Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 38 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (84)f6d/365409.e3f8ad.pdf
PDF · 165.89 KB
No categories available
5Cdo/66/2010
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5 Cdo 66/2010
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. L.S., bývajúceho v K.,
zastúpeného JUDr. V.S., advokátom v K., proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike –
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie
13, IČO 00166073, 2/ Slovenskej republike – Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, IČO 00166481, 3/ Slovenskej republike –
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO:
00151866, 4/ Slovenskej republike – Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, IČO 00151742, o náhradu škody, vedenej na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 20 C 178/2004, o dovolaní ţalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 21. októbra 2009, sp. zn. 5 Co 272/2009, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach
z 21. októbra 2009, sp. zn. 5 Co 272/2009 a rozsudok Okresného súdu Košice I z
22. apríla 2009, č.k. 20 C 178/2004-134, vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 22. apríla 2009, č.k. 20 C 178/2004-134 zamietol
ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
štátu (133 172 Sk s ročným úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 1. januára 2001 do
zaplatenia); účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V konaní mal preukázané, ţe
predtým ako bolo začaté exekučné konanie v prospech ţalobcu vedené Exekútorským úradom
JUDr. A.D. 12. novembra 1999 Daňový úrad K. doručil banke rozhodnutie o začatí daňového
exekučného konania na sumu 841 099 Sk. Zamietnutie ţaloby zdôvodnil prerušením
príčinného vzťahu medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, keď exekučné konanie
v prospech ţalobcu mohlo najskôr začať v decembri 2000, teda viac ako rok potom ako bolo
doručené rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania banke na sumu 841 099 Sk (12.
novembra 1999), na účte povinného bola maximálna suma, z ktorej bola zrealizovaná
čiastočná úhrada 171 300 Sk v prospech Daňového úradu K., preto ţalobca nemohol byť
uspokojený v exekučnom konaní na podklade právoplatného rozhodnutia súdu i keby mu
vznikla škoda. Predbeţné opatrenie, na základe ktorého mali byť blokované peňaţné
prostriedky na účte spoločnosti M.R. s.r.o. do skončenia konania vo veci sp. zn. 20 C
1091/1999 zabezpečovalo nenakladanie s uvedenými prostriedkami, jeho zmyslom nebola
realizácia výkonu rozhodnutia. Ďalším dôvodom zakladajúcim nedôvodnosť ţaloby je
námietka premlčania vznesená ţalovaným 2/. Stotoţnil sa s tým, ţe k nesprávnemu úradnému
postupu nedošlo ţiadnym konaním ţalovaných 2/ - 4/, prípadne orgánov, za ktoré by mali
niesť zodpovednosť a preto ţalobu voči nim zamietol. Zároveň akceptoval obranu ţalovaného
4/, ţe v danom prípade ide o dobrovoľný záväzkový vzťah a škoda, ktorá tým vznikla sa
nemôţe prenášať na štát z dôvodu, ţe účastníci zmluvy si neoverili spoločnosť, ktorej sa
rozhodli poţičať finančné prostriedky, resp. s ktorou sa rozhodli podieľať na podnikaní za
účelom vidiny značného zisku a za svoje neúspešné dobrovoľné rizikové investovanie brať na
zodpovednosť štát. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 21. októbra 2009, sp. zn.
5 Co 272/2009 rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle § 219 O.s.p.
potvrdil; vyslovil, ţe ţalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ţalovaným
sa ich náhrada nepriznáva. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi
prvostupňového súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec správne
právne posúdil, čo nachádza svoj podklad v odôvodnení rozhodnutia. V konaní nebol
preukázaný nesprávny úradný postup ţalovaného 1/, keďţe ani sám ţalobca nekonkretizoval
v čom má spočívať nesprávnosť tohto úradného postupu s poukazom na právnu úpravu.
