Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 894/2014
PDF · 484.83 KB
No categories available
II. ÚS 894/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza o sťažnosti , , zastúpenej
advokátom JUDr. Petrom Jonášom, Advokátska kancelária Gazdičová a Jonáš, M. R.
Štefánika 2393/29, Trebišov, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 30
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prístup k voleným a iným
verejným funkciám za rovnakých podmienok a základného práva podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Okresného súdu Trebišov sp. zn. 14 S 2/2014 z 29. septembra 2014 takto
rozhodol:
1. Základné práva podľa čl. 30 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn. 14 S 2/2014 z 29. septembra 2014 p o r u š e n é
b o l i .
2. Okresný súd Trebišov j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume
518,76 € (slovom päťstoosemnásť eur a sedemdesiatšesť centov) na účet jej právneho
zástupcu JUDr. Petra Jonáša, Advokátska kancelária Gazdičová a Jonáš, M. R.
Štefánika 2393/29, Trebišov, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal v časti uznesením
sp. zn. II. ÚS 894/2014 z 18. decembra 2014 na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 30 ods. 3
a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 1 ústavy
uznesením Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 14 S 2/2014
z 29. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v zmysle zákona Slovenskej národnej rady
č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o voľbách“) podala kandidátnu listinu nezávislého kandidáta miestnej volebnej
komisii v obci Vojčice (ďalej len „miestna volebná komisia“), a to na voľbu starostu obce
vo voľbách konaných 15. novembra 2014. Miestna volebná komisia rozhodnutím č. 5/2014
z 25. septembra 2014 rozhodla, že ju nezaregistruje z dôvodu, že „predložené petičné hárky
podpísané voličmi... neobsahovali zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 21 ods. 2 z.
č. 346/1990 Zb.“.
Proti napadnutému rozhodnutiu podala sťažovateľka okresnému súdu návrh
na vydanie rozhodnutia o zaregistrovaní kandidáta. Okresný súd napadnutým uznesením
po preskúmaní rozhodnutia miestnej volebnej komisie jej návrh na zaregistrovanie ako
kandidátky pre voľby starostu obce Vojčice zamietol z dôvodu, že u 80 osôb v petícii, ktorá
obsahovala podpisy od 210 osôb, bola pri trvalom bydlisku uvedená iba obec a číslo domu –
bez ulice, a u 32 osôb bol zle uvedený trvalý pobyt bez označenia obce, len s označením
ulice a číslom domu. Sťažovateľka mala podľa zákona o voľbách predložiť petičné hárky
s minimálne 200 podpismi, preto podľa názoru okresného súdu neboli splnené zákonné
podmienky na jej registráciu.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že petíciu vypisovali a podpisovali podpísaní
voliči osobne a používali svoju adresu, ako ju zvykli obvykle používať. Obec Vojčice nie je
veľká, podľa údajov Štatistického úradu Slovenskej republiky má podľa posledného sčítania
obyvateľov 2 064 obyvateľov. Teda každý pozná každého a niet pochýb ani o tom, kto je
na petícii podpísaný. Miestna volebná komisia sťažovateľku nevyzvala na odstránenie
nedostatkov, pritom jej nerobilo problém doplniť údaje, ktoré boli vytknuté. Poukázala na
to, že nedostatky, ktoré boli vytýkané miestnou volebnou komisiou, nerobili petíciu
pochybnou, teda nevznikla žiadna pochybnosť o tom, že petíciu podpísali konkrétni
obyvatelia obce Vojčice, ktorí sú nezameniteľní s inými osobami. Prihliadajúc na počet
obyvateľov obce, ktorí podporili kandidatúru navrhovateľky ako nezávislej kandidátky pre
voľby starostu obce, by v prípade jej nezaregistrovania došlo k znemožneniu realizácie
práva obyvateľov obce voliť uvedeného kandidáta (aktívne volebné právo), ktoré je
garantované ústavou.
