Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 67/2016
PDF · 280.27 KB
No categories available
III. ÚS 67/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátkou , advokátska kancelária,
, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva
na spravodlivé súdne konanie a prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 261/2011 a jeho uznesením
z 3. októbra 2012, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2 Co 29/2013 a jeho uznesením z 23. januára 2013 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 253/2013 a jeho uznesením
z 30. júla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na účinný
opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 261/2011 a jeho uznesením
z 3. októbra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 29/2013
a jeho uznesením z 23. januára 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“)
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 253/2013 a jeho uznesením z 30. júla 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je žalobcom v konaní
o ochranu osobnosti, v ktorom sa domáhal proti žalovanému náhrady
nemajetkovej ujmy v sume 10 000 € spôsobenej mu trestným činom žalovaného. Sťažovateľ
svoj návrh doručil okresnému súdu 16. septembra 2011. Okresný súd v predmetnej veci
vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku v sume 366 € výzvou z 18. januára 2012.
Sťažovateľ v podaní doručenom okresnému súdu 6. februára 2012 namietal, že výzva
z 18. januára 2012 odporuje § 4 ods. 2 písm. i) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) a navrhol výzvu zrušiť, a pre prípad,
že súd tak neurobí, žiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Argumentoval tým,
že v rámci trestného konania vedeného proti žalovanému bol žalovaný uznaný vinným
z ublíženia na zdraví trestným rozkazom sp. zn. 2 T 46/2010 zo 16. augusta 2010, pričom
sťažovateľ bol so svojím nárokom odkázaný na občianske súdne konanie. Keďže tieto
rozhodné skutočnosti uviedol v návrhu, okresný súd pochybil, ak ho vyzval na zaplatenie
2
súdneho poplatku, keďže v zmysle citovaného § 4 ods. 2 písm. i) zákona o súdnych
poplatkoch je navrhovateľ oslobodený od súdnych poplatkov. Okresný súd uznesením
z 15. marca 2012 zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľ proti
uzneseniu okresného súdu o zastavení konania podal 20. apríla 2012 odvolanie a súčasne
žiadal o oslobodenie od súdneho poplatku, ktoré odôvodnil rovnako ako svoje podanie
zo 6. februára 2012, ktorým sa alternatívne domáhal zrušenia výzvy na zaplatenie súdneho
poplatku alebo priznania oslobodenia od súdnych poplatkov. Okresný súd na odvolanie
sťažovateľa reagoval tak, že vyzval sťažovateľa na zdokladovanie svojich pomerov.
Sťažovateľ okresnému súdu doručil tlačivo pre dokladovanie pomerov účastníka konania
24. septembra 2012. Okresný súd napadnutým uznesením z 3. októbra 2012 sťažovateľovi
nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Proti tomuto uzneseniu okresného súdu podal
sťažovateľ odvolanie 7. novembra 2012 z dôvodu jeho nepresvedčivosti a zmätočnosti.
Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa svojím napadnutým uznesením
z 23. januára 2013, ktorým uznesenie okresného súdu potvrdil. Proti napadnutému
uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré doručil okresnému súdu
11. júna 2013. V dovolaní sťažovateľ tvrdil, že mu potvrdzujúcim uznesením krajského
súdu, ktoré považoval za arbitrárne, bola odňatá možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd
rozhodol o dovolaní sťažovateľa napadnutým uznesením z 30. júla 2015, ktoré bolo
sťažovateľovi doručené 16. septembra 2015, avšak bez odtlačku úradnej pečiatky
na uznesení. Sťažovateľ preto podal sťažnosť adresovanú predsedovi okresného súdu,
v ktorom tvrdil, že doručené rozhodnutie je neplatné a hľadí sa naň, ako keby dosiaľ nebolo
vydané vôbec, a žiadal o doručenie uznesenia opatreného úradnou pečiatkou.
Sťažovateľ v priebehu tohto konania doručil 3. decembra 2015 ústavnému súdu
podanie, ktorým oznámil dátum riadneho doručenia napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu (30. novembra 2015), ktorého kópiu k podaniu pripojil.
