Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 601/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej Fridrich Paľko,

s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúcej prostredníctvom konateľa a advokáta

doc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: ,

Rvp 7240/2014, , , a vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a základného práva podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej

únie uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 26. júla 2012

(), sp. zn. zo 7. augusta 2012 (), sp. zn.

z 18. júla 2012 (), sp. zn. z 20. februára

2013 (), sp. zn. z 9. septembra 2013 ()

a sp. zn. z 31. júla 2013 () a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu, ako aj uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2014 (), sp. zn. z 26. februára 2014

(), sp. zn. z 26. februára 2014 (), sp. zn.

z 25. februára 2014 (), sp. zn.

z 26. februára 2014 () a sp. zn. zo 17. februára 2014

() a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené

pod spisovými značkami: , , , ,

Rvp 7243/2014 a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 16. júna 2014

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorými namietala porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 (ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a základného práva

podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) uzneseniami

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. júla 2012

(), sp. zn. zo 7. augusta 2012 (), sp. zn.

z 18. júla 2012 (), sp. zn. z 20. februára

2013 (), sp. zn. z 9. septembra 2013 ()

a sp. zn. z 31. júla 2013 [Rvp 7244/2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia

krajského súdu“)] a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj uzneseniami

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 26. februára 2014 (), sp. zn. z 26. februára 2014

(), sp. zn. z 26. februára 2014 (), sp. zn.

z 25. februára 2014 (), sp. zn.

z 26. februára 2014 () a sp. zn. zo 17. februára 2014

[Rvp 7244/2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia najvyššieho súdu“)], ako aj postupom,

ktorý predchádzal ich vydaniu.

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla

na základe zmlúv o úvere uzavretých s dlžníkmi úvery, ktoré boli títo dlžníci povinní vrátiť

podľa podmienok dojednaných v úverových zmluvách. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci

dobrovoľne nepristúpili k úhrade svojich záväzkov, ich pohľadávky voči sťažovateľke sa

stali splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v úverových zmluvách

(obsahujúce vo väčšine prípadov tzv. rozhodcovskú doložku) boli sťažovateľkou začaté

rozhodcovské konania pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom. Následne boli na základe

rozhodcovských rozsudkov vydaných v týchto konaniach začaté exekučné konania.

V ďalších prípadoch boli na základe splnomocnenia udeleného dlžníkmi pri podpise

úverovej zmluvy spísané splnomocnencom dlžníkov notárske zápisnice, ktoré sa taktiež

stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých boli v prospech sťažovateľky začaté exekučné

konania.

V priebehu exekučného konania bolo uzneseniami Okresného súdu Trenčín,

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom a Okresného súdu Prievidza (ďalej len „okresné

súdy“) v sťažovateľkou napadnutých konaniach rozhodnuté o zastavení prebiehajúcich

exekučných konaní. Krajský súd po podaní odvolaní zo strany sťažovateľky napadnutými

uzneseniami potvrdil odvolaniami napadnuté uznesenia okresných súdov. Následne najvyšší

súd ako dovolací súd odmietol napadnutými uzneseniami dovolania sťažovateľky proti

napadnutým uzneseniam krajského súdu ako procesne neprípustné a súčasne v rozhodol aj

o zamietnutí procesných návrhov sťažovateľky na prerušenie dovolacích konaní.

Sťažovateľka vo svojej argumentácii spochybňuje právne závery, na ktorých sú

založené napadnuté uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu; vytýka ich nesprávnosť

z hľadiska právneho posúdenia relevantných hmotnoprávnych ustanovení príslušných

právnych predpisov na predmetnú právnu vec. Za relevantné pochybenie v postupe

a rozhodovaní krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu považuje sťažovateľka predovšetkým

skutočnosť, že o zastavení uvedených exekučných konaní bolo rozhodnuté bez toho, aby

boli predtým účastníci exekučných konaní upozornení na neprijateľnú podmienku konania a

mali možnosť sa k nej vyjadriť, čím mala byť ukrátená o reálnu možnosť domáhať sa, aby

všeobecné súdy konajúce v jej právnych veciach zohľadnili jej nesúhlas s neprijateľnosťou

podmienky konania. Uvedeným postupom krajského súdu a najvyššieho súdu došlo podľa

sťažovateľky k porušeniu čl. 47 charty, teda k porušeniu práva na účinný prostriedok

nápravy, ako aj práva na spravodlivý proces vrátane porušenia zásady kontradiktórnosti

konania.

