Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 18/2015
PDF · 560.96 KB
No categories available
II. ÚS 18/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. mája 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza o sťažnosti ,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou HPP s. r. o., Záhradnícka 30, Bratislava, konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Pavla Haulíka, vo veci namietaného porušenia
jej základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 32 S 5/2014 z 26. septembra 2014,
za účasti Okresného súdu Bratislava III takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 32 S 5/2014
z 26. septembra 2014 p o r u š e n é b o l i .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eur a deväťdesiat centov) na účet
jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie HPP s. r. o., Záhradnícka 30, Bratislava,
konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Pavla Haulíka, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. novembra
2014 doručená sťažnosť , Nový Svet 32 (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava III
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 32 S 5/2014 z 26. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté
uznesenie “).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako nezávislá kandidátka
na starostku obce Nový Svet (ďalej len „obec“), ako aj na poslankyňu obecného
zastupiteľstva obce predložila svoje kandidátne listiny spolu s petíciami, v ktorých
jej kandidatúru na tieto funkcie podporilo 23 voličov. Obec mala v tom čase 85 obyvateľov,
preto v zmysle zákona Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov
samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o voľbách“) bolo potrebné,
aby jej kandidatúru v petícii podporilo minimálne 20 voličov.
Miestna volebná komisia v obci rozhodnutím č. 172/2014 z 24. septembra 2014
nezaregistrovala kandidátnu listinu sťažovateľky na funkciu starostky obce a rozhodnutím
č. 173/2014 z 24. septembra 2014 nezaregistrovala kandidátnu listinu sťažovateľky
na funkciu poslankyne obecného zastupiteľstva obce.
Podľa sťažovateľky volebná komisia svoje rozhodnutia odôvodnila tým, že petičná
listina bola v zmysle zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom práve v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o petičnom práve“) neúplná. Citujúc odôvodnenia rozhodnutí volebnej
komisie uvádza, že chýba „na troch listoch petície podpis nezávislého kandidáta.
Z 23 podpísaných voličov na petícii je platných iba 13 voličov podporujúcich petíciu...
V 9 prípadoch nie je uvedená adresa trvalého pobytu voliča, je nečitateľná čo nemožno brať
do úvahy v súlade s § 4 ods. 6. V jednom prípade nie je správne uvedená adresa.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka podala okresnému súdu návrh na vydanie
rozhodnutia o jej zaregistrovaní ako kandidátky na starostu a tiež na poslankyňu obecného
zastupiteľstva obce podľa § 250zb Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
Okresný súd rozhodol napadnutým uznesením č. k. 32 S 5/2014 18 z 26. septembra
2014 tak, že jej návrh zamietol.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uvádza:
„Odôvodnenie vyššie uvedeného uznesenia sa však zaoberá výlučne kandidátnou
listinou sťažovateľky pre voľby do miestneho zastupiteľstva, pričom v ňom nie je žiadna
zmienka o kandidátnej listine na funkciu starostky obce. Vzhľadom na petit podaného
návrhu a výrok predmetného uznesenia je však zrejmé, že súd zamietol registráciu obidvoch
kandidátnych listín, keďže návrh sťažovateľky bol zamietnutý v celom rozsahu.
... jediným dôvodom na odmietnutie registrácie kandidátnej listiny sťažovateľky bola
skutočnosť, že petičné hárky, ktoré boli priložené k jej kandidátnej listine, neobsahovali
podpis samotnej sťažovateľky ako kandidátky, na podporu ktorej boli petičné hárky
podpísané. Takéto rozhodnutie súdu však nemá žiadnu oporu v našom právnom poriadku
a došlo ním k porušeniu vyššie uvedených základných práv sťažovateľky... Vzhľadom
na chýbajúce odôvodnenie vo vzťahu ku kandidátnej listine na funkciu starostky môžeme len
predpokladať, že súd mienil rovnako rozhodnúť vo vzťahu k obidvom kandidátnym listinám,
keďže boli z hľadiska údajných nedostatkov v podstate rovnaké.
Petíciou prikladanou ku kandidátnej listine nezávislého kandidáta do orgánov
miestnej samosprávy by tak mali byť iba petičné hárky (pri použití pojmov uvedených
v Petičnom zákone) s dostatočným počtom podpisov voličov. Náležitosti týchto petičných
hárkov, resp. petície sú výslovne upravené v cit. ust. § 16 ods. 9 veta tretia a v cit. ust. § 21
ods. 2 veta tretia a piata Zákona o komunálnych voľbách, v zmysle ktorých sa má pri
každom podpise uviesť meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt,
ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu.