Ţalobcom tvrdené vady prvostupňového konania neboli odvolacím súdom zistené, keď
k odvolacím námietkam ţalobcu v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (t.j. postupom súdu sa
účastníkovi konania odňala moţnosti konať pred súdom) o nevykonaní navrhnutého dôkazu
výsluchom svedka Prof. J. a nezdôvodnením tohto postupu, odvolací súd poukázal na
ustanovenia § 125 O.s.p. a § 132 O.s.p., vychádzal z toho, ţe svedok je osoba, ktorá má
vypovedať o skutočnostiach, ktoré poznala svojimi zmyslami. Postup súdu prvého stupňa
povaţoval za správny, pretoţe ţalobcom navrhnutý svedok nebol osobou majúcou vypovedať
o skutočnostiach, ktoré poznal svojimi zmyslami v konkrétnej prejednávanej veci, keď
zdôvodnenie vykonania dôkazu ţalobcom na pojednávaní 22. apríla 2009 (čl. 129 spisu)
vychádzalo z právneho názoru svedka, ako zástupcu veriteľov nebankového subjektu M.R. v
konaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku. K ďalšej námietke ţalobcu ohľadne doručenia
vyjadrenia ţalovaných k ţalobe ţalobcovi odvolací súd poukázal na to, ţe vyjadrenie
ţalovaného 1/ k ţalobe bolo ţalobcovi doručené súdom 14. septembra 2004 (čl. 38 spisu),
vyjadrenia ţalovaných 2/ - 4/ boli doručené súdu do spisu aţ po nariadení pojednávania
stanoveného na 22. apríla 2009, s ktorými bol ţalobca oboznámený na pojednávaní súdu 22.
apríla 2009 (zápisnica na čl. 129 spisu), čím bol dodrţaný zákonný postup v zmysle § 129
O.s.p. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142
ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, navrhol rozsudok
odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania
odôvodnil ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p., tvrdiac, ţe postupom prvostupňového súdu mu
bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe nedošlo k vykonaniu nim navrhnutého
dôkazu výsluchom svedka Prof. Ing. V.J., DrSc. (ďalej tieţ svedok) a k zdôvodneniu
nevykonania tohto dôkazu v rozsudku súdu prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ktorú
nesprávnosť neodstránil ani odvolací súd. Z uvedených dôvodov povaţoval rozhodnutie súdu
prvého stupňa za arbitrárne napriek tomu, ţe v rozhodnutí odvolacieho súdu boli vysvetlené
dôvody pre ktoré súd prvého stupňa nemal dôvod svedka vypočuť. Ďalej namietal, ţe súd
prvého stupňa ho iba ústne oboznámil (na pojednávaní 22. apríla 2009) s písomnými
vyjadreniami k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/, tieto mu nedoručil v súlade s § 114 ods. 2 O.s.p.
tak, aby mal moţnosť sa v dostatočnom predstihu, minimálne 5 dní (§ 115 ods. 2 O.s.p.)
pripraviť na súdne pojednávanie 22. apríla 2009; tieto súd doručil ţalobcovi aţ po vyhlásení
rozsudku súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti sa neuspokojil s vysvetlením odvolacieho
súdu vychádzajúc z ustanovenia § 114 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd nariadiť
pojednávanie tak, aby bolo moţné potrebné listiny a vyjadrenia k nim zabezpečiť a doručiť
účastníkom včas.
Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ţalobcu odmietnuť (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p.), keď pre jeho prípustnosť nevidel splnenie zákonnej
podmienky podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
Ţalovaný 2/ navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť, povaţujúc dovolaním napadnuté
rozhodnutie z vecného i právneho hľadiska za zákonné.
Ţalovaný 3/ nevyuţil právo vyjadriť sa k doručenému dovolaniu.
Ţalovaný 4/ navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť pre nesplnenie podmienok pre
podanie dovolania, rozhodnutia súdov povaţoval v súlade so zákonom.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal
najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť
dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.).
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď § 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho
súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2
O.s.p. je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je
dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,
vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4.
V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok
odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého
odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, nejde ani o potvrdzujúci
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ
nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto
dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je
podľa § 238 ods. 1 aţ 3 O.s.p. procesne prípustné.
Dovolanie ţalobcu by mohlo byť prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom
bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád
uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich,
vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil
len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa (aj so zreteľom na obsah
dovolania) zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku)
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Treba uviesť, ţe z hľadiska § 237 O.s.p. sú právne významné len tie procesné
nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ
g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.
Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle § 237 O.s.p. ako
dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je
pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len
jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté
niektorou z taxatívne vymenovaných vád.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ aţ e/ a g/ O.s.p.
netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho
dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Ţalobca namietal, ţe konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.,
lebo súd prvého stupňa nevykonal ním navrhnutý dôkaz výsluchom svedka, jeho nevykonanie
v rozhodnutí nezdôvodnil a nedoručil mu včas vyjadrenia ţalovaných 2/ a 4/ k ţalobe, ktoré
nedostatky neboli odstránené ani odvolacím súdom.
Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá
je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto
postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva
[ najmä v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie
a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv (viď napr. právo
vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom § 41 O.s.p., právo byť včas
oboznámený so ţalobou i stanoviskom k nej § 114 ods. 2 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si
z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným
dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaní na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby im
bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Vady zakladajúce zmätočnosť
súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom,
spravidla vţdy účastníkovi konania odnímajú moţnosť konať pred súdom, pretoţe mu bránia
v realizácii tých procesných práv, ktoré občiansky súdny poriadok priznáva na účelné
uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť
konania môţu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej
jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku alebo odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť
rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť dôsledkom obsahovej a gramatickej
nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti) v prípade úplne
chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou
rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi a napokon aj vecnou rozdielnosťou medzi
vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením (tzv. zmätočné rozhodnutie).
Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je
vţdy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou zaručeného práva na
súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.
Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom
zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn.
III. ÚS 331/04, sp.zn. II. ÚS 174/04.
Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ústavy), kaţdý sa môţe
domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods.1 ústavy inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu
(I. ÚS 4/94).
Citovaný čl. 46 ods.1 ústavy (podobne aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je primárnou ústavnou
bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky
príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy
jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele
druhej hlavy ústavy (čl. 46 aţ 50 ústavy) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa
jeho rešpektovania (m. m. I. ÚS 22/03).
Obsah práva na súdnu ochranu v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, ţe osobám
nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu
(I. ÚS 26/94). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy preto
dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana
tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je
v rozpore so zákonom (porovnaj III. ÚS 7/08).
Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,
princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa
rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú
kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne
rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov)
spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové
náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti, a súladu jeho skutkových
i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia,
ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu
materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom
dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých
procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov
v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho
konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného
úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho
postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma
moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Pokiaľ ide o námietku nevykonania navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná
v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym
skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však
k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (viď R
37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Z uvedených hľadísk nevykonanie dôkazu výsluchom
svedka na návrh ţalobcu nemoţno povaţovať za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Treba zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný
kaţdý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú
vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (§ 120 ods. l O.s.p., § 213 ods.
3 O.s.p.). Ak súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná a svoj postup odôvodní (napr.
preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup
odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke ţalobcu je
vhodné dodať (i keď to dovolateľ výslovne nenamietal), ţe súd neodníme účastníkovi
moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov; jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo
osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na
taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) tieţ
vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1
ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú
význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,
§ 30).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Pokiaľ dovolateľ vyčíta súdu prvého stupňa, ţe tento v odôvodnení rozsudku
nezdôvodnil nevykonanie ním navrhnutého dôkazu (výsluch svedka), k tomu dovolací súd
uvádza:
Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. i právna teória civilného procesu vymedzila
poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria
poţiadavky vzťahujúce sa k hodnoteniu dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. moţno vyvodiť,
ţe súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť prečo niektoré
z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia
do úvahy, a hlavne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať.
Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje presvedčivosť
rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti. Bráni podozreniu o
neprípustnom eklektickom a neopodstatnenom výbere dôkazov smerujúci k jednostranným
záverom. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na
spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého
súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe
rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Nedostatky odôvodnenia
rozhodnutia v hodnotení dôkazov spolu s vysvetlením dôvodov prečo sa súd odmietol
zaoberať navrhnutými dôkazmi preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.
Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky
zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma
intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku. V posudzovanej veci
prvostupňový súd v zamietajúcom rozhodnutí neodôvodnil nevykonanie dôkazu navrhnutého
ţalobcom (výsluch svedka). Uvedený nedostatok však svojou intenzitou vzhľadom na ostané
dôvody rozhodnutia podľa dovolacieho súdu v danom prípade nezakladá nepreskúmateľnosť,
či arbitrárnosť rozhodnutia ako celku, ktorá by viedla k zmätočnosti rozhodnutia a zakladala
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Dovolateľ v dovolaní namietal odňatie moţnosti konať pred súdom tieţ tým, ţe mu
súd prvého stupňa včas nedoručil vyjadrenia k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ v súlade s § 114 ods.
2 O.s.p. v spojení s § 115 ods. 2 O.s.p. tak, aby ţalobca mal dostatok času na prípravu
pojednávania stanoveného na 22. apríla 2009. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa
oboznámil ţalobcu s obsahom vyjadrení k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ aţ na pojednávaní 22.
apríla 2009, tieto ţalobcovi doručil 18. mája 2009 potom, ako vo veci vyhlásil rozsudok (22.
apríla 2009). Nemoţnosť oboznámenia sa s vyjadreniami ţalovaných v dostatočnom predstihu
pred pojednávaním na súde prvého stupňa ţalobca namietal v podanom odvolaní z 11. júna
2009 (čl. 144 - 148 spisu). Odvolací súd túto odvolaciu námietku (o odňatí moţnosti ţalobcu
konať pred súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) nepovaţoval za opodstatnenú, keď
k nej uviedol, ţe vyjadrenie k ţalobe ţalovaného 1/ bolo ţalobcovi doručené súdom 14.
septembra 2004 (doručenka čl. 38), vyjadrenia k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ boli
prvostupňovému súdu doručené do spisu po nariadení pojednávania a ich obsah súd
oboznámil na pojednávaní 22. apríla 2009 podľa § 129 O.s.p.
