Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 355/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

64

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov

Lajosa Meszárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Janíkom,

Hviezdoslavova 16, Partizánske, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv

podľa , a a 2 a porušenia

, základných práv podľa , a

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu

o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením

z 29. novembra 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

rozhodol:

1. Základné právo podľa Slovenskej

republiky v spojení s , základné právo podľa

Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a právo podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. , a jeho uznesením z 29. novembra 2012

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

z 29. novembra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý

uhradiť trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur

a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Janíka,

Hviezdoslavova 16, Partizánske, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný

pakt“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 20. septembra 2010 a

porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1

a 2 a porušenie , základných práv podľa , a

ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného

paktu postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením z 29. novembra

2012.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je konkurzným veriteľom

v konkurznej veci úpadcu ,

(ďalej len „úpadca“), vedenej na krajskom súde pod sp. zn. .

V konkurznom konaní proti úpadcovi rozhodol krajský súd uznesením

č. k. zo 16. augusta 2010 tak, že zvolal schôdzu konkurzných veriteľov

s programom: 1. Správa o doterajšej činnosti správcu konkurznej podstaty; 2. Ustanovenie

nového správcu konkurznej podstaty – hlasovanie; 3. Zmena veriteľského výboru

na 20. september 2010. Krajský súd zároveň vyzval správcu konkurznej podstaty,

aby v stanovenej lehote predložil správu o stave majetku úpadcu a o svojej činnosti

v konkurznom konaní.

Následne krajský súd uznesením č. k. z 20. septembra 2010 zbavil

(ďalej len „odvolaný správca“) funkcie správcu konkurznej podstaty

a ustanovil do funkcie nového správcu konkurznej podstaty

(ďalej len „ustanovený správca“) tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov

20. septembra 2010.

Proti uvedeným uzneseniam podal odvolanie sťažovateľ a odvolaný správca,

o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. ,

zo 14. decembra 2010 tak, že tieto uznesenia krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ a odvolaný správca následne podali proti uzneseniu najvyššieho súdu

zo 14. decembra 2010 ústavnému súdu sťažnosť podľa , o ktorej ústavný

súd rozhodol nálezom č. k. z 21. júna 2012, ktorým vyslovil porušenie

základných práv sťažovateľa a odvolaného správcu podľa a podľa

ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného

paktu. Ústavný súd týmto nálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu zo 14. decembra 2010

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po vrátení veci najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. ,

z 29. novembra 2012 tak, že uznesenia krajského súdu zo 16. augusta 2010

a z 20. septembra 2010 potvrdil.

Podľa sťažovateľa najvyšší súd a ani krajský súd „nezohľadnil starostlivo a naopak

hrubo nerešpektoval či snáď až ignoroval kľúčové skutočnosti zrejmé zo súdneho spisu

(vrátane spisu prvostupňového konkurzného súdu), neodôvodnil náležite ani presvedčivo

svoje súdne rozhodnutie, ďalej najvyšší súd nerešpektoval celkom právny názor vyslovený

v náleze ústavného súdu, ale taktiež najvyšší súd svojím uznesením sp. zn.

a vyhodnocoval a riešil nedostatky pri konaní a rozhodovaní konkurzného

súdu diametrálne a neobjektívne odchylným spôsobom ako boli − podľa súdnej judikatúry −

vyhodnocované a riešené analogické nedostatky v iných kauzách. A v konečnom dôsledku

vydanie predmetných súdnych uznesení bolo odmietnutím spravodlivosti (denegatio

iustitiae) a porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných

práv a slobôd sťažovateľa... tak, aby súdne konkurzné konanie (konkurz) na majetok úpadcu

prebiehalo − aj v procese navrhnutia, zvolania, riadenia, priebehu

a hlasovania schôdze konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010 a rozhodovania o zmene

správcu konkurznej podstaty − v súlade so zákonom a bez narušovania priebehu konkurzu

účinkami a dôsledkami nezákonných zásahov...“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie nálezu ústavného súdu z 21. júna

2012 a argumentuje tým, že najvyšší súd v ďalšom odvolacom konaní „postupoval...

bez náležitého rešpektovania právneho názoru ústavného súdu o zmätočnosti obidvoch

prvostupňových rozhodnutí konkurzného súdu, bez zohľadnenia skutočného obsahu

podkladových súdnych spisov k odvolaciemu konaniu a rozhodovaniu, bez zohľadnenia

relevantnej súdnej judikatúry, ale dokonca aj s diskriminačne nerovným prístupom

k odvolateľom [ktorí by podľa odvolacieho najvyššieho súdu mali − aj napriek obsahu

podkladových súdnych spisov − osobitne preukázať nekvalifikovanú veľkosť percentuálneho

podielu pohľadávok skupiny predkladateľov návrhu na zvolanie schôdze konkurzných

veriteľov a tiež nekvalifikovanú veľkosť percentuálneho podielu pohľadávok predkladateľa

návrhu na schválenie ustanovenia nového správcu] v porovnaní s arbitrárnym a ústavne

nekonformným favorizovaním a zvýhodňovaním skupiny predkladateľov návrhu na zvolanie

schôdze konkurzných veriteľov a tiež predkladateľa návrhu na schválenie ustanovenia

nového správcu [pri ktorých odvolací najvyšší súd vôbec ani len z podkladových súdnych

spisov neskúmal existenciu či neexistenciu ich údajného ratifikovaného podielu pohľadávok,

ale nekriticky, neopodstatnene, nepodložene a tým arbitrárne a ústavne nekonformne –

aj napriek obsahu podkladových súdnych spisov − zjavne vychádzal z akejsi fiktívnej

prezumpcie existencie ich údajného kvalifikovaného podielu pohľadávok].“.

Sťažovateľ sa vzhľadom na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

domnieva, že najvyšší súd mal na prerokovanie odvolania nariadiť pojednávanie. V tejto

súvislosti uvádza, že «... odvolací Najvyšší súd SR − aj napriek princípu dvojinštančnosti

konania a princípu predvídateľnosti práva − opätovne úporne snaží dodatočne

„konvalidovať“ (či kvázikonvalidovať) arbitrárnu zmätočnosť (principiálne chybných

a ústavne nekonformných) postupov a rozhodnutí konkurzného súdu uvádzaním nových

argumentov, úvah a dôvodov či údajných skutkových zistení absentujúcich v rozhodnutiach

konkurzného súdu, pričom však odvolací Najvyšší súd SR ani v novom konaní − napriek

princípom a garanciám spravodlivého súdneho konania − nenariadil pojednávanie ani inak

nedal možnosť (a tým vlastne odňal možnosť) odvolateľom vyjadriť sa a namietať správnosť

novej argumentácie a dôvodov absentujúcich v rozhodnutiach konkurzného súdu,

v dôsledku čoho odvolací najvyšší súd odňal odvolateľom možnosť konať pred týmto

odvolacím súdom.

V neposlednom rade odvolací Najvyšší súd SR neopodstatnene, arbitrárne a ústavne

nekomformne bagatelizuje zmätočnosť (principiálne nedostatky) a nezrušenie (zachovanie)

zmätočných rozhodnutí konkurzného súdu...

... Najvyšší súd SR... rozhodol... bez toho, aby výrok tohto rozhodnutia mal

racionálny základ a potrebnú oporu v obsahu spisu a v odôvodnení tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd SR sa vyhotovení uznesenia z 29. 11. 2012 neriadil ustanoveniami § 157 ods. 2

v spojení s ani nadväznou súdnou judikatúrou (napríklad

z 27. 8. 2003 a zo 4. 10. 2006), keďže predmetné uznesenie náležite

a presvedčivo neodôvodnil.».

