Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/66/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu Ing. L.S., bývajúceho v K.,

zastúpeného JUDr. V.S., advokátom v K., proti ţalovaným 1/ Slovenskej republike –

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Ţupné námestie

13, IČO 00166073, 2/ Slovenskej republike – Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, IČO 00166481, 3/ Slovenskej republike –

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO:

00151866, 4/ Slovenskej republike – Ministerstvo financií Slovenskej republiky,

so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, IČO 00151742, o náhradu škody, vedenej na

Okresnom súde Košice I pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 21. októbra 2009, sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach

z 21. októbra 2009, sp. zn. a rozsudok Okresného súdu Košice I z

22. apríla 2009, č.k. -134, vec vracia Okresnému súdu Košice I na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 22. apríla 2009, č.k. -134 zamietol

ţalobu, ktorou sa ţalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

štátu (133 172 Sk s ročným úrokom z omeškania vo výške 17,6 % od 1. januára 2001 do

zaplatenia); účastníkom náhradu trov konania nepriznal. V konaní mal preukázané, ţe

predtým ako bolo začaté exekučné konanie v prospech ţalobcu vedené Exekútorským úradom

JUDr. A.D. 12. novembra 1999 Daňový úrad K. doručil banke rozhodnutie o začatí daňového

exekučného konania na sumu 841 099 Sk. Zamietnutie ţaloby zdôvodnil prerušením

príčinného vzťahu medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, keď exekučné konanie

v prospech ţalobcu mohlo najskôr začať v decembri 2000, teda viac ako rok potom ako bolo

doručené rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania banke na sumu 841 099 Sk (12.

novembra 1999), na účte povinného bola maximálna suma, z ktorej bola zrealizovaná

čiastočná úhrada 171 300 Sk v prospech Daňového úradu K., preto ţalobca nemohol byť

uspokojený v exekučnom konaní na podklade právoplatného rozhodnutia súdu i keby mu

vznikla škoda. Predbeţné opatrenie, na základe ktorého mali byť blokované peňaţné

prostriedky na účte spoločnosti M.R. s.r.o. do skončenia konania vo veci sp. zn. 20 C

1091/1999 zabezpečovalo nenakladanie s uvedenými prostriedkami, jeho zmyslom nebola

realizácia výkonu rozhodnutia. Ďalším dôvodom zakladajúcim nedôvodnosť ţaloby je

námietka premlčania vznesená ţalovaným 2/. Stotoţnil sa s tým, ţe k nesprávnemu úradnému

postupu nedošlo ţiadnym konaním ţalovaných 2/ - 4/, prípadne orgánov, za ktoré by mali

niesť zodpovednosť a preto ţalobu voči nim zamietol. Zároveň akceptoval obranu ţalovaného

4/, ţe v danom prípade ide o dobrovoľný záväzkový vzťah a škoda, ktorá tým vznikla sa

nemôţe prenášať na štát z dôvodu, ţe účastníci zmluvy si neoverili spoločnosť, ktorej sa

rozhodli poţičať finančné prostriedky, resp. s ktorou sa rozhodli podieľať na podnikaní za

účelom vidiny značného zisku a za svoje neúspešné dobrovoľné rizikové investovanie brať na

zodpovednosť štát. O trovách konania rozhodol podľa

Na odvolanie ţalobcu Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 21. októbra 2009, sp. zn.

rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny v zmysle

potvrdil; vyslovil, ţe ţalobca nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ţalovaným

sa ich náhrada nepriznáva. V celom rozsahu sa stotoţnil so skutkovými a právnymi závermi

prvostupňového súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, vec správne

právne posúdil, čo nachádza svoj podklad v odôvodnení rozhodnutia. V konaní nebol

preukázaný nesprávny úradný postup ţalovaného 1/, keďţe ani sám ţalobca nekonkretizoval

v čom má spočívať nesprávnosť tohto úradného postupu s poukazom na právnu úpravu.

