Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
c82/392118.25c743.pdf
PDF · 105.21 KB
No categories available
3Cdo/70/2014
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 3 Cdo 70/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu B. A., bývajúceho vo V.,
zastúpeného JUDr. M. K., advokátom so sídlom v K., proti žalovaným 1/ Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, 2/ Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova č. 2, o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.
9 C 81/2008, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 5. marca 2013
sp. zn. 5 Co 263/2012, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Michalovce rozsudkom z 23. mája 2012 č.k. 9 C 81/2008-223:
1/ zamietol žalobu doručenú súdu 4. júna 2008, ktorou sa žalobca domáhal uloženia
povinnosti žalovaným uverejniť v hromadných informačných prostriedkoch konkretizovaných
v návrhu ospravedlnenie žalobcovi v znení špecifikovanom v petite návrhu a zaplatiť
mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 16 596,96 €, 2/ uložil povinnosť
žalobcovi zaplatiť žalovanému 1/ trovy konania v sume 632,50 €, 3/ uložil povinnosť
žalobcovi zaplatiť žalovaným 1/ a 2/ trovy konania v sume 357 €. V odôvodnení uviedol, že
vykonaným dokazovaním nebol preukázaný zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu
v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako i nepravdivosť žalobcom namietaných
vyjadrení o jeho osobe prezidentom Policajného zboru Slovenskej republiky J. P. z 18. júna
2006 a 24. augusta 2006 a 1. viceprezidentom Policajného zboru Slovenskej republiky M. K.
z 24. augusta 2008, v zmysle ktorých bol vykreslený ako páchateľ trestného činu vraždy, ku
ktorej došlo 29. decembra 2004 pri M. a ktorej obeťami boli 10-ročný R. G. a 30-ročná H. B..
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalobcu rozsudkom z 5. marca 2013 sp. zn.
5 Co 263/2012 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. potvrdil
a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Poukázal na rozsiahle dokazovanie, ako
aj na správnosť postupov súdu prvého stupňa pri hodnotení dôkazov a aplikácii predpisov
hmotného práva v prejednávanej veci. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil
§ 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktoré odôvodnil existenciou
vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ako i inej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. majúcej za následok nesprávne rozhodnutie veci. Namietal, že mu postupom
odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd rozhodol bez
pojednávania. Ďalej odvolaciemu súdu vyčítal, že v konaní postupoval v rozpore
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich dokazovanie, vykonávanie
jednotlivých dôkazných prostriedkov a ich hodnotenie, v dôsledku čoho nesprávne zistil
skutkový stav. Z týchto dôvodov navrhol, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Žalovaný 1/, 2/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedli, že rozsudok odvolacieho
súdu je vecne správny a dovolacie dôvody žalobcu neopodstatnené, preto navrhli rozsudok
odvolacieho súdu „potvrdiť“.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods.1 O.s.p.) skúmal najskôr,
či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom napadnúť
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že
dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalobca dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
Prípustnosť dovolania by v danom prípade prichádzala do úvahy len vtedy,
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Dovolací súd
preto so zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. skúmal, či prípustnosť dovolania nezakladá niektorá
z nich. Podľa § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu (rozsudku i uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci
sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal
návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol
súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba zdôrazniť, že
z hľadiska § 237 O.s.p. nie je právne významné samotné tvrdenie účastníka o existencii
určitej procesnej vady, ale až zistenie, že k namietanej vade skutočne došlo.
Procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané
neboli a dovolací súd ich existenciu nezistil. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení
nevyplýva.
Podľa názoru dovolateľa mu v konaní bola odňatá možnosť pred súdom konať tým, že
odvolací súd prejednal jeho odvolanie a meritórne rozhodol bez nariadenia pojednávania.
O odňatie možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide v prípade
procesného postupu, ktorým súd znemožnil účastníkovi konania realizáciu procesných
oprávnení priznaných mu v občianskom súdnom konaní (napr. oprávnenia byť prítomný na
pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo
vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).
Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej
nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,
c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch môže
odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania.
Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods.1 a 2 O.s.p. vyplýva, že (len) v prípadoch
uvedených v § 214 ods.1 O.s.p. je odvolací súd povinný nariadiť pojednávanie, v ostatných
prípadoch však môže rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. O tom,
či v prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje ustanovenie § 214 ods. 1 O.s.p., bude nariadené
odvolacie pojednávanie, rozhoduje odvolací súd.
V danom prípade: a/ odvolací súd dospel k záveru, že netreba zopakovať alebo doplniť
dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a c/ nariadenie odvolacieho pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
Vzhľadom na to nebolo povinnosťou odvolacieho súdu nariadiť na prejednanie odvolania
pojednávanie.
Dovolateľ v danej veci namietal aj odňatie jeho možnosti pred súdom konať postupom
súdov v procese vykonávania dokazovania a hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania.
Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú
v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania (viď tiež uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 99/2011, 2 Cdo 141/2012,
3 Cdo 2012/2012, 4 Cdo 125/2012, 5 Cdo 251/2012, 6 Cdo 36/2011 a 7 Cdo 34/2011).
Nevykonanie určitého dôkazu (nevyhovenie návrhu účastníka, aby súd vykonal
ten – ktorý dôkaz) môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení vedúcu prípadne
k vydaniu nesprávneho rozhodnutia, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p.
(viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky
navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nemožno
vyvodiť, že dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
prípustné (viď R 125/1999, R 6/2000).
Žalobcom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
ku ktorým (údajne) dospeli v procese dokazovania, môže zakladať (nanajvýš) tzv. inú vadu
konania; v prípade neúplnosti skutkových zistení alebo nesprávnosti skutkových záverov
nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod
zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle § 237 f/ O.s.p. (viď viaceré rozhodnutia
najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011,
6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v súdnom konaní dôjde, nie je ňou
znemožnená realizácia procesných oprávnení účastníka konania. Pre úplnosť treba dodať, že
dovolací súd nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len
z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel
od prvostupňového a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať
dokazovanie – viď § 243a ods. 2, in fine O.s.p. („dokazovanie však nevykonáva“). Dovolaním
sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého
a druhého stupňa, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania.
Keďže v dovolacom konaní sa nepreukázala ani existencia vady konania podľa § 237
písm. f/ O.s.p., prípustnosť dovolania z tohto ustanovenia nemožno vyvodiť.
Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že žalobca namieta nesprávne právne posúdenie
veci, k uvedenej námietke treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci je relevantný
dovolací dôvod, ktorý by v prípade opodstatnenosti mal za následok vecnú nesprávnosť
napadnutého rozhodnutia; samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ
vo vadách konania podľa § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie,
či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo
či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. O taký prípad v prejednávanej
veci nejde.
Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky
k záveru, že v prejednávanej veci je dovolanie žalobcu podľa Občianskeho súdneho poriadku
procesne neprípustné, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadny opravný
prostriedok žalobcu podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
odmietol.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov
konania voči žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu trov dovolacieho
konania, lebo v dovolacom konaní nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy
dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. augusta 2014
JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková