Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 4/2016
PDF · 395.08 KB
No categories available
III. ÚS 4/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Malichom, advokátska kancelária, Dunajská 25,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 32/2014 z 31. júla 2014,
ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra
2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 313/2013-756
z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.
28 Cb 2/2009-376 z 21. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra
2015 doručená sťažnosť, v ktorej (ďalej aj „sťažovateľ“) namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd
(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 32/2014 z 31. júla 2014 (ďalej aj
,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok krajského súdu“) v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 313/2013-756
z 15. januára 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 28 Cb 2/2009-376
z 21. októbra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“).
Podrobne popisujúc skutkový stav veci sťažovateľ namieta, že uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Obdo 32/2014 z 31. júla 2014, krajského súdu č. k. 2 Cob l65/2013-732
z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 3l3/2013-756
z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. 28 Cb 2/2009-376
z 21. októbra 2010 „odporujú čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny, ako aj čl. 6
ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:
a) sa nimi potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe
navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne
neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ
opakovane namietal voči viacerým nedostatkom oboch súdnych rozhodnutí (bod
IV. sťažnosti),
b) sa rozhodlo v rozpore so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky podľa ust. § 238 ods. 2 OSP, ktorým stanovil ďalší postup
odvolaciemu súdu, čo ale tento súd nezohľadnil v rozhodnutia o Odvolaní (bod IV.
sťažnosti),
c) sa sťažovateľovi odoprelo právo na dovolanie, keď Najvyšší súd odmietol
Dovolanie so záverom, že nebol splnený dôvod podľa ust. § 237 písm. f) OSP, pričom tento
záver nebol Najvyšším súdom riadne odôvodnený a podložený, nakoľko Najvyšší súd sa
nevyjadril riadne k dôvodom sťažovateľa pre podanie Dovolania (bod V. sťažnosti);
d) sa nejasne a nezrozumiteľne určila právomoc slovenských všeobecných súdov
rozhodnúť v predmetnej právnej veci (bod VI. sťažnosti).
e) napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne, nakoľko sú nejasné
a zmätočné a súdy v nich neskúmali a nedávali ústavne konformné odpovede na právne
a skutkovo relevantné námietky sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, v Odvolaní
i v Dovolaní, pričom v odôvodnení napadnutých rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak
neurobili, čo tiež znamená, že súdy jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia
(bod VII. sťažnosti).“.
Sťažovateľ v sťažnosti bližšie konkretizoval dôvody a je toho názoru, že napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu v spojení s uznesením krajského
súdu a v spojení s rozsudkom okresného súdu došlo k zásahu do jeho práv garantovaných
ústavou, listinou a dohovorom, a preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol
týmto nálezom:
„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ...,
garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 31.07.2014, sp. zn. 4 Obdo/32/2014, a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 03.12.2013, sp. zn. 2 Cob/165/2013-732, v spojení s uznesením Krajského súdu
v Bratislave zo dňa 15.01.2014, sp. zn. 2 Cob/313/2013-756, a v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.10.2010, sp. zn. 28 Cb/2/2009-376, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2014, sp. zn.
4 Obdo/32/2014, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.12.2013, sp. zn.
2 Cob/165/2013-732, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.01.2014, sp. zn.
2 Cob/313/2013-756, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.10.2010, sp. zn.
28 Cb/2/2009-376, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločne a nerozdielne nahradiť
ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.202,25 EUR, a to do 3
dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej navrhuje, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky
dočasným opatrením: odložil vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 31.07.2014, sp. zn. 4 Obdo/32/2014, a rozsudku Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 03.12.2013, sp. zn. 2 Cob/165/2013-732, a v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.10.2010, sp. zn. 28 Cb/2/2009-376.“.
Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí sťažovateľ odôvodňuje
takto: „Keďže na základe vyššie uvedených dôvodov uplatnených sťažovateľom v ústavnej
sťažnosti je možnosť, že napadnuté Uznesenie, Rozsudok, Rozhodnutie o právomoci, ako aj
Rozsudok Okresného súdu budú zrušené, a že bezodkladným výkonom Uznesenia
a Rozsudku v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by mohlo súčasne prísť
k neodstrániteľnému zásahu do práv sťažovateľa, navrhujeme, aby Ústavný súd SR
rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutých právoplatných
rozhodnutí. Tento návrh odôvodňujeme tým, že výkon právoplatného Rozsudku a
Rozhodnutia o právomoci v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by znamenal pre
sťažovateľa ujmu spočívajúcu v úkonoch navrhovateľa smerujúcich k vymoženiu
pohľadávky navrhovateľa aj v takom prípade, ak by Uznesenie, ako aj Rozsudok a
Rozhodnutie o právomocí v spojení s Rozsudkom Okresného súdu boli Ústavným súdom SR
zrušené a následne by bolo právoplatne rozhodnuté o vrátení veci na ďalšie konanie na
Krajskom súde v Bratislave alebo na Okresnom súde Bratislava III. Snahu navrhovateľa
začať voči sťažovateľovi bezodkladne proces výkonu právoplatného Rozsudku v spojení s
Rozsudkom Okresného súdu dokladá aj predchádzajúce exekučného konanie vedené u
súdneho exekútora JUDr. Soňa Stodolová pod sp. zn. EX 3333/2012, ktoré bolo začaté na
základe Pôvodného rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu, a
ktoré bolo zastavené v dôsledku Uznesenia NS SR.
Ujma, ktorá by mohla núteným výkonom právoplatného Uznesenia a Rozsudku
v spojení s Rozsudkom Okresného súdu zo strany navrhovateľa, resp. povereného súdneho
exekútora sťažovateľovi vzniknúť, je väčšia ako ujma, ktorá by mohla vzniknúť tretím
osobám v prípade odkladu vykonateľnosti Uznesenia a Rozsudku v spojení s Rozsudkom
Okresného súdu, pričom takýto odklad vykonateľnosti nie je v rozpore s dôležitým verejným
záujmom.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti
návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane
okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno
považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný
súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením princípu právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 32/2014 z 31. júla
2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení
s uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014 a v spojení
s rozsudkom okresného súdu č. k. 28 Cb 2/2009-376 z 21. októbra 2010, ktorým bolo
vyhovené žalobe obchodnej spoločnosti proti sťažovateľovi ako žalovanému
a sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie pohľadávky v sume 34 148,44 € s úrokom
z omeškania 14 % ročne od 1. apríla 2005 do zaplatenia, a zároveň na plnú náhradu trov
konania.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienené
splnením príslušných zákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Text ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu obsiahnutý v
listine je identický s textom ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu
obsiahnutom v druhej hlave ústavy. Preto výklad a aplikácia čl. 36 ods. 1 listiny je identická
ako výklad a aplikácia čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok
6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred
súdom).
Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy
ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je
implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy
(II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi
základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná
odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo
na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,
dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.
V čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo na
súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví
zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny
poriadok (ďalej aj „OSP“), (PL. ÚS 38/99). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto
ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie
príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo
účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právo
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje
každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho
konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal
by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj
povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00). Právo na súdnu ochranu
v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo
na spravodlivý proces je vykladané od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie
z 21. 2. 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho
nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.
Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu
(PL. ÚS 22/06) poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.
Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny
zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti
v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má
svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť
„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný
názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho
rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného
súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola
odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej
osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01, III. ÚS 53/09-36). Základné právo na súdnu
ochranu a spravodlivý proces podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd
nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou procesných záruk
spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa § 157 ods. 2 OSP súd v odôvodnení rozsudku
uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril
odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne
posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne
akceptovateľné.
V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,
na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého
rozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska
predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku
komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania
Ústavný súd pripomína, že ústava rozdeľuje ochranu základných práv a slobôd medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj
za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavný
súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,
že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by
vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/01) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Uvedené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v prejednanej veci.