Podľa sťažovateľky je nesporné, že uvedené osoby petíciu podpísali, a nie je sporná
ich totožnosť. Nebolo tiež preukázané, žeby mohli byť podpísané osoby zamenené s inými
osobami.
Sťažovateľka tiež poukázala už na existujúce právoplatné uznesenia všeobecných
súdov, „ktoré sa práve týmito otázkami zaoberali, a to konkrétne: OS Liptovský Mikuláš
č. 7S/1/2010 zo dňa 18.10.2010, OS Košice okolie č. 16S/3/2014... Dôvody, pre ktoré
všeobecný súd môj návrh na zaregistrovanie ako kandidáta pre voľbu starostu obce Vojčice
zamietol, nepredstavujú svojím charakterom a rozsahom tak závažné skutočnosti, že by mali
za následok obmedzenie pasívneho volebného práva navrhovateľky, ktoré jej garantuje
v čl. 30 ods. 3 a 4 Ústavy SR. Ústava SR zakotvuje základné princípy volebného práva,
ktorým je jeho všeobecnosť, rovnosť a priamosť, pričom volebné právo sa vykonáva tajným
hlasovaním. Občania pritom majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným
verejným funkciám. Podľa čl. 2 ods. 1 Ústavy SR štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju
vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo. Nepriamo, t. j.
prostredníctvom volených zástupcov teda aj prostredníctvom voľby poslancov do OZ
a starostov obcí, dochádza k realizácii princípu suverenity občanov, uvedeného v čl. 2
ods. 1 Ústavy SR. Prísne formalistický výklad zákonných ustanovení zákona o voľbách
a zákona o petičnom práve vo vzťahu k posúdeniu úplnosti petície na podporu kandidatúry
nezávislého kandidáta tak ako ho vykonala miestna volebná komisia a všeobecný súd, môže
mať za následok znemožnenie výkonu ústavou garantovaného práva navrhovateľky byť
volená do orgánov verejnej moci (pasívne volebné právo).“.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„Uznesením OS Trebišov č. 14S/2/2014 zo dňa 29.9.2014 boli porušené ústavné
práva navrhovateľky, garantované Ústavou SR, a to v čl. 30 ods. 3, 4 a v čl. 2 ods. 1, kde je
garantované pasívne volebné právo občana.
Ústavný súd SR zrušuje uznesenie OS Trebišov č. 14S/2/2014 zo dňa 29.9.2014.
Voľby starostu obce Vojčice konané dňa 15.11.2014 vyhlasuje za neplatné.
Okresný súd v Trebišove je povinný nahradiť navrhovateľke trovy konania z titulu
trov právneho zastúpenia v sume 340,90 Eur, a to v lehote do 3 dní od doručenia tohto
rozhodnutia.“
Po prijatí sťažnosti sa na základe výzvy ústavného súdu k sťažnosti vyjadril predseda
okresného súdu v prípise sp. zn. 1 SprV 72/2015 zo 6. februára 2015, v ktorom uviedol:
«Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti oznamujeme, že dňa 26.09.2014 bol súdu
doručený návrh terajšej sťažovateľky pani smerujúci voči Miestnej volebnej
komisii vo Vojčiciach, v ktorom menovaná žiadala o vydanie rozhodnutia o jej
zaregistrovaní ako nezávislej kandidátky pre voľby starostu Obce Vojčice vo voľbách
do orgánov samosprávy obcí v roku 2014. Návrh bol zapísaný pod sp. zn. 14 S 2/2014.
V návrhu menovaná ozrejmila, že Miestna volebná komisia vo Vojčiciach vydala dňa
25.09.2014 rozhodnutie č. 5/2014 o jej nezaregistrovaní ako nezávislého kandidáta pre
voľby starostu obce.
Ako dôvod bola v rozhodnutí uvedená skutočnosť, že ňou predložené petičné hárky
podpísané voličmi – podporujúcimi – jej kandidatúru neobsahovali zákonom stanovené
náležitosti uvedené v § 21 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb...
