Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 580/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť R., B., zastúpenej advokátkou Mgr. A. S., B., ktorou

namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 31. januára 2013, a takto

rozhodol:

Sťažnosť R. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. júla 2013

doručená sťažnosť R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. januára 2013

a žiada vydať tento nález:

„Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.: zo dňa

31. 1. 2013 bolo porušené základné právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1

SR ako súčasť ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Uznesenie porušovateľa – Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k.:

zo dňa 31. 1. 2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti

tohto nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaplatiť sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie vo výške 3.000 EUR (slovom: dvetisíc eur) na účet právneho zástupcu

sťažovateľa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia vo výške 331,13 EUR... do 15 dní odo dňa doručenia tohto nálezu na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa...“

Ako vyplynulo z podanej sťažnosti, jej príloh a obsahu spisu Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. , ktorý ústavný súd pripojil pre

účely rozhodovania o podanej sťažnosti, sťažovateľ je ako žalobca účastníkom konania

vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. , v ktorom sa domáha proti

manželom E. M. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“) a PhDr. B. M. (ďalej len „žalovaný v 2.

rade“) vydania rozsudku, ktorým bude žalovaným v 1. a 2. rade uložená povinnosť vypratať

2

päťizbový byt o rozlohe 144 mna druhom poschodí bytového domu na... v B. (ďalej len

„byt“). Sťažovateľ v konaní tvrdil, že žalovaní v 1. a 2. rade obývajú byt bez právneho

dôvodu po tom, čo im bol vypovedaný jeho nájom a uplynula výpovedná lehota.

Okresný súd rozsudkom č. k. -109 zo 17. augusta 2009 žalobu

sťažovateľa zamietol.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. -131

z 30. marca 2010 rozsudok okresného súdu č. k. -109 zo 17. augusta 2009 zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okresný súd rozsudkom č. k. -165 z 9. decembra 2010 žalobe

sťažovateľa vyhovel a uložil žalovaným v 1. a 2. rade byt vypratať do 30 dní od pridelenia

bytovej náhrady žalovaným.

Krajský súd rozsudkom č. k. -188 z 12. mája 2011 rozsudok

okresného súdu č. k. -165 z 9. decembra 2010 ako vecne správny potvrdil,

avšak súčasne proti rozsudku pripustil dovolanie na vyriešenie otázky zásadného právneho

významu, a to, „či v prípade spoločného nájmu bytu manželmi je výpoveď z nájmu bytu

riadne doručená obom spoločným nájomcom – manželom, ak zásielku obsahujúcu túto

výpoveď adresovanú obom manželom prevezme iba jeden z manželov, ktorý druhého s jej

obsahom oboznámil“. V rozhodovanej veci totiž sťažovateľ vypovedal nájom bytu

výpoveďou, v záhlaví ktorej uviedol oboch žalovaných a obaja žalovaní boli uvedení ako

adresáti aj na podacom lístku tejto zásielky, avšak zásielku prevzala iba žalovaná v 1. rade

(a následne na výpoveď reagovali nesúhlasným listom obaja žalovaní, ktorí ho aj podpísali).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. z 31. januára 2013 rozsudok

krajského súdu č. k. -188 z 12. mája 2011 a rozsudok okresného súdu č. k.

-165 z 9. decembra 2010 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu, dovolanie žalovaných v 1. a 2.

rade považoval za včas podané (hoci z dôvodu nečitateľnosti podacej pečiatky pošty

a neexistencie dokladu o odovzdaní dovolania na poštovú prepravu nebol ustálený deň jeho

podania) s odôvodnením, že „v pochybnostiach“ je potrebné postupovať „v prospech

účastníka konania“. Pri riešení otázky zásadného právneho významu najvyšší súd dospel

k záveru, podľa ktorého výpoveď z nájmu bytu musí prenajímateľ doručiť obom manželom

– spoločným nájomcom bytu – osobitne, pretože inak nemôže vyvolať zánik nájmu bytu,

pričom je nerozhodné, či jeden z manželov s výpoveďou druhého manžela oboznámil.

Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť doručenú ústavnému súdu na porušenie základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 31. januára 2013 jednak tým, že najvyšší súd meritórne dovolanie

prerokoval napriek tomu, že bolo podané oneskorene, resp. nebolo preukázané, že bolo

podané včas, a jednak tým, že svoj právny názor na včasnosť podania dovolania a ani

na otázku zásadného právneho významu dostatočne neodôvodnil. Dovolanie datované

11. júla 2011 bolo doručené okresnému súdu 20. júla 2011; rozsudok krajského súdu č. k.

-188 z 12. mája 2011 nadobudol právoplatnosť 14. júna 2011, a teda

posledným dňom na podanie dovolania bol 14. júl 2011. Dovolací súd po zistení, že podacia

pečiatka pošty na obálke dovolania je nečitateľná, prostredníctvom okresného súdu vyzval

právneho zástupcu žalovaných na predloženie podacieho lístka zásielky. Ten však

odpovedal, že zásielka nebola podaná so službou doporučene, ale „obyčajne“, podací lístok

preto k dispozícii nemá, pričom uviedol, že zásielku podal pravdepodobne 13. júla 2011

a poštovú podaciu knihu nepredložil. Najvyšší súd sa pri závere o včasnosti dovolania

obmedzil iba na konštatovanie „v pochybnostiach v prospech účastníka konania“. Takéto

posúdenie včasnosti dovolania považuje sťažovateľ v právnom štáte za neprípustné

a porušujúce základné princípy konania, obzvlášť v prípade mimoriadneho opravného

prostriedku smerujúceho proti právoplatnému rozhodnutiu súdu, keď takýto postup súdu

narúša právnu istotu, a preto podmienky dovolania musia byť vykladané reštriktívne.

Lehota na podanie dovolania je lehotou zákonnou a jej zmeškanie nemožno odpustiť.

Použitá zásada „v pochybnostiach v prospech účastníka konania“ nevyplýva z právneho

poriadku. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že najvyšší súd svoj právny názor na otázku včasnosti

podania dovolania a na otázku zásadného právneho významu dostatočne neodôvodnil, stalo

sa tak z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia neobsahuje dostatočné, presvedčivé a logické

zdôvodnenie záverov, ku ktorým najvyšší súd dospel. Z rozhodnutia vyplýva, že sa

nevysporiadal so skutočnosťou, že podstatou otázky zásadného právneho významu bolo

posúdenie situácie, keď je zásielka obsahujúca výpoveď z nájmu adresovaná obom

spoločným nájomcom bytu (a nie iba jednému z nich).

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia

porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru, ku ktorému malo

dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. januára 2013 jednak tým, že

najvyšší súd meritórne dovolanie prerokoval napriek tomu, že bolo podané oneskorene,

resp. nebolo preukázané, že bolo podané včas, a jednak tým, že svoj právny názor

na včasnosť podania dovolania a ani na otázku zásadného právneho významu dostatočne

neodôvodnil.

Najvyšší súd uznesenie sp. zn. z 31. januára 2013 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení,

že dovolanie podali včas (pozn.: v pochybnostiach v prospech účastníka konania) účastníci

konania ( ) zastúpení advokátom ( ) proti

rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa a dospel k záveru, že

dovolanie je dôvodné. ...

V prejednávanej veci odvolací súd považoval za otázku zásadného právneho

významu otázku, či v prípade spoločného nájmu bytu manželmi je výpoveď z nájmu bytu

riadne doručená obom spoločným nájomcom – manželom, ak zásielku obsahujúcu túto

výpoveď adresovanú obom manželom prevezme iba jeden z manželov, ktorý druhého s jej

obsahom oboznámil.

Teda v danej veci je predmetom prieskumu dovolacieho súdu správnosť vyriešenia

otázky odvolacím súdom, či v prípade doručenia výpovede len jednému z manželov

(spoločnému nájomcovi), ktorý druhého manžela o tejto skutočnosti (resp. o obsahu

výpovede) informuje, možno považovať za riadne doručenie výpovede obom spoločným

nájomcom (manželom).

