovenia , podľa nadobúdateľa ktoré boli predmetom

predaja podľa zmluvy a ktoré ku dňu účinnosti existujú a sú vo vlastníctve nadobúdateľa.

Pri odstúpení od zmluvy o predaji podniku je rozhodujúci stav majetku v čase účinnosti

uzavretej zmluvy.

Krajský súd v Bratislave, na základe odvolania žalovaného, rozsudkom

z 15. novembra 2007, č. k. -355 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, na základe dovolania žalobcu, rozsudkom

z 28. mája 2008, č. k. -383 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Dovolací súd v odôvodnení rozhodnutia nevyslovil právny názor na

otázku, či na žalobcu prešiel alebo neprešiel záväzok A. P., a. s. voči žalovanému. Uzavretie

úverovej zmluvy číslo 172/2003 medzi žalobcom a žalovaným považoval za „neprípustnú

finančno-účtovnú operáciu majúcu za následok neprípustné účtovne zlikvidovať úver“.

Uviedol, že zákon nepozná takú úpravu, že úver je možné splatiť v tom istom peňažnom

ústave novou úverovou zmluvou.

Po vrátení veci Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom zo 4. júna 2009,

č. k. -403 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a žalovaného zaviazal

na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. Krajský súd zopakoval, že záväzok A.

P., a. s. voči žalovanému neprešiel na žalobcu, poukazujúc na ustanovenia § 19a zákona č.

92/1191 Zb. Úverovú zmluvu číslo 172/2003, uzavretú medzi žalobcom a žalovaným,

považoval za neprípustnú finančnú operáciu, keďže žalobca finančné prostriedky (úver)

nedostal do svojej dispozície, ale žalovaný si takto uspokojil svoju pohľadávku voči

spoločnosti A. P., a. s.»

b) Následne oboznámil obsah mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora,

podľa ktorého „Rozsudkom krajského súdu... zo 4. júna 2009, č. k. -403

v spojení s rozsudkom okresného súdu... z 15. marca 2007, č. k. -301 bol...

porušený zákon, nakoľko konajúce súdy vec nesprávne právne posúdili.

Podľa o podmienkach prevodu majetku štátu na

iné osoby, v znení účinnom od 1. januára 2004, pri odstúpení od zmluvy o predaji podniku

alebo jeho časti prechádzajú na fond veci, práva a záväzky nadobúdateľa, ktoré boli

predmetom predaja podľa zmluvy a ktoré ku dňu účinnosti existujú a sú vo vlastníctve

nadobúdateľa. Nadobúdateľ je povinný najneskôr do 10 dní od doručenia oznámenia

o odstúpení od zmluvy predložiť fondu súpis odovzdávaného majetku a umožniť mu fyzickú

kontrolu stavu odovzdávaného majetku tak, aby fond najneskôr do 30 dní od doručenia

tohto oznámenia mohol prevziať majetok. O prevzatí majetku vyhotovia zmluvné strany

zápisnicu, ktorej súčasťou bude súpis odovzdávaného majetku po položkách.

Súdy vec nesprávne právne posúdili v otázke, či na žalobcu prešiel záväzok

spoločnosti A. P., a. s. voči žalovanému. Nesprávne právne posúdenie spočíva v tom, že

konajúce súdy aplikovali na skutkový stav ustanovenie zákona v

znení účinnom od 1. januára 2004, hoci účinky odstúpenia FNM od zmluvy o predaji

podniku nastali 14. februára 2001. Uvedený omyl v aplikácii právneho predpisu

preukázateľne vyplýva z odôvodnenia v rozsudku súdu prvého stupňa (strana 5, odsek 2

rozsudku), kde súd cituje predmetné ustanovenie (jeho prvú vetu) v znení účinnom od

1. januára 2004.

Od 1. januára 2004 platí, že ak FNM SR odstúpi od zmluvy o predaji podniku,

prechádzajú na neho iba tie veci, práva a záväzky, ktoré boli súčasťou podniku v čase

účinnosti zmluvy. Ak sa po účinnosti zmluvy stali súčasťou podniku ďalšie veci alebo práva,

alebo ďalšie záväzky, tieto zostávajú po odstúpení od zmluvy pôvodnému privatizérovi

podniku. Znamená to, že zatiaľ čo predmetom zmluvy o predaji podniku v režime veľkej

privatizácie je „podnik“ (ako predmet právneho vzťahu sui generis), predmetom odstúpenia

od zmluvy o predaji podniku sú jednotlivo špecifikované aktíva (veci a práva) a pasíva

(záväzky).

Pred 1. januárom 2004 bola však právna úprava rozdielna. Predmetom zmluvy

o predaji podniku, rovnako aj predmetom odstúpenia od tejto zmluvy bol „podnik“. Ak sa

po účinnosti zmluvy stali súčasťou podniku ďalšie aktíva alebo pasíva, tieto po odstúpení

zmluvy (ako súčasť podniku) prešli na FNM SR. Iný výklad nemal normatívnu oporu

v právnej úprave.