Ţalobcom tvrdené vady prvostupňového konania neboli odvolacím súdom zistené, keď

k odvolacím námietkam ţalobcu v zmysle (t.j. postupom súdu sa

účastníkovi konania odňala moţnosti konať pred súdom) o nevykonaní navrhnutého dôkazu

výsluchom svedka Prof. J. a nezdôvodnením tohto postupu, odvolací súd poukázal na

ustanovenia a , vychádzal z toho, ţe svedok je osoba, ktorá má

vypovedať o skutočnostiach, ktoré poznala svojimi zmyslami. Postup súdu prvého stupňa

povaţoval za správny, pretoţe ţalobcom navrhnutý svedok nebol osobou majúcou vypovedať

o skutočnostiach, ktoré poznal svojimi zmyslami v konkrétnej prejednávanej veci, keď

zdôvodnenie vykonania dôkazu ţalobcom na pojednávaní 22. apríla 2009 (čl. 129 spisu)

vychádzalo z právneho názoru svedka, ako zástupcu veriteľov nebankového subjektu M.R. v

konaní pred Špeciálnym súdom v Pezinku. K ďalšej námietke ţalobcu ohľadne doručenia

vyjadrenia ţalovaných k ţalobe ţalobcovi odvolací súd poukázal na to, ţe vyjadrenie

ţalovaného 1/ k ţalobe bolo ţalobcovi doručené súdom 14. septembra 2004 (čl. 38 spisu),

vyjadrenia ţalovaných 2/ - 4/ boli doručené súdu do spisu aţ po nariadení pojednávania

stanoveného na 22. apríla 2009, s ktorými bol ţalobca oboznámený na pojednávaní súdu 22.

apríla 2009 (zápisnica na čl. 129 spisu), čím bol dodrţaný zákonný postup v zmysle § 129

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

ods. 1

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie ţalobca, navrhol rozsudok

odvolacieho súdu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením , tvrdiac, ţe postupom prvostupňového súdu mu

bola odňatá moţnosť konať pred súdom, pretoţe nedošlo k vykonaniu nim navrhnutého

dôkazu výsluchom svedka Prof. Ing. V.J., DrSc. (ďalej tieţ svedok) a k zdôvodneniu

nevykonania tohto dôkazu v rozsudku súdu prvého stupňa ( ), ktorú

nesprávnosť neodstránil ani odvolací súd. Z uvedených dôvodov povaţoval rozhodnutie súdu

prvého stupňa za arbitrárne napriek tomu, ţe v rozhodnutí odvolacieho súdu boli vysvetlené

dôvody pre ktoré súd prvého stupňa nemal dôvod svedka vypočuť. Ďalej namietal, ţe súd

prvého stupňa ho iba ústne oboznámil (na pojednávaní 22. apríla 2009) s písomnými

vyjadreniami k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/, tieto mu nedoručil v súlade s

tak, aby mal moţnosť sa v dostatočnom predstihu, minimálne 5 dní ( )

pripraviť na súdne pojednávanie 22. apríla 2009; tieto súd doručil ţalobcovi aţ po vyhlásení

rozsudku súdom prvého stupňa. V tejto súvislosti sa neuspokojil s vysvetlením odvolacieho

súdu vychádzajúc z ustanovenia , podľa ktorého má súd nariadiť

pojednávanie tak, aby bolo moţné potrebné listiny a vyjadrenia k nim zabezpečiť a doručiť

účastníkom včas.

Ţalovaný 1/ navrhol dovolanie ţalobcu odmietnuť (

v spojení s ), keď pre jeho prípustnosť nevidel splnenie zákonnej

podmienky podľa

Ţalovaný 2/ navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť, povaţujúc dovolaním napadnuté

rozhodnutie z vecného i právneho hľadiska za zákonné.

Ţalovaný 3/ nevyuţil právo vyjadriť sa k doručenému dovolaniu.

Ţalovaný 4/ navrhol dovolanie ţalobcu zamietnuť pre nesplnenie podmienok pre

podanie dovolania, rozhodnutia súdov povaţoval v súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), ktorý je zastúpený advokátom

( ), bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal

najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť

dovolaním ( a nasl. ).

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemoţno napadnúť kaţdé

rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho

prípustnosti. Dovolaním moţno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len

v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (viď ).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho

súdu. Podľa je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2

je dovolanie prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je

dovolanie prípustné tieţ vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu,

vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, ţe dovolanie je prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním ţalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, ţe dovolanie proti nemu je prípustné, nejde ani o potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ

nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto

dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, ţe dovolanie ţalobcu nie je

podľa aţ 3 procesne prípustné.

Dovolanie ţalobcu by mohlo byť prípustné (i dôvodné), len ak by konanie, v ktorom

bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou zo závaţných procesných vád

uvedených v Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťaţené niektorou z nich,

vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia Dovolací súd sa preto neobmedzil

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa (aj so zreteľom na obsah

dovolania) zaoberal tieţ otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti kaţdému rozhodnutiu (aj rozsudku)

odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa uţ prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa uţ prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala moţnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaţe namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Treba uviesť, ţe z hľadiska sú právne významné len tie procesné

nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ aţ

g/ tohto ustanovenia. Iné vady, i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia.

Z hľadiska posúdenia existencie niektorej z procesných vád v zmysle ako

dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je

pritom významný subjektívny názor účastníka, ţe v konaní došlo k takejto vade, ale len

jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, ţe konanie je skutočne postihnuté

niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle aţ e/ a

netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho

dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Ţalobca namietal, ţe konanie trpí vadou v zmysle ustanovenia ,

lebo súd prvého stupňa nevykonal ním navrhnutý dôkaz výsluchom svedka, jeho nevykonanie

v rozhodnutí nezdôvodnil a nedoručil mu včas vyjadrenia ţalovaných 2/ a 4/ k ţalobe, ktoré

nedostatky neboli odstránené ani odvolacím súdom.

Odňatím moţnosti konať pred súdom je potrebné rozumieť taký postup súdu, ktorým

sa účastníkovi konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu, ktorá

je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v

rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto

postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva

[ najmä v zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie

a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké moţnosti na uplatnenie ich práv (viď napr. právo

vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom , právo byť včas

oboznámený so ţalobou i stanoviskom k nej ), nazerať do spisu a robiť si

z neho výpisy ( ), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným

dôkazom ( ), byť predvolaní na súdne pojednávanie ( ), na to, aby im

bol rozsudok doručený do vlastných rúk ( )]. Vady zakladajúce zmätočnosť

súdneho konania, ktoré zavinil súd svojím procesným postupom v rozpore so zákonom,

spravidla vţdy účastníkovi konania odnímajú moţnosť konať pred súdom, pretoţe mu bránia

v realizácii tých procesných práv, ktoré priznáva na účelné

uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore. Vady spôsobujúce zmätočnosť

konania môţu nastať aj pri samotnom vydávaní rozhodnutia, ako dôsledok absencie niektorej

jeho podstatnej časti (záhlavia, výroku alebo odôvodnenia). Zakladajú nepreskúmateľnosť

rozhodnutia ako celku, ktorá môţe byť dôsledkom obsahovej a gramatickej

nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti (arbitrárnosti) v prípade úplne

chýbajúceho skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou

rozpornosťou výroku rozhodnutia s jeho dôvodmi a napokon aj vecnou rozdielnosťou medzi

vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným vyhotovením (tzv. zmätočné rozhodnutie).

Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie a preto je

vţdy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska zaručeného práva na

súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala moţnosť konať pred súdom

zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa a

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len dohovor), porovnaj napr. sp. zn. , sp. zn.

, sp.zn. .

Podľa (ďalej len ), kaţdý sa môţe

domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a

v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, kaţdý má právo na to, aby jeho záleţitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len ústavný súd), ak súd

koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu

a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu

().

Citovaný (podobne aj dohovoru) je primárnou ústavnou

bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky

príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy

jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu, zakotvených v siedmom oddiele

druhej hlavy ( aţ 50 ) normujúcich rámec, v ktorom je moţné domáhať sa

jeho rešpektovania (m. m. ).

