Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 617/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť B. A., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom

JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 1,

a a práv podľa a 2

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava V č. k. -141 z 30. apríla 2009 a rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave č. k. -253 z 12. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. A. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. marca 2011

doručená sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -141 z 30. apríla 2009 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) č. k. -253 z 12. januára 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského

súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou

doručenou okresnému súdu 20. decembra 2006 domáhal ochrany osobnosti podľa § 11

a nasl. proti obchodnej spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len

„žalovaný“).

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «Predmetom žaloby bol článok v týždenníku P.

č. 36 zo dňa 1. septembra 2006 pod názvom „H...“ a podtitulkom „M...“.

V opísanom článku bolo uvedených viacero nepravdivých tvrdení, dávaných

do súvisu s mojím menom, priezviskom a fotografiou mojej osoby.

Okresný súd Bratislava V rozsudkom sp. zn.: mnou podanú žalobu

zamietol. Súd v rozsudku o obsahu sedem strán rekapituluje vyjadrenia strán v konaní.

Samotné odôvodnenie zamietnutia návrhu s konkrétnou vysvetľujúcou

argumentáciou súd zhrnul do jediného odseku na prelome strán 6 a 7 rozsudku do 17

riadkov. Súd informácie v napadnutom článku nepovažoval za nepravdivé, a ani za

znevažujúce a teda neboli spôsobilé zasiahnuť do môjho práva na ochranu osobnosti,

občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Súd tiež uviedol, že vymenovanie skutkov, z ktorých som

podozrivý či obvinený s uvedením plného mena nepovažoval za porušenie prezumpcie

neviny.

Proti predmetnému rozsudku Okresného súdu Bratislava V som podal odvolanie

jednak prostredníctvom advokáta, jednak vlastnoručne písané, ktoré odvolací senát

Krajského súdu v Bratislave zamietol uznesením za dňa 12. januára 2011 sp. zn.:

.

V čase vyhotovenia ústavnej sťažnosti nie je možné reagovať na argumenty krajského

súdu, lebo uznesenie odvolacieho súdu ešte nebolo doručené advokátovi.».

Sťažovateľ tvrdí, že napadnutým rozsudkom okresného súdu a napadnutým

potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu boli porušené jeho v petite sťažnosti označené

práva.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

poukazuje sťažovateľ najmä na podľa neho nedostatočné odôvodnenie prvostupňového

rozsudku, čo nebolo napravené ani krajským súdom v odvolacom konaní.

Sťažovateľ predovšetkým argumentuje tým, že žalovaný nepredložil dôkaz pravdy

o informáciách obsiahnutých v namietanom článku, avšak samosudkyňa okresného súdu

napriek tomu tieto informácie nepovažovala za nepravdivé ani znevažujúce, pričom

v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku neposkytla primeranú vysvetľujúcu

argumentáciu, „na základe akých myšlienkových operácií dospela k takémuto záveru“.

S právnym názorom okresného súdu, že „Navrhovateľ ako osoba, ktorá konala

v rozpore so zákonom a v čase uverejnenia článku bola obvinená alebo obžalovaná

zo spáchania viacerých závažných trestných skutkov, je povinná strpieť kritiku svojho

správania sa a teda aj nepríjemnú publicitu, pričom súd nezistil, žeby táto kritika bola

neprimeraná...“, sa sťažovateľ nestotožňuje, tvrdiac, že v čase publikovania sporného

článku (1. septembra 2006) nebol právoplatne uznaný za vinného zo spáchania žiadneho

trestného činu, „teda ako súd tvrdí, že som konal v rozpore so zákonom (v kontexte

článku)“, preto ide o porušenie princípu prezumpcie neviny, a vzhľadom na to ani kritika

jeho správania nebola primeraná. Sťažovateľ odmieta aj tvrdenie okresného súdu, že všetky

informácie o ňom mali byť už takmer dva týždne známe, pretože boli publikované

aj v iných médiách. V súvislosti s tým uvádza, že „Z prehľadu Mediálneho archívu

Newton I. T. je preukázateľné zistenie, že iné médiá o mletí ľudí v strojoch na mäso

a kŕmení prasiat, o desiatkach mŕtvol a o príbehu o zatvorení mamy do mrazničky

neinformovali. Aj o vražde v M. informovali iné médiá podstatne zdržanlivejšie.“.

Ďalšia námietka sťažovateľa smeruje proti tomu, že okresný súd sa neriadil § 157

ods. 2 (ďalej len „OSP“), pretože v odôvodnení svojho

rozsudku neuviedol, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (výsluchy svedkov), ani to,

ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, a navyše sa pri hodnotení dôkazov

riadil úvahami, ktorými porušil princíp prezumpcie neviny.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu svojho základného práva podľa čl. 19 ods. 1

sťažovateľ uvádza, že spôsob, akým sa v namietanom článku informovalo o vražde

v M., porušil toto jeho základné právo, ako aj .

Zároveň poukazuje «... na rozhovor s psychologičkou E. J., kde z kontextu článku je

možné vyvodiť, že rozpráva aj o mojej osobe ako o páchateľovi z V. Tento dojem je

umocnený uverejnením mojej fotografie a celého mena. Zároveň poukazujem na článok

„O...“ v týždenníku P. č. 20 zo dňa 18. mája 2007 (str. 62-64), kde novinárka opisuje

údajnú činnosť osôb zoskupených okolo O.

Tieto osoby boli obžalované zo spáchania 17 trestných činov vrátane šiestich vrážd!

V článku nie sú zverejnené plné mená, fotky O. a N. sú prelepené páskou, súčasťou článku

nie je rozhovor s psychologičkou a novinárka neosočuje rodinu O.».

Na margo príbehu o zavretí matky do mrazničky upriamuje sťažovateľ pozornosť

«na výpoveď autorky článku svedkyne J. Š. zo dňa 2. apríla 2009, ktorá na otázku advokáta

či si overila informáciu o chladničke u „matky p. A.“ odpovedala: „nie, považujem to

za svoje zlyhanie, že som si túto informáciu neoverila aj priamo u nej“».

Táto informácia je podľa sťažovateľa úplne nepravdivá, a preto zastáva názor, že

„bolo úlohou súdu predvolať a vypočuť mojich rodičov za účelom overenia si tejto

informácie. Berúc do úvahy, že dôkazné bremeno je na strane odporcu, ktorý ho neuniesol,

už túto samú informáciu možno považovať za neoprávnený zásah“.

Sťažovateľ sa zmieňuje aj o tom, že prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry bolo

zastavené trestné stíhanie voči jeho osobe pre „kontrolovanie úžerníkov“.

V neposlednom rade sťažovateľ namieta, že nebol vyhodnotený ním predložený

dôkaz, a to vyjadrenie primátora mesta V. o tom, že nebol priestupkovo riešený, a navyše

nebol vzatý zreteľ ani na to, že v súvislosti s jeho správaním na verejnosti neuviedol

primátor nič negatívne.

Ďalej sťažovateľ vyjadruje názor, že nie je jeho „povinnosťou strpieť kritiku

novinárky, dehonestujúce, ponižujúce a urážajúce tvrdenia o tom, že som mal zavrieť

vlastnú mamu do mrazničky, že som mal zastreliť 10 ročné dieťa a mladú 30 ročnú ženu,

zabiť Š., mať na svedomí desiatky mŕtvych, tieto telá mlieť v strojoch na mletie mäsa a kŕmiť

nimi svine, páchanie úžery, pašovanie cigariet a prevádzačstvo migrantov a že som mal

uložiť výbušninu pod auto policajta. Nie je mojou povinnosťou strpieť ani to, že sa o mne

(v kontexte článku) psychologička vyjadruje ako o psychopatovi bez toho, že by ma vôbec

videla, resp. absolvovala so mnou pohovor.

Naopak bolo povinnosťou súdov zabezpečiť mi ochranu mojich práv v zmysle čl. 19

ods. 1 , pretože každý – teda aj ja – má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena.“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru, sťažovateľ odkazuje na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorej súčasťou je aj názor, že prezumpcia neviny

obsiahnutá čl. 6 ods. 2 dohovoru „bude porušená, ak súdne rozhodnutie o osobe obvinenej

z trestného činu odráža názor, že je vinná, ešte predtým, než jej vina bola preukázaná

zákonným spôsobom. Dokonca i pri absencii formálneho konštatovania postačuje, ak

existuje dôvod domnievať sa, že súd považuje obžalovaného za vinného (napr. Minelli

v Švajčiarsko)“.