Záväzok spoločnosti A. P., a. s. voči žalovanému vznikol v čase medzi účinnosťou

zmluvy o prevode podniku a účinnosťou odstúpenia od zmluvy. Po odstúpení od zmluvy bol

v súpise pasív podniku zachytený. Záväzok preto ako súčasť podniku prešiel na FNM SR a

následne na žalobcu. Hoci subjektívna vedomosť o existencii záväzku patriaceho do

podniku je pre otázky jeho prechodu právne irelevantná, je vhodné poukázať na to, že FNM

SR a žalobca si boli tejto skutočnosti vedomí, čo vyplýva z toho, že záväzok bol zachytený v

súpise majetku pri uzavretí zmluvy o predaji podniku číslo 2199/2002 z 11. novembra 2002

medzi FNM SR a žalobcom.

Konajúce súdy mali preto predbežnú otázku, či na žalobcu prešiel záväzok

spoločnosti A. P., a. s. voči žalovanému, vyhodnotiť kladne. Žalobca je, pokiaľ ide o tento

záväzok, singulárnym právnym nástupcom spoločnosti A. P., a. s.

Pre meritórne rozhodnutie veci však vôbec nebolo podstatné riešiť ako predbežnú

otázku to, či na žalobcu prešiel alebo neprešiel záväzok spoločnosti A. P., a. s. voči

žalovanému. Ide totiž o irelevantnú skutočnosť pre posúdenie;

a) či úverová zmluva číslo 172/2003 uzavretá 3. novembra 2003 medzi žalobcom

a žalovaným je platná,

b) a či na základe označenej úverovej zmluvy došlo k poskytnutiu úveru žalobcovi.

Konajúce súdy považovali úverovú zmluvu číslo 172/2003 za neprípustnú finančnú

operáciu, keďže žalobca finančne prostriedky (úver) nedostal do svojej dispozície, ale

žalovaný si takto uspokojil svoju pohľadávku voči spoločnosti A. P., a. s. Z takého právneho

posúdenia nie je vôbec jasné, či „neprípustnosť finančnej operácie“ znamená neplatnosť

úverovej zmluvy alebo, či na základe platnej zmluvy žalovaný úver žalobcovi neposkytol.

Omyl pri aplikácii práva (nesprávne právne posúdenie) spočíval v tom, že súdy za

neprípustné považovali nahradenie úveru novým úverom (čo býva v praxi označované ako

reštrukturalizácia úveru). Súdy pritom neuviedli žiadne ustanovenie právneho predpisu,

z ktorého by takáto súdmi aplikovaná právna norma vyplývala. Dovolací sud uvádza, že

zákon nepozná takú úpravu, že úver je možné splatiť v tom istom peňažnom ústave novou

úverovou zmluvou. V tomto rozsahu sa preto dovolací súd (a následne aj odvolací súd)

dopustili nesprávneho metodologického postupu pri zistení obsahu právnej normy,

ak vychádzali z toho, že pokiaľ zákon určitú dohodu výslovne nedovoľuje, je takáto dohoda

neprípustná. Takýto výklad je v rozpore s článkom 2 a je

v rozpore so zásadou autonómie vôle zmluvných strán, na ktorej je súkromné právo

postavené.

Banka, ktorá poskytla dlžníkovi úver, sa môže s dlžníkom platne dohodnúť, že právny

vzťah z úverovej zmluvy nahradí novým úverovým vzťahom. Nová úverová zmluva je po

obsahovej stránke nováciou pôvodného záväzku, ktorá spôsobuje zánik pôvodného záväzku

dlžníka splatiť pôvodný úver a nahrádza ho novým záväzkom z novej úverovej zmluvy.

Neplatnosť novej úverovej zmluvy nemožno vyvodiť z toho, že banka „neodovzdá

peňažné prostriedky do dispozície dlžníka“, čo súdy považovali za neprípustné z dôvodu

kogentného charakteru právnej úpravy. Zmluvný záväzok banky poskytnúť plnenie (úver)

dlžníkovi môže zaniknúť aj inak ako splnením (napríklad započítaním alebo nováciou). Iné

spôsoby zániku záväzku banky poskytnúť úver (iné ako splnením) nie sú vylúčené.

Banka a dlžník sa tiež môžu dohodnúť, že banka poskytne dlžníkovi úver tak, že

dohodnuté finančné prostriedky vyplatí tretej osobe alebo že ich započíta na úhradu

vlastnej pohľadávky voči tretej osobe. Takáto dohoda je možná bez ohľadu na skutočnosť,

či má dlžník voči tretej osobe záväzok. Ide o rozpoznanú právnu konštrukciu, ktorú

súkromné právo reguluje inštitútom poukážky (§ 535 a nasledujúce Občianskeho

zákonníka).

Z uvedeného vyplýva, že žalobca a žalovaný sa mohli platne dohodnúť, že novým

úverom nahradia existujúci záväzok žalobcu voči žalovanému a rovnako sa mohli platne

dohodnúť, že žalovaný poskytne žalobcovi úver tým, že uhradí záväzok tretej osoby voči

banke.

