Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 67/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátkou , advokátska kancelária,

, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 3. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 30. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“), na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný

opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 3. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. júla 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konaní

o ochranu osobnosti, v ktorom sa domáhal proti žalovanému náhrady

nemajetkovej ujmy v sume 10 000 € spôsobenej mu trestným činom žalovaného. Sťažovateľ

svoj návrh doručil okresnému súdu 16. septembra 2011. Okresný súd v predmetnej veci

vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku v sume 366 € výzvou z 18. januára 2012.

Sťažovateľ v podaní doručenom okresnému súdu 6. februára 2012 namietal, že výzva

z 18. januára 2012 odporuje

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a navrhol výzvu zrušiť, a pre prípad,

že súd tak neurobí, žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Argumentoval tým,

že v rámci trestného konania vedeného proti žalovanému bol žalovaný uznaný vinným

z ublíženia na zdraví trestným rozkazom sp. zn. zo 16. augusta 2010, pričom

sťažovateľ bol so svojím nárokom odkázaný na občianske súdne konanie. Keďže tieto

rozhodné skutočnosti uviedol v návrhu, okresný súd pochybil, ak ho vyzval na zaplatenie

2

súdneho poplatku, keďže v zmysle citovaného § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych

poplatkoch je navrhovateľ oslobodený od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením

z 15. marca 2012 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ proti

uzneseniu okresného súdu o zastavení konania podal 20. apríla 2012 odvolanie a súčasne

žiadal o oslobodenie od súdneho poplatku, ktoré odôvodnil rovnako ako svoje podanie

zo 6. februára 2012, ktorým sa alternatívne domáhal zrušenia výzvy na zaplatenie súdneho

poplatku alebo priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd na odvolanie

sťažovateľa reagoval tak, že vyzval sťažovateľa na zdokladovanie svojich pomerov.

Sťažovateľ okresnému súdu doručil tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania

24. septembra 2012. Okresný súd napadnutým uznesením z 3. októbra 2012 sťažovateľovi

nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie 7. novembra 2012 z dôvodu jeho nepresvedčivosti a zmätočnosti.

Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa svojím napadnutým uznesením

z 23. januára 2013, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému

uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré doručil okresnému súdu

11. júna 2013. V dovolaní sťažovateľ tvrdil, že mu potvrdzujúcim uznesením krajského

súdu, ktoré považoval za arbitrárne, bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd

rozhodol o dovolaní sťažovateľa napadnutým uznesením z 30. júla 2015, ktoré bolo

sťažovateľovi doručené 16. septembra 2015, avšak bez odtlačku úradnej pečiatky

na uznesení. Sťažovateľ preto podal sťažnosť adresovanú predsedovi okresného súdu,

v ktorom tvrdil, že doručené rozhodnutie je neplatné a hľadí sa naň, ako keby dosiaľ nebolo

vydané vôbec, a žiadal o doručenie uznesenia opatreného úradnou pečiatkou.

Sťažovateľ v priebehu tohto konania doručil 3. decembra 2015 ústavnému súdu

podanie, ktorým oznámil dátum riadneho doručenia napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu (30. novembra 2015), ktorého kópiu k podaniu pripojil.

Sťažovateľ vychádzajúc z opísaných skutočností namieta neústavnosť

a neudržateľnosť postupov a rozhodnutí všeobecných súdov v napadnutých konaniach

a zároveň tvrdí, že týmito postupmi a napadnutými uzneseniami mu bolo neprípustným

spôsobom zasiahnuté do jeho označených práv.

V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný

opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním

uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa 30. júla 2015

porušené boli.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. zo dňa

30. júla 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené podľa a právo na prejednanie

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod č. k. porušené boli.

4. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave a vydaním uznesenia Krajského súdu v Bratislave

. k.2 Co 29/2013-130 zo dňa 23. januára 2013 porušené boli.

5. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. -130 z 23. januára 2013

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Pezinok a vydaním uznesenia Okresného súdu Pezinok č. k.

112 z 3. októbra 2012 porušené boli.

7. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. -112 z 3. októbra 2012

(vydané predčasne) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

8. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručené podľa a právo na prejednanie

4

veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní č. k. porušené boli.

9. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.

konal bez zbytočných prieťahov.

10 . priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur,

ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov

od právoplatnosti nálezu.

11. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur,

ktoré je Okresný súd Pezinok povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.

12. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur , ktorú

je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

13. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur , ktorú

je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátky

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

14. priznáva náhradu trov konania v sume 294, 08 Eur , ktorú

je Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť na účet advokátky

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

6

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(mutatis mutandis , , ).

1.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého

uznesenia okresného súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané napadnuté uznesenie,

ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu

bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil.

Napadnuté uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý

vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.

S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu podľa .

1.2 Sťažovateľ tiež namietal postup okresného súdu a tvrdil, že v napadnutom konaní

vedenom pod sp. zn. dochádza k prieťahom, a tým aj porušovaniu jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

, ako aj jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

ods. 1 dohovoru.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

8

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ,

).

