Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 355/2014
PDF · 762.04 KB
No categories available
IV. ÚS 355/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 23. apríla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov
Lajosa Meszárosa a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť
, , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Janíkom,
Hviezdoslavova 16, Partizánske, vo veci namietaného porušenia jeho základných práv
podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a porušenia
čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012 a jeho uznesením
z 29. novembra 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto
rozhodol:
1. Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo podľa čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a právo podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 70/2012,
3 Obo 71/2012 z 29. novembra 2012 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý
uhradiť trovy konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur
a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Janíka,
Hviezdoslavova 16, Partizánske, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2013
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných
práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „medzinárodný
pakt“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 K 262/1999 a jeho uznesením z 20. septembra 2010 a
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1
a 2 ústavy a porušenie čl. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38
ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného
paktu postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012 a jeho uznesením z 29. novembra
2012.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je konkurzným veriteľom
v konkurznej veci úpadcu ,
(ďalej len „úpadca“), vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 4 K 262/1999.
V konkurznom konaní proti úpadcovi rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 4 K 262/99 2838 zo 16. augusta 2010 tak, že zvolal schôdzu konkurzných veriteľov
s programom: 1. Správa o doterajšej činnosti správcu konkurznej podstaty; 2. Ustanovenie
nového správcu konkurznej podstaty – hlasovanie; 3. Zmena veriteľského výboru
na 20. september 2010. Krajský súd zároveň vyzval správcu konkurznej podstaty,
aby v stanovenej lehote predložil správu o stave majetku úpadcu a o svojej činnosti
v konkurznom konaní.
Následne krajský súd uznesením č. k. 4 K 262/99 2915 z 20. septembra 2010 zbavil
(ďalej len „odvolaný správca“) funkcie správcu konkurznej podstaty
a ustanovil do funkcie nového správcu konkurznej podstaty
(ďalej len „ustanovený správca“) tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov
20. septembra 2010.
Proti uvedeným uzneseniam podal odvolanie sťažovateľ a odvolaný správca,
o ktorých rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010
zo 14. decembra 2010 tak, že tieto uznesenia krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ a odvolaný správca následne podali proti uzneseniu najvyššieho súdu
zo 14. decembra 2010 ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, o ktorej ústavný
súd rozhodol nálezom č. k. II. ÚS 583/2011 93 z 21. júna 2012, ktorým vyslovil porušenie
základných práv sťažovateľa a odvolaného správcu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného
paktu. Ústavný súd týmto nálezom zrušil uznesenie najvyššieho súdu zo 14. decembra 2010
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Po vrátení veci najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením sp. zn. 3 Obo 70/2012,
3 Obo 71/2012 z 29. novembra 2012 tak, že uznesenia krajského súdu zo 16. augusta 2010
a z 20. septembra 2010 potvrdil.
Podľa sťažovateľa najvyšší súd a ani krajský súd „nezohľadnil starostlivo a naopak
hrubo nerešpektoval či snáď až ignoroval kľúčové skutočnosti zrejmé zo súdneho spisu
(vrátane spisu prvostupňového konkurzného súdu), neodôvodnil náležite ani presvedčivo
svoje súdne rozhodnutie, ďalej najvyšší súd nerešpektoval celkom právny názor vyslovený
v náleze ústavného súdu, ale taktiež najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 3 Obo 70/2012
a 3 Obo 71/2012 vyhodnocoval a riešil nedostatky pri konaní a rozhodovaní konkurzného
súdu diametrálne a neobjektívne odchylným spôsobom ako boli − podľa súdnej judikatúry −
vyhodnocované a riešené analogické nedostatky v iných kauzách. A v konečnom dôsledku
vydanie predmetných súdnych uznesení bolo odmietnutím spravodlivosti (denegatio
iustitiae) a porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných
práv a slobôd sťažovateľa... tak, aby súdne konkurzné konanie (konkurz) na majetok úpadcu
prebiehalo − aj v procese navrhnutia, zvolania, riadenia, priebehu
a hlasovania schôdze konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010 a rozhodovania o zmene
správcu konkurznej podstaty − v súlade so zákonom a bez narušovania priebehu konkurzu
účinkami a dôsledkami nezákonných zásahov...“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na odôvodnenie nálezu ústavného súdu z 21. júna
2012 a argumentuje tým, že najvyšší súd v ďalšom odvolacom konaní „postupoval...
bez náležitého rešpektovania právneho názoru ústavného súdu o zmätočnosti obidvoch
prvostupňových rozhodnutí konkurzného súdu, bez zohľadnenia skutočného obsahu
podkladových súdnych spisov k odvolaciemu konaniu a rozhodovaniu, bez zohľadnenia
relevantnej súdnej judikatúry, ale dokonca aj s diskriminačne nerovným prístupom
k odvolateľom [ktorí by podľa odvolacieho najvyššieho súdu mali − aj napriek obsahu
podkladových súdnych spisov − osobitne preukázať nekvalifikovanú veľkosť percentuálneho
podielu pohľadávok skupiny predkladateľov návrhu na zvolanie schôdze konkurzných
veriteľov a tiež nekvalifikovanú veľkosť percentuálneho podielu pohľadávok predkladateľa
návrhu na schválenie ustanovenia nového správcu] v porovnaní s arbitrárnym a ústavne
nekonformným favorizovaním a zvýhodňovaním skupiny predkladateľov návrhu na zvolanie
schôdze konkurzných veriteľov a tiež predkladateľa návrhu na schválenie ustanovenia
nového správcu [pri ktorých odvolací najvyšší súd vôbec ani len z podkladových súdnych
spisov neskúmal existenciu či neexistenciu ich údajného ratifikovaného podielu pohľadávok,
ale nekriticky, neopodstatnene, nepodložene a tým arbitrárne a ústavne nekonformne –
aj napriek obsahu podkladových súdnych spisov − zjavne vychádzal z akejsi fiktívnej
prezumpcie existencie ich údajného kvalifikovaného podielu pohľadávok].“.
Sťažovateľ sa vzhľadom na odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
domnieva, že najvyšší súd mal na prerokovanie odvolania nariadiť pojednávanie. V tejto
súvislosti uvádza, že «... odvolací Najvyšší súd SR − aj napriek princípu dvojinštančnosti
konania a princípu predvídateľnosti práva − opätovne úporne snaží dodatočne
„konvalidovať“ (či kvázikonvalidovať) arbitrárnu zmätočnosť (principiálne chybných
a ústavne nekonformných) postupov a rozhodnutí konkurzného súdu uvádzaním nových
argumentov, úvah a dôvodov či údajných skutkových zistení absentujúcich v rozhodnutiach
konkurzného súdu, pričom však odvolací Najvyšší súd SR ani v novom konaní − napriek
princípom a garanciám spravodlivého súdneho konania − nenariadil pojednávanie ani inak
nedal možnosť (a tým vlastne odňal možnosť) odvolateľom vyjadriť sa a namietať správnosť
novej argumentácie a dôvodov absentujúcich v rozhodnutiach konkurzného súdu,
v dôsledku čoho odvolací najvyšší súd odňal odvolateľom možnosť konať pred týmto
odvolacím súdom.
V neposlednom rade odvolací Najvyšší súd SR neopodstatnene, arbitrárne a ústavne
nekomformne bagatelizuje zmätočnosť (principiálne nedostatky) a nezrušenie (zachovanie)
zmätočných rozhodnutí konkurzného súdu...
... Najvyšší súd SR... rozhodol... bez toho, aby výrok tohto rozhodnutia mal
racionálny základ a potrebnú oporu v obsahu spisu a v odôvodnení tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd SR sa vyhotovení uznesenia z 29. 11. 2012 neriadil ustanoveniami § 157 ods. 2
v spojení s § 167 ods. 2 OSP ani nadväznou súdnou judikatúrou (napríklad IV. ÚS 150/03
z 27. 8. 2003 a I. ÚS 301/06 zo 4. 10. 2006), keďže predmetné uznesenie náležite
a presvedčivo neodôvodnil.».
