Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 101/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š., zastúpenej

advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46

a a Listiny základných práv a slobôd a

práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. septembra 2010 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. októbra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa a (ďalej len „“) a čl.

36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z

28. septembra 2010 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“). Sťažovateľka svoju sťažnosť

doplnila podaniami doručenými ústavnému súdu 28. decembra 2010 , 4. januára 2011 a 4.

apríla 2011.

Zo sťažnosti vyplýva: «L. M... podal voči... právoplatnému a vykonateľnému

rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. z 04. 05. 2010 dovolanie...

Podľa : ak je pravdepodobné, že sa návrhu na obnovu konania vyhovie,

môže súd nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia o veci. Podľa : pred

rozhodnutím o dovolaní môže súd, ktorý o ňom má rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť

napadnutého rozhodnutia. Per analogiam legis poukazujeme na sentenciu Nálezu

Ústavného súdu SR sp. zn. z 19. 05. 2004: podľa § 56 ods. 2 Exekučného

poriadku aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia

bude zastavená jedným zo spôsobov uvedených v § 57 citovaného zákona. Podľa judikatúry

Najvyššieho súdu SR, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená podľa § 57

Exekučného poriadku, súd môže podľa § 56 ods. 2 citovaného zákona povoliť odklad

exekúcie vedenej nielen proti povinnej fyzickej osobe, ale aj proti povinnej právnickej

osobe... Zákon bližšie nerozvádza slovné spojenie „ak možno očakávať“, že na základe

zákonom vymedzených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie. Vo všeobecnosti by malo

byť aspoň osvedčené pred povolením odkladu podľa § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, že sa

začalo konanie alebo iný právny postup, ktorých výsledkom môže byť právna skutočnosť

vyvolávajúca zastavenie exekúcie.»

Sťažovateľka je toho názoru, že «Slová zákonodarcu: „ak možno očakávať“ (§ 56

ods. 2 Exekučného poriadku) a „ak je pravdepodobné“ ( ), resp. „môže“! (

) majú z hľadiska výrokovej logiky rovnakú pravdepodobnostnú hodnotu. Rozhodne

tvrdíme, že pravdepodobnosť vyhovenia návrhu na obnovu konania ako aj fakt odloženia

vykonateľnosti súdneho titulu pred rozhodnutím o dovolaní musí súd primerane zdôvodniť.

Právne korektne môže dovolací súd odklad vykonateľnosti súdneho titulu zdôvodniť len

aspektmi protizákonného postupu odvolacieho súdu, ktorý by sa napr. podľa názoru

dovolacieho súdu odchýlil od názoru súdu prvej inštancie bez opory v dokazovaní, platnom

práve, ergo meritórne chybne...

V našej kauze ale dovolací súd vyslovil názor, že podmienkou vykonateľnosti

právoplatného súdneho titulu – teda podmienkou úspešného priebehu exekučného konania

je dôkaz o takej ekonomickej situácii veriteľa, ktorá do budúcnosti zabezpečí „návratnosť“

toho, čo veriteľ na základe právoplatného a vykonateľného súdneho titulu v rámci exekúcie

získal, a to po prípadnej – v okamžiku rozhodovania o odklade vykonateľnosti neurčitej

možnosti – zmene tangovaného exekučného titulu: predmetného právoplatného

a vykonateľného súdneho titulu. NS SR vniesol takto do platného právneho poriadku ďalší

(doteraz neznámy) aspekt: veriteľ by mal pri začatí exekučného konania predložiť dôkaz

(disponovať dôkazmi) o svojej schopnosti v ktoromkoľvek čase po právoplatnosti

a vykonateľnosti súdneho titulu, vydaného v jeho prospech, vrátiť to, čo by na základe

právoplatného exekučného titulu mal dostať od svojho dlžníka.».

Podľa sťažovateľky najvyšší súd pri rozhodovaní o odklade vykonateľnosti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 4. mája 2010

(ďalej len „rozsudok krajského súdu“) postupoval protiústavne, pretože

«• nevyzval veriteľa… aby sa vyjadril k svojej domnelej „nečestnosti“, likvidácii

a solventnosti,

• rozhodol o dlžníkovom návrhu „blokovať veriteľa“ bez nariadenia pojednávania,

• rozhodol o návrhu povinného na odklad vykonateľnosti príliš rýchlo, právne

neuvážene a na úkor záruk spravodlivosti…

• NS SR vyniesol verdikt, ktorým povolil odklad vykonateľnosti (reálne odklad

exekúcie), bez toho, aby prijateľným a verifikovateľným spôsobom hodnotil fakty,

• pri rozhodovaní o návrhu povinného na odklad vykonateľnosti (reálne o odklade

exekúcie), NS SR vôbec nezväzoval, či medzi odkladom vykonateľnosti (exekúcie)

a sledovaným legitímnym cieľom všeobecného záujmu, teda prioritnom záujme právneho

štátu na právnej istote existuje proporcionalita.».