Pri rozhodovaní o návrhu pani postupoval súd podľa procesnej
úpravy uvedenej v ustanovení § u 250zd Občianskeho súdneho poriadku a do troch dní
od doručenia návrhu rozhodol vo veci uznesením č. k. 14 S 2/2014 22 zo dňa 29.09.2014.
Návrh pani na vydanie rozhodnutia o jej zaregistrovaní ako
kandidáta pre voľby starostu Obce Vojčice súd zamietol z dôvodov uvedených v rozhodnutí.
V konaní bolo potrebné posúdiť, či petičné hárky predložené volebnej komisii
menovanou ako nezávislou kandidátkou obsahovali zákonom predpísané náležitosti, alebo
petičné hárky tieto náležitosti neobsahovali.
Súd striktne vychádzal zo znenia ustanovenia § u 21 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb.,
kde sa okrem iného uvádza: „V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko
voliča, dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice,
ak sa obec člení na ulice, a číslo domu“.
Po preskúmaní petičných hárkov pani dospel tunajší súd k záveru,
že sporné petičné hárky sú v zmysle citovaného zákonného ustanovenia obsahovo neúplné,
čo aj vysvetlil vo svojom rozhodnutí. Súd sa pritom nezaoberal skutočnosťou, či v dôsledku
neuvedenia úplnej adresy, toho ktorého podporovateľa kandidátky sa sťaží
identifikácia jeho osoby.
Podľa názoru súdu sú petičné hárky tak závažnou listinou, že k ich vyplňovaniu má
byť pristupované s maximálnou zodpovednosťou tak zo strany podporovateľov, ako aj
zo strany samotného kandidáta, ktorý ich predkladá volebnej komisii. Kandidát má
povinnosť kandidátne listiny prekontrolovať a ich prípadné nedostatky odstrániť, čo však
nebolo vykonané.
Každý kandidát a tiež jeho podporovateľ, aj keď by nepoznal literu zákona, vie, že pri
vypĺňaní petičného hárku je povinný uviesť pri trvalom bydlisku všetky potrebné údaje, a to
obec, ulicu a číslo domu, lebo je to priamo uvedené v záhlaví petičnej listiny.
Podľa vedomosti súdu problém s petičnými hárkami z dôvodu neuvedenia všetkých
predpísaných údajov o osobách, ktoré ich podpisujú, pretrváva pri každých komunálnych
voľbách. Napriek tomu aj v roku 2014 došlo opäť k takejto situácii, a to aj v okrese Trebišov
na viacerých miestach. Generálna prevencia v tejto oblasti sa tak javí ako nedostatočná
a dané rozhodnutie nášho súdu má plniť aj tento účel.
Zo správy Obce Vojčice vyplýva, že obec sa na ulice člení od roku 2003, čo je
dostatočne dlhá doba na to, aby občania už boli zvyknutí, že v úradnom styku musia
uvádzať takúto svoju adresu.
Súd považuje plné uvedenie trvalého bydliska podporovateľa kandidáta za nutnosť,
nie z hľadiska správnej identifikácie danej osoby, ale z hľadiska dodržania litery zákona.
Pokiaľ by súdy odobrili takýto nedostatok a kandidáta napriek neúplnosti jeho petičných
hárkov zaregistrovali, stratila by právna úprava o náležitostiach petície význam
a funkčnosť. Tiež by tým boli znevýhodnení tí kandidáti, ktorí petičné listiny predložili ako
obsahovo správne a úplné.
Súd nemal v záujme poškodiť pani na jej pasívnom volebnom práve.
Svoj neúspech si zrejme zapríčinila sama. Osoba, ktorá chce vykonávať funkciu starostu
obce, musí byť pri plnení svojich povinností dôsledná, čo však sťažovateľka nepreukázala...»
