Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 281/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť P. J., P., zastúpeného JUDr. J. G., P., vo veci namietaného

porušenia ustanovenia , Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

a v Listiny základných práv a slobôd, základného

práva na rovnosť v konaní zaručeného v a v

ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Prešove sp. zn. z 27. januára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. J. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. marca 2011

doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 2

ods. 2 (ďalej len „“), Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a listiny, základného práva na rovnosť v konaní zaručeného

v a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co

4/2011 z 27. januára 2011.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn.

sa sťažovateľ v procesnom postavení žalobcu žalobou podanou Okresnému

súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 27. januára 2010 domáhal proti žalovaným v 1. až 7.

rade vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie nehnuteľností, ktoré

v rozhodujúcom období mali byť vo vlastníctve sťažovateľa. Okresný súd uznesením sp. zn.

z 20. mája 2010 konanie v predmetnej veci zastavil z dôvodu, že sťažovateľ

nezaplatil súdny poplatok za žalobu, a súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok

na náhradu trov konania. Krajský súd predmetné rozhodnutie okresného súdu v rámci

odvolacieho konania uznesením sp. zn. z 3. augusta 2010 v časti výroku

o trovách konania zrušil a v rozsahu tohto zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

Okresný súd opätovne rozhodol uznesením sp. zn. z 11. novembra

2010, a to tak, že sťažovateľovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania žalovaným

v 1. až 3. rade, každému z nich jednotlivo v sume 226,38 € a žalovaným vo 4. až 6. rade,

každému z nich jednotlivo v sume 247,70 €, a to na účet ich právneho zástupcu v lehote

3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.

z 11. novembra 2010 odvolanie, ktoré argumentačne odôvodnil poukázaním,

resp. odvolaním sa na uznesenie krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2010

v inej, podľa sťažovateľa obdobnej právnej veci, podľa ktorého aplikácia ustanovenia prvej

vety (ďalej aj „OSP“) na daný prípad nie je

dôvodná vzhľadom na to, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za

procesný úkon majúci za následok zastavenie konania.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn.

z 27. januára 2011 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 11. novembra 2010 ako vecne správne potvrdil a zároveň uložil

sťažovateľovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania žalovaným.

Sťažovateľ svoju sťažnosť proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2011 okrem iného odôvodňuje najmä takto:

«... Krajský súd v Prešove v uznesení zo dňa 30. 4. 2010, sp. zn.

uviedol, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný úkon, ktorý by

mal za následok zastavenie dovolacieho konania a preto aplikácia na

daný prípad nie je dôvodná. ... Z uvedeného teda vyplýva, že porušovateľ sa v sťažnosťou

napadnutom uznesení odklonil od platnej judikatúry, na ktorú poukazoval sťažovateľ. ...

Takzvané opomenuté dôkazy, t j. dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom rozhodnuté,

prípadne dôkazy, ktorými sa súd pri postupe podľa zásady voľného hodnotenia dôkazov

nezaoberal, preto skoro vždy založia nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale

súčasne aj jeho protiústavnosť. ... V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom

nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo v rozpore so zákonom alebo z nich v

žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, je nutné takéto

rozhodnutie považovať za rozporné s , a Listiny. ...

Rozdielne rozhodovanie rôznych senátov, či samosudcov krajských súdov v obdobných

veciach, je preto nežiaduce (a môže spôsobiť nezákonnosť príslušného súdneho rozhodnutia

pre porušenie práva na spravodlivý proces, zakotveného v čl. 36 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

publikované pod č. 209/1992 Sb... Keďže porušovateľ rozhodol inak ako iný - spomínaný

senát krajského súdu, v posudzovanej veci významne narušil princíp právnej istoty a

legitímneho očakávania. Takýmto postupom sa porušovateľ dopustil ľubovôle, odporujúcej

základnému princípu materiálneho právneho štátu, ktorým je predvídateľnosť rozhodnutí

orgánov súdnej moci a s nimi súvisiaci princíp právnej istoty, majúci v konečnom dôsledku

dopad aj na rovnosť účastníkov súdneho konania. V tejto súvislosti poukazujeme na

judikatúru Ústavného súdu SR, týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu,

že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď. Podľa ústavného súdu je

diskriminačný taký postup, ktorý „rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným

spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť“ (napr. Nálezy II. ÚS

159/07, , ). ... Povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach

rovnako a v prípade odklonu od judikatúry povinnosť uviesť dostatočné a presvedčivé

dôvody pre tento odklon, jednoznačne vyplýva aj z požiadaviek právnej teórie. Pravidlo, že

kto sa chce odchýliť od súdneho precedentu alebo ustálenej judikatúry, musí pre odklon

uviesť dostatočný dôvod (a teda nesie bremeno argumentácie), je považované za jedno zo

základných pravidiel racionálnej právnej argumentácie (napr. ALEXY, R.: A Theory of

Legal Argumentation. A Theory of Rational Discourse as Theory of Legal Justification.

Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 277 - 278). ... Súčasťou obsahu základného práva na

spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods.

1 a v dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany (napr. ,

, , ).»

Podľa sťažovateľa je sťažnosťou napádané uznesenie krajského súdu arbitrárne,

pretože podľa jeho názoru krajský súd nesprávne právne posúdil aplikáciu prvej vety § 146

ods. 2 na daný prípad, keď nezaplatenie súdneho poplatku za žalobu považoval za

zavinenie sťažovateľa, kvôli ktorému konanie napokon aj zastavil, v dôsledku čoho bola

sťažovateľovi arbitrárnym spôsobom uložená povinnosť nahradiť žalovaným trovy tohto

konania. Okrem toho sťažovateľ vidí porušenie ustanovenia a

listiny, označených základných práv zaručených a listinou, ako aj označeného práva

zaručeného dohovorom tiež v tom, že krajský súd sa v odôvodnení sťažnosťou napadnutého

uznesenia argumentačne nevysporiadal s tým, z akého dôvodu sa odchýlil od právneho

názoru vysloveného v inom uznesení krajského súdu sp. zn. z 30. apríla 2010,

čo do interpretácie a aplikácie ustanovenia prvej vety , dôsledkom čoho

krajský súd podstatným spôsobom porušil princíp právnej istoty a legitímneho očakávania.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na

ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Postupom porušujúcim SR, Listiny základných práv

a slobôd bolo základné právo sťažovateľa, podľa , ,

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, Listiny základných práv a slobôd a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušené Krajským súdom

v Prešove, uznesením zo dňa 27. 1. 2011, č. k.:7 Co 4/2011.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 27. 1. 2011, č. k.: , sa

zrušuje.

4. Vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľ si uplatňuje nárok na náhradu trov konania a právneho zastúpenia voči

porušovateľovi v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi platenie

a náhradu trov konania.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o porušení ustanovenia čl. 2 ods. 2

, ustanovenia listiny, základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a v listiny, práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť v konaní

zaručeného a v listiny uznesením krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2011. Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručených v ústave, listine a dohovore malo dôjsť

tým, že krajský súd arbitrárne na jeho vec aplikoval ustanovenie prvej vety § 146 ods. 2

(bod A), a k porušeniu jeho základného práva a práva na rovnosť v konaní zaručených

v ústave a listine malo podľa sťažovateľa dôjsť tým, že krajský súd sa v napádanom

uznesení odchýlil od právneho názoru vysloveného v inej obdobnej veci, pričom tento

odklon od svojej judikatúry krajský súd podľa sťažovateľa žiadnym spôsobom neodôvodnil

(bod B).

A. K namietanému porušeniu základného práva a práv na spravodlivé súdne

konanie

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou konštatuje, že obsahom základného

práva podľa , listiny a práva podľa dohovoru sú

obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom

postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť

podstatnú odlišnosť ().

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoje ústavné

postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov

nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

), preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by

malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr.

, ).

Ustanovenie zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu

ochranu. Aj právna úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom

súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom. Preto

procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade

s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu ( a 4 ).

Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu

ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní,

materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania. Ústavný súd už v minulosti konštatoval

(napr. , , , ), že aj rozhodnutia

všeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť do základných práv a slobôd.

Takýmito rozhodnutiami možno predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu.

Krajský súd svoje napádané uznesenie sp. zn. z 27. januára 2011

odôvodnil takto:

„... V danom prípade, ako to vyplýva z obsahu spisu, k zastaveniu konania došlo v

dôsledku nezaplatenia súdneho poplatku zo strany žalobcu postupom vyplývajúcim z ust.

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra

trestov v znení neskorších predpisov. Nesplnenie si poplatkovej povinnosti je potrebné bez

akýchkoľvek pochybností považovať za platobnú nedisciplínu. Platobná nedisciplína

účastníka konania už sama osebe je očividne nežiaduca, nakoľko všeobecné súdy v ich

agende zbytočne zaťažuje a ak účastník konania v tejto nedisciplíne napriek výzve a

upozorneniu na procesné dôsledky spojené s nerešpektovaním výzvy pokračuje, ide o

konanie, za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, a to i vo vzťahu k jeho povinnosti

nahradiť trovy konania.

