Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 617/2013
PDF · 275.71 KB
No categories available
IV. ÚS 617/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť B. A., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom
JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1,
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava V č. k. 15 C 251/06-141 z 30. apríla 2009 a rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave č. k. 15 Co 325/2009-253 z 12. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. A. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011
doručená sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 15 C 251/06-141 z 30. apríla 2009 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 15 Co 325/2009-253 z 12. januára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou
doručenou okresnému súdu 20. decembra 2006 domáhal ochrany osobnosti podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len
„žalovaný“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Predmetom žaloby bol článok v týždenníku P.
č. 36 zo dňa 1. septembra 2006 pod názvom „H...“ a podtitulkom „M...“.
V opísanom článku bolo uvedených viacero nepravdivých tvrdení, dávaných
do súvisu s mojím menom, priezviskom a fotografiou mojej osoby.
Okresný súd Bratislava V rozsudkom sp. zn.: 15 C 251/2006 mnou podanú žalobu
zamietol. Súd v rozsudku o obsahu sedem strán rekapituluje vyjadrenia strán v konaní.
Samotné odôvodnenie zamietnutia návrhu s konkrétnou vysvetľujúcou
argumentáciou súd zhrnul do jediného odseku na prelome strán 6 a 7 rozsudku do 17
riadkov. Súd informácie v napadnutom článku nepovažoval za nepravdivé, a ani za
znevažujúce a teda neboli spôsobilé zasiahnuť do môjho práva na ochranu osobnosti,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Súd tiež uviedol, že vymenovanie skutkov, z ktorých som
podozrivý či obvinený s uvedením plného mena nepovažoval za porušenie prezumpcie
neviny.
Proti predmetnému rozsudku Okresného súdu Bratislava V som podal odvolanie
jednak prostredníctvom advokáta, jednak vlastnoručne písané, ktoré odvolací senát
Krajského súdu v Bratislave zamietol uznesením za dňa 12. januára 2011 sp. zn.:
V čase vyhotovenia ústavnej sťažnosti nie je možné reagovať na argumenty krajského
súdu, lebo uznesenie odvolacieho súdu ešte nebolo doručené advokátovi.».
Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým
potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho v petite sťažnosti označené
práva.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
poukazuje sťažovateľ najmä na podľa neho nedostatočné odôvodnenie prvostupňového
rozsudku, čo nebolo napravené ani krajským súdom v odvolacom konaní.
Sťažovateľ predovšetkým argumentuje tým, že žalovaný nepredložil dôkaz pravdy
o informáciách obsiahnutých v namietanom článku, avšak samosudkyňa okresného súdu
napriek tomu tieto informácie nepovažovala za nepravdivé ani znevažujúce, pričom
v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku neposkytla primeranú vysvetľujúcu
argumentáciu, „na základe akých myšlienkových operácií dospela k takémuto záveru“.
S právnym názorom okresného súdu, že „Navrhovateľ ako osoba, ktorá konala
v rozpore so zákonom a v čase uverejnenia článku bola obvinená alebo obžalovaná
zo spáchania viacerých závažných trestných skutkov, je povinná strpieť kritiku svojho
správania sa a teda aj nepríjemnú publicitu, pričom súd nezistil, žeby táto kritika bola
neprimeraná...“, sa sťažovateľ nestotožňuje, tvrdiac, že v čase publikovania sporného
článku (1. septembra 2006) nebol právoplatne uznaný za vinného zo spáchania žiadneho
trestného činu, „teda ako súd tvrdí, že som konal v rozpore so zákonom (v kontexte
článku)“, preto ide o porušenie princípu prezumpcie neviny, a vzhľadom na to ani kritika
jeho správania nebola primeraná. Sťažovateľ odmieta aj tvrdenie okresného súdu, že všetky
informácie o ňom mali byť už takmer dva týždne známe, pretože boli publikované
aj v iných médiách. V súvislosti s tým uvádza, že „Z prehľadu Mediálneho archívu
Newton I. T. je preukázateľné zistenie, že iné médiá o mletí ľudí v strojoch na mäso
a kŕmení prasiat, o desiatkach mŕtvol a o príbehu o zatvorení mamy do mrazničky
neinformovali. Aj o vražde v M. informovali iné médiá podstatne zdržanlivejšie.“.
