Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 4/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. januára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Malichom, advokátska kancelária, Dunajská 25,

Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 31. júla 2014,

ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -732 z 3. decembra

2013 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. -756

z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k.

-376 z 21. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra

2015 doručená sťažnosť, v ktorej (ďalej aj „sťažovateľ“) namieta

porušenie svojho základného práva podľa v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 31. júla 2014 (ďalej aj

,,napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -732 z 3. decembra 2013 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“) v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -756

z 15. januára 2014 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) a v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. -376

z 21. októbra 2010 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“).

Podrobne popisujúc skutkový stav veci sťažovateľ namieta, že uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 31. júla 2014, krajského súdu č. k. -732

z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. -756

z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k. -376

z 21. októbra 2010 „odporujú SR, Listiny, ako aj

ods. 1 Dohovoru z dôvodu, že:

a) sa nimi potvrdilo rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým sa vyhovelo žalobe

navrhovateľa v celom rozsahu, za situácie, kedy odvolací súd jasne a zrozumiteľne

neodôvodnil, z akého dôvodu potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, hoci sťažovateľ

opakovane namietal voči viacerým nedostatkom oboch súdnych rozhodnutí (bod

IV. sťažnosti),

b) sa rozhodlo v rozpore so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky podľa ust. , ktorým stanovil ďalší postup

odvolaciemu súdu, čo ale tento súd nezohľadnil v rozhodnutia o Odvolaní (bod IV.

sťažnosti),

c) sa sťažovateľovi odoprelo právo na dovolanie, keď Najvyšší súd odmietol

Dovolanie so záverom, že nebol splnený dôvod podľa ust. , pričom tento

záver nebol Najvyšším súdom riadne odôvodnený a podložený, nakoľko Najvyšší súd sa

nevyjadril riadne k dôvodom sťažovateľa pre podanie Dovolania (bod V. sťažnosti);

d) sa nejasne a nezrozumiteľne určila právomoc slovenských všeobecných súdov

rozhodnúť v predmetnej právnej veci (bod VI. sťažnosti).

e) napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov sú arbitrárne, nakoľko sú nejasné

a zmätočné a súdy v nich neskúmali a nedávali ústavne konformné odpovede na právne

a skutkovo relevantné námietky sťažovateľa vznesené v súdnom konaní, v Odvolaní

i v Dovolaní, pričom v odôvodnení napadnutých rozhodnutiach ani neuviedli, prečo tak

neurobili, čo tiež znamená, že súdy jasne a zrozumiteľne neodôvodnili svoje rozhodnutia

(bod VII. sťažnosti).“.

Sťažovateľ v sťažnosti bližšie konkretizoval dôvody a je toho názoru, že napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a rozsudkom krajského súdu v spojení s uznesením krajského

súdu a v spojení s rozsudkom okresného súdu došlo k zásahu do jeho práv garantovaných

, listinou a dohovorom, a preto navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol

týmto nálezom:

„Základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces ...,

garantované , Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení

s , uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 31.07.2014, sp. zn. , a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 03.12.2013, sp. zn. -732, v spojení s uznesením Krajského súdu

v Bratislave zo dňa 15.01.2014, sp. zn. -756, a v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.10.2010, sp. zn. -376, porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.07.2014, sp. zn.

, Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 03.12.2013, sp. zn.

-732, uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 15.01.2014, sp. zn.

-756, a rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.10.2010, sp. zn.

-376, sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava III na ďalšie

konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný spoločne a nerozdielne nahradiť

ako sťažovateľovi trovy konania vo výške 1.202,25 EUR, a to do 3

dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej navrhuje, „... aby Ústavný súd Slovenskej republiky

dočasným opatrením: odložil vykonateľnosť uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 31.07.2014, sp. zn. , a rozsudku Krajského súdu v

Bratislave zo dňa 03.12.2013, sp. zn. -732, a v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21.10.2010, sp. zn. -376.“.

Návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí sťažovateľ odôvodňuje

takto: „Keďže na základe vyššie uvedených dôvodov uplatnených sťažovateľom v ústavnej

sťažnosti je možnosť, že napadnuté Uznesenie, Rozsudok, Rozhodnutie o právomoci, ako aj

Rozsudok Okresného súdu budú zrušené, a že bezodkladným výkonom Uznesenia

a Rozsudku v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by mohlo súčasne prísť

k neodstrániteľnému zásahu do práv sťažovateľa, navrhujeme, aby Ústavný súd SR

rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutých právoplatných

rozhodnutí. Tento návrh odôvodňujeme tým, že výkon právoplatného Rozsudku a

Rozhodnutia o právomoci v spojení s Rozsudkom Okresného súdu by znamenal pre

sťažovateľa ujmu spočívajúcu v úkonoch navrhovateľa smerujúcich k vymoženiu

pohľadávky navrhovateľa aj v takom prípade, ak by Uznesenie, ako aj Rozsudok a

Rozhodnutie o právomocí v spojení s Rozsudkom Okresného súdu boli Ústavným súdom SR

zrušené a následne by bolo právoplatne rozhodnuté o vrátení veci na ďalšie konanie na

Krajskom súde v Bratislave alebo na Okresnom súde Bratislava III. Snahu navrhovateľa

začať voči sťažovateľovi bezodkladne proces výkonu právoplatného Rozsudku v spojení s

Rozsudkom Okresného súdu dokladá aj predchádzajúce exekučného konanie vedené u

súdneho exekútora JUDr. Soňa Stodolová pod sp. zn. EX 3333/2012, ktoré bolo začaté na

základe Pôvodného rozsudku Krajského súdu v spojení s Rozsudkom Okresného súdu, a

ktoré bolo zastavené v dôsledku Uznesenia NS SR.

Ujma, ktorá by mohla núteným výkonom právoplatného Uznesenia a Rozsudku

v spojení s Rozsudkom Okresného súdu zo strany navrhovateľa, resp. povereného súdneho

exekútora sťažovateľovi vzniknúť, je väčšia ako ujma, ktorá by mohla vzniknúť tretím

osobám v prípade odkladu vykonateľnosti Uznesenia a Rozsudku v spojení s Rozsudkom

Okresného súdu, pričom takýto odklad vykonateľnosti nie je v rozpore s dôležitým verejným

záujmom.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti

návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane

okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno

považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, ).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením princípu právneho štátu

podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla

2014 a rozsudkom krajského súdu č. k. -732 z 3. decembra 2013 v spojení

s uznesením krajského súdu č. k. -756 z 15. januára 2014 a v spojení

s rozsudkom okresného súdu č. k. -376 z 21. októbra 2010, ktorým bolo

vyhovené žalobe obchodnej spoločnosti proti sťažovateľovi ako žalovanému

a sťažovateľ bol zaviazaný na zaplatenie pohľadávky v sume 34 148,44 € s úrokom

z omeškania 14 % ročne od 1. apríla 2005 do zaplatenia, a zároveň na plnú náhradu trov

konania.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uplatnenie toho práva je podmienené

splnením príslušných zákonných podmienok v zmysle a .

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Text ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu obsiahnutý v

listine je identický s textom ústavnoprávnej úpravy práva na súdnu a inú právnu ochranu

obsiahnutom v druhej hlave . Preto výklad a aplikácia listiny je identická

ako výklad a aplikácia .

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok

6 ods. 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred

súdom).

Ústavný súd už konštatoval, že formuláciou uvedenou v

ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je

implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy , a to v

(, -36). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi

základným právom podľa a právom podľa dohovoru nie je zásadná

odlišnosť (m. m. ), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Článok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo

na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,

dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.

V v spojení s sa expressis verbis zakotvuje právo na

súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví

zákon“.

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o súdoch“) a jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny

poriadok (ďalej aj „OSP“), (). Reálne uplatnenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto

ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie

príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné právo

účastníkov na súdnu ochranu podľa a listiny a právo

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené umožňuje

každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho

konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal

by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj

povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (). Právo na súdnu ochranu

v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo

na spravodlivý proces je vykladané od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo (rozhodnutie

z 21. 2. 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho

nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.

Podstatou základného práva zaručeného je podľa ústavného súdu

() poskytnutie ochrany hmotnému právu účastníka súdneho konania.

Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny

zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti

v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má

svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť

„rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný

názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho

rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu. Podľa konštantnej judikatúry ústavného

súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola

odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej

osoby (m. m. , , -36). Základné právo na súdnu

ochranu a spravodlivý proces podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd

nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v konaní. Takýmto predpisom je aj .

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou procesných záruk

spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je právo

na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Podľa súd v odôvodnení rozsudku

uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril

odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré

skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne

posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a ústavne

akceptovateľné.

V súlade s uvedeným ustanovením je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody,

na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo konaniu na súde, ktorého

rozhodnutie sťažovateľ napáda, nemožno posudzovať izolovane (,

, ), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska

predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku

komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového,

ako aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania

().

Ústavný súd pripomína, že rozdeľuje ochranu základných práv a slobôd medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (, ) ústavný

súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Uvedené zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v prejednanej veci.