Sťažovateľka prostredníctvom právneho zástupcu v podaní z 23. februára 2015
podala stanovisko k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom je uvedené:
„... OS v Trebišove v svojom vyjadrení v podstate uvádza tie isté dôvody, ktoré sú
uvedené v uznesení č. 14S/2/2014 zo dňa 29.9.2014. Hlavnou myšlienkou tohto vyjadrenia
je, že nebola naplnená litera zákona, a to najmä § 21 ods. 2 z. č. 346/1990 Zb., kde sa
okrem iného uvádza, že v petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča,
dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice ak sa
obec člení na ulice a číslo domu. Teda pri preskúmaní mnou preložených petičných hárkov,
tieto údaje neboli striktne pri každom podpise.
Ja som toho názoru, že nie je možné striktne sa držať ustanovenia zákona, ktoré
zákonodarca zakomponoval do zákona zrejme preto, aby nemohlo dôjsť k zámene osôb
a aby osoby uvedené v petícii boli jednoznačne identifikovateľné.
Na druhej strane je potrebné skúmať rozhodnutie volebnej komisie, následne aj
rozhodnutie súdu, ktoré v tomto konaní napadám aj z hľadiska ústavnosti. Myslím si, že keď
Ústava SR je základným zákonom v našej republike, všetky rozhodnutia musia byť ústavné
a nesmú byť v rozpore s Ústavou.
Trvám na to, ako som to uviedla aj v svojom písomnom návrhu na začatie konania
ústavnej sťažnosti, že takýmto rozhodnutím, ktoré napadám boli porušené tak ústavné práva
voličov ako aj moje ústavné práva.
Uviedla som už, že osoby, ktoré petíciu podpísali sa nedajú zameniť a sú jednoznačne
identifikovateľné, keďže ide o malú obec, kde v podstate každý každého pozná a osoba
s menom a dátumom narodenia je zrejmá pre každého.
S obdobnými prípadmi sa už zaoberali všeobecné súdy v SR, čo som uviedla aj
v návrhu, ktoré sa vysporiadali s takýmito prípadmi v prospech kandidáta a takéhoto
kandidáta zaregistrovali. Uviedla som ako príklady rozhodnutia OS Liptovský Mikuláš
č. 7S/1/2010, OS Košice okolie č. 16S/3/2014.
Som toho názoru, že dôvody, ktoré uvádza OS v Trebišove v svojom uznesení, ktoré
napádam, ale aj v svojom písomnom vyjadrení nie sú také závažné, žeby mali za následok
obmedzenie môjho pasívneho volebného práva, ktoré mi garantuje v čl. 30 ods. 3 a 4
Ústava SR. Ústava SR zakotvuje základy volebného práva, ktorým je jeho všeobecnosť,
rovnosť a priamosť, pričom volebné právo sa vykonáva tajným hlasovaním. Občania pritom
majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným funkciám. Podľa čl. 2
ods. 1 Ústavy SR štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom
svojich volených zástupcov alebo priamo. Nepriamo, t. j. prostredníctvom volených
zástupcov, teda aj prostredníctvom voľby poslancov do OZ a starostov obcí, dochádza
k realizácii princípu suverenity občanov uvedeného v čl. 2 ods. 1 Ústavy SR. Prísne
formalistický výklad zákonných ustanovení zákona o voľbách a zákona o petičnom práve
vo vzťahu k posúdeniu úplnosti petície na podporu kandidatúry nezávislého kandidáta tak
ako to vykonala miestna volebná komisia a všeobecný súd môže mať za následok
znemožnenie výkonu Ústavou garantovaného práva, teda môjho práva byť volená
do orgánov verejnej moci.“
Sťažovateľka súčasne nanovo vyčíslila trovy právneho zastúpenia.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel
k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorá určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(II. ÚS 1/95, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže
preskúmať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva a slobody. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu
vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00). Ako ústavne
nesúladné (porušujúce základné práva sťažovateľa) ústavný súd hodnotí aj také rozhodnutia
všeobecných súdov, v ktorých boli zákony, prípadne podzákonné právne úpravy
interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného
formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne
aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).