V súvislosti s princípmi dvojinštančnosti súdneho konania a predvídateľnosti práva
sťažovateľ tiež uvádza, že «Odvolací Najvyšší súd SR... uvádza celkom nové tvrdenia...,
že je toho času už zo zoznamu správcov konkurznej podstaty
vyčiarknutý“. Pritom však odvolací Najvyšší súd SR neposkytol sťažovateľovi
(ako odvolateľovi) žiadnu možnosť vyjadriť sa k týmto údajným dôvodom v odvolacom
konaní ešte pred vydaním uznesenia z 29. 11. 2012, hoci prvostupňový konkurzný súd
sa takými dôvodmi vôbec nezaoberal a ani takéto dôvody nehodnotil. Sťažovateľ
(ako odvolateľ) sa o existencii nových údajných dôvodov na zbavenie funkcie (odvolanie)
správcu konkurznej podstaty dozvedel až z nového odvolacieho uznesenia... V tomto štádiu
konania už sťažovateľ (ako odvolateľ) nemal reálnu možnosť zaujať stanovisko k novým
tvrdeniam...».
Podľa sťažovateľa v prerokúvanej konkurznej veci nebol predložený kvalifikovaný
návrh na ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty, pričom najvyšší súd sa s touto
skutočnosťou nevysporiadal. V tejto súvislosti konštatuje, že «Najvyšší súd SR však
vo svojom uznesení... arbitrárne a ústavne nekonformne zamlčal závažné skutočnosti
o nezákonnosti a nelegálnosti návrhu na ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty,
ktorý − v hrubom rozpore s § 10 ods. 6 zákona o konkurze a vyrovnaní − predložil veriteľ
„Fond národného majetku SR“ s nekvalifikovaným percentuálnym podielom pohľadávky
iba „14,72“ (%), čo ani zďaleka nedosiahlo a nedosahuje zákonom kogentne predpísaný
(v § 10 ods. 6 ZKV) kvalifikovaný podiel... 30 % zo všetkých konkurzných pohľadávok
konkurzných veriteľov s hlasovacím právom. Tieto závažné skutočnosti o nezákonnosti
a nelegálnosti návrhu na ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty sú zjavné
zo súdneho spisu, a to konkrétne zo zápisnice konkurzného súdu o pojednávaní − schôdzi
konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010 a zároveň z percentuálnych podielov
uvedených v zozname konkurzného súdu o prezentácii na schôdzi konkurzných veriteľov dňa
20. 9. 2010.
... Najvyšší súd SR... nerešpektoval názor Ústavného súdu SR o zmätočnosti
uznesenia konkurzného súdu sp. zn. 4 K 262/99 2915 z 20. 9. 2010... ani konštantnú
judikatúru Ústavného súdu SR o ústavnej neakceptovateľnosti rozhodnutia všeobecného
súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení... nerešpektoval ani svoju vlastnú
judikatúru o tom, že pri konaní a rozhodovaní týkajúcom sa zbavenia funkcie pôvodného
správcu a ustanovenia nového správcu konkurznej podstaty na základe hlasovania schôdze
konkurzných veriteľov o návrhu konkurzného veriteľa musí súd skúmať „splnenie zákonných
podmienok zvolania schôdze konkurzných veriteľov, priebeh a hlasovanie konkurzných
veriteľov“, respektíve musí skúmať splnenie „podmienky prípustnosti zvolania schôdze
veriteľov, jej priebeh a hlasovanie“ [mutatis mutandis uznesenie NSSR sp. zn.
2 Obo 128/2008 z 28. 10. 2008]...».
Sťažovateľ poukazuje tiež na právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého je
bezpredmetné zrušiť uznesenie krajského súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov
z dôvodu, že sa na jeho základe už schôdza konala, a takýto postup by bol bez právneho
účinku. Sťažovateľ považuje tento právny názor za arbitrárny a ústavne neakceptovateľný
a podľa jeho názoru tieto tvrdenia „spočívajú na negovaní zmyslu a významu riadnych
aj mimoriadnych opravných prostriedkov aj proti takým nezákonným... rozhodnutiam, ktoré
už boli vykonané...“.
Tým, že najvyšší súd nezrušil napadnuté uznesenia krajského súdu z dôvodu absencie
riadneho odôvodnenia, znemožnil tým preukazovanie a uplatňovanie práv konkurzných
veriteľov, ktoré „súvisia s nezákonným konaním a rozhodovaním konkurzného súdu...“.
Sťažovateľ poukazuje tiež na obsah súdneho spisu v súvislosti s pohľadávkou
Ústredného daňového riaditeľstva Slovenskej republiky – Daňového úradu
(ďalej aj „daňové riaditeľstvo“), pričom uvádza:
„Súčasťou konkurzného súdneho spisu... sú okrem iného aj listiny svedčiace o tom,
že Ústredným daňovým riaditeľstvom SR − Daňovým úradom prihlásená daňová
pohľadávka u správcu vo výške 30 314 200 Sk bola jednak daňovou pohľadávkou proti
podstate (z titulu daňového nedoplatku − dlžnej dane za prevod nehnuteľností
nachádzajúcich sa v katastrálnom území , jednak bola správcom popretá (kvôli
pochybnosti daňového nedoplatku) a jednak daňový ručiteľ (Všeobecná úverová banka,
a. s.) dňa 5. 5. 2000 − na základe rozhodnutia Ústredného daňového riaditeľstva SR,
pracoviska sp. zn. IV/210/3682/2000/PN zo dňa 24. 5. 2000 − predmetnú daňovú
pohľadávku v celej jej výške (30 314 200 Sk) uhradil (vyrovnal) Daňovému úradu .
Už len preto Ústrednému daňovému riaditeľstvu SR − Daňovému úradu úplným
uhradením dňa 5. 5. 2000 zanikla celá prihlásená (hoci správcom popretá) daňová
pohľadávka proti podstate (30 314 200 Sk). Tým zároveň Ústredné daňové riaditeľstvo SR −
Daňový úrad odo dňa 5. 5. 2000 prestal byť veriteľom úpadcu...“
Uvedený právny názor podporujú podľa sťažovateľa aj ďalšie listiny, ktoré
sú v súdnom spise – žiadosť Všeobecnej úverovej banky, a. s., zo 7. júna 2000
«„o dodatočné preskúmanie – nahlásenie pohľadávky“, pričom krajský súd prípisom sp. zn.
4 K 262/99 z 26. júna 2000 uviedol, že „zákonná lehota na prihlasovanie pohľadávok
už uplynula (a jej zmeškanie nemožno odpustiť) a že ak ide o pohľadávku proti podstate
vzniknutú po vyhlásení konkurzu, tak ju možno nahlásiť priamo správcovi konkurznej
podstaty“. Okrem toho správca konkurznej podstaty vo vyjadrení a doplnení svojho
vyjadrenia v prípise z 12. apríla 2005 «upozornil konkurzný... súd... na zánik celej
prihlásene... daňovej pohľadávky jej uhradením dňa 5. 5. 2000... z uvedených dôvodov
bývalá pohľadávka... už nie je „v evidencii správcu konkurznej podstaty a konkurzného
súdu“.
Uvedeným skutočnostiam zodpovedajú v konkurznom súdnom spise (na listoch
č. 2593 až 2598) aj poznámky a škrty ručne urobené (zrejme konkurznou sudkyňou)
na zažurnalizovanom návrhu zo dňa 13. 8. 2009 (doručenom dňa 17. 8. 2009) na zvolanie
schôdze konkurzných veriteľov, pričom okrem iného už na 1. strane návrhu je ručne
preškrtnutý údajný veriteľ č. 4 „Slovenská republika v zastúpení ÚDRSR, DÚ “
s dopísanými poznámkami „240 − proti podstate“ a „478 − postúpené SK“.».
Krajský súd zaradil daňové riaditeľstvo do zoznamu veriteľov, ktorí žiadajú zvolanie
schôdze konkurzných veriteľov s percentuálnym podielom uplatnenej pohľadávky 10,17 %
zo všetkých uplatnených pohľadávok, pričom percentuálny podiel žiadateľov o zvolanie
schôdze konkurzných veriteľov bol 37,79 %. Z uvedeného podľa sťažovateľa vyplýva záver,
že „žiadatelia v súhrne nedosiahli... zákonom kogentne predpísaný (v § 10 ods. 1 ZKV)
kvalifikovaný podiel... 30 % zo všetkých konkurzných pohľadávok konkurzných veriteľov s
hlasovacím právom“.