Zásadná námietka sťažovateľa sa odvíja od tvrdenia, že „... Krajský súd v Bratislave
vydal rozhodnutie vo veci samej, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava
III, pričom toto svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, čim porušil právo sťažovateľa
na súdnu ochranu.“.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku
nezaoberal námietkami sťažovateľa, čo ale mal, keďže „... tieto námietky sa týkali podstaty
sporu a mali byť vyhodnotené v rámci konečného rozhodnutia vo veci samej“, pričom
v prípade, ak tak neurobil, „... mal svoj postup riadne a jednoznačne v odôvodnení
vydaného rozsudku zdôvodniť“. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv na súdnu ochranu
v tom, že „... Krajský súd v Bratislave sa v Rozsudku Krajského súdu riadne nevysporiadal
s dôvodmi, pre ktoré sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu (ktorý svoje
rozhodnutie taktiež riadne neodôvodnil), a tým odňal sťažovateľovi právo na dostatočné
a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia súdu.“.
Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Bratislave taktiež stále náležite nezdôvodnil, prečo
nevykonal dôkaz navrhovaný sťažovateľom v písomnom vyjadrení zo dňa 27.09.2010,
v rámci ktorého by zaviazal navrhovateľa predložiť súdu účtovné doklady, na základe
ktorých bola vypracovaná jeho účtovná závierka za rok 2004.“.
Sťažovateľ v sťažnosti rovnako uviedol, že „... predložil Krajskému súdu
v Bratislave taktiež viaceré rozhodnutia nižších súdov, konkrétne rozsudok Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 1 Cob/30/2007, a Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3 Cob/149/2007,
ktorými dokladal správnosť vlastného právneho posúdenia prípadu. V zmysle záverov
Uznesenia NS SR, a teda záväzného právneho názoru, je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave
neodôvodnil, prečo pri sťažovateľovi nie sú naplnené liberačné dôvody v zmysle ust. § 135a
ods. 3 Obchodného zákonníka, pričom túto otázku mal Krajský súd v Bratislave na základe
Odvolania i neskoršieho Uznesenia NS SR podrobne preskúmať. Krajský súd v Bratislave
sa tiež v odôvodnení napádaného rozhodnutia nikdy nevyjadril, či sú dané súdne
rozhodnutia predložené sťažovateľom právne relevantné, resp. či ich právne závery odmieta
z dôvodu odlišného skutkového stavu.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Už Okresný súd Bratislava III ako
prvostupňový súd sa pritom dopustil v konaní viacerých pochybení, na ktoré upozornil
sťažovateľ v Odvolaní. Sťažovateľ vo svojom Odvolaní proti Rozsudku Okresného súdu
vytýkal prvostupňovému súdu, že sa v predmetnom rozsudku nevysporiadal okrem
predložených listinných dôkazov, ani s najzásadnejšími právnymi otázkami v konaní, a síce,
či boli splnené zákonne predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu konateľa podľa ust.
§ 135a ods. 1 až 2 Obchodného zákonníka v prípade sťažovateľa.“
Podľa sťažovateľa „Je... zrejmé, že druhostupňový súd ani prvostupňový súd riadne
neodôvodnili v rámci svojich rozhodnutí, prečo pri sťažovateľovi odmietli uplatnenie
liberačných dôvodov v zmysle ust. § 135a ods. 3 Obchodného zákonníka.“.
Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Bratislave komplexne neskúmal splnenie
podmienok vzniku zodpovedností za škodu podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného
zákonníka, namietanú sťažovateľom, pričom sa uspokojil s prevzatím tvrdení navrhovateľa,
resp. jeho právneho zástupcu týkajúcich sa právneho posúdenia danej veci, a to napriek
tomu, že sťažovateľ uvedené viackrát v konaní pred prvostupňovým súdom namietal.“.
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že „... na vyhlásení Rozsudku Krajského súdu
dňa 03.12.2013 odznel de facto iba Výrok 1 a Výrok 2, ale nie Výrok 3. V písomnom
vyhotovení Rozsudku Krajského súdu však už Výrok 3 figuruje, pričom v danom prípade,
hoci sa predmet konania Výroku 3 týkal rozhodnutia o náhrade trov konania, mal byť daný
výrok vyhlásený spolu s ostatnými výrokmi rozsudku na verejnom pojednávaní. Jednalo
sa totiž o rozhodnutie prijaté vo forme rozsudku, pričom podľa ust § 156 ods. 1 OSP
rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne. Postupom Krajského súdu v Bratislave sa teda porušila
základná zásada civilného procesu; zásada verejného vyhlásenia rozsudku.“.