Zo sťažnosti ďalej vyplýva: „Reálne zabezpečenie práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov má čeliť stavu právnej neistoty, v ktorej by sa nachádzala osoba

domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Pritom nestačí, že štátny orgán vo veci koná

(, ). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie

v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota – napr. ,

, . SR a procesné predpisy upravujúce činnosť súdov

v občianskych a trestných veciach nevynímajú z ich povinnosti konať bez zbytočných

prieťahov žiadnu vec, ktorej môže byť poskytnutá súdna ochrana – . Vo

vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (podľa

SR) sa konaním, v ktorom sa vec prerokováva, rozumie teda nielen konanie prvostupňového

súdu, ale aj odvolacieho a dovolacieho súdu, ďalej konanie v správnom súdnictve, ale aj

konanie o výkon rozhodnutia.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

«1. Základné právo R. s. r. o. „v likvidácii“... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl.

46, v spojení s , Listiny základných

práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo

porušené uznesením Najvyššieho súdu SR č. zo dňa 28. 09. 2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu SR

č. zo dňa 28. 09. 2010 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti R.s. r. o.

„v likvidácii“... trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do

troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. J. F...»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

a a listiny, ako aj práva podľa dohovoru uznesením

najvyššieho súdu, ktorým odložil vykonateľnosť rozsudku krajského súdu.

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa a

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu

Z vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie

rozlišuje okrem iného aj osobitnú kategóriu návrhov, ktorými sú návrhy zjavne

neopodstatnené. Týmto v záujme účelnosti a procesnej ekonómie

poskytuje ústavnému súdu príležitosť preskúmať v štádiu predbežného prerokovania

sťažnosti ( ) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak

na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení

alebo iných zásahov, ktorými malo dôjsť k porušeniu základných práv alebo slobôd

navrhovateľa, a z nich vyplývajúcich skutkových zistení, a jednak tiež na základe

argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (, , ,

, ).

Ústavný súd sa preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky zaoberal jej

opodstatnenosťou v naznačenom smere, predovšetkým skúmajúc možnosť preukázania

príčinnej súvislosti medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu a základnými právami

upravenými v a listiny , resp. právom podľa

dohovoru, porušenie ktorých sťažovateľka v sťažnosti namietala. V nadväznosti na to

posudzoval opodstatnenosť námietok sťažovateľky, pokiaľ ide o ťažiskové časti

odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vedúceho k požiadavke vyslovenia

porušenia jej označených práv.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd dospel

k záveru, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde, a to z týchto dôvodov:

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základných práv podľa , resp. podľa listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým

a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto

právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť ().

Najvyšší súd v relevantnej časti napadnutého uznesenia uviedol: „Podľa § 243

môže súd, ktorý má rozhodnúť o dovolaní, odložiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia. Dovolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sú dôvody pre

vyhovenie tomuto návrhu žalovaného. Žalobca je obchodnou spoločnosťou s obmedzeným

ručením, ktorá je v likvidácii. Ak by bol právoplatný rozsudok vykonaný, hrozilo by reálne

nebezpečenstvo, že v prípade úspechu žalovaného v dovolacom konaní nebolo možné späť

vymôcť prijaté plnenie a dovolacie konanie by tak bolo zbytočné. Dovolací súd preto do

rozhodnutia o dovolaní odložil vykonateľnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

podľa o namietaných porušeniach alebo príslušnou

medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená

právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci

všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou

v príslušnej medzinárodnej zmluve ().

Podľa (ďalej len „OSP“) pred rozhodnutím

o dovolaní môže súd, ktorý o ňom má rozhodnúť, odložiť vykonateľnosť napadnutého

rozhodnutia.

Ako vyplýva z citovaného ustanovenia zákon vyslovene neuvádza

podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bolo možné odložiť vykonateľnosť rozhodnutia

napadnutého odvolaním. Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia tak závisí od

úvahy súdu. To však neznamená, že takéto rozhodnutie nemusí mať zákonný podklad (čl. 2

ods. 2 ) a môže byť prejavom svojvôle ( ), pretože podľa názoru

ústavného súdu aj na vydanie rozhodnutia o odklade vykonateľnosti v rámci dovolacieho

konania sú kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a dohovoru.

V kontexte danej veci ústavný súd dodáva, že súčasťou obsahu základného práva

podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, iba takýmto

rozhodnutím je rešpektované základné právo účastníka konania podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd taktiež pripomína judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, podľa ktorej rozhodnutie súdu musí dať dostatočné dôvody, na

základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy

rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle všetkých okolností každej veci.

Z uvedeného vyplýva, že bolo úlohou ústavného súdu podľa špecifických okolností

konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazovala

sťažovateľka v sťažnosti, dosahuje intenzitu svojvôle.

