Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 21 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (26)II. ÚS 221/2015
PDF · 452.51 KB
No categories available
II. ÚS 221/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 4 Co 389/2014 z 25. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. marca 2015
osobne doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátom , ,
, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len
„dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp.
zn. 4 Co 389/2014 z 25. novembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (žalobca, pozn.) sa žalobou doručenou
Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) 18. novembra 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 C 1/2012 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 2 750 €
s príslušenstvom. O späťvzatí žaloby, ktoré bolo okresnému súdu doručené 2. mája 2014,
rozhodol súd prvého stupňa uznesením sp. zn. 2 C 1/2012 zo 7. augusta 2014 (ďalej len
„uznesenie okresného súdu zo 7. augusta 2014“) tak, že konanie zastavil, sťažovateľovi
uložil povinnosť nahradiť trovy konania v sume 428,32 € a zároveň mu vrátil súdny poplatok
za podanú žalobu v sume 158,30 €. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
zo 7. augusta 2014 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením, ktorým označené
uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách konania potvrdil a zároveň uložil
sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania v sume 45,50 €.
Sťažovateľ považuje napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne
a neodôvodnené, keďže odvolací súd „potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku
o trovách konania, ktorým priznal žalovanému náhradu trov právneho zastúpenia
za prevzatie a prípravu zastúpenia a za vyjadrenie zo dňa 27. 02. 2012 a zo dňa 16. 05.
2014. V prvom rade má sťažovateľ za to, že Krajský súd v Košiciach, ako aj Okresný súd
v Spišskej Novej Vsi, nesprávne rozhodli o trovách konania, keď neaplikovali
na rozhodnutie o trovách konania ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) alebo § 150 O. s. p.,
pričom krajský súd nedal sťažovateľovi vo svojom napadnutom uznesení ani odpoveď, prečo
v danej veci neaplikoval ustanovenie § 150 O. s. p., čím v danej časti je jeho napadnuté
uznesenie nepreskúmateľné.“.
Podľa sťažovateľa „Krajský súd pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadol na to, že
prvostupňový súd, s dôvodmi ktorého sa plnom rozsahu stotožnil, vo svojom napadnutom
uznesení vyslovil, že konanie vo veci vedenej Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn.
5 C/97/2011 bolo vedené na tom istom skutkovom základe (pozn. tá istá zmluva o pôžičke),
ako konanie vedené Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 C/1/2012, ako aj
na skutočnosť, že v konaní 5 C/97/2011 už raz bola žalovanému priznaná náhrada trov
právneho zastúpenia a to aj za prevzatie veci a už vykonanú prípravu.
Sťažovateľ má za to, že priznanie odmeny za prevzatie zastúpenia a už predtým
vykonanej prípravy v konaní 5 C/97/2011, je nedôvodné, keďže samotné konanie 2 C/1/2012
odkazovalo na konanie 5 C/97/2011 a bolo zo strany súdu prerušené práve
do právoplatného skončenia veci 5 C/97/2011, v ktorej bola žalovanému priznaná náhrada
trov konania a to v celkovej výške 2.371,73 EUR. Žalovaný v konaní 2 C/1/2012 ani
nepreukázal vykonanie prvotnej porady so svojím právnym zástupcom, čo je podmienkou
na priznanie odmeny v zmysle § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. Z. v znení
neskorších predpisov.
Taktiež nedôvodné a arbitrárne bolo priznanie náhrady trov konania za podania
zo dňa 27. 02. 2012 a zo dňa 16. 05. 2014, pretože išlo o podania, na ktoré nebol žalovaný
vyzvaný zo strany súdu a zvlášť za okolnosti, ak vo veci mal možnosť podať vyjadrenie
vo veci samej už v samotnom odpore voči platobnému rozkazu, čo aj učinil.
Podanie zo dňa 27. 02. 2012, ktoré nebolo žalobcovi ani doručené, a ktoré je svojim
obsahom totožné s vyjadrením zo dňa 27. 02. 2012 vo veci vedenej OS Spišská Nová Ves
pod sp. zn. 9 C/1/2012, kde mu taktiež bola priznaná náhrada trov konania, bolo urobené
iba v nadväznosti na podanie žalovaného zo dňa 20. 02. 2012, v ktorom podal procesný
návrh a bolo ním doručené plnomocenstvo na zastupovanie v konaní 2 C/1/2012.