Podľa sťažovateľa „... tak Okresný súd Bratislava III, ako aj Krajský súd v
Bratislave sa zaoberali a v odôvodnení svojich rozhodnutí argumentovali iba dôkazmi,
ktoré boli predložené zo strany navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu (najmä výpismi
z bankového účtu spoločnosti ), t. j. dôkazmi dokladajúcimi nárok
navrhovateľa na náhradu škody, ale vôbec sa nevenovali posúdeniu dôkazov, ktoré
sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca predložil na svoju obranu voči podanej žalobe“.
Sťažovateľ rovnako namietal zásah do označených ustanovení ústavy, listiny
a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, keď ani najvyšší súd sa podľa názoru
sťažovateľa „... nevysporiadal riadne s námietkami sťažovateľa v Dovolaní, keďže toto
odmietol iba s poukazom na údajne dostatočné odôvodnenie Rozsudku Krajského súdu“,
a že najvyšší súd sa iba „formálne vyjadril k odôvodneniu Rozsudku ako celku, pričom
vôbec neposudzoval jednotlivé námietky sťažovateľa, ktoré tento podával počas celého
priebehu konania“. Sťažovateľ v sťažnosti odmieta tvrdenia najvyššieho súdu uvedené
v napadnutom uznesení, podľa ktorých „... neznamená porušenie ust. § 237 písm. f) OSP
také neúplné zistenie skutkového stavu, ktoré možno označiť za vedúce k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia“.
Sťažovateľ „... namietal v Dovolaní... skutočnosti, v zmysle ktorých v rámci konania,
ktoré predchádzalo vydaniu Rozsudku Krajského súdu, Krajský súd v Bratislave porušil
procesné práva sťažovateľa ako účastníka konania, keď ignoroval námietku sťažovateľa...
čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. § 237 písm. f) OSP“. Podľa sťažovateľa najvyšší súd
„zmaril obranu sťažovateľa v dovolacom konaní“.
Sťažovateľ v sťažnosti rovnako uvádza, že „... podľa nášho názoru [bola] daná
právomoc nemeckých súdov, nie slovenských súdov na prejednanie danej veci“.
Podľa sťažovateľa sa „Krajský súd v Bratislave... v rámci odôvodnenia Rozhodnutia
o právomoci sám nezaoberal právomocou konať prvostupňového súdu a neprijal v tomto
smere žiadne vlastné závery, iba odkázal... na... zrušené Uznesenie o právomoci“, čo má
podľa sťažovateľa jednoznačne vyplývať z formulácie odôvodnenia rozsudku krajského
súdu, kde, ako uvádza sťažovateľ, „... odvolací súd napravil pochybenie súdu prvého
stupňa a zaslal účastníkom uznesenie, v ktorom súd prvého stupňa podrobne zdôvodnil,
prečo má zato, že je daná právomoc na konanie Okresného súdu Bratislava III“. Sťažovateľ
voči krajskému súdu namieta, že „... v uvedenej argumentácii nepridal žiaden vlastný
názor“. Podľa sťažovateľa „Keďže pred podaním tejto ústavnej sťažnosti Krajský súd v
Bratislave rozhodol tak, že Uznesenie o právomoci vydané Okresným súdom Bratislava III
zrušil v celom rozsahu, stratilo relevanciu aj odôvodnenie samotného Rozsudku Krajského
súdu, ktoré výslovne odkazovalo na toto rozhodnutie vo veci právomocí slovenských
súdov.“. Sťažovateľ preto rozsudok krajského súdu považuje za zmätočný a
nepreskúmateľný, keďže odkazuje na neexistujúce rozhodnutie iného súdu nižšieho stupňa.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ zastáva názor, že uvedené všeobecné
súdy porušili jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.
Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených v uznesení
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 32/2014 z 31. júla 2014, rozsudku krajského súdu č. k.
2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.
2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k.