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa viazaný právnym názorom nadriadeného

súdu dospeli k záveru (s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

z 18. decembra 2001 sp. zn. ), že v danom prípade možno považovať

výpoveď z nájmu bytu riadne doručenú obom manželom. Odvolací súd zároveň uviedol, že

s doterajšou judikatúrou sa nestotožňuje.

Tu dovolací súd uvádza, že po preskúmaní veci dospel k záveru, že s predmetným

právnym názorom sa stotožniť nemožno. Zároveň dovolací súd zvýrazňuje, že nevidí dôvod

na odklon od ustálenej judikatúry. ...

Právo spoločného nájmu bytu manželmi je spoločným nájmom osobitného druhu,

ktorý sa vyznačuje nedielnosťou. Výpoveď z nájmu bytu musí prenajímateľ doručiť obidvom

manželom. Výpovedi prenajímateľa, ktorá smeruje len voči jednému z manželov, nemožno

priznať právnu relevanciu; v takom prípade nemožno uvažovať ani o prípadnej neplatnosti

tohto právneho úkonu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2004

sp. zn. uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR z roku 2006

pod poradovým číslom 54/2006, s. 17).

Zánik nájmu bytu v zmysle ustanovenia a

nemôže nastať v prípade, ak kumulatívne a/ neexistuje výpoveď z nájmu bytu ako

jednostranný, adresný hmotnoprávny úkon prenajímateľa voči nájomcovi a b/ ak túto

výpoveď prenajímateľ nedoručí nájomcovi, príp. spoločným nájomcom osobitne. Len

v takom prípade sa môže nájomca domáhať na príslušnom súde neplatnosti výpovede podľa

(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 24. októbra 2005 sp. zn. uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk

súdov SR z roku 2006 pod poradovým číslom 58/2006, s. 38).

V tejto súvislosti dovolací súd pre úplnosť dodáva, že k rovnakému záveru dospel

Najvyšší súd Slovenskej republiky aj vo svojich ďalších rozhodnutiach a to napr.

v rozhodnutí z 27. januára 2010 sp. zn. , z 11. augusta 2011 sp. zn.

, z 1. októbra 2011 sp. zn. (ZSP 44/2011). To znamená, že

ak výpoveď z nájmu bytu nebola doručená obom manželom osobitne, nemožno výpovedi

prenajímateľa, priznať právnu relevanciu. Výpoveď doručená len jednému z manželov,

nemôže totiž vyvolať zánik nájomného vzťahu; v takom prípade aplikácia § 711 ods. 6

neprichádza do úvahy a nemožno uvažovať ani o platnosti, či

neplatnosti výpovede z nájmu bytu. To, že jeden z manželov druhého s obsahom výpovede

oboznámil na veci nič nemení.

S poukazom na vyššie uvedené možno preto uzavrieť, že dovolaním vytýkané

nesprávne právne posúdenie veci v odvolacím súdom pripustenej dovolacej otázke bolo

dôvodné.

Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva vo svojich

základoch na nesprávnom právnom posúdení veci (rovnako aj rozhodnutie súdu prvého

stupňa), v dôsledku ktorej vady nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, dovolací súd

rozsudky súdov nižšieho stupňa spolu so súvisiacim uznesením súdu prvého stupňa

o trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (podľa § 243b

ods. 2 veta prvá, ).“

Ako vyplýva z podanej sťažnosti vo vzťahu k posúdeniu včasnosti podaného

dovolania, sťažovateľ v podstate nastoľuje otázku, či je v súlade s ústavne konformnou

aplikáciou ustanovení (ďalej aj „OSP“) považovať

dovolanie účastníka za podané včas, ak je objektívne nemožné zistiť, kedy bolo podané,

a zrejmé je iba to, že je datované dňom predchádzajúcim uplynutiu lehoty ustanovenej

zákonom na jeho podanie. Najvyšší súd dospel k záveru, že v danej situácii je podané

dovolanie nevyhnutné považovať za včas podané s použitím zásady „v pochybnostiach

v prospech účastníka konania“. Sťažovateľ naopak tvrdí, že ani s použitím tejto zásady

(a ani s iným odôvodnením) k záveru o včasnosti dovolania v takomto prípade dospieť pri

ústavne konformnom výklade ustanovení nemožno, a preto

je takýto postup dovolacieho súdu porušením základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces druhého účastníka konania.