Najvyšší súd podľa tvrdenia sťažovateľky porušil aj jej základné právo na zákonného

sudcu podľa , pretože sa „neobrátil na Súdny dvor Európskej únie

s otázkou, ktorú paradoxne v čase jeho konania už Súdny dvor Európskej únie riešil ani

nevyčkal na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora...“. V tejto súvislosti sťažovateľka

poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej len „Súdny dvor“)

vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C 472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má

vyplývať, že čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny

súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol

vyvodiť dôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach

navrhne, aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti

vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex

offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať

ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú

vnútroštátne procesnoprávne predpisy.

Sťažovateľka zastáva tiež názor, že najvyšší súd „sa mal obrátiť na Súdny dvor

Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či

rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak

navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r)

neprijateľnou podmienkou, pretože pri prihliadnutí na relevantnú

judikatúru Spolkového súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu českej republiky by

nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair, že výklad a správna aplikácia čl. 3 ods. 1

smernice 93/13/ES musia byť úplne zjavné, čo vyžaduje zohľadniť okrem jazykových verzií

textu, používania terminológie a právnych pojmov komunitárneho práva, vzatie na zreteľ

odlišnosti interpretácie komunitárneho práva ak ubezpečenie sal, že výklad vnútroštátneho

súdu je rovnako zjavný ostatným súdom členských štátov. Najvyšší súd Slovenskej republiky

si túto povinnosť nesplnil.“. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na viacero rozhodnutí

Spolkového súdneho dvora Nemecka a Ústavného súdu Českej republiky.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal rozhodnutie,

ktorým vysloví porušenie jej základných práv podľa a ,

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 charty napadnutými

uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, ako aj

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a uznesenia najvyššieho súdu, veci vráti na ďalšie

konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Podľa môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v

súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 7243/2014 a a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť

uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, krajského súdu,

ako i najvyššieho súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojení

na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu v sťažnostiach označených práv napadnutými

uzneseniami krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. I.

ÚS 4/00, , , ).

Sťažovateľka namieta primárne porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa

Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu

(, , , ) súčasťou základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa .

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a

zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.).

Ústavný súd v konkrétnych okolnostiach predbežne prerokúvaných sťažností

považuje za potrebné zaujať postoj ku kľúčovej námietke sťažovateľky, v zmysle ktorej

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovým

rozhodnutiam, ktorými bola exekúcia zastavená, podľa sťažovateľky nemal právomoc

skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučných titulov, ktorými boli

rozhodcovské rozsudky rozhodcovského súdu, resp. notárske zápisnice obsahujúce právny

záväzok.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate

totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predchádzajúcich sťažností, o ktorých

ústavný súd už rozhodol tak, že napadnuté uznesenia odvolacích súdov, ktorými potvrdili

rozhodnutia okresných súdov o zastavení exekúcie vo veciach sťažovateľky, odmietol pri

predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila

v posudzovaných veciach len iné uznesenia a postupy krajského súdu, ktorými malo dôjsť

k porušeniu ňou v sťažnostiach označených práv. Z v zásade identickej argumentácie

sťažovateľky uvedenej v jej sťažnostiach možno vyvodiť, že odôvodnenie napadnutých

rozhodnutí krajského súdu obsahovalo z hľadiska skutkových zistení a právneho posúdenia

veci krajským súdom obdobné závery ako vo veciach, ktoré už boli ústavným súdom

preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody, na

základe ktorých rozhodol o zjavnej neopodstatnenosti celého radu predchádzajúcich

sťažností sťažovateľky. V týchto rozhodnutiach formuloval právny názor, podľa ktorého

okresný súd (súd prvého stupňa) je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť

exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie (napr. aj pre účely zistenia

existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť podľa

§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti ústavný súd na podporu svojej

argumentácie poukázal aj na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá je sťažovateľke

známa aj z napádaných rozhodnutí krajského súdu v obdobných právnych veciach (napr.

R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998 a R 72/1998 publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho

súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky).

Vychádzajúc z uvedeného, sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností

sťažovateľky v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi názormi, na ktorých sú založené jeho

rozhodnutia o odmietnutí predchádzajúcich sťažností sťažovateľky (napr. uzneseniach

sp. zn. z 22. augusta 2012, sp. zn. z 5. septembra 2012,

sp. zn. z 15. januára 2013, sp. zn. z 26. júna 2013

a sp. zn. z 28. augusta 2013) a z hľadiska hospodárnosti považuje za

dostatočné na nich poukázať, keďže sťažovateľke sú tieto závery dostatočne známe.

V nadväznosti na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosti sťažovateľky v častiach

smerujúcich proti napadnutým uzneseniam krajského súdu poukazom na svoje

predchádzajúce rozhodnutia odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnené.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka v sťažnostiach namieta tiež porušenie svojho základného práva podľa

, ako aj práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu; napadnutými uzneseniami

boli odmietnuté ako neprípustné dovolania sťažovateľky.

