Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 55/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. J. K.,

Advokátska kancelária, M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. S. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 8. júla 2011

doručená sťažnosť JUDr. J. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej len

,,ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Krajského súdu v

Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 30. marca 2011 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom

podaným 4. septembra 2006 na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)

domáhal, aby žalovaná - spoločnosť O. a. s., bola zaviazaná povinnosťou ospravedlniť sa

sťažovateľovi spôsobom špecifikovaným v žalobnom petite a aby jej bola určená povinnosť

zaplatiť sťažovateľovi peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy v sume 199 163,51 €

( Sk).

3. Sťažovateľ podaním z 22. septembra 2009 vzal žalobný návrh v celom rozsahu

späť. Na základe tohto procesného úkonu sťažovateľa okresný súd uznesením č. k.

-302 z 26. októbra 2009 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“) konanie

zastavil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov konania v sume 2 939,02 €. Sťažovateľ

podal proti uzneseniu okresného súdu iba v časti výroku o trovách konania odvolanie,

ktorým požadoval, aby krajský súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a protistrane

nepriznal náhradu trov konania z dôvodov existencie okolností hodných osobitného zreteľa

v zmysle ustanovenia v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), alternatívne aby vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa napadnutým uznesením

tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal sťažovateľa na náhradu trov

odvolacieho konania v sume 62,58 €.

4. Sťažovateľ sa nestotožnil so závermi krajského súdu a v ústavnej sťažnosti

uviedol, že krajský súd sa nedostatočne a nepresvedčivo vysporiadal s jeho argumentáciou

až do takej miery, že napadnuté uznesenie je ústavne neakceptovateľné, vykazuje vysoký

stupeň arbitrárnosti, čo má za následok porušenie jeho označených základných práv.

Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi a rovnako i v ústavnej sťažnosti preukazoval

dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako ich má na mysli , predovšetkým

tým, že predmetné konanie o ochranu osobnostných práv a o zaplatenie nemajetkovej ujmy

trvá takú dlhú dobu, že niektoré formy ochrany, najmä ospravedlnenie, strácajú s odstupom

času na aktuálnosti, čo viedlo sťažovateľa k späťvzatiu žaloby a následnému zastaveniu

konania. V daných okolnostiach prípadu by preto podľa názoru sťažovateľa bolo

nespravodlivé, aby musel navyše znášať náhradu trov konania. Na podporu svojich tvrdení

sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. .

5. V petite sťažnosti sťažovateľ žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie jeho označených základných práv podľa a dohovoru uznesením krajského

súdu, zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu, vec vrátil na nové konanie a priznal mu

náhradu trov konania.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal.

7. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

10. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

11. Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd

výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä

na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti

a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto

skutočnosti a dôkazy uplatniť.

12. Podstatu predloženej ústavnej sťažnosti tvorí posúdenie otázky, či krajský súd

napadnutým uznesením v spojitosti s uznesením okresného súdu prijal ústavne konformný

záver, keď sťažovateľa zaviazal k náhrade trov konania, pričom neakceptoval jeho námietku

spočívajúcu v poukázaní na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 150

ods. 1 .

13. Krajský súd sa vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom takto:

„Späťvzatie návrhu na začatie konania je procesný úkon navrhovateľa voči súdu,

ktorým prejavuje vôľu, aby sa ďalej nekonalo a o veci meritórne nerozhodlo. Vo vzťahu

k navrhovateľovi nie je súd oprávnený skúmať, aké dôvody ho viedli k takémuto

dispozitívnemu úkonu, keďže v prípade späťvzatia návrhu na začatie konania je

povinnosťou súdu skúmať iba to, či odporca má vážne dôvody nesúhlasiť so späťvzatím. Ak

zastavuje súd konanie z akéhokoľvek dôvodu, musí sa nevyhnutne pri rozhodovaní o

náhrade trov konania najprv zaoberať tým, či niektorý z účastníkov zavinil, že konanie

muselo byť zastavené. Zavinenie zastavenia konania sa pritom posudzuje z procesného

hľadiska, podľa procesného výsledku. Preto tam, kde zastavenie konania bolo účastníkom

zavinené, súd prizná ostatným účastníkom (druhej strane sporu) náhradu trov konania,

ktoré v konaní účelne vynaložili na uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. Ak žalobca

vezme návrh späť a nejde o prípad podľa veta druhá , z procesného

hľadiska zásadne platí, že zavinil zastavenie konania a preto je povinný nahradiť

žalovanému trovy tohto konania.

Ak je dôvodom zastavenie konania späťvzatie návrhu na začatie konania,

navrhovateľ nezavinil zastavenie konania, ak vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne

a to pre správanie odporcu. Ide napríklad o prípady, keď odporca po začatí konania

zaplatil vymáhanú pohľadávku, uzavrel navrhovanú dohodu, splnil v návrhu navrhovanú

povinnosť a podobne, pričom dôvodnosť podania návrhu je treba vždy posudzovať z

procesného hľadiska, z hľadiska vzťahu výsledku správania sa odporcu k požiadavke

navrhovateľa vyjadrenej v návrhu na začatie konania. V takom prípade má navrhovateľ

právo na náhradu trov konania, ktoré účelne vynaložil na uplatnenie svojho práva.