Podľa sťažovateľa krajský súd nesprávne sčítal percentuálne podiely jednotlivých
konkurzných veriteľov, pričom správny súčet mal byť 37,77 %, a nie 37,79 %. Relevantné je
aj podanie správcu konkurznej podstaty označené ako „Doplnenie vyjadrenia zo dňa 12. 4.
2005 a 14. 4. 2005“, v ktorom správca konkurznej podstaty upozornil konkurzný súd, že
«celková výška evidovanej pohľadávky veriteľa „Fond národného majetku SR“ nie je „44
704 819,64 Sk“, ale je „40 387 718,44 Sk“». V zozname o prezentácii na schôdzi
konkurzných veriteľov 20. septembra 2010 je uvedený tento nesprávny údaj o výške
pohľadávky, ktorý predstavuje percentuálny podiel 14,72 %, čo nedosahuje minimálny
zákonný podiel 30 %. Namieta, že «Obdobne konkurzný súd hrubo vyhotovil aj zoznam
hlasujúcich pri zmätočnom hlasovaní na schôdzi konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010,
pretože konkurzným súdom uvedený celkový súčet prítomných hlasujúcich je ktorý vyhotovil
konkurzný súd, je taktiež zle vykonaný dokonca aj prostý matematický súčet údajných
percentuálnych podielov z jednotlivých riadkov zoznamu, ktorý podľa konkurzného súdu je
údajne 100,00 % (hoci prostý matematický súčet riadkov je až 100,71 %)... Ďalej konkurzný
súd v zozname o prezentácii na schôdzi konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010 explicitne pri
veriteľovi „ − fyzická osoba“ uviedol „nehlasoval − zást. odišla po
prezentácii“, pričom v rozpore s touto skutočnosťou konkurzný súd [v zápisnici
z pojednávania − schôdze konkurzných veriteľov dňa 20. 9. 2010] nelegálne, nezákonne
a arbitrárne započítal veriteľa „ , fyzická osoba“ do celkových výsledkov
hlasovania prítomných...».
Sťažovateľ v tejto súvislosti vytýka najvyššiemu súdu, že uvedené skutočnosti
nezohľadnil a svojím uznesením nenapravil, čím toto uznesenie je arbitrárne a ústavne
neudržateľné.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a základného práva podľa čl. 38 ods. 1 listiny z dôvodu,
že v prvom konaní o odvolaní rozhodoval senát „1 Obo“ a v druhom konaní o odvolaní
rozhodoval senát „3 Obo“. Podľa sťažovateľa mala byť vec „pridelená buď senátu
1 Obo, ktorý vykonával prvotné odvolacie konanie..., prípadne by vec mala byť pridelená
senátu 3 Obo na princípe náhodného výberu s pomocou automatizovaných prostriedkov...
V súdnom spise sa však nenachádza výtlačok (počítačový výstup), ktorý by preukazoval
pridelenie veci na nové (druhé) odvolacie konanie a rozhodovanie senátu 3 Obo na
princípe náhodného výberu s pomocou automatizovaných prostriedkov.“.
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„... Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2
a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd... a zároveň práva... podľa čl. 6 ods. 1
v spojení s čl. 13 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych
a politických právach... porušil Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím postupom pri
konaní a uznesením sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012 zo dňa 29. 11. 2012...
... Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 38 ods. 1 Listiny... právo... podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach... porušil Najvyšší
súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012 zo dňa
29. 11. 2012...
... Základné právo sťažovateľa... podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd... a... práva... podľa čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru... a podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach... porušil konkurzný Krajský
súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 K 262/99 2915 zo dňa 20. 9. 2010...
... zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo 70/2012
a 3 Obo 71/2012 z 29. 11. 2012... zrušuje aj uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4 K 262/99 2915 zo dňa 20. 9. 2010 a tiež zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 K 262/99 2838 zo dňa 16. 8. 2010... vec vracia Krajskému súdu v Bratislave
na ďalšie konanie.
... priznáva (sťažovateľovi, pozn.)... náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
nálezu vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu...“
V súvislosti s návrhom na zrušenie napadnutých uznesení krajského súdu sťažovateľ
argumentuje právnymi závermi ústavného súdu, ktoré ústavný súd už vyslovil v náleze
sp. zn. I. ÚS 342/2010.
Sťažovateľ tiež navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení podľa § 52
ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) tak, aby rozhodol o «odklade vykonateľnosti
uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012 zo dňa 29. 11. 2012
a zároveň aj o odklade vykonateľnosti uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
4 K 262/99 2915 zo dňa 20. 9. 2010, a to vzhľadom na preukázateľné skutočnosti a fakty
o negatívnom pôsobení... nového správcu ...
Nový správca... predložil konkurznému Krajskému súdu v Bratislave list zo dňa
26. 10. 2012... označený ako „Priebežná správa o stave konkurzu“..., ktorým na úkor
väčšiny konkurzných veriteľov a na prospech vyvolených veriteľov navrhuje mimoriadne
závažné úkony v rámci konkurzu na majetok úpadcu...
1. Nový správca... sa aktívne − avšak v rozpore so zákonnými pravidlami o súpise
konkurznej podstaty a o postupe pri uplatňovaní nárokov na vylúčenie veci z konkurznej
podstaty (§ 19 ZKV) − usiluje vylúčiť z konkurznej podstaty hodnotný a speňažiteľný
hnuteľný majetok (vrátane technologických zariadení) , ktorý
bol pôvodným správcom... zaradený a zapísaný do súpisu konkurznej podstaty úpadcu
.
2. Nový správca... navrhol konkurznému súdu zrušiť konkurz na majetok úpadcu
podľa ustanovení § 44 ods. 1 písm. a) a d) ZKV, pretože majetok konkurznej
podstaty vraj nepostačuje ani na úhradu výdavkov a odmeny správcu (prirodzene až po
novým správcom navrhnutom vylúčení hnuteľného majetku z konkurznej podstaty). Pritom
zrušenie konkurzu by v konečnom dôsledku okrem iného viedlo pre zánik úpadcu aj k
zastaveniu incidenčných súdnych konaní vedených proti dlžníkom úpadcu, a to nejakou
zhodou okolností aj proti takým dlžníkom úpadcu a zároveň veriteľom úpadcu, ktorí
dopomohli novému správcovi k jeho nelegálnemu navrhnutiu a ustanoveniu práve
do funkcie nového správcu.
Pre úplnosť možno uviesť, že súčasťou konkurzného spisu sú aj podania (sťažnosti)
viacerých tzv. malých konkurzných veriteľov, ktorí sa svojimi podaniami obrátili
na dohliadajúci konkurzný súd (konkurznú sudkyňu) so sťažnosťou na nového správcu
okrem iného aj preto, lebo nový správca neplní uznesenie
veriteľského výboru č. 4 zo dňa 23. 6. 2010 (nepokračuje v spore na prospech konkurznej
podstaty o neplatnosť právnych úkonov týkajúcich sa okrem iného aj hnuteľného
majetku)...».
