Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 237/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. februára 2016 v senáte

zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka (sudca

spravodajca) a Petra Brňáka prerokoval prijaté sťažnosti

, a

,

zastúpených advokátmi JUDr. Viktorom Križiakom, advokátska kancelária,

Moyzesova 1026/46, Košice, a JUDr. Richardom Hulínom, Advokátska kancelária Geško,

Hulín a partneri s. r. o., Velehradská 33, Bratislava, pre namietané porušenie základného

práva na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 v spojení s a 2

Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 10. decembra 2014 a takto

rozhodol:

1. Právo a na osobnú slobodu podľa

, 2 a 5 v spojení s a 2 postupom

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 10. decembra

2014 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 10. decembra 2014 z r u š u j e .

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

trovy právneho zastúpenia, a to v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri

eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokáta JUDr. Viktora Križiaka, advokátska

kancelária, Moyzesova 1026/46, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-14 z 20. mája 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť , ktorou namietal porušenie

svojich základných práv podľa a 2 a , 2 a 5 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 10. decembra 2014 (ďalej aj

„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) na ďalšie konanie, a vo zvyšnej časti odmietol,

ako aj tým istým uznesením č. k. -14 z 20. mája 2015 podľa § 25 ods. 3

v spojení s Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) spojil a prijal na ďalšie konanie

sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou

namietali porušenie svojho základného práva podľa a práva podľa

ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2014,

a vo zvyšnej časti odmietol.

2. Z obsahu obidvoch sťažností a príloh k nim pripojených vyplýva, že uznesením

vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ

409/NKAPKBA2013 z 15. apríla 2013 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre prečin

podplácania formou spolupáchateľstva podľa § 20 k podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Uznesením vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru sp. zn.

ČVS: PPZ409/NKAPKBA2013 z 22. apríla 2013 bolo začaté trestné stíhanie vo veci

a súčasne vznesené obvinenie sťažovateľom pre zločin podplácania formou

spolupáchateľstva podľa a podľa a a .

Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracoviska

Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. 27/2013 zo 17. apríla

2013 bolo rozhodnuté tak, že sudca pre prípravné konanie podľa § 72 ods. 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) nevyhovel návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby a prepustil ich

zo zadržania na slobodu. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 23. apríla

2013 rozhodol o sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) proti uzneseniu

sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. 27/2013

zo 17. apríla 2013 tak, že sťažovateľov vzal do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b)

a písm. c) . V ostatnom sťažovatelia svojimi písomnými žiadosťami

z 29. a 30. septembra 2014 požiadali o prepustenie z väzby, ktorým špecializovaný trestný

súd svojím uznesením sp. zn. z 11. novembra 2014 vyhovel a sťažovateľov

prepustil z väzby. Rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 3. decembra 2014 boli sťažovatelia uznaní vinnými zo zločinu podplácania formou

spolupáchateľstva podľa k a a .

Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. z 10. decembra 2014 zrušil uznesenie

špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK2 z 11. novembra 2014, zamietol

žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby a ponechal ich vo väzbe z dôvodu podľa § 71

ods. 1 písm. a) a zároveň rozhodol o nenahradení ich väzby dohľadom

probačného a mediačného úradníka. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z

10. decembra 2014 napadli sťažovatelia sťažnosťami na ústavnom súde.

3.1 V sťažnosti pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

namietal arbitrárnosť záverov najvyššieho súdu o existencii dôvodov

útekovej väzby podľa , pričom poukázal na to, že

„Založenie nového dôvodu tzv. útekovej väzby nemalo žiadne zákonné opodstatnenie. Nikdy

neexistovala žiadna dôvodná obava z takého konania, ktoré by mohlo napĺňať dôvody

uvedené v ust. . O skutočnosti, že ani v minulosti sa

obava z prípadného úteku, či skrývania u mňa nenaplnila, svedčí tiež situácia, keď sudca

pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska v Banskej

Bystrici, uznesením zo 17. apríla 2013 sp. zn.: 27/13 ma ako obvineného prepustil

zo zadržania na slobodu. Po piatich dňoch som sa riadne zúčastnil zasadnutia na NS SR

dňa 22. apríla 2013, z ktorého som bol priamo vzatý do väzby. Tohto pojednávania som sa

zúčastnil aj napriek skutočnosti, že som vedel o možnosti, že priamo z pojednávania môžem

nastúpiť na výkon väzby.“. Ďalej poukázal «... aj na iné z predchádzajúcich väzobných

rozhodnutí..., a to Uznesenie NS SR zo dňa 19.09.2013, sp. zn. ..., keď sám

najvyšší súd sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím ŠTS, ktorý zamietol návrh

prokurátora na rozšírenie dôvodov väzby a deklaroval tak neexistenciu dôvodu útekovej

väzby. NS SR okrem iného konštatoval, že „... najvyšší súd si osvojuje zdôvodnenie

napadnutého rozhodnutia v tom smere, že nie je dostatok relevantných podkladov na to, aby

sa mohla vysloviť obava, že obvinený ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol

trestnému stíhaniu...“. Nesprávnosť ustálenia dôvodov útekovej väzby najvyšším

súdom vidím paradoxne aj v inom rozhodnutí senátu 6To NS SR zo dňa 06.10.2011, sp. zn.

. Toto väzobné rozhodnutie rovnakého senátu je vo svojej podstate úplne

protichodné s tým, na základe ktorého bola založená naša väzba v zmysle ustanovenia § 71

ods. 1 písm. a) .».

3.2 V druhej rovine svojej argumentácie poukázal na prieťahový postup všeobecných

súdov pri rozhodovaní o jeho ostatnej žiadosti o prepustenie z väzby, keď uviedol, že ,,K

porušeniu môjho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 5 ods. 4

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo v konaní o rozhodovaní

mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Konanie o mojej žiadosti trvalo 105 dní. ... senát ŠTS v

Pezinku rozhodoval o žiadosti od 29.09.2014 do 20.11.2014. Ale pomalé rozhodnutie viem

ospravedlniť, keďže som bol senátom ŠTS prepustený na slobodu. Rozhodovanie na

najvyššom súde trvalo od 19.11.2014 do 12.01.2015. ... Nemám presnú vedomosť, kedy bol

spis spolu so sťažnosťou prokurátora doručený na najvyšší súd, ale predpokladám, že

niekedy v období 17.11.2014 20.11.2014. Zamietavé uznesenie najvyššieho súdu mi bolo

doručené až 12.01.2015 teda 61 dní od rozhodnutia senátu ŠTS v Pezinku.“.

4. V sťažnosti pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

obidvaja sťažovatelia namietali arbitrárnosť záverov najvyššieho súdu o existencii dôvodu

útekovej väzby podľa , k čomu zhodne konštatovali,

že ,,Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia nevysporiadal ani s argumentmi..., ktoré

spochybňovali existenciu väzobných dôvodov, samotné odôvodnenie pôsobí mechanicky,

všeobecne, bez uvedenia akýchkoľvek konkrétnych skutočností, ktoré by mali zakladať

opodstatnenosť väzobného stíhania sťažovateľov. V tomto prípade sú závery súdu o možnom

úteku sťažovateľov iba ničím nepodloženými domnienkami a hypotézami bez akéhokoľvek

reálneho základu. Existenciu konkrétnych a určitých dôvodov väzby predpokladá Trestný

poriadok. Sťažovatelia sa vždy (pred svojim väzobným stíhaním) dostavovali na základe

predvolaní na úkony.“. Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) poukázali teda predovšetkým na to, že

„(i)Rozhodnutie o väzbe, v ktorom súd nekonštatuje ani jeden konkrétny dôvod, pre ktorý

majú byť obvinení stíhaní väzobne je v rozpore tak s ustanovením

v zmysle ktorého rozhodnutie o väzbe musí byť odôvodnené aj skutkovými okolnosťami/,

v rozpore s článkom 17 ods. 2, ods. 5 SR ako aj v rozpore s článkom 5 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a slobôd. Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej

slobody obvineného... (ii) Odôvodnenie výroku uznesenia o ponechaní obvinených vo väzbe

nie je vyčerpávajúce a presvedčivé, na základe čoho je nepreskúmateľné. Súd v odôvodnení

dostatočne nepreukázal, že je daný niektorý z dôvodov väzby... (iii) V prípade, ak Najvyšší

súd v odôvodnení uznesenia neuviedol ani jeden konkrétny dôvod, resp. dôvod, ktorý

uviedol, je v priamom rozpore s výsledkami dokazovania v spise, nie je možné vyhovieť tejto

požiadavke a v ďalšom období trestného stíhania skúmať, či trvajú

dôvody väzby, keďže v zmysle napadnutého uznesenia by takéto dôvody boli automaticky

dané počas celého konania.“.