Vo všetkých prípadoch, ak navrhovateľ vezme späť návrh a nejedná sa zároveň

o prípad, že takýto návrh bol vzatý späť pre správanie sa odporcu, z procesného hľadiska

zásadne platí, že zavinil zastavenie konania.

V prejednávanej veci je jednoznačné, že z procesného hľadiska zastavenie konania

zapríčinil navrhovateľ, ktorý zobral späť návrh na jeho začatie a nešlo o prípad uvedený

v ustanovení veta druhá . Je preto povinný nahradiť odporcovi trovy

konania. Správne súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov zastaveného konania

pre späťvzatie návrhu aplikoval ustanovenie veta prvá , keď

dospel k záveru, že v prejednávanej veci zastavenie konania zavinil procesne sám

navrhovateľ. ...

Ustanovenie by malo slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti a

k dosiahnutiu spravodlivosti pre účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky

v rozhodnutí, ktoré bolo publikované pod číslom 82/206 uviedol, že pri skúmaní existencie

podmienok hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa

treba prihliadať v prvom rade na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery

všetkých účastníkov konania a treba vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy

konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové

pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie sú tiež

okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania

a podobne.

Dôvody uvádzané navrhovateľom nemožno považovať za dôvody v zmysle

ustanovenia . Treba dať za pravdu odporcovi, že ak navrhovateľ priznal, že by

nespĺňal predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, priznal, že jeho majetkové

pomery nie sú dôvodom, pre ktoré by mal súd pristúpiť k aplikácii ustanovenia

a iné dôvody na použitie moderačného práva súdu ani odvolací súd v prejednávanom

prípade nenašiel, preto uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne

podľa potvrdil.“

14. Z podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v podstate požaduje revíziu

napadnutého uznesenia krajského súdu, ktorým bol potvrdená jemu uložená povinnosť

nahradiť trovy konania. Ústavný súd s poukazom na svoju konštantnú judikatúru uvádza, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov,

ktoré ich pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (, , , ,

).

15. To znamená, že posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že

by zásadne popreli účel a význam zákonného predpisu (, ,

, ).

16. Ústavný súd dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského

súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že zvolená interpretácia relevantných

právnych noriem by bola arbitrárna alebo svojvoľná. Krajský súd svojím postupom

aplikoval zákony podľa ich obsahu a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry. Sťažnosťou

napadnuté uznesenie je vnútorne logické, nie je prejavom aplikačnej a interpretačnej

svojvôle konajúceho všeobecného súdu a zrozumiteľným spôsobom podáva odpoveď

na všetky otázky, prečo nebolo vyhovené predmetnému odvolaniu sťažovateľa. Ústavný súd

poznamenáva, že právo na súdnu ochranu neznamená procesný úspech sťažovateľa vo veci

(podobne , ).

17. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že rozhodovanie o trovách konania sa

vo všeobecnosti spravuje zásadou úspechu vo veci alebo zásadou zavinenia. Konajúci súd

môže účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech alebo ktorý nezavinil zastavenie

konania, nepriznať trovy konania v súlade s len vo výnimočných

prípadoch, ktoré musí po zvážení všetkých okolností identifikovať. Postup podľa § 150

ods. 1 len dopĺňa už uvedené zásady pri rozhodovaní o trovách konania (t. j. zásadu

úspechu vo veci a zásadu zavinenia) a vychádzajúc najmä z gramatického výkladu

(„... nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti

priznať“)

a systematického výkladu právnych noriem nemožno tento postup interpretovať ako

povinnosť súdu, čiže v takom smere, ako to požadoval sťažovateľ. Naopak, pokiaľ

všeobecné súdy v prejednávanej veci nenájdu také dôvody, ktoré by odôvodňovali postup

podľa , je ich povinnosťou rozhodnúť podľa zásady zavinenia, resp.

úspechu vo veci.

18. Z dôvodu presvedčivosti tohto rozhodnutia ústavný súd ďalej dopĺňa, že

sťažovateľom uvádzané zdôvodnenie, že je nespravodlivé uložiť mu povinnosť náhrady trov

konania z toho dôvodu, že k späťvzatiu žaloby pristúpil pretože ospravedlnenie po uplynutí

určitého času stratilo na aktuálnosti, nemôže samo o sebe spochybniť rozhodnutia

konajúcich súdov už len preto, že sťažovateľ okrem ospravedlnenia vzal žalobný návrh

späť aj v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorá na „aktuálnosti“ ani

s odstupom času nestráca. Napokon ústavný súd uvádza, že je oboznámený aj s nálezom

Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. z 18. februára 2004, ktorý

sťažovateľ označil v ústavnej sťažnosti, avšak toto rozhodnutie vychádza z odlišného

skutkového stavu, zaoberá sa v merite veci odlišnou právnou otázkou, a preto ani označené

rozhodnutie ako súčasť argumentácie sťažovateľa nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť

o ústavnej zlučiteľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.

19. Ústavný súd konštatuje, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil

nič, čo by uznesenie krajského súdu robilo ústavne neakceptovateľným. O zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť vtedy, keď

namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom

alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, preto ústavný súd považuje sťažnosť z už

uvedených dôvodov za zjavne neopodstatnenú.

20. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že

sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012