Tieto zákonné ustanovenia (a ani žiadne iné) nevyžadujú, aby súčasťou takýchto
petičných hárkov, resp. petície mali byť aj určité údaje o kandidátovi, na podporu ktorého
je petícia určená alebo podpis kandidáta. Kandidát na poslanca sa totiž podpisuje len
na kandidátnu listinu (cit. ust. § 16 ods. 4 Zákona o komunálnych voľbách) a kandidát
na starostu na vyhlásenie podľa cit. ust. § 16 ods. 8 Zákona o komunálnych voľbách (cit.
ust. § 21 ods. 3 Zákona o komunálnych voľbách), avšak na petičné hárky (petíciu)
predloženú k svojej kandidatúre sa už len prípadne môže (ale nemusí) podpísať ako volič,
keďže zákon nevylučuje, aby kandidát podporil ako volič aj vlastnú kandidatúru. Miestna
volebná komisia v Novom Svete a následne aj Okresný súd Bratislava III však takéto
podpisy sťažovateľky v rozpore so zákonom vyžadovali a pre ich absenciu zamietli
registrovať obidve jej kandidátne listiny.
Dovoľujeme si zdôrazniť, že obsahové náležitosti petície na podporu kandidatúry
nezávislého kandidáta vo voľbách do orgánov miestnej samosprávy sú špeciálne vymedzené
v cit. ust. § 16 ods. 9, resp. v cit. ust. § 21 ods. 2 Zákona o komunálnych voľbách a Petičný
zákon môže byť na náležitosti takejto petície sui generis použitý len podporne, a to najmä
pre vymedzenie formálnych náležitostí petície (napr. požiadavka písomnej formy,
čitateľnosti údajov a pravdivosti údajov). Petičný zákon však nemôže rozširovať požiadavky
na náležitosti takejto petície, pokiaľ sú tieto požiadavky špeciálne (osobitne) upravené
v Zákone o komunálnych voľbách.
Ak teda Zákon o komunálnych voľbách neurčuje, že by nezávislý kandidát mal
podpísať každý jeden petičný hárok, ktorý predkladá k svojej kandidátnej listine, nemožno
takúto povinnosť vyvodzovať z Petičného zákona. Navyše, Petičný zákon v jeho cit. ust. § 4
ods. 4 vyžaduje na petičných hárkoch okrem údajov o podporovateľoch petície a ich
podpisov len údaje o osobe, ktorá je určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej
správy, avšak ani v jej prípade nevyžaduje jej podpis na každom jednom petičnom hárku...
Podotýkame pritom, že žiadne zákonné ustanovenie neurčuje, že by sa nezávislý kandidát
mal považovať pre účely predkladania petície za osobu určenú na zastupovanie v styku
s orgánom verejnej správy podľa Petičného zákona a preto nemožno od neho ani pri
extenzívnom výklade cit. ust. § 16 ods. 9, resp. cit. ust. § 21 ods. 2 Zákona o komunálnych
voľbách vyžadovať, aby na petičných hárkoch uvádzal údaje, ktoré cit. ust. § 4 ods. 4
Petičného zákona predpisuje výlučne osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom
verejnej správy.
Na petičných hárkoch sťažovateľky je jednoznačne uvedené, že ide o hárky určené
na podporu jej kandidatúry vo voľbách starostu, resp. do obecného zastupiteľstva
a na týchto hárkoch je uvedený dostatočný počet podpisov voličov, ktorí podporili
sťažovateľkinu kandidatúru. Predložené kandidatúry, vrátane petičných hárkov (petície)
spĺňajú všetky náležitosti vyžadované cit. ust. § 16 ods. 4 a 9, resp. cit. ust. § 21 ods. 2 a 3
Zákona o komunálnych voľbách...
... súd na právne odôvodnenie svojho rozhodnutia použil cit. ust. § 4 ods. 1 Petičného
zákona, z ktorého vyvodzoval vyššie uvedenú neexistujúcu požiadavku na podpísanie
každého jedného petičného hárku nezávislým kandidátom (sťažovateľkou). Cit. ust. § 4
ods. 1 Petičného zákona však upravuje výlučne požiadavky na osoby podporujúce petíciu,
keď stanovuje, k akým údajom má fyzická osoba alebo osoba oprávnená konať v mene
právnickej osoby pripojiť svoj podpis... táto všeobecná právna úprava je pre voľby
do orgánov miestnej samosprávy neaplikovateľná, keďže je špeciálne upravená v cit. ust.