5.1 V sťažnosti pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd takto rozhodol:

,,1. Základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote

obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo

porušené postupom, zásahom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

zo dňa 10.12.2014 v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

2. Základné práva na právnu istotu, na osobnú slobodu

a spravodlivý proces obsiahnuté v , 2, , 2 a ods. 5 SR, v

ods. 1 písm. c), v čl. 5 ods. 3, v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, bolo porušené postupom, zásahom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn.

v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa

10.12.2014 sa v celom rozsahu zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby

prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

4. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie

vo výške vo výške 8.000,€...

5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

právneho zastúpenia...“

5.2 V sťažnosti pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

obidvaja sťažovatelia žiadali vydať nález, v ktorom by ústavný súd takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

..., práva sťažovateľa na zachovanie zásady prezumpcie neviny

podľa a Európskeho dohovoru pre ľudské práva, práva

na pozbavenie slobody len zo zákonných dôvodov podľa , a práva

podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

vedenej pod sp. zn. zo dňa 10.12.2014 porušené.

Podľa , zákona o organizácii Ústavného súdu SR

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. zo dňa

10.12.2014 zrušuje.

Podľa .. Ústavný súd vracia Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky vedenú pod sp. zn. zo dňa 10.12.2014 na ďalšie

konanie.“

6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili dvaja

účastníci konania. Za najvyšší súd jeho predsedníčka listom č. KP 3/2015-40 z 8. októbra

2015 a právny zástupca sťažovateľa JUDr. Viktor Križiak zaujal

stanovisko k predmetnému vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu listom

z 30. novembra 2015.

6.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení v prílohe zaslala vyjadrenie

predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. Daniela Hudáka, z ktorého vyplýva, že

„Po predložení spisu na rozhodnutie predseda senátu zistil, že sťažnosť prokurátora nebola

doručená na vyjadrenie obvineným a v spise sa nenachádzala písomná sťažnosť

prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.

Písomná sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry

Slovenskej republiky bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručená 19. novembra

2014 a vyjadrenia obvinených 24. novembra, 25. novembra 2014. Už pri predložení spisu

bolo na predkladacej správe zvýraznené, že termín hlavného pojednávania je vytýčený

na deň 28. novembra 2014. Vzhľadom na to, že išlo o obtiažnu a náročnú vec a aby nebol

zmarený termín hlavného pojednávaná, predseda senátu prípisom vec vrátil

Špecializovanému trestnému súdu na rozhodnutie vo veci s tým, že bezprostredne

po vyhlásení rozhodnutia Špecializovaný trestný súd v Pezinku 3. decembra 2014 má spis

predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o väzbe. Po vrátení spisu

4. decembra 2014 predseda senátu vytýčil termín neverejného zasadnutia na deň

10. decembra 2014. O termíne konania neverejného zasadnutia upovedomil obvinených

s tým, že sa ho môžu zúčastniť. Obvinení sa neverejného zasadnutia zúčastnili, boli

vypočutí, za prítomnosti tlmočníčky, obhajcov a Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhlásil

uznesením, podľa , že napadnuté uznesenie sa zrušuje v celom

rozsahu. Podľa , žiadosti obvinených

a o prepustenie z väzby na slobodu sa zamietajú s tým, že obaja

obvinení sa naďalej ponechávajú vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr.

por. Podľa väzba obvinených sa dohľadom probačného

a mediačného úradníka nenahrádza.

Vzhľadom na náročnosť' veci, jej obtiažnosť som toho názoru, že aj keď konanie

trvalo dlhšie ako má byt' vo väzobnej veci. Dĺžka konania na Najvyššom Súde Slovenskej

republiky nedosiahla intenzitu zbytočných prieťahov.“.

6.2 Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Viktor Križiak

reagoval na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu z 8. októbra 2015 listom

z 30. novembra 2015, v ktorom dôvodil, že „Vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu

považujeme za účelové a zavádzajúce ústavný súd. Týmto vyjadrením je klamlivo, čiže

pozitívne, prezentovaná nepochopiteľná nečinnosť senátu najvyššieho súdu pri rozhodovaní

o žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby, pri ktorej boli NS SR flagrantne porušené

jeho základné práva. Celý postup senátu NS SR smeroval k vedomému a úmyselnému

porušeniu práv .

Uznesením senátu ŠTS zo dňa 11.11.2014, sp. zn. , bol sťažovateľ

prepustený z väzby na slobodu. Je potrebné opakovane zdôrazniť, že samotná žiadosť

o prepustenie bola na súd podaná už dňa 25.09.2014. Spis na rozhodnutie o zahlásenej

sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR bol predložený najvyššiemu súdu 14.11.2014, pričom

senát ŠTS v Pezinku vytýčil termín HP vo veci samej až na 28.11.2014. Teda NS SR mal

k dispozícii lehotu 14 dní na rozhodnutie a väzobné veci sa majú rozhodovať prednostne

a urýchlene. Máme zato, že úvahy predsedu senátu NS SR, v ktorých obhajuje

nerozhodnutie o sťažnosti pri jej predložení v novembri 2014 a to údajnou snahou nezmariť

vytýčený termín vykonania HP dňa 28.11.2014, nemôžu obstáť, lebo sa oprávnene

domnievame, že rozhodnutie o väzbe v konaní, ktoré už v tom čase bolo poznačené

prieťahmi, musí mať jednoznačnú prednosť pred realizáciou akéhokoľvek hlavného

pojednávania. Práve skutočný obsah pojmu prednostné vybavenie väzobnej veci nikdy

nemôže ospravedlniť nekonanie najvyššieho súdu.

Na posúdenie neudržateľnosti tvrdení predsedu senátu JUDr. Hudáka, uvedených

v jeho písomnom vyjadrení, dávame do pozornosti na porovnanie iné väzobné rozhodovanie

najvyššieho súdu v totožnej veci sťažovateľa v priebehu samotného konania hlavného

pojednávania, teda po podaní obžaloby.

Už v minulosti bol sťažovateľ Uznesením senátu ŠTS zo dňa 28.05.2014,

sp. zn. , prepustený z väzby na slobodu. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal

prokurátor ÚŠP GP SR sťažnosť. Dňa 16.06.2014 bolo doručené obhajobe z kancelárie

NS SR zdôvodnenie sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR proti Uzneseniu senátu ŠTS zo dňa

28.05.2014, sp. zn. . Obhajoba obratom toho istého dňa, t. j. 16.06.2014,

doručila na NS SR k sťažnosti písomné vyjadrenie. Už nasledujúceho dňa, t. j. 17.06.2014

Uznesením NS SR zo dňa 17.06.2015, sp. zn. odvolací senát zrušil Uznesenie

senátu ŠTS zo dňa 28.05.2014, sp. zn. , ktorým bol sťažovateľ prepustený

z väzby a zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby s tým, že dôvody väzby naďalej trvajú.

A takéto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo aj toho istého dňa, t. j. 17.06.2014 (viď

doručovacia pečiatka na uznesení) doručené so súdnym spisom na ŠTS v Pezinku, a to sa

ani nemalo v tom období realizovať hlavné pojednávanie. Na tomto príklade možno

preukázateľne demonštrovať skutočný alibizmus a zjavnú účelovosť nekonania vo väzobnej

veci, ktorá je predmetom ústavnej sťažnosti.

V tejto súvislosti dôrazne nesúhlasíme ani s vyjadrením predsedu senátu, že

v predmetnej veci išlo o obtiažnu a náročnú vec a aj táto okolnosť mal byť tou zásadnou,

prečo vraj NS SR nerozhodol v termíne do 28.11.2014. Nie je to však pravda, keďže takéto

zavádzajúce konštatovanie o údajnej obtiažnosti a náročnosti prejednávanej veci, nemá ani

logické opodstatnenie. Obdobné veci sú na pôde najvyššieho súdu prejednávané pravidelne

a v kratších lehotách. Práve naopak. Trestná vec s dvoma obžalovanými, patrí v praxi

medzi tie jednoduchšie.