Vychádzajúc z námietok sťažovateľky, ústavný súd zdôrazňuje, že právo na súdnu

ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky

procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť

o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane

dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady

uvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

Po preskúmaní napadnutých uznesení najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že

v nich obsiahnuté právne názory dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolania sú

v napadnutých uzneseniach presvedčivo a ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnené.

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené

podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí v zásade do výlučnej

právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd by do záverov dovolacieho súdu o neprípustnosti dovolaní mohol prípadne

vstúpiť len vtedy, ak by zásadným spôsobom popierali príslušné ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku ustanovujúce podmienky dovolacieho konania.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi obsahom

napadnutých uznesení najvyššieho súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o ich porušení, a preto ich aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnené.

II.4 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu

Sťažovateľka tvrdí, že porušenie jej základného práva na zákonného sudcu podľa

napadnutými uzneseniami a postupom najvyššieho súdu spočíva v tom,

že rozhodol o jej dovolaniach bez toho, aby požiadal Súdny dvor o rozhodnutie

o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na odôvodnenie svojho uznesenia č. k. 16 zo 7. júna

2012, ktoré vydal po predbežnom prerokovaní jednej z predchádzajúcich sťažností

sťažovateľky. Ústavný súd v označenom rozhodnutí po podrobnom objasnení súvisiacej

problematiky sťažovateľke zdôraznil, že „nie každé nepredloženie prejudiciálnej otázky

Súdnemu dvoru, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Európskej únie, musí mať

automaticky za následok porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(m. m. )“, pričom svoj právny názor zároveň oprel aj o uznesenie

Spolkového ústavného súdu Nemecka, sp. zn. zo 6. 5. 2008 a rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ullens de Schooten a Rezabek proti Belgicku

z 20. 9. 2011 (sťažnosti č. 3989/07 a č. 38353/07).

Dôvody, pre ktoré všeobecné súdy nepovažujú za potrebné obracať sa na Súdny dvor

vo veci vykladania smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých zmluvných

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, preto ústavný súd považuje za akceptovateľné

(bližšie napr. ) a sťažovateľkou predloženú argumentáciu k tejto otázke

nepovažuje za spôsobilú na to, aby vyvrátila záver o ústavnej konformnosti postupu

najvyššieho súdu v napadnutých konaniach. Ústavný súd preto aj časti sťažností smerujúce

proti porušeniu základného práva podľa odmietol pri predbežnom

prerokovaní podľa ako zjavne neopodstatnené.

II.5 K namietanému porušeniu čl. 47 charty napadnutými uzneseniami

najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Po preskúmaní sťažností ústavný súd konštatuje, že ani argumentácia sťažovateľky

o porušení jej základného práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces

podľa čl. 47 charty a z neho vyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania, ku ktorému

malo dôjsť tým, že vo veciach sťažovateľky konajúce súdy pred rozhodnutím o posúdení

zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedali účastníkom konania

príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom (sťažovateľka v tejto súvislosti poukazuje na

rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Cipani a spol. C 472/11

z 21. 2. 2013), nie je spôsobilá na to, aby ústavný súd kvalifikoval napadnuté uznesenia

najvyššieho súdu ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

V súvislosti s touto časťou sťažnostnej argumentácie ústavný súd predovšetkým

pripomína, že sťažovateľka mala možnosť sa oboznámiť s dôvodmi zastavenia exekučného

konania z už uvádzaných dôvodov z uznesení súdov prvého stupňa, proti ktorým aj podala

odvolania, v ktorých sa k dôvodom exekučných konaní vyjadrila. Obdobne aj povinní

z exekúcie, ktorí majú v zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali

po doručení uznesení prvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie

proti uzneseniam okresného súdu) v tom smere, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch

vylúčené uplatnenie nekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi

sa krajský súd v napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré

vzhliadol uznesenia okresných súdov ako vecne správne.

Ústavný súd zdôrazňuje, že pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu

a napadnutých uznesení všeobecných súdov postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti

dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch).

Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byť uvedená zásada

dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu v zásade

prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné

procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel

k záveru, že postupom najvyššieho súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp

kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom základného práva zaručeného aj

v čl. 47 charty, dodržaný, čím k jeho porušeniu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti

sťažovateľky ako zjavne neopodstatnené aj v častiach, ktorými namietala porušenie svojho

základného práva podľa čl. 47 charty. Keďže sťažnosti sťažovateľky boli ako celok

odmietnuté, ústavný súd už o jej ďalších návrhoch v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015