Sťažovateľ podaním z 31. mája 2013 doručeným ústavnému súdu 6. júna 2013
navrhuje, aby ústavný súd spojil konanie o jeho sťažnosti doručenej mu 16. marca 2013
s konaním o sťažnosti – odvolaného správcu úpadcu – doručenej
mu 18. marca 2013, keďže „predmet sťažnosti sťažovateľa... a taktiež predmet sťažnosti
iného sťažovateľa [ ] je podľa všetkého vo svojej podstate rovnaký
(v oboch sťažnostiach ide o to isté konanie a rozhodovanie všeobecných súdov, respektíve
Najvyššieho súdu SR)...“.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 1. júla 2014 prijal na ďalšie
konanie sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde v časti, v ktorej sťažovateľ
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1
a 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy, podľa čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2
listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného
paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 70/2012,
3 Obo 71/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľa a podpredsedníčku najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Podpredsedníčku najvyššieho súdu zároveň
vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda
obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom,
aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu
obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo
ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil
od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu sa k sťažnosti vyjadril
v prípise č. k. KP 3/2014 33 (Nobs 69/2014) z 13. októbra 2014, v ktorom poukázal
na odôvodnenie napadnutého uznesenia. Uviedol, že schôdza konkurzných veriteľov
20. septembra 2010 bola zvolaná, „čo je nezvratný fakt a skutočnosť, že schôdza
konkurzných veriteľov sa konala preukazuje odvolaním napadnuté uznesenie. Nezvratnosť
tohto stavu zmeniť nemohlo ani zrušujúce uznesenie o zvolaní schôdze konkurzných
veriteľov. Dôvody uvádzané v odvolaní /list v spise č. 2850/ ohľadne prípustnosti odvolania
voči takémuto uzneseniu, sú pre posúdenie jeho správnosti z hľadiska zvolania schôdze
konkurzných veriteľov právne irelevantné, s dôrazom na skutočnosť, že odvolacie dôvody
už boli skúmané Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tiež Ústavným súdom Slovenskej
republiky.“.
Vo svojom vyjadrení poukázal tiež na rozpor výroku napadnutého uznesenia s jeho
odôvodnením. V tejto súvislosti tiež uviedol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky chybný výrok uznesenia Krajského súdu
v Bratislave z 20. septembra 2010, označil za formálny, pokiaľ existoval dôvod
na ustanovenie nového správcu, nakoľko v takomto prípade funkcia dovtedy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty zanikla zo zákona. Najvyšší súd zároveň
považoval za potrebné uviesť, že bol v čase vydania sťažnosťou
napadnutého uznesenia zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý.“
K tomu, či schôdza konkurzných veriteľov bola uznášaniaschopná, predseda
obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol:
«Zo zápisnice z pojednávania schôdze konkurzných veriteľov z 20. septembra 2010
je zrejmé, že konajúca sudkyňa sa v intenciách ustanovenia § 10 ods. 1 ZKV s touto
zákonom stanovenou podmienkou zaoberala, keď konštatovala, že schôdza konkurzných
veriteľov bola uznášania schopná, nakoľko sa jej zúčastnila 50,19 % prítomných veriteľov
počítaných podľa prihlásených pohľadávok. Zo zápisnice schôdze konkurzných veriteľov
nebolo sporné, že za bod programu „Ustanovenie nového správcu“ hlasovalo 97,52 %
s celkovou sumou 97,52 % pohľadávok veriteľov zúčastnených na pojednávaní s celkovou
sumou 107 949 402,62 Sk, že proti nehlasoval nikto a zdržal sa jeden veriteľ
s celkovou sumou 2 742 845 Sk, čo predstavovalo 2,48 %. Najvyšší súd dodal, že ani
z jedného odvolania nebolo zrejmé, že by bolo nimi preukázané, že veritelia, ktorí návrh
na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov podali a hlasovali, nespĺňali podmienku
percentuálneho podielu podľa § 10 ods. 1 ZKV, nakoľko ničím nepreukázali,
že percentuálny podiel pohľadávok, tých ktorí o zvolanie schôdze konkurzných veriteľov
požiadali, títo nemali. Odvolatelia nepreukázali ani, že schôdza konkurzných veriteľov
nebola uznášania schopná, tak ako sa to uvádza v príslušnom uznesení.»
Vo svojom vyjadrení predseda obchodnoprávneho kolégia ďalej uviedol:
„... sťažnosťou napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje súladné
odôvodnenie s konštantnou judikatúrou súdov, rešpektujúc Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky z 21. júna 2012, č. k. II. ÚS 583/2011 93, čo je zrejmé z jeho
odôvodnenia. Najvyšší súd v súvislosti s uznesením Krajského súdu v Bratislave
zo 16. augusta 2010, č. k. 4 K 262/1999 2838 zdôraznil, že uskutočnenú schôdzu veriteľov
nie je možné zvrátiť a prípadné zrušenie napadnutého uznesenia sa v čase vydania
rozhodnutia minulo právneho účinku s akcentom na skutočnosť, že odvolacie dôvody už boli
skúmané Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tiež Ústavným súdom Slovenskej
republiky. Pri rozhodnutí o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave
z 20. septembra 2010, č. k. 4 K 262/1999 2915 bola relevantná skutočnosť, že funkcia
správcu konkurznej podstaty zaniká na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov,
priamo zo zákona a nie rozhodnutím súdu. Týmto postupom najvyššieho súdu nemohlo
nastať odmietnutie spravodlivosti a porušenie ústavnoprávne a medzinárodnoprávne
garantovaných základných práv a slobôd sťažovateľa.“
K námietke sťažovateľa, že najvyšší súd na prerokovanie odvolania nenariadil
pojednávanie a že týmto postupom nedal možnosť sťažovateľovi vyjadriť sa k novej
skutočnosti – k vyčiarknutiu odvolaného správcu zo zoznamu správcov, predseda
obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol:
„Keďže z obsahu spisu 3Obo/70/2012 a 3Obo/71/2012 nevyplýva, že by došlo
k situáciám podľa ust. § 205a ods. 1 O. s. p., ako aj že by boli dané dôvody pre nariadenia
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 1 O. s. p. (odvolací súd nepovažoval za potrebné
dokazovanie doplňovať ani zopakovať, súd prvého stupňa nerozhodol podľa ust. § 115a
O. s. p. bez nariadenia pojednávania a nariadenie pojednávania nevyžadoval dôležitý
verejný záujem), najvyšší súd v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. rozhodol
o odvolaní konkurzného veriteľa ,
(sťažovateľa) a o odvolaní správcu konkurznej podstaty ,
bez nariadenia pojednávania. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na Dohovor
o ľudských právach a základných slobodách, ktorý Dohovor nevyžaduje a ani z judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych
inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Najvyšší súd zároveň poukazuje na to,
že zoznam správcov konkurzných podstát vedie Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky a je verejne prístupný. Konštatovaním, že bol v čase vydania
rozhodnutia najvyššieho súdu už zo zoznamu správcov vyčiarknutý, odvolací súd poukázal
na skutočnosť známu z činnosti súdu zistenú pri vydaní rozhodnutia, ktorú skutočnosť podľa
§ 121 O. s. p. dokazovať netreba a zaujatie stanoviska sťažovateľa k tejto skutočnosti je bez
právnej relevancie. Najvyšší súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že sťažovateľ
nebol postupom odvolacieho súdu (najvyššieho súdu), vylúčený z realizácie procesných
práv daných Občianskym súdnym poriadkom.“
K námietke sťažovateľa o porušení základného práva na zákonného sudcu predseda
obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu uviedol:
„K tejto námietke najvyšší súd poukazuje na Opatrenie č. 3 z 23. júla 2012,
Spr 661/2012, ktorým sa menil a dopĺňal Rozvrh práce Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky na rok 2012 a ktoré bolo vydané z dôvodu odvolania
z funkcie sudcu, ktorému pôvodná vec pod sp. zn. 1 Obo/149/2010 napadla 24. septembra
2010 a vec sp. zn. 1 Obo/160/2010 napadla 28. októbra 2010. Odvolanie sťažovateľa
a správcu konkurznej podstaty , v predmetnej veci napadlo na najvyšší
súd 07. septembra 2012 a vec bola pridelená v súlade s Rozvrhom práce Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a zákonom, senátu 3 Obo.“
Na tomto základe sa predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu
domnieva, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa.
Sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu podal svoje stanovisko k vyjadreniu
predsedu obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu v podaní zo 14. novembra 2014,
v ktorom uviedol:
«Aj z vyjadrenia Najvyššieho súdu SR z 13. 10. 2014 je zjavné, že Najvyšší súd SR sa
naďalej úporne snaží dodatočne „konvalidovať“ (či kvázikonvalidovať) arbitrárnu
zmätočnosť (principiálne chybných a ústavne nekonformných) postupov a rozhodnutí
konkurzného súdu [prvostupňových uznesení konkurzného Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 4 K 262/99 2838 zo 16. 8. 2010 a sp. zn. 4 K 262/99 2915 z 20. 9. 2010]
bagatelizovaním nedostatkov v postupe a rozhodnutiach konkurzného súdu a zároveň
uvádzaním či opakovaním takých nových argumentov, úvah, dôvodov a údajných
skutkových zistení, ktoré absentujú v rozhodnutiach konkurzného súdu.