Obsah práva na súdnu ochranu v nespočíva len v tom, ţe osobám

nemoţno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho

obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Kaţdé konanie súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom, je porušením zaručeného práva na súdnu ochranu

(). K odňatiu práva na súdnu ochranu v zmysle preto

dochádza aj vtedy, ak sa niekto („kaţdý“) domáha svojho práv na súde, ale súdna ochrana

tomuto právu nie je priznaná, alebo nemôţe byť priznaná v dôsledku konania súdu, ktoré je

v rozpore so zákonom (porovnaj ).

Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe najmä princíp „rovnosti zbraní“,

princíp kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a ďalšie poţiadavky spravodlivého súdneho konania. Konaním súdu sa

rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať určitú

kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Samotné súdne

rozhodnutie, ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym

vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania pri rešpektovaní zásad (princípov)

spravodlivého súdneho konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové

náleţitosti s dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti, a súladu jeho skutkových

i právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní rozhodnutia,

ktorý nenachádza oporu v zákone, je preto potrebné povaţovať za závaţnú vadu nenaplňujúcu

materiálnu stránku práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom

dôsledku objektívne bráni riadnemu (účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôleţitých

procesných práv účastníkov konania slúţiacich na ochranu ich práv a oprávnených záujmov

v občianskom súdnom konaní. Nemoţno opomenúť, ţe procesný úkon účastníka súdneho

konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je moţné povaţovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia tohto procesného

úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený pri jeho uplatnení v dôsledku nesprávneho

postupu súdu, dochádza v takomto prípade k stavu, kedy sa mu postupom súdu odníma

moţnosť konať pred súdom, porušuje ústavné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Pokiaľ ide o námietku nevykonania navrhovaných dôkazov, je súdna prax jednotná

v názore, ţe ak súd niektorý dôkaz nevykoná, môţe to viesť prípadne k nesprávnym

skutkovým zisteniam a v konečnom dôsledku aj k vecne nesprávnemu rozhodnutiu, nie však

k odňatiu moţnosti konať pred súdom v zmysle ustanovenia (viď R

37/1993, R 125/1999 a R 6/2000). Z uvedených hľadísk nevykonanie dôkazu výsluchom

svedka na návrh ţalobcu nemoţno povaţovať za vadu konania v zmysle

Treba zdôrazniť, ţe k procesným právam účastníka nepatrí, aby bol súdom vykonaný

kaţdý ním navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú

vykonané, patrí vţdy výlučne súdu, a nie účastníkovi konania ( ods. l , ods.

3 ). Ak súd rozhodne, ţe navrhnuté dôkazy nevykoná a svoj postup odôvodní (napr.

preto, ţe sú pre vec nevýznamné alebo nadbytočné), nemôţe to byť povaţované za postup

odnímajúci účastníkovi konania moţnosť konať pred súdom. K uvedenej námietke ţalobcu je

vhodné dodať (i keď to dovolateľ výslovne nenamietal), ţe súd neodníme účastníkovi

moţnosť pred ním konať ani tým, ţe (prípadne) nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov; jeho rozhodnutie môţe byť síce z tohto dôvodu vecne nesprávne, ale to ešte samo

osebe nevedie k zmätočnosti rozhodnutia a nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

písm. f/

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na

taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B;

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (, ) tieţ

vyslovil, ţe „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods.1

( dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou

proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa

účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, ţe majú

význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49,

§ 30).

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Pokiaľ dovolateľ vyčíta súdu prvého stupňa, ţe tento v odôvodnení rozsudku

nezdôvodnil nevykonanie ním navrhnutého dôkazu (výsluch svedka), k tomu dovolací súd

uvádza:

Ustanovenie i právna teória civilného procesu vymedzila

poţiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria

poţiadavky vzťahujúce sa k hodnoteniu dôkazov. Z formulácie moţno vyvodiť,

ţe súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť prečo niektoré

z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia

do úvahy, a hlavne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať.

Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje presvedčivosť

rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti. Bráni podozreniu o

neprípustnom eklektickom a neopodstatnenom výbere dôkazov smerujúci k jednostranným

záverom. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na

spoľahlivé zistenie skutkového stavu – dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého

súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe

rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie (). Nedostatky odôvodnenia

rozhodnutia v hodnotení dôkazov spolu s vysvetlením dôvodov prečo sa súd odmietol

zaoberať navrhnutými dôkazmi preto môţu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Neznamená to však bez ďalšieho, ţe kaţdý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky

zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V kaţdom jednotlivom prípade súd skúma

intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku. V posudzovanej veci

prvostupňový súd v zamietajúcom rozhodnutí neodôvodnil nevykonanie dôkazu navrhnutého

ţalobcom (výsluch svedka). Uvedený nedostatok však svojou intenzitou vzhľadom na ostané

dôvody rozhodnutia podľa dovolacieho súdu v danom prípade nezakladá nepreskúmateľnosť,

či arbitrárnosť rozhodnutia ako celku, ktorá by viedla k zmätočnosti rozhodnutia a zakladala

prípustnosť dovolania v zmysle

Dovolateľ v dovolaní namietal odňatie moţnosti konať pred súdom tieţ tým, ţe mu

súd prvého stupňa včas nedoručil vyjadrenia k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ v súlade s § 114 ods.

2 v spojení s tak, aby ţalobca mal dostatok času na prípravu

pojednávania stanoveného na 22. apríla 2009. Z obsahu spisu vyplýva, ţe súd prvého stupňa

oboznámil ţalobcu s obsahom vyjadrení k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ aţ na pojednávaní 22.

apríla 2009, tieto ţalobcovi doručil 18. mája 2009 potom, ako vo veci vyhlásil rozsudok (22.

apríla 2009). Nemoţnosť oboznámenia sa s vyjadreniami ţalovaných v dostatočnom predstihu

pred pojednávaním na súde prvého stupňa ţalobca namietal v podanom odvolaní z 11. júna

2009 (čl. 144 - 148 spisu). Odvolací súd túto odvolaciu námietku (o odňatí moţnosti ţalobcu

konať pred súdom v zmysle ) nepovaţoval za opodstatnenú, keď

k nej uviedol, ţe vyjadrenie k ţalobe ţalovaného 1/ bolo ţalobcovi doručené súdom 14.

septembra 2004 (doručenka čl. 38), vyjadrenia k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ boli

prvostupňovému súdu doručené do spisu po nariadení pojednávania a ich obsah súd

oboznámil na pojednávaní 22. apríla 2009 podľa

Príprava pojednávania ( ) zahŕňa okruh činnosti súdu - súhrn jeho

oprávnení i povinnosti pre zabezpečenie pozitívnych podmienok rýchleho, hospodárneho

i účinného prejednania veci na pojednávaní súdu tak, aby bola zachovaná spravodlivá

ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania i osôb zúčastnených na konaní.

Doručenie ţaloby i vyjadrenia k nej ( ) predstavujú elementárne (dôleţité a

neopomenuteľné) úkony súdu v procese riadnej prípravy súdneho pojednávania s cieľom

zabezpečiť účastníkom konania účinnú a efektívnu realizáciu naväzujúcich procesných práv

(oprávnení) priznaných zákonom spojených s moţnosťou vyvrátiť dôvodnosť ţaloby i jej

dodatočnú obranu (napr. , a , a iných). Aţ

po ich naplnení súd pristupuje k nariadeniu pojednávnia.