V súvislosti s princípmi dvojinštančnosti súdneho konania a predvídateľnosti práva

sťažovateľ tiež uvádza, že «Odvolací Najvyšší súd SR... uvádza celkom nové tvrdenia...,

že je toho času už zo zoznamu správcov konkurznej podstaty

vyčiarknutý“. Pritom však odvolací Najvyšší súd SR neposkytol sťažovateľovi

(ako odvolateľovi) žiadnu možnosť vyjadriť sa k týmto údajným dôvodom v odvolacom

konaní ešte pred vydaním uznesenia z 29. 11. 2012, hoci prvostupňový konkurzný súd

sa takými dôvodmi vôbec nezaoberal a ani takéto dôvody nehodnotil. Sťažovateľ

(ako odvolateľ) sa o existencii nových údajných dôvodov na zbavenie funkcie (odvolanie)

správcu konkurznej podstaty dozvedel až z nového odvolacieho uznesenia... V tomto štádiu

konania už sťažovateľ (ako odvolateľ) nemal reálnu možnosť zaujať stanovisko k novým

tvrdeniam...».

Podľa sťažovateľa v prerokúvanej konkurznej veci nebol predložený kvalifikovaný

návrh na ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty, pričom najvyšší súd sa s touto

skutočnosťou nevysporiadal. V tejto súvislosti konštatuje, že «Najvyšší súd SR však

vo svojom uznesení... arbitrárne a ústavne nekonformne zamlčal závažné skutočnosti

o nezákonnosti a nelegálnosti návrhu na ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty,

ktorý − v hrubom rozpore s § 10 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní − predložil veriteľ

„Fond národného majetku SR“ s nekvalifikovaným percentuálnym podielom pohľadávky

iba „14,72“ (%), čo ani zďaleka nedosiahlo a nedosahuje zákonom kogentne predpísaný

(v § 10 ods. 6 ZKV) kvalifikovaný podiel... 30 % zo všetkých konkurzných pohľadávok

konkurzných veriteľov s hlasovacím právom. Tieto závažné skutočnosti o nezákonnosti

a nelegálnosti návrhu na ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty sú zjavné

zo súdneho spisu, a to konkrétne zo zápisnice konkurzného súdu o pojednávaní − schôdzi

konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010 a zároveň z percentuálnych podielov

uvedených v zozname konkurzného súdu o prezentácii na schôdzi konkurzných veriteľov dňa

20. 9. 2010.

... Najvyšší súd SR... nerešpektoval názor Ústavného súdu SR o zmätočnosti

uznesenia konkurzného súdu sp. zn. 2915 z 20. 9. 2010... ani konštantnú

judikatúru Ústavného súdu SR o ústavnej neakceptovateľnosti rozhodnutia všeobecného

súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení... nerešpektoval ani svoju vlastnú

judikatúru o tom, že pri konaní a rozhodovaní týkajúcom sa zbavenia funkcie pôvodného

správcu a ustanovenia nového správcu konkurznej podstaty na základe hlasovania schôdze

konkurzných veriteľov o návrhu konkurzného veriteľa musí súd skúmať „splnenie zákonných

podmienok zvolania schôdze konkurzných veriteľov, priebeh a hlasovanie konkurzných

veriteľov“, respektíve musí skúmať splnenie „podmienky prípustnosti zvolania schôdze

veriteľov, jej priebeh a hlasovanie“ [mutatis mutandis uznesenie NSSR sp. zn.

z 28. 10. 2008]...».

Sťažovateľ poukazuje tiež na právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je

bezpredmetné zrušiť uznesenie krajského súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov

z dôvodu, že sa na jeho základe už schôdza konala, a takýto postup by bol bez právneho

účinku. Sťažovateľ považuje tento právny názor za arbitrárny a ústavne neakceptovateľný

a podľa jeho názoru tieto tvrdenia „spočívajú na negovaní zmyslu a významu riadnych

aj mimoriadnych opravných prostriedkov aj proti takým nezákonným... rozhodnutiam, ktoré

už boli vykonané...“.

Tým, že najvyšší súd nezrušil napadnuté uznesenia krajského súdu z dôvodu absencie

riadneho odôvodnenia, znemožnil tým preukazovanie a uplatňovanie práv konkurzných

veriteľov, ktoré „súvisia s nezákonným konaním a rozhodovaním konkurzného súdu...“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na obsah súdneho spisu v súvislosti s pohľadávkou

Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky – Daňového úradu

(ďalej aj „daňové riaditeľstvo“), pričom uvádza:

„Súčasťou konkurzného súdneho spisu... sú okrem iného aj listiny svedčiace o tom,

že Ústredným daňovým riaditeľstvom SR − Daňovým úradom prihlásená daňová

pohľadávka u správcu vo výške 30 314 200 Sk bola jednak daňovou pohľadávkou proti

podstate (z titulu daňového nedoplatku − dlžnej dane za prevod nehnuteľností

nachádzajúcich sa v katastrálnom území , jednak bola správcom popretá (kvôli

pochybnosti daňového nedoplatku) a jednak daňový ručiteľ (Všeobecná úverová banka,

a. s.) dňa 5. 5. 2000 − na základe rozhodnutia Ústredného daňového riaditeľstva SR,

pracoviska sp. zn. IV/210/3682/2000/PN zo dňa 24. 5. 2000 − predmetnú daňovú

pohľadávku v celej jej výške (30 314 200 Sk) uhradil (vyrovnal) Daňovému úradu .

Už len preto Ústrednému daňovému riaditeľstvu SR − Daňovému úradu úplným

uhradením dňa 5. 5. 2000 zanikla celá prihlásená (hoci správcom popretá) daňová

pohľadávka proti podstate (30 314 200 Sk). Tým zároveň Ústredné daňové riaditeľstvo SR −

Daňový úrad odo dňa 5. 5. 2000 prestal byť veriteľom úpadcu...“

Uvedený právny názor podporujú podľa sťažovateľa aj ďalšie listiny, ktoré

sú v súdnom spise – žiadosť Všeobecnej úverovej banky, a. s., zo 7. júna 2000

«„o dodatočné preskúmanie – nahlásenie pohľadávky“, pričom krajský súd prípisom sp. zn.

z 26. júna 2000 uviedol, že „zákonná lehota na prihlasovanie pohľadávok

už uplynula (a jej zmeškanie nemožno odpustiť) a že ak ide o pohľadávku proti podstate

vzniknutú po vyhlásení konkurzu, tak ju možno nahlásiť priamo správcovi konkurznej

podstaty“. Okrem toho správca konkurznej podstaty vo vyjadrení a doplnení svojho

vyjadrenia v prípise z 12. apríla 2005 «upozornil konkurzný... súd... na zánik celej

prihlásene... daňovej pohľadávky jej uhradením dňa 5. 5. 2000... z uvedených dôvodov

bývalá pohľadávka... už nie je „v evidencii správcu konkurznej podstaty a konkurzného

súdu“.

Uvedeným skutočnostiam zodpovedajú v konkurznom súdnom spise (na listoch

č. 2593 až 2598) aj poznámky a škrty ručne urobené (zrejme konkurznou sudkyňou)

na zažurnalizovanom návrhu zo dňa 13. 8. 2009 (doručenom dňa 17. 8. 2009) na zvolanie

schôdze konkurzných veriteľov, pričom okrem iného už na 1. strane návrhu je ručne

preškrtnutý údajný veriteľ č. 4 „Slovenská republika v zastúpení ÚDRSR, DÚ “

s dopísanými poznámkami „240 − proti podstate“ a „478 − postúpené SK“.».