Pre úplnosť taktiež možno spomenúť, že Najvyšší súd SR aj vo vyjadrení
z 13. 10. 2014 naďalej zavádzajúco uvádza, že pôvodný správca „
je toho času už zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý“. Pritom však
Najvyšší súd SR zamlčal, či podľa tvrdení najvyššieho súdu ide o „nový zoznam správcov“
alebo „starý zoznam správcov“, hoci osoby zapísané do starého zoznamu správcov naďalej
môžu (podľa § 39 zákona č. 8/2005 Z. z.) vykonávať správcovskú činnosť vo veciach podľa
zákona o konkurze a vyrovnaní (zákona č. 328/1991 Zb. v znení neskorších predpisov),
medzi ktoré patrí aj konkurz na majetok úpadcu .
Najvyšší súd SR dokonca (ani vo vyjadrení z 13. 10. 2014) naďalej reálne
nerešpektuje zistenia a právne názory Ústavného súdu SR vyslovené v náleze sp. zn.
II. ÚS 583/2011 93 z 21. 6. 2012, pričom taktiež nerešpektuje zistenia a právne názory
ústavného súdu o zmätočnosti rozhodnutí konkurzného súdu vyslovené na stranách 23 až 25
uvedeného nálezu ústavného súdu...
V súvislosti so zmätočnosťou rozhodnutí konkurzného súdu treba poukázať
aj na skutočnosť, že Najvyšší súd SR pri konaní a rozhodovaní o ústavne nekonformnom
novom (druhom) odvolacom uznesení NR SR sp. zn. 3 Obo 70/2012 a 3 Obo 71/2012
z 29. 11. 2012 nerešpektoval ani relevantnú konštantnú súdnu judikatúru. Pritom Najvyšší
súd SR dokonca nerešpektoval ani len svoju vlastnú judikatúru (uvedenú aj v sťažovateľovej
sťažnosti zo 16. 3. 2013), podľa ktorej vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá
svoje právne opodstatnenie a takéto rozhodnutie je vždy nevyhnuté zrušiť najmä z hľadiska
ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie [mutatis
mutandis napríklad uznesenia NS SR sp. zn. 5 Cdo 66/2010 z 29. 10. 2010, sp. zn.
5 Cdo 169/2010 z 11. 4. 2011, sp. zn. 5 Cdo 86/2010 z 30. 8. 2010, sp. zn. 5 Obo 48/2011
z 29. 9. 2011]. Taktiež Ústavný súd SR (aj Najvyšší súd SR) konštantne judikuje, že
požiadavky na kvalitu odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu nevyhnutne
predpokladajú súlad jeho výroku a odôvodnenia, pričom nie je ústavne akceptovateľným
rozhodnutie všeobecného súdu, v ktorom výrok nemá potrebnú oporu v odôvodnení. Také
rozhodnutie je pre jeho adresáta nezrozumiteľné a nemôže mu dať potrebné odpovede
na všetky základné otázky súvisiace s poskytovanou súdnou ochranou [mutatis mutandis
napríklad nález ÚS SR sp. zn. III. ÚS 508/2011 52 z 21. 2. 2012].»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a porušenie čl. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 36
ods. 1, čl. 37 ods. 3 a čl. 38 ods. 1 a 2 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru a čl.
14 ods. 1 medzinárodného paktu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho
uznesením z 29. novembra 2012.
Základom argumentácie sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd
riadne neodôvodnil svoje rozhodnutie,
nerešpektoval právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze
č. k. II. ÚS 583/2011 93 z 21. júna 2012,
odstraňuje nedostatky napadnutých uznesení krajského súdu zo 16. augusta 2010
a z 20. septembra 2010 a postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, spôsobom, ktorý
je v rozpore s právnym posúdením a postupom v obdobných veciach, o ktorých rozhodoval
najvyšší súd,
z uvedených dôvodov postupoval spôsobom, ktorý predstavuje odmietnutie
spravodlivosti.
Uvedenú argumentáciu sťažovateľ odôvodňuje podrobnejšie, pričom uvádza tieto
skutočnosti:
V súvislosti s návrhom na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov a s návrhom na
schválenie ustanovenia nového správcu – najvyšší súd mal vychádzať z existencie
kvalifikovaného podielu pohľadávok pri oboch návrhoch. Splnenie tejto zákonnej
podmienky nepreukazoval, len ho nekriticky prevzal. Za tejto procesnej situácie najvyšší
súd sťažovateľovi vytýkal, že dostatočne nepreukázal nekvalifikovanú veľkosť
percentuálneho podielu pohľadávok.
Vzhľadom na dôvody, ktoré najvyšší súd uvádza v odôvodnení svojho uznesenia,
ktoré podľa sťažovateľa predstavujú nové argumenty a skutkové zistenia, mal najvyšší
súd na prerokovanie odvolaní nariadiť pojednávanie a dať tak účastníkom možnosť
sa k nim vyjadriť.
Sťažovateľ ďalej poukazuje na
pohľadávku Fondu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len „fond
národného majetku“) a preukazuje, že tento veriteľ nebol oprávnený podať návrh
na ustanovenie nového správcu podľa § 10 ods. 6 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze
a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze“), a tiež na
pohľadávku Daňového úradu , ktorý prestal byť veriteľom 5. mája 2000.
Návrh na zvolanie schôdze mali podať veritelia s podielom 37,79 %, medzi ktorých
bol podľa sťažovateľa neoprávnene zaradený aj Daňový úrad s podielom 10,17 %,
čím nebola splnená podmienka percentuálneho podielu podľa § 10 ods. 1 zákona
o konkurze;
na vyhodnotenie prejavu vôle veriteľa (v zastúpení, pozn.),
ktorého pohľadávka bola zaradená do kvóra, mal sa zdržať hlasovania, hoci sa jeho zástupca
schôdze nezúčastnil.
Porušenie základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ odôvodňuje tým,
že vo veci rozhodoval senát „3 Obo“, hoci mal rozhodovať senát „1 Obo“.
II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1
medzinárodného paktu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Podľa čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné.
Každý má úplne rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým
a nestranným súdom, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo
o akomkoľvek trestnom obvinení vznesenom proti nemu...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej
ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť
toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II.
ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v
konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II.
ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa
ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje rozhodnutie, čo však
neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1
dohovoru, možno podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9.
12. 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na
každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a
nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v § 157 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a použije sa na odôvodnenie uznesenia
(§ 167 ods. 2, § 169 ods. 1 OSP), táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v rozsahu,
v akom tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP).
Odlišnú úpravu k § 157 ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2
OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda
nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale
iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v
odvolacom konaní. Uvedené ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku zamedzuje, aby v
odôvodnení rozhodnutia odvolacieho súdu dochádzalo k zbytočnému kopírovaniu obsahu
podaní a odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré je účastníkom už známe a
umožňuje, aby sa odvolací súd sústredil len na podstatnú argumentáciu aj prostredníctvom
odbornej literatúry a judikatúry (IV. ÚS 190/2012).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia, ktorým potvrdil uznesenia
krajského súdu zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vymedzil predmet odvolacieho
konania, poukázal na obsah odvolaní sťažovateľa, ako aj odvolaného správcu a tiež na nález
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012. K uzneseniu krajského súdu
zo 16. augusta 2010 o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov najvyšší súd uviedol:
„Na základe obsahu odvolaní s poukazom na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky II. ÚS 583/2011 93 zo dňa 21. 06. 2012, Najvyšší súd Slovenskej republiky pri
prejednaní odvolaní proti citovaným uzneseniam podľa ustanovenia § 212 ods. 1,
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. dospel k záveru, že v odvolacom
konaní uznesenie č. k. 4 K 262/1999 2838 zo dňa 06. 08. 2010, ktorým Krajský súd
v Bratislave rozhodol tak, že súd zvolal schôdzu konkurzných veriteľov s programom
vo výroku uvedeným v návrhu odvolateľov, napadnuté uznesenia zrušiť, vyhovieť
nie je možné.