Zásadná námietka sťažovateľa sa odvíja od tvrdenia, že „... Krajský súd v Bratislave

vydal rozhodnutie vo veci samej, ktorým potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava

III, pričom toto svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, čim porušil právo sťažovateľa

na súdnu ochranu.“.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku

nezaoberal námietkami sťažovateľa, čo ale mal, keďže „... tieto námietky sa týkali podstaty

sporu a mali byť vyhodnotené v rámci konečného rozhodnutia vo veci samej“, pričom

v prípade, ak tak neurobil, „... mal svoj postup riadne a jednoznačne v odôvodnení

vydaného rozsudku zdôvodniť“. Sťažovateľ vidí porušenie svojich práv na súdnu ochranu

v tom, že „... Krajský súd v Bratislave sa v Rozsudku Krajského súdu riadne nevysporiadal

s dôvodmi, pre ktoré sa stotožnil s rozhodnutím prvostupňového súdu (ktorý svoje

rozhodnutie taktiež riadne neodôvodnil), a tým odňal sťažovateľovi právo na dostatočné

a zrozumiteľné odôvodnenie rozhodnutia súdu.“.

Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Bratislave taktiež stále náležite nezdôvodnil, prečo

nevykonal dôkaz navrhovaný sťažovateľom v písomnom vyjadrení zo dňa 27.09.2010,

v rámci ktorého by zaviazal navrhovateľa predložiť súdu účtovné doklady, na základe

ktorých bola vypracovaná jeho účtovná závierka za rok 2004.“.

Sťažovateľ v sťažnosti rovnako uviedol, že „... predložil Krajskému súdu

v Bratislave taktiež viaceré rozhodnutia nižších súdov, konkrétne rozsudok Krajského súdu

v Prešove, sp. zn. , a Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. ,

ktorými dokladal správnosť vlastného právneho posúdenia prípadu. V zmysle záverov

Uznesenia NS SR, a teda záväzného právneho názoru, je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave

neodôvodnil, prečo pri sťažovateľovi nie sú naplnené liberačné dôvody v zmysle ust. § 135a

ods. 3 , pričom túto otázku mal Krajský súd v Bratislave na základe

Odvolania i neskoršieho Uznesenia NS SR podrobne preskúmať. Krajský súd v Bratislave

sa tiež v odôvodnení napádaného rozhodnutia nikdy nevyjadril, či sú dané súdne

rozhodnutia predložené sťažovateľom právne relevantné, resp. či ich právne závery odmieta

z dôvodu odlišného skutkového stavu.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uviedol: „Už Okresný súd Bratislava III ako

prvostupňový súd sa pritom dopustil v konaní viacerých pochybení, na ktoré upozornil

sťažovateľ v Odvolaní. Sťažovateľ vo svojom Odvolaní proti Rozsudku Okresného súdu

vytýkal prvostupňovému súdu, že sa v predmetnom rozsudku nevysporiadal okrem

predložených listinných dôkazov, ani s najzásadnejšími právnymi otázkami v konaní, a síce,

či boli splnené zákonne predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu konateľa podľa ust.

až 2 v prípade sťažovateľa.“

Podľa sťažovateľa „Je... zrejmé, že druhostupňový súd ani prvostupňový súd riadne

neodôvodnili v rámci svojich rozhodnutí, prečo pri sťažovateľovi odmietli uplatnenie

liberačných dôvodov v zmysle ust. .“.

Podľa sťažovateľa „Krajský súd v Bratislave komplexne neskúmal splnenie

podmienok vzniku zodpovedností za škodu podľa ust. § 135a ods. 1 a 2 Obchodného

zákonníka, namietanú sťažovateľom, pričom sa uspokojil s prevzatím tvrdení navrhovateľa,

resp. jeho právneho zástupcu týkajúcich sa právneho posúdenia danej veci, a to napriek

tomu, že sťažovateľ uvedené viackrát v konaní pred prvostupňovým súdom namietal.“.

Sťažovateľ v sťažnosti ďalej namietal, že „... na vyhlásení Rozsudku Krajského súdu

dňa 03.12.2013 odznel de facto iba Výrok 1 a Výrok 2, ale nie Výrok 3. V písomnom

vyhotovení Rozsudku Krajského súdu však už Výrok 3 figuruje, pričom v danom prípade,

hoci sa predmet konania Výroku 3 týkal rozhodnutia o náhrade trov konania, mal byť daný

výrok vyhlásený spolu s ostatnými výrokmi rozsudku na verejnom pojednávaní. Jednalo

sa totiž o rozhodnutie prijaté vo forme rozsudku, pričom podľa ust

rozsudok sa vyhlasuje vždy verejne. Postupom Krajského súdu v Bratislave sa teda porušila

základná zásada civilného procesu; zásada verejného vyhlásenia rozsudku.“.