Podanie zo dňa 16. 05. 2014 nemožno považovať ani za vyjadrenie vo veci samej,
keďže išlo iba o procesný návrh na pokračovanie v konaní a obsahovalo len súdu známu
skutočnosť, že konanie 5 C/97/2011 je právoplatné skončené. Už pred týmto podaním
žalovaného však sťažovateľ vzal dňa 02. 05. 2014 návrh na začatie konania v celom rozsahu
späť.
Prvostupňový súd a druhostupňový súd pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadli
na samotné okolnosti daného prípadu, hlavne na tú okolnosť, že žalovaný uzatvoril
so sťažovateľom zmluvu o pôžičke, pričom ju aj podpísal, a že súhlasil s tým, ako uviedol
prvotne bez právneho zástupcu aj do zápisnice o pojednávaní zo dňa 16. 01. 2012 vo veci
5 C/97/2011, že peňažné prostriedky budú poukázané sťažovateľom na účet druhého dlžníka
a to pána .
Z vyššie uvedených dôvodov krajský súd rozhodnutie okresného súdu vo výroku
o priznaní náhrady trov konania žalovanému nesprávne potvrdil.“.
Za nesprávny považuje sťažovateľ aj výrok napadnutého uznesenia krajského súdu,
ktorým tento v prospech žalovaného rozhodol o priznaní náhrady trov odvolacieho konania
v sume 45,50 €, a to z dôvodu, že „žalovanému nemali byť vôbec priznané trovy
prvostupňového konania, ako aj z dôvodu, že o trovách konania mali prvostupňový
a druhostupňový súd rozhodnúť v súlade s ustanovením § 146 ods. 1 písm. c) alebo § 150
O. s. p. Na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Spišská Nová Ves,
č. k. 2 C/1/2012 43, zo dňa 07. 08. 2014, resp. jeho II. výroku, a uznesenia Krajského súdu
v Košiciach, č. k. 4 Co/389/2014 60, zo dňa 25. 11. 2014, sťažovateľ vyplatil žalovanému
ako náhradu trov konania sumu 428,32 EUR a 45,50 EUR t. j. v celkovú sumu 473,82 €,
v dôsledku čoho sťažovateľ stratil možnosť slobodne užívať a disponovať uvedenými
finančnými čiastkami, resp. použiť ich pre ďalšie zhodnocovanie či podnikanie.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:
„Základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1
ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4 Co/389/2014 60, zo dňa 25. 11. 2014, bolo
porušené.
Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, č. k. 4 Co/389/2014 60, zo dňa 25. 11. 2014,
sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť trovy
konania... v sume 83,18 EUR do 15 dní od doručenia rozhodnutia na účet jeho právneho
zástupcu...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu
Argumentácia, ktorou sťažovateľ odôvodňuje svoje tvrdenie, že napadnutým
uznesením došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, je založená na námietkach, v zmysle ktorých je napadnuté
uznesenie krajského súdu arbitrárne a neodôvodnené, keďže krajský súd
aplikoval pri rozhodovaní nesprávne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) a v tejto súvislosti sťažovateľovi nedal odpoveď na otázku, z akých
dôvodov nepostupoval pri rozhodovaní o trovách konania podľa § 150 OSP,
neprihliadal na iné konanie vedené okresným súdom na totožnom skutkovom
základe a medzi totožnými účastníkmi, v rámci ktorého bola žalovanému priznaná náhrada
trov právneho zastúpenia, a to aj za „prevzatie veci a už vykonanú prípravu“.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek obvinenia proti nemu.
Rozhodovanie o náhrade trov je nepochybne súčasťou súdneho konania, a preto
všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom, podľa názoru
ústavného súdu porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS
56/05).
V judikatúre ústavného súdu sa ustálil právny názor, podľa ktorého rozhodovanie
o trovách konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov,
pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania (napr.