Jednoznačným faktom je, že na základe tohto uznesenia sa schôdza konkurzných
veriteľov dňa 20. 09. 2010 konala, o čom svedčí zápisnica o pojednávaní 4 K 262/1999 /list
v spise 2864/, a preto zrušené uznesenie o zvolaní konkurzných veriteľov, na základe
ktorého zvolania, sa schôdza konkurzných veriteľov, už konala, je bezpredmetné a takéto
zrušenie napadnutého uznesenia sa už minulo právnemu účinku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedeného dôvodu odvolanie konkurzného
veriteľa, ako aj odvolanie správcu konkurznej podstaty označil za právne
nedôvodné a s poukazom na ustanovenie § 219 O. s. p. napadnuté uznesenie potvrdzuje.
Fakt, že schôdza konkurzných veriteľov zvolaná bola je nezvratný ako aj skutočnosť,
že schôdza konkurzných veriteľov sa na základe tohto uznesenia konala. Nezvratnosť tohto
stavu zmeniť nemôže ani zrušujúce uznesenie o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov.
Dôvody uvádzané v odvolaní /list v spise č. 2850/ ohľadne prípustnosti odvolania voči
takémuto uzneseniu sú pre posúdenie jeho správnosti z hľadiska zvolania schôdze
konkurzných veriteľov taktiež právne irelevantné, tobôž aj z dôvodu, že odvolacie dôvody
už boli skúmané Najvyšším súdom Slovenskej republiky a tiež Ústavným súdom Slovenskej
republiky.“
Následne najvyšší súd uvádza svoje právne závery týkajúce sa uznesenia krajského
súdu z 20. septembra 2010:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky pri prejednaní uznesenia Krajského súdu
v Bratislave č. k. 4 K 262/1999 2915 zo dňa 20. 09. 2010 podľa ustanovenia § 212 ods. 1
O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O. s. p., dospel
k záveru, že Krajský súd v Bratislave pochybil, keď vo výroku napadnutého uznesenia
uviedol, že súd zbavuje funkcie správcu konkurznej podstaty, nakoľko
o jeho výmene za nového správcu rozhodoval na základe rozhodnutia schôdze konkurzných
veriteľov, v ktorom prípade konkurzný súd správcu konkurznej podstaty jeho funkcie
nezbavuje podľa ustanovenia § 8 ods. 5 ZKV, ale funkcia správcu konkurznej podstaty
zaniká na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, teda zo zákona. Z uvedených
dôvodov Krajský súd v Bratislave neúčelne v odôvodnení napadnutého uznesenia citoval
ustanovenie § 8 ods. 5 ZKV, s použitím ktorého sa v podstate ani v odôvodnení v jeho
zmysle ani nezaoberal. I keď je pravdou, že ide o chybný výrok napadnutého uznesenia,
ktorý v konečnom dôsledku ani nezodpovedá odôvodneniu napadnutého uznesenia Najvyšší
súd Slovenskej republiky tento nedostatok označuje za formálny, pokiaľ existoval dôvod
na ustanovenie nového správcu, nakoľko v takomto prípade funkcia dovtedy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty zanikla zo zákona. I keď iba okrajovo ale
aj tak Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že
je toho času už zo zoznamu správcov konkurznej podstaty vyčiarknutý.“
Najvyšší súd ako súd odvolací sa vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa
a uviedol argumentáciu, v ktorej hodnotil, či schôdza konkurzných veriteľov bola oprávnená
ustanoviť nového správcu, t. j. hodnotil, či schôdza bola uznášaniaschopná:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky pre posúdenie dôvodnosti odvolaní proti
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 4 K 262/1999 2915 považuje za dôležité
zistenie, či schôdza konkurzných veriteľov, ktorá sa konala dňa 20. 09. 2010 bola
oprávnená prijať rozhodnutie, teda či veritelia, ktoré rozhodnutie prijali, boli s poukazom
na ustanovenie § 10 ods. 1 ZKV o ustanovení nového správcu oprávnení rozhodovať, t. j.
či bola splnená zákonom stanovená podmienka v ustanovení § 10 ods. 1 UKV. Zo zápisnice
z pojednávania schôdze konkurzných veriteľov zo dňa 20. 09. 2010 je zrejmé, že konajúca
sudkyňa sa v intenciách ustanovenia § 10 ods. 1 ZKV s touto zákonom stanovenou
podmienkou, zaoberala, keď konštatovala, že schôdza konkurzných veriteľov bola uznášania
schopná, nakoľko sa jej zúčastnila 50,19 % prítomných veriteľov počítaných podľa
prihlásených pohľadávok. Zo zápisnice schôdze konkurzných veriteľov nie je sporné, že za
bod programu ustanovenie nového správcu hlasovalo 97,52 % s celkovou sumou 97,52 %
pohľadávok veriteľov zúčastnených na pojednávaní s celkovou sumou 107 949 402,62 Sk,
že proti nehlasoval nikto a zdržal sa jeden veriteľ s celkovou sumou
2 742 845 Sk, čo predstavovalo 2,48 %. Dôvod uvádzaný v odvolaniach, že keďže
pohľadávka konkurzného veriteľa Daňový úrad a následne časť pohľadávky
veriteľa , ktorá bola postúpená na
Daňovým úradom zanikla na základe rozhodnutia
incidenčného konania zanikla, je pre posúdenie splnenia zákonnom stanovenej podmienkou
v § 10 ods. 1 ZKV právne bezvýznamný, vzhľadom na skutočnosť, že z odvolaní správcu
konkurznej podstaty ako aj z odvolania konkurzného veriteľa nie je zrejmé, že podmienka
stanovená v § 10 ods. 1 ZKV splnená nebola. Ani z jedného odvolania nie je zrejmé, že by
bolo nimi preukázané, že veritelia, ktorí návrh na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov
podali a hlasovali, nespĺňali podmienku percentuálneho podielu podľa § 10 ods. 1 ZKV,
nakoľko ničím nepreukázali, že percentuálny podiel pohľadávok, tých ktorí o zvolanie
schôdze konkurzných veriteľov požiadali, títo nemali. Odvolatelia nepreukázali ani, že
schôdza konkurzných veriteľov nebola uznášania schopná, tak ako sa to uvádza v
napadnutom uznesení. Aj pokiaľ by bolo pravdou, že už v čase konania schôdze
konkurzných veriteľov bolo v incidenčnom konaní vo veci Daňového úradu rozhodnuté, tak
ako tvrdí konkurzný veriteľ v jeho odvolaní, z odvolaní nie je zrejmé, že
podiel Daňového úradu prihlásených pohľadávok bol taký vysoký, že mohol znížiť zákonom
stanovený percentuálny podiel v ustanovení § 10 ods. 1 ZKV pod hranicu 30%. Ostatné
dôvody uvádzané v odvolaniach v súlade s Nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 583/2011 zo dňa 21. 06. 2011, ktorým boli rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zrušené, Najvyšší súd Slovenskej republiky v novom konaní pre posúdenie
dôvodnosti odvolaní označuje za právne bezpredmetné a iba za dôvody, ktoré maria účel
konkurzu a znemožňujú jeho ukončenie, čo je v hlbokom rozpore s cieľom konkurzného
konania, v tomto prípade vedenom už vyše desať rokov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe uvedeného, napadnuté uznesenia
v zmysle ustanovenia § 219 O. s. p. potvrdzuje.“
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Predpokladom toho, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, je to,
aby toto rozhodnutie bolo vo výroku vecne správne. Vo výroku rozhodnutia súd vyslovuje
obsah rozhodnutia vo veci samej (porovnaj § 155 ods. 1 OSP), t. j. autoritatívne a záväzne
vyslovuje svoj postoj k otázke, ktorá tvorila predmet konania. Vecnú správnosť výroku
rozhodnutia možno posúdiť v zásade len vo väzbe na odôvodnenie, v ktorom súd opíše
rozhodujúce a relevantné skutkové zistenia a následne právne posúdi tento skutkový stav
(porovnaj § 157 ods. 2, § 169 OSP).