Ďalšia námietka sťažovateľa smeruje proti tomu, že okresný súd sa neriadil § 157
ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), pretože v odôvodnení svojho
rozsudku neuviedol, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov), ani to,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, a navyše sa pri hodnotení dôkazov
riadil úvahami, ktorými porušil princíp prezumpcie neviny.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1
ústavy sťažovateľ uvádza, že spôsob, akým sa v namietanom článku informovalo o vražde
v M., porušil toto jeho základné právo, ako aj § 11 Občianskeho zákonníka.
Zároveň poukazuje «... na rozhovor s psychologičkou E. J., kde z kontextu článku je
možné vyvodiť, že rozpráva aj o mojej osobe ako o páchateľovi z V. Tento dojem je
umocnený uverejnením mojej fotografie a celého mena. Zároveň poukazujem na článok
„O...“ v týždenníku P. č. 20 zo dňa 18. mája 2007 (str. 62-64), kde novinárka opisuje
údajnú činnosť osôb zoskupených okolo O.
Tieto osoby boli obžalované zo spáchania 17 trestných činov vrátane šiestich vrážd!
V článku nie sú zverejnené plné mená, fotky O. a N. sú prelepené páskou, súčasťou článku
nie je rozhovor s psychologičkou a novinárka neosočuje rodinu O.».
Na margo príbehu o zavretí matky do mrazničky upriamuje sťažovateľ pozornosť
«na výpoveď autorky článku svedkyne J. Š. zo dňa 2. apríla 2009, ktorá na otázku advokáta
či si overila informáciu o chladničke u „matky p. A.“ odpovedala: „nie, považujem to
za svoje zlyhanie, že som si túto informáciu neoverila aj priamo u nej“».
Táto informácia je podľa sťažovateľa úplne nepravdivá, a preto zastáva názor, že
„bolo úlohou súdu predvolať a vypočuť mojich rodičov za účelom overenia si tejto
informácie. Berúc do úvahy, že dôkazné bremeno je na strane odporcu, ktorý ho neuniesol,
už túto samú informáciu možno považovať za neoprávnený zásah“.
Sťažovateľ sa zmieňuje aj o tom, že prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry bolo
zastavené trestné stíhanie voči jeho osobe pre „kontrolovanie úžerníkov“.
V neposlednom rade sťažovateľ namieta, že nebol vyhodnotený ním predložený
dôkaz, a to vyjadrenie primátora mesta V. o tom, že nebol priestupkovo riešený, a navyše
nebol vzatý zreteľ ani na to, že v súvislosti s jeho správaním na verejnosti neuviedol
primátor nič negatívne.
Ďalej sťažovateľ vyjadruje názor, že nie je jeho „povinnosťou strpieť kritiku
novinárky, dehonestujúce, ponižujúce a urážajúce tvrdenia o tom, že som mal zavrieť
vlastnú mamu do mrazničky, že som mal zastreliť 10 ročné dieťa a mladú 30 ročnú ženu,
zabiť Š., mať na svedomí desiatky mŕtvych, tieto telá mlieť v strojoch na mletie mäsa a kŕmiť
nimi svine, páchanie úžery, pašovanie cigariet a prevádzačstvo migrantov a že som mal
uložiť výbušninu pod auto policajta. Nie je mojou povinnosťou strpieť ani to, že sa o mne
(v kontexte článku) psychologička vyjadruje ako o psychopatovi bez toho, že by ma vôbec
videla, resp. absolvovala so mnou pohovor.
Naopak bolo povinnosťou súdov zabezpečiť mi ochranu mojich práv v zmysle čl. 19
ods. 1 Ústavy, pretože každý – teda aj ja – má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena.“.
Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, sťažovateľ odkazuje na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorej súčasťou je aj názor, že prezumpcia neviny
obsiahnutá čl. 6 ods. 2 dohovoru „bude porušená, ak súdne rozhodnutie o osobe obvinenej
z trestného činu odráža názor, že je vinná, ešte predtým, než jej vina bola preukázaná
zákonným spôsobom. Dokonca i pri absencii formálneho konštatovania postačuje, ak
existuje dôvod domnievať sa, že súd považuje obžalovaného za vinného (napr. Minelli
v Švajčiarsko)“.
