Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 601/2015
PDF · 453.67 KB
No categories available
II. ÚS 601/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,
s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta
doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 7239/2014,
Rvp 7240/2014, Rvp 7241/2014, Rvp 7242/2014, Rvp 7243/2014 a Rvp 7244/2014 vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej
únie uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19 CoE 92/2012 z 26. júla 2012
(Rvp 7239/2014), sp. zn. 4 CoE 102/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 7240/2014), sp. zn.
17 CoE 119/2012 z 18. júla 2012 (Rvp 7241/2014), sp. zn. 3 CoE 52/2013 z 20. februára
2013 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 23 CoE 253/2013 z 9. septembra 2013 (Rvp 7243/2014)
a sp. zn. 8 CoE 76/2013 z 31. júla 2013 (Rvp 7244/2014) a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu, ako aj uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 66/2013
z 26. februára 2014 (Rvp 7239/2014), sp. zn. 1 Cdo 68/2013 z 26. februára 2014
(Rvp 7240/2014), sp. zn. 1 ECdo 12/2013 z 26. februára 2014 (Rvp 7241/2014), sp. zn.
4 ECdo 165/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 1 ECdo 322/2013
z 26. februára 2014 (Rvp 7243/2014) a sp. zn. 8 ECdo 46/2013 zo 17. februára 2014
(Rvp 7244/2014) a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené
pod spisovými značkami: Rvp 7239/2014, Rvp 7240/2014, Rvp 7241/2014, Rvp 7242/2014,
Rvp 7243/2014 a Rvp 7244/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. Rvp 7239/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júna 2014
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva
podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uzneseniami
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 CoE 92/2012 z 26. júla 2012
(Rvp 7239/2014), sp. zn. 4 CoE 102/2012 zo 7. augusta 2012 (Rvp 7240/2014), sp. zn.
17 CoE 119/2012 z 18. júla 2012 (Rvp 7241/2014), sp. zn. 3 CoE 52/2013 z 20. februára
2013 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 23 CoE 253/2013 z 9. septembra 2013 (Rvp 7243/2014)
a sp. zn. 8 CoE 76/2013 z 31. júla 2013 [Rvp 7244/2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia
krajského súdu“)] a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj uzneseniami
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 66/2013
z 26. februára 2014 (Rvp 7239/2014), sp. zn. 1 Cdo 68/2013 z 26. februára 2014
(Rvp 7240/2014), sp. zn. 1 ECdo 12/2013 z 26. februára 2014 (Rvp 7241/2014), sp. zn.
4 ECdo 165/2013 z 25. februára 2014 (Rvp 7242/2014), sp. zn. 1 ECdo 322/2013
z 26. februára 2014 (Rvp 7243/2014) a sp. zn. 8 ECdo 46/2013 zo 17. februára 2014
[Rvp 7244/2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“)], ako aj postupom,
ktorý predchádzal ich vydaniu.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo dlžníci povinní vrátiť
podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa
stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách
(obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku) boli sťažovateľkou začaté
rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe
rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.
V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise
úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež
stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné
konania.
V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu Trenčín,
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresné
súdy“) v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich
exekučných konaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky napadnutými
uzneseniami potvrdil odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov. Následne najvyšší
súd ako dovolací súd odmietol napadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky proti
napadnutým uzneseniam krajského súdu ako procesne neprípustné a súčasne v rozhodol aj
o zamietnutí procesných návrhov sťažovateľky na prerušenie dovolacích konaní.
Sťažovateľka vo svojej argumentácii spochybňuje právne závery, na ktorých sú
založené napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu; vytýka ich nesprávnosť
z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných
právnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupe
a rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje sťažovateľka predovšetkým
skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby
boli predtým účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a
mali možnosť sa k nej vyjadriť, čím mala byť ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby
všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s neprijateľnosťou
podmienky konania. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľa
sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok
nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti
konania.
Najvyšší súd podľa tvrdenia sťažovateľky porušil aj jej základné právo na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, pretože sa „neobrátil na Súdny dvor Európskej únie
s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani
nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka
poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)
vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má
vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny
súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol
vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach
navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti
vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex
offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať
ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú
vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka zastáva tiež názor, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor
Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či
rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak
navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú
judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by
nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1
smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií
textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ
odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho
súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky
si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí
Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,
ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy,
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty napadnutými
uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj
napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie
konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v
súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 7239/2014, Rvp 7240/2014, Rvp 7241/2014, Rvp 7242/2014,
Rvp 7243/2014 a Rvp 7244/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť
uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu,
ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení
na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv napadnutými
uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I.
ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka namieta primárne porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa
Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu
(PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a
zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).
Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach predbežne prerokúvaných sťažností
považuje za potrebné zaujať postoj ku kľúčovej námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým
rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, podľa sťažovateľky nemal právomoc
skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli
rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny
záväzok.
Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate
totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predchádzajúcich sťažností, o ktorých
ústavný súd už rozhodol tak, že napadnuté uznesenia odvolacích súdov, ktorými potvrdili
rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie vo veciach sťažovateľky, odmietol pri
predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila
v posudzovaných veciach len iné uznesenia a postupy krajského súdu, ktorými malo dôjsť
k porušeniu ňou v sťažnostiach označených práv. Z v zásade identickej argumentácie
sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých
rozhodnutí krajského súdu obsahovalo z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia
veci krajským súdom obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom
preskúmané a rozhodnuté.
Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody, na
základe ktorých rozhodol o zjavnej neopodstatnenosti celého radu predchádzajúcich
sťažností sťažovateľky. V týchto rozhodnutiach formuloval právny názor, podľa ktorého
okresný súd (súd prvého stupňa) je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie (napr. aj pre účely zistenia
existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa
§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti ústavný súd na podporu svojej
argumentácie poukázal aj na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke
známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr.
R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).
Vychádzajúc z uvedeného, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností
sťažovateľky v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi názormi, na ktorých sú založené jeho
rozhodnutia o odmietnutí predchádzajúcich sťažností sťažovateľky (napr. uzneseniach
sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. II. ÚS 303/2012 z 5. septembra 2012,
sp. zn. III. ÚS 7/2013 z 15. januára 2013, sp. zn. II. ÚS 377/2013 z 26. júna 2013
a sp. zn. III. ÚS 386/2013 z 28. augusta 2013) a z hľadiska hospodárnosti považuje za
dostatočné na nich poukázať, keďže sťažovateľke sú tieto závery dostatočne známe.
V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v častiach
smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského súdu poukazom na svoje
predchádzajúce rozhodnutia odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnené.
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka v sťažnostiach namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; napadnutými uzneseniami
boli odmietnuté ako neprípustné dovolania sťažovateľky.
Vychádzajúc z námietok sťažovateľky, ústavný súd zdôrazňuje, že právo na súdnu
ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky
procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť
o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane
dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236 a nasl. OSP.
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho
súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady
uvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti
rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
Po preskúmaní napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že
v nich obsiahnuté právne názory dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania sú
v napadnutých uzneseniach presvedčivo a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené.
Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené
podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej
právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.
Ústavný súd by do záverov dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolaní mohol prípadne
vstúpiť len vtedy, ak by zásadným spôsobom popierali príslušné ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku ustanovujúce podmienky dovolacieho konania.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi obsahom
napadnutých uznesení najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o ich porušení, a preto ich aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnené.
II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich
vydaniu
Sťažovateľka tvrdí, že porušenie jej základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutými uzneseniami a postupom najvyššieho súdu spočíva v tom,
že rozhodol o jej dovolaniach bez toho, aby požiadal Súdny dvor o rozhodnutie
o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia č. k. IV. ÚS 299/2012 16 zo 7. júna
2012, ktoré vydal po predbežnom prerokovaní jednej z predchádzajúcich sťažností
sťažovateľky. Ústavný súd v označenom rozhodnutí po podrobnom objasnení súvisiacej
problematiky sťažovateľke zdôraznil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať
automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (m. m. II. ÚS 129/2010)“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie
Spolkového ústavného súdu Nemecka, sp. zn. 2 BvR 2419/06 zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku
z 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).
Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor
vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné
(bližšie napr. II. ÚS 304/2012) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke
nepovažuje za spôsobilú na to, aby vyvrátila záver o ústavnej konformnosti postupu
najvyššieho súdu v napadnutých konaniach. Ústavný súd preto aj časti sťažností smerujúce
proti porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy odmietol pri predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.
II.5 K namietanému porušeniu čl. 47 charty napadnutými uzneseniami
najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Po preskúmaní sťažností ústavný súd konštatuje, že ani argumentácia sťažovateľky
o porušení jej základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces
podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorému
malo dôjsť tým, že vo veciach sťažovateľky konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení
zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania
príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom (sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na
rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C 472/11
z 21. 2. 2013), nie je spôsobilá na to, aby ústavný súd kvalifikoval napadnuté uznesenia
najvyššieho súdu ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
V súvislosti s touto časťou sťažnostnej argumentácie ústavný súd predovšetkým
pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného
konania z už uvádzaných dôvodov z uznesení súdov prvého stupňa, proti ktorým aj podala
odvolania, v ktorých sa k dôvodom exekučných konaní vyjadrila. Obdobne aj povinní
z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali
po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie
proti uzneseniam okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch
vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi
sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré
vzhliadol uznesenia okresných súdov ako vecne správne.
Ústavný súd zdôrazňuje, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu
a napadnutých uznesení všeobecných súdov postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti
dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch).
Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada
dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade
prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel
k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručeného aj
v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti
sťažovateľky ako zjavne neopodstatnené aj v častiach, ktorými namietala porušenie svojho
základného práva podľa čl. 47 charty. Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celok
odmietnuté, ústavný súd už o jej ďalších návrhoch v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. septembra 2015