Krajský súd zaradil daňové riaditeľstvo do zoznamu veriteľov, ktorí žiadajú zvolanie

schôdze konkurzných veriteľov s percentuálnym podielom uplatnenej pohľadávky 10,17 %

zo všetkých uplatnených pohľadávok, pričom percentuálny podiel žiadateľov o zvolanie

schôdze konkurzných veriteľov bol 37,79 %. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva záver,

že „žiadatelia v súhrne nedosiahli... zákonom kogentne predpísaný (v § 10 ods. 1 ZKV)

kvalifikovaný podiel... 30 % zo všetkých konkurzných pohľadávok konkurzných veriteľov s

hlasovacím právom“.

Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne sčítal percentuálne podiely jednotlivých

konkurzných veriteľov, pričom správny súčet mal byť 37,77 %, a nie 37,79 %. Relevantné je

aj podanie správcu konkurznej podstaty označené ako „Doplnenie vyjadrenia zo dňa 12. 4.

2005 a 14. 4. 2005“, v ktorom správca konkurznej podstaty upozornil konkurzný súd, že

«celková výška evidovanej pohľadávky veriteľa „Fond národného majetku SR“ nie je „44

704 819,64 Sk“, ale je „40 387 718,44 Sk“». V zozname o prezentácii na schôdzi

konkurzných veriteľov 20. septembra 2010 je uvedený tento nesprávny údaj o výške

pohľadávky, ktorý predstavuje percentuálny podiel 14,72 %, čo nedosahuje minimálny

zákonný podiel 30 %. Namieta, že «Obdobne konkurzný súd hrubo vyhotovil aj zoznam

hlasujúcich pri zmätočnom hlasovaní na schôdzi konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010,

pretože konkurzným súdom uvedený celkový súčet prítomných hlasujúcich je ktorý vyhotovil

konkurzný súd, je taktiež zle vykonaný dokonca aj prostý matematický súčet údajných

percentuálnych podielov z jednotlivých riadkov zoznamu, ktorý podľa konkurzného súdu je

údajne 100,00 % (hoci prostý matematický súčet riadkov je až 100,71 %)... Ďalej konkurzný

súd v zozname o prezentácii na schôdzi konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010 explicitne pri

veriteľovi „ − fyzická osoba“ uviedol „nehlasoval − zást. odišla po

prezentácii“, pričom v rozpore s touto skutočnosťou konkurzný súd [v zápisnici

z pojednávania − schôdze konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010] nelegálne, nezákonne

a arbitrárne započítal veriteľa „ , fyzická osoba“ do celkových výsledkov

hlasovania prítomných...».

Sťažovateľ v tejto súvislosti vytýka najvyššiemu súdu, že uvedené skutočnosti

nezohľadnil a svojím uznesením nenapravil, čím toto uznesenie je arbitrárne a ústavne

neudržateľné.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu

podľa a základného práva podľa listiny z dôvodu,

že v prvom konaní o odvolaní rozhodoval senát „1 Obo“ a v druhom konaní o odvolaní

rozhodoval senát „3 Obo“. Podľa sťažovateľa mala byť vec „pridelená buď senátu

1 Obo, ktorý vykonával prvotné odvolacie konanie..., prípadne by vec mala byť pridelená

senátu 3 Obo na princípe náhodného výberu s pomocou automatizovaných prostriedkov...

V súdnom spise sa však nenachádza výtlačok (počítačový výstup), ktorý by preukazoval

pridelenie veci na nové (druhé) odvolacie konanie a rozhodovanie senátu 3 Obo na

princípe náhodného výberu s pomocou automatizovaných prostriedkov.“.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„... Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 48 ods. 2

a a podľa v spojení s

a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň práva... podľa čl. 6 ods. 1

v spojení s čl. 13 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych

a politických právach... porušil Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom pri

konaní a uznesením sp. zn. a zo dňa 29. 11. 2012...

... Základné právo sťažovateľa... podľa

a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach... porušil Najvyšší

súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. a zo dňa

29. 11. 2012...

... Základné právo sťažovateľa... podľa v spojení s

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd... a... práva... podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach... porušil konkurzný Krajský

súd v Bratislave uznesením sp. zn. zo dňa 20. 9. 2010...

... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

a z 29. 11. 2012... zrušuje aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 20. 9. 2010 a tiež zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo dňa 16. 8. 2010... vec vracia Krajskému súdu v Bratislave

na ďalšie konanie.

... priznáva (sťažovateľovi, pozn.)... náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

nálezu vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu...“

V súvislosti s návrhom na zrušenie napadnutých uznesení krajského súdu sťažovateľ

argumentuje právnymi závermi ústavného súdu, ktoré ústavný súd už vyslovil v náleze

sp. zn. .

Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52

ods. 2 o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) tak, aby rozhodol o «odklade vykonateľnosti

uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. a zo dňa 29. 11. 2012

a zároveň aj o odklade vykonateľnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

zo dňa 20. 9. 2010, a to vzhľadom na preukázateľné skutočnosti a fakty

o negatívnom pôsobení... nového správcu ...

Nový správca... predložil konkurznému Krajskému súdu v Bratislave list zo dňa

26. 10. 2012... označený ako „Priebežná správa o stave konkurzu“..., ktorým na úkor

väčšiny konkurzných veriteľov a na prospech vyvolených veriteľov navrhuje mimoriadne

závažné úkony v rámci konkurzu na majetok úpadcu...

1. Nový správca... sa aktívne − avšak v rozpore so zákonnými pravidlami o súpise

konkurznej podstaty a o postupe pri uplatňovaní nárokov na vylúčenie veci z konkurznej

podstaty (§ 19 ZKV) − usiluje vylúčiť z konkurznej podstaty hodnotný a speňažiteľný

hnuteľný majetok (vrátane technologických zariadení) , ktorý

bol pôvodným správcom... zaradený a zapísaný do súpisu konkurznej podstaty úpadcu

.

2. Nový správca... navrhol konkurznému súdu zrušiť konkurz na majetok úpadcu

podľa ustanovení § 44 ods. 1 písm. a) a d) ZKV, pretože majetok konkurznej

podstaty vraj nepostačuje ani na úhradu výdavkov a odmeny správcu (prirodzene až po

novým správcom navrhnutom vylúčení hnuteľného majetku z konkurznej podstaty). Pritom

zrušenie konkurzu by v konečnom dôsledku okrem iného viedlo pre zánik úpadcu aj k

zastaveniu incidenčných súdnych konaní vedených proti dlžníkom úpadcu, a to nejakou

zhodou okolností aj proti takým dlžníkom úpadcu a zároveň veriteľom úpadcu, ktorí

dopomohli novému správcovi k jeho nelegálnemu navrhnutiu a ustanoveniu práve

do funkcie nového správcu.

Pre úplnosť možno uviesť, že súčasťou konkurzného spisu sú aj podania (sťažnosti)

viacerých tzv. malých konkurzných veriteľov, ktorí sa svojimi podaniami obrátili

na dohliadajúci konkurzný súd (konkurznú sudkyňu) so sťažnosťou na nového správcu

okrem iného aj preto, lebo nový správca neplní uznesenie

veriteľského výboru č. 4 zo dňa 23. 6. 2010 (nepokračuje v spore na prospech konkurznej

podstaty o neplatnosť právnych úkonov týkajúcich sa okrem iného aj hnuteľného

majetku)...».