28 Cb 2/2009-376 z 21. októbra 2010 dospel k záveru, že tieto sú ústavne konformné.
Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahu
stotožnil so závermi rozsudku okresného súdu a tiež s jeho odôvodnením. V napadnutom
rozsudku krajský súd uviedol: „Odvolací súd má zato, že súd prvého stupňa vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie a rozhodnutie riadne zdôvodnil. Odvolací súd vady vytknuté
Najvyšším súdom Slovenskej republiky odstránil, a opätovne sa stotožnil s vyhodnotením
dôkazov tak, ako v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvého stupňa, a stotožnil
sa aj s právnym posúdením veci zhodne ako súd prvého stupňa uviedol v odôvodnení.
Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny podľa
§219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.“
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že „Najvyšší súd Slovenskej
republiky odvolaciemu súdu vytkol, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
nezodpovedá zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia. Vytkol, že tak súd prvého stupňa,
ako ani odvolací súd sa nevysporiadali s námietkou týkajúcou sa právomoci nemeckých
súdov konať vo veci. Poukázal na ust. § 103 O. s. p. Vytkol tiež, že súd prvého stupňa vydal
uznesenie dňa 31.12.2007 tak, že právomoc konať vo veci má Okresný súd Bratislava III,
avšak uznesenie nebolo účastníkom expedované a bolo nariadené pojednávanie.
Konštatoval, že súd prvého stupňa nevykonal všetky odporcom navrhované dôkazy (účtovné
doklady vypracované nemeckou firmou ). S otázkou nevykonania dôkazov
sa nevysporiadal ani odvolací súd, iba vykonanie dôkazov označil za irelevantné. Tiež sa
nevysporiadal s právnymi názormi vyslovenými v rozsudku Krajského súdu v Prešove
1 Cob/30/2007 a Krajského súdu v Bratislave 3 Cob/149/2007 a uznesením NS SR
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že „odvolací súd
opätovne preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 212 ods. 1 O. s. p. s verejným
vyhlásením rozsudku podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Oboznámil sa s dokladmi na vec sa
vzťahujúcimi, s dôkazmi vykonanými pred súdom prvého stupňa, s dôvodmi uvedenými
v odvolaní odporcu, ako aj s vyjadrením navrhovateľa k odvolaniu a vo vzťahu viazanosti
právneho názoru dovolacieho súdu a po takto preskúmanom spisovom materiáli dospel
opätovne pomerom hlasov 3:0 k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť.
Pokiaľ sa týka prvej námietky odporcu, že súdy sa nevysporiadali s otázkou
právomocí konať pred slovenským súdom, v tejto súvislosti odvolací súd napravil
pochybenie súdu prvého stupňa a účastníkom zaslal uznesenie súdu prvého stupňa
28 Cb/93/2005-146 zo dňa 31.12.2007, v ktorom súd prvého stupňa podrobne zdôvodnil,
prečo má zato, že je daná právomoc na konanie Okresného súdu Bratislava III.
V odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že vzťah navrhovateľa a odporcu
v prejednávanej veci je vzťahom medzí navrhovateľom ako spoločnosťou a odporcom ako
konateľom spoločnosti a nie spoločníkom, ako vyplývalo zo stanov navrhovateľa
§ 15, podľa ktorého mohla byť dohoda o voľbe právomocí súdov pri sporoch medzi
navrhovateľom ako spoločnosťou a jej spoločníkmi. Odporca bol u navrhovateľa konateľom
nie spoločníkom, teda je daná právomoc na konanie Okresnému súdu Bratislava III.
Pokiaľ sa týka ďalšej námietky nevykonania všetkých dôkazov navrhnutých
odporcom, k uvedenému zaujíma odvolací súd nasledovné stanovisko:
Z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané a nebolo to vyvrátené ani
odporcom, že v období od 4.4.2003 do 20.10 2003 odporca ako konateľ navrhovateľa
vybral z účtu navrhovateľa finančné prostriedky v celkovej výške po prepočte na eura
v sume 34.148,44 Eur, ktoré finančné prostriedky použil na chod a prevádzku spoločnosti
, ktorá bola personálne a majetkovo prepojená s
navrhovateľom. Odporca na takúto dispozíciu s finančnými prostriedkami nemal súhlas
druhého spoločníka . Fakturačný systém neodôvodňoval výber
finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa a ich použitie do spoločnosti
V spoločnosti navrhovateľa odporca vykonával funkciu konateľa,
finančné prostriedky bol oprávnený použiť len v prospech navrhovateľa. Uvedené výbery
navrhovateľovi riadne nezdokladoval a nezaúčtoval. Súd prvého stupňa správne
skonštatoval, že navrhovateľ a spoločnosť , boli dve samostatné
spoločnosti s vlastným účtovníctvom. Odporca sa snažil dôkazné bremeno svojho tvrdenia
preniesť na navrhovateľa tým, že žiadal aby súd zaviazal navrhovateľa na predloženie
účtovných dokladov vypracovaných nemeckou účtovníckou spoločnosťou
, na základe ktorých bola vypracovaná účtovná závierka za rok 2004, v ktorej by
boli zistené nezrovnalosti.