Základným účelom odkladu vykonateľnosti súdneho rozhodnutia je ochrana toho, kto

o jeho vydanie žiada, pričom musia byť rešpektované aj základné práva toho, proti komu

takéto rozhodnutie smeruje ( ). Odklad právoplatného rozhodnutia má

mimoriadny charakter, pretože súd v takomto prípade pred rozhodnutím o dovolaní

prelamuje právne účinky takéhoto právoplatného rozhodnutia.

Ústavný súd poukazuje na to, že podľa ustálenej súdnej praxe je vo všeobecnosti

dôvodom na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia skutočnosť, že výkonom rozhodnutia na

plnenie v prípade zrušenia tohto napadnutého rozhodnutia by plnenie nebolo spätne

vymožiteľné. Ako je z uvedeného zrejmé, v prípade, že by v dovolacom konaní bol

rozsudok krajského súdu zrušený, nastal by podľa názoru najvyššieho súdu práve už

uvedený prípad.

V tejto súvislosti ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Kompetencie ústavného súdu

nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie

tvrdenej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu

k všeobecným súdom.

Ústavný súd zdôrazňuje, že kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť

najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že

v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu

základných práv alebo slobôd.

Vo veci sťažovateľky s poukazom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že

uznesenie najvyššieho súdu o odložení vykonateľnosti rozsudku krajského súdu spĺňa

minimálne požiadavky, ktoré sú na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kladené.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutie o tom, či odloží vykonateľnosť rozhodnutia,

ktoré bolo napadnuté dovolaním, je v prvom rade vecou všeobecných súdov (čl. 142

). Samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa spravidla

( ) nepovažuje za oprávneného zasahovať do procesných rozhodnutí, keďže nie

je súčasťou sústavy všeobecných súdov. Vo veci sťažovateľky ide o rozhodnutia, ktoré do

práv a povinností účastníkov konania nezasahujú konečným spôsobom. Rozhodnutie

o odklade vykonateľnosti rozhodnutia má iba dočasný charakter a bude zrušené najneskôr

po rozhodnutí najvyššieho súdu o dovolaní. Sťažovateľka má taktiež možnosť kedykoľvek

požiadať o zrušenie uznesenia najvyššieho súdu. Vzhľadom na tieto skutočnosti je ústavný

súd toho názoru, že nie je splnená podmienka takej intenzity zásahu do sťažovateľkou

označeného základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, na základe ktorej by bolo možné vysloviť porušenie označených práv.

Vo vzťahu k nálezu ústavného súdu sp. zn. z 19. mája 2004, na ktorý sa

sťažovateľka odvoláva, ústavný súd uvádza, že v uvedenej veci išlo o odklad exekúcie

v zmysle § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého aj bez návrhu môže súd povoliť

odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia bude zastavená (§ 57). Ako je zrejmé

z citovaného ustanovenia § 56 ods. 2 Exekučného poriadku a už citovaného ustanovenia

, podmienky na odklad exekúcie a odklad vykonateľnosti rozhodnutia

napadnutého dovolaním nie sú rovnaké. Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemohol dospieť

k záveru o porušení sťažovateľkou označených základných práv na základe jej

argumentácie opierajúcej sa o nález ústavného súdu sp. zn. z 19. mája 2004.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa uznesením

najvyššieho súdu

Sťažovateľka v petite sťažnosti namieta aj porušenie základných práv podľa čl. 48

. Aj keď sťažovateľka v petite nekonkretizuje, vyslovenie porušenia ktorého

základného práva zakotveného v sa domáha, z obsahu sťažnosti je zrejmé, že

ide o základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48

ods. 2 .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej

súčasťou je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu

je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho

základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť

ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia

predchádza právomoci ústavného súdu ().

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48

ods. 2 nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd za účinný prostriedok

nápravy namietaného protiprávneho stavu, ktorý má sťažovateľ k dispozícii pred podaním

sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov predsedovi súdu.

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať

účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti

porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo

porušovaniu zásad dôstojnosti súdneho konania sudcami, súdnymi úradníkmi alebo

zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Podľa § 63 ods. 1 zákona o súdoch sťažnosti vybavuje predseda príslušného súdu, ak

osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia sťažnosti na

predsedu súdu vybavuje predseda súdu vyššieho stupňa.

Účelom sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom

zaručeným , ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu

a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou

(m. m. , ). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané

porušenie základného práva podľa , koná iba za predpokladu, ak

sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona

o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného

zreteľa ( ).

Zo sťažnosti nevyplýva, že sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi najvyššieho

súdu sťažovateľkou podaná bola.

Sťažovateľka zároveň v sťažnosti neuvádza žiadne argumenty, ktorými by

preukázala, že podmienku nevyužitia tohto prostriedku ochrany jej základného práva

nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto jej ústavný súd nemôže nesplnenie

tejto podmienky v zmysle odpustiť.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti konštatoval, že sťažovateľka nevyužila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

účinný právny prostriedok nápravy proti nečinnosti najvyššieho súdu a nepreukázala ani to,

že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu

sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky pre

jej neprípustnosť.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti

podľa odmietol pre jej neprípustnosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011