Sťažovateľ podaním z 31. mája 2013 doručeným ústavnému súdu 6. júna 2013

navrhuje, aby ústavný súd spojil konanie o jeho sťažnosti doručenej mu 16. marca 2013

s konaním o sťažnosti – odvolaného správcu úpadcu – doručenej

mu 18. marca 2013, keďže „predmet sťažnosti sťažovateľa... a taktiež predmet sťažnosti

iného sťažovateľa [ ] je podľa všetkého vo svojej podstate rovnaký

(v oboch sťažnostiach ide o to isté konanie a rozhodovanie všeobecných súdov, respektíve

Najvyššieho súdu SR)...“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 1. júla 2014 prijal na ďalšie

konanie sťažnosť podľa v časti, v ktorej sťažovateľ

namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1

a 2 v spojení s , podľa , a a 2

listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného

paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho uznesením z 29. novembra 2012.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a podpredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku najvyššieho súdu zároveň

vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s upustil

od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadril

v prípise č. k. (Nobs 69/2014) z 13. októbra 2014, v ktorom poukázal

na odôvodnenie napadnutého uznesenia. Uviedol, že schôdza konkurzných veriteľov

20. septembra 2010 bola zvolaná, „čo je nezvratný fakt a skutočnosť, že schôdza

konkurzných veriteľov sa konala preukazuje odvolaním napadnuté uznesenie. Nezvratnosť

tohto stavu zmeniť nemohlo ani zrušujúce uznesenie o zvolaní schôdze konkurzných

veriteľov. Dôvody uvádzané v odvolaní /list v spise č. 2850/ ohľadne prípustnosti odvolania

voči takémuto uzneseniu, sú pre posúdenie jeho správnosti z hľadiska zvolania schôdze

konkurzných veriteľov právne irelevantné, s dôrazom na skutočnosť, že odvolacie dôvody

už boli skúmané Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tiež Ústavným súdom Slovenskej

republiky.“.

Vo svojom vyjadrení poukázal tiež na rozpor výroku napadnutého uznesenia s jeho

odôvodnením. V tejto súvislosti tiež uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky chybný výrok uznesenia Krajského súdu

v Bratislave z 20. septembra 2010, označil za formálny, pokiaľ existoval dôvod

na ustanovenie nového správcu, nakoľko v takomto prípade funkcia dovtedy ustanoveného

správcu konkurznej podstaty zanikla zo zákona. Najvyšší súd zároveň

považoval za potrebné uviesť, že bol v čase vydania sťažnosťou

napadnutého uznesenia zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý.“

K tomu, či schôdza konkurzných veriteľov bola uznášaniaschopná, predseda

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol:

«Zo zápisnice z pojednávania schôdze konkurzných veriteľov z 20. septembra 2010

je zrejmé, že konajúca sudkyňa sa v intenciách ustanovenia § 10 ods. 1 ZKV s touto

zákonom stanovenou podmienkou zaoberala, keď konštatovala, že schôdza konkurzných

veriteľov bola uznášania schopná, nakoľko sa jej zúčastnila 50,19 % prítomných veriteľov

počítaných podľa prihlásených pohľadávok. Zo zápisnice schôdze konkurzných veriteľov

nebolo sporné, že za bod programu „Ustanovenie nového správcu“ hlasovalo 97,52 %

s celkovou sumou 97,52 % pohľadávok veriteľov zúčastnených na pojednávaní s celkovou

sumou 107 949 402,62 Sk, že proti nehlasoval nikto a zdržal sa jeden veriteľ

s celkovou sumou 2 742 845 Sk, čo predstavovalo 2,48 %. Najvyšší súd dodal, že ani

z jedného odvolania nebolo zrejmé, že by bolo nimi preukázané, že veritelia, ktorí návrh

na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov podali a hlasovali, nespĺňali podmienku

percentuálneho podielu podľa § 10 ods. 1 ZKV, nakoľko ničím nepreukázali,

že percentuálny podiel pohľadávok, tých ktorí o zvolanie schôdze konkurzných veriteľov

požiadali, títo nemali. Odvolatelia nepreukázali ani, že schôdza konkurzných veriteľov

nebola uznášania schopná, tak ako sa to uvádza v príslušnom uznesení.»

Vo svojom vyjadrení predseda obchodnoprávneho kolégia ďalej uviedol:

„... sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje súladné

odôvodnenie s konštantnou judikatúrou súdov, rešpektujúc Nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 21. júna 2012, č. k. , čo je zrejmé z jeho

odôvodnenia. Najvyšší súd v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Bratislave

zo 16. augusta 2010, č. k. 2838 zdôraznil, že uskutočnenú schôdzu veriteľov

nie je možné zvrátiť a prípadné zrušenie napadnutého uznesenia sa v čase vydania

rozhodnutia minulo právneho účinku s akcentom na skutočnosť, že odvolacie dôvody už boli

skúmané Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tiež Ústavným súdom Slovenskej

republiky. Pri rozhodnutí o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave

z 20. septembra 2010, č. k. 2915 bola relevantná skutočnosť, že funkcia

správcu konkurznej podstaty zaniká na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov,

priamo zo zákona a nie rozhodnutím súdu. Týmto postupom najvyššieho súdu nemohlo

nastať odmietnutie spravodlivosti a porušenie ústavnoprávne a medzinárodnoprávne

garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľa.“

K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd na prerokovanie odvolania nenariadil

pojednávanie a že týmto postupom nedal možnosť sťažovateľovi vyjadriť sa k novej

skutočnosti – k vyčiarknutiu odvolaného správcu zo zoznamu správcov, predseda

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol:

„Keďže z obsahu spisu a nevyplýva, že by došlo

k situáciám podľa ust. , ako aj že by boli dané dôvody pre nariadenia

pojednávania podľa ust. (odvolací súd nepovažoval za potrebné

dokazovanie doplňovať ani zopakovať, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ust. § 115a

bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý

verejný záujem), najvyšší súd v súlade s ustanovením rozhodol

o odvolaní konkurzného veriteľa ,

(sťažovateľa) a o odvolaní správcu konkurznej podstaty ,

bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na Dohovor

o ľudských právach a základných slobodách, ktorý Dohovor nevyžaduje a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Najvyšší súd zároveň poukazuje na to,

že zoznam správcov konkurzných podstát vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky a je verejne prístupný. Konštatovaním, že bol v čase vydania

rozhodnutia najvyššieho súdu už zo zoznamu správcov vyčiarknutý, odvolací súd poukázal

na skutočnosť známu z činnosti súdu zistenú pri vydaní rozhodnutia, ktorú skutočnosť podľa

dokazovať netreba a zaujatie stanoviska sťažovateľa k tejto skutočnosti je bez

právnej relevancie. Najvyšší súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že sťažovateľ

nebol postupom odvolacieho súdu (najvyššieho súdu), vylúčený z realizácie procesných

práv daných .“

K námietke sťažovateľa o porušení základného práva na zákonného sudcu predseda

obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol:

„K tejto námietke najvyšší súd poukazuje na Opatrenie č. 3 z 23. júla 2012,

Spr 661/2012, ktorým sa menil a dopĺňal Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky na rok 2012 a ktoré bolo vydané z dôvodu odvolania

z funkcie sudcu, ktorému pôvodná vec pod sp. zn. napadla 24. septembra

2010 a vec sp. zn. napadla 28. októbra 2010. Odvolanie sťažovateľa

a správcu konkurznej podstaty , v predmetnej veci napadlo na najvyšší

súd 07. septembra 2012 a vec bola pridelená v súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky a zákonom, senátu 3 Obo.“

Na tomto základe sa predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu

domnieva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu

predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v podaní zo 14. novembra 2014,

v ktorom uviedol:

«Aj z vyjadrenia Najvyššieho súdu SR z 13. 10. 2014 je zjavné, že Najvyšší súd SR sa

naďalej úporne snaží dodatočne „konvalidovať“ (či kvázikonvalidovať) arbitrárnu

zmätočnosť (principiálne chybných a ústavne nekonformných) postupov a rozhodnutí

konkurzného súdu [prvostupňových uznesení konkurzného Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 16. 8. 2010 a sp. zn. 2915 z 20. 9. 2010]

bagatelizovaním nedostatkov v postupe a rozhodnutiach konkurzného súdu a zároveň

uvádzaním či opakovaním takých nových argumentov, úvah, dôvodov a údajných

skutkových zistení, ktoré absentujú v rozhodnutiach konkurzného súdu.

