Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 476/2015
PDF · 297.99 KB
No categories available
III. ÚS 476/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátom JUDr. Jozefom Göblom, advokátska kancelária, Jantárová 2442/30, Košice,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice
II sp. zn. 22 C 92/2011 z 10. januára 2014 a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 5 Co 228/2014 z 12. marca 2015 o náhrade trov konania, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu
Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 C 92/2011 z 10. januára 2014 a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 228/2014 z 12. marca
2015 o náhrade trov konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníkom konania na strane
odporcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 22 C 92/2011, ktorého predmetom
bolo zaplatenie sumy 639,11 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom z 29. novembra
2011 návrhu žalobcu čiastočne vyhovel v sume 414,15 € s príslušenstvom
a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania v sume 499,36 €. Sťažovateľka podala
odvolanie proti výroku o trovách konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 5 Co 77/2013 z 22. augusta 2013 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd opätovne rozhodol o trovách konania uznesením
z 10. januára 2014, ktorým sťažovateľku zaviazal na ich náhradu v sume 306,56 €.
Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu okresného súdu o trovách konania odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie prvostupňového
súdu potvrdil ako vecne správne a trovy odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov
konania nepriznal.
Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že došlo k porušeniu jej označených práv
napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. 22 C 92/2011 z 10. januára 2014, ako aj
napadnutým uznesením krajského súdu, pričom argumentovala tým, že trovy vznikli jednak
nehospodárnym postupom v konaní, ktoré viedol okresný súd, a taktiež spochybňovala
priznanie náhrady trov konania za jednotlivé úkony právnej služby (účasť na pojednávaní),
ktoré boli vyvolané protistranou, keďže k odročeniu dvoch pojednávaní došlo v dôsledku
nepripravenosti právneho zástupcu protistrany, ktorý nevedel odpovedať na otázky
sťažovateľky.
2
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd
o sťažnosti sťažovateľky rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv
sťažovateľky označeným uznesením okresného súdu z 10. januára 2014 a napadnutým
uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti
na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná trovy právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
3
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II.
ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o
zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,
resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo
rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi
okolnosťami prípadu (III. ÚS 415/2011, IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).
Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv označeným uznesením
okresného súdu o náhrade trov konania z 10. januára 2014 a napadnutým uznesením
krajského súdu, ktorým potvrdil označené uznesenie okresného súdu, pričom podstata jej
argumentácie spočíva v tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne rozhodol
o trovách konania, keď protistrane priznal náhradu trov konania aj za úkony, ktoré podľa jej
názoru nemal, pretože vznikli v dôsledku nehospodárneho konania, teda namietala
neúčelnosť priznaných trov v súvislosti s konaním na prvom stupni, ktorú nenapravil ani
krajský súd.
1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu z 10. januára 2014, ústavný súd poukazuje
na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc
ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný
súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označené uznesenie
okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal
na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť
sťažovateľke ochranu jej právam.
4
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti uzneseniu
súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
2. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd tým, že potvrdil uznesenie okresného
súdu o trovách konania napadnutým uznesením, neprípustným spôsobom zasiahol do jej
označených práv.
V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné
zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého
súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách
konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne
negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa
názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako
námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,
resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. IV. ÚS 225/2012, IV. ÚS 311/2012).
Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov
smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho
konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje
spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných
práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.
Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu
k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo
a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď
zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym
5
spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04,
IV. ÚS 45/06, I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,
že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým
potvrdil uznesenie okresného súdu o trovách konania v sume 306,56 €, porušil jej označené
práva. Aj v tejto súvislosti len tvrdí, že časť priznaných trov je nesprávna, teda predmetom
sporu je len časť z uvedenej sumy 306,56 €. V danom prípade je nevyhnutné zohľadniť
intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by
odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj
základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy. Namietaná
suma, o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok
minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za
bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku
prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach
týkajúcich sa peňažného plnenia).
Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti
rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany
sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k
porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS
414/2010, IV. ÚS 79/2011, IV. ÚS 251/2011)]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne
nedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol v zmysle zákona odôvodnený (sťažovateľka
k sťažnosti nepripojila kópiu napadnutého uznesenia, len stručne opísala jeho obsah,
z ktorého vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením skutkového stavu
prvostupňovým súdom, pozn.), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
6
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť
účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, je
zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietala aj
porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu uvedeným v petite sťažnosti, ústavný súd konštatuje,
že predmetný článok ústavy obsahuje niekoľko základných práv, pričom ani z odôvodnenia
sťažnosti nie je možné určiť, o ktoré právo by malo ísť. Táto neurčitosť petitu vo vzťahu
k ostatnému obsahu sťažnosti vytvára priestor pre dohady a dedukcie.
Ústavný súd v konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované
odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20
ods. 1 zákona o ústavnom súde. Takisto petit sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nie je dostatočne presný a určitý.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť v tejto časti pôsobí
nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení
námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje
(m. m. III. ÚS 26/2012, III. ÚS 241/2013, III. ÚS 244/2014).
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných
náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej
povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred
ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd
posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania
(IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05, III. ÚS 357/2010, III. ÚS 206/2010 a iné).
7
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta
vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať
advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj
prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.
Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie
právomoci ústavného súdu ustanovuje ústava a zákon o ústavnom súde, a síce relevantné
odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom
na rozhodnutie vo veci samej, konkretizáciu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť
v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez
právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015
8