Sťažovateľ napokon poukazuje aj na skutočnosť, že namietaný článok «bol

uverejnený 1. septembra 2006, zo spáchania predmetného skutku som bol obvinený

uznesením vyšetrovateľa zo dňa 3. júla 2006, ktoré mi bolo doručené dňa 24. augusta 2006.

V súčasnosti, teda 54 mesiacov po uverejnení článku som v pozícii obžalovaného, a doteraz

nebolo vykonané ešte ani jedno hlavné pojednávanie v danej veci.

Samosudkyňa v rozsudku Okresného súdu Bratislava V na strane 6 okrem iného

uviedla: prvý odsek „... Nemožno priznať právo na ochranu občanovi, ktorý konal

protispoločensky a publikácie takýchto skutočností je kritikou a oprávneným zásahom proti

spoločenským nešvárom, pričom kritika je oprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej

kritiky (opierajúcej sa o pravdivé skutočnosti) a ak je primeraná obsahom i formou“

a vo štvrtom odseku strany 6: „... V kontexte článku súd informácie, ktoré sú v ňom uvedené

o navrhovateľovi nepovažoval ani za nepravdivé, ani za znevažujúce... Navrhovateľ ako

osoba, ktorá konala v rozpore so zákonom.“ a napokon prvý odsek strany 7 rozsudku:

„... Vymenovanie skutkov, z ktorých je navrhovateľ podozrivý, či obvinený aj s uvedením

jeho plného mena súd v konkrétnom prípade nepovažuje za porušenie prezumpcie neviny.“

Niet pochýb o tom, že ťažiskovým dôvodom podania žaloby boli práve tvrdenia

novinárky o mojej vine v súvislosti s vraždou v M.

Ak teda samosudkyňa okresného súdu dospela k záveru, že som konal

protispoločensky, v rozpore so zákonom, a že kritika môjho správania sa bola oprávnená,

lebo sa opiera o pravdivé skutočnosti a že v kontexte článku súd informácie tam uvedené

nepovažuje za nepravdivé – samotná sudkyňa porušila prezumpciu neviny, lebo jej

rozhodnutie odráža názor, že som vinný, ešte predtým, než mi bola vina preukázaná

zákonným spôsobom.

Rozhodne sa nestotožňujem s názorom súdu, že novinárka iba vymenovala skutky,

z ktorých som podozrivý či obvinený, alebo slovné spojenia ako „zabil ich... rozstrieľal ich

samopalom, uštedril im ranu istoty, dieťa ešte žilo čo A. dobre vedel“ neposkytujú skutkovú

základňu pre taký názor.

Považovanie za nevinného je pravidlom, ktoré musí byť rešpektované nielen pri

rozhodovaní o vine či nevine v rámci trestného konania, ale aj pri prezentácii skutkov

na verejnosti. Bežný občan nerozlišuje medzi obvineným, obžalovaným či odsúdeným.

Po vypočutí takýchto informácií, ktorých spôsob prezentácie je jednostranný a účelový, je

prezumpcia neviny len ilúziou. Pritom do základných práv a slobôd jednotlivca možno

zasiahnuť len v miere nevyhnutnej na dosiahnutie účelu trestného konania. Neprimeranou

medializáciou sa vytvára atmosféra viny nielen vo verejnosti, ale sa vytvára tlak

na rozhodovanie súdu.

Bez garantovania prezumpcie neviny si nemožno predstaviť demokratický právny

poriadok. toto právo garantuje v . Dôležité je, aby sa v praxi

dodržiavala a primerane aplikovala uvedená právna garancia.».

Na základe uvedenej argumentácie sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd o jeho

sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo B. A. na súdnu a inú právnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.: zo dňa 30. apríla 2009

a uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: zo dňa 12. januára 2011

porušené bolo.

2. Základné právo B. A. na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej

povesti a na ochranu mena podľa a podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Bratislava V sp. zn.: zo dňa 30. apríla 2009 a uznesení Krajského súdu

v Bratislave sp. zn:. zo dňa 12. januára 2011 porušené bolo.

3. Základné právo B. A. na prezumpciu neviny podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn.: zo dňa 30. apríla 2009

a uznesení Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: zo dňa 12. januára 2011

porušené bolo.

4. Sťažovateľovi B. A. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-

Eur, ktoré sú mu Krajský súd v Bratislave vo výške 2.000,- Eur a Okresný súd Bratislava V

vo výške 3.000,- Eur povinní vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť sťažovateľovi B. A. trovy právneho

zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. K. do 30 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práv podľa a 2 dohovoru rozsudkom okresného

súdu č. k. -141 z 30. apríla 2009 a rozsudkom krajského súdu č. k.

-253 z 12. januára 2011.

Podstata sťažnosti spočíva v tom, že okresný súd ako prvostupňový súd a krajský súd

ako odvolací súd mali porušiť základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a zodpovedajúci dohovoru na tom základe, že oba

napadnuté rozsudky neobsahujú náležité odôvodnenie, nedávajú odpovede na relevantné

skutkové a právne otázky, nevysvetľujú, prečo súdy nevykonali navrhnuté dokazovanie

výsluchom svedkov (družky, rodičov, právneho zástupcu sťažovateľa a ďalších)

a neobjasnili, z akého dôvodu toto dokazovanie nebolo potrebné a významné pre konanie

vo veci samej.

Podľa názoru sťažovateľa taký procesný postup oboch súdov viedol k tomu, že došlo

aj k porušeniu jeho základných práv zaručených a .

Na základe odôvodnenia sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné preskúmať, či,

vychádzajúc z princípu subsidiarity jeho právomoci podľa i. f. , je daná

jeho právomoc vo veci konať a rozhodovať, najmä so zreteľom, že sťažnosť napadá

rozsudky okresného súdu ako prvostupňového súdu a krajského súdu ako odvolacieho súdu

( a ).

Toto preskúmanie ústavný súd vykonal na základe preverenia judikatúry Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolacieho súdu s osobitným

zreteľom na skutkové tvrdenia a právne názory sťažovateľa a hodnotenie takých tvrdení

a právnych názorov pri skúmaní prípustnosti dovolania v konaní pred najvyšším súdom

podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry najvyššieho súdu (napríklad sp. zn.

) zo základného práva na súdnu ochranu vyplýva povinnosť všeobecného

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou,

že majú význam na rozhodnutie (tiež , obdobne rozhodnutie ESĽP vo veci

Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30). Štruktúra práva

na odôvodnenie je rámcovo upravená v . Táto norma sa uplatňuje

aj v odvolacom konaní ( ).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať

na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú

rozhodujúci význam na rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné

na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom

konaní (). Aj najvyšší súd už zdôrazňuje, že vo svojej ustálenej judikatúre

aj v nadväznosti na ústavný súd judikuje tak, že odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ().

Z judikatúry najvyššieho súdu (napr. už spomenutý rozsudok sp. zn.

a tiež sp. zn. ) ďalej vyplýva, že účastníkom konania má

byť poskytnutá súdna ochrana zodpovedajúca v konkrétnom prípade požiadavkám

materiálneho právneho štátu – základnému právu na súdnu ochranu, v ktorom sú

rešpektované princípy spravodlivého procesu – a jeho výsledok zodpovedá presvedčivému,

zrozumiteľnému, spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu. Najvyšší súd ako súd dovolací

súd preto zastáva vo svojej judikatúre názor, že pokiaľ odvolací súd v okolnostiach

prerokovávaného prípadu neponúkol k relevantnej odvolacej námietke týkajúcej sa

predovšetkým návrhov na doplnenie dokazovania žiadne vysvetlenie v odôvodnení svojho

rozhodnutia, konanie zaťažil vadou v zmysle , t. j. odňal účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom.

Podľa rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. pokiaľ sa

rozhodnutie odvolacieho súdu nebude zaoberať odvolaním brojacim práve proti dôvodom

uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, takýto jeho postup je nezlučiteľný so zásadou

spravodlivosti konania a zakladá dôvod na dovolanie podľa .