Sťažovateľ vychádzajúc z opísaných skutočností namieta neústavnosť
a neudržateľnosť postupov a rozhodnutí všeobecných súdov v napadnutých konaniach
a zároveň tvrdí, že týmito postupmi a napadnutými uzneseniami mu bolo neprípustným
spôsobom zasiahnuté do jeho označených práv.
V petite svojej sťažnosti sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na účinný
opravný prostriedok pred vnútroštátnym súdom podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vydaním
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdo 253/2013 zo dňa 30. júla 2015
porušené boli.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Cdo 253/2013 zo dňa
30. júla 2015 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom
pod č. k. 1Cdo 253/2013 porušené boli.
4. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave a vydaním uznesenia Krajského súdu v Bratislave
. k.2 Co 29/2013-130 zo dňa 23. januára 2013 porušené boli.
5. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2 Co 29/2013-130 z 23. januára 2013
zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
6. Základné právo na súdnu ochranu a na prístup k súdu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Pezinok a vydaním uznesenia Okresného súdu Pezinok č. k. 5C 261/2011-
112 z 3. októbra 2012 porušené boli.
7. Uznesenie Okresného súdu Pezinok č. k. 5C 261/2011-112 z 3. októbra 2012
(vydané predčasne) zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
8. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
4
veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní č. k. 5C 261/2011 porušené boli.
9. Okresnému súdu Pezinok sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.
5C 261/2011 konal bez zbytočných prieťahov.
10 . priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2.000,- Eur,
ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov
od právoplatnosti nálezu.
11. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 4.000,- Eur,
ktoré je Okresný súd Pezinok povinný mu vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu.
12. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur , ktorú
je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet advokátky
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
13. priznáva náhradu trov konania v sume 294,08 Eur , ktorú
je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokátky
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.
14. priznáva náhradu trov konania v sume 294, 08 Eur , ktorú
je Okresný súd Pezinok povinný zaplatiť na účet advokátky
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
6
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
1.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého
uznesenia okresného súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd
môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba
vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý postup okresného súdu a ním vydané napadnuté uznesenie,
ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto uzneseniu
bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok, čo sťažovateľ aj využil.
Napadnuté uznesenie okresného súdu, ako aj sťažovateľom namietaný postup, ktorý
vydaniu rozhodnutia predchádzal, bol teda predmetom súdneho prieskumu krajským súdom.
S prihliadnutím na to bolo preto potrebné túto časť sťažností odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1.2 Sťažovateľ tiež namietal postup okresného súdu a tvrdil, že v napadnutom konaní
vedenom pod sp. zn. 5 C 261/2011 dochádza k prieťahom, a tým aj porušovaniu jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj jeho práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
8
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Ústavný súd vychádzajúc z opísaných úkonov okresného súdu a sťažovateľa v prvej
časti tohto rozhodnutia dospel k záveru, že doterajším postupom okresného súdu
v napadnutom konaní nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa, pretože okresný
súd postupoval plynulo a v primeraných časových intervaloch reagoval na úkony
sťažovateľa. Postup okresného súdu v napadnutom konaní je potrebné v okolnostiach
prípadu rozdeliť na postup vo veci samej a postup okresného súdu v súvislosti s návrhom
na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktoré začalo na podnet sťažovateľa doručením jeho
žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov okresnému súdu. Okresný súd vo veci samej
uznesením z 15. marca 2012 rozhodol o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho
poplatku, proti ktorému sťažovateľ podal odvolanie. Vzhľadom na žiadosť sťažovateľa,
ktorou žiadal o priznanie oslobodenia, bolo v zmysle § 10 ods. 6 zákona o súdnych
poplatkoch potrebné, aby otázka, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov, bola vyriešená s konečnu platnosťou, preto bol okresný súd povinný
ešte pred predložením odvolania krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní proti uzneseniu
o zastavení konania rozhodnúť, či sú splnené podmienky na priznanie oslobodenia
od súdnych poplatkov. Okresný súd napadnutým uznesením rozhodol tak, že nepriznal
oslobodenie od súdnych poplatkov. Sťažovateľ proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu podal odvolanie a neskôr proti potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu
dovolanie, v dôsledku čoho sa napadnuté konanie vedené pred okresným súdom predĺžilo,
pričom v tejto súvislosti je potrebné konštatovať vychádzajúc z konečného rozhodnutia
o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov, že toto obdobie potrebné na rozhodnutia
o sťažovateľových opravných prostriedkov je potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľa.
