Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 55/2012
PDF · 159.04 KB
No categories available
I. ÚS 55/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,
Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 Co 277/2009 z 30. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 8. júla 2011
doručená sťažnosť JUDr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v
Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 277/2009 z 30. marca 2011 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom
podaným 4. septembra 2006 na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)
domáhal, aby žalovaná - spoločnosť O. a. s., bola zaviazaná povinnosťou ospravedlniť sa
sťažovateľovi spôsobom špecifikovaným v žalobnom petite a aby jej bola určená povinnosť
zaplatiť sťažovateľovi peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 199 163,51 €
(6 000 000 Sk).
3. Sťažovateľ podaním z 22. septembra 2009 vzal žalobný návrh v celom rozsahu
späť. Na základe tohto procesného úkonu sťažovateľa okresný súd uznesením č. k.
15 C 175/2006-302 z 26. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) konanie
zastavil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania v sume 2 939,02 €. Sťažovateľ
podal proti uzneseniu okresného súdu iba v časti výroku o trovách konania odvolanie,
ktorým požadoval, aby krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a protistrane
nepriznal náhradu trov konania z dôvodov existencie okolností hodných osobitného zreteľa
v zmysle ustanovenia § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), alternatívne aby vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa napadnutým uznesením
tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov
odvolacieho konania v sume 62,58 €.
4. Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi krajského súdu a v ústavnej sťažnosti
uviedol, že krajský súd sa nedostatočne a nepresvedčivo vysporiadal s jeho argumentáciou
až do takej miery, že napadnuté uznesenie je ústavne neakceptovateľné, vykazuje vysoký
stupeň arbitrárnosti, čo má za následok porušenie jeho označených základných práv.
Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi a rovnako i v ústavnej sťažnosti preukazoval
dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako ich má na mysli § 150 ods. 1 OSP, predovšetkým
tým, že predmetné konanie o ochranu osobnostných práv a o zaplatenie nemajetkovej ujmy
trvá takú dlhú dobu, že niektoré formy ochrany, najmä ospravedlnenie, strácajú s odstupom
času na aktuálnosti, čo viedlo sťažovateľa k späťvzatiu žaloby a následnému zastaveniu
konania. V daných okolnostiach prípadu by preto podľa názoru sťažovateľa bolo
nespravodlivé, aby musel navyše znášať náhradu trov konania. Na podporu svojich tvrdení
sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 281/03.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie jeho označených základných práv podľa ústavy a dohovoru uznesením krajského
súdu, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vec vrátil na nové konanie a priznal mu
náhradu trov konania.
6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný
súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší
také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1
vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody
porušil, vo veci konal.
7. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
11. Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd
výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä
na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti
a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto
skutočnosti a dôkazy uplatniť.
12. Podstatu predloženej ústavnej sťažnosti tvorí posúdenie otázky, či krajský súd
napadnutým uznesením v spojitosti s uznesením okresného súdu prijal ústavne konformný
záver, keď sťažovateľa zaviazal k náhrade trov konania, pričom neakceptoval jeho námietku
spočívajúcu v poukázaní na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150
ods. 1 OSP.
13. Krajský súd sa vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom takto:
„Späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon navrhovateľa voči súdu,
ktorým prejavuje vôľu, aby sa ďalej nekonalo a o veci meritórne nerozhodlo. Vo vzťahu
k navrhovateľovi nie je súd oprávnený skúmať, aké dôvody ho viedli k takémuto
dispozitívnemu úkonu, keďže v prípade späťvzatia návrhu na začatie konania je
povinnosťou súdu skúmať iba to, či odporca má vážne dôvody nesúhlasiť so späťvzatím. Ak
zastavuje súd konanie z akéhokoľvek dôvodu, musí sa nevyhnutne pri rozhodovaní o
náhrade trov konania najprv zaoberať tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie
muselo byť zastavené. Zavinenie zastavenia konania sa pritom posudzuje z procesného
hľadiska, podľa procesného výsledku. Preto tam, kde zastavenie konania bolo účastníkom
zavinené, súd prizná ostatným účastníkom (druhej strane sporu) náhradu trov konania,
ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Ak žalobca
vezme návrh späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., z procesného
hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť
žalovanému trovy tohto konania.
Ak je dôvodom zastavenie konania späťvzatie návrhu na začatie konania,
navrhovateľ nezavinil zastavenie konania, ak vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne
a to pre správanie odporcu. Ide napríklad o prípady, keď odporca po začatí konania
zaplatil vymáhanú pohľadávku, uzavrel navrhovanú dohodu, splnil v návrhu navrhovanú
povinnosť a podobne, pričom dôvodnosť podania návrhu je treba vždy posudzovať z
procesného hľadiska, z hľadiska vzťahu výsledku správania sa odporcu k požiadavke
navrhovateľa vyjadrenej v návrhu na začatie konania. V takom prípade má navrhovateľ
právo na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na uplatnenie svojho práva.