Podľa sťažovateľa „... tak Okresný súd Bratislava III, ako aj Krajský súd v

Bratislave sa zaoberali a v odôvodnení svojich rozhodnutí argumentovali iba dôkazmi,

ktoré boli predložené zo strany navrhovateľa, resp. jeho právneho zástupcu (najmä výpismi

z bankového účtu spoločnosti ), t. j. dôkazmi dokladajúcimi nárok

navrhovateľa na náhradu škody, ale vôbec sa nevenovali posúdeniu dôkazov, ktoré

sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca predložil na svoju obranu voči podanej žalobe“.

Sťažovateľ rovnako namietal zásah do označených ustanovení , listiny

a dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu, keď ani najvyšší súd sa podľa názoru

sťažovateľa „... nevysporiadal riadne s námietkami sťažovateľa v Dovolaní, keďže toto

odmietol iba s poukazom na údajne dostatočné odôvodnenie Rozsudku Krajského súdu“,

a že najvyšší súd sa iba „formálne vyjadril k odôvodneniu Rozsudku ako celku, pričom

vôbec neposudzoval jednotlivé námietky sťažovateľa, ktoré tento podával počas celého

priebehu konania“. Sťažovateľ v sťažnosti odmieta tvrdenia najvyššieho súdu uvedené

v napadnutom uznesení, podľa ktorých „... neznamená porušenie ust.

také neúplné zistenie skutkového stavu, ktoré možno označiť za vedúce k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia“.

Sťažovateľ „... namietal v Dovolaní... skutočnosti, v zmysle ktorých v rámci konania,

ktoré predchádzalo vydaniu Rozsudku Krajského súdu, Krajský súd v Bratislave porušil

procesné práva sťažovateľa ako účastníka konania, keď ignoroval námietku sťažovateľa...

čo zakladá dovolací dôvod podľa ust. “. Podľa sťažovateľa najvyšší súd

„zmaril obranu sťažovateľa v dovolacom konaní“.

Sťažovateľ v sťažnosti rovnako uvádza, že „... podľa nášho názoru [bola] daná

právomoc nemeckých súdov, nie slovenských súdov na prejednanie danej veci“.

Podľa sťažovateľa sa „Krajský súd v Bratislave... v rámci odôvodnenia Rozhodnutia

o právomoci sám nezaoberal právomocou konať prvostupňového súdu a neprijal v tomto

smere žiadne vlastné závery, iba odkázal... na... zrušené Uznesenie o právomoci“, čo má

podľa sťažovateľa jednoznačne vyplývať z formulácie odôvodnenia rozsudku krajského

súdu, kde, ako uvádza sťažovateľ, „... odvolací súd napravil pochybenie súdu prvého

stupňa a zaslal účastníkom uznesenie, v ktorom súd prvého stupňa podrobne zdôvodnil,

prečo má zato, že je daná právomoc na konanie Okresného súdu Bratislava III“. Sťažovateľ

voči krajskému súdu namieta, že „... v uvedenej argumentácii nepridal žiaden vlastný

názor“. Podľa sťažovateľa „Keďže pred podaním tejto ústavnej sťažnosti Krajský súd v

Bratislave rozhodol tak, že Uznesenie o právomoci vydané Okresným súdom Bratislava III

zrušil v celom rozsahu, stratilo relevanciu aj odôvodnenie samotného Rozsudku Krajského

súdu, ktoré výslovne odkazovalo na toto rozhodnutie vo veci právomocí slovenských

súdov.“. Sťažovateľ preto rozsudok krajského súdu považuje za zmätočný a

nepreskúmateľný, keďže odkazuje na neexistujúce rozhodnutie iného súdu nižšieho stupňa.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ zastáva názor, že uvedené všeobecné

súdy porušili jeho základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Ústavný súd po preskúmaní skutkových a právnych záverov vyslovených v uznesení

najvyššieho súdu sp. zn. z 31. júla 2014, rozsudku krajského súdu č. k.

-732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom okresného súdu č. k.

-376 z 21. októbra 2010 dospel k záveru, že tieto sú ústavne konformné.

