Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7MCdo/16/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobkyne D., spol. s r.o., so sídlom

v M., IČO: X., proti ţalovanej Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie č. 13,

o náhradu škody, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn. ,

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 23. septembra 2010 sp. zn. a rozsudku Okresného

súdu Michalovce z 8. októbra 2009 č.k. -169, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu

v Košiciach z 23. septembra 2010 sp. zn. a vec vracia tomuto súdu na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce rozsudkom (v poradí druhým) z 8. októbra 2009 č.k.

-169 uloţil ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobkyni 30 766,08 € so 17,6 %

úrokom z omeškania od 23. júla 1998 do zaplatenia a trovy konania 4 210,76 €, všetko

do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie odôvodnil tým, ţe súdny exekútor

JUDr. J. B. v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 185/97 (a u Okresného súdu

Michalovce pod sp. zn. ) 22. júla 1998 vykonal súpis veci a odobral

ich ţalobkyni, i keď tieto nepatrili povinnému (D. spol. s r.o.), ich nevrátením ţalobkyni jej

spôsobil škodu, za ktorú zodpovedá ţalovaná v zmysle § 1 ods. 1 a § 18 ods. 1, ods. 2 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom (ďalej len ). Vychádzal pritom

z interpretácie článku 46 ods. 3 , ţe činnosť súdneho exekútora

(v zmysle ), v danom prípade jeho nesprávny úradný postup moţno

2

povaţovať za výkon činnosti štátneho orgánu, na ktorý sa vzťahuje § 1 a § 18 zákona č.

Právna úprava umoţnila, aby popri súdnom výkone rozhodnutia sa realizoval aj

výkon rozhodnutia súdnym exekútorom ako štátom splnomocnenou osobou vykonávať

nútený výkon rozhodnutia. Napokon rozhodnutím Okresného súdu Michalovce z 2. apríla

2003 č.k. v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach z 20. apríla

2004 sp. zn. bolo určené, ţe veci, ktoré boli predmetom súpisu 22. júla 1998

vykonaným súdnym exekútorom JUDr. J. B. v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX

185/97, sú vylúčené z tejto exekúcie predajom hnuteľných vecí. Pri zisťovaní výšky škody

súd vychádzal z dodacích listov č. 1-33 zaloţených v tomto súdom spise na č.l. 117 aţ 149.

Nárok na úroky z omeškania posúdil v zmysle (ďalej len

„OZ“) v spojení s nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa

vykonávajú niektoré ustanovenia . O trovách konania súd rozhodol

podľa

Na odvolanie ţalovanej Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 23. septembra 2010

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť

ţalobkyni istinu 30 766,08 € a nahradiť trovy prvostupňového konania potvrdil a vo výroku

o zaplatenie príslušenstva ţalovanej pohľadávky ho zmenil tak, ţe ţalovanej uloţil povinnosť

zaplatiť ţalobkyni 6 %-né úroky z omeškania zo sumy 30 766,08 € od 3. januára 2006.

Zároveň ţalovanú zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 567,26 €.

Za nedôvodnú povaţoval námietku odvolateľky ohľadom nedostatku jej vecnej pasívnej

legitimácie v tomto spore. Nestotoţnil sa s názorom, ţe ţalobkyňa si mala nárok na náhradu

škody uplatniť proti súdnemu exekútorovi podľa Exekučného poriadku. Vychádzal z toho, ţe

zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím súdneho exekútora alebo jeho nesprávnym

úradným postupom sa posudzuje podľa , pretoţe štát na súdneho

exekútora preniesol časť svojich oprávnení (výkon súdnych a iných rozhodnutí), z čoho

vyplýva aj jeho zodpovednosť za pochybenia súdneho exekútora pri výkone exekučnej

činnosti. Za opodstatnenú povaţoval odvolaciu námietku, pokiaľ ide o stanovenie počiatku

omeškania s plnením priznaného peňaţného plnenia (prisúdenej istiny). Čas plnenia

v súvislosti s nárokom na náhradu škody nie je v upravený, preto je potrebné vychádzať

z toho, ţe škodca je povinný škodu nahradiť prvý deň po tom, čo bol poškodeným o jej

náhradu poţiadaný, pokiaľ poškodený nestanovil inú lehotu. Ţalobkyňa poţiadala ţalovanú

o predbeţné prerokovanie škody listom z 19. júla 2005, vzhľadom na 6 mesačnú lehotu, ktorú