§ 16 ods. 9, resp. v cit. ust. § 21 ods. 2 Zákona o komunálnych voľbách...
Absolútnym nedostatkom napadnutého uznesenia... je absencia odôvodnenia
rozhodnutia o zamietnutí návrhu na registráciu kandidátnej listiny pre voľby starostu.
... pokiaľ by aj kandidátna listina sťažovateľky mala mať vytýkané formálne
nedostatky (čo však v skutočnosti nemala), miestna volebná komisia ju v zmysle ust. § 5
ods. 5 Petičného zákona mala vyzvať na ich odstránenie... Miestna volebná komisia však
v tomto smere nevykonala žiadny úkon, keď nevyzvala sťažovateľku na odstránenie
domnelých nedostatkov ňou predloženej petície a touto otázkou sa nezaoberal ani Okresný
súd Bratislava III. Pri nečinnosti miestnej volebnej komisie pritom zjavne išlo o účelový
postup, keďže pre voľby starostu obce zaregistrovala len jediného kandidáta... a pre voľby
do obecného zastupiteľstva, ktoré pozostáva z 5 poslancov, zaregistrovala presne
5 kandidátov...“
Na tomto základe sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„... Základné práva priamo sa zúčastňovať na správe
verejných vecí podľa ust. Čl. 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prístup k voleným
a iným verejným funkciám podľa ust. Čl. 30 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu
ochranu podľa ust. Čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného
súdu Bratislava III č. 32 S 5/2014 18 zo dňa 26. 9. 2014 porušené boli.
... zrušuje uznesenie Okresného súdu Bratislava III č. 32 S 5/2014 18 zo dňa
26. 9. 2014 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie konanie.
... Okresný súd Bratislava III je povinný zaplatiť finančné
zadosťučinenie vo výške 2.000 €, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
Okresný súd Bratislava III je povinný nahradiť na účet
jej právneho zástupcu trovy konania vo výške 340,90 €, a to do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.“
Primerané finančné zadosťučinenie sťažovateľka žiada z dôvodu „vynaloženia
značného úsilia na kandidatúru vo voľbách do orgánov miestnej samosprávy, ktoré bolo
zmarené protiprávnym postupom miestnej volebnej komisie a následne aj Okresného súdu
Bratislava III, ktorý nedokázal rozoznať nesprávnosť postupu miestnej volebnej komisie
(kde by bolo možné akceptovať nižší stupeň právneho vedomia ako na súde, keďže
jej členovia nemusia mať právne vzdelanie) a z neexistujúcich dôvodov zamietol návrh
sťažovateľky na registráciu jej kandidátnych listín“.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní uznesením z 15. januára 2015 prijal
sťažnosť na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu
sťažovateľky a predsedu okresného súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril
k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda okresného súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu sa k sťažnosti vyjadril v prípise sp. zn. Spr. 3183/2015 z 30.
marca 2015 v ktorom uviedol, že z „vecnej stránky sa s obsahom ústavnej sťažnosti
stotožňujem“. K prípisu predseda okresného súdu pripojil aj stanovisko zákonnej sudkyne
z 12. marca 2015. Zákonná sudkyňa zhrnula doterajší priebeh konania, k argumentácii
sťažovateľky v sťažnosti sa nevyjadrila.
Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu v podaní z 15. apríla 2015 podala
stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu. Uviedla, že k vyjadreniu nemá výhrady,
„nakoľko tento súd sa z vecnej stránky stotožnil s obsahom... ústavnej sťažnosti.
Vyjadrenie zákonnej sudkyne... obsahuje len skutkový popis veci tak, ako bola
prejednávaná v súdnom konaní... Nakoľko vo vyjadrení zákonnej sudkyne absentuje názor
na podanú ústavnú sťažnosť, bolo by zjavne nadbytočné osobitne podávať stanovisko
aj k tomuto vyjadreniu.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00). Ako ústavne
nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia
všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy
interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného
formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne
aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia
(napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, teda s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva nevyžaduje,
aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníka konania.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď
práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko
z 19. 2. 1998). Potreba náležite odôvodniť súdne rozhodnutie je daná tiež vo verejnom
záujme, pretože je jednou zo záruk toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny,
neprehľadný a že rozhodovanie súdu je kontrolovateľné.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy právneho poriadku
Slovenskej republiky. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne
interpretovaná platná a účinná právna norma (II. ÚS 249/2011).
Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,
ktorý ustanoví zákon vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy, zaväzuje všetky orgány verejnej moci
vrátane súdov rozhodujúcich o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych
orgánov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich akejkoľvek činnosti
a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným právam
a slobodám fyzických osôb a právnických osôb, rešpektujúc pritom princípy právneho štátu
(čl. 1 ods. 1 prvej vety ústavy).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 30 ods. 1 ústavy občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných
vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov...
Podľa čl. 30 ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným
a iným verejným funkciám.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky predovšetkým zobral do úvahy,
že namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej
spoločnosti natoľko závažné, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany súdov) ani
jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by
mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (IV. ÚS
102/08).
Výklad a aplikácia práva všeobecnými súdmi musí byť v súlade s účelom základného
práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak,
aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania.
V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 30 ods. 1 a 4 ústavy
poukazuje ústavný súd na to, že tieto základné práva sú kľúčovými politickými právami,
ktoré súvisia s charakterom Slovenskej republiky ako demokratického a právneho štátu
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 30 ods. 1 a 4
ústavy ústavný súd poznamenáva, že z jeho doterajšej rozhodovacej praxe vyplýva,
že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám porušia čl. 30 ods. 4
ústavy aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“ (III. ÚS 75/01),
resp. že nezabezpečia „objektivitu konania“ (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00). V tejto súvislosti
ústavný súd uviedol (II. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné, aby každý orgán
verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí objektivitu
svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva alebo
základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane a uplatňovaní
základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento postup prebieha v
právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti príslušného orgánu.
Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo slobody musí byť v činnosti
každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí prebiehať na nediskriminačnom
základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu verejnej moci, ktorý priamo
alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo uplatňovaním základného práva alebo
slobody.“ Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03 ústavný súd uviedol: „... subjektom tohto
práva je každý občan Slovenskej republiky, ktorý sa o volenú funkciu uchádza. Obsahom
uvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví voliči budú mať možnosť odovzdať svoj hlas
v prospech niektorého z kandidátov za rovnakých podmienok vrátane možnosti dostať sa k
informáciám o jednotlivých kandidátoch rovnakým spôsobom.“
Základným interpretačným pravidlom pre zákony, ktoré bližšie upravujú výkon
politických práv, je čl. 31 ústavy. Podľa tohto ustanovenia zákonná úprava všetkých
politických práv a slobôd a jej výklad a používanie musia umožňovať a ochraňovať slobodnú
súťaž politických síl v demokratickej spoločnosti.
Toto ustanovenie ústavy má priamu spojitosť so všetkými politickými právami
vyjadrenými v ústave a svojou povahou ovplyvňuje formovanie politických síl
v demokratickej spoločnosti. Slobodná súťaž politických síl nachádzajúca výraz
predovšetkým vo voľbách je základným predpokladom fungovania demokratického štátu
(PL. ÚS 19/98).
Podľa judikatúry ústavného súdu ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva)
ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony,
prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012,
IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky
napr. III. ÚS 150/99). K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať
len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný
a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž
v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie
sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie
správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia
ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä
teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré
sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív
pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010,
m. m. I. ÚS 306/2010).
Materiálny prístup pri výklade a aplikácii volebných zákonov a pri hodnotení
porušení volebných zákonov je potrebné aplikovať v celom volebnom procese,
t. j. aj v štádiu predkladania kandidátnych listín a hodnotenia toho, či kandidát splnil
zákonné predpoklady na zaregistrovanie ako kandidáta pre voľby starostu obce, prípadne
poslanca obecného zastupiteľstva.
V prerokúvanom prípade miestna volebná komisia rozhodnutím č. 172/2014
z 24. septembra 2014 nezaregistrovala sťažovateľku ako kandidátku na starostku obce
a rozhodnutím č. 173/2014 z 24. septembra 2014 ju nezaregistrovala ako kandidátku
na poslankyňu obecného zastupiteľstva. Svoje rozhodnutia odôvodnila zhodne:
„Predložená petičná listina je neúplná, v súlade so zákonom č. 85/1990 Zb... chýba
na troch listoch petície podpis nezávislého kandidáta.