Pre úplnosť taktiež možno spomenúť, že Najvyšší súd SR aj vo vyjadrení

z 13. 10. 2014 naďalej zavádzajúco uvádza, že pôvodný správca „

je toho času už zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý“. Pritom však

Najvyšší súd SR zamlčal, či podľa tvrdení najvyššieho súdu ide o „nový zoznam správcov“

alebo „starý zoznam správcov“, hoci osoby zapísané do starého zoznamu správcov naďalej

môžu (podľa ) vykonávať správcovskú činnosť vo veciach podľa

zákona o konkurze a vyrovnaní ( v znení neskorších predpisov),

medzi ktoré patrí aj konkurz na majetok úpadcu .

Najvyšší súd SR dokonca (ani vo vyjadrení z 13. 10. 2014) naďalej reálne

nerešpektuje zistenia a právne názory Ústavného súdu SR vyslovené v náleze sp. zn.

z 21. 6. 2012, pričom taktiež nerešpektuje zistenia a právne názory

ústavného súdu o zmätočnosti rozhodnutí konkurzného súdu vyslovené na stranách 23 až 25

uvedeného nálezu ústavného súdu...

V súvislosti so zmätočnosťou rozhodnutí konkurzného súdu treba poukázať

aj na skutočnosť, že Najvyšší súd SR pri konaní a rozhodovaní o ústavne nekonformnom

novom (druhom) odvolacom uznesení NR SR sp. zn. a

z 29. 11. 2012 nerešpektoval ani relevantnú konštantnú súdnu judikatúru. Pritom Najvyšší

súd SR dokonca nerešpektoval ani len svoju vlastnú judikatúru (uvedenú aj v sťažovateľovej

sťažnosti zo 16. 3. 2013), podľa ktorej vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá

svoje právne opodstatnenie a takéto rozhodnutie je vždy nevyhnuté zrušiť najmä z hľadiska

zaručeného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie [mutatis

mutandis napríklad uznesenia NS SR sp. zn. z 29. 10. 2010, sp. zn.

z 11. 4. 2011, sp. zn. z 30. 8. 2010, sp. zn.

z 29. 9. 2011]. Taktiež Ústavný súd SR (aj Najvyšší súd SR) konštantne judikuje, že

požiadavky na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu nevyhnutne

predpokladajú súlad jeho výroku a odôvodnenia, pričom nie je ústavne akceptovateľným

rozhodnutie všeobecného súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení. Také

rozhodnutie je pre jeho adresáta nezrozumiteľné a nemôže mu dať potrebné odpovede

na všetky základné otázky súvisiace s poskytovanou súdnou ochranou [mutatis mutandis

napríklad nález ÚS SR sp. zn. 52 z 21. 2. 2012].»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a a 2 a porušenie , základných práv podľa

ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl.

14 ods. 1 medzinárodného paktu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho

uznesením z 29. novembra 2012.

Základom argumentácie sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd

riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie,

nerešpektoval právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze

č. k. z 21. júna 2012,

odstraňuje nedostatky napadnutých uznesení krajského súdu zo 16. augusta 2010

a z 20. septembra 2010 a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, spôsobom, ktorý

je v rozpore s právnym posúdením a postupom v obdobných veciach, o ktorých rozhodoval

najvyšší súd,

z uvedených dôvodov postupoval spôsobom, ktorý predstavuje odmietnutie

spravodlivosti.

Uvedenú argumentáciu sťažovateľ odôvodňuje podrobnejšie, pričom uvádza tieto

skutočnosti:

V súvislosti s návrhom na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov a s návrhom na

schválenie ustanovenia nového správcu – najvyšší súd mal vychádzať z existencie

kvalifikovaného podielu pohľadávok pri oboch návrhoch. Splnenie tejto zákonnej

podmienky nepreukazoval, len ho nekriticky prevzal. Za tejto procesnej situácie najvyšší

súd sťažovateľovi vytýkal, že dostatočne nepreukázal nekvalifikovanú veľkosť

percentuálneho podielu pohľadávok.

Vzhľadom na dôvody, ktoré najvyšší súd uvádza v odôvodnení svojho uznesenia,

ktoré podľa sťažovateľa predstavujú nové argumenty a skutkové zistenia, mal najvyšší

súd na prerokovanie odvolaní nariadiť pojednávanie a dať tak účastníkom možnosť

sa k nim vyjadriť.

Sťažovateľ ďalej poukazuje na

pohľadávku Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond

národného majetku“) a preukazuje, že tento veriteľ nebol oprávnený podať návrh

na ustanovenie nového správcu podľa o konkurze

a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), a tiež na

pohľadávku Daňového úradu , ktorý prestal byť veriteľom 5. mája 2000.

Návrh na zvolanie schôdze mali podať veritelia s podielom 37,79 %, medzi ktorých

bol podľa sťažovateľa neoprávnene zaradený aj Daňový úrad s podielom 10,17 %,

čím nebola splnená podmienka percentuálneho podielu podľa § 10 ods. 1 zákona

o konkurze;

na vyhodnotenie prejavu vôle veriteľa (v zastúpení, pozn.),

ktorého pohľadávka bola zaradená do kvóra, mal sa zdržať hlasovania, hoci sa jeho zástupca

schôdze nezúčastnil.

Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ odôvodňuje tým,

že vo veci rozhodoval senát „3 Obo“, hoci mal rozhodovať senát „1 Obo“.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa ,

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1

medzinárodného paktu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.

Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým

a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo

o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ) (, , , ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v (,

, , ).

Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto

v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej

ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť

toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (, , II.

ÚS 249/2011, ).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a

) (, , , ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v

konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis II.

ÚS 1/95, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie

podľa a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa

ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však

neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.

Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1

dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom

na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9.

12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na

každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a

nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2

(ďalej aj „OSP“) a použije sa na odôvodnenie uznesenia

(, ), táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v rozsahu,

v akom tento zákon neustanovuje inak ( ).

Odlišnú úpravu k pre odvolacie konanie obsahuje

, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda

nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale

iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo

sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v

odvolacom konaní. Uvedené ustanovenie zamedzuje, aby v

odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu dochádzalo k zbytočnému kopírovaniu obsahu

podaní a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a

umožňuje, aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom

odbornej literatúry a judikatúry ().

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým potvrdil uznesenia

krajského súdu zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vymedzil predmet odvolacieho

konania, poukázal na obsah odvolaní sťažovateľa, ako aj odvolaného správcu a tiež na nález

ústavného súdu sp. zn. z 21. júna 2012. K uzneseniu krajského súdu

zo 16. augusta 2010 o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov najvyšší súd uviedol:

„Na základe obsahu odvolaní s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky zo dňa 21. 06. 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky pri

prejednaní odvolaní proti citovaným uzneseniam podľa ustanovenia § 212 ods. 1,

bez nariadenia pojednávania podľa dospel k záveru, že v odvolacom

konaní uznesenie č. k. zo dňa 06. 08. 2010, ktorým Krajský súd

v Bratislave rozhodol tak, že súd zvolal schôdzu konkurzných veriteľov s programom

vo výroku uvedeným v návrhu odvolateľov, napadnuté uznesenia zrušiť, vyhovieť

nie je možné.