Z napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že tento súd sa v celom rozsahu

stotožnil so závermi rozsudku okresného súdu a tiež s jeho odôvodnením. V napadnutom

rozsudku krajský súd uviedol: „Odvolací súd má zato, že súd prvého stupňa vykonal vo veci

dostatočné dokazovanie a rozhodnutie riadne zdôvodnil. Odvolací súd vady vytknuté

Najvyšším súdom Slovenskej republiky odstránil, a opätovne sa stotožnil s vyhodnotením

dôkazov tak, ako v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvého stupňa, a stotožnil

sa aj s právnym posúdením veci zhodne ako súd prvého stupňa uviedol v odôvodnení.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vo výroku vecne správny podľa

, potvrdil.“

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že „Najvyšší súd Slovenskej

republiky odvolaciemu súdu vytkol, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

nezodpovedá zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia. Vytkol, že tak súd prvého stupňa,

ako ani odvolací súd sa nevysporiadali s námietkou týkajúcou sa právomoci nemeckých

súdov konať vo veci. Poukázal na ust. Vytkol tiež, že súd prvého stupňa vydal

uznesenie dňa 31.12.2007 tak, že právomoc konať vo veci má Okresný súd Bratislava III,

avšak uznesenie nebolo účastníkom expedované a bolo nariadené pojednávanie.

Konštatoval, že súd prvého stupňa nevykonal všetky odporcom navrhované dôkazy (účtovné

doklady vypracované nemeckou firmou ). S otázkou nevykonania dôkazov

sa nevysporiadal ani odvolací súd, iba vykonanie dôkazov označil za irelevantné. Tiež sa

nevysporiadal s právnymi názormi vyslovenými v rozsudku Krajského súdu v Prešove

a Krajského súdu v Bratislave a uznesením NS SR

.“.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že „odvolací súd

opätovne preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa s verejným

vyhlásením rozsudku podľa Oboznámil sa s dokladmi na vec sa

vzťahujúcimi, s dôkazmi vykonanými pred súdom prvého stupňa, s dôvodmi uvedenými

v odvolaní odporcu, ako aj s vyjadrením navrhovateľa k odvolaniu a vo vzťahu viazanosti

právneho názoru dovolacieho súdu a po takto preskúmanom spisovom materiáli dospel

opätovne pomerom hlasov 3:0 k záveru, že odvolaniu odporcu nie je možné vyhovieť.

Pokiaľ sa týka prvej námietky odporcu, že súdy sa nevysporiadali s otázkou

právomocí konať pred slovenským súdom, v tejto súvislosti odvolací súd napravil

pochybenie súdu prvého stupňa a účastníkom zaslal uznesenie súdu prvého stupňa

-146 zo dňa 31.12.2007, v ktorom súd prvého stupňa podrobne zdôvodnil,

prečo má zato, že je daná právomoc na konanie Okresného súdu Bratislava III.

V odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že vzťah navrhovateľa a odporcu

v prejednávanej veci je vzťahom medzí navrhovateľom ako spoločnosťou a odporcom ako

konateľom spoločnosti a nie spoločníkom, ako vyplývalo zo stanov navrhovateľa

§ 15, podľa ktorého mohla byť dohoda o voľbe právomocí súdov pri sporoch medzi

navrhovateľom ako spoločnosťou a jej spoločníkmi. Odporca bol u navrhovateľa konateľom

nie spoločníkom, teda je daná právomoc na konanie Okresnému súdu Bratislava III.

Pokiaľ sa týka ďalšej námietky nevykonania všetkých dôkazov navrhnutých

odporcom, k uvedenému zaujíma odvolací súd nasledovné stanovisko:

Z vykonaného dokazovania bolo nesporne preukázané a nebolo to vyvrátené ani

odporcom, že v období od 4.4.2003 do 20.10 2003 odporca ako konateľ navrhovateľa

vybral z účtu navrhovateľa finančné prostriedky v celkovej výške po prepočte na eura

v sume 34.148,44 Eur, ktoré finančné prostriedky použil na chod a prevádzku spoločnosti

, ktorá bola personálne a majetkovo prepojená s

navrhovateľom. Odporca na takúto dispozíciu s finančnými prostriedkami nemal súhlas

druhého spoločníka . Fakturačný systém neodôvodňoval výber

finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa a ich použitie do spoločnosti

V spoločnosti navrhovateľa odporca vykonával funkciu konateľa,

finančné prostriedky bol oprávnený použiť len v prospech navrhovateľa. Uvedené výbery

navrhovateľovi riadne nezdokladoval a nezaúčtoval. Súd prvého stupňa správne

skonštatoval, že navrhovateľ a spoločnosť , boli dve samostatné

spoločnosti s vlastným účtovníctvom. Odporca sa snažil dôkazné bremeno svojho tvrdenia

preniesť na navrhovateľa tým, že žiadal aby súd zaviazal navrhovateľa na predloženie

účtovných dokladov vypracovaných nemeckou účtovníckou spoločnosťou

, na základe ktorých bola vypracovaná účtovná závierka za rok 2004, v ktorej by

boli zistené nezrovnalosti.