Odvolací súd je toho názoru, že vykonaním uvedeného dôkazu nie je možné zaťažiť
navrhovateľa, pretože bremeno tvrdenia obrany odporcu spočíva výlučne na odporcovi. Súd
prvého stupňa správne v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na znenie ust. § 135a
ObZ, na povinnosti konateľa spoločnosti vyplývajúce z jeho postavenia konateľa, ako aj
na riziko nahradenia škody, pokiaľ sa preukáže, že svoje povinností konateľ porušil. Taktiež
súd prvého stupňa v danej súvislosti správne aplikoval ust. § 261 ods. 3 a 373 ObZ.
Odporca ako konateľ spoločnosti navrhovateľa bol povinný postupovať v súlade
so zákonom o účtovníctve a daňovými predpismi. Je nesporné, že odporca neuniesol
dôkazné bremena tvrdenia svojej obrany, keď nevedel finančné prostriedky
v inkriminovanom období navrhovateľovi vyúčtovať a tieto ani navrhovateľovi nevrátil.
Preto skúmanie dokladov , nie je podstatné pre posúdenie
zodpovednosti odporcu voči navrhovateľovi vyplývajúce z jeho postavenia konateľa
spoločnosti. Navrhovateľ predložil súdu účtovnú závierku za roky 2003 a 2004, ktoré boli
pre posúdenie nároku navrhovateľa relevantné. K namietaným nezrovnalostiam
v účtovníctve sa dostatočným spôsobom vyjadril konateľ navrhovateľa a jeho právny
zástupca a vyplýva to aj z listu účtovnej spoločnosti zo dňa 31.1.2005.“.
Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší
súd v napadnutom uznesení, ktorým dovolanie odmietol, uviedol: „Vo veci právneho
posúdenia [sťažovateľ] namieta nesprávny postup súdu, ktorý sa náležité nezaoberal
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu žalovaného voči žalobcovi podľa ust. § 135a
ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a v nadväznosti na ust. § 373 a nasl. v spojení s ust. 757
Obchodného zákonníka. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhuje napadnutý
rozsudok zmeniť a žalobu v napadnutej časti zamietnuť, prípadne rozsudok odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu opätovne vrátiť na ďalšie konanie...
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... najskôr skúmal, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,
preto je potrebné ho podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. odmietnuť.
Z príslušných ustanovení O. s. p. je zrejmé, že dovolaním ako jedným z
mimoriadnych opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale
možno ním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa
Podľa § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému
v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,
ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.) alebo
rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo rozsudok
odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených
rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava
III ako súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, avšak vo výrokovej časti svojho
rozhodnutia prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku
prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť
zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p., vzhľadom na ktorú skutočnosť je
nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle ust. § 238 ods. 1 až 3 O. s. p. prípustné nie je.
Dovolateľ v prvom rade namieta procesné pochybenie odvolacieho súdu, keď vo veci
nenariadil pojednávanie a tak mu odňal možnosť vyjadriť sa meritórne k prejednávanej veci
ako aj pochybenie súdu pri vyhlásení rozsudku a jeho vyhotovení ohľadne výrokovej časti
týkajúcej sa náhrady trov konania, ktorý je v rozpore s ust. § 156 ods. 4 O. s. p. V danom
prípade odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vykonaným dokazovaním súdom prvého
stupňa, ako aj zo zisteným skutkovým a právnym stavom veci, a preto nebolo potrebné
nariaďovať pojednávanie podľa § 214 ods. 1 O. s .p. a vykonať dokazovanie podľa § 213
ods. 3 O. s. p. Odvolací súd pri rozhodovaní postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p.