Ustanovenie určuje zákonnú lehotu na podanie dovolania ako jeden

z objektívnych procesných predpokladov meritórneho prerokovania dovolania (popri

všeobecných procesných podmienkach a podmienkach prípustnosti dovolania vo vzťahu

k zákonom vymedzeným rozhodnutiam). Rozhodnutie o ich splnení je v právomoci

dovolacieho súdu ( v spojení s ), z čoho taktiež vyplýva

oprávnenie dovolacieho súdu uvedené otázky v rámci dovolacieho konania samostatne

preskúmať a posúdiť.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa táto ochrana dostane v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad

a používanie zákonných ustanovení príslušných procesných predpisov musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

.

Všeobecný súd musí teda vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom

týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného

podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné súdy majú

poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola

zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( )

(obdobne napr. , ).

Sťažovateľ tvrdí, že, posudzujúc vec z pohľadu druhého účastníka konania, dochádza

použitím citovanej právnej zásady k porušeniu jeho právnej istoty, pretože očakáva, že

meritórny prieskum dovolania a zrušenie dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho

súdu, a tým prelomenie účinkov jeho právoplatnosti je prípustné iba v prípade, ak je

zachovaná lehota na podanie dovolanie, pričom v pochybnostiach je potrebné uprednostniť

výklad reštriktívny, t. j. vykladať podmienky prípustnosti dovolania tak, že v danej situácii

treba považovať dovolanie za oneskorené.

Pri porovnaní významu oboch princípov prezentovaných na jednej strane dovolacím

súdom a na druhej strane sťažovateľom a so zohľadnením účelu a zmyslu inštitútu

dovolania dospel ústavný súd ku konštatovaniu, že najvyšší súd vyslovil svoj názor

na otázku doručovania. Posúdenie tejto otázky je jedným z možných výkladov a posúdení.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s takýmto výkladom, riešenie danej problematiky je

v kompetencii všeobecných súdov, čo najvyšší súd urobil. Z tohto dôvodu ústavný súd

konštatuje, že postupom najvyššieho súdu spočívajúcim v meritórnom prerokovaní

dovolania nedošlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý

proces sťažovateľa.

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd je nútený vo vzťahu k námietke sťažovateľa o nedostatočnom

odôvodnení rozhodnutia najvyššieho súdu uzavrieť, že táto námietka neobstojí. Najvyšší

súd síce veľmi stručne, avšak jednoznačne vysvetlil, z akého dôvodu považoval dovolanie

za včas podané, keď uviedol právnu zásadu, na ktorej svoj záver založil. Rovnako, pokiaľ

najvyšší súd odôvodnil svoj záver o účinkoch doručovania výpovede z nájmu bytu

spoločným nájomcom bytu poukazom na skoršiu rozhodovaciu prax označením

konkrétnych rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí súdov Slovenskej republiky

a stanovísk najvyššieho súdu (ako aj rozhodnutí ďalších), dal dostačujúcu odpoveď

na otázku dôvodov svojho rozhodnutia. Pritom ani podľa názoru ústavného súdu

adresovanie výpovede z nájmu obom spoločným nájomcom bytu nemôže na tomto

stabilnom závere súdnej praxe, ktorá vyžaduje doručenie výpovede z nájmu bytu obom

spoločným nájomcom bytu, nič zmeniť.

Ústavný súd preto s poukazom na obsah citovaného odôvodnenia uznesenia

najvyššieho súdu dospel k záveru, že najvyšší súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Odôvodnenie jeho rozhodnutia preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného

práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces vo vzťahu k odôvodneniu súdneho

rozhodnutia.

Iba to, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho

sťažnosti.

Za tejto situácie považuje ústavný súd za vylúčené, aby uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 31. januára 2013 mohlo dôjsť k porušeniu základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu podľa alebo práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2013