Ani prípadná neexistencia písomného odôvodnenia sťažnosti, nie je v praxi

prekážkou rozhodovania odvolacieho súdu o ústne zahlásenej sťažnosti prokurátora na HP.

Bližšie a písomne odôvodniť akúkoľvek zahlásenú sťažnosť, je právom strany trestného

konania, no nie povinnosťou. Je tiež nepochopiteľné, že pokiaľ bolo písomné odôvodnenie

sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR proti Uzneseniu senátu ŠTS zo dňa 11.11.2014, sp. zn.

, doručené na NS SR už dňa 19.11.2014, prečo toto bolo obhajobe zaslané

z najvyššieho súdu mailom až dňa 24.11.2014. Obhajca však ešte toho istého dňa,

t. j. 24.11.2015 obratom doručil najvyššiemu súdu písomné vyjadrenie k sťažnosti

prokurátora, teda senát NS mal aj vtedy dostatok času na rozhodnutie.

Nekonanie a nerozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu v období 14.11.2014 -

28.11.2014 o sťažnosti vo väzobnej veci spôsobilo fatálne porušenie práv sťažovateľa a toto

konanie nie je možné ničím ospravedlniť. Najvyšší súd však nekonal prednostne a spôsobil

stav, že pri následnom rozhodovaní na neverejnom zasadnutí až dňa 10.12.2014, bol

sťažovateľ v rapídne zhoršenom a nevýhodnejšom procesnom postavení, keďže už došlo

k odsudzujúcemu rozsudku s uložením nepodmienečného trestu. Práve samotné odsúdenie

uloženie nepodmienečného trestu bolo tou jedinou skutočnosťou, za pomoci ktorej si

odvolací súd zdôvodnil vyhovenie sťažnosti prokurátora a zamietol žiadosť o prepustenie

z väzby sťažovateľa. A práve iba táto jediná okolnosť sa stala aj dôvodom na ponechanie

sťažovateľa vo väzbe už z nového väzobného dôvodu podľa stanovenia 571 ods. 1 písm. a)

.

Ostáva už len na úvahách, aký vplyv na rozhodnutie ŠTS vo veci samej, kde došlo

k odsúdeniu sťažovateľa, mohol zohrať tzv. väzobný status . Je predsa

zásadný rozdiel, pokiaľ sa obžalovaný môže brániť obžalobe zo slobody a súd ho tak má

možnosť vnímať v porovnaní s tým, keď je predvádzaný v putách na súd nedôvodne, po zuby

ozbrojenou a zakuklenou eskortou, ako najhorší a najnebezpečnejší zločinec, a súd ho

vníma v takomto nevýhodnom postavení.

V neposlednom rade je potrebné poznamenať, že takéto Uznesenie Najvyššieho súdu

SR, sp. zn. zo dňa 10.12.2014, bolo doručené obhajobe až dňa 12.01.2015,

čiže konanie o žiadosti trvalo viac ako 100 dní, teda takýmto dlhým rozhodovaním súdov,

bolo stažovateľovi aj znemožnené podať novú žiadosť o prepustenie z väzby. Všetky uvedené

skutočnosti sa vzťahujú a sú aplikovateľné aj k osobe druhého sťažovateľa -

.“.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Prerokovanie na ústnom pojednávaní –

vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia

práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok

na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom,

či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov (, , ).

II.

8. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu špecializovaného trestného

súdu sp. zn. ústavný súd zistil takýto prehľad procesných úkonov:

- 29. septembra 2014 bola špecializovanému trestnému súdu doručená žiadosť

z 25. septembra 2014 o prepustenie z väzby,

- 30. septembra 2014 bola špecializovanému trestnému súdu doručená žiadosť

z 30. septembra 2014 o prepustenie z väzby,

- 5. novembra 2014 senát špecializovaného trestného súdu pokračoval v prerušenom

hlavnom pojednávaní v trestnej veci vedenej pod sp. zn. a vypočul

k podaným žiadostiam o prepustenie z väzby obidvoch sťažovateľov,

- medzi 7. novembrom 2014 až 11. novembrom 2014 prebiehalo na špecializovanom

trestnom súde hlavné pojednávanie vo veci vedenej pod sp. zn. , na ktorom

senát tohto súdu rozhodol 11. novembra 2014 o prepustení sťažovateľov z väzby z dôvodu,

že dôvody väzby pominuli, proti čomu podal prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry

priamo na hlavnom pojednávaní súdu sťažnosť,

- 13. novembra 2014 predseda senátu špecializovaného trestného súdu vydáva pokyn

k doručeniu uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 11. novembra 2014,

- 14. novembra 2014 bol trestný spis špecializovaného trestného súdu vedený

pod sp. zn. predložený najvyššiemu súdu na konanie o sťažnosti

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry,

- 19. novembra 2014 bolo najvyššiemu súdu doručené odôvodnenie sťažnosti

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry,

- 21. novembra 2014 bolo pokynom predsedu senátu najvyššieho súdu faxované

odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na vedomie a vyjadrenie

právnym zástupcom sťažovateľov,

- medzi 21. novembrom 2014 až 27. novembrom 2014 boli najvyššiemu súdu

doručované faxom a poštou stanoviská sťažovateľov/obhajcov sťažovateľov k podanej

sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry,

- 27. novembra 2014 bol písomným pokynom predsedu senátu najvyššieho súdu

spisový materiál vedený pod sp. zn. vrátený na špecializovaný trestný súd,

- 28. novembra 2014 pokračovalo na špecializovanom trestnom súde hlavné

pojednávanie vo veci vedenej pod sp. zn. ,

- 3. decembra 2014 pokračovalo na špecializovanom trestnom súde hlavné

pojednávanie vo veci vedenej pod sp. zn. , na ktorom špecializovaný trestný

súd vyhlásil odsudzujúci rozsudok sp. zn. z 3. decembra 2014,

- 3. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn.

predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 11. novembra 2014,

- 4. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn.

so súhlasom predsedu senátu najvyššieho súdu zapožičaný špecializovanému trestnému

súdu s termínom vrátenia do 9. decembra 2014,

- 4. decembra 2014 bol predsedom senátu najvyššieho súdu vydaný písomný pokyn

na zabezpečenie prítomnosti strán trestného konania na neverejnom zasadnutí

naplánovanom na 10. december 2014 na konanie o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej

prokuratúry podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 11. novembra 2014,

- 9. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. vrátený

zo špecializovaného trestného súdu najvyššiemu súdu z dôvodu rozhodnutia o sťažnosti

prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podanej proti uzneseniu špecializovaného

trestného súdu sp. zn. z 11. novembra 2014,

- 10. decembra 2014 sa na najvyššom súde uskutočnilo neverejné zasadnutie,

na ktorom senát tohto súdu rozhodol uznesením sp. zn. z 10. decembra 2014

o zrušení uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. z 11. novembra 2014

a ponechaní sťažovateľov vo väzbe z dôvodu útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)

,

- 11. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. vrátený

z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd,

- 16. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn.

opätovne vrátený z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd,

- 17. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. vrátený

zo špecializovaného trestného súdu na najvyšší súd z dôvodu potreby jeho žurnalizácie

a vyhotovenia rozhodnutia,

- 7. januára 2015 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. vrátený

z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd,

- od 8. januára 2015 do 12. januára 2015 bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 10. decembra 2014 doručené stranám trestného konania prostredníctvom

špecializovaného trestného súdu.

III.

9. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. z 10. decembra 2014

v relevantnej časti svojho odôvodnenia konštatoval, že «Na základe podanej sťažnosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s preskúmal správnosť

výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým prokurátor podal sťažnosť ako i konanie

týmto výrokom predchádzajúce a zistil, že sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky je čiastočne dôvodná.