Podľa čl. 30 ods. 3 ústavy volebné právo je všeobecné, rovné a priame a vykonáva sa
tajným hlasovaním. Podmienky výkonu volebného práva ustanoví zákon. Podľa čl. 30
ods. 4 ústavy občania majú za rovnakých podmienok prístup k voleným a iným verejným
funkciám. Podľa čl. 2 ods. 1 ústavy štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú
prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.
Podstatou ochrany ústavnosti vo volebných veciach je ochrana základných práv
zaručených v čl. 30 ústavy, t. j. predovšetkým aktívneho a pasívneho volebného práva.
Ústava garantuje všetkým oprávneným voličom voliť svojich zástupcov do voľbami
kreovaných orgánov verejnej moci (aktívne volebné právo), t. j. rozhodovať o personálnom,
resp. politickom zložení nimi volených orgánov verejnej moci (čl. 30 ods. 1 ústavy), pričom
garantuje tiež všeobecnosť, rovnosť a priamosť volebného práva, ako aj jeho vykonanie
tajným hlasovaním (čl. 30 ods. 3 ústavy). Zároveň ústava garantuje predovšetkým
prostredníctvom čl. 30 ods. 4 možnosť (právo) občanov a vo vzťahu k voľbám orgánov
územnej samosprávy aj cudzincov s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky (čl. 30
ods. 1 druhá veta ústavy) uchádzať sa o zvolenie do funkcie starostu obce alebo funkcie
poslanca obecného zastupiteľstva za rovnakých podmienok [pasívne volebné právo
(PL. ÚS 20/2011, m. m. PL. ÚS 18/07)].
Podľa doterajšej stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je podstatou ochrany
ústavnosti vo volebných veciach ochrana práv zaručených čl. 30 ústavy, t. j. aktívneho
a pasívneho volebného práva. Všeobecné volebné právo, ktoré je v tomto článku zaručené,
znamená právo všetkých občanov, ktorí dosiahli istú vekovú hranicu, jednak svojím hlasom
spolurozhodovať pri tvorbe zastupiteľských orgánov (aktívne volebné právo) a jednak
uchádzať sa o zvolenie za člena niektorého zo zastupiteľských orgánov (pasívne volebné
právo). Rovnosť volebného práva znamená zaručenie toho, aby každý z voličov i kandidátov
mal rovnaké postavenie (PL. ÚS 110/07, PL. ÚS 6/2011).
Ústavný súd poznamenáva, že z jeho doterajšej rozhodovacej praxe vyplýva,
že orgány zabezpečujúce prístup k voleným a iným verejným funkciám môžu porušiť čl. 30
ods. 4 ústavy aj tým, že „sťažia, uľahčia alebo znemožnia uchádzanie sa o funkciu“
(III. ÚS 75/01), resp. že nezabezpečia „objektivitu konania“ (II. ÚS 9/00, III. ÚS 23/00).