Ak teda žalobca nesplnením si povinnosti zaplatiť súdny poplatok zo žaloby zavinil

zastavenie konania, pri rozhodovaní o trovách sa správne vychádzalo z ust. § 146 ods. 2

veta prvá , podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy.

Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie iného senátu Krajského súdu v Prešove,

vydaného dňa 30. 4. 2010 vo veci (č. 1. 101 a 102 spisu), nepriznanie trov

bolo odôvodnené tým, že nezaplatenie súdneho poplatku nemožno považovať za procesný

úkon, ktorý by mal za následok zastavenie konania.

Zo znenia ust. veta prvá pritom nevyplýva, aby k zastaveniu

konania malo dôjsť len v dôsledku procesného úkonu účastníka. Uvedené ustanovenie teda

nevylučuje, aby rovnaký následok mohol nastať aj v dôsledku iných skutočností, napr. v

dôsledku nečinnosti účastníka pri plnení si svojej poplatkovej povinnosti. Argumentácia

.žalobcu opierajúca sa o už spomínané rozhodnutie o nemožnosti použitia ust. § 146 ods. 2

veta prvá na prejednávanú vec nie je správna.

Za takejto situácie odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust.

uznesenie potvrdil.

Zároveň úspešným žalovaným priznal podľa ust. v spojení s ust.

náhradu trov odvolacieho konania vo výške 14, eur pre žalovaného v

1. rade, vo výške 14,51 eur pre žalovanú v 2. rade, vo výške 14,51 eur pre žalovanú v 3.

rade, vo výške 14,99 eur pre žalovaného v 4. rade, vo výške 14,99 eur pre žalovaného v 5.

rade a vo výške 14,99 eur pre žalovanú v 6. rade.

Keďže odvolanie smerovalo iba proti výroku o náhrade trov konania, pre účely

odmeny advokáta hodnotou veci sú čiastky náhrad trov konania, proti ktorým odvolanie

smeruje a nieje hodnota predmetu konania vo veci samej.

Pri sumách 226,38 eur priznaných každému zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade základná

sadzba tarifnej odmeny ( vyhlášky č. v znení neskorších

predpisov) predstavuje čiastku 19,92 eur a pri sumách 247,70 eur priznaných každému zo

žalovaných v 4., 5.a 6. rade čiastku 21,58 eur. Všetci žalovaní boli zastúpení tým istým

advokátom, v dôsledku čoho sa základná sadzba tarifnej odmeny za jeden spoločný úkon

(spísanie vyjadrenia zo dňa 22. 12. 2010) znížila o 50% (§ 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004

Z. z. v znení neskorších predpisov) na sumu 9,96 eur u každého zo žalovaných v 1., 2.a 3.

rade a na sumu 10,79 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade. Nakoľko vyjadrenie

nesmerovalo proti rozhodnutiu vo veci samej, takto vypočítaná odmena sa znížila o

polovicu ( vyhlášky č. v znení neskorších predpisov) na

sumu 4,98 eur u každého zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade a na sumu 5,395 eur, t.j. po

zaokrúhlení na sumu 5,39 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade. Po pripočítaní

režijného paušálu vo výške 7,21 eur a 19% DPH vypočítanej z odmeny a režijného paušálu

v čiastke 2,32 eur u každého zo žalovaných v 1., 2. a 3. rade a v čiastke 2,39 eur u každého

zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade trovy konania dosiahli celkovo sumu 14,51 eur u každého zo

žalovaných v 1., 2. a 3. rade a sumu 14,99 eur u každého zo žalovaných v 4., 5. a 6. rade.

Na zaplatenie týchto trov bol zaviazaný v odvolacom konaní neúspešný žalobca.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnutý rozsudok

okresného súdu vo vzťahu k sťažovateľovi potvrdil. Krajský súd svoje skutkové a právne

závery ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a z jeho rozhodnutia vyplýva, že do

odôvodnenia svojho uznesenia uviedol postup, akým dospel k záverom, pre ktoré odvolaniu

sťažovateľa nevyhovel, a jeho uznesenie obsahuje výklad prvej vety ustanovenia § 146

ods. 2 , najmä pojmu „zavinenie“, podľa ktorého jeho naplnenie sa neviaže výhradne

iba na procesné úkony účastníka, ale na jeho celkové správanie v priebehu konania,

zahrňujúce v sebe aj nezaplatenie súdneho poplatku, ktorý nemožno považovať za

svojvoľný.

Ústavný súd nemá v okolnostiach posudzovanej veci dôvod pochybovať o správnosti

právneho záveru krajského súdu spočívajúcom v tom, že aj nezaplatenie súdneho poplatku

zo žaloby samo osebe je skutočnosťou zakladajúcou zavinenie sťažovateľa ako žalobcu za

zastavenie konania, ktorá odôvodňuje aplikáciu prvej vety ustanovenia .