Rozsudok bol vyhlásený verejne v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p., t. j. bolo oznámené
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najneskôr 5 dní
pred jeho vyhlásením (č. 1. 717). Taktiež znenie výroku rozsudku uvedené v zápisnici
z pojednávania (č. 1. 725) je v zásade totožné so znením výroku v písomnom vyhotovení
rozhodnutia § 156 ods. 4 O. s. p. Nie je porušením tejto zásady, ak súd vo výroku
rozhodnutia, ktoré verejne vyhlási, ak ohľadne trov konania, odkáže na písomné
vyhotovenie rozhodnutia a stačí ak len uvedie, ktorý z účastníkov má právo na ich náhradu,
čo je v súlade s ust. § 151 O. s. p. V spornom prípade odvolací súd tretím výrokom
rozhodoval o náhrade trov konania prvostupňového konania, ktorý o ich náhrade rozhodol
osobitným unesením č, k. 28Cb/2/2009-635 zo dňa 09.01.2013 ( § 151 ods. 1 O. s. p.), voči
ktorému žalovaný podal odvolanie. Ak súd rozhoduje uznesením o trovách konania, netreba
nariaďovať pojednávanie (§ 167 O. s. p.) a súd je viazaný uznesením, len čo bolo doručené
účastníkom. Z dôvodu hospodárnosti je postup odvolacieho súdu v súlade so zákonom,
že rozhodnutie vo forme uznesenia zahrnul spolu do písomného vyhotovenia rozsudku vo
veci samej. Týmto postupom odvolacieho súdu nebola žalovanému odňatá možnosť konať
pred súdom v zmysle § 237 pís. f) O. s. p. (v znení účinnom do 31. 12 2014). Pritom voči
rozhodnutiu o trovách konania odvolacím súdom nie je prípustný opravný prostriedok
(§ 239 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom do 31.12. 2014).“
Najvyšší súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že „... Ak súd o žalobe rozhodol
meritórne, zahŕňa toto konanie tiež záver, že je daná právomoc súdu a nevydáva o tom
samostatné uznesenie. Správne odvolací súd v uznesení č. k. 1 Cob/ 313/2013-756 zo dňa
15.01.2014 v odôvodnení uviedol, že unesenie okresného súdu o tom, že vo veci je
oprávnený konať nemal vydávať a preto ho ako nadbytočné v zmysle § 221 ods. 1 písm. i/
O. s. p. zrušil, keďže dôvody na jeho vydanie neexistovali. Proti tomuto uzneseniu v zmysle
ust. § 202 ods. 3 pís. a/ O s. p. nie je prípustné odvolanie. Dodatočné zrušenie uznesenia
Okresného súdu Bratislava III ( na základe podaného opravného prostriedku žalovaným) po
vyhlásení rozsudku v merite veci odvolacím súdom (03. 12. 2013) a jeho právoplatností
(07.01. 2014) nezakladá vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.).“.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení rovnako uviedol, že «Vo vzťahu k námietke
žalovaného, že neboli vykonané všetky navrhované podľa dovolateľa relevantné dôkazy
jednoznačne dovolací súd uviedol, že „samotné nevykonanie navrhovaných dôkazov
nemožno kvalifikovať ako odňatie práva konať pred súdom“ ako to nesprávne interpretuje
dovolateľ. Preto nie je tu daný dovolací dôvod podľa § 238 ods. 2 O. s. p...
Rovnako aj nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým
by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Platí to aj o takom dôkaze, ktorý
účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za vysoko významný. Rozhodovanie
o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne na posúdenie súdu a nie
účastníkovi konania (§ 120 ods. 1 O. s. p.). Aj v prípade, že by súd nevykonal taký dôkaz,
ktorý by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skutkových zisteniach, mohol, by
mať tento jeho postup za následok neúplné zistenie skutkového stavu (vedúce k vydaniu
nesprávneho rozhodnutia), nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237
ods. 1 písm. f/ O. s. p.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., konanie je postihnuté
inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd naň síce
prihliada z úradnej povinnosti, avšak samotná existencia tzv. inej vady konania na
založenie prípustnosti dovolania nepostačuje. Spôsobilým dovolacím dôvodom je len vtedy,
ak sú splnené podmienky prípustnosti dovolania vymedzené v ustanovení § 238 O. s. p.
Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). V prejednávanej veci by
uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania
vyplývala z ust. § 238 O. s. p., v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie
žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné a vada
uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného
ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie
žalovaného podľa § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
ako neprípustné odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací
súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.».
Ústavný súd po preskúmaní námietok uvedených v sťažnosti dospel k záveru,
že najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré
sťažovateľ v konaní pred príslušnými všeobecnými súdmi nastolil. Tak najvyšší súd
v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, ako aj krajský súd spolu
s okresným súdom v konaní vo veci sťažovateľa neponechali bez povšimnutia jeho
argumenty, ktoré majú pre vec podstatný význam, a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
rozsudok krajského súdu v spojení s uznesením krajského súdu a v spojení s uznesením
okresného súdu spĺňajú všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.
Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom
povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy
majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok Európskeho
súdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).
Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť
podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť
návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce
v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi
a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr.: rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91).
Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama
osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa
neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka
konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82
z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade
môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).
Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody a zároveň by mali za následok
porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené
v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu
a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej
právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú
zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto
dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti
(III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom sa
dostatočne vyrovnali s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa náležitého zistenia
skutkového stavu a právneho posúdenia veci. Podľa ústavného súdu nemožno dospieť
k názoru, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojení
s uznesením krajského súdu a v spojení s rozsudkom okresného súdu bolo potrebné
považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne vo vzťahu k predostretým námietkam
sťažovateľa. Bolo nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a krajského súdu v spojení
s okresným súdom vykladať a aplikovať príslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa
to vo veci sťažovateľa stalo. Skutkové a právne posúdenie sťažovateľovej veci zo strany
najvyššieho súdu a krajského súdu v spojení s okresným súdom sú ústavne akceptovateľné
a nemajú znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.
Ústavný súd považuje na tomto mieste za potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný
súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom
ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi
zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia
ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. IV. ÚS 303/04, IV. ÚS 64/2010).
Z tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku
ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel
zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského
súdu v spojení s uznesením krajského súdu a v spojení s rozsudkom okresného súdu spĺňajú
požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny
názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom
(procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť
ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Skutočnosť, že najvyšší súd a krajský súd v spojení s okresným súdom
v napadnutých rozhodnutiach zaujali právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ich názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05-106). Podľa názoru ústavného súdu
sa najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 4 Obdo/32/2014 z 31. júla 2014 a krajský súd
svojím rozsudkom č. k. 2 Cob/165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením
krajského súdu č. k. 2 Cob/313/2013-756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom
okresného súdu č. k. 28 Cb/2/2009-376 z 21. októbra 2010 takéhoto výkladu či aplikácie
zákonného predpisu nedopustili.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby najvyšší
súd svojím uznesením sp. zn. 4 Obdo 32/2014 z 31. júla 2014 a krajský súd svojím
rozsudkom č. k. 2 Cob 165/2013-732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského
súdu č. k. 2 Cob 313/2013-756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom okresného súdu
č. k. 28 Cb 2/2009-376 z 21. októbra 2010 porušili sťažovateľovo právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jeho právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 dohovoru (a tým nemôže byť daná ani možnosť porušenia princípu právneho
štátu plynúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy), reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa v celej časti odmietol
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie princípu právneho štátu podľa
čl. 1 ods. 1 ústavy, treba pripomenúť, že ustanovenia tohto článku ústavy sú súčasťou
základných princípov ústavy a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo
aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach (I. ÚS 176/07) o porušení
základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave ústavy (m. m. II. ÚS 821/00,
I. ÚS 485/2010). Ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto časť sťažnosti
sťažovateľa.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.
Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľa vybavená v celom rozsahu vrátane jeho návrhu
na vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade
sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. januára 2016