Vo všetkých prípadoch, ak navrhovateľ vezme späť návrh a nejedná sa zároveň
o prípad, že takýto návrh bol vzatý späť pre správanie sa odporcu, z procesného hľadiska
zásadne platí, že zavinil zastavenie konania.
V prejednávanej veci je jednoznačné, že z procesného hľadiska zastavenie konania
zapríčinil navrhovateľ, ktorý zobral späť návrh na jeho začatie a nešlo o prípad uvedený
v ustanovení § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.. Je preto povinný nahradiť odporcovi trovy
konania. Správne súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov zastaveného konania
pre späťvzatie návrhu aplikoval ustanovenie § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p., keď
dospel k záveru, že v prejednávanej veci zastavenie konania zavinil procesne sám
navrhovateľ. ...
Ustanovenie § 150 O.s.p. by malo slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti a
k dosiahnutiu spravodlivosti pre účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky
v rozhodnutí, ktoré bolo publikované pod číslom 82/206 uviedol, že pri skúmaní existencie
podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa
§ 150 O.s.p. treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery
všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy
konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové
pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež
okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania
a podobne.
Dôvody uvádzané navrhovateľom nemožno považovať za dôvody v zmysle
ustanovenia § 150 O.s.p.. Treba dať za pravdu odporcovi, že ak navrhovateľ priznal, že by
nespĺňal predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, priznal, že jeho majetkové
pomery nie sú dôvodom, pre ktoré by mal súd pristúpiť k aplikácii ustanovenia § 150 O.s.p.
a iné dôvody na použitie moderačného práva súdu ani odvolací súd v prejednávanom
prípade nenašiel, preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne
14. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu
napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bol potvrdená jemu uložená povinnosť
nahradiť trovy konania. Ústavný súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru uvádza, že
nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov,
ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
15. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom
kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd
vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že
by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05,
16. Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského
súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že zvolená interpretácia relevantných
právnych noriem by bola arbitrárna alebo svojvoľná. Krajský súd svojím postupom
aplikoval zákony podľa ich obsahu a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry. Sťažnosťou
napadnuté uznesenie je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej
svojvôle konajúceho všeobecného súdu a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď
na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnému odvolaniu sťažovateľa. Ústavný súd
poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci
(podobne II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97).
17. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že rozhodovanie o trovách konania sa
vo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu vo veci alebo zásadou zavinenia. Konajúci súd
môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech alebo ktorý nezavinil zastavenie
konania, nepriznať trovy konania v súlade s § 150 ods. 1 OSP len vo výnimočných
prípadoch, ktoré musí po zvážení všetkých okolností identifikovať. Postup podľa § 150
ods. 1 OSP len dopĺňa už uvedené zásady pri rozhodovaní o trovách konania (t. j. zásadu
úspechu vo veci a zásadu zavinenia) a vychádzajúc najmä z gramatického výkladu
(„... nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti
priznať“)
a systematického výkladu právnych noriem nemožno tento postup interpretovať ako
povinnosť súdu, čiže v takom smere, ako to požadoval sťažovateľ. Naopak, pokiaľ
všeobecné súdy v prejednávanej veci nenájdu také dôvody, ktoré by odôvodňovali postup
podľa § 150 ods. 1 OSP, je ich povinnosťou rozhodnúť podľa zásady zavinenia, resp.
úspechu vo veci.
18. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia ústavný súd ďalej dopĺňa, že
sťažovateľom uvádzané zdôvodnenie, že je nespravodlivé uložiť mu povinnosť náhrady trov
konania z toho dôvodu, že k späťvzatiu žaloby pristúpil pretože ospravedlnenie po uplynutí
určitého času stratilo na aktuálnosti, nemôže samo o sebe spochybniť rozhodnutia
konajúcich súdov už len preto, že sťažovateľ okrem ospravedlnenia vzal žalobný návrh
späť aj v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá na „aktuálnosti“ ani
s odstupom času nestráca. Napokon ústavný súd uvádza, že je oboznámený aj s nálezom
Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 281/03 z 18. februára 2004, ktorý
sťažovateľ označil v ústavnej sťažnosti, avšak toto rozhodnutie vychádza z odlišného
skutkového stavu, zaoberá sa v merite veci odlišnou právnou otázkou, a preto ani označené
rozhodnutie ako súčasť argumentácie sťažovateľa nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť
o ústavnej zlučiteľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
19. Ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil
nič, čo by uznesenie krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. O zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď
namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom
alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť z už
uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.
20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd
nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že
sťažnosti bude vyhovené.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2012