V konkrétnom prípade vychádzali strany pri uzavretí úverovej zmluvy (správne)

z toho, že na žalobcu prešiel záväzok A. P. a. s. voči žalovanému. Ak by však táto skutočnosť

bola opačná (ak by žalobca pred uzavretím úverovej zmluvy nebol dlžníkom žalovaného),

nemá to vplyv na platnosť úverovej zmluvy. Obe zmluvné strany sa dohodli, že úverom bude

splatený konkrétny záväzok. Obe strany poznali všetky relevantné skutkové okolnosti

privatizácie. Omyl v otázke, či tento záväzok prešiel z dôvodu známych skutkových okolností

na žalobcu, je omylom právnym, čiže omylom irelevantným. Navyše tento omyl nemal vplyv

na ekonomickú kauzu zmluvy (pohnútku strán), nakoľko žalobca by mal na uzavretí zmluvy

ekonomický záujem aj vtedy, ak by na neho záväzok A. P., a. s. nebol prešiel, keďže tento

záväzok bol zabezpečený exekučným záložným právom na nehnuteľnostiach žalobcu.

Skutkový stav mali preto súdy posúdiť tak, že úverová zmluva číslo 172/2003,

uzavretá 3. novembra 2003 medzi žalobcom a žalovaným je platná a na jej základe došlo

k poskytnutiu úveru žalobcovi. Žalovaný sa preto neobohatil tým, že žalobca úver splácal.

Žaloba na vydanie bezdôvodného obohatenia preto nie je dôvodná.

Najvyšší súd doručil mimoriadne dovolanie účastníkom na vyjadrenie (§ 243i ods. 1

), na ktoré obidvaja účastníci reagovali...“.

c) Po podrobnom oboznámení stanovísk účastníkov konania k obsahu mimoriadneho

dovolania najvyšší súd „po zistení, že sú splnené procesné podmienky mimoriadneho

dovolania ( - ) preskúmal výrok napadnutého rozsudku v napadnutom

rozsahu a zistil, že mimoriadne dovolanie je nedôvodné, preto ho dovolací súd zamietol“.

d) Svoje skutkové a právne závery odôvodnil následne najvyšší súd takto:

«Mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora je rozsiahle a tak isto aj odvolacia

odpoveď žalovaného na mimoriadne dovolanie. Mimoriadne dovolanie presahuje

napadnuté rozsudky nielen svojím rozsahom, ale aj zaujímavými právnymi vývodmi, a to

spôsobuje jeho neucelenosť a právno-filozofické úvahy, ktoré nemajú oporu v zákone, na

základe ktorého boli súdne rozhodnutia vynesené a potom ťažko možno vyvodiť, že zákon

porušujú, čo je hmotnoprávnou podmienkou toho, aby mimoriadne dovolanie mohlo byť

podané ( ). Skutkový stav v mimoriadnom dovolaní, ktorý je základom

pre právne posúdenie veci, do mimoriadneho dovolania ani v potrebnej miere pojatý nebol.

Na strane druhej v dovolacej odpovedi skutkový stav je rozpísaný do takých detailov, že vec

to robí neprehľadnou.

Dovolací súd to vyriešil tak, že mimoriadne dovolanie a dovolaciu odpoveď prevzal

takmer doslovne do tohto rozsudku. Skutkový stav bol už raz v dostatočnom, ale v podstate

stručnom rozsahu uvedený v prvšom zrušujúcom rozsudku, ktorý napadnutým rozsudkom

predchádza a ktorý dovolací súd vydal dňa 28. mája 2008, č. k. .

V tomto zrušujúcom rozsudku (ktorým bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu

-355 z 15. novembra 2007), dovolací sú uviedol, že prvostupňový súd

svojim rozsudkom z 15. 03. 2007, č. k. -301 uložil žalovanému povinnosť

zaplatiť žalobcovi 10 390 412,15 Sk so 14 % ročným úrokom z omeškania od 23. 03. 2005

do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania v sume 879 259,50 Sk. Vychádzal z toho, že

navrhovateľ na základe zmluvy o predaji podniku č. 2199/2002 z 11. 11. 2002, uzavretou

medzi FNM SR nadobudol vlastnícke právo k veciam a finančným prostriedkom, majetkové

hodnoty a záväzky súvisiace s činnosťou bývalého š. P., š. p., P., a to podľa stavu, ktorý je

zachytený v prílohách tejto zmluvy. Ďalej konštatoval, že FNM SR nadobudol tento majetok

späť do svojho vlastníctva odstúpením od zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996 zo

dňa 27. 11. 1996, uzavretej medzi FNM SR a spoločnosťou C., s. r. o., P., vykonané voči

jeho právnemu nástupcovi A. P., a. s. s účinnosťou ku dňu 14. 02. 2001 a na žalobcu prešli

práva a záväzky spojené s privatizovaným majetkom bývalého Š., š. p., ktoré boli vymedzené

v zmluve o predaji podniku. Konštatoval preto, že žalobca sa nikdy nestal právnym

nástupcom predchádzajúceho privatizéra A. P., čo možno vyvodiť i z ustanovenia § 19a zák.