Odvolací súd je toho názoru, že vykonaním uvedeného dôkazu nie je možné zaťažiť

navrhovateľa, pretože bremeno tvrdenia obrany odporcu spočíva výlučne na odporcovi. Súd

prvého stupňa správne v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na znenie ust. § 135a

, na povinnosti konateľa spoločnosti vyplývajúce z jeho postavenia konateľa, ako aj

na riziko nahradenia škody, pokiaľ sa preukáže, že svoje povinností konateľ porušil. Taktiež

súd prvého stupňa v danej súvislosti správne aplikoval ust. a .

Odporca ako konateľ spoločnosti navrhovateľa bol povinný postupovať v súlade

so zákonom o účtovníctve a daňovými predpismi. Je nesporné, že odporca neuniesol

dôkazné bremena tvrdenia svojej obrany, keď nevedel finančné prostriedky

v inkriminovanom období navrhovateľovi vyúčtovať a tieto ani navrhovateľovi nevrátil.

Preto skúmanie dokladov , nie je podstatné pre posúdenie

zodpovednosti odporcu voči navrhovateľovi vyplývajúce z jeho postavenia konateľa

spoločnosti. Navrhovateľ predložil súdu účtovnú závierku za roky 2003 a 2004, ktoré boli

pre posúdenie nároku navrhovateľa relevantné. K namietaným nezrovnalostiam

v účtovníctve sa dostatočným spôsobom vyjadril konateľ navrhovateľa a jeho právny

zástupca a vyplýva to aj z listu účtovnej spoločnosti zo dňa 31.1.2005.“.

Sťažovateľ proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal dovolanie. Najvyšší

súd v napadnutom uznesení, ktorým dovolanie odmietol, uviedol: „Vo veci právneho

posúdenia [sťažovateľ] namieta nesprávny postup súdu, ktorý sa náležité nezaoberal

predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu žalovaného voči žalobcovi podľa ust. § 135a

ods. 1 a 2 a v nadväznosti na ust. a nasl. v spojení s ust. 757

. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhuje napadnutý

rozsudok zmeniť a žalobu v napadnutej časti zamietnuť, prípadne rozsudok odvolacieho

súdu zrušiť a vec mu opätovne vrátiť na ďalšie konanie...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... najskôr skúmal, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa. Dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné,

preto je potrebné ho podľa veta prvá v spojení s

odmietnuť.

Z príslušných ustanovení je zrejmé, že dovolaním ako jedným z

mimoriadnych opravných prostriedkov nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu, ale

možno ním napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa

( ).

Podľa platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému

v procesnej forme rozsudku, je prípustné, ak je ním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ) alebo

rozsudok odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu znaky vyššie uvedených

rozhodnutí nemá. V prejednávanej veci odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava

III ako súdu prvého stupňa vo veci samej potvrdil, avšak vo výrokovej časti svojho

rozhodnutia prípustnosť dovolania nevyslovil. Rovnako nejde o potvrdenie takého rozsudku

prvostupňového súdu, ktorým by súd prvého stupňa vo svojom výroku vyslovil neplatnosť

zmluvnej podmienky podľa a , vzhľadom na ktorú skutočnosť je

nepochybné, že dovolanie žalobcu v zmysle ust. až 3 prípustné nie je.

Dovolateľ v prvom rade namieta procesné pochybenie odvolacieho súdu, keď vo veci

nenariadil pojednávanie a tak mu odňal možnosť vyjadriť sa meritórne k prejednávanej veci

ako aj pochybenie súdu pri vyhlásení rozsudku a jeho vyhotovení ohľadne výrokovej časti

týkajúcej sa náhrady trov konania, ktorý je v rozpore s ust. V danom

prípade odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s vykonaným dokazovaním súdom prvého

stupňa, ako aj zo zisteným skutkovým a právnym stavom veci, a preto nebolo potrebné

nariaďovať pojednávanie podľa § 214 ods. 1 O. s .p. a vykonať dokazovanie podľa § 213

ods. 3 Odvolací súd pri rozhodovaní postupoval v súlade s ust.