3

ustanovenie ustanovuje na uspokojenie nároku a s prihliadnutím

na to, ţe v jej priebehu ţalovaná listom z 3. januára 2006 oznámila ţalobkyni, ţe jej nárok

neakceptuje, odvolací súd povaţoval za prvý deň omeškania 3. január 2006, odkedy

ţalobkyni priznal úroky z omeškania. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224

ods. 1 v spojení s

Na základe podnetu ţalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej

len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 23. septembra 2010 sp. zn. a rozsudku Okresného súdu

Michalovce z 8. októbra 2009 č.k. -169 a navrhol napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu i rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie

konanie z dôvodu, ţe v konaní došlo k vade uvedenej v (

písm. a/ ), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci ( ) a rozhodnutia súdov spočívajú

na nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Rozhodovacia prax

Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. ) a rozhodovacia prax

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. ) vychádzajúce

z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva, povaţujú nevyporiadanie

sa s relevantnými – pre rozhodnutie významnými námietkami účastníka konania

v odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu za porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a tieţ za naplnenie prípustnosti i dôvodnosti dovolania podľa § 237

písm. f/ (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom).

Ţalovaná v odvolaní (č.l. 182 spisu) podanom proti rozsudku z 8. októbra 2009 namietala

aj to, ţe „prvostupňový súd nevzal do úvahy skutočnosť, ţe ţalobkyňa doposiaľ ničím

nepreukázala, ţe by vymáhanie pohľadávky vo výške 30 766,08 €, bolo bezúspešne. Odobraté

hnuteľné veci predsa stále niekde existujú“. Išlo o námietku k posúdeniu predpokladov –

podmienok zodpovednosti za škodu teda o relevantnú – pre rozhodnutie významnú námietku.

S touto námietkou ţalovanej sa odvolací súd nezaoberal, na túto námietku nereagoval –

čo zakladá vadu konania uvedenú v Štát v danej veci podľa súdov

zodpovedá za škodu „spočívajúcu v hodnote odobratých vecí, nakoľko tieto ţalobcovi

doposiaľ neboli vrátené“. V súdnom spise je pripojený (č.l. 31) rozsudok Okresného súdu

4

Michalovce z 2. apríla 2003 č.k. -172, podľa ktorého v konaní o vylúčenie vecí

z exekúcie ţalobca (D., spol. s r.o.) uviedol, ţe veci, u ktorých ţiada vylúčenie z exekúcie

„tvoria koncesovaný tovar a tento bol po odobratí exekútorským úradom od ţalobcu odobratý

a uskladnený vedľajším účastníkom na strane ţalovaného“. Záver súdov o vzniku škody vo

výške hodnoty súdnym exekútorom odobratých vecí preto nezodpovedá skutkovým

zisteniam. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo

1/2007 ide tieţ o postihnutie konania inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b/). V danej veci súdy nesprávne vyloţili

a aplikovali ustanovenia , preto v otázke pasívnej vecnej legitimácie

došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci ( ). V zmysle

bola zodpovednosť štátu za škodu ustanovená iba pri štátnych

orgánoch, orgánoch štátnych organizácií a orgánoch spoločenských organizácii (pri plnení

úloh štátneho orgánu). Súdny exekútor nie je štátny orgán, nie je orgán štátnej organizácie

a nie je ani orgán spoločenskej organizácie. Štát preto podľa

nezodpovedal za škodu spôsobenú súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti

(obdobne Najvyšší súd Českej republiky sp. zn. ).

Ţalobkyňa a ţalovaná sa k mimoriadnemu dovolaniu písomne nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci

o mimoriadnom dovolaní ( ) po zistení, ţe tento opravný prostriedok podal

generálny prokurátor ( ) v lehote jedného roka ( ) proti

rozhodnutiu, ktoré môţe napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté

rozhodnutia bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( v spojení s

ods. 3 ) v rozsahu podľa v spojení s a dospel k záveru,

ţe mimoriadne dovolanie je opodstatnené.

Podľa mimoriadnym dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

5

Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v prihliada najvyšší

súd nielen v konaní o dovolaní (viď ), ale aj v konaní o mimoriadnom

dovolaní (viď v spojení s ) bez zreteľa na to, či boli

alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené. O procesnú vadu

konania v zmysle ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv

začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala moţnosť konať pred súdom a g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Procesné vady konania v zmysle aţ e/ a v konaní

o mimoriadnom dovolaní nevyšli najavo.