č. v znení neskorších predpisov. Poukázal, že účelom uzatvorenej zmluvy o

úvere č. 172/2003, uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom mala byť reštrukturalizácia

prevzatého majetku pôvodného dlžníka A. P., a. s., ďalej uviedol, že podľa ust. § 497 Obch.

zák. základným atribútom zmluvy o úvere je, že na požiadanie dlžníka poskytne veriteľ i v

jeho prospech peňažné prostriedky, čo sa v danom prípade nestalo, pretože uvedeným

úverom bola vyrovnaná dlžoba spoločnosti A. P. voči odporcovi na základe

predchádzajúcich úverových zmlúv, pričom navrhovateľ záväzok tejto spoločnosti nikdy

neprevzal. Ďalej uviedol, že navrhovateľ uzatvoril predmetnú úverovú zmluvu a splácal

splátky v omyle, ktorý spočíva v tom, že prevzal záväzky dlžníka A. P. a že odporca ako

veriteľ uspokojil zaňho pohľadávky tretích osôb, pričom touto úverovou zmluvou bola

uspokojená iba pohľadávka odporcu A. P., o čom svedčí príkaz na úhradu, ktorým bola

suma poskytnutého úveru vo výške 25 200 000 Sk prevedená na vnútropodnikový účet

odporcu a tak boli ukončené predchádzajúce zmluvné vzťahy. Konštatoval preto, že zmluva

je absolútne neplatná, pretože obchádza zákon a jej plnenie je nemožné, a preto odporca je

povinný vydať navrhovateľovi bezdôvodné obohatenie, ktorého výška nebola medzi

účastníkmi sporná.

Po odvolaní žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 15. 11. 2007,

č. k. -355 rozsudok Okresného súdu Bratislava II zmenil tak, že žalobu

zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov prvostupňového konania. Navrhovateľa

zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 623 424 Sk do troch

dní od právoplatnosti rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že zo spisov a vykonaného dokazovania súdu prvého

stupňa vyplýva, že žalobca žalobou z 22. 03. 2005 uplatnil voči odporcovi právo na

zaplatenie žalovanej sumy a príslušenstva. Svoje právo uplatnil z dôvodu bezdôvodného

obohatenia, tvrdiac, že na základe auditu, ktoré si dalo vyhotoviť nové vedenie družstva po

zmene štatutárnych orgánov zistil, že 03. 11. 2003 bola odporcom uzavretá úverová zmluva

č. 172/2003, podľa ktorej mal odporca poskytnúť navrhovateľovi úver vo výške

25 200 000 Sk a ktorá obsahovala dojednanie o odkladacích a rozväzovacích podmienkach,

ktoré navrhovateľovi nie sú zrejmé a vychádzal z toho, že v zmluvách sledovala indície,

a teda ide o simulovaný právny úkon. Odporca na základe tejto zmluvy žiaden úver

navrhovateľovi neposkytol a účelom zmluvy bolo len zaťaženie navrhovateľa dlhom iného,

a to spoločnosti A. P., a. s., ktorej navrhovateľ nie je právnym nástupcom. Ďalej tvrdil, že

finančné prostriedky z tejto zmluvy mali byť použité na splácanie dlhov uvedenej

spoločnosti, ktoré mala voči tretím osobám. V návrhu poukázal na znenie úverovej zmluvy,

ktorá je základom tohto sporu, v ktorej mal žalovaný plniť v prospech tretích osôb podľa

jednoznačnej a úplnej požiadavky navrhovateľa, pričom k takej požiadavke nedošlo, že

žalovaný zaťažil účet žalobcu 25 200 000 Sk a od žalobcu prijal plnenie celkom žalovaný vo

výške, ktorá pozostáva zo sumy 9 007 940 Sk, predstavujúcej splátky úveru zo zmluvy

č. 172/2003 a zo sumy 1 382 472,15 Sk, predstavujúcej úroky, čím odporca získal

bezdôvodné obohatenie, vydania ktorého sa domáhal predmetnou žalobou. Z obsahu spisov

mal za zrejmé, že žalovaný sa pred súdom prvého stupňa bránil tým, že žalobca sa okrem

iného zmluvou o predaji podniku zaviazal dohodnúť spôsob vysporiadania práv, záväzkov

a povinností i neznámych, viaznucich sa k majetku, ktoré bolo predmetom predaja a ktoré

vznikli ku dňu účinnosti zmluvy a súčasne deklaroval, že tieto skutočnosti berie na vedomie

a súhlasí s tým, že dňom účinnosti naňho prechádzajú záväzky súvisiace s exekúciami

a z toho titulu si nebude voči FNM SR ako predávajúcemu uplatňovať nárok na zľavu

z kúpnej ceny.

Odvolací súd nielen z obsahu spisov súdu prvého stupňa, ale aj opakovaným

dokazovaním zistil, že právny vzťah, na základe ktorého si žalobca svoje právo uplatnil,

vznikol na základe úverovej zmluvy č. 172/2003, podľa ktorej mal byť žalobcovi poskytnutý

úver vo výške v nej dohodnutej. Túto zmluvu je potrebné posudzovať v kontexte so zmluvou

č. 2199/02 zo dňa 11. 11. 2002 o predaji časti podniku, uzavretou medzi žalobcom ako

kupujúcim a FNM SR ako predávajúcim, ako aj so zápisnicou o odovzdaní a prevzatí

majetku podniku, ktorá tvorí jej neoddeliteľnú súčasť. Z týchto dokumentov jednoznačne

vyplýva, že na navrhovateľa prešli v zmysle čl. 2 bod 1 uvedenej zmluvy všetky práva

a záväzky bývalého Š. P., š. p., ako aj vlastnícke práva k tzv. novému majetku vzniknutému

podnikateľskou činnosťou pre nadobúdateľa (spol. C., s. r. o.) a jeho právneho nástupcu (A.