Najvyšší súd ešte skôr a viackrát judikoval (rozhodnutie sp. zn.

uverejnené v časopise Zo súdnej praxe č. 5/2000), že zásadám spravodlivého procesu

vyplývajúcim z treba rozumieť tak, že v spojení so všeobecným

procesným predpisom v konaní pred všeobecným nižším (alebo aj vyšším) súdom musí byť

daná jeho účastníkovi možnosť vyjadriť sa nielen k vykonaným dôkazom (čl. 48 ods. 2

) a k veci samej, ale tiež označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie na zistenie

(preukázanie) svojich tvrdení pokladá za potrebné; tomuto procesnému právu účastníka

zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (vrátane dôkazných návrhov)

rozhodnúť, ale tiež – pokiaľ im nevyhovie vo svojom rozhodnutí – vyložiť, z akých

dôvodov (spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnym predpisom, ktoré aplikoval, a k právnym

záverom, ku ktorým dospel na základe skutkového stavu veci) navrhnuté dôkazy nevykonal

( ).

Ak tak všeobecný súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi

v porušení všeobecných procesných princípov – podraditeľných pod vadu konania v zmysle

– ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej

hlave siedmeho oddielu (predovšetkým a ) a v

ods. 1 dohovoru (porov. napr. , , , ).

Z citovanej judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že tento jediný ako dovolací súd

zásadne považuje námietky uvedené sťažovateľom v posudzovanej sťažnosti, ktoré

spočívajú v tom, že sa mu v konaní pred všeobecnými súdmi nijako neodôvodnilo, prečo sa

nevykonali ním navrhnuté dôkazy, za kvalifikované dôvody, ktoré zakladajú prípustnosť

dovolania z dôvodu odňatia možnosti sťažovateľovi konať pred súdom.

Ústavný súd v spojitosti s touto judikatúrou najvyššieho súdu preskúmal

aj odôvodnenia oboch napadnutých rozsudkov.

Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa, ako aj z dôvodov potvrdzujúceho

rozsudku odvolacieho súdu napadnutých v sťažnosti v tomto konaní pred ústavným súdom

vyplýva, že oba súdy nevenovali žiadnu pozornosť návrhom sťažovateľa na doplnenie

dokazovania výsluchom viacerých svedkov; z odôvodnení oboch napadnutých rozsudkov

nemožno zistiť, prečo okresný súd a rovnako tak krajský súd opomenuli odôvodniť

nepotrebnosť ďalšieho dokazovania navrhovaného sťažovateľom.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ďalší právny názor

z doterajšej judikatúry najvyššieho súdu, podľa ktorého dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania podľa , je taký vadný postup súdu v občianskom súdnom

konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné

práva priznané mu na účel zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv (pozri rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2009).

Z týchto zistení ústavného súdu, ako aj z výsledku preskúmania stabilnej judikatúry

najvyššieho súdu však vyplýva, že sťažovateľ bol povinný využiť právo na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku – dovolania založeného na dôvode uvedenom v § 237

písm. f) , t. j. odňatie možnosti konať pred súdom.

Pretože sťažovateľ v právnej veci dovolanie nepodal, hoci tak podľa názoru

ústavného súdu mohol a mal urobiť, nesplnil povinnosť využiť každý jemu dostupný

prostriedok právnej ochrany, tak ako to ustanovuje v spojení s

ods. 1 .

Ústavný súd na tomto základe dospel k záveru, že sťažnosť je potrebné odmietnuť

pre nedostatok jeho právomoci, a z toho dôvodu rozhodol pri jej predbežnom prerokovaní

podľa tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

V tomto kontexte už nemalo osobitný význam rozlišovať medzi napadnutým

rozsudkom okresného súdu, proti ktorému v tomto prípade právomoc ústavného súdu nie je

zjavne daná pre možnosť podať odvolanie (ktoré sťažovateľ aj podal a bol o ňom oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd, pričom právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní

sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto časti sťažnosti),

a napadnutým rozsudkom krajského súdu, proti ktorému, ako sa to vyplýva z uvedeného,

existovala reálna a judikatúrou najvyššieho súdu potvrdená možnosť a povinnosť podať

dovolanie.

Pre nedostatok právomoci ústavný súd už nemohol preskúmať ani ostatné namietané

porušenia označených práv sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2013