Jednoznačným faktom je, že na základe tohto uznesenia sa schôdza konkurzných

veriteľov dňa 20. 09. 2010 konala, o čom svedčí zápisnica o pojednávaní /list

v spise 2864/, a preto zrušené uznesenie o zvolaní konkurzných veriteľov, na základe

ktorého zvolania, sa schôdza konkurzných veriteľov, už konala, je bezpredmetné a takéto

zrušenie napadnutého uznesenia sa už minulo právnemu účinku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu odvolanie konkurzného

veriteľa, ako aj odvolanie správcu konkurznej podstaty označil za právne

nedôvodné a s poukazom na ustanovenie napadnuté uznesenie potvrdzuje.

Fakt, že schôdza konkurzných veriteľov zvolaná bola je nezvratný ako aj skutočnosť,

že schôdza konkurzných veriteľov sa na základe tohto uznesenia konala. Nezvratnosť tohto

stavu zmeniť nemôže ani zrušujúce uznesenie o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov.

Dôvody uvádzané v odvolaní /list v spise č. 2850/ ohľadne prípustnosti odvolania voči

takémuto uzneseniu sú pre posúdenie jeho správnosti z hľadiska zvolania schôdze

konkurzných veriteľov taktiež právne irelevantné, tobôž aj z dôvodu, že odvolacie dôvody

už boli skúmané Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tiež Ústavným súdom Slovenskej

republiky.“

Následne najvyšší súd uvádza svoje právne závery týkajúce sa uznesenia krajského

súdu z 20. septembra 2010:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky pri prejednaní uznesenia Krajského súdu

v Bratislave č. k. zo dňa 20. 09. 2010 podľa ustanovenia § 212 ods. 1

bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia , dospel

k záveru, že Krajský súd v Bratislave pochybil, keď vo výroku napadnutého uznesenia

uviedol, že súd zbavuje funkcie správcu konkurznej podstaty, nakoľko

o jeho výmene za nového správcu rozhodoval na základe rozhodnutia schôdze konkurzných

veriteľov, v ktorom prípade konkurzný súd správcu konkurznej podstaty jeho funkcie

nezbavuje podľa ustanovenia § 8 ods. 5 ZKV, ale funkcia správcu konkurznej podstaty

zaniká na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, teda zo zákona. Z uvedených

dôvodov Krajský súd v Bratislave neúčelne v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval

ustanovenie § 8 ods. 5 ZKV, s použitím ktorého sa v podstate ani v odôvodnení v jeho

zmysle ani nezaoberal. I keď je pravdou, že ide o chybný výrok napadnutého uznesenia,

ktorý v konečnom dôsledku ani nezodpovedá odôvodneniu napadnutého uznesenia Najvyšší

súd Slovenskej republiky tento nedostatok označuje za formálny, pokiaľ existoval dôvod

na ustanovenie nového správcu, nakoľko v takomto prípade funkcia dovtedy ustanoveného

správcu konkurznej podstaty zanikla zo zákona. I keď iba okrajovo ale

aj tak Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že

je toho času už zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý.“

Najvyšší súd ako súd odvolací sa vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa

a uviedol argumentáciu, v ktorej hodnotil, či schôdza konkurzných veriteľov bola oprávnená

ustanoviť nového správcu, t. j. hodnotil, či schôdza bola uznášaniaschopná:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky pre posúdenie dôvodnosti odvolaní proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 2915 považuje za dôležité

zistenie, či schôdza konkurzných veriteľov, ktorá sa konala dňa 20. 09. 2010 bola

oprávnená prijať rozhodnutie, teda či veritelia, ktoré rozhodnutie prijali, boli s poukazom

na ustanovenie § 10 ods. 1 ZKV o ustanovení nového správcu oprávnení rozhodovať, t. j.

či bola splnená zákonom stanovená podmienka v ustanovení § 10 ods. 1 UKV. Zo zápisnice

z pojednávania schôdze konkurzných veriteľov zo dňa 20. 09. 2010 je zrejmé, že konajúca

sudkyňa sa v intenciách ustanovenia § 10 ods. 1 ZKV s touto zákonom stanovenou

podmienkou, zaoberala, keď konštatovala, že schôdza konkurzných veriteľov bola uznášania

schopná, nakoľko sa jej zúčastnila 50,19 % prítomných veriteľov počítaných podľa

prihlásených pohľadávok. Zo zápisnice schôdze konkurzných veriteľov nie je sporné, že za

bod programu ustanovenie nového správcu hlasovalo 97,52 % s celkovou sumou 97,52 %

pohľadávok veriteľov zúčastnených na pojednávaní s celkovou sumou 107 949 402,62 Sk,

že proti nehlasoval nikto a zdržal sa jeden veriteľ s celkovou sumou

2 742 845 Sk, čo predstavovalo 2,48 %. Dôvod uvádzaný v odvolaniach, že keďže

pohľadávka konkurzného veriteľa Daňový úrad a následne časť pohľadávky

veriteľa , ktorá bola postúpená na

Daňovým úradom zanikla na základe rozhodnutia

incidenčného konania zanikla, je pre posúdenie splnenia zákonnom stanovenej podmienkou

v § 10 ods. 1 ZKV právne bezvýznamný, vzhľadom na skutočnosť, že z odvolaní správcu

konkurznej podstaty ako aj z odvolania konkurzného veriteľa nie je zrejmé, že podmienka

stanovená v § 10 ods. 1 ZKV splnená nebola. Ani z jedného odvolania nie je zrejmé, že by

bolo nimi preukázané, že veritelia, ktorí návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov

podali a hlasovali, nespĺňali podmienku percentuálneho podielu podľa § 10 ods. 1 ZKV,

nakoľko ničím nepreukázali, že percentuálny podiel pohľadávok, tých ktorí o zvolanie

schôdze konkurzných veriteľov požiadali, títo nemali. Odvolatelia nepreukázali ani, že

schôdza konkurzných veriteľov nebola uznášania schopná, tak ako sa to uvádza v

napadnutom uznesení. Aj pokiaľ by bolo pravdou, že už v čase konania schôdze

konkurzných veriteľov bolo v incidenčnom konaní vo veci Daňového úradu rozhodnuté, tak

ako tvrdí konkurzný veriteľ v jeho odvolaní, z odvolaní nie je zrejmé, že

podiel Daňového úradu prihlásených pohľadávok bol taký vysoký, že mohol znížiť zákonom

stanovený percentuálny podiel v ustanovení § 10 ods. 1 ZKV pod hranicu 30%. Ostatné

dôvody uvádzané v odvolaniach v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 21. 06. 2011, ktorým boli rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zrušené, Najvyšší súd Slovenskej republiky v novom konaní pre posúdenie

dôvodnosti odvolaní označuje za právne bezpredmetné a iba za dôvody, ktoré maria účel

konkurzu a znemožňujú jeho ukončenie, čo je v hlbokom rozpore s cieľom konkurzného

konania, v tomto prípade vedenom už vyše desať rokov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného, napadnuté uznesenia

v zmysle ustanovenia potvrdzuje.“

Podľa odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Predpokladom toho, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, je to,

aby toto rozhodnutie bolo vo výroku vecne správne. Vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje

obsah rozhodnutia vo veci samej (porovnaj ), t. j. autoritatívne a záväzne

vyslovuje svoj postoj k otázke, ktorá tvorila predmet konania. Vecnú správnosť výroku

rozhodnutia možno posúdiť v zásade len vo väzbe na odôvodnenie, v ktorom súd opíše

rozhodujúce a relevantné skutkové zistenia a následne právne posúdi tento skutkový stav

(porovnaj , ).