Z 23 podpísaných voličov na petícii je platných iba 13 voličov... V 9 prípadoch
nie je uvedená adresa trvalého pobytu voliča, je nečitateľná čo nemožno brať do úvahy
v súlade s § 4 ods. 6. V jednom prípade nie je správne uvedená adresa.“
Rozhodnutia miestnej volebnej komisie preskúmal na základe návrhu sťažovateľky
okresný súd a napadnutým uznesením jej návrh zamietol. V odôvodnení uviedol:
„Súd riadne preskúmal priložené petičné hárky kandidáta a dospel k záveru,
že obligatórne skutočnosti, ktoré taxatívne vymenúva zákon nie sú v petičnej listine
navrhovateľky uvedené a teda nezávislý kandidát nepreukázal, dostatočnú podporu voličmi.
Petičné hárky neobsahujú podpis fyzickej osoby, ktorá petíciu predkladá a teda nespĺňa
obligatórne náležitosti a súd nemôže takéto petičné hárky uznať.
Súd nepovažuje rozhodnutie volebnej komisie týkajúce sa nečitateľnosti údajov
uvedených v petícii za správne, vzhľadom na skutočnosť, že všetky údaje uvedené
v petičných hárkoch sú pre súd zrozumiteľné a čitateľné.
Skutočnosti týkajúce sa nepravdivých údajov vzhľadom na to, že nie je komisiou
uvedené o ktorú osobu sa jedná nemohol súd preskúmať, súd sa nimi ani zaoberať nebude
a preskúmavanie tejto skutočnosti nepovažuje za potrebné vzhľadom na skutočnosť,
že už prvý z dôvodov (nepodpísanie petičných hárkov fyzickou osobou, ktorá petíciu
predkladá) spôsobil, že rozhodnutie volebnej komisie bolo správne.
Vzhľadom na skutočnosť, že v petičných listinách nebol podpis fyzickej osoby a teda
petičná listina nebola v súlade s § 4 ods. 1 zák. č. 85/1990 Zb. o petičnom práve súd
rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.“
Sťažovateľka namieta porušenie označených základných práv podľa ústavy
napadnutým uznesením okresného súdu. V rámci svojej argumentácie namieta výklad
§ 4 ods. 1 zákona o petičnom práve. Podľa sťažovateľky z tohto ustanovenia zákona
o petičnom práve a ani z iného právneho predpisu nemožno riadnym výkladom vyvodiť
takúto povinnosť. Sťažovateľka mala povinnosť podpísať len kandidátnu listinu, prípadne
vyhlásenie podľa § 16 ods. 8 zákona o voľbách, avšak nie jednotlivé podpisové hárky.
Výklad okresného súdu v tomto smere považuje za formalistický a môže viesť k absurdným
záverom (napr. potreba podpísať 10 000 podpisových hárkov pri petícii na vyhlásenie
referenda).
Sťažovateľka namieta, že ak by aj mala povinnosť podpísať podpisové hárky, okresný
súd nijako nezohľadnil § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve, podľa ktorého ju miestna
volebná komisia mala vyzvať na odstránenie nedostatkov petície.
Sťažovateľka tiež tvrdí, že okresný súd svoje uznesenie riadne neodôvodnil, pretože
sa nijako nevysporiadal s rozhodnutím miestnej volebnej komisie o jej nezaregistrovaní ako
kandidátky na starostku obce.
Podľa § 16 ods. 4 zákona o voľbách kandidátna listina nezávislého kandidáta
obsahuje meno a priezvisko, akademický titul, vek, povolanie, trvalý pobyt a podpis
kandidáta.
Podľa § 16 ods. 9 zákona o voľbách súčasťou kandidátnej listiny nezávislého
kandidáta je petícia podpísaná voličmi podporujúcimi jeho kandidatúru. Potrebný počet
podpisov podľa veľkosti obce je uvedený v prílohe k tomuto zákonu. V petícii
sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča, dátum narodenia voliča a trvalý
pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa obec člení na ulice, a číslo domu.
Počet obyvateľov obce zverejní obec spôsobom v mieste obvyklým najneskôr 85 dní pred
dňom volieb.
Podľa § 17 ods. 1 písm. f) zákona o voľbách miestna volebná komisia predložené
kandidátne listiny preskúma a nezaregistruje kandidáta, ak chýba alebo je neúplná petícia
podľa § 16 ods. 9.
Podľa § 21 ods. 2 zákona o voľbách kandidovať na funkciu starostu (primátora) môžu
aj nezávislí kandidáti. Nezávislý kandidát doručí svoju kandidátnu listinu v dvoch
rovnopisoch zapisovateľovi miestnej volebnej komisie najneskôr 55 dní predo dňom volieb.