Príprava pojednávania (§ 114 O.s.p.) zahŕňa okruh činnosti súdu - súhrn jeho
oprávnení i povinnosti pre zabezpečenie pozitívnych podmienok rýchleho, hospodárneho
i účinného prejednania veci na pojednávaní súdu tak, aby bola zachovaná spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania i osôb zúčastnených na konaní.
Doručenie ţaloby i vyjadrenia k nej (§ 114 ods. 2 O.s.p.) predstavujú elementárne (dôleţité a
neopomenuteľné) úkony súdu v procese riadnej prípravy súdneho pojednávania s cieľom
zabezpečiť účastníkom konania účinnú a efektívnu realizáciu naväzujúcich procesných práv
(oprávnení) priznaných zákonom spojených s moţnosťou vyvrátiť dôvodnosť ţaloby i jej
dodatočnú obranu (napr. § 118 ods. 1 O.s.p., § 120 ods. 1 a 4 O.s.p., § 123 O.s.p. a iných). Aţ
po ich naplnení súd pristupuje k nariadeniu pojednávnia.
Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti
Európskeho súdu pre ľudské práva, zrovnateľne i v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej
republiky (viď sp.zn. II ÚS 116/09, sp.zn. III. ÚS 199/08, sp.zn. IV. ÚS 186/09) vyţaduje,
aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za
podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane
(pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe
implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať
príleţitosť, nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale
aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené (účastníkmi),
alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri
Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR
2005-V, Mareš proti Českej republike, č. 1414/03, 26. október 2006, Krčmář a ďalší proti
Českej republike, č. 35376/97, 3. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 3.
júla 2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, č. 23083/05, rozsudok z 27. apríla
2010). A to aj takými vyjadreniami protistrany, ktoré sú v ich prospech (viď Göc proti
Turecku [VK], č. 36590/97, ods. 55, ECHR 2002-V). Právo na spravodlivé súdne konanie
však nie je absolútne a jeho rozsah sa môţe meniť v závislosti od špecifických okolností
predmetného prípadu (pozri Asnar proti Francúzsku č. 12316/04, z 18. októbra 2007;
Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, z 3. júla 2008). Výnimkou sú prípady, keď súd
konštatoval, ţe neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemoţnosť
sťaţovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavuje porušenie práva sťaţovateľa na spravodlivé
súdne konanie v prípade, ţe by priznanie takýchto práv a moţností účastníkom konania
nemalo ţiaden vplyv na výsledok konania, vzhľadom na to, ţe prijatý právny prístup
neumoţňoval diskusiu (pozri, napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02, ods. 18, 15. jún
2004; Sale proti Francúzsku, č. 39765/04, ods. 18 a 19, 21. marec 2006; Verdú Verdú proti
Španielsku, č. 43432/02, ods. 26 aţ 28, 15. február 2007).
Pri riešení otázky, či dovolateľom namietaný nesprávny procesný postup mal za
následok odňatie moţnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.), vzal dovolací súd na
zreteľ, ţe ţalobca nemal moţnosť vopred v primeranom čase sa oboznámiť so stanoviskom
k ţalobe ţalovaného 2/ a 4/ (vyjadrenie ţalovaného 4/ z 11. augusta 2008 bolo doručené sudu
18. augusta 2008 čl. 111-112 spisu a vyjadrenie ţalovaného 2/ zo 16. septembra 2008
doručené súdu 23. septembra 2008 čl. 114 spisu). Súd prvého stupňa mal dostatočný časový
priestor pre ich doručenie ţalobcovi (viac ako šesť mesiacov), nakoľko termín pojednávania
bol súdom nariadený 24. marca 2009 na 22. apríla 2009 (viď čl. 118 spisu). V prípade
doplneného vyjadrenia ţalovaného 4/ (čl. 120- 122 spisu) doručeného súdu 9. apríla 2009
nebol bezodkladne vykonaný pokus o jeho zaslanie ţalobcovi. Z hľadiska sledovaných cieľov
spravodlivého súdneho konania zabezpečujúceho právo účastníkov na rovnosť zbraní
a kontradiktórne súdne konanie, je v predmetnom prípade nepostačujúce, ak je účastník
konania iba oboznámený s obsahom vyjadrenia k ţalobe na pojednávaní súdu, na ktorom
došlo k vyhláseniu meritórneho rozhodnutia.