Generálny prokurátor namieta, ţe v konaní došlo k procesnej vade v zmysle § 237

písm. f/ spočívajúcej v tom, ţe odvolací súd sa v odôvodnení rozhodnutia ţiadnym

spôsobom nevyporiadal s relevantnou – pre rozhodnutie významnou odvolacou námietkou -

smerujúcou k naplneniu podmienok vzniku zodpovednosti za škodu (vznikom škody). O vadu

tejto povahy ide v prípade nesprávneho postupu súdu v občianskom súdnom konaní, ktorý

porušuje ustanovenia a má za následok znemoţnenie

realizácie procesných oprávnení účastníka, ktoré sú mu v súdnom konaní priznané za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Podľa (ďalej len „“), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

6

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“),

ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou

ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany. Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1

nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť v uplatnení práva alebo

ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné

konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením

zaručeného práva na súdnu ochranu (). K odňatiu práva na súdnu ochranu

v zmysle preto dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho

práva na súde, ale súdna ochrana tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná

v dôsledku konania súdu, ktoré je v rozpore so zákonom (porovnaj ).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konanie súdu

v súlade so zákonom musí vykazovať určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať

tak právo na súdnu ochranu. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia, ktorý

nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu

materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom

dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých

procesných práv účastníkov konania, ktoré (práva) slúţia na ochranu ich práv a oprávnených

záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka

súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať

za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto

procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu

odníma moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý

proces.

7

Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, ţe

nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom

procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým

princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z a nasl. a

dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces

( , dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní

je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náleţite

odôvodniť ( a , m. m. ). Z práva na spravodlivé súdne

konanie vyplýva totiţ aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, ţe majú význam pre rozhodnutie

(, obdobne Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v Táto norma

sa uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia

v opravnom konaní však nemá odpovedať na kaţdú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali

sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní (). Vo svojej ustálenej judikatúre

aj v nadväznosti na ústavný súd tieţ zdôraznil, ţe odôvodnenia rozhodnutí

prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemoţno posudzovať izolovane

(m. m. , , , ), pretoţe prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok ().

V danom prípade z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu vyplýva,

ţe odvolací súd sa stotoţnil s právnymi názormi súdu prvého stupňa vyjadrenými v jeho rozhodnutí v otázke zodpovednosti za uplatnenú škodu, t.j. postupoval v súlade s Inak posúdil len otázku úrokov z omeškania (ţalovaného príslušenstva). Zákonodarcom upravenú moţnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (, ) je vţdy potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať aj vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné povaţovať za arbitrárny, zjavne neodôvodnený, a tým priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu

8

podľa , ďalej ( Listiny základných práv a slobôd, ďalej listiny). Z uvedeného vyplýva, ţe je úlohou dovolacieho súdu podľa špecifických okolností konkrétneho prípadu posúdiť, či absencia odôvodnenia tak, ako na ňu poukazoval generálny prokurátor, dosahuje takú intenzitu, ţe ňou bolo zasiahnuté do základného práva ţalovanej zaručeného v a v listiny a práva zaručeného v Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) napĺňajúceho vadu konania v zmysle

Je potrebné prisvedčiť generálnemu prokurátorovi, ţe jeho námietka uvedená

v dovolaní je dôvodná.

Dovolací súd totiţ zistil, ţe sa jedná o námietku, ktorá má význam pre rozhodnutie

v tejto veci v tom zmysle, ţe jej zodpovedanie (vysvetlenie) patrilo medzi rozhodné právne

skutočnosti predpokladané hypotézou právnej normy aplikovanej súdmi ako relevantnej

na tento prípad, bez toho, aby uţ v tomto štádiu dovolacieho prieskumu (§ 243f ods. 1

písm. a/ ) skúmal, či súdy vec správne právne posúdili ( ).

Zodpovednosť ţalovanej za škodu súdy zhodne posúdili ako zodpovednosť štátu

za nesprávny úradný postup v zmysle a , Ţalovaná

v odvolacej námietke (č.l. 185 spisu) spochybnila zodpovednosť štátu, keď uviedla, ţe

ţalobkyňa nepreukázala bezúspešné uspokojenie svojej pohľadávky proti tomu, u koho

sa nachádzajú veci nedôvodne odňaté súdnym exekútorom. Súdu tieţ vytkla, ţe odňaté veci

predsa niekde existujú.

