Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 476/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátom JUDr. Jozefom Göblom, advokátska kancelária, Jantárová 2442/30, Košice,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a

, na rovnosť účastníkov v konaní podľa ods.

3 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice

II sp. zn. z 10. januára 2014 a uznesením Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. z 12. marca 2015 o náhrade trov konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie na súdnu ochranu podľa a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47

ods. 3 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu

Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 10. januára 2014 a uznesením

Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 12. marca

2015 o náhrade trov konania (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníkom konania na strane

odporcu v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. , ktorého predmetom

bolo zaplatenie sumy 639,11 € s príslušenstvom. Okresný súd rozsudkom z 29. novembra

2011 návrhu žalobcu čiastočne vyhovel v sume 414,15 € s príslušenstvom

a sťažovateľku zaviazal na náhradu trov konania v sume 499,36 €. Sťažovateľka podala

odvolanie proti výroku o trovách konania, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 22. augusta 2013 tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec

mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd opätovne rozhodol o trovách konania uznesením

z 10. januára 2014, ktorým sťažovateľku zaviazal na ich náhradu v sume 306,56 €.

Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu okresného súdu o trovách konania odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie prvostupňového

súdu potvrdil ako vecne správne a trovy odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov

konania nepriznal.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala, že došlo k porušeniu jej označených práv

napadnutým uznesením okresného súdu sp. zn. z 10. januára 2014, ako aj

napadnutým uznesením krajského súdu, pričom argumentovala tým, že trovy vznikli jednak

nehospodárnym postupom v konaní, ktoré viedol okresný súd, a taktiež spochybňovala

priznanie náhrady trov konania za jednotlivé úkony právnej služby (účasť na pojednávaní),

ktoré boli vyvolané protistranou, keďže k odročeniu dvoch pojednávaní došlo v dôsledku

nepripravenosti právneho zástupcu protistrany, ktorý nevedel odpovedať na otázky

sťažovateľky.

2

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd

o sťažnosti sťažovateľky rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie označených práv

sťažovateľky označeným uznesením okresného súdu z 10. januára 2014 a napadnutým

uznesením krajského súdu, napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a vec mu vráti

na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná trovy právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

3

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , II.

ÚS 101/03, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o

zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

Sťažovateľka namietala porušenie svojich označených práv označeným uznesením

okresného súdu o náhrade trov konania z 10. januára 2014 a napadnutým uznesením

krajského súdu, ktorým potvrdil označené uznesenie okresného súdu, pričom podstata jej

argumentácie spočíva v tvrdení, že okresný súd, ako aj krajský súd nesprávne rozhodol

o trovách konania, keď protistrane priznal náhradu trov konania aj za úkony, ktoré podľa jej

názoru nemal, pretože vznikli v dôsledku nehospodárneho konania, teda namietala

neúčelnosť priznaných trov v súvislosti s konaním na prvom stupni, ktorú nenapravil ani

krajský súd.

1. Pokiaľ ide o uznesenie okresného súdu z 10. januára 2014, ústavný súd poukazuje

na princíp subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc

ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný

súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označené uznesenie

okresného súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal

na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť

sťažovateľke ochranu jej právam.

4

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti uzneseniu

súdu prvého stupňa odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

).

2. Sťažovateľka tiež namietala, že krajský súd tým, že potvrdil uznesenie okresného

súdu o trovách konania napadnutým uznesením, neprípustným spôsobom zasiahol do jej

označených práv.

V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľky síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania krajského súdu o trovách

konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľku nepochybne

negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého procesu podľa

názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú relevanciu ako

námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci samej,

resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. , ).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

5

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že vo svojej podstate sťažovateľka namieta, že krajský súd napadnutým uznesením, ktorým

potvrdil uznesenie okresného súdu o trovách konania v sume 306,56 €, porušil jej označené

práva. Aj v tejto súvislosti len tvrdí, že časť priznaných trov je nesprávna, teda predmetom

sporu je len časť z uvedenej sumy 306,56 €. V danom prípade je nevyhnutné zohľadniť

intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny rozmer), ktorá by

odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako aj

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa . Namietaná

suma, o ktorú bola, resp. mala byť sťažovateľka ukrátená, zjavne nedosahuje ani trojnásobok

minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za

bagateľnú (pozri v znení

neskorších predpisov, ktorý ustanovuje trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku

prípustnosti dovolania proti právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach

týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje proti

rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej ochrany

sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých došlo k

porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite (IV. ÚS

414/2010, , )]. Posudzovaná vec takúto intenzitu zjavne

nedosahuje, keďže výrok o trovách konania bol v zmysle zákona odôvodnený (sťažovateľka

k sťažnosti nepripojila kópiu napadnutého uznesenia, len stručne opísala jeho obsah,

z ktorého vyplýva, že krajský súd sa stotožnil s právnym posúdením skutkového stavu

prvostupňovým súdom, pozn.), čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

6

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , práva podľa dohovoru, ako aj základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa napadnutým uznesením krajského súdu, je

zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namietala aj

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa .

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané základné právo podľa

napadnutým uznesením krajského súdu uvedeným v petite sťažnosti, ústavný súd konštatuje,

že predmetný článok obsahuje niekoľko základných práv, pričom ani z odôvodnenia

sťažnosti nie je možné určiť, o ktoré právo by malo ísť. Táto neurčitosť petitu vo vzťahu

k ostatnému obsahu sťažnosti vytvára priestor pre dohady a dedukcie.

Ústavný súd v konštatuje, že sťažnosť v tejto časti neobsahuje kvalifikované

odôvodnenie, teda nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenú v § 20

ods. 1 . Takisto petit sťažnosti v časti, v ktorej sťažovateľka namieta

porušenie základného práva podľa , nie je dostatočne presný a určitý.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že sťažnosť v tejto časti pôsobí

nedostatočne a neurčito, vytvára priestor pre dohady a dedukcie, čo sa pri uplatnení

námietky o porušení základných práv v konaní pred ústavným súdom zásadne neakceptuje

(m. m. , , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných

náležitostí vyplývajúce z podania sťažovateľky nie je povinný odstraňovať z úradnej

povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred

ústavným súdom a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd

posudzuje nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania

(, , , a iné).

7

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta

vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať

advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady.

Pretože predmetná sťažnosť v tejto časti neobsahuje náležitosti, ktoré na uplatnenie

právomoci ústavného súdu ustanovuje a , a síce relevantné

odôvodnenie ako východiskový rámec sťažnosti obsahovo korešpondujúce s návrhom

na rozhodnutie vo veci samej, konkretizáciu základného práva podľa ,

ústavný súd aj so zreteľom na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľky jej sťažnosť

v tejto časti odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015

8