Súčasťou kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia podpísaná voličmi
podporujúcimi jeho kandidatúru. Potrebný počet podpisov podľa veľkosti obce je uvedený
v prílohe k tomuto zákonu. V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko
voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice,
ak sa obec člení na ulice, a číslo domu.
Podľa § 21 ods. 3 zákona o voľbách kandidátna listina obsahuje meno, priezvisko
a akademický titul, vek, povolanie, trvalý pobyt kandidáta a názov politickej strany, ktorá
kandidáta navrhla, alebo údaj o tom, že ide o nezávislého kandidáta. Ku kandidátnej listine
sa pripojí vyhlásenie podľa § 16 ods. 8 zákona o voľbách.
Podľa § 22 ods. 1 písm. c) zákona o voľbách miestna volebná komisia predložené
kandidátne listiny preskúma a nezaregistruje kandidáta, ak chýba alebo ak je neúplná petícia
podľa § 21 ods. 2.
Podľa § 1 ods. 1 zákona o petičnom práve každý má právo sám alebo s inými obracať
sa vo veciach verejného alebo iného spoločného záujmu na štátne orgány a orgány územnej
samosprávy (ďalej len „orgán verejnej správy“) so žiadosťami, návrhmi a sťažnosťami (ďalej
len „petícia“).
Podľa § 3 ods. 4 zákona o petičnom práve ak nie je vytvorený petičný výbor, musí
sa v petícii určiť osoba, ktorá dovŕšila vek 18 rokov, na styk s orgánom verejnej správy.
Podľa § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve každý má právo spôsobom neodporujúcim
zákonu vyzývať iné osoby, aby svojím podpisom petíciu podporili. Fyzická osoba čitateľne
uvedie svoje meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu a k týmto údajom pripojí svoj
podpis. ... Ak osobitný predpis ustanovuje najnižší počet osôb podporujúcich petíciu alebo
vek osôb podporujúcich petíciu, uvedie sa čitateľne k údajom o osobe podporujúcej petíciu
aj dátum jej narodenia. Osobám podporujúcim petíciu sa musí umožniť, aby sa s obsahom
petície riadne oboznámili pred jej podpísaním.
Podľa § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve ak podpisové hárky neobsahujú text
petície, musia byť označené tak, aby bolo zrejmé, aká petícia sa má podporiť podpismi;
na každom podpisovom hárku musí byť uvedené meno, priezvisko a úplná adresa trvalého
pobytu osoby, ktorá je určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy.
Podľa § 5 ods. 1 zákona o petičnom práve petícia musí byť písomná, označená
slovom petícia a musí obsahovať predmet verejného alebo iného spoločného záujmu a údaje
uvedené v § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve o tom, kto ju podáva; ak petíciu podáva
petičný výbor, uvedú sa údaje uvedené v § 4 ods. 1 zákona o petičnom práve o každom jeho
členovi. Osoba určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy podľa § 3 ods. 3
alebo 4 zákona o petičnom práve pripojí v petícii k menu, priezvisku a adrese trvalého
pobytu aj podpis.
Podľa § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve ak petícia nemá náležitosti podľa odseku 1,
príslušný orgán verejnej správy bezodkladne vyzve osobu, ktorá petíciu podala,
aby odstránila nedostatky petície v lehote najneskôr do 30 pracovných dní od doručenia
výzvy, s poučením o následku ich neodstránenia. Ak osoba, ktorá petíciu podala, v tejto
lehote nedostatky neodstráni, orgán verejnej správy petíciu odloží.
Jedným z predpokladov pre zaregistrovanie nezávislého kandidáta pre voľby
do obecného zastupiteľstva alebo pre voľby starostu je preukázanie, že jeho kandidatúru
podporuje zákonom predpísaný počet voličov v príslušnej obci. Splnenie tejto zákonnej
podmienky preukazuje kandidát petíciou, ktorá je súčasťou kandidátnej listiny (§ 16 ods. 9,
§ 21 ods. 2 zákona o voľbách).
Všeobecné náležitosti petície upravuje zákon o petičnom práve, ktorý v § 1 ods. 1
upravuje, že petíciou sú žiadosti, návrhy a sťažnosti vo veciach verejného alebo iného
spoločného záujmu (hmotné vymedzenie petície).