Koncept spravodlivého súdneho konania vnímaný v rozhodovacej činnosti

Európskeho súdu pre ľudské práva, zrovnateľne i v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej

republiky (viď sp.zn. , sp.zn. , sp.zn. ) vyţaduje,

aby kaţdej procesnej strane bola daná primeraná moţnosť predniesť svoju záleţitosť za

podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície – proti jej protistrane

(pozri napr. Nideröst-Huber proti Švajčiarsku, 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov

a rozhodnutí 1997-I). Okrem tejto poţiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe

implikuje právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať

príleţitosť, nielen predloţiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale

aj zoznámiť sa so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predloţené (účastníkmi),

alebo zabezpečené (súdom) s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri

Nideröst-Huber, citované vyššie, Milatová a ďalší proti Českej republike, č. 61811/00, ECHR

2005-V, Mareš proti Českej republike, č. 1414/03, 26. október 2006, Krčmář a ďalší proti

Českej republike, č. 35376/97, 3. marec 2000, Vokoun proti Českej republike, rozsudok z 3.

júla 2008, Hudáková a ďalší proti Slovenskej republike, č. 23083/05, rozsudok z 27. apríla

2010). A to aj takými vyjadreniami protistrany, ktoré sú v ich prospech (viď Göc proti

Turecku [VK], č. 36590/97, ods. 55, ECHR 2002-V). Právo na spravodlivé súdne konanie

však nie je absolútne a jeho rozsah sa môţe meniť v závislosti od špecifických okolností

predmetného prípadu (pozri Asnar proti Francúzsku č. 12316/04, z 18. októbra 2007;

Vokoun proti Českej republike, č. 20728/05, z 3. júla 2008). Výnimkou sú prípady, keď súd

konštatoval, ţe neoznámenie písomných vyjadrení alebo dokumentov v konaní a nemoţnosť

sťaţovateľa sa k nim vyjadriť nepredstavuje porušenie práva sťaţovateľa na spravodlivé

súdne konanie v prípade, ţe by priznanie takýchto práv a moţností účastníkom konania

nemalo ţiaden vplyv na výsledok konania, vzhľadom na to, ţe prijatý právny prístup

neumoţňoval diskusiu (pozri, napr. Stepinska proti Francúzsku, č. 1814/02, ods. 18, 15. jún

2004; Sale proti Francúzsku, č. 39765/04, ods. 18 a 19, 21. marec 2006; Verdú Verdú proti

Španielsku, č. 43432/02, ods. 26 aţ 28, 15. február 2007).

Pri riešení otázky, či dovolateľom namietaný nesprávny procesný postup mal za

následok odňatie moţnosti pred súdom konať ( ), vzal dovolací súd na

zreteľ, ţe ţalobca nemal moţnosť vopred v primeranom čase sa oboznámiť so stanoviskom

k ţalobe ţalovaného 2/ a 4/ (vyjadrenie ţalovaného 4/ z 11. augusta 2008 bolo doručené sudu

18. augusta 2008 čl. 111-112 spisu a vyjadrenie ţalovaného 2/ zo 16. septembra 2008

doručené súdu 23. septembra 2008 čl. 114 spisu). Súd prvého stupňa mal dostatočný časový

priestor pre ich doručenie ţalobcovi (viac ako šesť mesiacov), nakoľko termín pojednávania

bol súdom nariadený 24. marca 2009 na 22. apríla 2009 (viď čl. 118 spisu). V prípade

doplneného vyjadrenia ţalovaného 4/ (čl. 120- 122 spisu) doručeného súdu 9. apríla 2009

nebol bezodkladne vykonaný pokus o jeho zaslanie ţalobcovi. Z hľadiska sledovaných cieľov

spravodlivého súdneho konania zabezpečujúceho právo účastníkov na rovnosť zbraní

a kontradiktórne súdne konanie, je v predmetnom prípade nepostačujúce, ak je účastník

konania iba oboznámený s obsahom vyjadrenia k ţalobe na pojednávaní súdu, na ktorom

došlo k vyhláseniu meritórneho rozhodnutia.

V zmysle uvedeného dovolací súd prihliadal i na špecifické okolnosti prípadu, ktoré

spočívajú v tom, ţe vyjadrenie k ţalobe predstavuje významné stanovisko účastníka vo veci,

ktoré je súd povinný vţdy bezodkladne odoslať ţalujúcej strane (§ 114 ods. 2 veta druhá

); išlo o vyjadrenia mocenských orgánov štátu (ţalovaných 2/ a 4/) nedoručených

fyzickej osobe – jednotlivcovi (ţalobcovi) s ktorými sa stotoţnil (akceptoval ich váhu) súd

prvého stupňa (rovnako i odvolací súd); o dôvodoch na ktorých súd prvého stupňa zaloţil

svoje rozhodnutie nemoţno vysloviť, ţe by prima facie vylučovali ďalšiu diskusiu.