Platí totiž, že náhrada trov sporového konania je ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je

doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada trov

konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto

ich vznik zavinil. V takýchto prípadoch – ako to zodpovedá i ustálenej judikatúre –

nemožno interpretovať použitý pojem „zavinenia“ iba v doslovnom jazykovom zmysle, ale

pri jeho interpretácii je potrebné brať do úvahy aj príčinnú súvislosť, v ktorej je príčinou

správanie účastníka konania, vrátane opomenutia, akým je nezaplatenie súdneho poplatku.

Záver krajského súdu tak v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárny či zjavne

neodôvodnený. Z namietaného uznesenia krajského súdu totiž nevyplýva jednostrannosť,

ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

V tejto súvislosti ústavný súd podotýka, že sťažovateľ ako žalobca využil svoje

procesné právo a svojou žalobou inicioval začatie súdneho konania. Realizácia uvedeného

práva však so sebou prináša aj procesnú zodpovednosť, v dôsledku ktorej v prípade, ak pri

uplatnení svojich práv sťažovateľ ako účastník konania nie je úspešný a druhému

účastníkovi konania vzniknú trovy, ktorých úhradu bude požadovať, môže byť súdom

rozhodujúcim vo veci zaviazaný na ich úhradu. S dôsledkami procesnej zodpovednosti pri

inicializácii súdneho konania (nevyhnutnosť zaplatiť súdny poplatok v konkrétnej sume,

ako aj o možnosť prípadnej náhrady trov konania druhého účastníka konania, pokiaľ dôjde

k zastaveniu konania jeho zavinením) mal sťažovateľ počítať o to viac, že bol v uvedenom

konaní zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom.

V každom prípade odôvodnenie napádaného rozhodnutia krajského súdu nemožno

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, teda krajský súd v danom prípade

neporušil označené základné právo sťažovateľa „nesprávnou a svojvoľnou aplikáciou

a výkladom práva“. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu

nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však ústavný súd nie je opravným

súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto

právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

B. K namietanému porušeniu základného práva a práva na rovnosť v konaní

V súvislosti s argumentáciou sťažovateľa, že k porušeniu jeho základného práva

a práva na rovnosť účastníkov v konaní došlo tým, že krajský súd sa v sťažnosťou

napádanom uznesení odchýlil od právneho názoru o aplikácii , ktorý

krajský súd vyslovil v inej podľa sťažovateľa obdobnej právnej veci, a to v rozhodnutí

sp. zn. z 30. apríla 2010, ústavný súd v prvom rade podotýka, že predmetom

konania pred ústavným súdom bolo rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 27. januára 2011, ktoré, resp. závery ktorého (pozri už uvedené) ústavný súd z hľadiska

dodržania zásad ústavnosti aj preskúmal. Skutočnosť, že krajský súd v inej ako ústavným

súdom preskúmavanej a podľa sťažovateľa obdobnej veci zaujal odlišné právne stanovisko,

pričom táto iná vec nebola predmetom prieskumu ústavného súdu, ešte nemá za následok

automatický predpoklad o ústavnosti záverov vyslovených v tejto inej obdobnej veci, takže

takéto rozhodnutie v inej veci nie je tak pre krajský súd, ako ani pre ústavný súd právne

záväzné.

Okrem tohto ústavný súd podotýka, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8

ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj

právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne

záväzných právnych predpisov (, ).

Z ústavnej kompetencie súdov interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich

oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych

otázok v prerokovaných veciach. Prípadný odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry

v konkrétnom prípade by mohol predstavovať zásah do základných práv a slobôd

účastníka konania len za predpokladu, že by bol dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej

neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti

tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie

obsahu a zmyslu zákona vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam

za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej

normy aplikovanej na konkrétny prípad (, , ).

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľove námietky týkajúce sa porušenia princípu

rovnosti v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. a v jeho uznesení

z 27. januára 2011 javia ako neopodstatnené, preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v , ale tiež aj v listiny

zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane všeobecných súdov. Tento ústavný príkaz

zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom

svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam a slobodám fyzických osôb

a právnických osôb rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta

).

Vzhľadom na to, že ústavný súd v rámci konania o tejto sťažnosti porušenie

konkrétne označených základných práv zaručených , listinou a práva zaručeného

dohovorom ako prejav porušenia generálneho ústavného príkazu konať iba na základe

, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, nezistil,

sťažovateľom namietaným porušením ustanovenia a listiny sa

už nezaoberal.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní trov konania je

viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta

), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal ich priznania, už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2011