Z obsahu predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky mal

za preukázané, že obvinení boli do väzby vzatí 23. apríla 2013 o 15.30 hod. uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 23. apríla 2013 z dôvodov

§ 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. s tým, že do lehoty trvania väzby bola započítaná doba

zadržania u od 15. apríla 2013 od 8.00 hod. do 17. apríla 2013

do 22.40 hod. a u od 15. apríla 2013 od 7.48 hod. do 17. apríla 2013

do 22.40 hod. O žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby viackrát rozhodoval

Špecializovaný trestný súd v Pezinku a Najvyšší súd Slovenskej republiky. V konaní sa

rozhodovalo aj o návrhu prokurátora na zmenu dôvodov väzby podľa ustanovenia § 71

ods. 1 písm. a/ Návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky na zmenu dôvodu väzby bol unesením sudcu pre

prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v spojení s unesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 19. septembra 2013

zamietnutý. K zmene dôvodov väzby u obvinených došlo až na základe rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , z 18. marca 2014, keď boli

obvinení ponechaní vo väzbe len z dôvodov uvedených v

Dňa 3. decembra 2014 vyhlásil Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudok,

ktorým uznal obvinených a vinnými

zo spáchania zločinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tr. zák.

formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., a to na skutkovom základe tam bližšie

uvedenom. Za to bol obvinený odsúdený podľa § 333 ods. 3 Tr. zák. s

použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. z dôvodov § 36 písm. j/ Tr. zák. k trestu odňatia slobody

vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd zaradil

do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obvinený

bol odsúdený podľa § 333 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. z dôvodov

§ 36 písm. j/ Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 6 rokov, na výkon ktorého bol

rovnako zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Po vyhlásení vyššie citovaného rozsudku Špecializovaného trestného súdu došlo

k zmene postavenia obvinených, aj keď vzhľadom na to, že obvinení

a podali proti vyhlásenému rozsudku odvolanie, rozsudok

nenadobudol právoplatnosť. V danom prípade je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že

účelom väzby je zabezpečiť osoby obvinených pre trestné konanie a výkon trestu. Tieto

skutočnosti vyplývajú z ustanovenia

Je potrebné k skutočnostiam uvedeným v sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a vyjadreniam obvinených

prostredníctvom obhajcov v sťažnostiach uviesť, že kolúzne dôvody väzby tým, že bol

vyhlásený rozsudok, pominuli. K argumentom prokurátora, že do právoplatnosti skončenia

veci ešte môžu byť vykonané dôkazy, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že tieto

skutočnosti sami osebe neznamenajú, že obvinený bude na niekoho pôsobiť pri vykonávaní

dôkazov, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie. Pri tzv.

kolúznej väzbe podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby alebo jej

trvanie existenciou dôvodnej obavy z pôsobenia obvinených na svedkov, znalcov,

spoluobvinených, alebo iného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné

stíhanie alebo iných ďalších konkrétnych skutočností. Výklad pojmu konkrétnych

skutočností musí vychádzať zo skutkových okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej

trestnej veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s vyjadreniami obvinených

prostredníctvom svojich obhajcov, že všeobecné tvrdenia prokurátora Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky odkazujúce na spoločenský

záujem a verejný záujem bez ďalších konkrétnych skutočností odôvodňujúcich tzv. kolúznu

väzbu nestačia na to, aby obvinení boli ponechaní vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71

ods. 1 písm. b/

Podľa policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú

povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa

zmenili.

Povinnosť skúmať, či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, vznikla aj Najvyššiemu

súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu

Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. , z 11. novembra 2014.

Podľa pri rozhodovaní o väzbe majú právo zúčastniť sa

neverejného zasadnutia aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca a pri rozhodovaní o väzbe

môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.

Z horeuvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky vytýčil termín

neverejného zasadnutia, o konaní ktorého upovedomil osoby uvedené v

Na neverejnom zasadnutí vypočul obvinených, umožnil prokurátorovi, obhajcom

klásť obvineným otázky.

Na neverejnom zasadnutí predložil prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky informáciu o možnom protiprávnom konaní

z 8. decembra 2014 vo väzbe a poukázal na ďalšie možné

protiprávne správanie obvineného vo väzbe, ktoré ale podlieha režimu utajovaného režimu,

a preto ho na konaní neverejného zasadnutia nemohol predložiť.

Na nové skutočnosti uvedené zo strany prokurátora súd pri rozhodovaní o sťažnosti

prokurátora neprihliadal, keďže tieto boli získané operatívnou činnosťou, obvinený

ich namietol a súd žiadnym spôsobom nemohol preveriť ich

hodnovernosť.

Na čo však treba poukázať je, že - ako zrejmé zo spisového materiálu - voči

boli vznesené aj ďalšie obvinenia, a to konkrétne pre obzvlášť

závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr.

zák., pričom iné dve trestné konania sú voči nemu vedené už v štádiu súdneho konania –

na Okresnom súde Trenčín sa koná o prečine výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr.

zák. v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.

a na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku je vedené konanie pre trestný čin skrátenia

dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.

účinného do 1. januára 2006.

V súvislosti s možno uviesť, že tento už bol raz odsúdený

za spáchaný trestný čin a tiež stíhaný za priestupok, a hoci ide o konania zahladené,

uvedené má význam z pohľadu hodnotenia jeho osoby.

Z výpisu z REGOB je ďalej možné zistiť, že obaja obvinení majú na svoju osobu

vedených niekoľko pasov. ich má mať spolu päť a

štyri. K tomu treba navyše aj s poukazom na vyjadrenia oboch menovaných

v rámci výsluchu na tunajšom súde uviesť, že ak by boli niektoré z uvedených pasov

zo strany obvinených odovzdané, bol by tam taký záznam, ako je tomu pri občianskych

preukazoch („skartovaný” resp. obdobne).

V súvislosti s dôvodnou obavou, že by obvinení mohli utiecť alebo sa skrývať, aby sa

tak vyhli trestnému stíhaniu príp. trestu sa nedá nezmieniť i ich negatívne povahové črty,

keď sa títo mali správať agresívne (neprimerane) nielen pri páchaní stíhaných skutkov ale

i na hlavnom pojednávaní.

Napokon bez významu s ohľadom na odôvodnenie existencie tzv. útekovej väzby nie

je ani tá okolnosť, že obidvaja obvinení majú byť vo viacerých trestných veciach vypočúvaní

ako svedkovia.

Všetky skôr uvedené skutočnosti treba potom podľa názoru najvyššieho súdu

považovať za tie konkrétne skutočnosti, ktoré v danom prípade popri hroziacom vysokom

treste odňatia slobody (či všeobecne zmenenom postavení obvinených po vyhlásení zatiaľ

neprávoplatného prvostupňového rozsudku) dostatočným spôsobom odôvodňujú obavu

z konania predpokladaného v ust. u oboch obvinených.

Záverom treba zdôrazniť, že najvyšší súd sa tiež zaoberal možnosťou nahradenia

väzby obvinených dohľadom probačného a mediačného úradníka, no dospel k takému

záveru, že vzhľadom na osoby obvinených, povahu, závažnosť ako i iné okolnosti

posudzovaného prípadu by účel väzby takýmto spôsobom nebolo možné zabezpečiť.

Najvyšší súd s poukazom na dôvody vyššie spomenuté preto rozhodol tak, ako je

uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.».

10. Špecializovaný trestný súd vo svojom uznesení sp. zn.

z 11. novembra 2014 v relevantnej časti svojho odôvodnenia konštatoval, že «V prvom rade

je potrebné predoslať a uviesť, že po prerušení hlavného pojednávania dňa 22.07.2014

došlo postupne k zrušeniu všetkých vytýčených termínov hlavného pojednávania

z objektívnych dôvodov práceneschopnosti predsedu senátu, ktorá trvala od 01.08.2014

do 02.11.2014. Termín hlavného pojednávania bol následne určený ihneď po ukončení

práceneschopnosti predsedu senátu na dni 05.11.2014, 07.11.2014, 10.11.2014, 11.11.2014

a 14.11.2014. Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu si obžalovaný

podal dňa 29.09.2014 a obžalovaný dňa 30.09.2014. Pri voľbe

procesného postupu súd musel prihliadať najmi na to, že:

I. V zmysle ustanovenia sú orgány činné v trestnom konaní a súdy

povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene.

II. V zmysle ustanovenia o žiadosti obvineného o prepustenie

z väzby na slobodu sa musí bez meškania rozhodnúť.

III. Štádium konania hlavného pojednávania má podstatný vplyv na aktuálny dôvod

trvania väzby podľa u oboch obžalovaných, ktorý je priamo

závislý práve na povinnosti súdu vo väzobných veciach konať prednostne a urýchlene.