So zreteľom na to dovolací súd v prejednávanej veci zaujal názor, ţe podmienka

prípustnosti dovolania podľa je splnená, keď ţalobcovi bola odňatá

moţnosť konať pred súdom v dôsledku nedodrţania postupu súdu v zmysle § 114 ods. 2 vety

druhej (bezodkladného odoslania vyjadrenia k ţalobe ţalovaných 2/ a 4/ ţalobcovi),

jeho moţnosti kvalifikovane i v dostatočne primeranej lehote vyjadriť sa (resp. pripraviť sa

argumentovať pred súdom) k tvrdeniam i právnej obrane ţalovaných s moţnosťou ovplyvniť

rozhodnutie súdu, o to väčšmi, ak výsledkom konania bolo zamietnutie ţaloby z vecných

dôvodov a podkladom zamietajúceho meritórneho rozhodnutia boli dôvody uvádzané

ţalovanými (o premlčaní nároku voči ţalovanému 2/, o neexistencii protiprávneho postupu

ţalovaných 2/ a 4/, o stotoţnení sa súdu s obranou ţalovaného 4/). Súd prvého stupňa

zamietnutie ţaloby zdôvodnil neexistenciou príčinnej súvislosti medzi namietaným

nesprávnym úradným postupom ţalovaných a škodou. Z rozhodnutia súdu sú zrejmé ďalšie

právne dôvody, pre ktoré bola ţaloba zamietnutá, ktoré vychádzali z vyjadrení ţalovaných 2/

a 4/ (vo vzťahu k ţalovanému 2/ súd konštatoval dôvodnosť vznesenej námietky o premlčaní

uplatneného práva, vo vzťahu k ţalovaným 2/ aţ 4/ súd konštatoval absenciu konania, ktoré

by sa mohlo povaţovať za nesprávny úradný postup, vo vzťahu k ţalovanému 4/ sa súd

stotoţnil s jeho obranou o nemoţnosti prenášať zodpovednosť za škodu na štát zo

záväzkového vzťahu v ktorom štát nebol účastníkom). Stanovisko ţalobcu k vyjadreniu

ţalovaných 2/ a 4/ k ţalobe nie je moţné povaţovať za nadbytočné za situácie, kedy

prvostupňový súd dospel k záveru o opodstatnenosti obrany ţalovaných. Okruh právnych

otázok vedúcich k zamietnutiu ţaloby nevylučoval diskusiu z ktorej by mal byť ţalobca

vylúčený, resp. diskusiu ku ktorej sa mal moţnosť vyjadriť i ţalobca. Z uvedeného hľadiska

nemoţno vysloviť, ţe stanovisko ţalobcu k vyjadreniu ţalovaných 2/ a 4/ by nemalo ţiadny

vplyv na rozhodnutie súdu.

Za tejto situácie dovolací súd vzhliadol v postupe súdu prvého stupňa nesprávnosť,

v dôsledku ktorej bola účastníkovi konania odňatá moţnosť konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ , na ktorú nesprávnosť neprihliadal ani odvolací súd (vo veci rozhodujúci bez

nariadenia pojednávania v zmysle ) a tento nedostatok nenapravil. So

zreteľom na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o procesnej neprípustnosti

dovolania ţalobcu a zistenej vady konania v zmysle , pritom riadiac sa

právnou úpravou dovolacieho konania dovolací súd sa nemohol zaoberať vecnou správnosťou

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na zistenú vadu konania v zmysle § 237

písm. f/ rozsudky súdov oboch niţších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie ( ), pretoţe rozhodnutia vydané v konaní postihnutom tak

závaţnou procesnou vadou nemôţu byť povaţované za správne.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. októbra 2010

JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť:

Hrčková Marta