Formálne vymedzenie petície upravuje § 5 ods. 1 a 5 zákon o petičnom práve. Podľa
uvedených ustanovení petícia je písomná, a obsahuje
označenie petície,
predmet verejného alebo iného spoločného záujmu (petícia v hmotnom význame),
zákonom vymedzené údaje o subjektoch, ktoré podávajú petíciu (údaje o osobách,
ktoré podávajú petíciu ako jednotlivé osoby alebo ako členovia petičného výboru),
zákonom vymedzené údaje o osobe určenej na zastupovanie v styku s orgánom
verejnej správy,
podpis osoby, ktorá predkladá petíciu resp. osoby určenej na zastupovanie v styku
s orgánom verejnej správy a
číselný údaj, ktorý vymedzuje počet priložených podpisových hárkov.
Zo znenia zákona o petičnom práve vyplýva, že súčasťou petície vo formálnom
zmysle sú podpisové hárky (porovnaj napr. § 4 ods. 2, § 4 ods. 4, § 4 ods. 5), t. j. hárky,
na ktorých osoby prejavia zákonom predpísaným spôsobom svoju vôľu podporiť petíciu
(petíciu v hmotnom význame) – podpisom a čitateľným uvedením zákonom ustanovených
údajov. Podľa § 4 ods. 4 zákona o petičnom práve podpisové hárky musia obsahovať
text petície, alebo musia byť označené tak, aby bolo zrejmé, aká petícia
sa má podporiť podpismi,
meno, priezvisko a úplná adresa trvalého pobytu osoby, ktorá je určená
na zastupovanie v styku s orgánom verejnej správy,
číselný údaj, ktorý vyjadruje poradie podpisového hárku.
Z § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve vyplýva, že ak petícia (vo formálnom
zmysle, pozn.) nemá náležitosti podľa § 5 ods. 1 zákona o petičnom práve, orgán verejnej
správy bezodkladne vyzve osobu, ktorá petíciu podala, aby odstránila nedostatky petície
v lehote najneskôr do 30 pracovných dní od doručenia výzvy, s poučením o následku ich
neodstránenia. Orgán verejnej správy petíciu odloží, ak osoba, ktorá petíciu podala, v tejto
lehote nedostatky neodstráni.
Z ustanovení zákona o voľbách je zrejmé, že tento zákon osobitne vymedzuje
náležitosti, ktoré sa týkajú podpisových hárkov. V súvislosti s petíciou zákon o voľbách
vymedzuje
osoby, ktoré sú oprávnené podpísať petíciu a právne účinným spôsobom podporiť
kandidatúru nezávislého kandidáta (voliči v zmysle § 2 zákona o voľbách),
minimálny počet voličov, v závislosti od počtu obyvateľov obce, ktorí musia petíciu
podpísať.
Zákon o voľbách tiež ustanovuje náležitosti prejavu vôle voliča na petícii
(podpisových hárkoch, pozn.), t. j. akým spôsobom má volič prejaviť svoju vôľu podporiť
kandidatúru nezávislého kandidáta.
Predkladateľ petície, resp. osoba určená na zastupovanie v styku s orgánom verejnej
správy má v zmysle § 5 ods. 1 zákona o petičnom práve povinnosť podpísať petíciu
vo formálnom zmysle. Okresný súd sa v odôvodnení nijako nevysporiadal s touto
povinnosťou a ani s tým, ako uvedené ustanovenie aplikovať pri petícii na podporu
nezávislého kandidáta, napr. či je potrebné predložiť k podpisovým hárkom aj petíciu
vo formálnom zmysle, či úlohu petície vo formálnom zmysle v tomto prípade plní
kandidátna listina, ktorú musí nezávislý kandidát podpísať (§ 16 ods. 4 zákona o voľbách),
alebo na splnenie tejto povinnosti stačí, ak predkladateľ petície podpíše podpisový hárok,
ktorý je prvý v poradí. Z tohto hľadiska je potrebné napadnuté uznesenie okresného súdu
považovať za nedostatočne odôvodnené.
