Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 583/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-93

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júna 2012 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ivetty Macejkovej a sudcu Sergeja

Kohuta prerokoval prijaté sťažnosti JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P.,

spol. s r. o. v konkurze, P., zastúpeného advokátom JUDr. I. H., T., a Ing. D. M., P.,

zastúpeného advokátom JUDr. P. J., P., vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1

v spojení s a , a 2

Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných

práv a slobôd, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl.

13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením

zo 14. decembra 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. v

konkurze, a Ing. D. M. na súdnu ochranu podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivý proces podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , zo 14. decembra 2010

p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ,

zo 14. decembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

3. JUDr. T. D., správcovi konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. v konkurze,

p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 € (slovom

dvestošesťdesiatjeden eur a osemdesiatdva centov), ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. I. H., T., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu. Ing. D. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 392,73 € (slovom tristodeväťdesiatdva eur a sedemdesiattri centov),

ktorú j e Najvyšší súd Slovenskej republiky p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho

zástupcu JUDr. P. J., P.

4. Sťažnostiam vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -40 z 15. decembra 2011 boli prijaté na ďalšie konanie spojené

sťažnosti JUDr. T. D., správcu konkurznej podstaty úpadcu P., spol. s r. o. v konkurze

(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a Ing. D. M., P. (ďalej len „sťažovateľ v 2. rade“, spolu

ďalej len „sťažovatelia“), v časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 a čl.

35 ods. 1 (ďalej len „“), a 2 ústavy,

ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného

paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. , a jeho uznesením zo 14. decembra 2010 (ďalej aj

„namietané rozhodnutie“).

Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len

„konkurzný súd“ alebo „krajský súd“) v konkurznom konaní vedenom na majetok úpadcu

P., spol. s r. o. v konkurze, P. (ďalej len „úpadca“), uznesením sp. zn.

zo 16. augusta 2010 zvolal na návrh veriteľa „S., a. s., B. a spol.“, schôdzu konkurzných

veriteľov na 20. september 2010 s programom: „1. Správa o doterajšej činnosti správcu

konkurznej podstaty. 2. Ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty – hlasovanie. 3.

Zmena veriteľského výboru.“

Proti uzneseniu konkurzného súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov podal

odvolanie sťažovateľ v 2. rade, ktorý má v označenom konkurznom konaní postavenie

konkurzného veriteľa so zistenou pohľadávkou. V odvolaní namietal, že konkurzný súd

zvolal schôdzu konkurzných veriteľov na základe nekvalifikovaného návrhu skupiny

konkurzných veriteľov a údajných konkurzných veriteľov, ktorí „v súhrne nedosahujú

zákonom kogentne predpísaný kvalifikovaný podiel najmenej 30 % zo všetkých konkurzných

pohľadávok konkurzných veriteľov s hlasovacím právom“. Preto navrhol, aby odvolací súd

uznesenie konkurzného súdu o zvolaní schôdze konkurzných veriteľov v celom rozsahu

zrušil.

Konkurzný súd na pojednávaní 20. septembra 2010 ešte pred samotným otvorením

schôdze konkurzných veriteľov na základe odporúčania konkurzných veriteľov, aby sa aj

napriek odvolaniu sťažovateľa v 2. rade pokračovalo v konaní zvolanej schôdze

konkurzných veriteľov podľa (ďalej len

„OSP“), a po zistení, že schôdza veriteľov je uznášaniaschopná, pristúpil k prerokovaniu

jednotlivých bodov jej programu. Po hlasovaní schôdze o návrhu na ustanovenie nového

správcu konkurznej podstaty konkurzný súd uznesením sp. zn. z 20. septembra

2010 rozhodol tak, že „Súd zbavuje JUDr. T. D., advokáta, B. funkcie správcu konkurznej

podstaty a do funkcie nového správcu konkurznej podstaty ustanovuje JUDr. Ing. M. H., B.

tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov dňa 20.09.2010.“.

Proti uzneseniu konkurzného súdu sp. zn. z 20. septembra 2010 podali

sťažovatelia odvolanie.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu konkurzného súdu

sp. zn. zo 16. augusta 2010 a odvolaniach sťažovateľov proti uzneseniu

konkurzného súdu sp. zn. z 20. septembra 2010 rozhodol uznesením

sp. zn. , zo 14. decembra 2010 tak, že odvolaniami

napadnuté uznesenia konkurzného súdu potvrdil.

Uzneseniu krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2010 sťažovateľ

v 2. rade vytýkal jeho nepreskúmateľnosť v časti, v ktorej konkurzný súd zvolal schôdzu

konkurzných veriteľov na základe návrhu veriteľa „S., a. s... a spol.“, pričom krajský súd

túto skupinu veriteľov bližšie nekonkretizoval (označením konkrétnych veriteľov a podielu

ich pohľadávok). Podľa sťažovateľov veriteľ Slovenská konsolidačná, a. s., má iba

nedostatočný 6,048 % podiel pohľadávok, pričom na legitímny a kvalifikovaný návrh na

zvolanie schôdze konkurzných veriteľov o konkurze a vyrovnaní

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“) vyžaduje

najmenej 30 % podiel pohľadávok zo súčtu všetkých prihlásených pohľadávok.

Vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 20. septembra 2010

sťažovatelia uviedli, že k výmene správcu konkurznej podstaty došlo na základe

„zmanipulovaného a nezákonného hlasovania schôdze konkurzných veriteľov...

o nezákonnom návrhu na nového správcu predloženého veriteľom s nekvalifikovaným

podielom konkurzných pohľadávok“. Konkurzný súd namietaným uznesením zbavil

sťažovateľa v 1. rade funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie nového správcu

ustanovil JUDr. Ing. M. H. tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov na základe

návrhu predloženého veriteľom „Fond národného majetku SR“. Tento veriteľ má však

podľa konkurzného spisu nedostatočný ‒iba 17,06 % podiel konkurzných pohľadávok,

pričom zákon o konkurze a vyrovnaní vyžaduje najmenej 30 % podiel zo súčtu všetkých

prihlásených pohľadávok. Konkurzný súd na pojednávaní 20. septembra 2010 pred

samotným hlasovaním rozhodol podľa § 10 ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní tak, že

„hlasovať môžu len konkurzní veritelia, ktorých pohľadávka bola zistená a konkurzní

veritelia, ktorých pohľadávka bola popretá, len čo sa týka poradia“. V rozpore

s rozhodnutím konkurzného súdu o hlasovacom práve sa na hlasovaní o návrhu

na ustanovenie nového správcu „nelegitímne a nezákonne zúčastnili a do celkových

výsledkov hlasovania boli manipulatívne... započítané aj subjekty úplne bez hlasovacieho

práva“ (napríklad veriteľ „DR – Daňový úrad P.“), dokonca aj konkurzní veritelia, ktorí na

tomto hlasovaní neboli prítomní (napríklad veriteľ Š. M., ktorý sa údajne zdržal hlasovania,

ale v skutočnosti sa zástupkyňa tohto veriteľa hlasovania nezúčastnila). Z uvedeného

sťažovatelia vyvodzujú záver, že hlasovanie schôdze konkurzných veriteľov, ako aj samotné

výsledky hlasovania sú „netransparentné, zmanipulované, nelegitímne a nezákonné“.

Sťažovatelia z uvedených dôvodov napadli „hrubo nezákonné a neústavné“

rozhodnutia konkurzného súdu odvolaním, pričom najvyšší súd svojím odvolacím uznesením

„neodstránil, ale vedome potvrdil a dokonal závažné bezprávie“ vykonané prvostupňovým

konkurzným súdom. Podľa sťažovateľov najvyšší súd vo svojom odvolacom rozhodnutí

„nerešpektoval ani len svoju vlastnú judikatúru“, podľa ktorej pri konaní a rozhodovaní

o zbavení funkcie pôvodného správcu a ustanovení nového správcu na základe hlasovania

schôdze konkurzných veriteľov musí súd skúmať splnenie zákonných podmienok zvolania

schôdze veriteľov, resp. prípustnosti zvolania schôdze veriteľov, jej priebeh a hlasovanie.

Najvyšší súd zároveň „arbitrárne ignoroval aj svoju povinnosť preskúmať pravdivosť

dôvodných, opodstatnených a právne významných odvolacích námietok a argumentov

odvolateľov“, keď vo svojom rozhodnutí uviedol: „Ani v jednom prípade odvolanie nie je

dôvodné (aj keby ich údaje boli pravdivé).“ Vo vzťahu k odôvodneniu namietaného

uznesenia najvyššieho súdu sťažovatelia ďalej uviedli:

«Odvolací Najvyšší súd SR - v hrubom rozpore so skutočným obsahom

preskúmavaných prvostupňových uznesení - si vo svojom uznesení sp. zn.

a zo 14.12.2010 hrubo arbitrárne a nepredvídateľne zmenil a prekrútil

skutkové východiská a právne posúdenie skutkových východísk v prvostupňovom uznesení

konkurzného súdu, pričom odvolací najvyšší súd si vyfabuloval ničím nepodložené,

neopodstatnené a nepravdivé nové dôvody zvolania schôdze konkurzných veriteľov a taktiež

ničím nepodložené, neopodstatnené a nepravdivé nové dôvody zbavenia funkcie pôvodného

správcu konkurznej podstaty (a následného ustanovenia nového správcu), o ktorých však

v skutočnosti nie je žiadna zmienka a ani len žiadny náznak v preskúmavaných

prvostupňových uzneseniach konkurzného súdu...

Pritom odvolací Najvyšší súd SR v uznesení zo 14.12.2010 nepodložene,

neopodstatnene a v rozpore so skutočnosťou tvrdí (či presadzuje „právny názor“), že

prvostupňový konkurzný súd údajne zvolal schôdzu konkurzných veriteľov z vlastného

podnetu a iniciatívy konkurzného súdu a že prvostupňový konkurzný súd údajne bol

oprávnený zbaviť a zbavil funkcie pôvodného správcu konkurznej podstaty (a následne

ustanovil nového správcu) preto, lebo pôvodný správca konkurznej podstaty sa údajne

„spreneveril svojmu poslaniu“. Tieto tvrdenia... absolútne nezodpovedajú skutočnosti

a priečia sa aj obsahu preskúmavaných prvostupňových uznesení... Odvolací Najvyšší súd

SR na podporu svojho nepodloženého a nepravdivého tvrdenia... o údajnom spreneverení

sa pôvodného správcu konkurznej podstaty svojmu poslaniu vo svojom uznesení...

zavádzajúco a nekonkrétne tvrdí... o dôvodoch odvolania pôvodného správcu, že

v právomoci konkurzného súdu bolo „odvolať správcu aj bez návrhu konkurzných veriteľov

a dôvody jeho odvolania sú uvedené vo vyššie citovaných uzneseniach odvolacieho súdu“...

Odvolací Najvyšší súd SR však v odvolacom uznesení... neuviedol (necitoval) žiadne reálne

a konkrétne dôvody pre odvolanie správcu, ktoré by mali údajne existovať...»

Sťažovatelia tak v dôsledku postupu najvyššieho súdu v odvolacom konaní nemohli

uplatniť svoje práva a argumenty na svoju obranu proti „nepredvídateľne protichodnému

zvratu skutkových a právnych tvrdení pri odvolacom rozhodnutí“ v porovnaní

s prvostupňovými rozhodnutiami konkurzného súdu, čím im bolo ako účastníkom konania

odňaté právo konať pred odvolacím súdom.

V súvislosti s námietkou nedostatočného odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu

sťažovatelia argumentovali tvrdením, že najvyšší súd „takmer vôbec neposudzoval

(povrchne a zhadzovačne priam odignoroval) pravdivosť odvolacích námietok

a argumentov oboch odvolateľov“, pričom odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu

„nedáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

konania a s uplatnenými odvolacími námietkami a argumentmi odvolateľov“.

Sťažovatelia namietali tiež postup najvyššieho súdu v čase medzi podaním odvolaní

a vydaním odvolacieho rozhodnutia, ktorým podľa nich došlo k porušeniu ich základného

práva na prerokovanie veci v ich prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným

dôkazom. V tejto súvislosti uviedli, že, ako to vyplýva z obsahu odvolacieho uznesenia,

najvyšší súd spojil konanie o odvolaní sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu konkurzného

súdu zo 16. augusta 2010 a konanie o odvolaniach sťažovateľov proti uzneseniu

konkurzného súdu z 20. septembra 2010 do jedného spoločného konania, pričom o spojení

prebiehajúcich konaní sťažovateľov neupovedomil pred vydaním odvolacieho rozhodnutia.

Žiadny zo zainteresovaných súdov neupovedomili sťažovateľov o tom, že proti uzneseniu

konkurzného súdu z 20. septembra 2010 podal odvolanie aj iný účastník konania, pričom

konajúce súdy porušili zákonnú povinnosť predložiť odvolanie druhého účastníka

sťažovateľom na vyjadrenie. Z obsahu uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že „Vo veci

poslal podanie aj konkurzný veriteľ V., a. s.“, ktoré odvolací súd využil ako jeden z nových

dôkazov, pričom však nenariadil pojednávanie ani neumožnil účastníkom konania vyjadriť

sa k nemu. Najvyšší súd tak postupoval v rozpore s ustanovením § 211 ods. 1 tretej vety a §

123 . Sťažovateľ v 1. rade tiež namietal, že najvyšší súd mu neumožnil ako účastníkovi

odvolacieho konania nahliadnuť do konkurzného spisu, pričom odvolací súd priamo vo

svojom uznesení označil túto jeho snahu za „ďalšie obštrukcie“. Uvedeným postupom

najvyšší súd odňal sťažovateľom ako účastníkom konania možnosť konať pred súdom

v rozsahu celého predmetu spojeného spoločného konania vrátane práva vyjadriť sa

k podaniam iných účastníkov konania a ku všetkým dôkazom.

Porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi a práva

na nezávislý a nestranný súd postupom najvyššieho súdu v namietanom konaní sťažovatelia

odôvodňovali skutočnosťou, že o jednotlivých veciach týkajúcich sa konkurzného konania

na majetok úpadcu nekonal a nerozhodoval len terajší odvolací senát 1 Obo (pôvodne

očíslovaný senát 2 Obo), ale v týchto veciach rozhodovali viaceré (minimálne štyri) senáty

najvyššieho súdu, dôkazom čoho sú viaceré konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu

v konkurznej veci úpadcu, ktoré boli zverejnené v obchodnom vestníku a na ktoré

sťažovatelia v sťažnostiach poukázali. Uvedenému preto nezodpovedá tvrdenie najvyššieho

súdu, ktorý v namietanom uznesení uviedol, že „Odvolacím senátom, teda zákonnými

sudcami v odvolacom konaní, od počiatku bol senát 2 Obo (od roku 2010 prečíslovaný

na 1 Obo).“. Sťažovatelia tiež poukázali na rozhodnutie najvyššieho súdu vo veci úpadcu

sp. zn. z 9. decembra 2009, v ktorom sa uvádza: „Tak ako uvedený

incidenčný spor v odvolacom konaní, tak isto aj túto konkurznú vec v odvolacom konaní

() prejednáva senát v rovnakom zložení a veci priamo súvisia, pretože

incidenčný spor je vyvolaný konkurzným konaním.“ Uvedené tvrdenie je podľa

sťažovateľov v hrubom rozpore s judikatúrou najvyššieho súdu, podľa ktorej konkurzné

konania a incidenčné konania vyvolané konkurzom sú navzájom samostatnými súdnymi

konaniami. V nadväznosti na uvedené sťažovatelia konštatujú:

„... fakty o doterajších rozhodnutiach viacerých senátov Najvyššieho súdu SR

vo veciach tykajúcich sa konkurzného konania na majetok úpadcu P. P. spoločne svedčia o

skutočnosti, že terajší senát 1 Obo [pôvodne očíslovaný senát 2 Obo] si na základe svojej

príslušnosti na incidenčné konanie - ktoré je (napriek jeho vyvolaniu konkurzom) navzájom

samostatným súdny konaním odlišným a oddeleným od konkurzného konania ‒

neopodstatnene, hrubo nezákonne, flagrantne arbitrárne a ústavne neakceptovateľne

uzurpoval (oktrojoval) právo konať a rozhodovať v konkurznej veci vedenej na Najvyššom

súde SR pod sp. zn. , a ukončenej vydaním uznesenia zo

dňa 14.12.2010. Týmto Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. a 1

Obo 160/2010... mimoriadne závažne porušil základné právo sťažovateľa na zákonného

sudcu (zákonných sudcov súdneho senátu)... ale zároveň porušil aj základné právo

sťažovateľa na nezávislý a nestranný súd...“

V závere sťažností sťažovatelia konštatujú, že vydanie napadnutých rozhodnutí bolo

odmietnutím spravodlivosti a porušením ich základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivý proces, ako aj základného práva sťažovateľa v 1. rade „zastávať, vykonávať

a uskutočňovať povolanie a zárobkovú hospodársku činnosť (funkciu správcu konkurznej

podstaty)“ a práva sťažovateľa v 2. rade „na nerušený zákonný... priebeh... konkurzného

konania na majetok úpadcu (vrátane práva na zákonne navrhnutého, odsúhlaseného

a ustanoveného správcu konkurznej podstaty) v súlade so zákonom“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ v 1. rade navrhol, aby ústavný súd

vydal nález, ktorým vysloví porušenie v spojení s a ,

a 2 , v spojení s listiny, a 2 listiny,

čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho uznesením

zo 14. decembra 2010.

Sťažovateľ v 2. rade navrhol ústavnému súdu vydať nález, ktorým vysloví porušenie

v spojení s , a 2 , v spojení s

ods. 1 listiny, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 13 dohovoru a čl. 14 ods. 1

paktu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. ,

a jeho uznesením zo 14. decembra 2010.

Sťažovatelia zároveň žiadali, aby ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. , zo 14. decembra 2010, ako aj uznesenia krajského

súdu sp. zn. zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vrátil veci krajskému

súdu na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov konania.

II.

Na výzvu ústavného súdu zo 14. marca 2012 sa k sťažnostiam sťažovateľov vyjadril

predseda najvyššieho súdu, zastúpený predsedom obchodnoprávneho kolégia najvyššieho

súdu, podaním doručeným ústavnému súdu 11. apríla 2012, ktorý vo svojom stanovisku

k veci uviedol:

«Z dôvodu, že najvyšší súd tohto času s vecou súvisiaci základný súdny spis nemá

k dispozícii, mohol vychádzať len z obsahu svojho rozhodnutia, ktoré sťažovatelia namietli.

...

Sťažovatelia, okrem iného, namietali nedostatočné odôvodnenie uznesenia

najvyššieho súdu tvrdiac, že najvyšší súd: „...takmer vôbec neposudzoval (povrchne

a zhadzovačne priam odignoroval) pravdivosť odvolacích námietok a argumentov oboch

odvolateľov“, pričom odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu: „...nedáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania a s uplatnenými

odvolacími námietkami a argumentmi odvolateľov.“ Vytkli tiež to, že najvyšší súd:

„...arbitrárne ignoroval aj svoju povinnosť preskúmať pravdivosť dôvodných,

opodstatnených a právne významných odvolacích námietok a argumentov odvolateľov.“.

Jedným z princípov spravodlivého súdneho konania, ako ich garantuje... čl. 46 ods. 1

a dohovoru, je aj právo na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia,

ktorého štruktúra je rámcovo upravená v . Jeho obsahom je právo

účastníka konania na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom,

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Nemožno však považovať za porušenie základného

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces stav, ak súd nerozhodne podľa

predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade

s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov.

Podľa znenia v nadväznosti na , súd v

odôvodnení rozsudku, resp. uznesenia, uvedie podstatný obsah prednesov, stručne a

výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje

skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal i

ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil.

Súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Predmetné ustanovenie sa v plnej miere uplatňuje aj v odvolacom

konaní s tým, že úlohou odvolacieho súdu nie je v odôvodnení svojho rozhodnutia

odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale len na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, čo sa v danom prípade aj

stalo.

Najvyšší súd je presvedčený, že odvolací súd sa v sťažnosťami napadnutom uznesení

adekvátne zaoberal všetkými podstatnými skutočnosťami a preskúmateľným spôsobom sa

s nimi vysporiadal, tak, ako to vyplýva z odôvodnenia vytýkaného rozhodnutia.

Odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu spĺňa kritériá ústavnej akceptovateľnosti

zodpovedajúce ustanoveniu v spojení s , a tohto sa súd

naďalej pridržiava majúc na zreteli, že inštitút odôvodnenia súdneho rozhodnutia je jednou

z podstatných záruk výkonu súdnej moci, súčasne, že výklad legislatívneho textu právnej

normy a jeho uplatnenie musí byť v súlade s ( ). Odôvodnenie

sťažnosťami napadnutého uznesenia odvolacieho súdu poskytuje dostatočný základ pre svoj

výrok, čím spĺňa požiadavky vyplývajúce z dohovoru, ako aj .

Podľa názoru najvyššieho súdu, sťažovatelia svojimi tvrdeniami sledujú len dosiahnutie

zmeny konkurzného konania v časti, v ktorej skončilo nepriaznivým rezultátom pre nich.

Táto okolnosť však sama osebe nemôže byť právnym základom pre namietnutie porušenia

základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi

napadnutým uznesením odvolacieho súdu a namietaným porušením základných práv

zaručených a dohovorom, neexistuje taká spojitosť, ktorá by umožňovala vysloviť

záver o ich porušení.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má najvyšší súd za to, že uznesením NS SR

sp. zn. , , zo dňa 14. decembra 2010, k porušeniu

sťažovateľmi namietaných práv, nedošlo.

Vo vzťahu k možnosti upustenia od ústneho pojednávania na ústavnom súde podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, oznamujeme,

že najvyšší súd s upustením od ústneho pojednávania súhlasí.»

Sťažovateľ v 1. rade listom z 12. októbra 2010 ústavnému súdu oznámil, že

na vykonaní ústneho pojednávania netrvá.

Sťažovateľ v 2. rade na výzvu ústavného súdu z 23. januára 2012 dňa 20. júna 2012

oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia

sťažovateľmi označených práv podľa , listiny a dohovoru.

III.

Z uznesenia konkurzného súdu sp. zn. zo 16. augusta 2010 vyplýva, že

konkurzný súd zvolal na 20. september 2010 schôdzu konkurzných veriteľov s programom:

„1. Správa o doterajšej činnosti správcu konkurznej podstaty. 2. Ustanovenie nového

správcu konkurznej podstaty – hlasovanie. 3. Zmena veriteľského výboru.“ Zároveň vyzval

správcu konkurznej podstaty, aby v lehote 5 dní pred uskutočnením schôdze konkurzných

veriteľov predložil správu o stave majetku úpadcu a o svojej činnosti v konkurznom konaní.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že:

„Podaním doručeným súdu dňa 17.08.2009 a zo dňa 22.03.2010, doručeným súdu

dňa 29.03.2010, požiadali konkurzní veritelia: S., a.s., B. a spol. o zvolanie schôdze

veriteľov s navrhnutými bodmi programu: 1. správa o doterajšej činnosti správcu

konkurznej podstaty, 2. ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty - hlasovanie, 3.

zmena veriteľského výboru.

Podľa § 10 ods. 1 ZKV súd zvoláva schôdzu konkurzných veriteľov, ak je to potrebné

na zistenie ich stanovísk potrebných na ďalšie vedenie konkurzu a riadi jej rokovania;

na návrh správcu alebo na návrh konkurzného veriteľa alebo konkurzných veriteľov,

ktorých súčet pohľadávok predstavuje najmenej 30 % pohľadávok počítaných podľa výšky

pohľadávok, ju zvoláva vždy.

Vzhľadom ku skutočnosti, že návrh bol predložený veriteľmi, ktorých výška

prihlásených pohľadávok prevyšuje zákonom stanovené percento, ako aj z dôvodu, že

schôdza veriteľov sa doteraz neuskutočnila, súd zvolal schôdzu veriteľov s nimi

navrhnutými bodmi programu tak, ako je uvedené vo výroku.“

V poučení o opravnom prostriedku uviedol, že proti uzneseniu nie je možné podať

odvolanie.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 20. septembra 2010 rozhodol tak, že

„Súd zbavuje JUDr. T. D., advokáta, B. funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie

nového správcu konkurznej podstaty ustanovuje JUDr. Ing. M. H., B. tak, ako to schválila

schôdza konkurzných veriteľov dňa 20.09.2010.“. Konkurzný súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia v podstatnom uviedol:

„Podaním doručeným súdu dňa 17.08.2009 a dňa 22.03.2010 požiadali konkurzní

veritelia podľa zoznamu v týchto podaniach návrh na zvolanie schôdze veriteľov

s programom:

1. Správa o doterajšej činnosti správcu konkurznej podstaty.

2. Ustanovenie nového správcu konkurznej podstaty ‒hlasovanie.

3. Zmena veriteľského výboru.

...

Návrh bol predložený veriteľmi, ktorých výška pohľadávok prihlásených

v konkurznom konaní prevyšuje percento stanovené zákonom, súd preto zvolal schôdzu

veriteľov s navrhnutými bodmi programu.

Schôdza veriteľov, ktorá sa uskutočnila dňa 20.09.2010, bola uznášania schopná,

nakoľko sa jej zúčastnilo 50,19 % prihlásených veriteľov počítaných podľa výšky

prihlásených pohľadávok.

Konkurzný veriteľ Fond národného majetku SR navrhol na schôdzi veriteľov

ustanoviť do funkcie nového správcu konkurznej podstaty JUDr. Ing. M. H., advokáta, so

sídlom AK, B.

Podľa § 10 ods. 7 ZKV na schválenie návrhu na ustanovenie nového správcu je

potrebná dvojtretinová väčšina hlasov prítomných alebo riadne zastúpených konkurzných

veriteľov počítaná podľa výšky pohľadávok.

Schôdza veriteľov dňa 20.09.2010 zvolila počtom klasifikovaných hlasov v zmysle

§ 10 ods. 7 ZKV nového správcu konkurznej podstaty JUDr. Ing. M. H., advokáta, so sídlom

AK, B.

Podľa ZKV v znení z dôležitých dôvodov môže súd

na návrh správcu zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak

správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví

správcu funkcie ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa ods. 1

na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov, funkcia doterajšieho správcu zaniká

dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením

na schôdzi konkurzných veriteľov. ...

Súd konštatuje, že boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky na ustanovenie

nového správcu konkurznej podstaty, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.“

V odvolaniach proti uzneseniu konkurzného súdu zo 16. augusta 2010

a 20. septembra 2010 sťažovateľ v 2. rade poukázal na porušenie zákonných pravidiel pri

nezákonnom zvolaní a uskutočnení (zmanipulovaní) schôdze konkurzných veriteľov a pri

nezákonnom hlasovaní tejto schôdze o zbavení funkcie doterajšieho správcu konkurznej

podstaty a o ustanovení nového správcu (aj za účasti osôb bez relevantného hlasovacieho

práva). Namietal porušenie § 10 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní, pretože v prípade

návrhu konkurzných veriteľov a údajných konkurzných veriteľov zo 17. augusta 2009 neboli

splnené kogentné zákonné požiadavky na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov

na základe návrhu konkurzných veriteľov. Poukázal na údajného konkurzného veriteľa „DÚ

P.“, ktorému ako neúspešnému incidenčnému žalobcovi zaniklo postavenie konkurzného

veriteľa, a tiež na pohľadávku S., a. s. Uzneseniu konkurzného súdu zo 16. augusta 2010

vytýkal tiež nesprávne poučenie o opravnom prostriedku.

Sťažovateľ v 1. rade vo svojom odvolaní proti uzneseniu konkurzného súdu

z 20. septembra 2010 namietal, že zvolaná schôdza konkurzných veriteľov sa nemala konať,

pretože jeden z veriteľov podal odvolanie proti uzneseniu o jej zvolaní. Konajúca sudkyňa

preto mala spis postúpiť odvolaciemu súdu. Pred začatím pojednávania konajúca sudkyňa

oznámila prítomným, že schôdza sa z dôvodu podaného odvolania neuskutoční, na základe

čoho niektorí prítomní veritelia, aj keď boli prezentovaní, opustili pojednávaciu miestnosť.

Podľa zápisnice o hlasovaní sa mala zdržať hlasovania RNDr. M. K. (zástupkyňa veriteľa Š.

M.), pričom táto z pojednávacej miestnosti odišla hneď po tom, ako konkurzná sudkyňa

oznámila, že pojednávanie je zrušené. Poukázal tiež na to, že schôdza sa nemala konať aj

vzhľadom na nedostatočný percentuálny podiel pohľadávok konkurzných veriteľov, ktorých

súčet musí dosahovať najmenej 30 %. Tu absentuje pohľadávka „Slovenskej republiky,

zastúpená Ústredným daňovým riaditeľstvom SR B., Daňový úrad P.“, ktorému ako

neúspešnému incidenčnému žalobcovi zaniklo postavenie konkurzného veriteľa.

Sťažovatelia preto navrhli, aby odvolací súd nimi napadnuté uznesenia konkurzného

súdu zrušil.

IV.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie a zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom.

Predmetom sťažností je namietané porušenie základného práva sťažovateľov podľa

a podľa listiny a práva podľa dohovoru a podľa

paktu v spojení s a , s listiny a s

dohovoru; základného práva na zákonného sudcu podľa a

listiny a základného práva podľa a listiny postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , a jeho

uznesením zo 14. decembra 2010.

Z pohľadu ústavného súdu sa javia hlavné námietky sťažovateľa primárne ako

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 listiny, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14

ods. 1 paktu, základného práva na zákonného sudcu podľa a

ods. 1 listiny a základného práva podľa a listiny. Ústavný

súd preto považuje za účelné podané sťažnosti skúmať predovšetkým z pohľadu týchto

označených práv.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a podľa listiny a práva na spravodlivý proces podľa

ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý má úplne

rovnaké právo, aby bol spravodlivo a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom,

zriadeným podľa zákona, ktorý rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo

o akomkoľvek obvinení vznesenom proti nemu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1

inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené

právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Obsah základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom

upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdov, ktoré je v rozpore so zákonom,

je v zásade porušením zaručeného práva na súdnu ochranu (mutatis mutandis

).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Arbitrárnosť namietaného rozhodnutia, ktorým najvyšší súd potvrdil uznesenia

krajského súdu sp. zn. zo 16. augusta 2010 a z 20. septembra 2010, vidia

sťažovatelia v jeho nedostatočnom a nepreskúmateľnom odôvodnení. Podľa sťažovateľov

najvyšší súd sa vôbec nevyrovnal s vecne a právne významnými odvolacími námietkami

a argumentmi sťažovateľov uvedenými v ich odvolaniach ani sa nevyjadril, prečo tieto

odvolacie námietky a argumenty odmietol. Sťažovatelia vytýkajú najvyššiemu súdu aj

arbitrárnosť jeho postupu, keď potvrdil rozhodnutia konkurzného súdu z iného právneho

dôvodu ako prvostupňový súd a na základe skutkových zistení, ktoré neboli predmetom

konania pred prvostupňovým súdom. Sťažovatelia tak nemohli namietať správnosť

novozaujatého právneho názoru odvolacieho súdu, v dôsledku čoho im najvyšší súd odňal

možnosť konať pred odvolacím súdom.

Najvyšší súd namietaným rozhodnutím potvrdil uznesenia konkurzného súdu ako

vecne správne, pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

«Odvolací súd konštatuje, že konkurz a s ním spojená súdená konkurzná vec sa vedie

vyše desať rokov a málo napreduje predovšetkým vinou obštrukcií, ktoré do nej vnášajú

niektorí účastníci zúčastnení na konkurze, niektorí konkurzní veritelia a nakoniec

aj odvolaný správca konkurznej podstaty JUDr. T. D. Odvolacím senátom, teda zákonnými

sudcami v odvolacom konaní, od počiatku bol senát 2 Obo (od roku 2010 prečíslovaný na 1

Obo). ...

Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, odkazuje na svoje zrušujúce uznesenia

z 11. novembra 2009, č. k. a z 9. decembra 2009, č. k. ,

v ktorých bola daná jasná úprava, ako postupovať vo veci incidenčného sporu

aj v samotnom konkurze. Okolnosti vyplývajúce z týchto rozhodnutí nepovažuje za potrebné

opakovať. Z nich možno vyčítať, v čom a ako sa spreneveril správca konkurznej podstaty

svojmu poslaniu, čo má za následok odvolanie z funkcie. K tomu treba ešte poznamenať, že

rozhodnutie o ustanovení správcu podstaty je rozhodnutím, ktoré možno zmeniť, ak sa

zmenia pomery, ktoré takú zmenu vyžadujú (cum clausula rebus sic stantibus). Odvolací súd

odvolanému správcovi podstaty poskytoval tu najvyššiu ochranu aj pred žalovanými

v incidenčnom konaní, aj voči svojvôli konkurzných veriteľov do času, kým sa svojmu

poslaniu nespreneveril. Ďalšie obštrukcie, tzv. „späťvzatie podania“, snaha o nahliadnutie

do konkurzných spisov, napriek tomu, že spisy dlhý čas ležali na konkurznom súde, ktorý

konkurz vedie, nijako nevplývajú na skoré rozhodnutie vo veci.

Predovšetkým nielen odvolatelia, ale všetky osoby zúčastnené na konkurze si musia

uvedomiť, že hlavným orgánom je tu konkurzný súd a hlavným „osnovateľom“ konkurzný

sudca. Správca konkurznej podstaty nie je účastníkom konania v zmysle , ale je

správcom podstaty, ktorého práva aj povinnosti sú stanovené v osobitnom zákone, keď aj

majú povahu práv účastníka. Bez súhlasu súdu vo veci sám pokračovať nemôže a keď aj,

veľmi obmedzene.

Konkurzným veriteľom, ako aj účastníkom incidenčného konania platí ustanovenie

(samozrejme s aplikáciou na ZKV), podľa ktorého:

„Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že

pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú

na pokyny súdu“.

Postup súdu sa odvolatelia snažia spochybniť zase len procesnými obštrukciami.

Tieto uplatňujú v rámci odvolania správcu podstaty a aj pre nedodržanie podmienok pri

zvolaní schôdze veriteľov. Ani v jednom prípade odvolanie nie je dôvodné (aj keby ich údaje

boli pravdivé).

Podľa § 8 ods. 5 ZKV „Z dôležitých dôvodov môže súd na návrh správcu zbaviť

správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu funkcie, ak správca neplní riadne svoje

povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak súd zbaví správcu funkcie, ustanoví

nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa odseku 1 na základe rozhodnutia

schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho správcu zaniká dňom rozhodnutia

schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd ustanoví uznesením na schôdzi

konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu správcovi, novému správcovi

a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku. Účinky doteraz vykonaných

právnych úkonov doterajšieho správcu zostávajú zachované. Zbavením funkcie nezaniká

správcova zodpovednosť podľa odseku 2 za čas výkonu funkcie. Správca, ktorý bol zbavený

funkcie, je povinný riadne informovať nového správcu a dať mu k dispozícii všetky

doklady“.

Bolo teda v právomoci odvolať správcu aj bez návrhu konkurzných veriteľov

a dôvody pre jeho odvolanie sú uvedené vo vyššie citovaných rozhodnutiach odvolacieho

súdu. Súčinnosť schôdze veriteľov sa vyžaduje iba pri menovaní nového správcu, ktorého

súd určí náhodným výberom. Ak táto súčinnosť nie je poskytnutá, súd právoplatne vymenuje

nového správcu aj bez tejto súčinnosti.

Otázka zvolania schôdze konkurzných veriteľov je riešená v § 10 ods. 1 ZKV, pričom

na daný prípad stačí prvú vetu po bodkočiarku, ktorá znie:

„Súd zvoláva schôdzu konkurzných veriteľov, ak je to potrebné na zistenie ich

stanovísk, potrebných na ďalšie vedenie konkurzu a riadi jej rokovanie; ...“ Súd zvoláva

schôdzu v záujme veriteľov aj bez ich súčinnosti. Ak svoje právo schôdze sa zúčastniť

nevyužijú všetci, neznamená to zmarenie účelu schôdze.

Odvolací súd ešte pre odvolateľov, ale aj účastníkov poznamenáva, že podľa § 212

ods. 3 „Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“.

Konkurzný súd, ako prvostupňový, sa nedopustil nijakých takých vád, ktoré by mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto napadnuté uznesenia potvrdil.»

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(). Jeho zákonný rámec určuje , pričom toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní ( ).

Ustanovenie v spojení s treba z hľadiska

ods. 1 a dohovoru aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko

z 21. januára 1999, § 26] vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť

presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa

môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci.

Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď

v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,

vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája

1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

V odôvodnení namietaného rozhodnutia najvyšší súd konštatoval nedôvodnosť

odvolaní sťažovateľov (a to aj v prípade pravdivosti ich odvolacích námietok), pričom tento

právny záver odôvodnil tým, že bolo v právomoci konkurzného súdu odvolať správcu aj bez

návrhu konkurzných veriteľov a súd mohol zvolať schôdzu veriteľov aj bez súčinnosti

veriteľov (teda z vlastného podnetu) podľa § 10 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní.

Najvyšší súd teda reagoval na argumentáciu sťažovateľov uvedenú v ich odvolaniach, keď

uviedol dôvody odmietnutia ich odvolacích námietok. V kontexte takto koncipovaného

odôvodnenia sa javí nedôvodnou námietka sťažovateľov, že najvyšší súd sa preskúmateľne

nevysporiadal s ich odvolacími námietkami a argumentmi, resp. neodôvodnil, prečo tieto

námietky a argumenty odmietol. Z tohto aspektu preto ústavný súd nepovažuje namietané

rozhodnutie za arbitrárne.

Sťažovatelia tiež namietali arbitrárnosť postupu najvyššieho súdu, keď potvrdil

odvolaniami napadnuté uznesenia konkurzného súdu z iného právneho dôvodu ako

prvostupňový súd, teda v rozpore s princípom predvídateľnosti práva a so zásadou

dvojinštančnosti súdneho konania.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní súd zvoláva schôdzu konkurzných

veriteľov, ak je to potrebné na zistenie ich stanovísk potrebných na ďalšie vedenie

konkurzu, a riadi jej rokovanie; na návrh správcu alebo na návrh konkurzného veriteľa

alebo konkurzných veriteľov, ktorých súčet pohľadávok predstavuje najmenej 30 %

pohľadávok počítaných podľa výšky pohľadávok, ju zvoláva vždy. Podľa citovaného

ustanovenia súd zvoláva schôdzu veriteľov (1) z vlastného podnetu, ak je to potrebné na

zistenie stanovísk konkurzných veriteľov na ďalšie vedenie konkurzu; (2) na návrh správcu

alebo (3) na základe návrhu veriteľa (veriteľov) s kvalifikovaným podielom pohľadávok.

Podľa ustanovenia § 8 ods. 5 zákona o konkurze a vyrovnaní z dôležitých dôvodov

môže súd na návrh správcu zbaviť správcu funkcie. Súd aj bez návrhu zbaví správcu

funkcie, ak správca neplní riadne svoje povinnosti alebo aj z iných dôležitých dôvodov. Ak

súd zbaví správcu funkcie, ustanoví nového správcu. Súd ustanoví nového správcu podľa

odseku 1 na základe rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov; funkcia doterajšieho

správcu zaniká dňom rozhodnutia schôdze konkurzných veriteľov. Nového správcu súd

ustanoví uznesením na schôdzi konkurzných veriteľov. Uznesenie súd doručí doterajšiemu

správcovi, novému správcovi a zverejní ho na úradnej tabuli súdu a v Obchodnom vestníku.

Citované ustanovenie aj napriek svojej legislatívne zložitej konštrukcii dôsledne

rozlišuje v otázke ustanovenia správcu kompetenciu súdu a kompetenciu schôdze

konkurzných veriteľov. Prvé tri vety citovaného ustanovenia definujú prípady, kedy

o odvolaní a ustanovení nového správcu rozhoduje výlučne súd, a to buď na návrh správcu,

resp. bez návrhu, pre ktoré predpokladá existenciu dôležitých dôvodov. Vo štvrtej vete sú

právomoci týkajúce sa ustanovenia nového správcu rozdelené medzi schôdzu konkurzných

veriteľov a súd. V tomto prípade súd nerozhoduje o zbavení správcu funkcie, pretože

k zániku funkcie doterajšieho správcu dochádza ex lege rozhodnutím schôdze veriteľov, pre

ktoré rozhodnutie zákon žiadne dôvody nestanovuje. Súd je následne povinný ustanoviť

nového správcu uznesením priamo na schôdzi konkurzných veriteľov (pozri stanovisko

obchodného kolégia najvyššieho súdu sp. zn. Obpj 7/2005 zo 16. decembra 2005).

Z výroku uznesenia konkurzného súdu z 20. septembra 2010 vyplýva, že konkurzný

súd zbavil sťažovateľa v 1. rade funkcie správcu konkurznej podstaty a do funkcie nového

správcu ustanovil JUDr. Ing. M. H. tak, ako to schválila schôdza konkurzných veriteľov.

V okolnostiach posudzovaného prípadu je rozhodnutie konkurzného súdu zmätočné,

pretože výrok rozhodnutia nezodpovedá jeho odôvodneniu. Z odôvodnenia uznesenia

vyplýva, že k zbaveniu (zániku) funkcie správcu (sťažovateľa v 1. rade) došlo rozhodnutím

schôdze konkurzných veriteľov, čomu nezodpovedá výrok rozhodnutia o zbavení správcu

funkcie súdom.

Vychádzajúc z odôvodnenia namietaného rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že

najvyšší súd potvrdil uznesenie konkurzného súdu o zbavení funkcie správcu konkurznej

podstaty a o ustanovení nového správcu z iného právneho dôvodu, ako súd prvého stupňa,

keď uviedol, že bolo v právomoci súdu odvolať správcu konkurznej podstaty aj bez návrhu

konkurzných veriteľov, a zároveň uviedol dôvody na jeho odvolanie poukázaním

na predchádzajúce rozhodnutia odvolacieho súdu v označenej konkurznej veci.

Z odôvodnenia rozhodnutia konkurzného súdu z 20. septembra 2010 však nevyplývajú

žiadne dôvody na zbavenie funkcie správcu konkurznej podstaty súdom, naopak, vyplýva

z neho, že k zániku funkcie správcu došlo na základe rozhodnutia schôdze konkurzných

veriteľov, pre ktoré zákon žiadne dôvody nestanovuje.

Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa tak sťažovatelia dozvedeli o existencii

dôvodov na zbavenie funkcie správcu, teda o skutočnostiach, ktoré neboli prvostupňovým

súdom hodnotené. V tomto štádiu konania už sťažovatelia nemali možnosť zaujímať

ku skutočnostiam odôvodňujúcim iný právny záver odvolacieho súdu stanoviská, navrhovať

dôkazy na ich vyvrátenie alebo aspoň spochybnenie a vyjadrovať sa aj k ich právnej

relevantnosti vo vzťahu k predmetu konania. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník

uplatniť nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní. Realizácia

týchto práv v odvolacom konaní je však znemožnená, ak odvolací súd potvrdí rozhodnutie

súdu prvého stupňa z iného právneho dôvodu vychádzajúceho zo skutočností, ktorými sa

prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal a ku ktorým sa neúspešný účastník

nevyjadroval, pretože k tomu nemal dôvod. Znemožnenie realizácie procesných práv

účastníka v takomto prípade je prakticky dôsledkom nerešpektovania ústavného princípu

dvojinštančnosti občianskeho súdneho konania odvolacím súdom, lebo účastníkovi konania

odopiera možnosť prieskumu správnosti nových skutkových zistení a dôvodov, na ktorých

odvolací súd založil svoje rozhodnutie (m. m. ).

Je len v právomoci konkurzného súdu zbaviť správcu funkcie podľa § 8 ods. 5 druhej

vety zákona o konkurze a vyrovnaní. Odvolací súd v žiadnom prípade nemôže nahradiť túto

právomoc konkurzného súdu. V právomoci odvolacieho súdu je len posúdenie, či uplatnenie

tejto právomoci konkurzným súdom je v súlade so zákonom, teda či dôvody vymedzené

konkurzným súdom opodstatňujú záver o zbavení správcu funkcie. Odvolací súd v snahe

konvalidovať zmätočnosť rozhodnutia konkurzného súdu uvádza dôvody odvolania správcu

konkurznej podstaty, ktoré absentujú v rozhodnutí konkurzného súdu. V tomto smere bol

teda postup najvyššieho súdu svojvoľný (arbitrárny), a teda v rozpore s ,

čl. 36 ods. 1 listiny, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 14 ods. 1 paktu.

Najvyšší súd postupoval obdobne aj pri odôvodňovaní svojho právneho záveru,

podľa ktorého konkurzný súd mohol zvolať schôdzu konkurzných veriteľov aj bez súčinnosti

veriteľov, pričom na preskúmavaný prípad platí § 10 ods. 1 prvá veta po bodkočiarku

zákona o konkurze a vyrovnaní, teda že schôdza veriteľov bola zvolaná súdom z vlastného

podnetu. Z uznesenia konkurzného súdu zo 16. augusta 2010 však nepochybne vyplýva, že

schôdza veriteľov bola konkurzným súdom zvolaná na návrh označených konkurzných

veriteľov a s nimi navrhnutým programom.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, odôvodnenie ktorých je úplne odchylné od veci samej alebo aj celkom

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje skutkové a právne závery najvyššieho

súdu vyslovené v namietanom rozhodnutí za zjavne svojvoľné a arbitrárne, a tak

nezlučiteľné s obsahom základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Na základe uvedeného ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu podľa a podľa listiny a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. , (bod 1 výroku nálezu).

2. K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu zaručeného

a listiny

Podľa a podľa listiny nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií

nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou zárukou pre

každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to

povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich

prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada

pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné

účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ). Rozhodovanie

veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie

podmienok spravodlivého procesu ().

Podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný sudca je sudca,

ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom

a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje

v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie

a rozhodovanie v senáte.

Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať

len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

Podľa § 18 zákona o súdoch senát najvyššieho súdu sa skladá z troch sudcov,

z ktorých jeden je predsedom senátu.

Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie

akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní

výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu uverejneného v Zbierke

zákonným sudcom je na najvyššom

súde sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie

a rozhodovanie o prejednávanej veci. V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú

vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu. Namiesto sudcu,

ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa u neho skutočnosť,

ktorá podľa osobitného predpisu alebo rozvrhu práce vylučuje možnosť prejednania

a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade

s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti.

Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.

Podstata námietok sťažovateľov spočíva v tom, že o jednotlivých veciach týkajúcich

sa konkurzného konania na majetok úpadcu nekonal a nerozhodoval len terajší odvolací

senát 1 Obo (pôvodne očíslovaný senát 2 Obo), ale v týchto veciach rozhodovali viaceré

senáty najvyššieho súdu, dôkazom čoho sú viaceré konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu

v konkurznej veci úpadcu. Podľa tvrdenia sťažovateľov odvolací senát 1 Obo si na základe

príslušnosti na incidenčné konanie (vedené na krajskom súde pod sp. zn. )

nezákonne „uzurpoval“ právo konať a rozhodovať aj v konkurznej veci úpadcu vedenej

na najvyššom súde pod sp. zn. , .

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že za zákonného sudcu treba

považovať sudcu, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na výkon sudcovskej funkcie,

bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia

nezanikla a bol určený na prejednanie konkrétnej veci v súlade s rozvrhom práce súdu

().

Zo zapožičaného konkurzného spisu krajského súdu ústavný súd zistil, že odvolanie

sťažovateľa v 2. rade proti uzneseniu krajského súdu zo 16. augusta 2010 bolo spolu

so spisom predložené najvyššiemu súdu 24. septembra 2010. Vec bola pridelená

na rozhodnutie senátu 1 Obo (pod sp. zn. ). Následne boli najvyššiemu súdu

predložené aj odvolania sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu z 20. septembra 2010,

a to odvolanie sťažovateľa v 1. rade 28. októbra 2010 a odvolanie sťažovateľa v 2. rade

29. októbra 2010. Veci boli pridelené na rozhodnutie senátu 1 Obo (pod

sp. zn. ).

Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcim pre pridelenie vecí (odvolaní) sťažovateľov

bol rozvrh práce najvyššieho súdu na rok 2010 vydaný opatrením predsedu najvyššieho

súdu č. Spr 1321/2009 zo 14. decembra 2009 (ďalej len „rozvrh práce na rok 2010“).

Z článku II odseku 2 štvrtej časti rozvrhu práce na rok 2010 vyplýva, že

„Zapisovanie vecí do registrov sa uskutočňuje v zmysle článku 7, článku 8 Registratúrneho

poriadku a registratúrneho plánu Najvyššieho súdu SR pomocou výpočtovej techniky –

elektronickej podateľne, podľa zásad uvedených v tomto rozvrhu. ...“

Podľa článku II odseku 3 štvrtej časti rozvrhu práce na rok 2010 podľa odseku 2 sa

nepostupuje vo veciach, ktoré opätovne došli na najvyšší súd po tom, ako tento súd už konal

vo veci samej a rozhodol o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku; v takom

prípade koná a rozhoduje senát, v ktorom pôsobí sudca, ktorý bol sudcom spravodajcom

v senáte, ktorý vec vybavil, prípadne rozhodol naposledy.

Podľa odseku 5 citovaného článku rozvrhu práce na rok 2010 „Ak sa pri jednom

predložení spisu ukáže, že je potrebné rozhodnúť o viacerých predmetoch (t. j. okrem

rozhodnutia vo veci samej sú napadnuté aj rozhodnutia týkajúce sa poplatkov, oslobodenia

od súdnych poplatkov, o znalečnom, prípadne ak je vznesená námietka zaujatosti a pod.),

zapíšu sa všetky tieto veci do jedného senátu. Rovnako treba postupovať aj v prípade, ak

po predložení veci (ale ešte pred jej rozhodnutím) dodatočne bude doručený na NS SR

opravný prostriedok smerujúci proti ďalším rozhodnutiam vydaným v tejto veci.“.

Z konkurzného spisu vyplýva, že najvyšší súd opakovane konal a rozhodoval

v konkurznej veci úpadcu, po prvýkrát už v roku 2000, keď rozhodoval o odvolaní proti

uzneseniu konkurzného súdu o vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu z 5. októbra 1999

(uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 20. januára 2000). Skutočnosť, že v tom

čase konal a rozhodoval v konkurznej veci úpadcu odvolací senát 3 Obo, nepovažoval

ústavný súd za právne významnú vo vzťahu k vymedzenému predmetu konania, ktorým je

rozhodovanie, či pridelením vecí (odvolaní) sťažovateľov odvolaciemu senátu

1 Obo a vydaním namietaného rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľov na zákonného sudcu.

Z vykonaného dokazovania ústavný súd zistil, že v konkurznej veci úpadcu

naposledy (teda pred rozhodnutím o odvolaniach sťažovateľov) rozhodol senát najvyššieho

súdu 2 Obo uznesením sp. zn. z 9. decembra 2009 vo veci odvolania proti

uzneseniu krajského súdu z 26. augusta 2009, ktorým konkurzný súd zamietol návrh

na zvolanie schôdze konkurzných veriteľov. Najvyšší súd rozhodol v senáte zloženom

z predsedu JUDr. J. Š. a zo sudkýň JUDr. I. I. a JUDr. A. P. JUDr. J. Š. bol zároveň v tejto

veci sudcom spravodajcom.

Z článku II odseku 3 a 5 štvrtej časti rozvrhu práce na rok 2010 vyplýva, že

o odvolaniach sťažovateľov mal rozhodnúť senát najvyššieho súdu, v ktorom pôsobí sudca

JUDr. J. Š. Podľa siedmej časti rozvrhu práce na rok 2010 je JUDr. J. Š. predsedom senátu 1

Obo, ktorý rozhoduje vo veciach zapísaných do registra 1 Obo. Členkou tohto senátu bola

v čase pridelenia vecí sťažovateľov aj JUDr. A. P. O odvolaniach sťažovateľov rozhodol

senát 1 Obo zložený z predsedu JUDr. J. Š., zo sudkyne (členky senátu) JUDr. A. P. a zo

sudkyne JUDr. I. I., ktorá s účinnosťou od 15. augusta 2010 nahrádzala chýbajúceho sudcu

v senáte 1 O (s. 31, časť Poznámky, bod 3 rozvrhu práce na rok 2010 v znení opatrenia č.

Spr 101/2010-13 z 3. augusta 2010).

Po preskúmaní postupu najvyššieho súdu v súvislosti s pridelením predmetnej veci

senátu 1 Obo a vychádzajúc zo schváleného rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2010

ústavný súd nezistil rozpor v postupe najvyššieho súdu a sťažovateľmi označeným

základným právom na zákonného sudcu podľa a listiny.

S poukazom na uvedené zistenie ústavný súd konštatuje, že pridelením veci sťažovateľov

a vydaním namietaného rozhodnutia najvyšší súd neporušil základné právo sťažovateľov

na zákonného sudcu podľa , resp. listiny.

3. K namietanému porušeniu základného práva zaručeného

a čl. 38 ods. 2 listiny

Podľa a podľa listiny každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v ich

prítomnosti a práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom v súvislosti s postupom

najvyššieho súdu, ktorý neupovedomil sťažovateľov pred vydaním odvolacieho rozhodnutia

o spojení prebiehajúcich konaní o odvolaniach sťažovateľov. Navyše, konajúce súdy

neumožnili sťažovateľom vyjadriť sa k odvolaniu druhého účastníka odvolacieho konania.

Podľa sťažovateľov odvolací súd sa v namietanom rozhodnutí zmienil o podaní

konkurzného veriteľa V., a. s. (ďalej len „V.“), ktoré využil ako dôkaz, pričom však

nenariadil pojednávanie ani neumožnil účastníkom konania vyjadriť sa k nemu. Podľa

sťažovateľa v 1. rade najvyšší súd mu neumožnil ako účastníkovi odvolacieho konania

nahliadnuť do konkurzného spisu.

Námietka sťažovateľov, že najvyšší súd nerozhodol o spojení konaní vo veciach

odvolaní sťažovateľov na spoločné konanie, nemá podľa ústavného súdu ústavnoprávny

rozmer v okolnostiach danej veci.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa v 1. rade, že mu nebolo umožnené nahliadnuť

do konkurzného spisu, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v 1. rade svoje tvrdenie nijako

nepreukázal. Obsah konkurzného spisu nijako nepreukazuje, že by sťažovateľ v 1. rade

(potom, čo bol spis postúpený najvyššiemu súdu) žiadal o nahliadnutie do spisu, resp. že by

mu najvyšší súd neumožnil toto právo realizovať. Ústavný súd preto považoval uvedenú

námietku sťažovateľa v 1. rade za nepreukázanú, a teda nedôvodnú.

Na základe uvedených právnych záverov ústavný súd konštatuje, že v postupe

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , nezistil

porušenie základného práva sťažovateľov zaručeného v a

listiny.

V danej situácii už ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj otázkou

namietaného porušenia práv sťažovateľov podľa , listiny

a dohovoru, pretože vyslovenie porušenia základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 14 ods. 1 paktu

namietaným rozhodnutím napĺňa účel, ktorý sťažovatelia sledovali podaním sťažností

ústavnému súdu.

IV.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. , zo 14. decembra 2010 a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym

názorom ústavného súdu vysloveným v tomto náleze ( )

v rozsahu jeho ústavnej povinnosti rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov ústavne

konformným spôsobom.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im vznikli v súvislosti s ich právnym

zastúpením v konaní pred ústavným súdom. Právni zástupcovia sťažovateľov si uplatnili

trovy konania, ktoré však nevyčíslili.

Ústavný súd preto priznal sťažovateľom trovy konania z dôvodu ich právneho

zastúpenia advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta a vychádzal pritom z vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“).

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľov ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky a priznal

sťažovateľovi v 1. rade nárok na náhradu trov konania pred ústavným súdom za dva úkony

právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie a podanie

sťažnosti z 20. marca 2011). Za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 patrí

odmena v sume dvakrát po 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,41 € (§ 16

ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 261,82 €. Sťažovateľovi v 2. rade ústavný súd priznal

nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2011 (prevzatie

a príprava zastúpenia, spísanie a podanie sťažnosti z 23. marca 2011 a doplnenie sťažnosti

z 23. apríla 2011), t. j. odmenu v sume trikrát po 123,50 €, čo spolu s režijným paušálom

trikrát po 7,41 € predstavuje sumu 392,73 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

v 1. rade boli priznané v celkovej sume 261,82 € a trovy právneho zastúpenia sťažovateľa

v 2. rade predstavujú celkovú sumu 392,73 € (bod 3 výroku nálezu).

Trovy konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľa v 1. rade a na účet právneho zástupcu sťažovateľa v 2. rade (§ 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s ) podľa výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2012