V tejto súvislosti potrebné zdôrazniť, že okresný súd v zmysle stabilnej judikatúry
ústavného súdu nenesie zodpovednosť za predĺženie konania v dôsledku uplatnenia
procesných práv účastníkom konania, preto zodpovednosť v takomto prípade nemožno
pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03, IV. ÚS 218/04).
Po preskúmaní časových úsekov, kedy okresný súd disponoval so súdnym spisom,
berúc do úvahy skutočnosť, že jeho postup bol závislý od rozhodnutia vyšších súdov
(od konečného rozhodnutia o oslobodení od poplatkovej povinnosti), ústavný súd
konštatuje, že okresný súd postupoval v súlade s označenými právami sťažovateľa.
Z judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,
III. ÚS 372/09). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
pred okresným súdom sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa,
preto jeho sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu, ktorým potvrdil odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu,
ktorým okresný súd sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov.
10
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti
smerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršie
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľa
odmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutia
dovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci
Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).
V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta
od právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté uznesenie
krajského súdu nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadom na skutkovú okolnosť
včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho.
Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého uznesenia je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno
považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný
súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má
na celú vec odlišný názor a s napadnutým uznesením krajského súdu nesúhlasí.
Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu
dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd
zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o splnení zákonných
podmienok pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, a právne závery, na ktorých je
rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru
ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie
sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia sťažovateľovi. Poukázal
na spolu/vlastníctvo viacerých nehnuteľností sťažovateľa, na skutočnosť, že sťažovateľ
okrem poberania invalidného dôchodku je zamestnancom spoločnosti, v ktorej je zároveň
jediným spoločníkom a konateľom, pričom výška súdu deklarovaného príjmu výlučne
závisí na sťažovateľovi, a zároveň poukázal na to, že sťažovateľ do predpísaného tlačiva
neuviedol, aký mala spoločnosť zisk, alebo stratu, teda konštatoval skutočnosť, že tlačivo
nebolo vyplnené riadne, čo pripísal na ťarchu sťažovateľa. Preto aj vzhľadom na výšku
vyrubeného poplatku súd dospel k záveru, že sťažovateľ nespĺňa zákonom ustanovené
podmienky na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, pretože okrem deklarovaných
príjmov zjavne musí disponovať aj príjmami, ktoré pre účely posúdenia svojich pomerov
v napadnutom konaní nepriznal. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu
je podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto
ústavný súd dospel k záveru, že túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať
za nedôvodnú.
3.1 Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému postupu a uzneseniu najvyššieho súdu
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho
argumentácie spočíva v námietke nedostatočného, formalistického a arbitrárneho
odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Aj túto námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu
konštatuje, že právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť
12
ako arbitrárne. Najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade nie je založený sťažovateľom tvrdený dôvod
prípustnosti jeho dovolania podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, a teda že
mu postupom súdu nebola odňatá možnosť konať pred súdom, a to arbitrárnosťou
a nepreskúmateľnosťou odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového, ako aj odvolacieho
súdu, ktoré na rozdiel od sťažovateľa považoval za zákonné a riadne odôvodnené.
Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý konštatoval
neexistenciu dovolateľom tvrdeného dôvodu prípustnosti dovolania, za súčasného
konštatovania neexistencie vád v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd
dospel k záveru, že nemožno súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia ako celok je nepreskúmateľné, arbitrárne, respektíve že nie je riadne odôvodnené.
Najvyšší súd sa ústavne súladným spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami
sťažovateľa. Odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je podľa názoru
ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel
k záveru, že aj túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.
Nesúhlas sťažovateľa s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom
účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02,
resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu považujúc ho
za arbitrárne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
3.2 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým uznesením
najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru.
Rovnako ako v prípade namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1
dohovoru ústavný súd nezistil ani porušenie práva na účinný právny prostriedok nápravy
podľa čl. 13 dohovoru.
Uplatňovanie práva na účinný prostriedok nápravy vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru
musí totiž nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného
práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. 3. 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa
jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia
práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok
z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 24/2010,
sp. zn. IV. ÚS 325/2011 a sp. zn. I. ÚS 538/2013). Účinnosť právneho prostriedku nápravy
nie je závislá ani na istote na priaznivom výsledku konania a samotná skutočnosť,
že v konkrétnom prípade sťažovateľovi nebola na základe inak účinného prostriedku
nápravy poskytnutá náprava vôbec, resp. v dostatočnej miere, ešte nie je dostatočná
pre záver, že sťažovateľovi nebol daný k dispozícii účinný prostriedok nápravy porušenia
daného práva (rozsudok ESĽP Vilvarajah a ďalší proti Spojenému kráľovstvu
z 30. 10. 1991, č. 13163/87, bod 122, alebo rozsudok ESĽP Gordon-Krajcer proti Poľsku
zo 7. 7. 2009, č. 5943/07, body 32 – 34).
Citovaná judikatúra ESĽP potvrdzuje zrejmú súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje, a keďže ústavný súd zistil,
že k porušeniu práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru nedošlo, nemohol dospieť ani
k záveru, že by najvyšší súd porušil sťažovateľovo právo zaručené čl. 13 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorý ústavne
konformným spôsobom odmietol dovolanie sťažovateľa, nemôže predstavovať porušenie
zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle, ako to sťažovateľ namietal. Ústavný súd
uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter, ktorý zaručuje všeobecné právo
na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym orgánom každému, kto sa
dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento účinný prostriedok
14
nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľa (podobne
III. ÚS 86/05, I. ÚS 538/2013).
3.3 Sťažovateľ taktiež namietal, že v napadnutom konaní pred najvyšším súdom
došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že ju bolo
potrebné odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej jednou
zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je požiadavka
smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to,
aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné mať na zreteli, že sťažnosť
sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne v čase, keď k prieťahom zo strany
najvyššieho súdu už nemohlo dochádzať, keďže sťažovateľ disponoval napadnutým
uznesením najvyššieho súdu, ktoré mu bolo doručené 16. septembra 2015 (sťažnosť bola
ústavnému súdu doručená 5. októbra 2015, pozn.). Je zrejmé, že sťažovateľovi bolo
doručené napadnuté uznesenie najvyššieho súdu neopatrené úradnou pečiatkou, čo aj
sťažovateľ namietal a z toho vyvodzoval nulitu označeného právneho aktu. Z hľadiska
posudzovania porušovania označených práv je podstatné, či došlo v okolnostiach prípadu
k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ mal nachádzať, alebo nie. Ústavný súd
dospel k záveru, že v dôsledku nedostatku doručeného rovnopisu napadnutého uznesenia sa
sťažovateľ nenachádzal v právnej neistote, tak ako to tvrdil vo svojej sťažnosti. Rovnopis
napadnutého rozhodnutia mal síce formálny nedostatok, ktorý však nemal vplyv na obsah
rozhodnutia, preto možno konštatovať, že právna neistota z materiálneho hľadiska bola
odstránená už doručením rovnopisu napadnutého rozhodnutia 16. septembra 2015
sťažovateľovi. Takisto sa ústavný súd nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že v dôsledku
chýbajúcej úradnej pečiatky na rovnopise rozhodnutia je potrebné považovať rozhodnutie
za nulitný právny akt.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je považovaná sťažnosť za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia
všeobecného súdu v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti vychádzajúc z podstaty a účelu základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd
sťažnosť sťažovateľa v tejto časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne
napr. II. ÚS 24/06, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016
16