V zmysle uvedeného dovolací súd prihliadal i na špecifické okolnosti prípadu, ktoré
spočívajú v tom, ţe vyjadrenie k ţalobe predstavuje významné stanovisko účastníka vo veci,
ktoré je súd povinný vţdy bezodkladne odoslať ţalujúcej strane (§ 114 ods. 2 veta druhá
O.s.p.); išlo o vyjadrenia mocenských orgánov štátu (ţalovaných 2/ a 4/) nedoručených
fyzickej osobe – jednotlivcovi (ţalobcovi) s ktorými sa stotoţnil (akceptoval ich váhu) súd
prvého stupňa (rovnako i odvolací súd); o dôvodoch na ktorých súd prvého stupňa zaloţil
svoje rozhodnutie nemoţno vysloviť, ţe by prima facie vylučovali ďalšiu diskusiu.
So zreteľom na to dovolací súd v prejednávanej veci zaujal názor, ţe podmienka
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. je splnená, keď ţalobcovi bola odňatá
moţnosť konať pred súdom v dôsledku nedodrţania postupu súdu v zmysle § 114 ods. 2 vety
druhej O.s.p. (bezodkladného odoslania vyjadrenia k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ ţalobcovi),
jeho moţnosti kvalifikovane i v dostatočne primeranej lehote vyjadriť sa (resp. pripraviť sa
argumentovať pred súdom) k tvrdeniam i právnej obrane ţalovaných s moţnosťou ovplyvniť
rozhodnutie súdu, o to väčšmi, ak výsledkom konania bolo zamietnutie ţaloby z vecných
dôvodov a podkladom zamietajúceho meritórneho rozhodnutia boli dôvody uvádzané
ţalovanými (o premlčaní nároku voči ţalovanému 2/, o neexistencii protiprávneho postupu
ţalovaných 2/ a 4/, o stotoţnení sa súdu s obranou ţalovaného 4/). Súd prvého stupňa
zamietnutie ţaloby zdôvodnil neexistenciou príčinnej súvislosti medzi namietaným
nesprávnym úradným postupom ţalovaných a škodou. Z rozhodnutia súdu sú zrejmé ďalšie
právne dôvody, pre ktoré bola ţaloba zamietnutá, ktoré vychádzali z vyjadrení ţalovaných 2/
a 4/ (vo vzťahu k ţalovanému 2/ súd konštatoval dôvodnosť vznesenej námietky o premlčaní
uplatneného práva, vo vzťahu k ţalovaným 2/ aţ 4/ súd konštatoval absenciu konania, ktoré
by sa mohlo povaţovať za nesprávny úradný postup, vo vzťahu k ţalovanému 4/ sa súd
stotoţnil s jeho obranou o nemoţnosti prenášať zodpovednosť za škodu na štát zo
záväzkového vzťahu v ktorom štát nebol účastníkom). Stanovisko ţalobcu k vyjadreniu
ţalovaných 2/ a 4/ k ţalobe nie je moţné povaţovať za nadbytočné za situácie, kedy
prvostupňový súd dospel k záveru o opodstatnenosti obrany ţalovaných. Okruh právnych
otázok vedúcich k zamietnutiu ţaloby nevylučoval diskusiu z ktorej by mal byť ţalobca
vylúčený, resp. diskusiu ku ktorej sa mal moţnosť vyjadriť i ţalobca. Z uvedeného hľadiska
nemoţno vysloviť, ţe stanovisko ţalobcu k vyjadreniu ţalovaných 2/ a 4/ by nemalo ţiadny
vplyv na rozhodnutie súdu.
Za tejto situácie dovolací súd vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa nesprávnosť,
v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p., na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd (vo veci rozhodujúci bez
nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p.) a tento nedostatok nenapravil. So
zreteľom na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o procesnej neprípustnosti
dovolania ţalobcu a zistenej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pritom riadiac sa
právnou úpravou dovolacieho konania dovolací súd sa nemohol zaoberať vecnou správnosťou
napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. rozsudky súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie (§243b O.s.p.), pretoţe rozhodnutia vydané v konaní postihnutom tak
závaţnou procesnou vadou nemôţu byť povaţované za správne.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. októbra 2010
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta