Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 583/2011
PDF · 531.42 KB
No categories available
II. ÚS 583/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2012 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja
Kohuta prerokoval prijaté sťažnosti JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P.,
spol. s r. o. v konkurze, P., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T., a Ing. D. M., P.,
zastúpeného advokátom JUDr. P. J., P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl.
13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením
zo 14. decembra 2010 a takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. v
konkurze, a Ing. D. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1
Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010
p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obo 149/2010,
1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
3. JUDr. T. D., správcovi konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. v konkurze,
p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom
dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej
republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. H., T., do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. Ing. D. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov),
ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho
zástupcu JUDr. P. J., P.
4. Sťažnostiam vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 583/2011-40 z 15. decembra 2011 boli prijaté na ďalšie konanie spojené
sťažnosti JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. v konkurze
(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a Ing. D. M., P. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu
ďalej len „sťažovatelia“), v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl.
35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36
ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením zo 14. decembra 2010 (ďalej aj
„namietané rozhodnutie“).
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„konkurzný súd“ alebo „krajský súd“) v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu
P., spol. s r. o. v konkurze, P. (ďalej len „úpadca“), uznesením sp. zn. 4 K 262/99
zo 16. augusta 2010 zvolal na návrh veriteľa „S., a. s., B. a spol.“, schôdzu konkurzných
veriteľov na 20. september 2010 s programom: „1. Správa o doterajšej činnosti správcu
konkurznej podstaty. 2. Ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty – hlasovanie. 3.
Zmena veriteľského výboru.“
Proti uzneseniu konkurzného súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov podal
odvolanie sťažovateľ v 2. rade, ktorý má v označenom konkurznom konaní postavenie
konkurzného veriteľa so zistenou pohľadávkou. V odvolaní namietal, že konkurzný súd
zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na základe nekvalifikovaného návrhu skupiny
konkurzných veriteľov a údajných konkurzných veriteľov, ktorí „v súhrne nedosahujú
zákonom kogentne predpísaný kvalifikovaný podiel najmenej 30 % zo všetkých konkurzných
pohľadávok konkurzných veriteľov s hlasovacím právom“. Preto navrhol, aby odvolací súd
uznesenie konkurzného súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov v celom rozsahu
zrušil.
Konkurzný súd na pojednávaní 20. septembra 2010 ešte pred samotným otvorením
schôdze konkurzných veriteľov na základe odporúčania konkurzných veriteľov, aby sa aj
napriek odvolaniu sťažovateľa v 2. rade pokračovalo v konaní zvolanej schôdze
konkurzných veriteľov podľa § 209 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), a po zistení, že schôdza veriteľov je uznášaniaschopná, pristúpil k prerokovaniu
jednotlivých bodov jej programu. Po hlasovaní schôdze o návrhu na ustanovenie nového
správcu konkurznej podstaty konkurzný súd uznesením sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra
2010 rozhodol tak, že „Súd zbavuje JUDr. T. D., advokáta, B. funkcie správcu konkurznej
podstaty a do funkcie nového správcu konkurznej podstaty ustanovuje JUDr. Ing. M. H., B.
tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov dňa 20.09.2010.“.
Proti uzneseniu konkurzného súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010 podali
sťažovatelia odvolanie.
Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu konkurzného súdu
sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 a odvolaniach sťažovateľov proti uzneseniu
konkurzného súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010 rozhodol uznesením
sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010 tak, že odvolaniami
napadnuté uznesenia konkurzného súdu potvrdil.
Uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 sťažovateľ
v 2. rade vytýkal jeho nepreskúmateľnosť v časti, v ktorej konkurzný súd zvolal schôdzu
konkurzných veriteľov na základe návrhu veriteľa „S., a. s... a spol.“, pričom krajský súd
túto skupinu veriteľov bližšie nekonkretizoval (označením konkrétnych veriteľov a podielu
ich pohľadávok). Podľa sťažovateľov veriteľ Slovenská konsolidačná, a. s., má iba
nedostatočný 6,048 % podiel pohľadávok, pričom na legitímny a kvalifikovaný návrh na
zvolanie schôdze konkurzných veriteľov zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) vyžaduje
najmenej 30 % podiel pohľadávok zo súčtu všetkých prihlásených pohľadávok.
Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010
sťažovatelia uviedli, že k výmene správcu konkurznej podstaty došlo na základe
„zmanipulovaného a nezákonného hlasovania schôdze konkurzných veriteľov...
o nezákonnom návrhu na nového správcu predloženého veriteľom s nekvalifikovaným
podielom konkurzných pohľadávok“. Konkurzný súd namietaným uznesením zbavil
sťažovateľa v 1. rade funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie nového správcu
ustanovil JUDr. Ing. M. H. tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov na základe
návrhu predloženého veriteľom „Fond národného majetku SR“. Tento veriteľ má však
podľa konkurzného spisu nedostatočný ‒iba 17,06 % podiel konkurzných pohľadávok,
pričom zákon o konkurze a vyrovnaní vyžaduje najmenej 30 % podiel zo súčtu všetkých
prihlásených pohľadávok. Konkurzný súd na pojednávaní 20. septembra 2010 pred
samotným hlasovaním rozhodol podľa § 10 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní tak, že
„hlasovať môžu len konkurzní veritelia, ktorých pohľadávka bola zistená a konkurzní
veritelia, ktorých pohľadávka bola popretá, len čo sa týka poradia“. V rozpore
s rozhodnutím konkurzného súdu o hlasovacom práve sa na hlasovaní o návrhu
na ustanovenie nového správcu „nelegitímne a nezákonne zúčastnili a do celkových
výsledkov hlasovania boli manipulatívne... započítané aj subjekty úplne bez hlasovacieho
práva“ (napríklad veriteľ „DR – Daňový úrad P.“), dokonca aj konkurzní veritelia, ktorí na
tomto hlasovaní neboli prítomní (napríklad veriteľ Š. M., ktorý sa údajne zdržal hlasovania,
ale v skutočnosti sa zástupkyňa tohto veriteľa hlasovania nezúčastnila). Z uvedeného
sťažovatelia vyvodzujú záver, že hlasovanie schôdze konkurzných veriteľov, ako aj samotné
výsledky hlasovania sú „netransparentné, zmanipulované, nelegitímne a nezákonné“.
Sťažovatelia z uvedených dôvodov napadli „hrubo nezákonné a neústavné“
rozhodnutia konkurzného súdu odvolaním, pričom najvyšší súd svojím odvolacím uznesením
„neodstránil, ale vedome potvrdil a dokonal závažné bezprávie“ vykonané prvostupňovým
konkurzným súdom. Podľa sťažovateľov najvyšší súd vo svojom odvolacom rozhodnutí
„nerešpektoval ani len svoju vlastnú judikatúru“, podľa ktorej pri konaní a rozhodovaní
o zbavení funkcie pôvodného správcu a ustanovení nového správcu na základe hlasovania
schôdze konkurzných veriteľov musí súd skúmať splnenie zákonných podmienok zvolania
schôdze veriteľov, resp. prípustnosti zvolania schôdze veriteľov, jej priebeh a hlasovanie.
Najvyšší súd zároveň „arbitrárne ignoroval aj svoju povinnosť preskúmať pravdivosť
dôvodných, opodstatnených a právne významných odvolacích námietok a argumentov
odvolateľov“, keď vo svojom rozhodnutí uviedol: „Ani v jednom prípade odvolanie nie je
dôvodné (aj keby ich údaje boli pravdivé).“ Vo vzťahu k odôvodneniu namietaného
uznesenia najvyššieho súdu sťažovatelia ďalej uviedli:
«Odvolací Najvyšší súd SR - v hrubom rozpore so skutočným obsahom
preskúmavaných prvostupňových uznesení - si vo svojom uznesení sp. zn. 1 Obo 149/2010
a 1 Obo 160/2010 zo 14.12.2010 hrubo arbitrárne a nepredvídateľne zmenil a prekrútil
skutkové východiská a právne posúdenie skutkových východísk v prvostupňovom uznesení
konkurzného súdu, pričom odvolací najvyšší súd si vyfabuloval ničím nepodložené,
neopodstatnené a nepravdivé nové dôvody zvolania schôdze konkurzných veriteľov a taktiež
ničím nepodložené, neopodstatnené a nepravdivé nové dôvody zbavenia funkcie pôvodného
správcu konkurznej podstaty (a následného ustanovenia nového správcu), o ktorých však
v skutočnosti nie je žiadna zmienka a ani len žiadny náznak v preskúmavaných
prvostupňových uzneseniach konkurzného súdu...
Pritom odvolací Najvyšší súd SR v uznesení zo 14.12.2010 nepodložene,
neopodstatnene a v rozpore so skutočnosťou tvrdí (či presadzuje „právny názor“), že
prvostupňový konkurzný súd údajne zvolal schôdzu konkurzných veriteľov z vlastného
podnetu a iniciatívy konkurzného súdu a že prvostupňový konkurzný súd údajne bol
oprávnený zbaviť a zbavil funkcie pôvodného správcu konkurznej podstaty (a následne
ustanovil nového správcu) preto, lebo pôvodný správca konkurznej podstaty sa údajne
„spreneveril svojmu poslaniu“. Tieto tvrdenia... absolútne nezodpovedajú skutočnosti
a priečia sa aj obsahu preskúmavaných prvostupňových uznesení... Odvolací Najvyšší súd
SR na podporu svojho nepodloženého a nepravdivého tvrdenia... o údajnom spreneverení
sa pôvodného správcu konkurznej podstaty svojmu poslaniu vo svojom uznesení...
zavádzajúco a nekonkrétne tvrdí... o dôvodoch odvolania pôvodného správcu, že
v právomoci konkurzného súdu bolo „odvolať správcu aj bez návrhu konkurzných veriteľov
a dôvody jeho odvolania sú uvedené vo vyššie citovaných uzneseniach odvolacieho súdu“...
Odvolací Najvyšší súd SR však v odvolacom uznesení... neuviedol (necitoval) žiadne reálne
a konkrétne dôvody pre odvolanie správcu, ktoré by mali údajne existovať...»
Sťažovatelia tak v dôsledku postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní nemohli
uplatniť svoje práva a argumenty na svoju obranu proti „nepredvídateľne protichodnému
zvratu skutkových a právnych tvrdení pri odvolacom rozhodnutí“ v porovnaní
s prvostupňovými rozhodnutiami konkurzného súdu, čím im bolo ako účastníkom konania
odňaté právo konať pred odvolacím súdom.
V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu
sťažovatelia argumentovali tvrdením, že najvyšší súd „takmer vôbec neposudzoval
(povrchne a zhadzovačne priam odignoroval) pravdivosť odvolacích námietok
a argumentov oboch odvolateľov“, pričom odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu
„nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
konania a s uplatnenými odvolacími námietkami a argumentmi odvolateľov“.
Sťažovatelia namietali tiež postup najvyššieho súdu v čase medzi podaním odvolaní
a vydaním odvolacieho rozhodnutia, ktorým podľa nich došlo k porušeniu ich základného
práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom. V tejto súvislosti uviedli, že, ako to vyplýva z obsahu odvolacieho uznesenia,
najvyšší súd spojil konanie o odvolaní sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu konkurzného
súdu zo 16. augusta 2010 a konanie o odvolaniach sťažovateľov proti uzneseniu
konkurzného súdu z 20. septembra 2010 do jedného spoločného konania, pričom o spojení
prebiehajúcich konaní sťažovateľov neupovedomil pred vydaním odvolacieho rozhodnutia.
Žiadny zo zainteresovaných súdov neupovedomili sťažovateľov o tom, že proti uzneseniu
konkurzného súdu z 20. septembra 2010 podal odvolanie aj iný účastník konania, pričom
konajúce súdy porušili zákonnú povinnosť predložiť odvolanie druhého účastníka
sťažovateľom na vyjadrenie. Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že „Vo veci
poslal podanie aj konkurzný veriteľ V., a. s.“, ktoré odvolací súd využil ako jeden z nových
dôkazov, pričom však nenariadil pojednávanie ani neumožnil účastníkom konania vyjadriť
sa k nemu. Najvyšší súd tak postupoval v rozpore s ustanovením § 211 ods. 1 tretej vety a §
123 OSP. Sťažovateľ v 1. rade tiež namietal, že najvyšší súd mu neumožnil ako účastníkovi
odvolacieho konania nahliadnuť do konkurzného spisu, pričom odvolací súd priamo vo
svojom uznesení označil túto jeho snahu za „ďalšie obštrukcie“. Uvedeným postupom
najvyšší súd odňal sťažovateľom ako účastníkom konania možnosť konať pred súdom
v rozsahu celého predmetu spojeného spoločného konania vrátane práva vyjadriť sa
k podaniam iných účastníkov konania a ku všetkým dôkazom.
Porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi a práva
na nezávislý a nestranný súd postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní sťažovatelia
odôvodňovali skutočnosťou, že o jednotlivých veciach týkajúcich sa konkurzného konania
na majetok úpadcu nekonal a nerozhodoval len terajší odvolací senát 1 Obo (pôvodne
očíslovaný senát 2 Obo), ale v týchto veciach rozhodovali viaceré (minimálne štyri) senáty
najvyššieho súdu, dôkazom čoho sú viaceré konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu
v konkurznej veci úpadcu, ktoré boli zverejnené v obchodnom vestníku a na ktoré
sťažovatelia v sťažnostiach poukázali. Uvedenému preto nezodpovedá tvrdenie najvyššieho
súdu, ktorý v namietanom uznesení uviedol, že „Odvolacím senátom, teda zákonnými
sudcami v odvolacom konaní, od počiatku bol senát 2 Obo (od roku 2010 prečíslovaný
na 1 Obo).“. Sťažovatelia tiež poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci úpadcu
sp. zn. 2 Obo 96/2009 z 9. decembra 2009, v ktorom sa uvádza: „Tak ako uvedený
incidenčný spor v odvolacom konaní, tak isto aj túto konkurznú vec v odvolacom konaní
(4 K 262/99) prejednáva senát v rovnakom zložení a veci priamo súvisia, pretože
incidenčný spor je vyvolaný konkurzným konaním.“ Uvedené tvrdenie je podľa
sťažovateľov v hrubom rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu, podľa ktorej konkurzné
konania a incidenčné konania vyvolané konkurzom sú navzájom samostatnými súdnymi
konaniami. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia konštatujú:
„... fakty o doterajších rozhodnutiach viacerých senátov Najvyššieho súdu SR
vo veciach tykajúcich sa konkurzného konania na majetok úpadcu P. P. spoločne svedčia o
skutočnosti, že terajší senát 1 Obo [pôvodne očíslovaný senát 2 Obo] si na základe svojej
príslušnosti na incidenčné konanie - ktoré je (napriek jeho vyvolaniu konkurzom) navzájom
samostatným súdny konaním odlišným a oddeleným od konkurzného konania ‒
neopodstatnene, hrubo nezákonne, flagrantne arbitrárne a ústavne neakceptovateľne
uzurpoval (oktrojoval) právo konať a rozhodovať v konkurznej veci vedenej na Najvyššom
súde SR pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a ukončenej vydaním uznesenia zo
dňa 14.12.2010. Týmto Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Obo 149/2010 a 1
Obo 160/2010... mimoriadne závažne porušil základné právo sťažovateľa na zákonného
sudcu (zákonných sudcov súdneho senátu)... ale zároveň porušil aj základné právo
sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd...“
V závere sťažností sťažovatelia konštatujú, že vydanie napadnutých rozhodnutí bolo
odmietnutím spravodlivosti a porušením ich základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivý proces, ako aj základného práva sťažovateľa v 1. rade „zastávať, vykonávať
a uskutočňovať povolanie a zárobkovú hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej
podstaty)“ a práva sťažovateľa v 2. rade „na nerušený zákonný... priebeh... konkurzného
konania na majetok úpadcu (vrátane práva na zákonne navrhnutého, odsúhlaseného
a ustanoveného správcu konkurznej podstaty) v súlade so zákonom“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v 1. rade navrhol, aby ústavný súd
vydal nález, ktorým vysloví porušenie čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy,
čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 26 ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny,
čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho uznesením
zo 14. decembra 2010.
Sťažovateľ v 2. rade navrhol ústavnému súdu vydať nález, ktorým vysloví porušenie
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ústavy, čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2
ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1
paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010,
1 Obo 160/2010 a jeho uznesením zo 14. decembra 2010.
Sťažovatelia zároveň žiadali, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010, ako aj uznesenia krajského
súdu sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vrátil veci krajskému
súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov konania.
II.
Na výzvu ústavného súdu zo 14. marca 2012 sa k sťažnostiam sťažovateľov vyjadril
predseda najvyššieho súdu, zastúpený predsedom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho
súdu, podaním doručeným ústavnému súdu 11. apríla 2012, ktorý vo svojom stanovisku
k veci uviedol:
«Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný súdny spis nemá
k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktoré sťažovatelia namietli.
...
Sťažovatelia, okrem iného, namietali nedostatočné odôvodnenie uznesenia
najvyššieho súdu tvrdiac, že najvyšší súd: „...takmer vôbec neposudzoval (povrchne
a zhadzovačne priam odignoroval) pravdivosť odvolacích námietok a argumentov oboch
odvolateľov“, pričom odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu: „...nedáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a s uplatnenými
odvolacími námietkami a argumentmi odvolateľov.“ Vytkli tiež to, že najvyšší súd:
„...arbitrárne ignoroval aj svoju povinnosť preskúmať pravdivosť dôvodných,
opodstatnených a právne významných odvolacích námietok a argumentov odvolateľov.“.
Jedným z princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje... čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 OSP. Jeho obsahom je právo
účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom,
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nemožno však považovať za porušenie základného
práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces stav, ak súd nerozhodne podľa
predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade
s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov.
Podľa znenia § 157 ods. 2 OSP v nadväznosti na § 167 ods. 2 OSP, súd v
odôvodnení rozsudku, resp. uznesenia, uvedie podstatný obsah prednesov, stručne a
výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i
ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.
Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Predmetné ustanovenie sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom
konaní s tým, že úlohou odvolacieho súdu nie je v odôvodnení svojho rozhodnutia
odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale len na
tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, čo sa v danom prípade aj
stalo.
Najvyšší súd je presvedčený, že odvolací súd sa v sťažnosťami napadnutom uznesení
adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa
s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.
Odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti
zodpovedajúce ustanoveniu § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP, a tohto sa súd
naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou
z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej
normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Odôvodnenie
sťažnosťami napadnutého uznesenia odvolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre svoj
výrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru najvyššieho súdu, sťažovatelia svojimi tvrdeniami sledujú len dosiahnutie
zmeny konkurzného konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre nich.
Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie porušenia
základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi
napadnutým uznesením odvolacieho súdu a namietaným porušením základných práv
zaručených ústavou a dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť
záver o ich porušení.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že uznesením NS SR
sp. zn. 1 Obo/149/2010, 1 Obo/160/2010, zo dňa 14. decembra 2010, k porušeniu
sťažovateľmi namietaných práv, nedošlo.
Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa
§ 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, oznamujeme,
že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»
Sťažovateľ v 1. rade listom z 12. októbra 2010 ústavnému súdu oznámil, že
na vykonaní ústneho pojednávania netrvá.
Sťažovateľ v 2. rade na výzvu ústavného súdu z 23. januára 2012 dňa 20. júna 2012
oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po
oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia
sťažovateľmi označených práv podľa ústavy, listiny a dohovoru.
III.
Z uznesenia konkurzného súdu sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 vyplýva, že
konkurzný súd zvolal na 20. september 2010 schôdzu konkurzných veriteľov s programom:
„1. Správa o doterajšej činnosti správcu konkurznej podstaty. 2. Ustanovenie nového
správcu konkurznej podstaty – hlasovanie. 3. Zmena veriteľského výboru.“ Zároveň vyzval
správcu konkurznej podstaty, aby v lehote 5 dní pred uskutočnením schôdze konkurzných
veriteľov predložil správu o stave majetku úpadcu a o svojej činnosti v konkurznom konaní.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že:
„Podaním doručeným súdu dňa 17.08.2009 a zo dňa 22.03.2010, doručeným súdu
dňa 29.03.2010, požiadali konkurzní veritelia: S., a.s., B. a spol. o zvolanie schôdze
veriteľov s navrhnutými bodmi programu: 1. správa o doterajšej činnosti správcu
konkurznej podstaty, 2. ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty - hlasovanie, 3.
zmena veriteľského výboru.
Podľa § 10 ods. 1 ZKV súd zvoláva schôdzu konkurzných veriteľov, ak je to potrebné
na zistenie ich stanovísk potrebných na ďalšie vedenie konkurzu a riadi jej rokovania;
na návrh správcu alebo na návrh konkurzného veriteľa alebo konkurzných veriteľov,
ktorých súčet pohľadávok predstavuje najmenej 30 % pohľadávok počítaných podľa výšky
pohľadávok, ju zvoláva vždy.
Vzhľadom ku skutočnosti, že návrh bol predložený veriteľmi, ktorých výška
prihlásených pohľadávok prevyšuje zákonom stanovené percento, ako aj z dôvodu, že
schôdza veriteľov sa doteraz neuskutočnila, súd zvolal schôdzu veriteľov s nimi
navrhnutými bodmi programu tak, ako je uvedené vo výroku.“
V poučení o opravnom prostriedku uviedol, že proti uzneseniu nie je možné podať
odvolanie.
Krajský súd uznesením sp. zn. 4 K 262/99 z 20. septembra 2010 rozhodol tak, že
„Súd zbavuje JUDr. T. D., advokáta, B. funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie
nového správcu konkurznej podstaty ustanovuje JUDr. Ing. M. H., B. tak, ako to schválila
schôdza konkurzných veriteľov dňa 20.09.2010.“. Konkurzný súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia v podstatnom uviedol:
„Podaním doručeným súdu dňa 17.08.2009 a dňa 22.03.2010 požiadali konkurzní
veritelia podľa zoznamu v týchto podaniach návrh na zvolanie schôdze veriteľov
s programom:
1. Správa o doterajšej činnosti správcu konkurznej podstaty.
2. Ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty ‒hlasovanie.
3. Zmena veriteľského výboru.
...
Návrh bol predložený veriteľmi, ktorých výška pohľadávok prihlásených
v konkurznom konaní prevyšuje percento stanovené zákonom, súd preto zvolal schôdzu
veriteľov s navrhnutými bodmi programu.
Schôdza veriteľov, ktorá sa uskutočnila dňa 20.09.2010, bola uznášania schopná,
nakoľko sa jej zúčastnilo 50,19 % prihlásených veriteľov počítaných podľa výšky
prihlásených pohľadávok.
Konkurzný veriteľ Fond národného majetku SR navrhol na schôdzi veriteľov
ustanoviť do funkcie nového správcu konkurznej podstaty JUDr. Ing. M. H., advokáta, so
sídlom AK, B.
Podľa § 10 ods. 7 ZKV na schválenie návrhu na ustanovenie nového správcu je
potrebná dvojtretinová väčšina hlasov prítomných alebo riadne zastúpených konkurzných
veriteľov počítaná podľa výšky pohľadávok.
Schôdza veriteľov dňa 20.09.2010 zvolila počtom klasifikovaných hlasov v zmysle
§ 10 ods. 7 ZKV nového správcu konkurznej podstaty JUDr. Ing. M. H., advokáta, so sídlom
AK, B.
Podľa § 8 ods. 5 ZKV v znení zák. č. 646/2004 z dôležitých dôvodov môže súd
na návrh správcu zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak
správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví
správcu funkcie ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa ods. 1
na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, funkcia doterajšieho správcu zaniká
dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením
na schôdzi konkurzných veriteľov. ...
Súd konštatuje, že boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky na ustanovenie
nového správcu konkurznej podstaty, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto
uznesenia.“
V odvolaniach proti uzneseniu konkurzného súdu zo 16. augusta 2010
a 20. septembra 2010 sťažovateľ v 2. rade poukázal na porušenie zákonných pravidiel pri
nezákonnom zvolaní a uskutočnení (zmanipulovaní) schôdze konkurzných veriteľov a pri
nezákonnom hlasovaní tejto schôdze o zbavení funkcie doterajšieho správcu konkurznej
podstaty a o ustanovení nového správcu (aj za účasti osôb bez relevantného hlasovacieho
práva). Namietal porušenie § 10 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní, pretože v prípade
návrhu konkurzných veriteľov a údajných konkurzných veriteľov zo 17. augusta 2009 neboli
splnené kogentné zákonné požiadavky na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov
na základe návrhu konkurzných veriteľov. Poukázal na údajného konkurzného veriteľa „DÚ
P.“, ktorému ako neúspešnému incidenčnému žalobcovi zaniklo postavenie konkurzného
veriteľa, a tiež na pohľadávku S., a. s. Uzneseniu konkurzného súdu zo 16. augusta 2010
vytýkal tiež nesprávne poučenie o opravnom prostriedku.
Sťažovateľ v 1. rade vo svojom odvolaní proti uzneseniu konkurzného súdu
z 20. septembra 2010 namietal, že zvolaná schôdza konkurzných veriteľov sa nemala konať,
pretože jeden z veriteľov podal odvolanie proti uzneseniu o jej zvolaní. Konajúca sudkyňa
preto mala spis postúpiť odvolaciemu súdu. Pred začatím pojednávania konajúca sudkyňa
oznámila prítomným, že schôdza sa z dôvodu podaného odvolania neuskutoční, na základe
čoho niektorí prítomní veritelia, aj keď boli prezentovaní, opustili pojednávaciu miestnosť.
Podľa zápisnice o hlasovaní sa mala zdržať hlasovania RNDr. M. K. (zástupkyňa veriteľa Š.
M.), pričom táto z pojednávacej miestnosti odišla hneď po tom, ako konkurzná sudkyňa
oznámila, že pojednávanie je zrušené. Poukázal tiež na to, že schôdza sa nemala konať aj
vzhľadom na nedostatočný percentuálny podiel pohľadávok konkurzných veriteľov, ktorých
súčet musí dosahovať najmenej 30 %. Tu absentuje pohľadávka „Slovenskej republiky,
zastúpená Ústredným daňovým riaditeľstvom SR B., Daňový úrad P.“, ktorému ako
neúspešnému incidenčnému žalobcovi zaniklo postavenie konkurzného veriteľa.
Sťažovatelia preto navrhli, aby odvolací súd nimi napadnuté uznesenia konkurzného
súdu zrušil.
IV.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie a zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom.
Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľov podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa
čl. 14 ods. 1 paktu v spojení s čl. 1 a čl. 35 ods. 1 ústavy, s čl. 26 ods. 1 listiny a s čl. 13
dohovoru; základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1
listiny a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 a jeho
uznesením zo 14. decembra 2010.
Z pohľadu ústavného súdu sa javia hlavné námietky sťažovateľa primárne ako
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36
ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14
ods. 1 paktu, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38
ods. 1 listiny a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny. Ústavný
súd preto považuje za účelné podané sťažnosti skúmať predovšetkým z pohľadu týchto
označených práv.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne
rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,
zriadeným podľa zákona, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo
o akomkoľvek obvinení vznesenom proti nemu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1
ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené
právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom
upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom,
je v zásade porušením ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu (mutatis mutandis
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Arbitrárnosť namietaného rozhodnutia, ktorým najvyšší súd potvrdil uznesenia
krajského súdu sp. zn. 4 K 262/99 zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vidia
sťažovatelia v jeho nedostatočnom a nepreskúmateľnom odôvodnení. Podľa sťažovateľov
najvyšší súd sa vôbec nevyrovnal s vecne a právne významnými odvolacími námietkami
a argumentmi sťažovateľov uvedenými v ich odvolaniach ani sa nevyjadril, prečo tieto
odvolacie námietky a argumenty odmietol. Sťažovatelia vytýkajú najvyššiemu súdu aj
arbitrárnosť jeho postupu, keď potvrdil rozhodnutia konkurzného súdu z iného právneho
dôvodu ako prvostupňový súd a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom
konania pred prvostupňovým súdom. Sťažovatelia tak nemohli namietať správnosť
novozaujatého právneho názoru odvolacieho súdu, v dôsledku čoho im najvyšší súd odňal
možnosť konať pred odvolacím súdom.
Najvyšší súd namietaným rozhodnutím potvrdil uznesenia konkurzného súdu ako
vecne správne, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:
«Odvolací súd konštatuje, že konkurz a s ním spojená súdená konkurzná vec sa vedie
vyše desať rokov a málo napreduje predovšetkým vinou obštrukcií, ktoré do nej vnášajú
niektorí účastníci zúčastnení na konkurze, niektorí konkurzní veritelia a nakoniec
aj odvolaný správca konkurznej podstaty JUDr. T. D. Odvolacím senátom, teda zákonnými
sudcami v odvolacom konaní, od počiatku bol senát 2 Obo (od roku 2010 prečíslovaný na 1
Obo). ...
Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, odkazuje na svoje zrušujúce uznesenia
z 11. novembra 2009, č. k. 2 Obo 100/2009 a z 9. decembra 2009, č. k. 2 Obo 96/2009,
v ktorých bola daná jasná úprava, ako postupovať vo veci incidenčného sporu
aj v samotnom konkurze. Okolnosti vyplývajúce z týchto rozhodnutí nepovažuje za potrebné
opakovať. Z nich možno vyčítať, v čom a ako sa spreneveril správca konkurznej podstaty
svojmu poslaniu, čo má za následok odvolanie z funkcie. K tomu treba ešte poznamenať, že
rozhodnutie o ustanovení správcu podstaty je rozhodnutím, ktoré možno zmeniť, ak sa
zmenia pomery, ktoré takú zmenu vyžadujú (cum clausula rebus sic stantibus). Odvolací súd
odvolanému správcovi podstaty poskytoval tu najvyššiu ochranu aj pred žalovanými
v incidenčnom konaní, aj voči svojvôli konkurzných veriteľov do času, kým sa svojmu
poslaniu nespreneveril. Ďalšie obštrukcie, tzv. „späťvzatie podania“, snaha o nahliadnutie
do konkurzných spisov, napriek tomu, že spisy dlhý čas ležali na konkurznom súde, ktorý
konkurz vedie, nijako nevplývajú na skoré rozhodnutie vo veci.
Predovšetkým nielen odvolatelia, ale všetky osoby zúčastnené na konkurze si musia
uvedomiť, že hlavným orgánom je tu konkurzný súd a hlavným „osnovateľom“ konkurzný
sudca. Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania v zmysle OSP, ale je
správcom podstaty, ktorého práva aj povinnosti sú stanovené v osobitnom zákone, keď aj
majú povahu práv účastníka. Bez súhlasu súdu vo veci sám pokračovať nemôže a keď aj,
veľmi obmedzene.
Konkurzným veriteľom, ako aj účastníkom incidenčného konania platí ustanovenie
§ 101 ods. 1 O. s. p. (samozrejme s aplikáciou na ZKV), podľa ktorého:
„Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že
pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú
na pokyny súdu“.
Postup súdu sa odvolatelia snažia spochybniť zase len procesnými obštrukciami.
Tieto uplatňujú v rámci odvolania správcu podstaty a aj pre nedodržanie podmienok pri
zvolaní schôdze veriteľov. Ani v jednom prípade odvolanie nie je dôvodné (aj keby ich údaje
boli pravdivé).
Podľa § 8 ods. 5 ZKV „Z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcu zbaviť
správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadne svoje
povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie, ustanoví
nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia
schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia
schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením na schôdzi
konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému správcovi
a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku. Účinky doteraz vykonaných
právnych úkonov doterajšieho správcu zostávajú zachované. Zbavením funkcie nezaniká
správcova zodpovednosť podľa odseku 2 za čas výkonu funkcie. Správca, ktorý bol zbavený
funkcie, je povinný riadne informovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky
doklady“.
Bolo teda v právomoci odvolať správcu aj bez návrhu konkurzných veriteľov
a dôvody pre jeho odvolanie sú uvedené vo vyššie citovaných rozhodnutiach odvolacieho
súdu. Súčinnosť schôdze veriteľov sa vyžaduje iba pri menovaní nového správcu, ktorého
súd určí náhodným výberom. Ak táto súčinnosť nie je poskytnutá, súd právoplatne vymenuje
nového správcu aj bez tejto súčinnosti.
Otázka zvolania schôdze konkurzných veriteľov je riešená v § 10 ods. 1 ZKV, pričom
na daný prípad stačí prvú vetu po bodkočiarku, ktorá znie:
„Súd zvoláva schôdzu konkurzných veriteľov, ak je to potrebné na zistenie ich
stanovísk, potrebných na ďalšie vedenie konkurzu a riadi jej rokovanie; ...“ Súd zvoláva
schôdzu v záujme veriteľov aj bez ich súčinnosti. Ak svoje právo schôdze sa zúčastniť
nevyužijú všetci, neznamená to zmarenie účelu schôdze.
Odvolací súd ešte pre odvolateľov, ale aj účastníkov poznamenáva, že podľa § 212
ods. 3 O.s.p. „Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.
Konkurzný súd, ako prvostupňový, sa nedopustil nijakých takých vád, ktoré by mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto napadnuté uznesenia potvrdil.»
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03). Jeho zákonný rámec určuje § 157 ods. 2 OSP, pričom toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 OSP).
Ustanovenie § 157 ods. 2 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP treba z hľadiska čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko
z 21. januára 1999, § 26] vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť
presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa
môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.
Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája
1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
V odôvodnení namietaného rozhodnutia najvyšší súd konštatoval nedôvodnosť
odvolaní sťažovateľov (a to aj v prípade pravdivosti ich odvolacích námietok), pričom tento
právny záver odôvodnil tým, že bolo v právomoci konkurzného súdu odvolať správcu aj bez
návrhu konkurzných veriteľov a súd mohol zvolať schôdzu veriteľov aj bez súčinnosti
veriteľov (teda z vlastného podnetu) podľa § 10 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní.
Najvyšší súd teda reagoval na argumentáciu sťažovateľov uvedenú v ich odvolaniach, keď
uviedol dôvody odmietnutia ich odvolacích námietok. V kontexte takto koncipovaného
odôvodnenia sa javí nedôvodnou námietka sťažovateľov, že najvyšší súd sa preskúmateľne
nevysporiadal s ich odvolacími námietkami a argumentmi, resp. neodôvodnil, prečo tieto
námietky a argumenty odmietol. Z tohto aspektu preto ústavný súd nepovažuje namietané
rozhodnutie za arbitrárne.
Sťažovatelia tiež namietali arbitrárnosť postupu najvyššieho súdu, keď potvrdil
odvolaniami napadnuté uznesenia konkurzného súdu z iného právneho dôvodu ako
prvostupňový súd, teda v rozpore s princípom predvídateľnosti práva a so zásadou
dvojinštančnosti súdneho konania.
Podľa § 10 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní súd zvoláva schôdzu konkurzných
veriteľov, ak je to potrebné na zistenie ich stanovísk potrebných na ďalšie vedenie
konkurzu, a riadi jej rokovanie; na návrh správcu alebo na návrh konkurzného veriteľa
alebo konkurzných veriteľov, ktorých súčet pohľadávok predstavuje najmenej 30 %
pohľadávok počítaných podľa výšky pohľadávok, ju zvoláva vždy. Podľa citovaného
ustanovenia súd zvoláva schôdzu veriteľov (1) z vlastného podnetu, ak je to potrebné na
zistenie stanovísk konkurzných veriteľov na ďalšie vedenie konkurzu; (2) na návrh správcu
alebo (3) na základe návrhu veriteľa (veriteľov) s kvalifikovaným podielom pohľadávok.
Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní z dôležitých dôvodov
môže súd na návrh správcu zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu
funkcie, ak správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak
súd zbaví správcu funkcie, ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa
odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho
správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd
ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu
správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku.
Citované ustanovenie aj napriek svojej legislatívne zložitej konštrukcii dôsledne
rozlišuje v otázke ustanovenia správcu kompetenciu súdu a kompetenciu schôdze
konkurzných veriteľov. Prvé tri vety citovaného ustanovenia definujú prípady, kedy
o odvolaní a ustanovení nového správcu rozhoduje výlučne súd, a to buď na návrh správcu,
resp. bez návrhu, pre ktoré predpokladá existenciu dôležitých dôvodov. Vo štvrtej vete sú
právomoci týkajúce sa ustanovenia nového správcu rozdelené medzi schôdzu konkurzných
veriteľov a súd. V tomto prípade súd nerozhoduje o zbavení správcu funkcie, pretože
k zániku funkcie doterajšieho správcu dochádza ex lege rozhodnutím schôdze veriteľov, pre
ktoré rozhodnutie zákon žiadne dôvody nestanovuje. Súd je následne povinný ustanoviť
nového správcu uznesením priamo na schôdzi konkurzných veriteľov (pozri stanovisko
obchodného kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 7/2005 zo 16. decembra 2005).
Z výroku uznesenia konkurzného súdu z 20. septembra 2010 vyplýva, že konkurzný
súd zbavil sťažovateľa v 1. rade funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie nového
správcu ustanovil JUDr. Ing. M. H. tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov.
V okolnostiach posudzovaného prípadu je rozhodnutie konkurzného súdu zmätočné,
pretože výrok rozhodnutia nezodpovedá jeho odôvodneniu. Z odôvodnenia uznesenia
vyplýva, že k zbaveniu (zániku) funkcie správcu (sťažovateľa v 1. rade) došlo rozhodnutím
schôdze konkurzných veriteľov, čomu nezodpovedá výrok rozhodnutia o zbavení správcu
funkcie súdom.
Vychádzajúc z odôvodnenia namietaného rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že
najvyšší súd potvrdil uznesenie konkurzného súdu o zbavení funkcie správcu konkurznej
podstaty a o ustanovení nového správcu z iného právneho dôvodu, ako súd prvého stupňa,
keď uviedol, že bolo v právomoci súdu odvolať správcu konkurznej podstaty aj bez návrhu
konkurzných veriteľov, a zároveň uviedol dôvody na jeho odvolanie poukázaním
na predchádzajúce rozhodnutia odvolacieho súdu v označenej konkurznej veci.
Z odôvodnenia rozhodnutia konkurzného súdu z 20. septembra 2010 však nevyplývajú
žiadne dôvody na zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty súdom, naopak, vyplýva
z neho, že k zániku funkcie správcu došlo na základe rozhodnutia schôdze konkurzných
veriteľov, pre ktoré zákon žiadne dôvody nestanovuje.
Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa tak sťažovatelia dozvedeli o existencii
dôvodov na zbavenie funkcie správcu, teda o skutočnostiach, ktoré neboli prvostupňovým
súdom hodnotené. V tomto štádiu konania už sťažovatelia nemali možnosť zaujímať
ku skutočnostiam odôvodňujúcim iný právny záver odvolacieho súdu stanoviská, navrhovať
dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej
relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník
uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia
týchto práv v odvolacom konaní je však znemožnená, ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie
súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktorými sa
prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný účastník
nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod. Znemožnenie realizácie procesných práv
účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu
dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania
odopiera možnosť prieskumu správnosti nových skutkových zistení a dôvodov, na ktorých
odvolací súd založil svoje rozhodnutie (m. m. III. ÚS 171/06).
Je len v právomoci konkurzného súdu zbaviť správcu funkcie podľa § 8 ods. 5 druhej
vety zákona o konkurze a vyrovnaní. Odvolací súd v žiadnom prípade nemôže nahradiť túto
právomoc konkurzného súdu. V právomoci odvolacieho súdu je len posúdenie, či uplatnenie
tejto právomoci konkurzným súdom je v súlade so zákonom, teda či dôvody vymedzené
konkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie. Odvolací súd v snahe
konvalidovať zmätočnosť rozhodnutia konkurzného súdu uvádza dôvody odvolania správcu
konkurznej podstaty, ktoré absentujú v rozhodnutí konkurzného súdu. V tomto smere bol
teda postup najvyššieho súdu svojvoľný (arbitrárny), a teda v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy,
čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu.
Najvyšší súd postupoval obdobne aj pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,
podľa ktorého konkurzný súd mohol zvolať schôdzu konkurzných veriteľov aj bez súčinnosti
veriteľov, pričom na preskúmavaný prípad platí § 10 ods. 1 prvá veta po bodkočiarku
zákona o konkurze a vyrovnaní, teda že schôdza veriteľov bola zvolaná súdom z vlastného
podnetu. Z uznesenia konkurzného súdu zo 16. augusta 2010 však nepochybne vyplýva, že
schôdza veriteľov bola konkurzným súdom zvolaná na návrh označených konkurzných
veriteľov a s nimi navrhnutým programom.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj celkom
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje skutkové a právne závery najvyššieho
súdu vyslovené v namietanom rozhodnutí za zjavne svojvoľné a arbitrárne, a tak
nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
Na základe uvedeného ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 (bod 1 výroku nálezu).
2. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného
čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií
nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre
každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to
povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich
prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada
pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné
účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie
veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie
podmienok spravodlivého procesu (IV. ÚS 345/09).
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,
ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom
a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje
v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie
a rozhodovanie v senáte.
Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať
len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
Podľa § 18 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov,
z ktorých jeden je predsedom senátu.
Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie
akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní
výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky pod č. 291/2006 Z. z. zákonným sudcom je na najvyššom
súde sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie
a rozhodovanie o prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú
vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu,
ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť,
ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania
a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade
s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti.
Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.
Podstata námietok sťažovateľov spočíva v tom, že o jednotlivých veciach týkajúcich
sa konkurzného konania na majetok úpadcu nekonal a nerozhodoval len terajší odvolací
senát 1 Obo (pôvodne očíslovaný senát 2 Obo), ale v týchto veciach rozhodovali viaceré
senáty najvyššieho súdu, dôkazom čoho sú viaceré konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu
v konkurznej veci úpadcu. Podľa tvrdenia sťažovateľov odvolací senát 1 Obo si na základe
príslušnosti na incidenčné konanie (vedené na krajskom súde pod sp. zn. 76 Cb 309/99)
nezákonne „uzurpoval“ právo konať a rozhodovať aj v konkurznej veci úpadcu vedenej
na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010.
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba
považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,
bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia
nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu
Zo zapožičaného konkurzného spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že odvolanie
sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu krajského súdu zo 16. augusta 2010 bolo spolu
so spisom predložené najvyššiemu súdu 24. septembra 2010. Vec bola pridelená
na rozhodnutie senátu 1 Obo (pod sp. zn. 1 Obo 149/2010). Následne boli najvyššiemu súdu
predložené aj odvolania sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu z 20. septembra 2010,
a to odvolanie sťažovateľa v 1. rade 28. októbra 2010 a odvolanie sťažovateľa v 2. rade
29. októbra 2010. Veci boli pridelené na rozhodnutie senátu 1 Obo (pod
sp. zn. 1 Obo 160/2010).
Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim pre pridelenie vecí (odvolaní) sťažovateľov
bol rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010 vydaný opatrením predsedu najvyššieho
súdu č. Spr 1321/2009 zo 14. decembra 2009 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2010“).
Z článku II odseku 2 štvrtej časti rozvrhu práce na rok 2010 vyplýva, že
„Zapisovanie vecí do registrov sa uskutočňuje v zmysle článku 7, článku 8 Registratúrneho
poriadku a registratúrneho plánu Najvyššieho súdu SR pomocou výpočtovej techniky –
elektronickej podateľne, podľa zásad uvedených v tomto rozvrhu. ...“
Podľa článku II odseku 3 štvrtej časti rozvrhu práce na rok 2010 podľa odseku 2 sa
nepostupuje vo veciach, ktoré opätovne došli na najvyšší súd po tom, ako tento súd už konal
vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku; v takom
prípade koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom
v senáte, ktorý vec vybavil, prípadne rozhodol naposledy.
Podľa odseku 5 citovaného článku rozvrhu práce na rok 2010 „Ak sa pri jednom
predložení spisu ukáže, že je potrebné rozhodnúť o viacerých predmetoch (t. j. okrem
rozhodnutia vo veci samej sú napadnuté aj rozhodnutia týkajúce sa poplatkov, oslobodenia
od súdnych poplatkov, o znalečnom, prípadne ak je vznesená námietka zaujatosti a pod.),
zapíšu sa všetky tieto veci do jedného senátu. Rovnako treba postupovať aj v prípade, ak
po predložení veci (ale ešte pred jej rozhodnutím) dodatočne bude doručený na NS SR
opravný prostriedok smerujúci proti ďalším rozhodnutiam vydaným v tejto veci.“.