V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (II. ÚS 5/03), že „v právnom štáte je nevyhnutné,
aby každý orgán verejnej moci... postupoval pri výkone svojej právomoci tak, že zabezpečí
objektivitu svojho postupu smerujúceho k ochrane alebo uplatňovaniu základného práva
alebo základnej slobody, ako aj objektivitu samotného rozhodovania o ochrane
a uplatňovaní základného práva alebo základnej slobody, a to bez ohľadu na to, či tento
postup prebieha v právne formalizovanom rámci alebo iba v rámci faktickej činnosti
príslušného orgánu verejnej moci. Uplatňovanie a ochrana každého základného práva alebo
slobody musí byť v činnosti každého orgánu verejnej moci zabezpečená reálne a musí
prebiehať na nediskriminačnom základe. Táto požiadavka sa dotýka každého úkonu orgánu
verejnej moci, ktorý priamo alebo aspoň sprostredkovane súvisí s ochranou alebo
uplatňovaním základného práva alebo slobody.“. Podobne vo veci sp. zn. PL. ÚS 35/03
ústavný súd uviedol: „... subjektom tohto práva je každý občan Slovenskej republiky, ktorý
sa o volenú funkciu uchádza. Obsahom uvedeného práva je aj predpoklad, že jednotliví
voliči budú mať možnosť odovzdať svoj hlas v prospech niektorého z kandidátov
za rovnakých podmienok vrátane možnosti dostať sa k informáciám o jednotlivých
kandidátoch rovnakým spôsobom.“
Podľa judikatúry ústavného súdu ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva)
hodnotí ústavný súd aj také rozhodnutia všeobecných súdov, v ktorých boli zákony,
prípadne podzákonné právne úpravy interpretované v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012,
IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky
napr. III. ÚS 150/99). Materiálny prístup pri výklade a aplikácii volebných zákonov a pri
hodnotení porušení volebných zákonov je potrebné aplikovať v celom volebnom procese,
t. j. aj v štádiu predkladania kandidátnych listín a hodnotenia toho, či kandidát splnil
zákonné predpoklady na zaregistrovanie ako kandidáta pre voľby starostu obce.
V prerokúvanom prípade ústavný súd zistil, že rozhodnutie miestnej volebnej komisie
preskúmal na základe návrhu sťažovateľky okresný súd, ktorý v odôvodnení svojho
rozhodnutia okrem iného uviedol: „Dňa 25.9.2014 vydala Miestna volebná komisia
vo Vojčiciach rozhodnutie č. 5/2014 o nezaregistrovaní ako nezávislého
kandidáta z dôvodu, že ňou predložené petičné hárky podpísané voličmi podporujúcimi jej
kandidatúru neobsahovali zákonom stanovené náležitosti uvedené v § 21 ods. 2 zákona
č. 346/1990Zb...
v zákonnej lehote podala na tunajší súd návrh na registráciu svojej
osoby ako kandidáta pre voľby starostu obce z dôvodu, že rozhodnutie volebnej komisie
považuje za nezákonné a účelové so snahou znevýhodniť ju a zvýhodniť ostatných
kandidátov, prípadne konkrétneho individuálneho kandidáta. Z obsahu jej návrhu vyplýva,
že z bližšieho ústneho vysvetlenia zistila, že sa jednalo konkrétne o to, že petičné hárky
neobsahovali úplnú adresu, keď pri údajoch o trvalom pobyte nebola uvedená Obec
Vojčice. Podľa nej s názorom a rozhodnutím komisie nemožno súhlasiť, pretože
k neuvedeniu názvu obce u niektorých občanov došlo jednoznačne chybou v písaní pri
zhromažďovaní podpisov, pričom petíciu mohli podpísať len občania obce. V prípade
občanov, ktorí tento neúplný trvalý pobyt mali uvedený, sa jedná preukázateľne o občanov
Obce Vojčice, čo je verejne známe a bolo to známe aj členom Miestnej volebnej komisie.
Poznamenala, že zákon síce hovorí, ktoré údaje sa uvedú pri podpise petície, ale pri
voľbách do orgánov samosprávy obcí sa nemôže striktne vyžadovať každý údaj.
Podľa ust. § 21 ods. 2 zákona č. 346/1990 Zb. kandidovať na funkciu starostu
(primátora) môžu aj nezávislí kandidáti. Nezávislý kandidát doručí svoju kandidátnu listinu
v dvoch rovnopisoch zapisovateľovi miestnej volebnej komisie najneskôr 55 dní predo dňom
volieb. Súčasťou kandidátnej listiny nezávislého kandidáta je petícia podpísaná voličmi
podporujúcimi jeho kandidatúru. Potrebný počet podpisov podľa veľkosti obce je uvedený
v prílohe k tomuto zákonu. V petícii sa pri každom podpise uvedie meno a priezvisko voliča,
dátum narodenia voliča a trvalý pobyt, ktorým sa rozumie názov obce, názov ulice, ak sa
obec člení na ulice, a číslo domu.
...V prejednávanom prípade sa súd oboznámil s rozhodnutím miestnej volebnej
komisie ako aj s petičnými listinami.
Z úradnej povinnosti súd skúmal, či petičné hárky podpísané voličmi podporujúcimi
kandidatúru navrhovateľky obsahovali zákonom stanovené náležitosti a zistil, okrem
nedostatku, ktorý opísala v návrhu , ďalšiu chybu v tom, že u 80 osôb je pri
trvalom bydlisku uvedená obec a č. domu – bez ulice a u 32 osôb je zle uvedený trvalý
pobyt, lebo nie je uvedená obec – len ulica a č. domu.
Zároveň súd zistil od Obecného úradu vo Vojčiciach, že celá obec je členená
na ulice, ktoré sú pomenované.
, ako nezávislý kandidát, mala povinnosť predložiť s kandidačnou
listinou petičné hárky s podpismi minimálne dvesto osôb, pričom na týchto listinách pri
trvalom pobyte mala byť uvedená obec, ulica a číslo domu. Petičné hárky menovanej
obsahujú podpisy 210 osôb, pričom u osôb v počte 80 pri trvalom pobyte nie sú uvedené
ulice. Z toho dôvodu teda nebol dostačujúci počet podpisov k zaregistrovaniu menovanej
ako nezávislého kandidáta, a preto sa už súd nezaoberal s ďalšími argumentmi menovanej.
Podľa názoru súdu bolo vecou samotného kandidáta, aby v záujme dodržania litery
zákona dohliadol na správne uvedenie trvalého pobytu osôb, ktoré sa podpisovali na petíciu
vyjadriac mu tak podporu.
Chyba v nesprávnom označení trvalého bydliska voličov, ktorí podpísali petíciu pre
navrhovateľku nemôže byť odstránená výkladom, že identifikácia týchto osôb je nesporná.
V danom prípade petícia je tak závažný dokument, že musí spĺňať všetky zákonom
predpísané náležitosti už aj z toho dôvodu, že je to listina, ktorá tvorí súčasť volieb, jednej
z najdôležitejších udalostí v živote spoločnosti.
Na základe tohto dôkazu súd rozhodol v zmysle výrokovej časti tohto uznesenia.“
Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu a konštatuje, že
námietky sťažovateľky sú dôvodné a opodstatnené. V tomto prípade je potrebné uviesť, že
už na prvý pohľad sa javí napadnuté uznesenie okresného súdu ako príliš formalistické,
keďže jediným dôvodom nezaregistrovania sťažovateľky ako nezávislej kandidátky boli len
také formálne nedostatky, ktoré v okolnostiach danej veci nemohli viesť k prijatému záveru.
Nedostatky zistené okresným súdom v označení obce alebo neoznačení ulice pri každom
mene osôb podpisujúcich petíciu nemôžu v žiadnom prípade mať bez ďalšieho za následok
aj odmietnutie registrácie, ak navyše zo záhlavia každého petičného hárku jasne vyplýva
a je to nespochybniteľné, že išlo o petíciu na podporu kandidatúry sťažovateľky vo voľbách
na funkciu starostu obce Vojčice. Takisto na každom podpisovom hárku petície bol okrem
mena a priezviska uvedený vždy dátum narodenia, ktorý jasne identifikoval konkrétnu
osobu, a tiež adresa trvalého pobytu osoby s jej podpisom. Tieto údaje (tam, kde nebola
uvedená aj ulica, bolo uvedené číslo domu, pozn.) boli jasné a zrozumiteľné. Ústavný súd
v súvislosti s posudzovaním prejavu vôle voliča na podpisovom hárku petície uviedol, že ak
zo všetkých údajov o osobe uvedenej na petičnom hárku je nesporné, že ide o existujúcu,
inak identifikovateľnú osobu (aj bez uvedenia čísla domu), treba tento jej podpis považovať
za platný (PL. ÚS 4/95).
