Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)d1e/363854.2091a9.pdf
PDF · 165.04 KB
No categories available
3Cdo/44/2011
Najvyšší súd 3 Cdo 44/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu B., so sídlom v T., IČO: X.,
zastúpeného JUDr. D. S., advokátom so sídlom v T., proti ţalovaným 1/ Z. G., bývajúcej v T.,
2/ J. G., bývajúcemu v T., zastúpeným V. M., bývajúcim v T., o vypratanie bytu, vedenej na
Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 17 C 206/2008, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Trnave z 23. marca 2010 sp. zn. 10 Co 349/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Trnave
z 23. marca 2010 sp. zn. 10 Co 349/2009 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Ţalobca sa v konaní domáhal vypratania 3-izbového druţstevného bytu č. X.
nachádzajúceho sa na 4. poschodí bytového domu v T. (ďalej len „predmetný byt“).
Poukazoval na to, ţe 30. apríla 2008 dal ţalovaným 1/ a 2/ výpoveď z nájmu predmetného
bytu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka, ktorú ţalovaná 1/ prevzala 16. júna
2008 a ţalovaný 2/ 9. mája 2008. Výpoveď im dal z dôvodu, ţe hrubo porušili povinnosti
vyplývajúce z nájmu bytu tým, ţe nezaplatili úhradu za plnenia poskytované s uţívaním
predmetného bytu za dlhší čas ako tri mesiace. Ţalovaní 1/ a 2/ sa neplatnosti výpovede
nedomáhali (§ 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka), na výzvu ţalobcu predmetný byt
nevypratali a z neho sa nevysťahovali.
Okresný súd Trnava rozsudkom z 23. apríla 2009 č.k. 17 C 206/2008-56 uloţil
ţalovaným 1/ a 2/ povinnosť vypratať predmetný byt do 15 dní „po pridelení im ţalobcom
náhradného bytu, v hodnote zodpovedajúcej všeobecnej hodnote ich členského podielu
k predmetnému bytu po odpočítaní z tejto všeobecnej hodnoty dlţného nájomného
a poplatkov spojených s uţívaním predmetného bytu ku dňu nadobudnutia právoplatnosti
tohto rozsudku“. Rozhodol tieţ o trovách konania. Výsledkami vykonaného dokazovania mal
preukázané, ţe ku dňu dania výpovede ţalovaní 1/ a 2/ boli ţalobcovi dlţní za roky 2006
a 2007 iba sumu 2 150 Sk, čo nezodpovedalo ani výške nájomného za jeden mesiac.
Na predpísaných úhradách za plnenia spojené s uţívaním predmetného bytu predstavoval ich
dlh 7 778 Sk, táto suma ale nezodpovedá skutočnej výške ich nedoplatku, ktorá môţe byť
zistená aţ na základe ročného vyúčtovania. Vzhľadom na to povaţoval výpoveď za predčasne
podanú. Keďţe ale neplatnosť tohto právneho úkonu neuplatnili ţalovaní 1/ a 2/ na súde
do 3 mesiacov od doručenia, nastali jeho účinky. So zreteľom na výšku dlţnej sumy a tieţ
vzájomný pomer medzi ňou a sumou 46 470 € vyjadrujúcou trhovú hodnotu členských práv
ţalovaných 1/ a 2/, dospel súd prvého stupňa k záveru, ţe by bolo v rozpore s § 3
Občianskeho zákonníka, pokiaľ by ich povinnosť vypratať byt nebola viazaná na poskytnutie
náhradného bytu. Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 142 ods. 2 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom z 23. marca 2010 sp. zn.