Rozsudok bol vyhlásený verejne v súlade s ust. , t. j. bolo oznámené

miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najneskôr 5 dní

pred jeho vyhlásením (č. 1. 717). Taktiež znenie výroku rozsudku uvedené v zápisnici

z pojednávania (č. 1. 725) je v zásade totožné so znením výroku v písomnom vyhotovení

rozhodnutia Nie je porušením tejto zásady, ak súd vo výroku

rozhodnutia, ktoré verejne vyhlási, ak ohľadne trov konania, odkáže na písomné

vyhotovenie rozhodnutia a stačí ak len uvedie, ktorý z účastníkov má právo na ich náhradu,

čo je v súlade s ust. V spornom prípade odvolací súd tretím výrokom

rozhodoval o náhrade trov konania prvostupňového konania, ktorý o ich náhrade rozhodol

osobitným unesením č, k. -635 zo dňa 09.01.2013 ( ), voči

ktorému žalovaný podal odvolanie. Ak súd rozhoduje uznesením o trovách konania, netreba

nariaďovať pojednávanie ( ) a súd je viazaný uznesením, len čo bolo doručené

účastníkom. Z dôvodu hospodárnosti je postup odvolacieho súdu v súlade so zákonom,

že rozhodnutie vo forme uznesenia zahrnul spolu do písomného vyhotovenia rozsudku vo

veci samej. Týmto postupom odvolacieho súdu nebola žalovanému odňatá možnosť konať

pred súdom v zmysle pís. f) (v znení účinnom do 31. 12 2014). Pritom voči

rozhodnutiu o trovách konania odvolacím súdom nie je prípustný opravný prostriedok

( v znení účinnom do 31.12. 2014).“

Najvyšší súd v napadnutom uznesení ďalej uviedol, že „... Ak súd o žalobe rozhodol

meritórne, zahŕňa toto konanie tiež záver, že je daná právomoc súdu a nevydáva o tom

samostatné uznesenie. Správne odvolací súd v uznesení č. k. -756 zo dňa

15.01.2014 v odôvodnení uviedol, že unesenie okresného súdu o tom, že vo veci je

oprávnený konať nemal vydávať a preto ho ako nadbytočné v zmysle § 221 ods. 1 písm. i/

zrušil, keďže dôvody na jeho vydanie neexistovali. Proti tomuto uzneseniu v zmysle

ust. § 202 ods. 3 pís. a/ O s. p. nie je prípustné odvolanie. Dodatočné zrušenie uznesenia

Okresného súdu Bratislava III ( na základe podaného opravného prostriedku žalovaným) po

vyhlásení rozsudku v merite veci odvolacím súdom (03. 12. 2013) a jeho právoplatností

(07.01. 2014) nezakladá vadu konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci samej ( ).“.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení rovnako uviedol, že «Vo vzťahu k námietke

žalovaného, že neboli vykonané všetky navrhované podľa dovolateľa relevantné dôkazy

jednoznačne dovolací súd uviedol, že „samotné nevykonanie navrhovaných dôkazov

nemožno kvalifikovať ako odňatie práva konať pred súdom“ ako to nesprávne interpretuje

dovolateľ. Preto nie je tu daný dovolací dôvod podľa ..

Rovnako aj nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postupom, ktorým

by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Platí to aj o takom dôkaze, ktorý

účastník zo svojho subjektívneho hľadiska považuje za vysoko významný. Rozhodovanie

o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne na posúdenie súdu a nie

účastníkovi konania ( ). Aj v prípade, že by súd nevykonal taký dôkaz,

ktorý by bol podľa účastníka spôsobilý privodiť zvrat v skutkových zisteniach, mohol, by

mať tento jeho postup za následok neúplné zistenie skutkového stavu (vedúce k vydaniu

nesprávneho rozhodnutia), nie však k odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237

ods. 1 písm. f/

K dovolaciemu dôvodu podľa , konanie je postihnuté

inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, dovolací súd naň síce

prihliada z úradnej povinnosti, avšak samotná existencia tzv. inej vady konania na

založenie prípustnosti dovolania nepostačuje. Spôsobilým dovolacím dôvodom je len vtedy,

ak sú splnené podmienky prípustnosti dovolania vymedzené v ustanovení

Dovolateľ napokon tvrdí, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( ). V prejednávanej veci by

uvedený dovolací dôvod bolo možné úspešne použiť, len ak by prípustnosť dovolania

vyplývala z ust. , v posudzovanom prípade však tomu tak nie je.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, keďže v danom prípade dovolanie

žalovaného proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je podľa prípustné a vada

uvedená v (ani žiadna iná procesná vada v zmysle citovaného

ustanovenia) zistená nebola, Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací, dovolanie

žalovaného podľa veta prvá v spojení s ,

ako neprípustné odmietol. So zreteľom na odmietnutie dovolania, nezaoberal sa dovolací

súd otázkou vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.».