IV. ÚS 248/08). Ústavný súd preto pri posudzovaní sťažností, ktoré smerujú proti
rozhodnutiam všeobecných súdov v častiach, ktoré sa týkajú problematiky (náhrady) trov
konania, t. j. problematiky, ktorá má vo vzťahu k predmetu konania pred všeobecnými
súdmi akcesorickú povahu, postupuje nanajvýš zdržanlivo a k prípadnému zrušeniu
napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo
k porušeniu základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)
zvlášť extrémnym spôsobom, alebo ak zistí, že napadnutým rozhodnutím došlo zároveň aj
k neprípustnému zásahu do iných ústavou garantovaných práv (m. m. II. ÚS 78/03,
II. ÚS 31/04, IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené východiská svojej ustálenej judikatúry
konštatuje, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania o trovách konania, čo sa
v okolnostiach daného prípadu vo svojich dôsledkoch síce mohlo negatívne dotknúť
sťažovateľa, avšak z hľadiska kritérií spravodlivého súdneho konania ich podľa názoru
ústavného súdu nemožno dávať na rovnakú úroveň a pripisovať rovnakú ústavnú relevanciu
ako v prípade, ak by išlo o námietky proti procesnému postupu krajského súdu vedúcemu
k rozhodnutiu vo veci samej.
Z napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že sťažovateľovi bola uložená
povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania celkom v sume 428,32 €.
S prihliadnutím na argumentáciu sťažovateľa možno vyvodiť, že zároveň ide o celkovú
sumu, ktorú spochybňuje v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu. V súlade
s § 238 ods. 5 OSP ide o sumu, ktorá neprevyšuje trojnásobok minimálnej mzdy v sume
platnej v čase rozhodovania všeobecných súdov, čo je vo sfére všeobecného súdnictva
dôvodom na odmietnutie dovolania z dôvodu neprípustnosti vzhľadom na to, že ide o sumu
bagateľnú (pozri napr. IV. ÚS 358/08).
Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak Občiansky súdny poriadok
vylučuje u bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi, bolo
by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného
súdnictva (IV. ÚS 431/2012). Aj preto ústavný súd v prípadoch, keď sťažnosť smeruje proti
rozhodnutiu orgánu verejnej moci, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytuje
ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom výnimočných prípadoch, ak sťažnosť
signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom
rozsahu [intenzite (IV. ÚS 414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Vo veci
sťažovateľa o takýto výnimočný prípad podľa názoru ústavného súdu zjavne nejde.
V prospech už naznačeného záveru ústavný súd poukazuje na relevantnú časť
napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej sa uvádza:
„... pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania, ktoré bolo zastavené,
vychádza súd rozhodujúci o trovách zastaveného konania zo zásady zodpovednosti
za zavinenie alebo náhodu. Zmyslom využitia tejto zásady je sankčná náhrada trov konania,
ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik
zavinil. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného
práva, ale z práva procesného, na to, či šlo o dôvodne podanú žalobu (zavinenie v zmysle
§ 146 ods. 2 O. s. p.) je nutné usudzovať z procesného hľadiska, teda z hľadiska vzťahu
výsledku správania sa žalovaného k požiadavkám žalobcu. Kritérium procesného zavinenia
sa tu posudzuje z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čoho sa žalujúca strana
domáhala a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana zobrala návrh na začatie konania späť.
V danom prípade je z obsahu spisu zrejmé, že návrhom doručeným súdu prvého
stupňa dňa 8. 11. 2011 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.750 eur titulom vrátenia
pôžičky na základe zmluvy o pôžičke, ktorú mal uzavrieť so žalovaným dňa 24. 11. 2010.
Uznesením zo dňa 27. marca 2012 č. k. 2 C/1/2012 28 súd prerušil konanie
do právoplatného skončenia konania sp. zn. 5 C/97/2011 s odôvodnením, že sa týka tých
istých účastníkov konania a ich nárokov založených na tom istom skutkovom základe.
Konanie sp. zn. 5 C/97/2011 bolo právoplatne skončené dňa 1. 4. 2014. Podaním
doručeným súdu prvého stupňa dňa 2. 5. 2014 žalobca zobral návrh na začatie konania
v celom rozsahu späť a navrhol konanie zastaviť.
Z uvedeného možno vyvodiť, že v posudzovanej veci prvostupňový súd postupoval
správne, ak pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z citovaného ustanovenia § 146
ods. 2 O. s. p. a v situácii, ak konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby
žalobcom, ktorý tento svoj procesný úkon neodôvodnil, dospel k správnemu záveru, že
zastavenie konania zavinil žalobca a správne uložil žalobcovi povinnosť nahradiť trovy
konania žalovanému.
Nedôvodná je napokon i námietka žalobcu o neúčelnosti vynaložených trov
žalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že trovy vynaložené účastníkom
konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu
konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku
alebo, ako v danom prípade, procesná obrana proti tvrdenému nároku. Účelom náhrady
trov konania v konaní pred súdom je totiž poskytnúť účastníkovi náhradu tých trov konania,
ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne
zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.