Sťažovateľ napokon poukazuje aj na skutočnosť, že namietaný článok «bol
uverejnený 1. septembra 2006, zo spáchania predmetného skutku som bol obvinený
uznesením vyšetrovateľa zo dňa 3. júla 2006, ktoré mi bolo doručené dňa 24. augusta 2006.
V súčasnosti, teda 54 mesiacov po uverejnení článku som v pozícii obžalovaného, a doteraz
nebolo vykonané ešte ani jedno hlavné pojednávanie v danej veci.
Samosudkyňa v rozsudku Okresného súdu Bratislava V na strane 6 okrem iného
uviedla: prvý odsek „... Nemožno priznať právo na ochranu občanovi, ktorý konal
protispoločensky a publikácie takýchto skutočností je kritikou a oprávneným zásahom proti
spoločenským nešvárom, pričom kritika je oprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej
kritiky (opierajúcej sa o pravdivé skutočnosti) a ak je primeraná obsahom i formou“
a vo štvrtom odseku strany 6: „... V kontexte článku súd informácie, ktoré sú v ňom uvedené
o navrhovateľovi nepovažoval ani za nepravdivé, ani za znevažujúce... Navrhovateľ ako
osoba, ktorá konala v rozpore so zákonom.“ a napokon prvý odsek strany 7 rozsudku:
„... Vymenovanie skutkov, z ktorých je navrhovateľ podozrivý, či obvinený aj s uvedením
jeho plného mena súd v konkrétnom prípade nepovažuje za porušenie prezumpcie neviny.“
Niet pochýb o tom, že ťažiskovým dôvodom podania žaloby boli práve tvrdenia
novinárky o mojej vine v súvislosti s vraždou v M.
Ak teda samosudkyňa okresného súdu dospela k záveru, že som konal
protispoločensky, v rozpore so zákonom, a že kritika môjho správania sa bola oprávnená,
lebo sa opiera o pravdivé skutočnosti a že v kontexte článku súd informácie tam uvedené
nepovažuje za nepravdivé – samotná sudkyňa porušila prezumpciu neviny, lebo jej
rozhodnutie odráža názor, že som vinný, ešte predtým, než mi bola vina preukázaná
zákonným spôsobom.
Rozhodne sa nestotožňujem s názorom súdu, že novinárka iba vymenovala skutky,
z ktorých som podozrivý či obvinený, alebo slovné spojenia ako „zabil ich... rozstrieľal ich
samopalom, uštedril im ranu istoty, dieťa ešte žilo čo A. dobre vedel“ neposkytujú skutkovú
základňu pre taký názor.
Považovanie za nevinného je pravidlom, ktoré musí byť rešpektované nielen pri
rozhodovaní o vine či nevine v rámci trestného konania, ale aj pri prezentácii skutkov
na verejnosti. Bežný občan nerozlišuje medzi obvineným, obžalovaným či odsúdeným.
Po vypočutí takýchto informácií, ktorých spôsob prezentácie je jednostranný a účelový, je
prezumpcia neviny len ilúziou. Pritom do základných práv a slobôd jednotlivca možno
zasiahnuť len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania. Neprimeranou
medializáciou sa vytvára atmosféra viny nielen vo verejnosti, ale sa vytvára tlak
na rozhodovanie súdu.
Bez garantovania prezumpcie neviny si nemožno predstaviť demokratický právny
poriadok. Ústava toto právo garantuje v čl. 50 ods. 2. Dôležité je, aby sa v praxi
dodržiavala a primerane aplikovala uvedená právna garancia.».
Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho
sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo B. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.: 15 C 251/06 zo dňa 30. apríla 2009
a uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 15 Co 325/2009 zo dňa 12. januára 2011
porušené bolo.
2. Základné právo B. A. na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej
povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu
Bratislava V sp. zn.: 15 C 251/06 zo dňa 30. apríla 2009 a uznesení Krajského súdu
v Bratislave sp. zn:. 15 Co 325/2009 zo dňa 12. januára 2011 porušené bolo.
3. Základné právo B. A. na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.: 15 C 251/06 zo dňa 30. apríla 2009
a uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 15 Co 325/2009 zo dňa 12. januára 2011
porušené bolo.
4. Sťažovateľovi B. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-
Eur, ktoré sú mu Krajský súd v Bratislave vo výške 2.000,- Eur a Okresný súd Bratislava V
vo výške 3.000,- Eur povinní vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi B. A. trovy právneho
zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K. do 30 dní od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom okresného
súdu č. k. 15 C 251/06-141 z 30. apríla 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k.
15 Co 325/2009-253 z 12. januára 2011.
Podstata sťažnosti spočíva v tom, že okresný súd ako prvostupňový súd a krajský súd
ako odvolací súd mali porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a zodpovedajúci čl. 6 ods. 1 dohovoru na tom základe, že oba
napadnuté rozsudky neobsahujú náležité odôvodnenie, nedávajú odpovede na relevantné
skutkové a právne otázky, nevysvetľujú, prečo súdy nevykonali navrhnuté dokazovanie
výsluchom svedkov (družky, rodičov, právneho zástupcu sťažovateľa a ďalších)
a neobjasnili, z akého dôvodu toto dokazovanie nebolo potrebné a významné pre konanie
vo veci samej.
Podľa názoru sťažovateľa taký procesný postup oboch súdov viedol k tomu, že došlo
aj k porušeniu jeho základných práv zaručených čl. 19 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 ústavy.
Na základe odôvodnenia sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné preskúmať, či,
vychádzajúc z princípu subsidiarity jeho právomoci podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy, je daná
jeho právomoc vo veci konať a rozhodovať, najmä so zreteľom, že sťažnosť napadá
rozsudky okresného súdu ako prvostupňového súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu
(§ 25 ods. 1 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Toto preskúmanie ústavný súd vykonal na základe preverenia judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu s osobitným
zreteľom na skutkové tvrdenia a právne názory sťažovateľa a hodnotenie takých tvrdení
a právnych názorov pri skúmaní prípustnosti dovolania v konaní pred najvyšším súdom
podľa § 237 písm. f) OSP.
Podľa stabilizovanej judikatúry najvyššieho súdu (napríklad sp. zn.
7 M Cdo 16/2011) zo základného práva na súdnu ochranu vyplýva povinnosť všeobecného
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou,
že majú význam na rozhodnutie (tiež I. ÚS 46/05, obdobne rozhodnutie ESĽP vo veci
Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva
na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP. Táto norma sa uplatňuje
aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 OSP).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať
na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom
konaní (II. ÚS 78/05). Aj najvyšší súd už zdôrazňuje, že vo svojej ustálenej judikatúre
aj v nadväznosti na § 219 OSP ústavný súd judikuje tak, že odôvodnenia rozhodnutí
prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane
(m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové
a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (IV. ÚS 489/2011).
Z judikatúry najvyššieho súdu (napr. už spomenutý rozsudok sp. zn.
7 M Cdo 16/2011 a tiež sp. zn. 2 Cdo 170/2005) ďalej vyplýva, že účastníkom konania má
byť poskytnutá súdna ochrana zodpovedajúca v konkrétnom prípade požiadavkám
materiálneho právneho štátu – základnému právu na súdnu ochranu, v ktorom sú
rešpektované princípy spravodlivého procesu – a jeho výsledok zodpovedá presvedčivému,
zrozumiteľnému, spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu. Najvyšší súd ako súd dovolací
súd preto zastáva vo svojej judikatúre názor, že pokiaľ odvolací súd v okolnostiach
prerokovávaného prípadu neponúkol k relevantnej odvolacej námietke týkajúcej sa
predovšetkým návrhov na doplnenie dokazovania žiadne vysvetlenie v odôvodnení svojho
rozhodnutia, konanie zaťažil vadou v zmysle § 237 písm. f) OSP, t. j. odňal účastníkovi
konania možnosť konať pred súdom.
Podľa rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Cdo 170/2005 pokiaľ sa
rozhodnutie odvolacieho súdu nebude zaoberať odvolaním brojacim práve proti dôvodom
uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, takýto jeho postup je nezlučiteľný so zásadou
spravodlivosti konania a zakladá dôvod na dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP.
Najvyšší súd ešte skôr a viackrát judikoval (rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 88/99
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 5/2000), že zásadám spravodlivého procesu
vyplývajúcim z čl. 46 ods. 1 ústavy treba rozumieť tak, že v spojení so všeobecným
procesným predpisom v konaní pred všeobecným nižším (alebo aj vyšším) súdom musí byť
daná jeho účastníkovi možnosť vyjadriť sa nielen k vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2
ústavy) a k veci samej, ale tiež označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie na zistenie
(preukázanie) svojich tvrdení pokladá za potrebné; tomuto procesnému právu účastníka
zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (vrátane dôkazných návrhov)
rozhodnúť, ale tiež – pokiaľ im nevyhovie vo svojom rozhodnutí – vyložiť, z akých
dôvodov (spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval, a k právnym
záverom, ku ktorým dospel na základe skutkového stavu veci) navrhnuté dôkazy nevykonal
(§ 157 ods. 2 OSP).
Ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi
v porušení všeobecných procesných princípov – podraditeľných pod vadu konania v zmysle
§ 237 písm. f) OSP – ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej
hlave siedmeho oddielu ústavy (predovšetkým čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy) a v čl. 6
ods. 1 dohovoru (porov. napr. II. ÚS 9/00, I. ÚS 35/01, I. ÚS 26/94, IV. ÚS 156/03).
Z citovanej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že tento jediný ako dovolací súd
zásadne považuje námietky uvedené sťažovateľom v posudzovanej sťažnosti, ktoré
spočívajú v tom, že sa mu v konaní pred všeobecnými súdmi nijako neodôvodnilo, prečo sa
nevykonali ním navrhnuté dôkazy, za kvalifikované dôvody, ktoré zakladajú prípustnosť
dovolania z dôvodu odňatia možnosti sťažovateľovi konať pred súdom.
Ústavný súd v spojitosti s touto judikatúrou najvyššieho súdu preskúmal
aj odôvodnenia oboch napadnutých rozsudkov.
Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj z dôvodov potvrdzujúceho
rozsudku odvolacieho súdu napadnutých v sťažnosti v tomto konaní pred ústavným súdom
vyplýva, že oba súdy nevenovali žiadnu pozornosť návrhom sťažovateľa na doplnenie
dokazovania výsluchom viacerých svedkov; z odôvodnení oboch napadnutých rozsudkov
nemožno zistiť, prečo okresný súd a rovnako tak krajský súd opomenuli odôvodniť
nepotrebnosť ďalšieho dokazovania navrhovaného sťažovateľom.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ďalší právny názor
z doterajšej judikatúry najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť
dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom
konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné
práva priznané mu na účel zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv (pozri rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 154/2008 z 30. novembra 2009).
Z týchto zistení ústavného súdu, ako aj z výsledku preskúmania stabilnej judikatúry
najvyššieho súdu však vyplýva, že sťažovateľ bol povinný využiť právo na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania založeného na dôvode uvedenom v § 237
písm. f) OSP, t. j. odňatie možnosti konať pred súdom.
Pretože sťažovateľ v právnej veci dovolanie nepodal, hoci tak podľa názoru
ústavného súdu mohol a mal urobiť, nesplnil povinnosť využiť každý jemu dostupný
prostriedok právnej ochrany, tak ako to ustanovuje čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné odmietnuť
pre nedostatok jeho právomoci, a z toho dôvodu rozhodol pri jej predbežnom prerokovaní
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.
V tomto kontexte už nemalo osobitný význam rozlišovať medzi napadnutým
rozsudkom okresného súdu, proti ktorému v tomto prípade právomoc ústavného súdu nie je
zjavne daná pre možnosť podať odvolanie (ktoré sťažovateľ aj podal a bol o ňom oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd, pričom právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní
sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti),
a napadnutým rozsudkom krajského súdu, proti ktorému, ako sa to vyplýva z uvedeného,
existovala reálna a judikatúrou najvyššieho súdu potvrdená možnosť a povinnosť podať
dovolanie.
Pre nedostatok právomoci ústavný súd už nemohol preskúmať ani ostatné namietané
porušenia označených práv sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. októbra 2013