V prerokúvanom prípade najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol
právny záver, že krajský súd „pochybil, keď vo výroku napadnutého uznesenia uviedol,
že súd zbavuje funkcie správcu konkurznej podstaty, nakoľko o jeho
výmene za nového správcu rozhodoval na základe rozhodnutie schôdze konkurzných
veriteľov, v ktorom prípade konkurzný súd správcu konkurznej podstaty jeho funkcie
nezbavuje podľa ustanovenia § 8 ods. 5 ZKV, ale funkcia správcu konkurznej podstaty
zaniká na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, teda zo zákona“. Vo vzťahu
k tomuto právnemu záveru následne najvyšší súd uviedol, že „je pravdou, že ide o chybný
výrok napadnutého uznesenia, ktorý v konečnom dôsledku ani nezodpovedá odôvodneniu
napadnutého uznesenia... tento nedostatok označuje za formálny, pokiaľ existoval dôvod
na ustanovenie nového správcu, nakoľko v takom prípade funkcia dovtedy ustanoveného
správcu konkurznej podstaty zanikla zo zákona“.
Uvedený právny záver považuje ústavný súd za arbitrárny a ústavne neudržateľný,
pretože najvyšší súd ako odvolací súd aplikáciou § 219 ods. 1 OSP potvrdil napadnuté
uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010 ako vecne správne, hoci konštatuje, že toto
uznesenie nie je vo výroku vecne správne. Konštatuje tiež, že výrok je v rozpore
s odôvodnením, tento rozpor však považuje za formálny, pretože mal existovať zákonný
dôvod na ustanovenie nového správcu. Následne dopĺňa odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajského súdu v tom smere, či schôdza konkurzných veriteľov bola oprávnená
ustanoviť nového správcu, teda v smere, ktorý je zjavne v rozpore s výrokom napadnutého
uznesenia krajského súdu.
Podľa § 8 ods. 5 zákona o konkurze z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcu
zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadne
svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie,
ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe
rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom
rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením
na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému
správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku.
V súvislosti s týmto ustanovením zákona o konkurze ústavný súd v náleze sp. zn.
II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012 uviedol, že citované ustanovenie aj napriek svojej
legislatívne zložitej konštrukcii dôsledne rozlišuje v otázke ustanovenia správcu
kompetenciu súdu a kompetenciu schôdze konkurzných veriteľov. Prvé tri vety citovaného
ustanovenia definujú prípady, kedy o odvolaní a ustanovení nového správcu rozhoduje
výlučne súd, a to buď na návrh správcu, resp. bez návrhu, pre ktoré predpokladá existenciu
dôležitých dôvodov. Vo štvrtej vete sú právomoci týkajúce sa ustanovenia nového správcu
rozdelené medzi schôdzu konkurzných veriteľov a súd. V tomto prípade súd nerozhoduje
o zbavení správcu funkcie, pretože k zániku funkcie doterajšieho správcu dochádza ex lege
rozhodnutím schôdze veriteľov, pre ktoré rozhodnutie zákon žiadne dôvody nestanovuje.
Súd je následne povinný ustanoviť nového správcu uznesením priamo na schôdzi
konkurzných veriteľov (pozri stanovisko obchodného kolégia najvyššieho súdu sp. zn.
Obpj 7/2005 zo 16. decembra 2005).
Rozpor výroku a odôvodnenia uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010
spočíva v tom, že výrok vyjadruje uplatnenie výlučnej právomoci konkurzného súdu
odvolať a ustanoviť správcu konkurznej podstaty. Odôvodnenie odkazuje na realizáciu
delenej právomoci medzi schôdzou konkurzných veriteľov a konkurzným súdom. Výrok
a odôvodnenie napadnutého uznesenia takto odkazujú na situácie, ktoré majú odlišný
skutkový a právny základ, preto výrok napadnutého uznesenia krajského súdu nemôže byť
základom pre predmetné odôvodnenie napadnutého uznesenia. Tento rozpor nemožno
považovať za formálny. Za formálny rozpor výroku a odôvodnenia by eventuálne bolo
možné považovať napr. zjavnú chybu v písaní a počítaní vo výroku, ktorý má zhodný
skutkový a právny základ ako príslušné odôvodnenie. O takú situáciu v tomto prípade však
nejde.
Na tomto základe dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd aplikoval § 219 OSP
arbitrárne, pretože prekročil vymedzený rozsah uvedeného ustanovenia a potvrdil napadnuté
uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010 napriek právnemu záveru, že výrok tohto
uznesenia nie je vecne správny. Týmto postupom sa najvyšší súd dôsledne neriadil právnym
názorom, ktorý vyslovil ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012,
v ktorom poukázal na to, aká je povaha rozporu medzi výrokom a odôvodnením
napadnutého uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010.
K námietke sťažovateľa o tom, či schôdza konkurzných veriteľov, ktorá sa konala
20. septembra 2010 bola uznášaniaschopná, tiež k námietke týkajúcej sa percentuálneho
podielu pohľadávky fondu národného majetku, a tak aj oprávnenia podať návrh
na schválenie nového správcu a k námietke týkajúcej sa existencie pohľadávky
Daňového úradu a vyhodnotenia, či veriteľ sa relevantne zúčastnil
schôdze konkurzných veriteľov, je potrebné uviesť, že tieto námietky sa javia byť relevantné
pre posúdenie zákonnosti zvolania schôdze konkurzných veriteľov
a jej uznášaniaschopnosti. Rovnako tak sa javia byť relevantné vo vzťahu k posúdeniu toho,
či návrh na schválenie nového správcu podala oprávnená osoba.
Zákon o konkurze vyžaduje kvalifikované podiely pohľadávok veriteľov
pre jednotlivé procesné úkony a rozhodnutia v konkurznom konaní, splnenie týchto
zákonných podmienok je nevyhnutným predpokladom pre riadny priebeh konkurzného
konania. V konkurznom konaní ide o kolektívne a v zásade pomerné uspokojenie
pohľadávok prihlásených veriteľmi. Právny dôvod pohľadávok, ich výška je rôzna, rovnako
tak aj záujmy jednotlivých veriteľov v konkurznom konaní nie sú zhodné. Aj z týchto
dôvodov je zákonom ustanovený kritický percentuálny podiel pohľadávok jednotlivých
veriteľov, ktorý je podmienkou možnosti ovplyvniť konkrétny priebeh konkurzného
konania, uskutočňovať zmeny správcu a prijímať rozhodnutia, ktoré budú záväzné
aj pre tých veriteľov, ktorí nehlasovali, prípadne hlasovali proti.
Je povinnosťou konkurzného súdu dohliadať na riadny priebeh konkurzného konania,
ktorého súčasťou je aj povinnosť skúmať splnenie podmienky kvalifikovaného podielu
pohľadávok potrebného na vykonanie jednotlivých procesných úkonov, pričom skúmanie
práve týchto podmienok vzhľadom na povahu konkurzného konania je potrebné považovať
za esenciálne. Nie je povinnosťou veriteľa ako jedného z účastníkov konkurzného konania
preukazovať to, že tieto podmienky neboli splnené. V závislosti od ďalšieho postupu
najvyššieho súdu bude potrebné, aby sa najvyšší súd alebo krajský súd ako konkurzný súd
s uvedenými námietkami sťažovateľa vysporiadal tak, aby bolo zrejmé, či boli splnené
zákonné podmienky na vykonanie schôdze konkurzných veriteľov, na vykonanie
kvalifikovaných návrhov na tejto schôdzi a tiež na rozhodovanie na schôdzi konkurzných
veriteľov. Uvedené skutkové a právne skutočnosti nemôžu byť základom odôvodnenia
aktuálneho výroku napadnutého uznesenia krajského súdu z 20. septembra 2010, a to ani
v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu z 29. novembra 2012,
ktoré ho v uvedených smeroch dopĺňa, preto ústavný súd neskúmal ústavnú udržateľnosť
týchto záverov najvyššieho súdu a krajského súdu aj z toho hľadiska, či nie sú arbitrárne
alebo zjavne neodôvodnené.