Okresný súd a miestna volebná komisia pred zamietnutím návrhu vôbec neskúmali
skutočnosť, či osoby uvedené na petícii mali naozaj aktívne volebné právo v obci, a rozhodli
iba „od stola“ bez preverenia konkrétnych údajov o osobách uvedených v petícii, čo
nemožno tiež akceptovať. U sťažovateľky navyše ide už o druhý prípad, keď tá istá miestna
volebná komisia a okresný súd nezaregistrovali kandidáta na funkciu starostu obce Vojčice,
keďže ústavný súd predtým vyslovil už porušenie základných práv iného sťažovateľa
(obdobne II. ÚS 63/2015). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na iné svoje
rozhodnutia, ktoré sa týkali odmietnutia registrácií kandidátov do orgánov samosprávy obcí,
a tam uvedenú judikatúru všeobecných súdov (napr. III. ÚS 523/2014, III. ÚS 651/2014,
I. ÚS 722/2014 a podobne), pričom aj v tejto veci konštatuje, že výklad § 21 ods. 2 a § 22
ods. 1 zákona o voľbách okresným súdom je potrebné považovať za prehnane formálny
a v rozpore s princípom spravodlivosti. Takýto výklad zákona o voľbách nerešpektuje
zmysel a účel citovaných zákonných ustanovení a nie je prejavom materiálneho prístupu
k výkladu a aplikácii právnych predpisov, a aj z tohto dôvodu je napadnuté uznesenie
okresného súdu ústavne neudržateľné.
S prihliadnutím na tieto východiská a uvedené závery ústavný súd preto konštatuje,
že okresný súd svojím napadnutým uznesením porušil základné právo sťažovateľky
zaručené v čl. 30 ods. 3 ústavy a na prístup k voleným verejným funkciám za rovnakých
podmienok zaručené v čl. 30 ods. 4 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu), pretože znemožnil
sťažovateľke uchádzať sa o funkciu starostu vo voľbách do samosprávy obce vyhlásených na
15. november 2014.
Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie okresného súdu ako
porušujúce označené práva sťažovateľky, mal sa zaoberať aj jej žiadosťou o zrušenie tohto
rozhodnutia a vrátenie veci okresnému súdu na ďalšie konanie, ako to požadovala. Ústavný
súd však túto jej požiadavku v súčasnosti považoval z právneho hľadiska za bezvýznamnú
z hľadiska toho, že okresný súd už nemôže novým postupom, resp. iným rozhodnutím
v prospech sťažovateľky, zasiahnuť do právoplatných výsledkov volieb do orgánov
samosprávy v jej obci (samotná sťažovateľka podala sťažnosť ústavnému súdu proti
okresnému súdu až 20. novembra 2014, teda až po konaní volieb, hoci napadnuté uznesenie
okresného súdu prevzala ešte 3. októbra 2014). Preto v tejto časti sťažnosti sťažovateľky
ústavný súd nevyhovel (bod 3 výroku nálezu).
III.
Sťažovateľka tiež žiadala úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré jej vznikli
v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom. Sťažovateľka si uplatnila úhradu trov
konania v sume 518,76 € za tri úkony právnej služby – prevzatie a príprava zastúpenia
sťažovateľky 13. novembra 2014, sťažnosť z 18. novembra 2014 a vyjadrenie k stanovisku
okresného súdu z 23. februára 2015 (vrátane režijného paušálu a 20 % DPH).
Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá
bola 804 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prevzatie
a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) a jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015
v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) v sume 518,76 € (bod 2 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. augusta 2015