Z konkurzného spisu vyplýva, že najvyšší súd opakovane konal a rozhodoval
v konkurznej veci úpadcu, po prvýkrát už v roku 2000, keď rozhodoval o odvolaní proti
uzneseniu konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu z 5. októbra 1999
(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 342/99 z 20. januára 2000). Skutočnosť, že v tom
čase konal a rozhodoval v konkurznej veci úpadcu odvolací senát 3 Obo, nepovažoval
ústavný súd za právne významnú vo vzťahu k vymedzenému predmetu konania, ktorým je
rozhodovanie, či pridelením vecí (odvolaní) sťažovateľov odvolaciemu senátu
1 Obo a vydaním namietaného rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľov na zákonného sudcu.
Z vykonaného dokazovania ústavný súd zistil, že v konkurznej veci úpadcu
naposledy (teda pred rozhodnutím o odvolaniach sťažovateľov) rozhodol senát najvyššieho
súdu 2 Obo uznesením sp. zn. 2 Obo 96/2009 z 9. decembra 2009 vo veci odvolania proti
uzneseniu krajského súdu z 26. augusta 2009, ktorým konkurzný súd zamietol návrh
na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov. Najvyšší súd rozhodol v senáte zloženom
z predsedu JUDr. J. Š. a zo sudkýň JUDr. I. I. a JUDr. A. P. JUDr. J. Š. bol zároveň v tejto
veci sudcom spravodajcom.
Z článku II odseku 3 a 5 štvrtej časti rozvrhu práce na rok 2010 vyplýva, že
o odvolaniach sťažovateľov mal rozhodnúť senát najvyššieho súdu, v ktorom pôsobí sudca
JUDr. J. Š. Podľa siedmej časti rozvrhu práce na rok 2010 je JUDr. J. Š. predsedom senátu 1
Obo, ktorý rozhoduje vo veciach zapísaných do registra 1 Obo. Členkou tohto senátu bola
v čase pridelenia vecí sťažovateľov aj JUDr. A. P. O odvolaniach sťažovateľov rozhodol
senát 1 Obo zložený z predsedu JUDr. J. Š., zo sudkyne (členky senátu) JUDr. A. P. a zo
sudkyne JUDr. I. I., ktorá s účinnosťou od 15. augusta 2010 nahrádzala chýbajúceho sudcu
v senáte 1 O (s. 31, časť Poznámky, bod 3 rozvrhu práce na rok 2010 v znení opatrenia č.
Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010).
Po preskúmaní postupu najvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci
senátu 1 Obo a vychádzajúc zo schváleného rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010
ústavný súd nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným
základným právom na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny.
S poukazom na uvedené zistenie ústavný súd konštatuje, že pridelením veci sťažovateľov
a vydaním namietaného rozhodnutia najvyšší súd neporušil základné právo sťažovateľov
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, resp. čl. 38 ods. 1 listiny.
3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 38 ods. 2 listiny
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby sa jeho
vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v ich
prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v súvislosti s postupom
najvyššieho súdu, ktorý neupovedomil sťažovateľov pred vydaním odvolacieho rozhodnutia
o spojení prebiehajúcich konaní o odvolaniach sťažovateľov. Navyše, konajúce súdy
neumožnili sťažovateľom vyjadriť sa k odvolaniu druhého účastníka odvolacieho konania.
Podľa sťažovateľov odvolací súd sa v namietanom rozhodnutí zmienil o podaní
konkurzného veriteľa V., a. s. (ďalej len „V.“), ktoré využil ako dôkaz, pričom však
nenariadil pojednávanie ani neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k nemu. Podľa
sťažovateľa v 1. rade najvyšší súd mu neumožnil ako účastníkovi odvolacieho konania
nahliadnuť do konkurzného spisu.
Námietka sťažovateľov, že najvyšší súd nerozhodol o spojení konaní vo veciach
odvolaní sťažovateľov na spoločné konanie, nemá podľa ústavného súdu ústavnoprávny
rozmer v okolnostiach danej veci.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa v 1. rade, že mu nebolo umožnené nahliadnuť
do konkurzného spisu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v 1. rade svoje tvrdenie nijako
nepreukázal. Obsah konkurzného spisu nijako nepreukazuje, že by sťažovateľ v 1. rade
(potom, čo bol spis postúpený najvyššiemu súdu) žiadal o nahliadnutie do spisu, resp. že by
mu najvyšší súd neumožnil toto právo realizovať. Ústavný súd preto považoval uvedenú
námietku sťažovateľa v 1. rade za nepreukázanú, a teda nedôvodnú.
Na základe uvedených právnych záverov ústavný súd konštatuje, že v postupe
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 nezistil
porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny.
V danej situácii už ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj otázkou
namietaného porušenia práv sťažovateľov podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, čl. 26 ods. 1 listiny
a čl. 13 dohovoru, pretože vyslovenie porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu
namietaným rozhodnutím napĺňa účel, ktorý sťažovatelia sledovali podaním sťažností
ústavnému súdu.
IV.
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu
sp. zn. 1 Obo 149/2010, 1 Obo 160/2010 zo 14. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym
názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde)
v rozsahu jeho ústavnej povinnosti rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov ústavne
konformným spôsobom.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym
zastúpením v konaní pred ústavným súdom. Právni zástupcovia sťažovateľov si uplatnili
trovy konania, ktoré však nevyčíslili.
Ústavný súd preto priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu ich právneho
zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len
„vyhláška“).
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky a priznal
sťažovateľovi v 1. rade nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony
právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie a podanie
sťažnosti z 20. marca 2011). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 patrí
odmena v sume dvakrát po 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,41 € (§ 16
ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €. Sťažovateľovi v 2. rade ústavný súd priznal
nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie
a príprava zastúpenia, spísanie a podanie sťažnosti z 23. marca 2011 a doplnenie sťažnosti
z 23. apríla 2011), t. j. odmenu v sume trikrát po 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom
trikrát po 7,41 € predstavuje sumu 392,73 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
v 1. rade boli priznané v celkovej sume 261,82 € a trovy právneho zastúpenia sťažovateľa
v 2. rade predstavujú celkovú sumu 392,73 € (bod 3 výroku nálezu).
Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu
sťažovateľa v 1. rade a na účet právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade (§ 31a zákona
o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) podľa výroku rozhodnutia.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júna 2012