10 Co 349/2009 prvostupňový rozsudok zmenil tak, ţe ţalobu zamietol. Ţalovaným nepriznal
náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, ţe „spoločný nájom bytu manţelmi vykazuje
oproti tzv. jednoduchému nájmu určité špecifiká, na ktoré treba prihliadať pri vykonávaní
úkonov smerujúcich ku skončeniu nájmu. Špecifický charakter spoločného nájmu spočíva
práve v automatickom vzniku (ale aj v obnovovaní) takéhoto práva obom manţelom
i v prípade splnenia podmienok vzniku príslušného práva len u jedného z manţelov
(samozrejme, ak manţelstvo trvá a ak nie je naplnená ďalšia poţiadavka negatívnej povahy,
predstavovaná trvalým nedostatkom spoluţitia manţelov v rozhodnom čase). Takto nielen
v prípade prvotného vzniku práva nájmu bytu počas trvania manţelstva (v súvislosti
s uzavretím nájomnej zmluvy), uţ nadobudnutého nájomného práva jedným z manţelov
spôsobuje vznik práva spoločného nájmu obom manţelom (teda obsahovo totoţného práva,
čo aj tu obmedzeného právom druhého spoločného nájomcu aj u toho manţela, u ktorého by
inak podmienky vzniku nájmu nemuseli byť splnené), ale je tomu tak aj kedykoľvek neskôr,
teda i vtedy, ak by z akéhokoľvek dôvodu sa malo skoršie právo spoločného nájmu
pre nesplnenie podmienok zániku nájmu len u jedného z manţelov transformovať na výlučné
právo druhého manţela. Ak by totiţ k určitému časovému momentu malo dôjsť k zániku
práva nájmu len jedného zo spoločných nájomcov, ktorí sú zároveň spolu ţijúcimi manţelmi,
takýto zánik spolu s pretrvávaním práva nájmu druhého manţela v rozhodnom čase by
spôsobil transformáciu niekdajšieho práva spoločného nájmu na výlučné právo ostávajúceho
manţela, avšak s okamţitým následkom súčasného opätovného vzniku práva spoločného
nájmu bytu oboma manţelmi. Práve preto je prípadná výpoveď z nájmu adresovaná len
jednému z manţelov a spoločných nájomcov bytu samoúčelná a bez právneho významu
(uplynutím výpovednej lehoty vypovedanému dochádza k obnoveniu spoločného nájmu)
a to platí obdobne v prípade nedostatku zosynchronizovania postupu prenajímateľa voči obom
manţelom a spoločným nájomcom potiaľ, ak by dôsledkom snahy vypovedať nájom malo byť
doručenie výpovedí kaţdému z nájomcov v inom kalendárnom mesiaci (kedy by z uţ vyššie
uvedeného uplynutím výpovednej lehoty prvému z vypovedaných vznikol spoločný nájom
tak, ţe by tento inak uţ bývalý nájomca pristúpil k ostávajúcemu manţelovi a následne – po
uplynutí výpovednej lehoty druhému vypovedanému by sa situácia zopakovala, len
v opačnom garde). Nemôţe byť teda ţiadnej pochybnosti o tom, ţe v prípade záujmu
vypovedať spoločný nájom bytu manţelmi nie nepodstatnú úlohu zohráva i hľadisko
načasovania príslušných úkonov. Opísanými úvahami sa však súd prvého stupňa neriadil,
pričom i na základe výzvy odvolacieho súdu v zmysle § 213 ods. 2 O.s.p. na vyjadrenie sa
účastníka k posúdeniu veci v zmysle vyššie uvedeného sa ţalobca pridrţal svojich doterajších
argumentov, pričom podľa jeho názoru je postačujúce doručenie výpovede čo i len jednému
zo spoločných nájomcov, ktorý záver podľa názoru odvolacieho súdu prezentovaného vyššie
nie je správny. V prejednávanej veci ţalobca doručoval ţalovaným výpoveď v rozpore
s ustanovením § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka nie postupom podľa § 46 O.s.p., ale
podľa § 47 O.s.p., pričom kaţdému zo ţalovaných bola výpoveď doručená v inom mesiaci,
a teda s poukazom na vyššie uvedené došlo k obnoveniu spoločného nájmu ţalovaných
k predmetnému bytu. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 220 O.s.p. zmenil a ţalobu v celom rozsahu zamietol. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.“.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal ţalobca dovolanie, v ktorom
uviedol, ţe postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá moţnosť pred súdom konať (§ 241
ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.) a ţe napadnutý rozsudok spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pre zaujatie právneho
záveru, na ktorom odvolací súd zaloţil svoj zmeňujúci rozsudok, mal mať nevyhnutne
vyriešenú otázku spoluţitia ţalovaných 1/ a 2/. Odvolací súd ale na ňu nevykonal ţiadne
dokazovanie a na pojednávaní ju poloţil právnemu zástupcovi ţalobcu, ktorému vzhľadom
na jeho objektívnu nepripravenosť danú dovtedajším priebehom a výsledkami konania odňal
moţnosť pred súdom konať (v zmysle reagovať na predmetnú otázku a vyjadriť sa k trvalému
spoluţitiu ţalovaných). Podstata nesprávnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom
spočíva v nesprávnej aplikácii a interpretácii § 703 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
Občiansky zákonník nepripúšťa „automatické obnovovanie práva spoločného nájmu bytu
manţelov počas plynutia výpovedných lehôt“ spôsobom, ako uviedol odvolací súd
v napadnutom rozhodnutí. Dovolateľ vytkol odvolaciemu súdu aj to, sa nedostatočne zaoberal
otázkou doručenia výpovedí ţalovaným 1/ a 2/ a dospel k nepodloţenému záveru, ţe kaţdému
z nich bola doručená v inom mesiaci. Ţalovanej 1/ bola totiţ poštová zásielka obsahujúca
výpoveď doručovaná neúspešne 9. mája 2008 a 12. mája 2008 a v tento deň (12. mája 2008)
bola uloţená na pošte. V zmysle § 47 ods. 3 O.s.p. v znení platnom v čase uloţenia na pošte
sa tretí deň úloţnej lehoty povaţoval za deň doručenia zásielky, i keď sa adresát o jej uloţení
nedozvedel. Predmetná zásielka bola teda ţalovanej 1/ doručená (uţ) 15. mája 2008 a jej
následné faktické prevzatie zásielky 16. júna 2008 na tom nič nemení. To znamená, ţe obom
ţalovaným bola výpoveď doručená v máji 2008, výpovedná lehota kaţdému z nich začala
plynúť 1. júnom 2008 a obom uplynula v rovnakom momente. Uţ preto nemohlo dôjsť
k „obnoveniu“ práva spoločného nájmu bytu ţalovaných 1/ a 2/. Z týchto dôvodov ţalobca
ţiadal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie
konanie; zároveň poţiadal o náhradu trov dovolacieho konania.
Ţalovaní 1/ a 2/ sa k dovolaniu písomne nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie môţe byť podané iba z dôvodov, ţe
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci.
a/ Povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k vade v zmysle § 237 O.s.p. vyplýva
pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti
kaţdému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolateľ netvrdí, ţe v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237
písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p. a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľ namieta, ţe mu v konaní bola odňatá moţnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O.s.p. O túto vadu konania ide v prípade procesne nesprávneho postupu súdu
v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme moţnosť pred súdom konať
a uplatňovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho
práv.
Niektoré formulácie v dovolaní naznačujú, ţe k odňatiu moţnosti konať pred súdom
malo (mohlo) dôjsť nesprávnou aplikáciou a interpretáciou hmotnoprávnych ustanovení
Občianskeho zákonníka (nesprávnym právnym posúdením veci) zo strany odvolacieho súdu.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. ale odňatie moţnosti konať pred súdom výslovne dáva
do súvislosti len so znemoţnením realizácie konkrétnych procesných oprávnení účastníka
občianskeho súdneho konania, a nie s právnym posúdením veci súdom zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením veci súdom sa účastníkovi konania neodníma
moţnosť uplatnenia jeho procesných oprávnení v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise
Zo súdnej praxe pod č. 1/2003).
Podľa názoru dovolateľa mal k odňatiu jeho moţnosti pred súdom konať viesť tieţ
postup odvolacieho súdu, ktorým právneho zástupcu ţalobcu prekvapil v situácii objektívnej
nepripravenosti reagovať na otázky súvisiace s takým výkladom ustanovenia § 703 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka, na ktorom odvolací súd zaloţil svoje rozhodnutie. Ţalobca tu má
zrejme na mysli postup odvolacieho súdu na pojednávaní 23. marca 2010 (č.l. 88 spisu),
ktorým s dopadom na § 703 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka plnil povinnosť vyplývajúcu
z § 213 ods. 2 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku platí, ţe ak je
odvolací súd toho názoru, ţe sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré
pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo pouţité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve
účastníkov konania, aby sa k moţnému pouţitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Procesný postup
odvolacieho súdu, ktorým plnil túto povinnosť, nemohol mať v danom prípade za následok
odňatie moţnosti ţalobcu pred súdom konať.
b/ Aj povinnosť skúmať, či v konaní nedošlo k tzv. inej vade konania majúcej
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) vyplýva pre dovolací
súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Ak je dovolenie prípustné, prihliada dovolací súd na túto vadu
konania aj vtedy, ak nebola v dovolaní výslovne namietaná.