Z určujúceho (obsahového) hľadiska ide o námietku smerujúcu k existencii vzniku

zodpovednosti za škodu; bez zistenia, či odňaté veci existujú a prípadne kto je ich drţiteľom

totiţ nemoţno ustáliť, či ide o škodu (o aký druh škody sa jedná a aký je jej rozsah) ani to,

či, kedy a ako vznikla; bez uvedeného nemôţe byť zodpovedne ustálená ani právna povaha

uplatneného nároku, otázka vecnej pasívnej legitimácii v rovine úvah o súbehu (konkurencii)

nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady škody.

Právna teória vyprofilovala základné predpoklady, s ktorými sa spája vznik

zodpovednosti za škodu v súkromnom práve s ohľadom na právnu úpravu, ktorá v tom -

9

ktorom prípade upravuje určitý druh občianskoprávnej zodpovednosti za škodu (spravidla ide

o porušenie právnej povinnosti – vznik škody – existencia príčinnej súvislosti – zavinenie).

Výsledok úvahy o tom, či vznikla zodpovednosť za škodu predpokladá naplnenie znakov

príslušnej skutkovej podstaty. Skutkovú podstatu vzniku zodpovednosti z nesprávneho

úradného postupu podľa určujú tieto znaky: 1/ osoba vykonávajúca

postup, 2/ porušený právny vzťah, 3/ úradný postup, 4/ podmienenosť postupu plnením úloh

orgánu, 5/ nesprávnosť postupu, 6/ danosť škody alebo nemajetkovej ujmy a 7/ príčinná

súvislosť. Úvahy o tom, či škoda vznikla, a aká je jej výška z prezumovanej príčinnej

súvislosti predstavujú esenciálne náleţitosti, od ktorých sa odvíja právna zodpovednosť za jej

konkrétnu náhradu.

Zodpovednosti z nesprávneho úradného postupu v zmysle

svedčí škoda a existencia nesprávneho úradného postupu a existencia príčinnej súvislosti

medzi nimi. Škoda ako predpoklad vzniku tejto zodpovednosti je daná, ak vznikla v príčinnej

súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Škoda, ktorá vznikla, existuje dovtedy, kým

ju zodpovedný štát nenahradí, a z hľadiska jej danosti je bezvýznamné, ţe poškodený alebo

niekto iný poškodenú vec opravil, zničenú vec nahradil a pod. Čo sa týka druhov škôd, ktoré

vznikajú vo sfére tejto zodpovednosti, môţe ísť o škody vzniknuté zásahom na veci,

do majetkových práv, na zárobku, zdraví a ţivote. Prichodí teda podrobnejšie rozlišovať,

o aký druh škody ide a čo bolo jej príčinou. Príkladne moţno uviesť, ţe škoda zapríčinená

zásahom na majetok môţe spočívať v ujme na veciach alebo na právach. Ujma na veciach

môţe byť zapríčinená ich poškodením, zničením, a pod. Ujma na právach môţe byť

zapríčinená najmä znemoţnením ich výkonu (napr. tieţ v dôsledku scudzenia, neoprávneného

zadrţiavania), ochrany a nesplnením im zodpovedajúcich povinností.

V takomto konaní sa prioritne venuje pozornosť identifikácii druhu škody, ktorý

nemoţno ustáliť bez náleţitého zistenia škodového deja. Toto zistenie napomáha k ustáleniu,

príčinnej súvislosti, rozsahu (výšky) škody a napokon vedie aj k úvahe o spôsobe jej

reparácie. Samotné bezprávne odňatie veci alebo jej zadrţanie bez ďalšieho dostatočne

neindikuje druh škody ani príčinnú súvislosť, s ktorou sa spája jej vznik. Spravidla

je potrebné poznať (zistiť) i ďalšie okolnosti, ktoré nepochybne odôvodňujú druh škody. Inak

je tomu v prípade preukázania poškodenia, či zničenia veci.