V prerokúvanom prípade najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol

právny záver, že krajský súd „pochybil, keď vo výroku napadnutého uznesenia uviedol,

že súd zbavuje funkcie správcu konkurznej podstaty, nakoľko o jeho

výmene za nového správcu rozhodoval na základe rozhodnutie schôdze konkurzných

veriteľov, v ktorom prípade konkurzný súd správcu konkurznej podstaty jeho funkcie

nezbavuje podľa ustanovenia § 8 ods. 5 ZKV, ale funkcia správcu konkurznej podstaty

zaniká na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, teda zo zákona“. Vo vzťahu

k tomuto právnemu záveru následne najvyšší súd uviedol, že „je pravdou, že ide o chybný

výrok napadnutého uznesenia, ktorý v konečnom dôsledku ani nezodpovedá odôvodneniu

napadnutého uznesenia... tento nedostatok označuje za formálny, pokiaľ existoval dôvod

na ustanovenie nového správcu, nakoľko v takom prípade funkcia dovtedy ustanoveného

správcu konkurznej podstaty zanikla zo zákona“.

Uvedený právny záver považuje ústavný súd za arbitrárny a ústavne neudržateľný,

pretože najvyšší súd ako odvolací súd aplikáciou potvrdil napadnuté

uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010 ako vecne správne, hoci konštatuje, že toto

uznesenie nie je vo výroku vecne správne. Konštatuje tiež, že výrok je v rozpore

s odôvodnením, tento rozpor však považuje za formálny, pretože mal existovať zákonný

dôvod na ustanovenie nového správcu. Následne dopĺňa odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajského súdu v tom smere, či schôdza konkurzných veriteľov bola oprávnená

ustanoviť nového správcu, teda v smere, ktorý je zjavne v rozpore s výrokom napadnutého

uznesenia krajského súdu.

Podľa § 8 ods. 5 zákona o konkurze z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcu

zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadne

svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie,

ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe

rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom

rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením

na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému

správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku.

V súvislosti s týmto ustanovením zákona o konkurze ústavný súd v náleze sp. zn.

z 21. júna 2012 uviedol, že citované ustanovenie aj napriek svojej

legislatívne zložitej konštrukcii dôsledne rozlišuje v otázke ustanovenia správcu

kompetenciu súdu a kompetenciu schôdze konkurzných veriteľov. Prvé tri vety citovaného

ustanovenia definujú prípady, kedy o odvolaní a ustanovení nového správcu rozhoduje

výlučne súd, a to buď na návrh správcu, resp. bez návrhu, pre ktoré predpokladá existenciu

dôležitých dôvodov. Vo štvrtej vete sú právomoci týkajúce sa ustanovenia nového správcu

rozdelené medzi schôdzu konkurzných veriteľov a súd. V tomto prípade súd nerozhoduje

o zbavení správcu funkcie, pretože k zániku funkcie doterajšieho správcu dochádza ex lege

rozhodnutím schôdze veriteľov, pre ktoré rozhodnutie zákon žiadne dôvody nestanovuje.

Súd je následne povinný ustanoviť nového správcu uznesením priamo na schôdzi

konkurzných veriteľov (pozri stanovisko obchodného kolégia najvyššieho súdu sp. zn.

Obpj 7/2005 zo 16. decembra 2005).

Rozpor výroku a odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010

spočíva v tom, že výrok vyjadruje uplatnenie výlučnej právomoci konkurzného súdu

odvolať a ustanoviť správcu konkurznej podstaty. Odôvodnenie odkazuje na realizáciu

delenej právomoci medzi schôdzou konkurzných veriteľov a konkurzným súdom. Výrok

a odôvodnenie napadnutého uznesenia takto odkazujú na situácie, ktoré majú odlišný

skutkový a právny základ, preto výrok napadnutého uznesenia krajského súdu nemôže byť

základom pre predmetné odôvodnenie napadnutého uznesenia. Tento rozpor nemožno

považovať za formálny. Za formálny rozpor výroku a odôvodnenia by eventuálne bolo

možné považovať napr. zjavnú chybu v písaní a počítaní vo výroku, ktorý má zhodný

skutkový a právny základ ako príslušné odôvodnenie. O takú situáciu v tomto prípade však

nejde.

Na tomto základe dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd aplikoval

arbitrárne, pretože prekročil vymedzený rozsah uvedeného ustanovenia a potvrdil napadnuté

uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010 napriek právnemu záveru, že výrok tohto

uznesenia nie je vecne správny. Týmto postupom sa najvyšší súd dôsledne neriadil právnym

názorom, ktorý vyslovil ústavný súd v náleze sp. zn. z 21. júna 2012,

v ktorom poukázal na to, aká je povaha rozporu medzi výrokom a odôvodnením

napadnutého uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010.

K námietke sťažovateľa o tom, či schôdza konkurzných veriteľov, ktorá sa konala

20. septembra 2010 bola uznášaniaschopná, tiež k námietke týkajúcej sa percentuálneho

podielu pohľadávky fondu národného majetku, a tak aj oprávnenia podať návrh

na schválenie nového správcu a k námietke týkajúcej sa existencie pohľadávky

Daňového úradu a vyhodnotenia, či veriteľ sa relevantne zúčastnil

schôdze konkurzných veriteľov, je potrebné uviesť, že tieto námietky sa javia byť relevantné

pre posúdenie zákonnosti zvolania schôdze konkurzných veriteľov

a jej uznášaniaschopnosti. Rovnako tak sa javia byť relevantné vo vzťahu k posúdeniu toho,

či návrh na schválenie nového správcu podala oprávnená osoba.

Zákon o konkurze vyžaduje kvalifikované podiely pohľadávok veriteľov

pre jednotlivé procesné úkony a rozhodnutia v konkurznom konaní, splnenie týchto

zákonných podmienok je nevyhnutným predpokladom pre riadny priebeh konkurzného

konania. V konkurznom konaní ide o kolektívne a v zásade pomerné uspokojenie

pohľadávok prihlásených veriteľmi. Právny dôvod pohľadávok, ich výška je rôzna, rovnako

tak aj záujmy jednotlivých veriteľov v konkurznom konaní nie sú zhodné. Aj z týchto

dôvodov je zákonom ustanovený kritický percentuálny podiel pohľadávok jednotlivých

veriteľov, ktorý je podmienkou možnosti ovplyvniť konkrétny priebeh konkurzného

konania, uskutočňovať zmeny správcu a prijímať rozhodnutia, ktoré budú záväzné

aj pre tých veriteľov, ktorí nehlasovali, prípadne hlasovali proti.

Je povinnosťou konkurzného súdu dohliadať na riadny priebeh konkurzného konania,

ktorého súčasťou je aj povinnosť skúmať splnenie podmienky kvalifikovaného podielu

pohľadávok potrebného na vykonanie jednotlivých procesných úkonov, pričom skúmanie

práve týchto podmienok vzhľadom na povahu konkurzného konania je potrebné považovať

za esenciálne. Nie je povinnosťou veriteľa ako jedného z účastníkov konkurzného konania

preukazovať to, že tieto podmienky neboli splnené. V závislosti od ďalšieho postupu

najvyššieho súdu bude potrebné, aby sa najvyšší súd alebo krajský súd ako konkurzný súd

s uvedenými námietkami sťažovateľa vysporiadal tak, aby bolo zrejmé, či boli splnené

zákonné podmienky na vykonanie schôdze konkurzných veriteľov, na vykonanie

kvalifikovaných návrhov na tejto schôdzi a tiež na rozhodovanie na schôdzi konkurzných

veriteľov. Uvedené skutkové a právne skutočnosti nemôžu byť základom odôvodnenia

aktuálneho výroku napadnutého uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010, a to ani

v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 29. novembra 2012,

ktoré ho v uvedených smeroch dopĺňa, preto ústavný súd neskúmal ústavnú udržateľnosť

týchto záverov najvyššieho súdu a krajského súdu aj z toho hľadiska, či nie sú arbitrárne

alebo zjavne neodôvodnené.