O procesnú vadu tejto povahy ide tieţ v prípade nepreskúmateľnosti napadnutého
rozhodnutia súdu (R 111/1998).
Aj odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náleţitosti uvedené v § 157
ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť
v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tieţ s poukazom na ním prijaté právne
závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo
vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu
musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom
konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náleţitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.,
je nepreskúmateľný.
Odvolací súd v preskúmavanej veci správne poukázal na to, ţe v zmysle § 710 ods. 3
veta štvrtá Občianskeho zákonníka sa na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu
primerane pouţijú ustanovenia osobitného predpisu, ktorým sa tu (vzhľadom na odkaz
pod čiarou k uvedenému ustanoveniu) má na mysli ustanovenie § 46 O.s.p. upravujúce
„obyčajné“ doručovanie. Ţalobca v danom prípade doručoval výpovede ţalovaným 1/ a 2/
postupom podľa § 47 O.s.p. (do vlastných rúk). Odvolací súd mu tento postup vytkol, avšak
bez vysvetlenia, aké to malo právne dopady; konštatoval iba ţe kaţdému zo ţalovaných bola
výpoveď doručená v inom mesiaci (tento následok môţe ale nastať aj pri doručovaní podľa
§ 46 O.s.p.). Závery, ku ktorým dospel odvolací súd v otázke právnych účinkov doručovania
výpovedí nie podľa § 46 O.s.p., ale podľa § 47 O.s.p., zostali v dôsledku toho bez
adekvátneho vysvetlenia. Odvolací súd neodôvodnil ani to, prečo za doručenú posledným
dňom úloţnej lehoty (§ 47 ods. 2 O.s.p. v znení v čase doručovania) nepovaţoval výpoveď
ţalovanej 1/ obsiahnutú v jej adresovanej zásielke, ktorá po neúspešných pokusoch
o doručenie (9. mája 2008 a 12. mája 2008) bola uloţená na pošte 12. mája 2008
(viď doručenku pripojenú k č.l. 3 spisu).
Vzhľadom na existenciu procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zrušil (§ 243b O.s.p.) a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
c/ Podstatná časť dovolacích námietok sa týka nesprávnosti právneho posúdenia veci,
na ktorom spočíva napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne
posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd
nepouţil správny (náleţitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.
Pred posúdením správnosti právnych záverov, na ktorých spočíva dovolaním
napadnuté rozhodnutie, treba uviesť nasledovné:
Ak sa za trvania manţelstva manţelia alebo jeden z nich stanú nájomcami bytu,
vznikne spoločný nájom bytu manţelmi (§ 703 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak vznikne
len jednému z manţelov za trvania manţelstva právo na uzavretie zmluvy o nájme
druţstevného bytu, vznikne so spoločným nájmom bytu manţelmi aj spoločné členstvo
manţelov v druţstve; z tohto členstva sú obaja manţelia oprávnení a povinní spoločne
a nerozdielne (§ 703 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak
manţelia spolu trvale neţijú (§ 703 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Nájom bytu zanikne písomnou dohodou medzi prenajímateľom a nájomcom alebo
písomnou výpoveďou (§ 710 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak bola daná písomná
výpoveď, skončí sa nájom bytu uplynutím výpovednej lehoty. Výpovedná lehota je tri
mesiace a začína plynúť prvým dňom mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola
nájomcovi doručená výpoveď. Prenajímateľ môţe nájomcovi písomne určiť dlhšiu
výpovednú lehotu. Na doručovanie písomnej výpovede nájmu bytu sa primerane pouţijú
ustanovenia osobitného predpisu (§ 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Prenajímateľ môţe
vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu
bytu najmä tým, ţe nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenia poskytované s uţívaním bytu
za dlhší čas ako tri mesiace, alebo tým, ţe prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu
bez písomného súhlasu prenajímateľa (§ 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka).
