Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 61 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (263)II. ÚS 281/2011
PDF · 244.17 KB
No categories available
II. ÚS 281/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. J. G., P., vo veci namietaného
porušenia ustanovenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného
práva na rovnosť v konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 37
ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 4/2011 z 27. januára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2011
doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 2 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného
v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co
4/2011 z 27. januára 2011.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.
28 C 20/2010 sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu žalobou podanou Okresnému
súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 27. januára 2010 domáhal proti žalovaným v 1. až 7.
rade vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľností, ktoré
v rozhodujúcom období mali byť vo vlastníctve sťažovateľa. Okresný súd uznesením sp. zn.
28 C 20/2010 z 20. mája 2010 konanie v predmetnej veci zastavil z dôvodu, že sťažovateľ
nezaplatil súdny poplatok za žalobu, a súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania. Krajský súd predmetné rozhodnutie okresného súdu v rámci
odvolacieho konania uznesením sp. zn. 7 Co 110/2010 z 3. augusta 2010 v časti výroku
o trovách konania zrušil a v rozsahu tohto zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.
Okresný súd opätovne rozhodol uznesením sp. zn. 28 C 20/2010 z 11. novembra
2010, a to tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalovaným
v 1. až 3. rade, každému z nich jednotlivo v sume 226,38 € a žalovaným vo 4. až 6. rade,
každému z nich jednotlivo v sume 247,70 €, a to na účet ich právneho zástupcu v lehote
3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.
Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 28 C 20/2010
z 11. novembra 2010 odvolanie, ktoré argumentačne odôvodnil poukázaním,
resp. odvolaním sa na uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010
v inej, podľa sťažovateľa obdobnej právnej veci, podľa ktorého aplikácia ustanovenia prvej
vety § 146 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) na daný prípad nie je
dôvodná vzhľadom na to, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za
procesný úkon majúci za následok zastavenie konania.
Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 7 Co 4/2011
z 27. januára 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn.
28 C 20/2010 z 11. novembra 2010 ako vecne správne potvrdil a zároveň uložil
sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania žalovaným.
Sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 7 Co 4/2011
z 27. januára 2011 okrem iného odôvodňuje najmä takto:
«... Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn. 4 Co 40/2010
uviedol, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by
mal za následok zastavenie dovolacieho konania a preto aplikácia § 146 ods. 2 O. s. p. na
daný prípad nie je dôvodná. ... Z uvedeného teda vyplýva, že porušovateľ sa v sťažnosťou
napadnutom uznesení odklonil od platnej judikatúry, na ktorú poukazoval sťažovateľ. ...
Takzvané opomenuté dôkazy, t j. dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom rozhodnuté,
prípadne dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov
nezaoberal, preto skoro vždy založia nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale
súčasne aj jeho protiústavnosť. ... V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v
žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto
rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 1, čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny. ...
Rozdielne rozhodovanie rôznych senátov, či samosudcov krajských súdov v obdobných
veciach, je preto nežiaduce (a môže spôsobiť nezákonnosť príslušného súdneho rozhodnutia
pre porušenie práva na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
publikované pod č. 209/1992 Sb... Keďže porušovateľ rozhodol inak ako iný - spomínaný
senát krajského súdu, v posudzovanej veci významne narušil princíp právnej istoty a
legitímneho očakávania. Takýmto postupom sa porušovateľ dopustil ľubovôle, odporujúcej
základnému princípu materiálneho právneho štátu, ktorým je predvídateľnosť rozhodnutí
orgánov súdnej moci a s nimi súvisiaci princíp právnej istoty, majúci v konečnom dôsledku
dopad aj na rovnosť účastníkov súdneho konania. V tejto súvislosti poukazujeme na
judikatúru Ústavného súdu SR, týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu,
že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď. Podľa ústavného súdu je
diskriminačný taký postup, ktorý „rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť“ (napr. Nálezy II. ÚS
159/07, III. ÚS 328/05, IV. ÚS 88/07). ... Povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach
rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé
dôvody pre tento odklon, jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že
kto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon
uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie), je považované za jedno zo
základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (napr. ALEXY, R.: A Theory of
Legal Argumentation. A Theory of Rational Discourse as Theory of Legal Justification.
Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 277 - 278). ... Súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04,
III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).»
Podľa sťažovateľa je sťažnosťou napádané uznesenie krajského súdu arbitrárne,
pretože podľa jeho názoru krajský súd nesprávne právne posúdil aplikáciu prvej vety § 146
ods. 2 OSP na daný prípad, keď nezaplatenie súdneho poplatku za žalobu považoval za
zavinenie sťažovateľa, kvôli ktorému konanie napokon aj zastavil, v dôsledku čoho bola
sťažovateľovi arbitrárnym spôsobom uložená povinnosť nahradiť žalovaným trovy tohto
konania. Okrem toho sťažovateľ vidí porušenie ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2
listiny, označených základných práv zaručených ústavou a listinou, ako aj označeného práva
zaručeného dohovorom tiež v tom, že krajský súd sa v odôvodnení sťažnosťou napadnutého
uznesenia argumentačne nevysporiadal s tým, z akého dôvodu sa odchýlil od právneho
názoru vysloveného v inom uznesení krajského súdu sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010,
čo do interpretácie a aplikácie ustanovenia prvej vety § 146 ods. 2 OSP, dôsledkom čoho
krajský súd podstatným spôsobom porušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na
ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:
„1. Sťažnosti sa vyhovuje.
2. Postupom porušujúcim čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, čl. 2 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd bolo základné právo sťažovateľa, podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené Krajským súdom
v Prešove, uznesením zo dňa 27. 1. 2011, č. k.:7 Co 4/2011.
3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 1. 2011, č. k.: 7 Co 4/2011, sa
zrušuje.
4. Vec sa vracia na ďalšie konanie.
Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči
porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie
a náhradu trov konania.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ustanovenia čl. 2 ods. 2
ústavy, ustanovenia čl. 2 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť v konaní
zaručeného čl. 47 ods. 3 ústavy a v čl. 37 ods. 3 listiny uznesením krajského súdu sp. zn.
7 Co 4/2011 z 27. januára 2011. Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva
a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v ústave, listine a dohovore malo dôjsť
tým, že krajský súd arbitrárne na jeho vec aplikoval ustanovenie prvej vety § 146 ods. 2
OSP (bod A), a k porušeniu jeho základného práva a práva na rovnosť v konaní zaručených
v ústave a listine malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd sa v napádanom
uznesení odchýlil od právneho názoru vysloveného v inej obdobnej veci, pričom tento
odklon od svojej judikatúry krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom neodôvodnil
(bod B).
A. K namietanému porušeniu základného práva a práv na spravodlivé súdne
konanie
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú
obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom
postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť
podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07).
V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné
postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov
nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by
malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.
Ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu. Aj právna úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom
súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom. Preto
procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade
s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy).
Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu
ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,
materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval
(napr. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09), že aj rozhodnutia
všeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť do základných práv a slobôd.
Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.
Krajský súd svoje napádané uznesenie sp. zn. 7 Co 4/2011 z 27. januára 2011
odôvodnil takto:
„... V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, k zastaveniu konania došlo v
dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zo strany žalobcu postupom vyplývajúcim z ust.
§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov v znení neskorších predpisov. Nesplnenie si poplatkovej povinnosti je potrebné bez
akýchkoľvek pochybností považovať za platobnú nedisciplínu. Platobná nedisciplína
účastníka konania už sama osebe je očividne nežiaduca, nakoľko všeobecné súdy v ich
agende zbytočne zaťažuje a ak účastník konania v tejto nedisciplíne napriek výzve a
upozorneniu na procesné dôsledky spojené s nerešpektovaním výzvy pokračuje, ide o
konanie, za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, a to i vo vzťahu k jeho povinnosti
nahradiť trovy konania.
Ak teda žalobca nesplnením si povinnosti zaplatiť súdny poplatok zo žaloby zavinil
zastavenie konania, pri rozhodovaní o trovách sa správne vychádzalo z ust. § 146 ods. 2
veta prvá O. s. p., podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.
Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie iného senátu Krajského súdu v Prešove,
vydaného dňa 30. 4. 2010 vo veci 4Co 40/2010 (č. 1. 101 a 102 spisu), nepriznanie trov
bolo odôvodnené tým, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný
úkon, ktorý by mal za následok zastavenie konania.
Zo znenia ust. § 146 ods. 2 veta prvá O. s. p. pritom nevyplýva, aby k zastaveniu
konania malo dôjsť len v dôsledku procesného úkonu účastníka. Uvedené ustanovenie teda
nevylučuje, aby rovnaký následok mohol nastať aj v dôsledku iných skutočností, napr. v
dôsledku nečinnosti účastníka pri plnení si svojej poplatkovej povinnosti. Argumentácia
.žalobcu opierajúca sa o už spomínané rozhodnutie o nemožnosti použitia ust. § 146 ods. 2
veta prvá O. s. p. na prejednávanú vec nie je správna.
Za takejto situácie odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O. s. p.
uznesenie potvrdil.
Zároveň úspešným žalovaným priznal podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O. s. p. náhradu trov odvolacieho konania vo výške 14,51 eur pre žalovaného v
1. rade, vo výške 14,51 eur pre žalovanú v 2. rade, vo výške 14,51 eur pre žalovanú v 3.
rade, vo výške 14,99 eur pre žalovaného v 4. rade, vo výške 14,99 eur pre žalovaného v 5.
rade a vo výške 14,99 eur pre žalovanú v 6. rade.
Keďže odvolanie smerovalo iba proti výroku o náhrade trov konania, pre účely
odmeny advokáta hodnotou veci sú čiastky náhrad trov konania, proti ktorým odvolanie
smeruje a nieje hodnota predmetu konania vo veci samej.
Pri sumách 226,38 eur priznaných každému zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade základná
sadzba tarifnej odmeny (§ 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších
predpisov) predstavuje čiastku 19,92 eur a pri sumách 247,70 eur priznaných každému zo
žalovaných v 4., 5.a 6. rade čiastku 21,58 eur. Všetci žalovaní boli zastúpení tým istým
advokátom, v dôsledku čoho sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden spoločný úkon
(spísanie vyjadrenia zo dňa 22. 12. 2010) znížila o 50% (§ 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004
Z. z. v znení neskorších predpisov) na sumu 9,96 eur u každého zo žalovaných v 1., 2.a 3.
rade a na sumu 10,79 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade. Nakoľko vyjadrenie
nesmerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej, takto vypočítaná odmena sa znížila o
polovicu (§ 14 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov) na
sumu 4,98 eur u každého zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade a na sumu 5,395 eur, t.j. po
zaokrúhlení na sumu 5,39 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade. Po pripočítaní
režijného paušálu vo výške 7,21 eur a 19% DPH vypočítanej z odmeny a režijného paušálu
v čiastke 2,32 eur u každého zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade a v čiastke 2,39 eur u každého
zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade trovy konania dosiahli celkovo sumu 14,51 eur u každého zo
žalovaných v 1., 2. a 3. rade a sumu 14,99 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade.
Na zaplatenie týchto trov bol zaviazaný v odvolacom konaní neúspešný žalobca.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok
okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. Krajský súd svoje skutkové a právne
závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do
odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu
sťažovateľa nevyhovel, a jeho uznesenie obsahuje výklad prvej vety ustanovenia § 146
ods. 2 OSP, najmä pojmu „zavinenie“, podľa ktorého jeho naplnenie sa neviaže výhradne
iba na procesné úkony účastníka, ale na jeho celkové správanie v priebehu konania,
zahrňujúce v sebe aj nezaplatenie súdneho poplatku, ktorý nemožno považovať za
svojvoľný.
Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti
právneho záveru krajského súdu spočívajúcom v tom, že aj nezaplatenie súdneho poplatku
zo žaloby samo osebe je skutočnosťou zakladajúcou zavinenie sťažovateľa ako žalobcu za
zastavenie konania, ktorá odôvodňuje aplikáciu prvej vety ustanovenia § 146 ods. 2 OSP.
Platí totiž, že náhrada trov sporového konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je
doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov
konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto
ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch – ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre –
nemožno interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale
pri jeho interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou
správanie účastníka konania, vrátane opomenutia, akým je nezaplatenie súdneho poplatku.
Záver krajského súdu tak v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne
neodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,
ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne
záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.
V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že sťažovateľ ako žalobca využil svoje
procesné právo a svojou žalobou inicioval začatie súdneho konania. Realizácia uvedeného
práva však so sebou prináša aj procesnú zodpovednosť, v dôsledku ktorej v prípade, ak pri
uplatnení svojich práv sťažovateľ ako účastník konania nie je úspešný a druhému
účastníkovi konania vzniknú trovy, ktorých úhradu bude požadovať, môže byť súdom
rozhodujúcim vo veci zaviazaný na ich úhradu. S dôsledkami procesnej zodpovednosti pri
inicializácii súdneho konania (nevyhnutnosť zaplatiť súdny poplatok v konkrétnej sume,
ako aj o možnosť prípadnej náhrady trov konania druhého účastníka konania, pokiaľ dôjde
k zastaveniu konania jeho zavinením) mal sťažovateľ počítať o to viac, že bol v uvedenom
konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.
V každom prípade odôvodnenie napádaného rozhodnutia krajského súdu nemožno
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda krajský súd v danom prípade
neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou
a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu
nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným
súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto
právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam.
Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
B. K namietanému porušeniu základného práva a práva na rovnosť v konaní
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že k porušeniu jeho základného práva
a práva na rovnosť účastníkov v konaní došlo tým, že krajský súd sa v sťažnosťou
napádanom uznesení odchýlil od právneho názoru o aplikácii § 146 ods. 2 OSP, ktorý
krajský súd vyslovil v inej podľa sťažovateľa obdobnej právnej veci, a to v rozhodnutí
sp. zn. 4 Co 40/2010 z 30. apríla 2010, ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom
konania pred ústavným súdom bolo rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 7 Co 4/2011
z 27. januára 2011, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska
dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd v inej ako ústavným
súdom preskúmavanej a podľa sťažovateľa obdobnej veci zaujal odlišné právne stanovisko,
pričom táto iná vec nebola predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok
automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v tejto inej obdobnej veci, takže
takéto rozhodnutie v inej veci nie je tak pre krajský súd, ako ani pre ústavný súd právne
záväzné.
Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8
ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj
právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne
záväzných právnych predpisov (I. ÚS 17/01, III. ÚS 346/05).
Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich
oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych
otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry
v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd
účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej
neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti
tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie
obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam
za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej
normy aplikovanej na konkrétny prípad (III. ÚS 346/05, III. ÚS 284/05, IV. ÚS 267/05).
Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľove námietky týkajúce sa porušenia princípu
rovnosti v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 7 Co 4/2011 a v jeho uznesení
z 27. januára 2011 javia ako neopodstatnené, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, ale tiež aj v čl. 2 ods. 2 listiny
zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Tento ústavný príkaz
zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom
svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb
a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta
ústavy).
Vzhľadom na to, že ústavný súd v rámci konania o tejto sťažnosti porušenie
konkrétne označených základných práv zaručených ústavou, listinou a práva zaručeného
dohovorom ako prejav porušenia generálneho ústavného príkazu konať iba na základe
ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nezistil,
sťažovateľom namietaným porušením ustanovenia čl. 2 ods. 2 ústavy a čl. 2 ods. 2 listiny sa
už nezaoberal.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní trov konania je
viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta
ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2011