Ústavný súd vychádzajúc z opísaných úkonov okresného súdu a sťažovateľa v prvej

časti tohto rozhodnutia dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu

v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, pretože okresný

súd postupoval plynulo a v primeraných časových intervaloch reagoval na úkony

sťažovateľa. Postup okresného súdu v napadnutom konaní je potrebné v okolnostiach

prípadu rozdeliť na postup vo veci samej a postup okresného súdu v súvislosti s návrhom

na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré začalo na podnet sťažovateľa doručením jeho

žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov okresnému súdu. Okresný súd vo veci samej

uznesením z 15. marca 2012 rozhodol o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho

poplatku, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie. Vzhľadom na žiadosť sťažovateľa,

ktorou žiadal o priznanie oslobodenia, bolo v zmysle § 10 ods. 6 zákona o súdnych

poplatkoch potrebné, aby otázka, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov, bola vyriešená s konečnu platnosťou, preto bol okresný súd povinný

ešte pred predložením odvolania krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu

o zastavení konania rozhodnúť, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia

od súdnych poplatkov. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nepriznal

oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu podal odvolanie a neskôr proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu

dovolanie, v dôsledku čoho sa napadnuté konanie vedené pred okresným súdom predĺžilo,

pričom v tejto súvislosti je potrebné konštatovať vychádzajúc z konečného rozhodnutia

o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, že toto obdobie potrebné na rozhodnutia

o sťažovateľových opravných prostriedkov je potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.

V tejto súvislosti potrebné zdôrazniť, že okresný súd v zmysle stabilnej judikatúry

ústavného súdu nenesie zodpovednosť za predĺženie konania v dôsledku uplatnenia

procesných práv účastníkom konania, preto zodpovednosť v takomto prípade nemožno

pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (, ).

Po preskúmaní časových úsekov, kedy okresný súd disponoval so súdnym spisom,

berúc do úvahy skutočnosť, že jeho postup bol závislý od rozhodnutia vyšších súdov

(od konečného rozhodnutia o oslobodení od poplatkovej povinnosti), ústavný súd

konštatuje, že okresný súd postupoval v súlade s označenými právami sťažovateľa.

Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom

konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (, , ,

). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu

sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako

zbytočné prieťahy v zmysle , nevyslovil porušenie základného práva

zaručeného v tomto článku (napr. , ), prípadne návrhu buď

nevyhovel (napr. ), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený

(napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania

pred okresným súdom sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa,

preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu,

ktorým okresný súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.

10

Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti

smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa

odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v počíta

od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.

Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie

krajského súdu nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na skutkovú okolnosť

včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho.

Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno

považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný

súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má

na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí.

Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o splnení zákonných

podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a právne závery, na ktorých je

rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru

ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie

sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia sťažovateľovi. Poukázal

na spolu/vlastníctvo viacerých nehnuteľností sťažovateľa, na skutočnosť, že sťažovateľ

okrem poberania invalidného dôchodku je zamestnancom spoločnosti, v ktorej je zároveň

jediným spoločníkom a konateľom, pričom výška súdu deklarovaného príjmu výlučne

závisí na sťažovateľovi, a zároveň poukázal na to, že sťažovateľ do predpísaného tlačiva

neuviedol, aký mala spoločnosť zisk, alebo stratu, teda konštatoval skutočnosť, že tlačivo

nebolo vyplnené riadne, čo pripísal na ťarchu sťažovateľa. Preto aj vzhľadom na výšku

vyrubeného poplatku súd dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonom ustanovené

podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pretože okrem deklarovaných

príjmov zjavne musí disponovať aj príjmami, ktoré pre účely posúdenia svojich pomerov

v napadnutom konaní nepriznal. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu

je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto

ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať

za nedôvodnú.

3.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho

argumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho

odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Aj túto námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť

12

ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod

prípustnosti jeho dovolania podľa , a teda že

mu postupom súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou

a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho

súdu, ktoré na rozdiel od sťažovateľa považoval za zákonné a riadne odôvodnené.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval

neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania, za súčasného

konštatovania neexistencie vád v zmysle ústavný súd

dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené.

Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami

sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru

ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel

k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom

účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (,

resp. ), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva podľa a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho

za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením

najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru.

Rovnako ako v prípade namietaného porušenia a

dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy

podľa čl. 13 dohovoru.

Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru

musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného

práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa

jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia

práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok

z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. ). Účinnosť právneho prostriedku nápravy

nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť,

že v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku

nápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná

pre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia

daného práva (rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu

z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku

zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34).

Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,

že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani

k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne

konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie

zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súd

uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo

na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa

dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok

14

nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne

, ).

3.3 Sťažovateľ taktiež namietal, že v napadnutom konaní pred najvyšším súdom

došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo

potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou

zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je požiadavka

smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci

do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,

aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ).

V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť

sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany

najvyššieho súdu už nemohlo dochádzať, keďže sťažovateľ disponoval napadnutým

uznesením najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 16. septembra 2015 (sťažnosť bola

ústavnému súdu doručená 5. októbra 2015, pozn.). Je zrejmé, že sťažovateľovi bolo

doručené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neopatrené úradnou pečiatkou, čo aj

sťažovateľ namietal a z toho vyvodzoval nulitu označeného právneho aktu. Z hľadiska

posudzovania porušovania označených práv je podstatné, či došlo v okolnostiach prípadu

k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ mal nachádzať, alebo nie. Ústavný súd

dospel k záveru, že v dôsledku nedostatku doručeného rovnopisu napadnutého uznesenia sa

sťažovateľ nenachádzal v právnej neistote, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Rovnopis

napadnutého rozhodnutia mal síce formálny nedostatok, ktorý však nemal vplyv na obsah

rozhodnutia, preto možno konštatovať, že právna neistota z materiálneho hľadiska bola

odstránená už doručením rovnopisu napadnutého rozhodnutia 16. septembra 2015

sťažovateľovi. Takisto sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že v dôsledku

chýbajúcej úradnej pečiatky na rovnopise rozhodnutia je potrebné považovať rozhodnutie

za nulitný právny akt.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne

neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia

všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť

porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné

preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, ,

).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva

zaručeného a práva zaručeného dohovoru ústavný súd

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle

po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne

napr. , , ).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016

16