Z uvedených dôvodov súd zvolil taký procesný postup, ktorý zohľadňoval skutočnosť,

že konanie nariadeného úkonu hlavného pojednávania môže mať priamy vplyv na existenciu

a trvanie dôvodov väzby podľa u oboch obžalovaných, a preto

ako prioritu si súd určil konať hlavné pojednávanie, najmä vykonávať ďalšie naplánované

dokazovanie a následne bez meškania rozhodnúť o žiadosti obžalovaných o prepustenie

z väzby na slobodu. Hlavné pojednávanie takýmto postupom súdu dospelo dňa 11.1.2014

do štádia ukončenia dokazovania, následného bezodkladného rozhodnutia o väzbe u oboch

obžalovaných a určenia ďalšieho termínu hlavného pojednávania.

Vzhľadom na to, že podľa názoru súdu dôvody kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1

písm. b) v súčasnom štádiu trestného konania už pominuli a nie je ani dôvod

na zmenu dôvodov väzby, ako aj s prihliadnutím na samotné štádium hlavného

pojednávania, súd nepristupuje ku skúmaniu materiálnych podmienok väzby v zmysle § 71

ods. 1 veta prvá

K dôvodom väzby podľa súd uvádza, že tieto pominuli,

pretože dokazovanie bolo v prejednávanej veci v konaní pred súdom prvého stupňa

ukončené, pričom súd vychádzal zo skutočností rozhodných v čase, keď o väzbe

obžalovaných rozhodoval. Preto je možné aktuálne konštatovať, že po ukončení

dokazovania pred súdom prvého stupňa absentuje akákoľvek dôvodná obava, že by

obžalovaní pôsobili na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marili objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie.

V tomto ohľade je už aj skutočnosť, že je začaté trestné stíhanie vo veci trestného

činu marenia spravodlivosti podľa 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. z väzobného hľadiska

irelevantné, najmä ak doposiaľ ani po viac ako piatich mesiacoch nebolo vznesené

obvinenie konkrétnej osobe.

V zmysle povinnosti uvedenej v súd zároveň preskúmal aj to, či

sa dôvody u obžalovaných zmenili a dospel k názoru, že tieto sa nezmenili.

Súd nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce existencii dôvodov väzby podľa § 71

ods. 1 písm. a) Hoci je pravdou, že obom obžalovaným hrozí pomerne vysoký trest,

ale absentuje dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému

stíhaniu alebo trestu. Skutočnosťami, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov

, a , že obžalovaný

sa mal už v minulosti zdržiavať v zahraničí z obavy z jeho možného iného trestného

stíhania, ktoré mu v tom čase reálne hrozilo a hrozilo mu aj väzobné trestné stíhanie, sa už

zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom unesení sp. zn. zo dňa

19.09.2013, ktorý uzavrel, že: „Po prepustení zo zadržania 17. apríla 2013 obvinený

zaujal taký postoj k úkonom trestného konania, v zmysle ktorého sa

rozptyľuje obava z konania predpokladaného ustanovením 71 ods. 1 písm. a) ”

Zároveň súd nezistil ani žiadne okolnosti nasvedčujúce existencii dôvodov väzby

podľa 71 ods. 1 písm. c) , pričom vychádzajúc z vlastných znalostí súdu na tom nič

nemení ani skutočnosť, že dňa 15.08.2014 prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podala obžalobu na Špecializovanom

trestnom súde, okrem iných, aj na pre trestný čin skrátenia dane a

poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do

01.01.2006 za skutok, ktorého sa mal dopustiť v rokoch 2003 — 2004. V tomto ohľade súd

prihliadal najmä na značný časový odstup od prejednávanej trestnej veci, na zásadu

prezumpcie neviny zakotvenú v , ako aj na to, že obžalovaný

nemá v aktuálnom odpise z registra trestov žiadny záznam.

K argumentácii prokurátora súd uvádza, že prokurátor nekonkretizoval, aké dôvody

väzby naďalej pretrvávajú, ale z posúdenia obsahu jeho prednesu má súd za to, že

odôvodňoval existenciu dôvodov väzby podľa V tomto smere

súd poukazuje na to, že je síce pravdou, že:

- podľa upravuje postup orgánov činných v trestnom

konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona

spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb

a právnických osôb a

- podľa je väzobným dôvodom dôvodná obava, že

obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,

najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí

vysoký trest, ale:

a) pri tom treba rešpektovať základné práva a slobody obžalovaného a

b) väzba obžalovaného, ktorému hrozí vysoký trest je dôvodná len za predpokladu

súčasného zistenia dôvodnej obavy, že obžalovaný ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak

vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu (tzv. úteková väzba) a práve táto dôvodná obava

u oboch obžalovaných absentuje.

S prihliadnutím na spôsob rozhodnutia súdu o žiadostiach obžalovaných

a o prepustenie z väzby na slobodu sa súd ďalšou

argumentáciou strán nezaoberal a z rovnakých dôvodov sa nezaoberal ani alternatívnym

návrhom obžalovaného na nahradenie väzby dohľadom probačného

a mediačného úradníka podľa S 80 ods. 1 písm. c)

Vzhľadom na uvedené súd po dôkladnom zvážení všetkých okolností dospel k záveru,

že dôvody väzby u obžalovaných a pominuli,

a preto s prihliadnutím na ustanovenie Š 76 ods. 1 , S 79 ods. 1 rozhodol

tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».

IV.

11. Ústavný súd je podľa nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti, ktorý podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

12. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Podľa Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné

pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie

medzinárodné záväzky. Podľa osobná sloboda sa zaručuje. Podľa

ods. 2 nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť

dodržať zmluvný záväzok. Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov

a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

13. Ústavný súd vo svojej judikatúre k uviedol, že vo vzťahu

k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného

dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v

ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil

prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,

resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť

podmienené zárukou (, ). Z vyplýva

neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím

sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho

trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia

všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (, ).

Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou

podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto

konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa , z ktorého

vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti

väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie

na základe abstraktnej úvahy (). Inými slovami, požiadavka preskúmania

hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti

svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody

opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú

(rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je

teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti

spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho

so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody

a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Tóth c. Rakúsko, 1991).

14. Z judikatúry ústavného súde teda jednoznačne vyplýva, že každé pozbavenie

slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným

zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí

byť zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli

(, , , , , ).

Základné právo podľa vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto

pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy

zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného

porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (). Rovnako aj z čl. 17

ods. 5 vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v je tak

integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (). Aj čl. 5

ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním

ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5

ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne

právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných

štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody

zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca

pred svojvôľou (k tomu pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano

v. Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká

Británia, č. 19380/92, rozsudok ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok

ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink v. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996,

bod 40; z novšej judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory

ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP

z 12. 6. 2014, bod 121).

15. Inými slovami, v prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením

základného práva na osobnú slobodu v zmysle rozhodnutím súdu konajúceho

o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen

s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (, ),

s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne

alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach Winterwerp

v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45 a Baranowski v. Poľsko

z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Z uvedeného odvodená povinnosť súdov vyplývajúca

zo základného práva zaručeného v postupovať v prípade trestného

stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý

ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen

ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom

prípade predovšetkým ), ale taktiež aj ustanovenia príslušných

medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky

a v zmysle a c ods. 1 majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú

väčší štandard ochrany základných práv a slobôd. Osoba vo väzbe je teda v zmysle čl. 5

ods. 4 dohovoru oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú

podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci

Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 - B, bod 65, rozsudok ESĽP

vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

16. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej

v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:

- účinná kontrola zákonnosti väzby (Grauzinis v. Litva, č. 37975/97, rozsudok ESĽP

z 10. 10. 2000),

- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial

measure of procedural justice“; Al-Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99, rozsudok

ESĽP z 20. 6. 2002),

- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca

konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky

spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (Garcia Alva v. Nemecko, rozsudok

ESĽP z 13. 2. 2001, sťažnosť č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“)

v zmysle posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli

dostatočné dôvody (rozsudok ESĽP Bufferne v. Francúzsko o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2.

2002, č. 54367/00),

- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; Grauslys v. Litva,

č. 36743/97, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000).

17. Podľa obvinený môže byť vzatý do väzby len

vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté

trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento

skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva

dôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä

ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký

trest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie

skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo

vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

18. Podľa konať a rozhodovať možno len o väzbe

osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj

uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná

a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,

ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti

rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený

súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa

vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní

prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce

sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,

ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav

obvineného neumožňuje jeho výsluch. ...

Podľa ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie

trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený

ihneď prepustený na slobodu. Podľa policajt, prokurátor,

sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania,

či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. ... Podľa

obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Podľa § 192 ods. 1

pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť

výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie

predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...

V.

K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní

o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby

19. V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že

v ustanoveniach a 5 garantujúcich právo na osobnú slobodu je

obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj

právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania,

pričom prepustenie sa môže v zákonnom určených prípadoch podmieniť zárukou. Inými

slovami, v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru má osoba pozbavená slobody

zaručené právo iniciovať konanie, v ktorom môže spochybniť zákonnosť pozbavenia

slobody, a zároveň má právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene

rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako

nezákonné (Rehbock v. Slovinsko, rozsudok ESĽP z 28. 11. 2000, Vodeničarov

v. Slovenská republika, rozsudok ESĽP z 21. 12. 2000, bod 33 – 36). Prieskumné súdne

konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi

právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou

jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia

rozhodnutia (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok ESĽP z 25. 10. 1990, bod 27).

20. Z judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne

obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.

Pokiaľ ide o požiadavku urýchlenosti rozhodovania (anglický výraz „speedily“ a francúzsky

výraz „a bref délai“, v slovenskom preklade „urýchlene“), ESĽP zdôraznil, že ju netreba

posudzovať z čisto numerického hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky

a okolnosti každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister

z roku 1968, A-8, bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).

21. Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je

v ďalšom vyjadrená výslovne aj v , podľa ktorého ak tento

zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej

povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.

22. Ústavný súd vo veciach, v ktorých sa zaoberá požiadavkou urýchlenosti

rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, konštantne zdôrazňuje, že aj keď

sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú

podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé

a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (, ). V tejto súvislosti ústavný

súd konštatuje, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby

v zmysle nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.

Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca

na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne

(, , , , ).

23. V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn.

namietal prieťahový postup pri rozhodovaní o jeho sťažnosti o prepustenie

z väzby z 25. septembra 2015 a svoje sťažnostné námietky koncentroval iba/len na postup

najvyššieho súdu (pozri bod 3.2). Z prehľadu procesných úkonov (pozri bod 8) vyplýva, že

spisový materiál bol najvyššiemu súdu ako súdu sťažnostnému predložený 14. novembra

2014 na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podanej proti

uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. z 11. novembra 2014,

pričom písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry mu bolo

doručené 19. novembra 2014. Najvyšší súd následne faxom zasielal odôvodnenie podanej

sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sťažovateľom a ich právnym zástupcom

a v období od 21. novembra 2014 do 27. novembra 2014 mu boli doručené ich písomné

vyjadrenia k tejto sťažnosti. V ďalšom postupe bol predmetný súdny spis niekoľkokrát

zasielaný z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd a naopak. Tento postup však

pôsobí účelovo, pretože najvyšší súd mohol (nič nenasvedčuje tomu, aby to tak nemohlo

byť, najmä keď prvýkrát rozhodol na druhý deň od predloženia sťažnosti) o podaných

sťažnostiach rozhodnúť do času pokračovania v hlavnom pojednávaní konanom v období

od 27. novembra 2014 do 3. decembra 2014, k čomu postačoval postup len podľa § 302

ods. 2 , bez prítomnosti sťažovateľov, pretože obidvaja boli

v prítomnosti svojich obhajcov vypočutí k podaným žiadostiam o prepustenie z väzby

špecializovaným trestným súdom a taktiež boli oboznámení s písomným odôvodnením

sťažnosti podanej prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry; uvedený postup z hľadiska

jeho ústavnoprávnej relevancie v plnej miere postačoval. V naznačených súvislostiach sa

úvahy právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Viktora Križiaka

vyjadrené v jeho písomnom vyjadrení z 8. októbra 2015, a to „Nekonanie a nerozhodnutie

odvolacieho najvyššieho súdu v období 14.11.2014 - 28.11.2014 o sťažnosti vo väzobnej

veci spôsobilo fatálne porušenie práv sťažovateľa a toto konanie nie je možné ničím

ospravedlniť. Najvyšší súd však nekonal prednostne a spôsobil stav, že pri následnom

rozhodovaní na neverejnom zasadnutí až dňa 10.12.2014, bol sťažovateľ v rapídne

zhoršenom a nevýhodnejšom procesnom postavení, keďže už došlo k odsudzujúcemu

rozsudku s uložením nepodmienečného trestu. Práve samotné odsúdenie uloženie

nepodmienečného trestu bolo tou jedinou skutočnosťou, za pomoci ktorej si odvolací súd

zdôvodnil vyhovenie sťažnosti prokurátora a zamietol žiadosť o prepustenie z väzby

sťažovateľa. A práve iba táto jediná okolnosť sa stala aj dôvodom na ponechanie

sťažovateľa vo väzbe už z nového väzobného dôvodu podľa stanovenia § 71 ods. 1 písm. a)

.“, nejavia neopodstatnené (bližšie pozri bod 6.2).

24. Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu takýto postup

najvyššieho súdu pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby nemožno považovať

za ústavne súladný s požiadavkami, ktoré vyplývajú z obsahu základného práva na osobnú

slobodu podľa , 2 a 5 . Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že

najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 10. decembra 2014 porušil základné práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 1, 2

a 5 pri rozhodovaní o ich žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu

z 25. septembra 2015 a 30. septembra 2014, v dôsledku čoho ústavný súd sťažnostiam

v tejto ich časti vyhovel (bod 1 výroku tohto nálezu).

VI.

K dôvodom väzby podľa

25. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, )

každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo

podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku

Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika

ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo

na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý

predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený

stav veci. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach

vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd (, , ,

, , ). Ústavný súd taktiež už viackrát

akcentoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len

z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,

ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (, ,

m. m. ).

26. Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. z 11. októbra 2001

týkajúcom sa podmienok útekovej väzby [podľa

Zb. o trestnom konaní súdnom účinného do 31. 12. 2005, pozn.] okrem iného akcentoval:

«Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane

nebezpečia úteku ako väzobného dôvodu, sú obsiahnuté napr. vo významných rozsudkoch

ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko (27. 6. 1968, séria A, č. 7), Neumeister v. Rakúsko

(27. 6. 1968, séria A, č. 8), Stögmüller v. Rakúsko (10. 11. 1969, séria A, č. 9) a Letellier

v. Francúzsko (26. 6. 1991, séria A, č. 207), pričom ich možno zhrnúť takto:

1. Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie

verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého

výkonu spravodlivosti vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca.

Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí

byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami

štátu a právom na osobnú slobodu.

2. Úlohou súdu je, aby uviedol okolnosti, ktoré ho viedli k pozbaveniu osobnej

slobody jedinca formou väzby.

Dôvody na väzbu musia byť významné a dostatočné.

Súd má vo svojom rozhodnutí uviesť argumenty pre a proti existencii verejného

záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým zreteľom aj na princíp prezumpcie neviny –

odchýlenie od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.

3. Nebezpečenstvo úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej

skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť

založené na súhre okolností.

Do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej

osoby, jej morálka, domov, zamestnanie, majetkové pomery, rodinné vzťahy, všetky druhy

väzieb s krajinou (v ktorej je stíhaná) a pod. Vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť

existenciu nebezpečia úteku alebo znížiť ho do takej miery, že väzbu neopodstatňuje.

4. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania

osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená).

Odporučenie je jednak prameňom pre zistenie zámerov zmluvných strán dohovoru

a tiež významnou pomôckou pri jeho výklade.