Ústavný súd po preskúmaní námietok uvedených v sťažnosti dospel k záveru,

že najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré

sťažovateľ v konaní pred príslušnými všeobecnými súdmi nastolil. Tak najvyšší súd

v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa, ako aj krajský súd spolu

s okresným súdom v konaní vo veci sťažovateľa neponechali bez povšimnutia jeho

argumenty, ktoré majú pre vec podstatný význam, a napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

rozsudok krajského súdu v spojení s uznesením krajského súdu a v spojení s uznesením

okresného súdu spĺňajú všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu

ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej

arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti.

Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že podľa

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom

povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy

majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok Európskeho

súdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61).

Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje, môže byť

podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť aj rôznorodosť

návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce

v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi názormi

a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr.: rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91).

Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama

osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého prejednania veci. Podstatné však je, aby sa

neprehliadlo právo účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka

konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82

z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67, 74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade

môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody a zároveň by mali za následok

porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené

v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov. O zjavnú neodôvodnenosť alebo

arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu

a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej

právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú

zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto

dôvody zjavne jednostranné a sú v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti

(, , ).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd a krajský súd spolu s okresným súdom sa

dostatočne vyrovnali s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa náležitého zistenia

skutkového stavu a právneho posúdenia veci. Podľa ústavného súdu nemožno dospieť

k názoru, že by napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu v spojení

s uznesením krajského súdu a v spojení s rozsudkom okresného súdu bolo potrebné

považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne vo vzťahu k predostretým námietkam

sťažovateľa. Bolo nepochybne v právomoci najvyššieho súdu a krajského súdu v spojení

s okresným súdom vykladať a aplikovať príslušné zákonné ustanovenia spôsobom, akým sa

to vo veci sťažovateľa stalo. Skutkové a právne posúdenie sťažovateľovej veci zo strany

najvyššieho súdu a krajského súdu v spojení s okresným súdom sú ústavne akceptovateľné

a nemajú znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.

Ústavný súd považuje na tomto mieste za potrebné opätovne zdôrazniť, že ústavný

súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom

ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy, pričom vo svojej judikatúre sa riadi

zásadou minimalizácie zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia

ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (napr. , ).

Z tohto postavenia mu preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku

ktorému krajský súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel

zaujať stanovisko k tomu, či napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a rozsudok krajského

súdu v spojení s uznesením krajského súdu a v spojení s rozsudkom okresného súdu spĺňajú

požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1

, listiny a dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny

názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným a účinným zákonom

(procesnými a hmotnoprávnymi predpismi konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť

ako porušovanie základných ľudských práv (napr. , , ).

Skutočnosť, že najvyšší súd a krajský súd v spojení s okresným súdom

v napadnutých rozhodnutiach zaujali právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ich názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (-106). Podľa názoru ústavného súdu

sa najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 31. júla 2014 a krajský súd

svojím rozsudkom č. k. -732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením

krajského súdu č. k. -756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom

okresného súdu č. k. -376 z 21. októbra 2010 takéhoto výkladu či aplikácie

zákonného predpisu nedopustili.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby najvyšší

súd svojím uznesením sp. zn. z 31. júla 2014 a krajský súd svojím

rozsudkom č. k. -732 z 3. decembra 2013 v spojení s uznesením krajského

súdu č. k. -756 z 15. januára 2014 a v spojení s rozsudkom okresného súdu

č. k. -376 z 21. októbra 2010 porušili sťažovateľovo právo na súdnu ochranu

podľa a listiny a jeho právo na spravodlivé súdne konanie

čl. 6 ods. 1 dohovoru (a tým nemôže byť daná ani možnosť porušenia princípu právneho

štátu plynúceho z ), reálnosť ktorej by ústavný súd mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa v celej časti odmietol

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Pokiaľ sťažovateľ v sťažnosti namietal aj porušenie princípu právneho štátu podľa

, treba pripomenúť, že ustanovenia tohto článku sú súčasťou

základných princípov a vzhľadom na to nemôžu plniť poslanie priamo

aplikovateľných ustanovení v individuálnych konaniach () o porušení

základných práv a slobôd uvedených v druhej hlave (m. m. ,

). Ústavný súd z rovnakého dôvodu odmietol aj túto časť sťažnosti

sťažovateľa.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

Odmietnutím je sťažnosť sťažovateľa vybavená v celom rozsahu vrátane jeho návrhu

na vydanie dočasného opatrenia, ktorého vydanie prichádza do úvahy len v prípade

sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2016