10

Pri rozhodovaní v zmysle ako o zodpovednosti za iného

(viď Luby, Š.: Zodpovednosť štátu za škodu, Obzor, Bratislava 1971, str. 31-34) treba

si uvedomiť, ţe náhrada škody nepatrí poškodenému, ak sa uţ škoda napravila z iných

v zákone uvedených dôvodov (napríklad tak, ţe poškodený bol uspokojený vyplatením dávok

z nemocenského, zdravotného, či dôchodkového poistenia, prípadne iného poistenia, alebo

prijal plnenie z dobrovoľného vydania bezdôvodného obohatenia a pod.). Súvislosti

s (bez)úspešným uplatnením nároku poškodeným voči inému subjektu neţ je štát, môţu byť

(v právno-teoretickej rovine) okolnosťou dopadajúcou na obsah zodpovednostného vzťahu

medzi štátom a poškodeným z pohľadu otázok spoločnej zodpovednosti za škodu ( ),

spôsobu a rozsahu náhrady škody ( ), či výšky škody ( ), ktorými sa súd

obligatórne zaoberá v takomto konaní (viď ). Vo všeobecnosti

nemoţno vylúčiť, ţe z hľadiska posudzovania tejto zodpovednosti môţe nadobúdať

na právnom význame aj iné konanie poškodeného; v zásade platí, ţe v rozsahu, v ktorom bola

škoda spôsobená poškodeným, nie je daná zodpovednosť škodcu.

Pretoţe súd nie je viazaný právnou kvalifikáciu ale len skutkovým vymedzením

v ţalobe, musí si vyriešiť aj prípadnú konkurenciu (súbehu) právnych nárokov a s pomedzi

viacerých vybrať správnu právnu normu. Nemoţno tieţ vylúčiť, ţe obnovenie narušenej

majetkovej rovnováhy bude moţné dosiahnuť prostredníctvom viacerých procesných

i hmotnoprávnych inštitútov súkromného práva (napr. tieţ bezdôvodným obohatením § 451

, náhradou škody, moţnosťou podania excindančnej ţaloby Exekučného poriadku

a podobne). Tomu musí zodpovedať aj zdôvodnenie rozhodnej právnej kvalifikácie spôsobu

reparácie majetkovej nerovnováhy.

K súbehu nárokov zaznamenala judikatúra viacero názorov, medzi inými tieţ ten, ţe

právo na náhradu škody vôbec nevznikne, kým poškodený má moţnosť ţiadať najprv vydanie

bezdôvodného obohatenia, a to aţ do uplynutia premlčacej doby pre jeho vydanie, a ţe

splatnosť pohľadávky z titulu náhrady škody nastane aţ rozhodnutím súdu vo veci samej (viď

Zborník IV, str. 423, Najvyšší súd SR sp. zn. zo 16. apríla 1985, tieţ rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Účastníkom konania poskytnutá súdna ochrana v konkrétnom prípade nezodpovedala

poţiadavkám materiálneho právneho štátu – právu na súdnu ochranu, v ktorom

11

sú rešpektované princípy spravodlivého procesu – a jeho výsledok zodpovedá

presvedčivému, zrozumiteľnému, spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu. Dovolací súd

(bez toho aby posudzoval správnosť právneho posúdenia veci) zastáva názor, ţe pokiaľ

odvolací súd v okolnostiach prejednávaného prípadu neponúkol k relevantnej odvolacej

námietke ţiadne vysvetlenie v odôvodnení svojho rozhodnutia, konanie zaťaţil vadou

v zmysle

Vychádzajúc z uvedeného dospel dovolací súd k záveru, ţe Generálny prokurátor

Slovenskej republiky dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa v spojení

s

Na základe vyššie uvedeného dospel najvyšší súd k záveru, ţe mimoriadnym

dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní, v ktorom došlo

k procesnej vade v zmysle ( v spojení s

písm. a/ ). Najvyšší súd vzhľadom na to toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil odvolaciemu

súdu na ďalšie konanie ( O.s.p v spojení s ). Ak dôjde k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci.

V súlade s praxou rozhodovania v konaní o dovolaní sa dovolací súd v predmetnom

konaní o mimoriadnom dovolaní obmedzil len na konštatovanie, ţe došlo k procesnej vade

v zmysle 237 písm. f/ , v dôsledku čoho uţ nemal právnu moţnosť skúmať, či konanie

je postihnuté aj inou vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f

písm. b/ ) a či mimoriadnym dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu

v spojení s potvrdeným rozhodnutím súdu prvého stupňa spočíva na (ne)správnom právnom

posúdení veci ( ). Posúdeniu preto nepodrobil otázky správnosti výkladu

pouţitých ustanovení , vecnej pasívnej legitimácii ţalovanej a záverov

o vzniku zodpovednosti za uplatnenú škodu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a konania

o mimoriadnom dovolaní ( v spojení s ).

12

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. septembra 2012

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková