Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 221/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a , ako aj práv podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 25. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015

osobne doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom , ,

, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), ako aj práv podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len

„dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp.

zn. z 25. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (žalobca, pozn.) sa žalobou doručenou

Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 18. novembra 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 2 750 €

s príslušenstvom. O späťvzatí žaloby, ktoré bolo okresnému súdu doručené 2. mája 2014,

rozhodol súd prvého stupňa uznesením sp. zn. zo 7. augusta 2014 (ďalej len

„uznesenie okresného súdu zo 7. augusta 2014“) tak, že konanie zastavil, sťažovateľovi

uložil povinnosť nahradiť trovy konania v sume 428,32 € a zároveň mu vrátil súdny poplatok

za podanú žalobu v sume 158,30 €. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

zo 7. augusta 2014 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým označené

uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania potvrdil a zároveň uložil

sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania v sume 45,50 €.

Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne

a neodôvodnené, keďže odvolací súd „potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku

o trovách konania, ktorým priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia

za prevzatie a prípravu zastúpenia a za vyjadrenie zo dňa 27. 02. 2012 a zo dňa 16. 05.

2014. V prvom rade má sťažovateľ za to, že Krajský súd v Košiciach, ako aj Okresný súd

v Spišskej Novej Vsi, nesprávne rozhodli o trovách konania, keď neaplikovali

na rozhodnutie o trovách konania ustanovenie alebo ,

pričom krajský súd nedal sťažovateľovi vo svojom napadnutom uznesení ani odpoveď, prečo

v danej veci neaplikoval ustanovenie , čím v danej časti je jeho napadnuté

uznesenie nepreskúmateľné.“.

Podľa sťažovateľa „Krajský súd pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadol na to, že

prvostupňový súd, s dôvodmi ktorého sa plnom rozsahu stotožnil, vo svojom napadnutom

uznesení vyslovil, že konanie vo veci vedenej Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn.

bolo vedené na tom istom skutkovom základe (pozn. tá istá zmluva o pôžičke),

ako konanie vedené Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. , ako aj

na skutočnosť, že v konaní už raz bola žalovanému priznaná náhrada trov

právneho zastúpenia a to aj za prevzatie veci a už vykonanú prípravu.

Sťažovateľ má za to, že priznanie odmeny za prevzatie zastúpenia a už predtým

vykonanej prípravy v konaní , je nedôvodné, keďže samotné konanie 2

odkazovalo na konanie a bolo zo strany súdu prerušené práve

do právoplatného skončenia veci , v ktorej bola žalovanému priznaná náhrada

trov konania a to v celkovej výške 2.371,73 EUR. Žalovaný v konaní ani

nepreukázal vykonanie prvotnej porady so svojím právnym zástupcom, čo je podmienkou

na priznanie odmeny v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. Z. v znení

neskorších predpisov.

Taktiež nedôvodné a arbitrárne bolo priznanie náhrady trov konania za podania

zo dňa 27. 02. 2012 a zo dňa 16. 05. 2014, pretože išlo o podania, na ktoré nebol žalovaný

vyzvaný zo strany súdu a zvlášť za okolnosti, ak vo veci mal možnosť podať vyjadrenie

vo veci samej už v samotnom odpore voči platobnému rozkazu, čo aj učinil.

Podanie zo dňa 27. 02. 2012, ktoré nebolo žalobcovi ani doručené, a ktoré je svojim

obsahom totožné s vyjadrením zo dňa 27. 02. 2012 vo veci vedenej OS Spišská Nová Ves

pod sp. zn. , kde mu taktiež bola priznaná náhrada trov konania, bolo urobené

iba v nadväznosti na podanie žalovaného zo dňa 20. 02. 2012, v ktorom podal procesný

návrh a bolo ním doručené plnomocenstvo na zastupovanie v konaní .

Podanie zo dňa 16. 05. 2014 nemožno považovať ani za vyjadrenie vo veci samej,

keďže išlo iba o procesný návrh na pokračovanie v konaní a obsahovalo len súdu známu

skutočnosť, že konanie je právoplatné skončené. Už pred týmto podaním

žalovaného však sťažovateľ vzal dňa 02. 05. 2014 návrh na začatie konania v celom rozsahu

späť.

Prvostupňový súd a druhostupňový súd pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadli

na samotné okolnosti daného prípadu, hlavne na tú okolnosť, že žalovaný uzatvoril

so sťažovateľom zmluvu o pôžičke, pričom ju aj podpísal, a že súhlasil s tým, ako uviedol

prvotne bez právneho zástupcu aj do zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 01. 2012 vo veci

, že peňažné prostriedky budú poukázané sťažovateľom na účet druhého dlžníka

a to pána .

Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie okresného súdu vo výroku

o priznaní náhrady trov konania žalovanému nesprávne potvrdil.“.