Právny záver najvyššieho súdu týkajúci sa uznesenia krajského súdu zo 6. augusta
2010, ktorým krajský súd zvolal schôdzu konkurzných veriteľov, o tom, že „zrušenie
napadnutého uznesenia sa už minulo právnemu účinku“, považuje ústavný súd za ústavne
udržateľný. Prípadné zrušenie uznesenia o zvolaní schôdze, ktorá sa už uskutočnila,
by nemalo žiaden reálny dosah na právne postavenie účastníkov konkurzného konania.
V uvedenej procesnej situácii je ale relevantné skúmať právne účinky schôdze konkurzných
veriteľov, ktorá sa konala 20. septembra 2010 – t. j. rozhodnutia, ktoré uvedená schôdza
uskutočnila – predovšetkým ustanovenie nového správcu. Ústavná akceptovateľnosť týchto
účinkov bude závislá aj od posúdenia zákonnosti podania návrhu na zvolanie schôdze,
návrhu na ustanovenie nového správcu a uznášaniaschopnosti tejto schôdze.
Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd postupom v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012 a jeho uznesením z 29. novembra 2012
v rozsahu, v ktorom potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu z 20. septembra 2010,
porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s porušením čl. 1 ústavy, základné právo podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo podľa čl. 14 ods. 1
medzinárodného paktu (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd vzhľadom na skutočnosti, na základe ktorých dospel k záveru o porušení
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 medzinárodného paktu, neskúmal opodstatnenosť
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3
listiny, ktorého porušenie namietal sťažovateľ v súvislosti so závermi najvyššieho súdu
o tom, že nepreukázal splnenie zákonných podmienok podania návrhu na zvolanie
schôdze konkurzných veriteľov, na ustanovenie nového správcu a tiež podmienok
uznášaniaschopnosti tejto schôdze. Obdobne ústavný súd neskúmal namietané porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ktoré sťažovateľ
odvodzoval od toho, že najvyšší súd nenariadil pojednávanie, hoci potvrdil napadnuté
uznesenia krajského súdu z iného právneho dôvodu a na základe nových skutočností
aj z dôvodu, že vo veci bude opäť rozhodovať najvyšší súd.
Ústavný súd neskúmal opodstatnenosť sťažovateľom namietaného porušenia práva
podľa čl. 13 dohovoru, pretože po zrušení uznesenia z 29. novembra 2012 bude najvyšší súd
povinný preskúmať odôvodnenosť odvolania sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu
z 20. septembra 2010, čím vznikne priestor na realizáciu účinného prostriedku nápravy
v zmysle uvedeného článku dohovoru.
Podaním doručeným ústavnému súdu 6. júna 2013 sťažovateľ žiadal spojiť konanie
o jeho sťažnosti na spoločné konanie s konaním ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa
vedenej na ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 11950/2013. O tomto
návrhu ústavný súd nerozhodoval z dôvodu, že predmetná sťažnosť bola
uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 393/2014 z 9. júla 2014 odmietnutá ako
neprípustná.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií
nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre
každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to
povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich
prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada
pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely)
výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci
zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok
spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,
ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom
a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje
v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 18 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov,
z ktorých jeden je predsedom senátu.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca,
ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o
prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a
rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu, ktorý bol v
určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť, ktorá podľa
osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci
týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce,
ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti. Zmenu v osobe zákonného sudcu
možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba
považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,
bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia
nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu
Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že v prerokúvanej veci mal rozhodovať senát „1
Obo“, a nie senát „3 Obo“.
Predseda obchodnoprávneho kolégia najvyššieho súdu vo vyjadrení z 13. októbra
2014 uviedol, že konanie o odvolaní sťažovateľa, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu
24. septembra 2010, bolo vedené pod sp. zn. 1 Obo 149/2010 a konanie o odvolaní
, ktoré bolo doručené najvyššiemu súdu 28. októbra 2010, bolo vedené
pod sp. zn. 1 Obo 160/2010. V oboch prípadoch boli veci pridelené senátu
, ktorý bol odvolaný z funkcie sudcu najvyššieho súdu.
Podľa čl. II odseku 1 rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2012, ktorý bol vydaný
opatrením predsedu najvyššieho súdu č. Spr 1150/2011 zo 14. decembra 2011 (ďalej len
„rozvrh práce na rok 2012“), ak osobitný predpis alebo tento rozvrh práce neustanovuje
inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú
jednotlivým senátom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej
republiky tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.
Podľa čl. II odseku 4 rozvrhu práce na rok 2012 veci, ktoré boli opätovne predložené
najvyššiemu súdu po tom, čo najvyšší súd už konal vo veci samej a rozhodol o riadnom
alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, sa po lustrácii pridelia senátu, ktorý vo veci
samej rozhodoval naposledy; ak takého senátu pre zmenu v organizácii práce niet alebo
do senátu nie je zaradená väčšina jeho naposledy vo veci rozhodujúcich členov,
vec sa pridelí náhodným výberom podľa odseku 1. Za senát, ktorý vo veci samej rozhodoval
naposledy, sa považuje aj senát označený v osobitnej časti iným poradovým číslom,
ak je do tohto senátu zaradená väčšina naposledy vo veci rozhodujúcich sudcov.
Odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu zo 16. augusta 2010 bolo
so súdnym spisom predložené najvyššiemu súdu 24. septembra 2010 a vec bola pridelená
senátu 1 Obo. Odvolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z 20. septembra 2010
bolo najvyššiemu súdu predložené 29. októbra 2010 a vec bola pridelená senátu 1 Obo.
O odvolaniach sťažovateľa rozhodol senát najvyššieho súdu 1 Obo zložený z predsedu
a sudkýň – členiek senátu a
.
Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 583/2011 z 21. júna 2012 zrušil uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010, preto
najvyšší súd znovu rozhodoval o odvolaniach sťažovateľa, pričom vec bola doručená
najvyššiemu súdu 7. septembra 2012. V predmetnom prípade rozhodoval senát najvyššieho
súdu 3 Obo.
Opatrením predsedu najvyššieho súdu č. 3 sp. zn. Spr 661/2012 z 23. júla 2012 bol
zmenený rozvrh práce na rok 2012 z dôvodu, že predseda senátu 1 Obo
bol odvolaný z funkcie sudcu najvyššieho súdu. Podľa rozvrhu práce na rok 2012
v rozhodnom čase nebol na najvyššom súde senát, v ktorom by boli súčasne členkami
sudkyne a , t. j. väčšina členov senátu
1 Obo, ktorý pôvodne vo veci rozhodoval. Na základe toho bola vec náhodným výberom
podľa čl. II ods. 4 a čl. II ods. 1 rozvrhu práce na rok 2012 pridelená senátu 3 Obo, o čom
svedčí aj potvrdenie o pridelení veci v konkurznom spise.
Po preskúmaní postupu najvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci
senátu 3 Obo a vychádzajúc z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2012, ústavný súd
nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny. Na základe týchto
zistení ústavný súd konštatuje, že pridelením veci sťažovateľa a vydaním napadnutého
uznesenia najvyšší súd neporušil základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Keďže najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Obo 70/2012, 3 Obo 71/2012
z 29. novembra 2012 porušil označené základné právo sťažovateľa podľa ústavy a listiny,
ako aj právo podľa dohovoru a podľa medzinárodného paktu, ústavný súd zrušil toto
rozhodnutie a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Povinnosťou najvyššieho súdu bude riadiť sa právnym názorom ústavného súdu, znova
posúdiť argumentáciu sťažovateľa v odvolaniach proti uzneseniam krajského súdu
zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010 a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom
odôvodniť.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom (bod 3 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľ úhradu trov konania nevyčíslil. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi
sťažovateľa úhradu trov konania v sume 275,94 € v súlade s vyhláškou Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“),
a to odmenu za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie
a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy).
Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
za rok 2013 v sume 130,16 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a
náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 7,81 €
(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky).
Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. apríla 2015