P., a. s.), súvisiace s prevádzkovaním sprivatizovaného podniku. Z týchto dokladov tiež

vyplýva, že spoločnosť C. , s. r. o. na základe zmluvy č. 1632/1996, uzavretej medzi FNM SR

ako predávajúcim a touto spoločnosťou nadobudla časť majetku bývalého Š. P., š. p. a

okrem iného prevzala i záväzok na zaplatenie úveru poskytnutého žalovaným podľa

úverovej zmluvy č. 463/96 z 15. 05. 1996, ktorou bola nahradená predchádzajúca úverová

zmluva č. 411/1996 z 1. 1. 1996. Zmluvou č. 463/1996 bol splatený práve úver z tejto

zmluvy. Prevzatý úver zo zmluvy č. 463/1996 splácala spoločnosť C., s. r. o. ďalšími

úverovými zmluvami, ktorých uzavretie tvorí dôkazný materiál založený na č. 1. 141-176

spisu. Aj keď je v týchto zmluvách ako účel úveru uvedené, že budú čerpané na zásoby

prevádzkové náklady, pohľadávky za odberateľmi a podobne, vždy boli použité na splatenie

predchádzajúceho úveru, o čom svedčí i výška poskytnutého úveru. Išlo o bežnú prax

zavedenú nielen medzi účastníkmi sporu, ale aj medzi inými bankovými inštitúciami a ich

klientmi, čo je odvolaciemu súdu z jeho rozhodovacej činnosti známe a išlo o tzv.

reštrukturalizáciu (obnovenie) pôvodného úverového vzťahu. Poslednou zmluvou uzavretou

medzi spoločnosťou A. P., a. s. (právny nástupca C., s. r. o.) a odporcom bola zmluva č.

787/98 zo dňa 30. 12. 1998, na základe ktorej bol spoločnosti dlžníka poskytnutý úver vo

výške 13 880 000 Sk, ktorý tiež bol využitý len na splatenie úveru poskytnutého na základe

zmluvy č. 751/98. Preto konštatoval odvolací súd, že na žalobcu prešiel na základe zmluvy o

predaji podniku záväzok pôvodného vlastníka sprivatizovaného majetku, a to Š., š. p.,

vzniknutý na základe úverovej zmluvy č. 411/1996, ktorý bol síce následnými úverovými

zmluvami splatený, avšak zakaždým došlo k jeho obnoveniu novou úverovou zmluvou.

Poslednou takouto úverovou zmluvou je č. 172/2003, ktorou sa žalobca zaviazal splatiť

tento úver. Neakceptoval obranu žalobcu, že predmetná zmluva bola uzavretá v omyle, do

ktorého ho mal priviesť žalovaný a pretože je neplatná, toto tvrdenie nemá oporu vo

vykonaní dôkazov. Tento názor odvolacieho súdu vychádzal nielen zo svedeckej výpovedi

zúčastnených pri uzatváraní úverovej zmluvy, a to Ing. B. a lng. S. za stranu navrhovateľa a

Ing. B. aj Ing. F. zastupujúcich žalovaného ako veriteľa, ale aj z listinných dôkazov, a to

najmä žiadosti žalobcu zo dňa 03. 10. 2003, č. 1. 89 a z 23. 10. 2003 (č. l. 85), z ktorých je

zrejmé, na aký účel mal byť úver poskytnutý. Ďalej je potrebné poukázať i na ďalšie dôkazy

nachádzajúce sa v spise, na ktoré odvolací súd musel prihliadnuť.

Rovnako považoval za nedôvodné tvrdenie žalobcu, že úver mu nebol poskytnutý. Je

pravdou, že mu nebola dojednaná úverová suma daná priamo fyzicky do rúk, ale táto suma

bola z účtu žalovaného prevedená na jeho úverový účet a z toho účtu bola vysporiadaná

pohľadávka žalovaného ako veriteľa voči spoločnosti A. P.e, a. s., voči ktorej sa viedlo

exekučné konanie a ktorej sa žalobca síce nestal právnym nástupcom, ale splatiť jej záväzok

prešiel na neho na základe zmluvy takto splateného úveru, odporca preukázal, že svoju

pohľadávku voči spoločnosti A. P., a. s. uspokojil, čím záväzok žalobcu pozostávajúci z

predchádzajúcich zmlúv zostal len záväzok zmluvy č. 172/2003, ktorú uzavreli za žalobcu

osoby na to oprávnené a k uzavretiu ktorej došlo bez toho, aby boli uvedené do omylu, čo

vyplynulo z ich svedeckých výpovedí.

Na základe týchto skutkových zistení odvolací súd právne vyhodnotil dokazovanie

a dospel k záveru, že rozhodnutie treba zmeniť a žalobu zamietnuť.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol dovolaním žalobca a ako už bolo uvedené, tento

rozsudok odvolacieho súdu z 15. novembra 2007, č. k. -355 svojim

rozsudkom z 28. mája 2008, č. k. zrušil (iba rozsudok odvolacieho súdu).

Dovolací súd v časti označenom pod B/ (č. 1. 365) poukázal skutkovo na to, že pokiaľ

ide o zmluvu č. 172/2003 z 03. 11. 2003, odvolací súd nesprávne a v rozpore s jej obsahom

posudzuje splnenie odkladacích a rozväzovacích podmienok. Žalovaný neplnil, a teda nič

nevyplatil podľa tejto zmluvy o úvere, neposkytol v prospech tretích osôb žiadne peniaze.

Napriek tomu, že neposkytol žiadne plnenie od žalobcu, prijímal platby, ktoré predstavujú

žalovanú sumu. Odvolací súd napriek tomu, že žalobca v návrhu a v nasledujúcom konaní

poukazoval na skutočnosť, že napriek tomu, že žalovaný podľa úverovej zmluvy neplnil,

preto je zmluva o úvere absolútne neplatná, a to podľa zásad ust. § 1 ods. 2 Obch.

zákonníka v spojení s ust. § 37 ods. 2, § 39 a § 49a Obč. zák. Žalobca nemohol vstúpiť do

práv a povinností A. P., a. s., pričom Krajský súd v Bratislave uznesením č. k.

106 zo dňa 18. 12. 2002 zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka A. P., a.

s. pre nedostatok majetku dlžníka. K zrušeniu spoločnosti A. P., a. s. došlo bez likvidácie.

Žalobca nie je právnym nástupcom A. P., a. s. a nebola a nie je so žalobcom prepojená

personálne. Žalovaný sa snažil a snaží vybudovať dojem o akomsi nástupníctve z dôvodu, že

žalobca nadobudol majetok, ktorý predtým sprivatizovala spol. C., s. r. o., ktorej bola A. P.

právnym nástupcom. Žalovaný k danému posudzovaniu používa skutočnosť, že FNM SR vo

vtedy platnom znení podľa zmluvy o predaji časti podniku č. 1632/1996

so spoločnosťou C. odstúpil s účinnosťou ku dňu 14. 02. 2001 a že žalovaný ho nadobudol

zmluvou zo dňa 11. 11. 2002. Ďalej poukázal na právnu úpravu vymedzenú ust. § 19a zák.

č. 92/1091 Zb., a to písm. a/ a b/, ktoré odcitoval a skutkovo vyvracia tvrdenia žalovaného,

ktoré si odvolací súd osvojil, ako aj k záväzkom žalobcu s tým, že na neho nijaké záväzky

neprešli. Navrhol preto rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie

konanie.

V odvolacej odpovedi žalovaný navrhol dovolanie zamietnuť z dôvodov správneho

zistenia skutkového stavu a právneho vyhodnotenia odvolacím súdom. V podstate zotrváva

na svojich skutkových prednesoch, ako aj na právnom hodnotení. Aj keď navrhovateľ nie je

právnym nástupcom dlžníka, záväzok predchádzajúcej zmluvy zanikol nahradením novým

záväzkom, na základe novej zmluvy o úvere. Takýto postup je úplne bežný, a to nielen

v bankovej praxi, ale aj v obchodnej praxi. Úpravou tohto inštitútu upravuje aj Obč. zák.

ust. § 516 ods. 1 (tzv. kumulatívna novácia), kde zákon jednoznačným spôsobom upravuje aj

postup a práva a povinnosti zmluvných strán. Možnosť splatenia predchádzajúceho úveru

z výnosu nového úveru potvrdil aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí, č. Obdo V 47/2001, keď

konštatoval, že žiadne zákonné ust. nebráni tomu, aby bol úver poskytnutý na splnenie dlhu

toho, komu sa poskytuje alebo tretej osobe, ktorým vznikol poskytnutím iného

predchádzajúceho úveru. Vyriešila sa tým aj dlhšia splatnosť úveru. Z týchto dôvodov

navrhol dovolanie zamietnuť.

Skutkový stav, tak ako ho ustálili súdy, presnejšie prvostupňový súd, nebol namietaný

a možno sa tu odvolať na ustanovenie Z hľadiska právneho posúdenia

je potrebné objasniť niektoré základné inštitúty, ich obsah a naplnenie, s aplikáciou na túto

konkrétnu súdenú vec. Prvou otázkou je otázka pojmu úverovej zmluvy, upravenej v II.

hlave ( - ) ako „Zmluva o úvere“. Je to osobitná úprava,

upravená osobitnými ustanoveniami.

Zmluva o úvere je zmluvou, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť dlžníkovi na jeho

žiadosť peňažné prostriedky v stanovenej výške a dlžník sa zaväzuje poskytnuté prostriedky

vrátiť a zaplatiť úroky. Zmluva o úvere je absolútny obchod. Pre zmluvu o úvere zákon

nestanovuje žiadnu formu. Podstatnými časťami zmluvy sú: určenie subjektu (veriteľa

a dlžníka) a určenie poskytovaných peňažných prostriedkov čo do čiastky a meny. Môže ísť

o prostriedky v inej než v slovenskej mene, pokiaľ dohoda bude v súlade s devízovými

predpismi. K ďalším skutočnostiam tvoriacim obsah zmluvy budú spravidla patriť -určenie

úroku, lehota, v ktorej budú peňažné prostriedky poskytnuté, lehota k ich vráteniu a účel, na

ktorý sú peňažné prostriedky poskytované. Ak neobsahuje zmluva o úvere dohodu o výške