Za nesprávny považuje sťažovateľ aj výrok napadnutého uznesenia krajského súdu,

ktorým tento v prospech žalovaného rozhodol o priznaní náhrady trov odvolacieho konania

v sume 45,50 €, a to z dôvodu, že „žalovanému nemali byť vôbec priznané trovy

prvostupňového konania, ako aj z dôvodu, že o trovách konania mali prvostupňový

a druhostupňový súd rozhodnúť v súlade s ustanovením § 146 ods. 1 písm. c) alebo § 150

Na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Spišská Nová Ves,

č. k. , zo dňa 07. 08. 2014, resp. jeho II. výroku, a uznesenia Krajského súdu

v Košiciach, č. k. , zo dňa 25. 11. 2014, sťažovateľ vyplatil žalovanému

ako náhradu trov konania sumu 428,32 EUR a 45,50 EUR t. j. v celkovú sumu 473,82 €,

v dôsledku čoho sťažovateľ stratil možnosť slobodne užívať a disponovať uvedenými

finančnými čiastkami, resp. použiť ich pre ďalšie zhodnocovanie či podnikanie.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Základné právo vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1

ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. , zo dňa 25. 11. 2014, bolo

porušené.

Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. , zo dňa 25. 11. 2014,

sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy

konania... v sume 83,18 EUR do 15 dní od doručenia rozhodnutia na účet jeho právneho

zástupcu...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu

Argumentácia, ktorou sťažovateľ odôvodňuje svoje tvrdenie, že napadnutým

uznesením došlo k porušeniu jeho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je založená na námietkach, v zmysle ktorých je napadnuté

uznesenie krajského súdu arbitrárne a neodôvodnené, keďže krajský súd

aplikoval pri rozhodovaní nesprávne ustanovenie

(ďalej aj „OSP“) a v tejto súvislosti sťažovateľovi nedal odpoveď na otázku, z akých

dôvodov nepostupoval pri rozhodovaní o trovách konania podľa ,

neprihliadal na iné konanie vedené okresným súdom na totožnom skutkovom

základe a medzi totožnými účastníkmi, v rámci ktorého bola žalovanému priznaná náhrada

trov právneho zastúpenia, a to aj za „prevzatie veci a už vykonanú prípravu“.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto

všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa (i podľa

ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa názoru

ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS

56/05).

V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie

o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov,

pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr.

). Ústavný súd preto pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti

rozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov

konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými

súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu

napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo

k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)

zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj

k neprípustnému zásahu do iných garantovaných práv (m. m. ,

, , , ).

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry

konštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sa

v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť

sťažovateľa, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich podľa názoru

ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu

ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu krajského súdu vedúcemu

k rozhodnutiu vo veci samej.

Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľovi bola uložená

povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania celkom v sume 428,32 €.

S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa možno vyvodiť, že zároveň ide o celkovú

sumu, ktorú spochybňuje v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu. V súlade

s ide o sumu, ktorá neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v sume

platnej v čase rozhodovania všeobecných súdov, čo je vo sfére všeobecného súdnictva

dôvodom na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu

bagateľnú (pozri napr. ).

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak

vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo

by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného

súdnictva (). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti

rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje

ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť

signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom

rozsahu [intenzite (, , )]. Vo veci

sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.

V prospech už naznačeného záveru ústavný súd poukazuje na relevantnú časť

napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:

„... pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania, ktoré bolo zastavené,

vychádza súd rozhodujúci o trovách zastaveného konania zo zásady zodpovednosti

za zavinenie alebo náhodu. Zmyslom využitia tejto zásady je sankčná náhrada trov konania,

ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik

zavinil. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného

práva, ale z práva procesného, na to, či šlo o dôvodne podanú žalobu (zavinenie v zmysle

) je nutné usudzovať z procesného hľadiska, teda z hľadiska vzťahu

výsledku správania sa žalovaného k požiadavkám žalobcu. Kritérium procesného zavinenia

sa tu posudzuje z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čoho sa žalujúca strana

domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana zobrala návrh na začatie konania späť.

V danom prípade je z obsahu spisu zrejmé, že návrhom doručeným súdu prvého

stupňa dňa 8. 11. 2011 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.750 eur titulom vrátenia

pôžičky na základe zmluvy o pôžičke, ktorú mal uzavrieť so žalovaným dňa 24. 11. 2010.

Uznesením zo dňa 27. marca 2012 č. k. súd prerušil konanie

do právoplatného skončenia konania sp. zn. s odôvodnením, že sa týka tých

istých účastníkov konania a ich nárokov založených na tom istom skutkovom základe.

Konanie sp. zn. bolo právoplatne skončené dňa 1. 4. 2014. Podaním

doručeným súdu prvého stupňa dňa 2. 5. 2014 žalobca zobral návrh na začatie konania

v celom rozsahu späť a navrhol konanie zastaviť.

Z uvedeného možno vyvodiť, že v posudzovanej veci prvostupňový súd postupoval

správne, ak pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z citovaného ustanovenia § 146

ods. 2 a v situácii, ak konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby

žalobcom, ktorý tento svoj procesný úkon neodôvodnil, dospel k správnemu záveru, že

zastavenie konania zavinil žalobca a správne uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy

konania žalovanému.

Nedôvodná je napokon i námietka žalobcu o neúčelnosti vynaložených trov

žalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že trovy vynaložené účastníkom

konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu

konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku

alebo, ako v danom prípade, procesná obrana proti tvrdenému nároku. Účelom náhrady

trov konania v konaní pred súdom je totiž poskytnúť účastníkovi náhradu tých trov konania,

ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne

zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

V posudzovanej veci súd prvého stupňa ako účelné trovy žalovaného vyhodnotil

3 úkony právnej služby jeho právneho zástupcu, a to prípravu a prevzatie zastúpenia,

vyjadrenie vo veci zo dňa 27. 2. 2012 a dňa 16. 5. 2014.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že vyjadrenie žalovaného zo dňa 27. 2. 2012 a dňa

16. 5. 2014 obsahuje aj právny a skutkový rozbor veci. Právny zástupca žalovaného sa

o späťvzatí žaloby dozvedel dňa 4. 6. 2014, kedy mu bolo toto doručené, t. j. až v dobe, keď

už úkon právnej služby vyjadrenie zo dňa 16. 5. 2014, realizoval.

Na základe uvedeného potom niet pochybností o tom, že úkony právneho zástupcu

žalovaného boli vykonané efektívne a v príčinnej súvislosti s potrebou ochrany práv

žalovaného a v jeho záujme, teda účelne. Prvostupňový súd účelnosť vynaložených trov

žalovaného posudzoval správne.

Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu

prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, preto odvolací súd

napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa potvrdil.“

Z ustanovení vyplýva, že všeobecný súd rozhoduje

o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boli

v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady trov

konania sa určuje podľa osobitného predpisu.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá

je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov

konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto

ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožno

interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jeho

interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanie

účastníka konania (m. m. ).

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

vo všeobecnosti postupuje podľa , v zmysle ktorého žiaden z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj

dve výnimky, ktoré sú ustanovené v . Súd pri rozhodovaní o trovách

zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie

, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to

tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa . Ustanovenie

prvej vety predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania

na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne

náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,

či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy

pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti

a dôkazy uplatniť.

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti zobral na zreteľ tiež

skutočnosť, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa je

posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne

iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Poslaním ústavného súdu nie je

kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej

nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa

v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne

posudzovanie konformity aktov aplikácie práva a , prípadne kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd.

To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky

zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom

uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti

na ďalšie konanie.

Rozhodovanie o trovách konania sa vo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu

vo veci alebo zásadou zavinenia. Konajúci súd môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veci

plný úspech alebo ktorý nezavinil zastavenie konania, nepriznať trovy konania v súlade

s len vo výnimočných prípadoch, ktoré musí po zvážení všetkých

okolností identifikovať (m. m. ).

S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou

účelnosti vynaložených trov konania (s prihliadnutím na iné konanie vedené okresným

súdom na totožnom skutkovom základe a medzi totožnými účastníkmi). Berúc do úvahy už

uvádzanú relevantnú judikatúru týkajúcu sa náhrady trov konania (zásada zavinenia),

ústavný súd dospel k záveru, že názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá právo

na náhradu trov konania z dôvodu jeho procesného úkonu spočívajúceho v späťvzatí žaloby,

ktoré však neodôvodnil, je ústavne udržateľný, pričom z odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť

vyslovenia porušenia v petite sťažnosti označených práv sťažovateľa.

Nad rámec sťažnosti ústavný súd dodáva, že bolo bez právneho dôvodu bližšie sa

zaoberať sťažovateľovou námietkou nesprávnosti výroku napadnutého uznesenia krajského

súdu, ktorým tento v prospech žalovaného rozhodol o priznaní náhrady trov odvolacieho

konania v sume 45,50 €, keďže nesprávnosť tohto výroku argumentačne prepája

s nesprávnou aplikáciou , ktorú však ústavný súd vyhodnotil ako ústavne

udržateľnú.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta

porušenie svojich práv podľa a dohovoru, odmietol podľa zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , ako aj svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového

protokolu.

V súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd v prvom rade

poukazuje na to, že bez vyslovenia porušenia ústavnoprocesných princípov zásadne nemôže

byť všeobecný súd sekundárnym porušovateľom ústavných práv hmotného charakteru

v konaní, v ktorom uplatnil svoju súdnu právomoc ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015