Právny záver najvyššieho súdu týkajúci sa uznesenia krajského súdu zo 6. augusta

2010, ktorým krajský súd zvolal schôdzu konkurzných veriteľov, o tom, že „zrušenie

napadnutého uznesenia sa už minulo právnemu účinku“, považuje ústavný súd za ústavne

udržateľný. Prípadné zrušenie uznesenia o zvolaní schôdze, ktorá sa už uskutočnila,

by nemalo žiaden reálny dosah na právne postavenie účastníkov konkurzného konania.

V uvedenej procesnej situácii je ale relevantné skúmať právne účinky schôdze konkurzných

veriteľov, ktorá sa konala 20. septembra 2010 – t. j. rozhodnutia, ktoré uvedená schôdza

uskutočnila – predovšetkým ustanovenie nového správcu. Ústavná akceptovateľnosť týchto

účinkov bude závislá aj od posúdenia zákonnosti podania návrhu na zvolanie schôdze,

návrhu na ustanovenie nového správcu a uznášaniaschopnosti tejto schôdze.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd postupom v konaní vedenom

pod sp. zn. , a jeho uznesením z 29. novembra 2012

v rozsahu, v ktorom potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010,

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa v spojení

s porušením , základné právo podľa listiny, ako aj právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 14 ods. 1

medzinárodného paktu (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd vzhľadom na skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru o porušení

základného práva podľa a listiny, ako aj práv podľa

ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, neskúmal opodstatnenosť

namietaného porušenia základného práva podľa a podľa

listiny, ktorého porušenie namietal sťažovateľ v súvislosti so závermi najvyššieho súdu

o tom, že nepreukázal splnenie zákonných podmienok podania návrhu na zvolanie

schôdze konkurzných veriteľov, na ustanovenie nového správcu a tiež podmienok

uznášaniaschopnosti tejto schôdze. Obdobne ústavný súd neskúmal namietané porušenie

základného práva podľa a podľa listiny, ktoré sťažovateľ

odvodzoval od toho, že najvyšší súd nenariadil pojednávanie, hoci potvrdil napadnuté

uznesenia krajského súdu z iného právneho dôvodu a na základe nových skutočností

aj z dôvodu, že vo veci bude opäť rozhodovať najvyšší súd.

Ústavný súd neskúmal opodstatnenosť sťažovateľom namietaného porušenia práva

podľa čl. 13 dohovoru, pretože po zrušení uznesenia z 29. novembra 2012 bude najvyšší súd

povinný preskúmať odôvodnenosť odvolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu

z 20. septembra 2010, čím vznikne priestor na realizáciu účinného prostriedku nápravy

v zmysle uvedeného článku dohovoru.

Podaním doručeným ústavnému súdu 6. júna 2013 sťažovateľ žiadal spojiť konanie

o jeho sťažnosti na spoločné konanie s konaním ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa

vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. . O tomto

návrhu ústavný súd nerozhodoval z dôvodu, že predmetná sťažnosť bola

uznesením ústavného súdu sp. zn. z 9. júla 2014 odmietnutá ako

neprípustná.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa

a podľa listiny

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)

výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie veci

zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok

spravodlivého procesu ().

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 18 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov,

z ktorých jeden je predsedom senátu.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod č. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o

prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a

rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu, ktorý bol v

určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa

osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci

týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce,

ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcu

možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia

nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

().

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že v prerokúvanej veci mal rozhodovať senát „1

Obo“, a nie senát „3 Obo“.

Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení z 13. októbra

2014 uviedol, že konanie o odvolaní sťažovateľa, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu

24. septembra 2010, bolo vedené pod sp. zn. a konanie o odvolaní

, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 28. októbra 2010, bolo vedené

pod sp. zn. . V oboch prípadoch boli veci pridelené senátu

, ktorý bol odvolaný z funkcie sudcu najvyššieho súdu.

Podľa čl. II odseku 1 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2012, ktorý bol vydaný

opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 1150/2011 zo 14. decembra 2011 (ďalej len

„rozvrh práce na rok 2012“), ak osobitný predpis alebo tento rozvrh práce neustanovuje

inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú

jednotlivým senátom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

Podľa čl. II odseku 4 rozvrhu práce na rok 2012 veci, ktoré boli opätovne predložené

najvyššiemu súdu po tom, čo najvyšší súd už konal vo veci samej a rozhodol o riadnom

alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa po lustrácii pridelia senátu, ktorý vo veci

samej rozhodoval naposledy; ak takého senátu pre zmenu v organizácii práce niet alebo

do senátu nie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov,

vec sa pridelí náhodným výberom podľa odseku 1. Za senát, ktorý vo veci samej rozhodoval

naposledy, sa považuje aj senát označený v osobitnej časti iným poradovým číslom,

ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.

Odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zo 16. augusta 2010 bolo

so súdnym spisom predložené najvyššiemu súdu 24. septembra 2010 a vec bola pridelená

senátu 1 Obo. Odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 20. septembra 2010

bolo najvyššiemu súdu predložené 29. októbra 2010 a vec bola pridelená senátu 1 Obo.

O odvolaniach sťažovateľa rozhodol senát najvyššieho súdu 1 Obo zložený z predsedu

a sudkýň – členiek senátu a

.

Ústavný súd nálezom sp. zn. z 21. júna 2012 zrušil uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. , zo 14. decembra 2010, preto

najvyšší súd znovu rozhodoval o odvolaniach sťažovateľa, pričom vec bola doručená

najvyššiemu súdu 7. septembra 2012. V predmetnom prípade rozhodoval senát najvyššieho

súdu 3 Obo.

Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. 3 sp. zn. Spr 661/2012 z 23. júla 2012 bol

zmenený rozvrh práce na rok 2012 z dôvodu, že predseda senátu 1 Obo

bol odvolaný z funkcie sudcu najvyššieho súdu. Podľa rozvrhu práce na rok 2012

v rozhodnom čase nebol na najvyššom súde senát, v ktorom by boli súčasne členkami

sudkyne a , t. j. väčšina členov senátu

1 Obo, ktorý pôvodne vo veci rozhodoval. Na základe toho bola vec náhodným výberom

podľa čl. II ods. 4 a čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2012 pridelená senátu 3 Obo, o čom

svedčí aj potvrdenie o pridelení veci v konkurznom spise.

Po preskúmaní postupu najvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci

senátu 3 Obo a vychádzajúc z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2012, ústavný súd

nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom

na zákonného sudcu podľa a listiny. Na základe týchto

zistení ústavný súd konštatuje, že pridelením veci sťažovateľa a vydaním napadnutého

uznesenia najvyšší súd neporušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa

, resp. listiny.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec

vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. ,

z 29. novembra 2012 porušil označené základné právo sťažovateľa podľa a listiny,

ako aj právo podľa dohovoru a podľa medzinárodného paktu, ústavný súd zrušil toto

rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu, znova

posúdiť argumentáciu sťažovateľa v odvolaniach proti uzneseniam krajského súdu

zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom

odôvodniť.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ úhradu trov konania nevyčíslil. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi

sťažovateľa úhradu trov konania v sume 275,94 € v súlade s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),

a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie

a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa ).

Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby

za rok 2013 v sume 130,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a

náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,81 €

(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. apríla 2015