Z tohto odporučenia treba uviesť najmä nasledujúce významné zásady:

a) súc považovaný za nevinného, žiaden obvinený nesmie byť vzatý do väzby, pokiaľ

to okolnosti jasne nevyžadujú; väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie,

nemôže byť nikdy obligatórna a ani použitá na účely potrestania (zásada 1),

b) väzba môže byť nariadená, iba ak existuje dôvodné podozrenie, že osoba, o ktorú

ide, spáchala stíhaný trestný čin, a pokiaľ sú dané presvedčivé dôvody („substantial

reasons“), že jeden alebo viaceré z nasledovných titulov existujú:

- nebezpečie jej úteku... (zásada 3),

c) pri posudzovaní, či má byť väzba nariadená, súdny orgán má brať zreteľ

na okolnosti prejednávanej veci a osobitne na tieto skutočnosti, ktoré môžu byť významné:

- povaha a závažnosť stíhaného trestného činu,

- závažnosť usvedčujúcich dôkazov,

- očakávaný trest v prípade uznania viny,

- charakter, doterajší život, osobné a sociálne pomery stíhanej osoby a osobitne jej

spoločenské väzby,

- správanie stíhanej osoby, najmä ako si splnila povinnosti, v prípade, ak už bola

v minulosti trestne stíhaná (zásada 5),

d) väzba nemá byť nariadená, pokiaľ by pozbavenie osobnej slobody bolo

neprimerané povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť (zásada 7),

e) pokiaľ je väzba nariadená, v rozhodnutí majú byť uvedené tak výstižne, ako je to

možné, podstata obvinenia a zásadné dôvody (zásada 8),

f) vždy, keď môže byť väzba nariadená (v súlade s požadovanými zásadami), súdny

orgán má zvážiť, či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych opatrení

(zásada 9),

g) pri skúmaní, či väzba môže byť nahradená, súdny orgán má vziať do úvahy všetky

dostupné alternatívne opatrenia, ktoré môžu zahŕňať:

- sľub trestne stíhanej osoby, že sa dostaví podľa potreby pred súdny orgán a nebude

mariť výkon spravodlivosti,

- poskytnutie peňažnej alebo inej záruky trestne stíhanou osobou so zreteľom na jej

pomery,

- poskytnutie ručenia a iné (zásada 15).

...

Pretože krajský súd takto nepostupoval a o väzbe navrhovateľa rozhodol len

na základe abstraktnej úvahy, navrhovateľ niesol väčšiu obetu pre naplnenie záujmov štátu,

ako bolo možné od neho požadovať (bola narušená primeraná a spravodlivá rovnováha

medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu jedinca), a tým došlo k porušeniu jeho

základného práva podľa .».

27. Vo všeobecnosti je možné vysloviť, že posudzovanie existencie väzobných

dôvodov je vecou často obťažnou a subtílnou a všeobecné súdy musia striktne vychádzať

zo zistených konkrétnych skutočností zakladajúcich jednotlivé väzobné dôvody. Výklad

zákonných znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou všeobecných súdov,

ktoré pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie tej-ktorej veci musia

(mali by) svedomito posúdiť (v ktoromkoľvek štádiu konania), či vzatie do väzby alebo jej

ďalšie trvanie/predlžovanie je opatrením nevyhnutným pre dosiahnutie účelu trestného

konania a či tento účel ani pri vynaložení všetkého úsilia nemožno dosiahnuť inak. Príslušné

úvahy súdu by mali vyvodené vždy z povahy konkrétnej a individuálnej veci vrátane osoby

obvineného, z jeho osobných pomerov, rozsahu potrebného dokazovania, z jeho náročnosti

a pod. Do týchto úvah súdu sa ústavný súd cíti oprávnený zasiahnuť spravidla len vtedy, ak

nie je rozhodnutie o väzbe podložené zákonným dôvodom buď vôbec, alebo ak tvrdené

(a nedostatočne zistené) dôvody väzby sú v extrémnom rozpore s kautelami vyplývajúcimi

z ústavného poriadku republiky, prípadne s medzinárodnými zmluvami, ktorými je v tomto

smere Slovenská republika viazaná.

28. Podľa judikatúry ESĽP ustanovenie čl. 5 dohovoru v sebe obsahuje aj

prezumpciu v prospech prepustenia na slobodu, len čo obmedzenie osobnej slobody stratí

opodstatnenie (rozsudok Veľkej komory z 10. 3. 2009, rozsudok ESĽP vo veci Bykov proti

Rusku, sťažnosť č. 4378/02, ods. 61 a nasl.). Pokračujúce zadržanie (väzba) môže byť

opodstatnené len za predpokladu, že sú tu konkrétne okolnosti, ktoré naznačujú reálnu

existenciu dôvodov verejného záujmu, ktoré prevážia nad pravidlom rešpektu k ľudskej

slobode obsiahnutým v čl. 5 (rozsudok Veľkej komory z 26. 3. 2000, rozsudok ESĽP

vo veci Kudła proti Poľsku, sťažnosť č. 30210/96, ods. 110 a nasl.). Úlohou orgánov štátu je

preskúmať všetky okolnosti svedčiace v prospech a proti existencii takýchto dôvodov

verejného záujmu, ktoré opodstatnia odchýlku od pravidla upraveného v čl. 5, a uviesť ich

v rozhodnutiach o žiadostiach o prepustenie (rozsudok Veľkej komory z 3. októbra 2006,

McKay proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 543/03, ods. 43), pričom je potrebné mať

na zreteli aj uhol rešpektovania ľudskej dôstojnosti každého človeka, v zmysle požiadavky

sa zakazuje štátu rozhodovať o jednotlivcovi len ako o prostriedku na dosiahnutie iného

účelu, nech by to bolo aj pre ochranu života (zdravia) mnohých iných osôb (porov. Bverfg,

1 BvR 357/05 z 15. 2. 2006, ods. 124, alebo Denninger, „Der Menschenwürdesatz

im Grundgesetz“ Baden-Baden: Nomos 2011, s. 397, ap.) či iného verejného záujmu.

Zbavenie slobody bez odsudzujúceho rozsudku je totiž najvážnejším zásahom

do základných princípov individuálnej slobody a prezumpcie neviny (rozsudok ESĽP

vo veci Scott v. Španielsko). Naostatok nie je možné opomínať ani hľadisko

tzv. zosilňujúcich dôvodov trvania väzby (rozsudok ESĽP Rokhlina v. Rusko zo 7. 4. 2005).

29. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že «Nebezpečí útěku by mělo být

posuzováno s ohledem na různé faktory, zvláště ty týkající se povahy dotyčné osoby, její

mravy, domov, zaměstnání, majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je

proti ní vedeno trestní stíhání (Becciev proti Moldavsku, rozsudek, 4. 10. 2005, č. 9190/03,

bod 58; Shenoyev proti Rusku, rozsudek, 10. 6. 2010, č. 2563/06, bod 59).

ESLP připouští, že závažnost trestu, kterému obviněný čelí, je relevantním aspektem

při hodnocení rizika, že uprchne nebo že se trestného činu dopustí znovu. Zároveň však

opakovaně upozorňuje, že závažnost vznesených obvinění (a z toho plynoucí závažnost

hrozícího trestu) nemůže sama o sobě sloužit jako ospravedlnění dlouhotrvající vazby

(llijkov proti Bulharsku, rozsudek, 26. 7. 2001, č. 33977/96, bod 80 ̶81). Je třeba, aby

nezbytnost ponechání obviněného ve vazbě byla podepřena také dalšími okolnostmi

(Kondratyev, bod 52). Ve věci Tariq proti České republice ESLP uvedl, že vzhledem

k tomu, že stěžovatel byl nakonec odsouzen k trestu odnětí svobody na pět a půl roku,

tak závažnost předpokládaného trestu, ať již sama o sobě, nebo ve spojení s dalšími důvody,

na něž orgány poukazovaly, nemůže být za daných okolností považována za relevantní

a dostatečný důvod pro držení stěžovatele ve vazbě po značně dlouhou dobu celkem čtyř let

(bod 94: stěžovatel byl obžalován z přípravy trestného činu podvodu, za který v dané době

bylo možné uložit trest odnětí svobody na pět až 12 let). Nebezpečí útěku ze strachu před

sankcí se postupem času snižuje také proto, že jestliže se do délky trestu započítává doba

strávená ve vazbě, snižuje se také doba, kterou by obviněný musel skutečně strávit

ve vězení po svém případném odsouzení [(Neumeister proti Rakousku, rozsudek, 27. 6.

1968, č. 1936/63, 10; Wemhoff 14).». (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:

Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck 2012. s. 516).

Na doplnenie je možné zdôrazniť aj to, že nebezpečenstvo úteku nevzniká ani z dôvodu,

že obvinený nemá trvalé bydlisko (Aleksandr Makarov v. Rusko, rozsudok ESĽP

z 12. 3. 2009, Miminoshvili v. Rusko, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2011, body 87 ̶88).

30. Skutočnosti, na ktorých najvyšší súd po necelých dvoch rokoch od zadržania

postavil dôvody útekovej väzby obidvoch sťažovateľov, sa javia ústavnému súdu ako

tendenčné, ba až iluzórne, ktoré vo veci konajúce všeobecné súdy (najvyšší súd

a špecializovaný trestný súd, pozn.) nenachádzali v priebehu celého trestného konania.

Je nepochybné, že v čase rozhodovania o podaných sťažnostiach sťažovateľov bolo trestné

konanie vo veci samej ukončené, boli vykonané všetky relevantné dôkazy potrebné

pre posúdenie ich trestnoprávnej zodpovednosti za trestnú činnosť im kladenú za vinu,

a nevyvstávala teda žiadna opodstatnená obava z možného ovplyvňovania dokazovania,

pričom je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že ostatným dôvodom na väzbu

sťažovateľov bol práve dôvod vyplývajúci z . Teda

dôvody, pre ktoré boli sťažovatelia zadržaní a vzatí do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)

, boli v neskoršom priebehu trestného konania redukované na dôvod

podľa , ktorý po ukončení dokazovania

na špecializovanom trestnom súde stratil svoje opodstatnenie. Obava z možného úteku

sťažovateľov predostieraná prokuratúrou, tak ako to predpokladá § 71 ods. 1 písm. a)

, bola predmetom skúmania dotknutých súdov v skorších štádiách

trestného konania, ako to vyplýva napr. z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 19. septembra 2013 v spojení s uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn.

27/2013 z 3. septembra 2013, pričom obidva vo veci konajúce súdy dôvody útekovej

väzby nezistili. Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že v ranných fázach trestného konania

mali byť dôvody útekovej väzby sťažovateľov odvodzované od ich konkrétnych počinov

spočívajúcich v pobyte v zahraničí v Ruskej federatívnej republike. Medzi najvyšším súdom

prezentovanými úvahami o väčšom počte cestovných pasov vydaných na meno

sťažovateľov alebo ich agresívnej obrane počas trestného konania a dôvodmi útekovej

väzby v zmysle podmienok vyplývajúcich z

nenachádza ústavný súd potrebné premostenie podporené konkrétnou skutočnosťou

zakladajúcou relevantnosť obavy z úteku pred trestnoprávnou zodpovednosťou,

resp. uloženou sankciou, ktorej intenzita sa v priebehu trestného konania, keď už nie

zintenzívnila, tak aspoň zostala konštantnou, a to navyše za situácie, ak táto obava

nerezonovala v skorších rozhodnutiach toho istého orgánu súdnej moci. Obdobne vyznieva

aj dôvod spočívajúci v ďalších prebiehajúcich trestných konaniach vedených proti

sťažovateľom, pretože za súčasnej rezonancie prezumpcie neviny ide aj v spojení s touto

trestnou vecou len o hrozbu vysokým trestom, ktorá však ako samostatný relevantný dôvod

počas dvoch rokov trvajúcej väzby neobstojí (bez absencie iných konkrétnych skutočností,

pozn.). V naznačených súvislostiach je možné konštatovať, že najvyšší súd vo svojom

uznesení sp. zn. z 10. decembra 2014 nedal primeranú súdnu odpoveď

(„adequate judicial response“) na dôvody existencie útekovej väzby v zmysle podmienok

vyplývajúcich z . S poukazom na uvedené úvahy

(vrátane bodu 26 a 27, pozn.) rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku

tohto nálezu.

VII.

31. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo

iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane

v súlade s konaním ustanoveným zákonom: písm. a) zákonné uväznenie po odsúdení

príslušným súdom.

32. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že «Uvězněním se nemyslí nutně

pouze výkon trestu odnětí svobody v pravém slova smyslu, ale může jít o jakékoli zbavení

svobody po odsouzení, např. vazba v případě, že odsouzení ještě není pravomocné, nebo

ochranné léčení spojené se zbavením svobody uložené vedle nebo namísto trestu

(viz např. X. proti Spojenému království, rozsudek, 5. 11. 1981, č. 7215/75, bod 39).

...

ESLP vyložil pojem „odsouzení” tak, že postačí i nepravomocné odsouzení. Pokud

podle vnitrostátního práva obviněný po nepravomocném odsouzení nadále vykonává vazbu,

nejde již o zbavení svobody ve smyslu čl. 5 odst. 1 písm. c), ale o uvěznění po odsouzení

příslušným soudem podle písm. a) ... . Případné zrušení původního nepravomocného

odsuzujícího rozsudku neznamená; že uvěznění na základě takového rozsudku proběhlo

v rozporu s čl. 5 odst. 1 EÚLP. [Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská

úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck 2012. s. 480]».

33. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania ústavných sťažností sťažovateľov, ktoré

ústavný súd svojím uznesením č. k. -14 z 20. mája 2015 prijal na ďalšie

konanie, boli títo rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn.

z 3. decembra 2014 uznaní vinnými zo zločinu podplácania formou spolupáchateľstva

podľa k a a . Najvyšší súd na odvolanie

aj sťažovateľov zrušil prvostupňové rozhodnutie špecializovaného trestného súdu

a rozsudkom sp. zn. z 28. apríla 2015 uznal sťažovateľov vinnými zo zločinu

podplácania formou podľa k a a .

Z uvedeného teda vyplýva, že v čase podania ústavných sťažností boli obidvaja sťažovatelia

neprávoplatne odsúdení a z tohto dôvodu (zároveň pozri bod 30) sa mali domáhať ochrany

svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, a nie podľa čl. 5

ods. 4 dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto

nálezu.

VIII.

34. Podľa v spojení s

ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa

odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň

vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo

ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil

stav pred porušením. Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2014 (bod 2 výroku nálezu). Keďže

sťažovatelia sa už v súčasnosti nenachádzajú vo väzbe, neprichádzalo do úvahy po zrušení

napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vrátiť mu vec na ďalšie konanie. O väzbe možno

totiž rozhodovať vždy iba s účinkami pro futuro (, , ).

35. Podľa v spojení s môže

ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva

podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3

ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia,

musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľ v zmysle

citovanej zákonnej požiadavky ( ) musí odôvodniť,

z akých dôvodov požaduje toto zadosťučinenie. Pri rozhodovaní o tom, či finančné

zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu

(závažnosť) porušenia garantovaných práv (porovnaj , )

a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,

nielen vysloviť porušenie týchto práv (m. m. ).

36. V podaných sťažnostiach len uplatnil nárok na primerané

finančné zadosťučinenie, a to v sume 8 000 €, pričom ďalší sťažovateľ

si nárok na primerané finančné zadosťučinenie v konaní pred ústavným súdom

neuplatnil. Ústavný súd viazaný preto rozhodol tak, ako

to je uvedené v bode 4 výroku vo vzťahu k sťažovateľovi .

Vo vzťahu k sťažovateľovi ústavný súd síce rozhodol o porušení

jeho práv (bod 1), ale zároveň konštatoval, že už samotné vyslovenie porušenia práva je

dostatočným zadosťučinením (). Napokon, sťažovateľ

svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nedostatočne

odôvodnil. V dôsledku uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4

výroku tohto nálezu.

37. Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o náhrade trov konania sťažovateľa , ktoré mu vznikli v súvislosti

s jeho právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd

priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

pozostávajúce z odmeny advokáta za celkovo tri úkony právnej služby vykonané v roku

2015, a to príprava a prevzatie zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu

a písomné vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Viktora

Križiaka z 8. októbra 2015. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších prepisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2

v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným

súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 je 1/6 z výpočtového základu zo

sumy 839,00 €, čo je za jeden úkon právnej služby odmena v sume 139,83 € a 8,39 € režijný

paušál. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom

predstavuje celkovú sumu 444,66 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je

uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 3. O trovách právneho zastúpenia sťažovateľa

ústavný súd viazaný nerozhodoval,

keďže si nárok na ich náhradu v konaní pred ústavným súdom neuplatnil (bod 4 výroku).

38. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

39. K tomuto rozhodnutiu sa podľa pripája

odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016