Okresný súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia nevysporiadal v zákone
o petičnom práve ustanovenou povinnosťou príslušného orgánu verejnej správy vyzvať
predkladateľa petície na odstránenie jej nedostatkov podľa § 5 ods. 5 zákona o petičnom
práve, ako ani s tým, či uvedené ustanovenie zákona o petičnom práve je potrebné aplikovať
pri skúmaní náležitostí petície nezávislého kandidáta v doslovnom gramatickom znení
zákona o petičnom práve, prípadne či ho treba aplikovať primeraným spôsobom vzhľadom
na jej špecifickú funkciu vo voľbách „priznanú“ jej zákonom o voľbách. Z predloženého
súdneho spisu okresného súdu vyplýva, že okresný súd rozhodol bez nariadenia
pojednávania. Z predloženého súdneho spisu okresného súdu však nevyplýva, či pred
svojím rozhodnutím okresný súd zisťoval, či miestna volebná komisia vyzvala sťažovateľku
na odstránenie vytýkaných nedostatkov petície; sám okresný súd sťažovateľku na ich
odstránenie podľa § 5 ods. 5 zákona o petičnom práve nevyzval. Ani z odôvodnenia
napadnutého uznesenia okresného súdu nevyplýva, prečo nepovažoval okresný súd
za potrebné vyzvať sťažovateľku na odstránenie nedostatkov petície, hoci túto skutočnosť
považoval pre svoje rozhodnutie v danej veci za právne významnú, dokonca rozhodujúcu.
Podľa názoru ústavného súdu na jednej strane postupoval okresný súd vo vzťahu
k sťažovateľke prísne formálnoprávne, na druhej strane bol vo vzťahu k vlastnému postupu
z tohto hľadiska značne benevolentný.
Podľa názoru ústavného súdu je právny záver okresného súdu o tom, že petícia
sťažovateľky nespĺňa zákonom predpísané náležitosti, založený na zjavne nesprávnej
a formalistickej interpretácii relevantných ustanovení zákona o petičnom práve, ktoré
sú v doslovnom gramatickom znení na danú situáciu neaplikovateľné, a z tohto dôvodu
napadnuté uznesenie okresného súdu je ústavne neudržateľné. Ústavný súd preto rozhodol,
že napadnutým uznesením okresného súdu došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46
ods. 2 ústavy, ktoré upravuje právo na súdny prieskum rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Základné právo podľa čl. 46 ods. 2 ústavy predstavuje osobitný prípad základného práva
na súdnu ochranu, ktoré v sebe inkorporuje všetky jednotlivé atribúty práva na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavne súladné uplatnenie základného práva podľa
čl. 46 ods. 2 ústavy v sebe zahŕňa právo na prístup k súdu a aj právo na to, aby konanie,
v rámci ktorého sa súdny prieskum napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy
realizuje, zahŕňalo všetky atribúty tvoriace obsah základného práva na súdnu ochranu podľa
Ústavný súd tiež dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu
z 26. septembra 2014 došlo aj k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 30 ods. 1
a 4 ústavy, pretože okresný súd napadnutým uznesením znemožnil sťažovateľke,
aby sa uchádzala o funkciu starostky a tiež o funkciu poslankyne obecného zastupiteľstva vo
voľbách do orgánov samosprávy obce vyhlásených na 15. november 2014.
III.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie... Ústavný súd môže zároveň vec
vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,
môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým uznesením okresného súdu
z 26. septembra 2014 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa čl. 30 ods. 1 a 4
a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Nevyhovel však návrhu sťažovateľky na to, aby zrušil napadnuté
uznesenie a vrátil vec okresnému súdu (bod 4 výroku tohto nálezu). Tento návrh považoval
ústavný súd v čase svojho rozhodovania za právne bezvýznamný z toho dôvodu, že okresný
súd už nemôže svojím postupom, prípadne rozhodnutím v prospech sťažovateľky zasiahnuť
do právoplatných výsledkov volieb do orgánov samosprávy obce.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne
príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti
prípadu.
S prihliadnutím na okolnosti predmetnej veci, na to, že následok, ktorý vznikol
napadnutým uznesením okresného súdu, ktorý spočíval v tom, že sťažovateľke bolo
znemožnené sa uchádzať o funkciu starostky obce, resp. poslankyne obecného zastupiteľstva
obce, ústavný súd priznal sťažovateľke sumu 2 000 €, ktorá je podľa názoru ústavného súdu
primeraná konkrétnym okolnostiam posudzovanej veci (bod 2 výroku tohto nálezu).
Sťažovateľka tiež žiadala úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej vznikli
v súvislosti s jej právnym zastupovaním advokátom. Sťažovateľka si uplatnila úhradu trov
konania v sume 340,90 €.
Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom,
ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky úhradu trov konania
v uplatnenej sume, t. j. 340,90 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu
za 2 úkony právnej služby podľa § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky (prevzatie a príprava
zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný
súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
za rok 2014 v sume 134 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky)
a náhrady hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume
8,04 € (1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu
284,08 €. Keďže právny zástupca je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“),
uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa
zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov.
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto
rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. mája 2015