V posudzovanej veci súd prvého stupňa ako účelné trovy žalovaného vyhodnotil
3 úkony právnej služby jeho právneho zástupcu, a to prípravu a prevzatie zastúpenia,
vyjadrenie vo veci zo dňa 27. 2. 2012 a dňa 16. 5. 2014.
Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že vyjadrenie žalovaného zo dňa 27. 2. 2012 a dňa
16. 5. 2014 obsahuje aj právny a skutkový rozbor veci. Právny zástupca žalovaného sa
o späťvzatí žaloby dozvedel dňa 4. 6. 2014, kedy mu bolo toto doručené, t. j. až v dobe, keď
už úkon právnej služby vyjadrenie zo dňa 16. 5. 2014, realizoval.
Na základe uvedeného potom niet pochybností o tom, že úkony právneho zástupcu
žalovaného boli vykonané efektívne a v príčinnej súvislosti s potrebou ochrany práv
žalovaného a v jeho záujme, teda účelne. Prvostupňový súd účelnosť vynaložených trov
žalovaného posudzoval správne.
Zo všetkých uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje uznesenie súdu
prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, preto odvolací súd
napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“
Z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že všeobecný súd rozhoduje
o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boli
v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami, pričom výška náhrady trov
konania sa určuje podľa osobitného predpisu.
Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá
je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto
ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch, ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre, nemožno
interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale pri jeho
interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou správanie
účastníka konania (m. m. II. ÚS 281/2011).
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj
dve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trovách
zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie
§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to
tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie
§ 146 ods. 2 prvej vety OSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania
na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného.
Podľa § 150 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti,
či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy
pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti
a dôkazy uplatniť.
Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním sťažnosti zobral na zreteľ tiež
skutočnosť, že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
posúdenie ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne
iného orgánu verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné
„vylepšovanie“ (m. m. IV. ÚS 325/08, IV. ÚS 218/2010). Poslaním ústavného súdu nie je
kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej
nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa
v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne
posudzovanie konformity aktov aplikácie práva a ústavou, prípadne kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd.
To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky
zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom
rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne
popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06,
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu vyjadreným v napadnutom
uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jeho sťažnosti
na ďalšie konanie.
Rozhodovanie o trovách konania sa vo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu
vo veci alebo zásadou zavinenia. Konajúci súd môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veci
plný úspech alebo ktorý nezavinil zastavenie konania, nepriznať trovy konania v súlade
s § 150 ods. 1 OSP len vo výnimočných prípadoch, ktoré musí po zvážení všetkých
okolností identifikovať (m. m. I. ÚS 55/2012).
S prihliadnutím na odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd sa ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s námietkou
účelnosti vynaložených trov konania (s prihliadnutím na iné konanie vedené okresným
súdom na totožnom skutkovom základe a medzi totožnými účastníkmi). Berúc do úvahy už
uvádzanú relevantnú judikatúru týkajúcu sa náhrady trov konania (zásada zavinenia),
ústavný súd dospel k záveru, že názor krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nemá právo
na náhradu trov konania z dôvodu jeho procesného úkonu spočívajúceho v späťvzatí žaloby,
ktoré však neodôvodnil, je ústavne udržateľný, pričom z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by signalizovali možnosť
vyslovenia porušenia v petite sťažnosti označených práv sťažovateľa.
Nad rámec sťažnosti ústavný súd dodáva, že bolo bez právneho dôvodu bližšie sa
zaoberať sťažovateľovou námietkou nesprávnosti výroku napadnutého uznesenia krajského
súdu, ktorým tento v prospech žalovaného rozhodol o priznaní náhrady trov odvolacieho
konania v sume 45,50 €, keďže nesprávnosť tohto výroku argumentačne prepája
s nesprávnou aplikáciou § 146 ods. 2 OSP, ktorú však ústavný súd vyhodnotil ako ústavne
udržateľnú.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta
porušenie svojich práv podľa ústavy a dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, ako aj svojho práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu.
V súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou ústavný súd v prvom rade
poukazuje na to, že bez vyslovenia porušenia ústavnoprocesných princípov zásadne nemôže
byť všeobecný súd sekundárnym porušovateľom ústavných práv hmotného charakteru
v konaní, v ktorom uplatnil svoju súdnu právomoc ústavne akceptovateľným a udržateľným
spôsobom. Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa
ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015