úrokov, potom má veriteľ právo na úrok obvyklý, požadovaný za úvery bankami v sídle

dlžníka v dobe uzavretia zmluvy. Dlžník môže, pokiaľ si strany nedohodnú lehotu inú,

požadovať dojednanú čiastku do doby, pokiaľ je poskytnutie úveru niektorou zo strán

vypovedané. Veriteľ je povinný požadované prostriedky poskytnúť v lehote, ktorú si strany

dohodli alebo ktorú vo svojej požiadavke stanovil dlžník, inak bez zbytočného odkladu po

doručení žiadosti. Ak sa nedohodnú strany inak, nie je veriteľ zo zákona oprávnený viazať

poskytnutie prostriedkov na preukázanie účelu ich použitia ani zachovať alebo obmedziť

dlžníka v spôsobe, akým používa poskytnuté peňažné prostriedky. Povinnosťou veriteľa je

prijať vrátené prostriedky, a to i pred dohodnutou lehotou. Pokiaľ je účel použitia

prostriedkov dohodnutý, je dlžník povinný použiť ich len k tomuto účelu. V prípade, že ich

použije k účelu inému, má veriteľ právo odstúpenia od zmluvy a súčasne má právo

požadovať vrátenie použitých a doposiaľ nevrátených prostriedkov, včítane úrokov. Dlžník

je povinný vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky v lehote dohodnutej v zmluve, inak podľa

všeobecných ustanovení príslušného zákona. V prípade omeškania splnenia peňažného dlhu

vzniká stranám právo na úrok z omeškania.

Aj keď uvedený výklad zmluvy o úvere vyplýva priamo z ,

dovolací súd ho pripomína, pretože v zmysle tejto úpravy bola uzatvorená základná (prvá)

zmluva č. 172/2003 z 03. 11. 2003. Plnená bola zo strany veriteľa, nie však zo strany

dlžníka. Ako už bolo uvedené, ide o tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 Obch. zák.).

Odvolací súd sa nevyporiadal s otázkou právneho prechodu úveru a platnosti tohto

prechodu z pôvodného dlžníka na žalobcu. Ak by tak bol urobil, bol by zhodnotil aj pravosť

jednotlivých právnych úkonov, spôsobilosť na ich uzavretie a aj otázku, či sa žalobca stal

právnym nástupcom pôvodného dlžníka. V tejto otázke nie je jasný ani postoj žalovaného

(dovolacia odpoveď), ktorý pripúšťa zodpovednosť žalobcu za úverový záväzok, aj pokiaľ

nie je právnym nástupcom pôvodného dlžníka.

Správne žalobca poukazuje aj na dôsledky

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Zmluva o úvere je osobitne upravený vzťah medzi (úverovým) veriteľom a

(úverovým) dlžníkom, úverovou zmluvou vzniká na strane veriteľa pohľadávka a na strane

dlžníka dlh. Len ak nie sú pokryté z toho vzniknuté právne vzťahy touto osobitnou úpravou,

pripadá do úvahy použitie analogických noriem (či už všeobecnej úpravy záväzkového

práva Obchodného alebo ). Na to nadväzuje povinnosť dlžníka

plniť, aj to je upravené v zákone v náväznosti na konkrétnu úverovú zmluvu. Zákon však

nepozná takú úpravu, že úver je možné splatiť v tom istom peňažnom ústave novou

úverovou zmluvou. Nielen, že taký postup nepozná zákon, ale ani interné smernice žiadneho

peňažného ústavu v Slovenskej republike taký postup nepoznajú. Je to logické, pretože už

pri poskytnutí nového (akéhosi vyrovnávacieho) úveru nejde o úver, veriteľ neposkytuje

finančné prostriedky a dlžník ich nedostane do dispozície (čo je základnou podmienkou

úverovej zmluvy), ale v skutočnosti ide o finančno-účtovné neprípustné operácie, majúce za

následok neprípustné účtovne zlikvidovať úver.

Poskytovanie úverov po roku 1990 bolo často zo strany bánk nedôsledné, čo vyústilo

do značných ťažkostí, hlavne pokiaľ ide o ich splácanie. Rôznymi operáciami sa tieto úvery

prenášali, pri reštrukturalizácii bánk (pred privatizáciou zahraničným privatizérom) boli

oddlžené a väčšinou nároky z takých zmlúv postúpené inej spoločnosti, ktoré ich vymáhajú.

Zodpovednosť zo zmlúv o úvere sa preniesla len na dlžníka, aj keď poskytovanie úverov

patrí do profesionálnej činnosti peňažného ústavu a tomu mali zodpovedať aj zmluvy

o úvere. Zodpovednosť bánk sa vytratila a pre dlžníkov (spravidla už právnych nástupcov)

to často má priam likvidačné následky.

Z týchto dôvodov pre nesprávne právne hodnotenie dovolací súd napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (, ).

Pokiaľ žalovaný sa odvolával na iné rozhodnutia v obdobných prípadoch, dovolací

súd poznamenáva, že je viazaný pri rozhodovaní len zákonom.

V tomto citovanom rozsudku dovolacieho súdu (z 28. mája 2008, č. k.

6/2007) dovolací súd vyslovil záväzný právny názor, ktorý odvolací súd správne akceptoval.

Obsah mimoriadneho dovolania polemizuje s týmto právnym názorom. Nekonštatuje

porušenie zákona (čo je hmotnoprávnou podmienkou pre podanie mimoriadneho

dovolania), ale porušenie zákona vidí v tom, že výklad zákona dovolacieho súdu

v rozhodovacej činnosti nezodpovedá výkladu zákona generálnym prokurátorom. Z tohto

dôvodu dovolací súd považuje za potrebné k už uvedenému právnemu názoru v prvšom

rozhodnutí dodať toľko.

Podľa „Ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka

konania, osoby dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí,

že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana

práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto

ochranu nie je možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto

rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie“.

V tejto súvislosti sa mimoriadne dovolanie nedotýka základnej otázky (dovolacím

súdom vyriešenej), či úverová zmluva je tzv. absolútnym obchodom a ak ju vykladá inak,

potom uviesť aj tento výklad. Dovolací súd považuje úverové zmluvy za tzv. absolútny

obchod s následkami s tým súvisiacimi. Konečný výsledok tzv. reúverovania úveru je ten, že

dlh sa splatí dlhom, aby dlžníkovi ostal naďalej dlh. To sa však prieči právnej úprave

o poskytovaní úveru. Nemožno do toho pliesť ani tzv. nováciu, či reštrukturalizáciu, ako je

to v mimoriadnom dovolaní. Obsah týchto pojmov je potrebné si najprv vysvetliť a potom

ich používať. Nemožno sa opierať ani o opatrenie Guvernéra Národnej banky SR, ktoré

jednak je nižšou právnou normou a nemôže meniť zákon a z celého opatrenia ani takýto

záver vyvodiť nemožno. Poniektorí dlžníci svoje úvery (predovšetkým hypotekárne)

refínancujú tak, že v inej banke ako v tej, kde majú úver, si za lepších podmienok zoberú

úver a ním vyrovnajú úver v banke, kde mali pôvodný úver. Tu však nejde o reúverovanie.

Ďalšou otázkou, s ktorou sa mimoriadne dovolanie nevyporiadalo, je otázka

právneho nástupníctva (singulárnej sukcesie). Nie je zodpovedané, na základe čoho malo

k nemu dôjsť a ani k nemu dôjsť nemohlo.

Konečne miešať do tohto úverového vzťahu jednak konkurz a privatizáciu, nemá

oporu v zákone. Dovolací súd poukazuje predovšetkým na svoje prvšie rozhodnutie

(), jeho dôvody, ktoré presvedčivo vyvrátené neboli, a preto mimoriadne

dovolanie - zamietol...»

17. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

(resp. právo na spravodlivý proces) stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov

konania vrátane ich dôvodov a námietok.

18. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

19. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozhodnutia presvedčil, že najvyšší súd sa

námietkami sťažovateľky zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že

sťažovateľka v tomto konaní dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu.

V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo

účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. , ).

Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v konaní

vo vykonanom dokazovaní.

20. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

najvyššieho súdu.

21. Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

22. Podľa právneho názoru ústavného súdu rozhodovanie všeobecných súdov, ktoré

je v súlade s platnou právnou úpravou, nezakladá porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 ( listiny) a dohovoru. Je vecou všeobecného súdu,

ktorú normu z právneho poriadku v danom prípade aplikuje a ako ju interpretuje. Všeobecné

súdy vychádzajú pri rozhodovaní o veci samej zo zákonnej, a nie ústavnej úpravy. Ústavný

súd je však oprávnený posúdiť len neústavnosť konania (rozhodovania) všeobecných súdov

(napr. , , ).

23. Ústavný súd považuje za potrebné ešte uviesť, že príslušnosť na konanie

o dovolaniach včítane konania o mimoriadnych dovolaniach upravuje ustanovenie § 10a

v znení neskorších predpisov, z ktorého je

zrejmé, že o týchto mimoriadnych opravných prostriedkoch rozhoduje najvyšší súd.

O mimoriadnych dovolaniach proti rozhodnutiam súdov rozhoduje najvyšší súd (ods. 3

citovanej právnej normy). V konkrétnej posudzovanej veci príslušnosť najvyššieho súdu

(a jeho organizačných zložiek) nadväzne ďalej upravujú príslušné ustanovenia zákona

č. o o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, rokovacieho poriadku najvyššieho súdu a rozvrhu práce na rok 2010.

24. Nadväzujúc na uvedené sa ústavný súd stotožňuje aj so stanoviskom najvyššieho

súdu (bod 9) v časti „spôsobu pridelenia veci sp. zn. “ príslušnému senátu

najvyššieho súdu, pričom poznamenáva, že konanie o dovolaní a konanie o mimoriadnom

dovolaní sú konaniami na súde toho istého stupňa. Pokiaľ najvyšší súd

riadnym, predvídateľným a vopred daným spôsobom stanovil spôsob pridelenia veci tak, že

vo veciach, „ktoré opätovne došli na Najvyšší súd... po tom, ako tento súd už konal vo veci

samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku“, sa vo

všeobecnosti (a pre každý prípad, pozn.) postupuje tak, že o nich „koná a rozhoduje senát,

v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom v senáte, ktorý vec vybavil,

prípadne rozhodol naposledy“, nemožno potom bez ďalšieho v takomto postupe vidieť či už

porušenie princípu zákonného sudcu, alebo nestranného súdu.

25. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky podľa , listiny a práva podľa

dohovoru (m. m. ).

26. Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1

dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu

v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľkou označenými právami, sťažnosť odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

27. Z uvedeného dôvodu sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (bod 6) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011