Neplatnosť výpovede môţe nájomca uplatniť na súde do troch mesiacov odo dňa doručenia
výpovede (§ 711 ods. 6 veta prvá Občianskeho zákonníka).
V preskúmavanej veci nebolo sporné, ţe ţalovaným 1/ a 2/ vzniklo k predmetnému
bytu právo spoločného nájmu bytu manţelmi, ţalobca im obom dal výpoveď z tohto nájmu
a obe výpovede im boli doručené. Spornou zostala otázka právnych účinkov týchto výpovedí.
Právo spoločného nájmu bytu manţelmi je zvláštnym prípadom spoločného nájmu
bytu, ktorý sa vyznačuje tým, ţe svedčí obom manţelom spoločne a nedielne. Nedielnosť
tohto práva sa v hmotnoprávnej oblasti (okrem iného) prejavuje tým, ţe výpoveď musí byť
daná obidvom manţelom a obidvom musí byť tieţ doručená. Výpovedi prenajímateľa, ktorá
smeruje len voči jednému z manţelov, nemoţno priznať právnu relevanciu; v takomto prípade
nemoţno uvaţovať ani o prípadnej neplatnosti tohto právneho úkonu (viď rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 137/2003 publikovaný v Zbierke
rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 54/2006 a tieţ
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 78/2004).
Nedielna podstata práva spoločného nájmu bytu manţelmi sa prejavuje nielen
pri výkone tohto práva (za trvania daného práva), ale tieţ pri jeho zániku. V rozsudku sp. zn.
2 Cdo 17/2005, ktorý bol uverejnený v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky pod č. 58/2006 a tieţ v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2009,
Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, ţe zánik nájmu bytu v zmysle ustanovenia
§ 710 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka nemôţe nastať v prípade, ak kumulatívne neexistuje
výpoveď z nájmu bytu ako jednostranný, adresný hmotnoprávny úkon prenajímateľa voči
nájomcom a ak túto výpoveď prenajímateľ nedoručí spoločným nájomcom osobitne.
Na právnych záveroch vyjadrených vo vyššie uvedených rozhodnutiach zotrváva
Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v preskúmavanej veci. So zreteľom na interpretáciu
ustanovení § 703 ods. 1 a 2, ako aj § 710 ods. 3 Občianskeho zákonníka odvolacím súdom
Najvyšší súd Slovenskej republiky osobitne zdôrazňuje, ţe nedielna povaha spoločného
nájmu bytu sa v prípade spoločného nájmu bytu manţelmi prejavuje aj v obmedzenej
moţnosti zániku nájmu len jednému z manţelov. Na základe prejavu vôle (výpovede)
prenajímateľa nemôţe spoločný nájom bytu manţelmi zaniknúť len jednému z nich
(porovnaj tieţ rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2010 sp. zn.
Právne posúdenie veci odvolacím súdom, na ktorom spočíva dovolaním napadnutý
rozsudok, nezodpovedá tej interpretácii ustanovení § 703 ods. 1 a 2 a § 710 ods. 3
Občianskeho zákonníka, ktorú povaţuje Najvyšší súd Slovenskej republiky za správnu.
V prípade samostatných výpovedí doručených obom manţelom – spoločným nájomcom bytu
sa totiţ v jednom z momentov postupného procesu vypovedávania a opakovaného
„obnovovania“ spoločného nájmu bytu manţelmi opísaného odvolacím súdom v rozpore
so zákonom, spomenutou judikatúrou a tieţ predchádzajúcim výkladom dovolacieho súdu
predpokladá neprípustný zánik práva spoločného nájmu bytu uplynutím výpovednej lehoty
na základe len jednej z týchto výpovedí (skôr doručenej); v inom momente tohto procesu sa –
naopak – doručeniu práve tejto výpovedi (skôr doručenej) nepriznávajú právne účinky.
Právne závery, ktoré z týchto ustanovení Občianskeho zákonníka vyvodil odvolací súd,
preto nemoţno povaţovať za správne.
Z uvedeného vyplýva opodstatnenosť námietky dovolateľa, ţe rozsudok odvolacieho
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Dovolací
súd (aj) so zreteľom na to dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 243b O.s.p.).
Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené,
koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho
konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 11. augusta 2011
JUDr. Emil F r a n c i s c y, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková