Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (9)I. ÚS 237/2015
PDF · 610.87 KB
No categories available
I. ÚS 237/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. februára 2016 v senáte
zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Milana Ľalíka (sudca
spravodajca) a Petra Brňáka prerokoval prijaté sťažnosti
, a
,
zastúpených advokátmi JUDr. Viktorom Križiakom, advokátska kancelária,
Moyzesova 1026/46, Košice, a JUDr. Richardom Hulínom, Advokátska kancelária Geško,
Hulín a partneri s. r. o., Velehradská 33, Bratislava, pre namietané porušenie základného
práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 a takto
rozhodol:
1. Právo a na osobnú slobodu podľa
čl. 17 ods. 1, 2 a 5 v spojení s čl. 1 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra
2014 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Tost 40/2014
z 10. decembra 2014 z r u š u j e .
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
trovy právneho zastúpenia, a to v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri
eur a šesťdesiatšesť centov) na účet advokáta JUDr. Viktora Križiaka, advokátska
kancelária, Moyzesova 1026/46, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
I. ÚS 237/2015-14 z 20. mája 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť , ktorou namietal porušenie
svojich základných práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 (ďalej aj
„napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu“) na ďalšie konanie, a vo zvyšnej časti odmietol,
ako aj tým istým uznesením č. k. I. ÚS 237/2015-14 z 20. mája 2015 podľa § 25 ods. 3
zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) spojil a prijal na ďalšie konanie
sťažnosť a (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014,
a vo zvyšnej časti odmietol.
2. Z obsahu obidvoch sťažností a príloh k nim pripojených vyplýva, že uznesením
vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru sp. zn. ČVS: PPZ
409/NKAPKBA2013 z 15. apríla 2013 bolo sťažovateľom vznesené obvinenie pre prečin
podplácania formou spolupáchateľstva podľa § 20 k podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).
Uznesením vyšetrovateľa Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru sp. zn.
ČVS: PPZ409/NKAPKBA2013 z 22. apríla 2013 bolo začaté trestné stíhanie vo veci
a súčasne vznesené obvinenie sťažovateľom pre zločin podplácania formou
spolupáchateľstva podľa § 20 a podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona.
Uznesením sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracoviska
Banská Bystrica (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) sp. zn. Tp 27/2013 zo 17. apríla
2013 bolo rozhodnuté tak, že sudca pre prípravné konanie podľa § 72 ods. 3 zákona
č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) nevyhovel návrhu prokurátora na vzatie sťažovateľov do väzby a prepustil ich
zo zadržania na slobodu. Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 5 Tost 14/2013 z 23. apríla
2013 rozhodol o sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky (ďalej len „úrad špeciálnej prokuratúry“) proti uzneseniu
sudcu pre prípravné konanie špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 27/2013
zo 17. apríla 2013 tak, že sťažovateľov vzal do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b)
a písm. c) Trestného poriadku. V ostatnom sťažovatelia svojimi písomnými žiadosťami
z 29. a 30. septembra 2014 požiadali o prepustenie z väzby, ktorým špecializovaný trestný
súd svojím uznesením sp. zn. PK2T/46/2013 z 11. novembra 2014 vyhovel a sťažovateľov
prepustil z väzby. Rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK2T/46/2013
z 3. decembra 2014 boli sťažovatelia uznaní vinnými zo zločinu podplácania formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona.
Najvyšší súd svojím uznesením sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 zrušil uznesenie
špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK2 T/46/2013 z 11. novembra 2014, zamietol
žiadosti sťažovateľov o prepustenie z väzby a ponechal ich vo väzbe z dôvodu podľa § 71
ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a zároveň rozhodol o nenahradení ich väzby dohľadom
probačného a mediačného úradníka. Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 40/2014 z
10. decembra 2014 napadli sťažovatelia sťažnosťami na ústavnom súde.
3.1 V sťažnosti pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3470/2015
namietal arbitrárnosť záverov najvyššieho súdu o existencii dôvodov
útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, pričom poukázal na to, že
„Založenie nového dôvodu tzv. útekovej väzby nemalo žiadne zákonné opodstatnenie. Nikdy
neexistovala žiadna dôvodná obava z takého konania, ktoré by mohlo napĺňať dôvody
uvedené v ust. § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. O skutočnosti, že ani v minulosti sa
obava z prípadného úteku, či skrývania u mňa nenaplnila, svedčí tiež situácia, keď sudca
pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pracoviska v Banskej
Bystrici, uznesením zo 17. apríla 2013 sp. zn.: Tp 27/13 ma ako obvineného prepustil
zo zadržania na slobodu. Po piatich dňoch som sa riadne zúčastnil zasadnutia na NS SR
dňa 22. apríla 2013, z ktorého som bol priamo vzatý do väzby. Tohto pojednávania som sa
zúčastnil aj napriek skutočnosti, že som vedel o možnosti, že priamo z pojednávania môžem
nastúpiť na výkon väzby.“. Ďalej poukázal «... aj na iné z predchádzajúcich väzobných
rozhodnutí..., a to Uznesenie NS SR zo dňa 19.09.2013, sp. zn. 5 Tost 29/2013..., keď sám
najvyšší súd sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím ŠTS, ktorý zamietol návrh
prokurátora na rozšírenie dôvodov väzby a deklaroval tak neexistenciu dôvodu útekovej
väzby. NS SR okrem iného konštatoval, že „... najvyšší súd si osvojuje zdôvodnenie
napadnutého rozhodnutia v tom smere, že nie je dostatok relevantných podkladov na to, aby
sa mohla vysloviť obava, že obvinený ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol
trestnému stíhaniu...“. Nesprávnosť ustálenia dôvodov útekovej väzby najvyšším
súdom vidím paradoxne aj v inom rozhodnutí senátu 6To NS SR zo dňa 06.10.2011, sp. zn.
6 Tost 31/2011. Toto väzobné rozhodnutie rovnakého senátu je vo svojej podstate úplne
protichodné s tým, na základe ktorého bola založená naša väzba v zmysle ustanovenia § 71
ods. 1 písm. a) Tr. poriadku.».
3.2 V druhej rovine svojej argumentácie poukázal na prieťahový postup všeobecných
súdov pri rozhodovaní o jeho ostatnej žiadosti o prepustenie z väzby, keď uviedol, že ,,K
porušeniu môjho práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa článku 5 ods. 4
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd došlo v konaní o rozhodovaní
mojej žiadosti o prepustenie z väzby. Konanie o mojej žiadosti trvalo 105 dní. ... senát ŠTS v
Pezinku rozhodoval o žiadosti od 29.09.2014 do 20.11.2014. Ale pomalé rozhodnutie viem
ospravedlniť, keďže som bol senátom ŠTS prepustený na slobodu. Rozhodovanie na
najvyššom súde trvalo od 19.11.2014 do 12.01.2015. ... Nemám presnú vedomosť, kedy bol
spis spolu so sťažnosťou prokurátora doručený na najvyšší súd, ale predpokladám, že
niekedy v období 17.11.2014 20.11.2014. Zamietavé uznesenie najvyššieho súdu mi bolo
doručené až 12.01.2015 teda 61 dní od rozhodnutia senátu ŠTS v Pezinku.“.
4. V sťažnosti pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3485/2015
obidvaja sťažovatelia namietali arbitrárnosť záverov najvyššieho súdu o existencii dôvodu
útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, k čomu zhodne konštatovali,
že ,,Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia nevysporiadal ani s argumentmi..., ktoré
spochybňovali existenciu väzobných dôvodov, samotné odôvodnenie pôsobí mechanicky,
všeobecne, bez uvedenia akýchkoľvek konkrétnych skutočností, ktoré by mali zakladať
opodstatnenosť väzobného stíhania sťažovateľov. V tomto prípade sú závery súdu o možnom
úteku sťažovateľov iba ničím nepodloženými domnienkami a hypotézami bez akéhokoľvek
reálneho základu. Existenciu konkrétnych a určitých dôvodov väzby predpokladá Trestný
poriadok. Sťažovatelia sa vždy (pred svojim väzobným stíhaním) dostavovali na základe
predvolaní na úkony.“. Odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu a Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“) poukázali teda predovšetkým na to, že
„(i)Rozhodnutie o väzbe, v ktorom súd nekonštatuje ani jeden konkrétny dôvod, pre ktorý
majú byť obvinení stíhaní väzobne je v rozpore tak s ustanovením § 72 ods. 2 Tr. por.
v zmysle ktorého rozhodnutie o väzbe musí byť odôvodnené aj skutkovými okolnosťami/,
v rozpore s článkom 17 ods. 2, ods. 5 Ústavy SR ako aj v rozpore s článkom 5 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a slobôd. Väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej
slobody obvineného... (ii) Odôvodnenie výroku uznesenia o ponechaní obvinených vo väzbe
nie je vyčerpávajúce a presvedčivé, na základe čoho je nepreskúmateľné. Súd v odôvodnení
dostatočne nepreukázal, že je daný niektorý z dôvodov väzby... (iii) V prípade, ak Najvyšší
súd v odôvodnení uznesenia neuviedol ani jeden konkrétny dôvod, resp. dôvod, ktorý
uviedol, je v priamom rozpore s výsledkami dokazovania v spise, nie je možné vyhovieť tejto
požiadavke Trestného poriadku a v ďalšom období trestného stíhania skúmať, či trvajú
dôvody väzby, keďže v zmysle napadnutého uznesenia by takéto dôvody boli automaticky
dané počas celého konania.“.
5.1 V sťažnosti pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3470/2015
žiadal vydať nález, ktorým by ústavný súd takto rozhodol:
,,1. Základné právo na prejednanie veci v primeranej lehote
obsiahnuté v čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, bolo
porušené postupom, zásahom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Tost 40/2014
zo dňa 10.12.2014 v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
2. Základné práva na právnu istotu, na osobnú slobodu
a spravodlivý proces obsiahnuté v čl. 1 ods. 1, 2, čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 Ústavy SR, v čl. 5
ods. 1 písm. c), v čl. 5 ods. 3, v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, bolo porušené postupom, zásahom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sp. zn.
6Tost 40/2014 v konaní ohľadom žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6Tost 40/2014 zo dňa
10.12.2014 sa v celom rozsahu zrušuje a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu SR, aby
prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
4. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie
vo výške vo výške 8.000,€...
5. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
právneho zastúpenia...“
5.2 V sťažnosti pôvodne vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3485/2015
obidvaja sťažovatelia žiadali vydať nález, v ktorom by ústavný súd takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky..., práva sťažovateľa na zachovanie zásady prezumpcie neviny
podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 2 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, práva
na pozbavenie slobody len zo zákonných dôvodov podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy, a práva
podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru, boli postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
vedenej pod sp. zn. 6Tost/40/2014 zo dňa 10.12.2014 porušené.
Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 6Tost/40/2014 zo dňa
10.12.2014 zrušuje.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z... Ústavný súd vracia Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky vedenú pod sp. zn. 6Tost/40/2014 zo dňa 10.12.2014 na ďalšie
konanie.“
6. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili dvaja
účastníci konania. Za najvyšší súd jeho predsedníčka listom č. KP 3/2015-40 z 8. októbra
2015 a právny zástupca sťažovateľa JUDr. Viktor Križiak zaujal
stanovisko k predmetnému vyjadreniu predsedníčky najvyššieho súdu listom
z 30. novembra 2015.
6.1 Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení v prílohe zaslala vyjadrenie
predsedu senátu najvyššieho súdu JUDr. Daniela Hudáka, z ktorého vyplýva, že
„Po predložení spisu na rozhodnutie predseda senátu zistil, že sťažnosť prokurátora nebola
doručená na vyjadrenie obvineným a v spise sa nenachádzala písomná sťažnosť
prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky.
Písomná sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry
Slovenskej republiky bola Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky doručená 19. novembra
2014 a vyjadrenia obvinených 24. novembra, 25. novembra 2014. Už pri predložení spisu
bolo na predkladacej správe zvýraznené, že termín hlavného pojednávania je vytýčený
na deň 28. novembra 2014. Vzhľadom na to, že išlo o obtiažnu a náročnú vec a aby nebol
zmarený termín hlavného pojednávaná, predseda senátu prípisom vec vrátil
Špecializovanému trestnému súdu na rozhodnutie vo veci s tým, že bezprostredne
po vyhlásení rozhodnutia Špecializovaný trestný súd v Pezinku 3. decembra 2014 má spis
predložiť Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o väzbe. Po vrátení spisu
4. decembra 2014 predseda senátu vytýčil termín neverejného zasadnutia na deň
10. decembra 2014. O termíne konania neverejného zasadnutia upovedomil obvinených
s tým, že sa ho môžu zúčastniť. Obvinení sa neverejného zasadnutia zúčastnili, boli
vypočutí, za prítomnosti tlmočníčky, obhajcov a Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhlásil
uznesením, podľa § 194 ods. 1 písm. a Tr. por., že napadnuté uznesenie sa zrušuje v celom
rozsahu. Podľa § 79 ods. 2, ods. 3 Tr. por. žiadosti obvinených
a o prepustenie z väzby na slobodu sa zamietajú s tým, že obaja
obvinení sa naďalej ponechávajú vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr.
por. Podľa § 80 ods. 1 písm. c/ Tr. por. väzba obvinených sa dohľadom probačného
a mediačného úradníka nenahrádza.
Vzhľadom na náročnosť' veci, jej obtiažnosť som toho názoru, že aj keď konanie
trvalo dlhšie ako má byt' vo väzobnej veci. Dĺžka konania na Najvyššom Súde Slovenskej
republiky nedosiahla intenzitu zbytočných prieťahov.“.
6.2 Právny zástupca sťažovateľa JUDr. Viktor Križiak
reagoval na vyjadrenie predsedníčky najvyššieho súdu z 8. októbra 2015 listom
z 30. novembra 2015, v ktorom dôvodil, že „Vyjadrenie predsedu senátu najvyššieho súdu
považujeme za účelové a zavádzajúce ústavný súd. Týmto vyjadrením je klamlivo, čiže
pozitívne, prezentovaná nepochopiteľná nečinnosť senátu najvyššieho súdu pri rozhodovaní
o žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby, pri ktorej boli NS SR flagrantne porušené
jeho základné práva. Celý postup senátu NS SR smeroval k vedomému a úmyselnému
porušeniu práv .
Uznesením senátu ŠTS zo dňa 11.11.2014, sp. zn. PK-2T/46/2013, bol sťažovateľ
prepustený z väzby na slobodu. Je potrebné opakovane zdôrazniť, že samotná žiadosť
o prepustenie bola na súd podaná už dňa 25.09.2014. Spis na rozhodnutie o zahlásenej
sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR bol predložený najvyššiemu súdu 14.11.2014, pričom
senát ŠTS v Pezinku vytýčil termín HP vo veci samej až na 28.11.2014. Teda NS SR mal
k dispozícii lehotu 14 dní na rozhodnutie a väzobné veci sa majú rozhodovať prednostne
a urýchlene. Máme zato, že úvahy predsedu senátu NS SR, v ktorých obhajuje
nerozhodnutie o sťažnosti pri jej predložení v novembri 2014 a to údajnou snahou nezmariť
vytýčený termín vykonania HP dňa 28.11.2014, nemôžu obstáť, lebo sa oprávnene
domnievame, že rozhodnutie o väzbe v konaní, ktoré už v tom čase bolo poznačené
prieťahmi, musí mať jednoznačnú prednosť pred realizáciou akéhokoľvek hlavného
pojednávania. Práve skutočný obsah pojmu prednostné vybavenie väzobnej veci nikdy
nemôže ospravedlniť nekonanie najvyššieho súdu.
Na posúdenie neudržateľnosti tvrdení predsedu senátu JUDr. Hudáka, uvedených
v jeho písomnom vyjadrení, dávame do pozornosti na porovnanie iné väzobné rozhodovanie
najvyššieho súdu v totožnej veci sťažovateľa v priebehu samotného konania hlavného
pojednávania, teda po podaní obžaloby.
Už v minulosti bol sťažovateľ Uznesením senátu ŠTS zo dňa 28.05.2014,
sp. zn. PK-2T/46/2013, prepustený z väzby na slobodu. Aj proti tomuto rozhodnutiu podal
prokurátor ÚŠP GP SR sťažnosť. Dňa 16.06.2014 bolo doručené obhajobe z kancelárie
NS SR zdôvodnenie sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR proti Uzneseniu senátu ŠTS zo dňa
28.05.2014, sp. zn. PK-2T/46/2013. Obhajoba obratom toho istého dňa, t. j. 16.06.2014,
doručila na NS SR k sťažnosti písomné vyjadrenie. Už nasledujúceho dňa, t. j. 17.06.2014
Uznesením NS SR zo dňa 17.06.2015, sp. zn. 3 Tost 23/2014 odvolací senát zrušil Uznesenie
senátu ŠTS zo dňa 28.05.2014, sp. zn. PK-2T/46/2013, ktorým bol sťažovateľ prepustený
z väzby a zamietol jeho žiadosť o prepustenie z väzby s tým, že dôvody väzby naďalej trvajú.
A takéto rozhodnutie najvyššieho súdu bolo aj toho istého dňa, t. j. 17.06.2014 (viď
doručovacia pečiatka na uznesení) doručené so súdnym spisom na ŠTS v Pezinku, a to sa
ani nemalo v tom období realizovať hlavné pojednávanie. Na tomto príklade možno
preukázateľne demonštrovať skutočný alibizmus a zjavnú účelovosť nekonania vo väzobnej
veci, ktorá je predmetom ústavnej sťažnosti.
V tejto súvislosti dôrazne nesúhlasíme ani s vyjadrením predsedu senátu, že
v predmetnej veci išlo o obtiažnu a náročnú vec a aj táto okolnosť mal byť tou zásadnou,
prečo vraj NS SR nerozhodol v termíne do 28.11.2014. Nie je to však pravda, keďže takéto
zavádzajúce konštatovanie o údajnej obtiažnosti a náročnosti prejednávanej veci, nemá ani
logické opodstatnenie. Obdobné veci sú na pôde najvyššieho súdu prejednávané pravidelne
a v kratších lehotách. Práve naopak. Trestná vec s dvoma obžalovanými, patrí v praxi
medzi tie jednoduchšie.
Ani prípadná neexistencia písomného odôvodnenia sťažnosti, nie je v praxi
prekážkou rozhodovania odvolacieho súdu o ústne zahlásenej sťažnosti prokurátora na HP.
Bližšie a písomne odôvodniť akúkoľvek zahlásenú sťažnosť, je právom strany trestného
konania, no nie povinnosťou. Je tiež nepochopiteľné, že pokiaľ bolo písomné odôvodnenie
sťažnosti prokurátora ÚŠP GP SR proti Uzneseniu senátu ŠTS zo dňa 11.11.2014, sp. zn.
PK-2T/46/2013, doručené na NS SR už dňa 19.11.2014, prečo toto bolo obhajobe zaslané
z najvyššieho súdu mailom až dňa 24.11.2014. Obhajca však ešte toho istého dňa,
t. j. 24.11.2015 obratom doručil najvyššiemu súdu písomné vyjadrenie k sťažnosti
prokurátora, teda senát NS mal aj vtedy dostatok času na rozhodnutie.
Nekonanie a nerozhodnutie odvolacieho najvyššieho súdu v období 14.11.2014 -
28.11.2014 o sťažnosti vo väzobnej veci spôsobilo fatálne porušenie práv sťažovateľa a toto
konanie nie je možné ničím ospravedlniť. Najvyšší súd však nekonal prednostne a spôsobil
stav, že pri následnom rozhodovaní na neverejnom zasadnutí až dňa 10.12.2014, bol
sťažovateľ v rapídne zhoršenom a nevýhodnejšom procesnom postavení, keďže už došlo
k odsudzujúcemu rozsudku s uložením nepodmienečného trestu. Práve samotné odsúdenie
uloženie nepodmienečného trestu bolo tou jedinou skutočnosťou, za pomoci ktorej si
odvolací súd zdôvodnil vyhovenie sťažnosti prokurátora a zamietol žiadosť o prepustenie
z väzby sťažovateľa. A práve iba táto jediná okolnosť sa stala aj dôvodom na ponechanie
sťažovateľa vo väzbe už z nového väzobného dôvodu podľa stanovenia 571 ods. 1 písm. a)
Ostáva už len na úvahách, aký vplyv na rozhodnutie ŠTS vo veci samej, kde došlo
k odsúdeniu sťažovateľa, mohol zohrať tzv. väzobný status . Je predsa
zásadný rozdiel, pokiaľ sa obžalovaný môže brániť obžalobe zo slobody a súd ho tak má
možnosť vnímať v porovnaní s tým, keď je predvádzaný v putách na súd nedôvodne, po zuby
ozbrojenou a zakuklenou eskortou, ako najhorší a najnebezpečnejší zločinec, a súd ho
vníma v takomto nevýhodnom postavení.
V neposlednom rade je potrebné poznamenať, že takéto Uznesenie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 6 Tost 40/2014 zo dňa 10.12.2014, bolo doručené obhajobe až dňa 12.01.2015,
čiže konanie o žiadosti trvalo viac ako 100 dní, teda takýmto dlhým rozhodovaním súdov,
bolo stažovateľovi aj znemožnené podať novú žiadosť o prepustenie z väzby. Všetky uvedené
skutočnosti sa vzťahujú a sú aplikovateľné aj k osobe druhého sťažovateľa -
.“.
7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Prerokovanie na ústnom pojednávaní –
vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou namietaného porušenia
práv – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok
na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom,
či namietaným postupom súdu bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03, I. ÚS 65/04).
II.
8. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho spisového materiálu špecializovaného trestného
súdu sp. zn. PK-2T/46/2013 ústavný súd zistil takýto prehľad procesných úkonov:
- 29. septembra 2014 bola špecializovanému trestnému súdu doručená žiadosť
z 25. septembra 2014 o prepustenie z väzby,
- 30. septembra 2014 bola špecializovanému trestnému súdu doručená žiadosť
z 30. septembra 2014 o prepustenie z väzby,
- 5. novembra 2014 senát špecializovaného trestného súdu pokračoval v prerušenom
hlavnom pojednávaní v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK-2T/46/2013 a vypočul
k podaným žiadostiam o prepustenie z väzby obidvoch sťažovateľov,
- medzi 7. novembrom 2014 až 11. novembrom 2014 prebiehalo na špecializovanom
trestnom súde hlavné pojednávanie vo veci vedenej pod sp. zn. PK-2T/46/2013, na ktorom
senát tohto súdu rozhodol 11. novembra 2014 o prepustení sťažovateľov z väzby z dôvodu,
že dôvody väzby pominuli, proti čomu podal prokurátor úradu špeciálnej prokuratúry
priamo na hlavnom pojednávaní súdu sťažnosť,
- 13. novembra 2014 predseda senátu špecializovaného trestného súdu vydáva pokyn
k doručeniu uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T/46/2013
z 11. novembra 2014,
- 14. novembra 2014 bol trestný spis špecializovaného trestného súdu vedený
pod sp. zn. PK-2T/46/2013 predložený najvyššiemu súdu na konanie o sťažnosti
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry,
- 19. novembra 2014 bolo najvyššiemu súdu doručené odôvodnenie sťažnosti
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry,
- 21. novembra 2014 bolo pokynom predsedu senátu najvyššieho súdu faxované
odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry na vedomie a vyjadrenie
právnym zástupcom sťažovateľov,
- medzi 21. novembrom 2014 až 27. novembrom 2014 boli najvyššiemu súdu
doručované faxom a poštou stanoviská sťažovateľov/obhajcov sťažovateľov k podanej
sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry,
- 27. novembra 2014 bol písomným pokynom predsedu senátu najvyššieho súdu
spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013 vrátený na špecializovaný trestný súd,
- 28. novembra 2014 pokračovalo na špecializovanom trestnom súde hlavné
pojednávanie vo veci vedenej pod sp. zn. PK-2T/46/2013,
- 3. decembra 2014 pokračovalo na špecializovanom trestnom súde hlavné
pojednávanie vo veci vedenej pod sp. zn. PK-2T/46/2013, na ktorom špecializovaný trestný
súd vyhlásil odsudzujúci rozsudok sp. zn. PK-2T/46/2013 z 3. decembra 2014,
- 3. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013
predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej
prokuratúry proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK2T/46/2013
z 11. novembra 2014,
- 4. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013
so súhlasom predsedu senátu najvyššieho súdu zapožičaný špecializovanému trestnému
súdu s termínom vrátenia do 9. decembra 2014,
- 4. decembra 2014 bol predsedom senátu najvyššieho súdu vydaný písomný pokyn
na zabezpečenie prítomnosti strán trestného konania na neverejnom zasadnutí
naplánovanom na 10. december 2014 na konanie o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej
prokuratúry podanej proti uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK2T/46/2013
z 11. novembra 2014,
- 9. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013 vrátený
zo špecializovaného trestného súdu najvyššiemu súdu z dôvodu rozhodnutia o sťažnosti
prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podanej proti uzneseniu špecializovaného
trestného súdu sp. zn. PK2T/46/2013 z 11. novembra 2014,
- 10. decembra 2014 sa na najvyššom súde uskutočnilo neverejné zasadnutie,
na ktorom senát tohto súdu rozhodol uznesením sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014
o zrušení uznesenia špecializovaného súdu sp. zn. PK-2T/46/2013 z 11. novembra 2014
a ponechaní sťažovateľov vo väzbe z dôvodu útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a)
- 11. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013 vrátený
z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd,
- 16. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013
opätovne vrátený z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd,
- 17. decembra 2014 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013 vrátený
zo špecializovaného trestného súdu na najvyšší súd z dôvodu potreby jeho žurnalizácie
a vyhotovenia rozhodnutia,
- 7. januára 2015 bol spisový materiál vedený pod sp. zn. PK-2T/46/2013 vrátený
z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd,
- od 8. januára 2015 do 12. januára 2015 bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 doručené stranám trestného konania prostredníctvom
špecializovaného trestného súdu.
III.
9. Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014
v relevantnej časti svojho odôvodnenia konštatoval, že «Na základe podanej sťažnosti
Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť
výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým prokurátor podal sťažnosť ako i konanie
týmto výrokom predchádzajúce a zistil, že sťažnosť prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky je čiastočne dôvodná.
Z obsahu predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky mal
za preukázané, že obvinení boli do väzby vzatí 23. apríla 2013 o 15.30 hod. uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tost 14/2013, z 23. apríla 2013 z dôvodov
§ 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. zák. s tým, že do lehoty trvania väzby bola započítaná doba
zadržania u od 15. apríla 2013 od 8.00 hod. do 17. apríla 2013
do 22.40 hod. a u od 15. apríla 2013 od 7.48 hod. do 17. apríla 2013
do 22.40 hod. O žiadostiach obvinených o prepustenie z väzby viackrát rozhodoval
Špecializovaný trestný súd v Pezinku a Najvyšší súd Slovenskej republiky. V konaní sa
rozhodovalo aj o návrhu prokurátora na zmenu dôvodov väzby podľa ustanovenia § 71
ods. 1 písm. a/ Tr. por. Návrh prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky na zmenu dôvodu väzby bol unesením sudcu pre
prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v spojení s unesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5 Tost 29/2013, z 19. septembra 2013
zamietnutý. K zmene dôvodov väzby u obvinených došlo až na základe rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Tost 4/2014, z 18. marca 2014, keď boli
obvinení ponechaní vo väzbe len z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.
Dňa 3. decembra 2014 vyhlásil Špecializovaný trestný súd v Pezinku rozsudok,
ktorým uznal obvinených a vinnými
zo spáchania zločinu podplácania podľa § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 Tr. zák.
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., a to na skutkovom základe tam bližšie
uvedenom. Za to bol obvinený odsúdený podľa § 333 ods. 3 Tr. zák. s
použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. z dôvodov § 36 písm. j/ Tr. zák. k trestu odňatia slobody
vo výmere 7 rokov, na výkon ktorého ho podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd zaradil
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obvinený
bol odsúdený podľa § 333 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. z dôvodov
§ 36 písm. j/ Tr. zák. k trestu odňatia slobody vo výmere 6 rokov, na výkon ktorého bol
rovnako zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Po vyhlásení vyššie citovaného rozsudku Špecializovaného trestného súdu došlo
k zmene postavenia obvinených, aj keď vzhľadom na to, že obvinení
a podali proti vyhlásenému rozsudku odvolanie, rozsudok
nenadobudol právoplatnosť. V danom prípade je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že
účelom väzby je zabezpečiť osoby obvinených pre trestné konanie a výkon trestu. Tieto
skutočnosti vyplývajú z ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.
Je potrebné k skutočnostiam uvedeným v sťažnosti prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a vyjadreniam obvinených
prostredníctvom obhajcov v sťažnostiach uviesť, že kolúzne dôvody väzby tým, že bol
vyhlásený rozsudok, pominuli. K argumentom prokurátora, že do právoplatnosti skončenia
veci ešte môžu byť vykonané dôkazy, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že tieto
skutočnosti sami osebe neznamenajú, že obvinený bude na niekoho pôsobiť pri vykonávaní
dôkazov, resp. inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné konanie. Pri tzv.
kolúznej väzbe Trestný poriadok podmieňuje možnosť vzatia obvineného do väzby alebo jej
trvanie existenciou dôvodnej obavy z pôsobenia obvinených na svedkov, znalcov,
spoluobvinených, alebo iného marenia objasňovania skutočností závažných pre trestné
stíhanie alebo iných ďalších konkrétnych skutočností. Výklad pojmu konkrétnych
skutočností musí vychádzať zo skutkových okolností a dôkaznej situácie v konkrétnej
trestnej veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožňuje s vyjadreniami obvinených
prostredníctvom svojich obhajcov, že všeobecné tvrdenia prokurátora Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky odkazujúce na spoločenský
záujem a verejný záujem bez ďalších konkrétnych skutočností odôvodňujúcich tzv. kolúznu
väzbu nestačia na to, aby obvinení boli ponechaní vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71
ods. 1 písm. b/ Tr. por.
Podľa § 79 ods. 2 Tr. por. policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú
povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa
zmenili.
Povinnosť skúmať, či dôvody väzby trvajú alebo sa zmenili, vznikla aj Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o sťažnosti prokurátora proti uzneseniu
Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-2T 46/2013, z 11. novembra 2014.
Podľa § 302 ods. 2 Tr. por. pri rozhodovaní o väzbe majú právo zúčastniť sa
neverejného zasadnutia aj prokurátor, obvinený a jeho obhajca a pri rozhodovaní o väzbe
môže predseda senátu účasť týmto osobám umožniť.
Z horeuvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej republiky vytýčil termín
neverejného zasadnutia, o konaní ktorého upovedomil osoby uvedené v § 302 ods. 2 Tr. por.
Na neverejnom zasadnutí vypočul obvinených, umožnil prokurátorovi, obhajcom
klásť obvineným otázky.
Na neverejnom zasadnutí predložil prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky informáciu o možnom protiprávnom konaní
z 8. decembra 2014 vo väzbe a poukázal na ďalšie možné
protiprávne správanie obvineného vo väzbe, ktoré ale podlieha režimu utajovaného režimu,
a preto ho na konaní neverejného zasadnutia nemohol predložiť.
Na nové skutočnosti uvedené zo strany prokurátora súd pri rozhodovaní o sťažnosti
prokurátora neprihliadal, keďže tieto boli získané operatívnou činnosťou, obvinený
ich namietol a súd žiadnym spôsobom nemohol preveriť ich
hodnovernosť.
Na čo však treba poukázať je, že - ako zrejmé zo spisového materiálu - voči
boli vznesené aj ďalšie obvinenia, a to konkrétne pre obzvlášť
závažný zločin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 20, § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Tr.
zák., pričom iné dve trestné konania sú voči nemu vedené už v štádiu súdneho konania –
na Okresnom súde Trenčín sa koná o prečine výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr.
zák. v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák.
a na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku je vedené konanie pre trestný čin skrátenia
dane a poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák.
účinného do 1. januára 2006.
V súvislosti s možno uviesť, že tento už bol raz odsúdený
za spáchaný trestný čin a tiež stíhaný za priestupok, a hoci ide o konania zahladené,
uvedené má význam z pohľadu hodnotenia jeho osoby.
Z výpisu z REGOB je ďalej možné zistiť, že obaja obvinení majú na svoju osobu
vedených niekoľko pasov. ich má mať spolu päť a
štyri. K tomu treba navyše aj s poukazom na vyjadrenia oboch menovaných
v rámci výsluchu na tunajšom súde uviesť, že ak by boli niektoré z uvedených pasov
zo strany obvinených odovzdané, bol by tam taký záznam, ako je tomu pri občianskych
preukazoch („skartovaný” resp. obdobne).
V súvislosti s dôvodnou obavou, že by obvinení mohli utiecť alebo sa skrývať, aby sa
tak vyhli trestnému stíhaniu príp. trestu sa nedá nezmieniť i ich negatívne povahové črty,
keď sa títo mali správať agresívne (neprimerane) nielen pri páchaní stíhaných skutkov ale
i na hlavnom pojednávaní.
Napokon bez významu s ohľadom na odôvodnenie existencie tzv. útekovej väzby nie
je ani tá okolnosť, že obidvaja obvinení majú byť vo viacerých trestných veciach vypočúvaní
ako svedkovia.
Všetky skôr uvedené skutočnosti treba potom podľa názoru najvyššieho súdu
považovať za tie konkrétne skutočnosti, ktoré v danom prípade popri hroziacom vysokom
treste odňatia slobody (či všeobecne zmenenom postavení obvinených po vyhlásení zatiaľ
neprávoplatného prvostupňového rozsudku) dostatočným spôsobom odôvodňujú obavu
z konania predpokladaného v ust. § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. u oboch obvinených.
Záverom treba zdôrazniť, že najvyšší súd sa tiež zaoberal možnosťou nahradenia
väzby obvinených dohľadom probačného a mediačného úradníka, no dospel k takému
záveru, že vzhľadom na osoby obvinených, povahu, závažnosť ako i iné okolnosti
posudzovaného prípadu by účel väzby takýmto spôsobom nebolo možné zabezpečiť.
Najvyšší súd s poukazom na dôvody vyššie spomenuté preto rozhodol tak, ako je
uvedené v enunciáte tohto rozhodnutia.».
10. Špecializovaný trestný súd vo svojom uznesení sp. zn. PK-2T/46/2013
z 11. novembra 2014 v relevantnej časti svojho odôvodnenia konštatoval, že «V prvom rade
je potrebné predoslať a uviesť, že po prerušení hlavného pojednávania dňa 22.07.2014
došlo postupne k zrušeniu všetkých vytýčených termínov hlavného pojednávania
z objektívnych dôvodov práceneschopnosti predsedu senátu, ktorá trvala od 01.08.2014
do 02.11.2014. Termín hlavného pojednávania bol následne určený ihneď po ukončení
práceneschopnosti predsedu senátu na dni 05.11.2014, 07.11.2014, 10.11.2014, 11.11.2014
a 14.11.2014. Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu si obžalovaný
podal dňa 29.09.2014 a obžalovaný dňa 30.09.2014. Pri voľbe
procesného postupu súd musel prihliadať najmi na to, že:
I. V zmysle ustanovenia § 2 ods. 6 Tr. por. sú orgány činné v trestnom konaní a súdy
povinné väzobné veci vybavovať prednostne a urýchlene.
II. V zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Tr. por. o žiadosti obvineného o prepustenie
z väzby na slobodu sa musí bez meškania rozhodnúť.
III. Štádium konania hlavného pojednávania má podstatný vplyv na aktuálny dôvod
trvania väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. u oboch obžalovaných, ktorý je priamo
závislý práve na povinnosti súdu vo väzobných veciach konať prednostne a urýchlene.
Z uvedených dôvodov súd zvolil taký procesný postup, ktorý zohľadňoval skutočnosť,
že konanie nariadeného úkonu hlavného pojednávania môže mať priamy vplyv na existenciu
a trvanie dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. u oboch obžalovaných, a preto
ako prioritu si súd určil konať hlavné pojednávanie, najmä vykonávať ďalšie naplánované
dokazovanie a následne bez meškania rozhodnúť o žiadosti obžalovaných o prepustenie
z väzby na slobodu. Hlavné pojednávanie takýmto postupom súdu dospelo dňa 11.1.2014
do štádia ukončenia dokazovania, následného bezodkladného rozhodnutia o väzbe u oboch
obžalovaných a určenia ďalšieho termínu hlavného pojednávania.
Vzhľadom na to, že podľa názoru súdu dôvody kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1
písm. b) Tr. por. v súčasnom štádiu trestného konania už pominuli a nie je ani dôvod
na zmenu dôvodov väzby, ako aj s prihliadnutím na samotné štádium hlavného
pojednávania, súd nepristupuje ku skúmaniu materiálnych podmienok väzby v zmysle § 71
ods. 1 veta prvá Tr. por.
K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) Tr. por. súd uvádza, že tieto pominuli,
pretože dokazovanie bolo v prejednávanej veci v konaní pred súdom prvého stupňa
ukončené, pričom súd vychádzal zo skutočností rozhodných v čase, keď o väzbe
obžalovaných rozhodoval. Preto je možné aktuálne konštatovať, že po ukončení
dokazovania pred súdom prvého stupňa absentuje akákoľvek dôvodná obava, že by
obžalovaní pôsobili na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak marili objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie.
V tomto ohľade je už aj skutočnosť, že je začaté trestné stíhanie vo veci trestného
činu marenia spravodlivosti podľa 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. z väzobného hľadiska
irelevantné, najmä ak doposiaľ ani po viac ako piatich mesiacoch nebolo vznesené
obvinenie konkrétnej osobe.
V zmysle povinnosti uvedenej v § 79 ods. 2 Tr. por. súd zároveň preskúmal aj to, či
sa dôvody u obžalovaných zmenili a dospel k názoru, že tieto sa nezmenili.
Súd nezistil žiadne okolnosti nasvedčujúce existencii dôvodov väzby podľa § 71
ods. 1 písm. a) Tr. por. Hoci je pravdou, že obom obžalovaným hrozí pomerne vysoký trest,
ale absentuje dôvodná obava, že ujdú alebo sa budú skrývať, aby sa tak vyhli trestnému
stíhaniu alebo trestu. Skutočnosťami, ktoré vyplynuli z výpovedí svedkov
, a , že obžalovaný
sa mal už v minulosti zdržiavať v zahraničí z obavy z jeho možného iného trestného
stíhania, ktoré mu v tom čase reálne hrozilo a hrozilo mu aj väzobné trestné stíhanie, sa už
zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom unesení sp. zn. 5Tost 29/2013 zo dňa
19.09.2013, ktorý uzavrel, že: „Po prepustení zo zadržania 17. apríla 2013 obvinený
zaujal taký postoj k úkonom trestného konania, v zmysle ktorého sa
rozptyľuje obava z konania predpokladaného ustanovením 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.”
Zároveň súd nezistil ani žiadne okolnosti nasvedčujúce existencii dôvodov väzby
podľa 71 ods. 1 písm. c) Tr. por., pričom vychádzajúc z vlastných znalostí súdu na tom nič
nemení ani skutočnosť, že dňa 15.08.2014 prokurátorka Úradu špeciálnej prokuratúry
Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky podala obžalobu na Špecializovanom
trestnom súde, okrem iných, aj na pre trestný čin skrátenia dane a
poistného spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2, § 148 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. účinného do
01.01.2006 za skutok, ktorého sa mal dopustiť v rokoch 2003 — 2004. V tomto ohľade súd
prihliadal najmä na značný časový odstup od prejednávanej trestnej veci, na zásadu
prezumpcie neviny zakotvenú v § 2 ods. 4 Tr. por., ako aj na to, že obžalovaný
nemá v aktuálnom odpise z registra trestov žiadny záznam.
K argumentácii prokurátora súd uvádza, že prokurátor nekonkretizoval, aké dôvody
väzby naďalej pretrvávajú, ale z posúdenia obsahu jeho prednesu má súd za to, že
odôvodňoval existenciu dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. V tomto smere
súd poukazuje na to, že je síce pravdou, že:
- podľa § 1 Tr. por. Trestný poriadok upravuje postup orgánov činných v trestnom
konaní a súdov tak, aby trestné činy boli náležite zistené a ich páchatelia podľa zákona
spravodlivo potrestaní, pričom treba rešpektovať základné práva a slobody fyzických osôb
a právnických osôb a
- podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. je väzobným dôvodom dôvodná obava, že
obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu,
najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí
vysoký trest, ale:
a) pri tom treba rešpektovať základné práva a slobody obžalovaného a
b) väzba obžalovaného, ktorému hrozí vysoký trest je dôvodná len za predpokladu
súčasného zistenia dôvodnej obavy, že obžalovaný ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak
vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu (tzv. úteková väzba) a práve táto dôvodná obava
u oboch obžalovaných absentuje.
S prihliadnutím na spôsob rozhodnutia súdu o žiadostiach obžalovaných
a o prepustenie z väzby na slobodu sa súd ďalšou
argumentáciou strán nezaoberal a z rovnakých dôvodov sa nezaoberal ani alternatívnym
návrhom obžalovaného na nahradenie väzby dohľadom probačného
a mediačného úradníka podľa S 80 ods. 1 písm. c) Tr. por.
Vzhľadom na uvedené súd po dôkladnom zvážení všetkých okolností dospel k záveru,
že dôvody väzby u obžalovaných a pominuli,
a preto s prihliadnutím na ustanovenie Š 76 ods. 1 Tr. por., S 79 ods. 1 Tr. por. rozhodol
tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.».
IV.
11. Ústavný súd je podľa čl. 124 ústavy nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti, ktorý podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
12. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Podľa čl. 1 ods. 2 ústavy Slovenská republika uznáva a dodržiava všeobecné
pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná, a svoje ďalšie
medzinárodné záväzky. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17
ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak ako z dôvodov
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť
dodržať zmluvný záväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov
a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
13. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu
k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného
dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v
ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil
prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,
resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť
podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva
neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím
sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho
trvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutia
všeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).
Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou
podstatou mali dať ratio decidendi na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto
konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého
vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti
väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a nie
na základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07). Inými slovami, požiadavka preskúmania
hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti
svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody
opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustenie na slobodu, pokiaľ také dôvody neexistujú
(rozsudok ESĽP vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Je
teda výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu skúmať všetky okolnosti
spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho
so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody
a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe (rozsudok ESĽP vo veci Tóth c. Rakúsko, 1991).
14. Z judikatúry ústavného súde teda jednoznačne vyplýva, že každé pozbavenie
slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným
zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí
byť zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli
(I. ÚS 165/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07).
Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto
pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy
zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného
porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17
ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak
integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5
ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním
ustanoveným zákonom“, a každé dohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5
ods. 1 písm. a) až f)] musí byť „zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne
právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných
štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody
zároveň musí byť v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca
pred svojvôľou (k tomu pozri okrem judikatúry ESĽP uvedenej v bode 27 aj Bozano
v. Francúzsko, č. 9990/82, rozsudok ESĽP z 18. 12. 1986, bod 54; Benham v. Veľká
Británia, č. 19380/92, rozsudok ESĽP z 24. 9. 1992, Herczegfalvy v. Rakúsko, rozsudok
ESĽP z 11. 5. 2004, Morsink v. Holandsko, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 10. 6. 1996,
bod 40; z novšej judikatúry Stanev v. Bulharsko, č. 36760/06, rozsudok Veľkej komory
ESĽP zo 17. 1. 2012, bod 143; L. M. v. Slovinsko, č. 32863/05, rozsudok ESĽP
z 12. 6. 2014, bod 121).
15. Inými slovami, v prípadoch, keď sa ústavný súd zaoberal možným porušením
základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavy rozhodnutím súdu konajúceho
o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen
s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05),
s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecných princípov obsiahnutých v ňom výslovne
alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudky ESĽP vo veciach Winterwerp
v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45 a Baranowski v. Poľsko
z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Z uvedeného odvodená povinnosť súdov vyplývajúca
zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovať v prípade trestného
stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou „spôsobom, ktorý
ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo veci rešpektoval nielen
ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silou zákona (v danom
prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanovenia príslušných
medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky
a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť, ak poskytujú
väčší štandard ochrany základných práv a slobôd. Osoba vo väzbe je teda v zmysle čl. 5
ods. 4 dohovoru oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú
podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok ESĽP vo veci
Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154 - B, bod 65, rozsudok ESĽP
vo veci Jecius v. Litva, bod 100).
16. Medzi základné požiadavky preskúmania zákonnosti väzby a rozhodnutia o nej
v zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru patria aj:
- účinná kontrola zákonnosti väzby (Grauzinis v. Litva, č. 37975/97, rozsudok ESĽP
z 10. 10. 2000),
- podstatné opatrenie, ktoré zabezpečí jedincovi procesnú spravodlivosť („substantial
measure of procedural justice“; Al-Nashif and others v. Bulharsko, č. 50963/99, rozsudok
ESĽP z 20. 6. 2002),
- vzhľadom na dramatický vplyv pozbavenia slobody na základné práva jedinca
konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí v zásade spĺňať základné požiadavky
spravodlivého konania podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (Garcia Alva v. Nemecko, rozsudok
ESĽP z 13. 2. 2001, sťažnosť č. 23541/94), pričom princíp spravodlivosti („fairness“)
v zmysle posledného označeného článku zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli
dostatočné dôvody (rozsudok ESĽP Bufferne v. Francúzsko o prijateľnosti sťažnosti z 26. 2.
2002, č. 54367/00),
- primeraná súdna odpoveď („adequate judicial response“; Grauslys v. Litva,
č. 36743/97, rozsudok ESĽP z 10. 10. 2000).
17. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len
vtedy, ako doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté
trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento
skutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva
dôvodná obava, že
- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä
ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký
trest,
- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie
skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo
- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo
vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.
18. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe
osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj
uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná
a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,
ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti
rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený
súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa
vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.
Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožní
prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce
sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,
ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav
obvineného neumožňuje jeho výsluch. ...
Podľa § 79 ods. 1 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej ďalšie
trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť obvinený
ihneď prepustený na slobodu. Podľa § 79 ods. 2 Trestného poriadku policajt, prokurátor,
sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania,
či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili. ... Podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku
obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu. Podľa § 192 ods. 1
Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť
výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie
predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia...
V.
K namietanému porušeniu označených práv postupom najvyššieho súdu v konaní
o žiadostiach sťažovateľov o prepustenie z väzby
19. V rámci svojej rozhodovacej činnosti už ústavný súd konštatoval, že
v ustanoveniach čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy garantujúcich právo na osobnú slobodu je
obsiahnuté aj právo obvineného iniciovať konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je väzba nezákonná, ako aj
právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo byť prepustený počas konania,
pričom prepustenie sa môže v zákonnom určených prípadoch podmieniť zárukou. Inými
slovami, v zmysle požiadaviek vyplývajúcich z čl. 5 dohovoru má osoba pozbavená slobody
zaručené právo iniciovať konanie, v ktorom môže spochybniť zákonnosť pozbavenia
slobody, a zároveň má právo aj na to, aby po začatí takéhoto konania bolo súdom urýchlene
rozhodnuté o zákonnosti pozbavenia slobody a nariadené jeho ukončenie, ak sa ukáže ako
nezákonné (Rehbock v. Slovinsko, rozsudok ESĽP z 28. 11. 2000, Vodeničarov
v. Slovenská republika, rozsudok ESĽP z 21. 12. 2000, bod 33 – 36). Prieskumné súdne
konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi
právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou
jedinca proti svojvôli, osobitne aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia
rozhodnutia (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok ESĽP z 25. 10. 1990, bod 27).
20. Z judikatúry ústavného súdu, ako aj ESĽP vyplýva, že väzba má mať striktne
obmedzené trvanie, a preto má byť zaručená možnosť jej kontroly v krátkych intervaloch.
Pokiaľ ide o požiadavku urýchlenosti rozhodovania (anglický výraz „speedily“ a francúzsky
výraz „a bref délai“, v slovenskom preklade „urýchlene“), ESĽP zdôraznil, že ju netreba
posudzovať z čisto numerického hľadiska, ale je potrebné vždy zohľadniť aj podmienky
a okolnosti každej konkrétnej veci (Bezichieri z roku 1989, A-164, bod 21, Neumeister
z roku 1968, A-8, bod 24 a Sanchez – Reisse z roku 1986, A-107, bod 55).
21. Požiadavka rozhodovať vo väzobných veciach prednostne a urýchlene je
v ďalšom vyjadrená výslovne aj v § 2 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého ak tento
zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej
povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene.
22. Ústavný súd vo veciach, v ktorých sa zaoberá požiadavkou urýchlenosti
rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby, konštantne zdôrazňuje, že aj keď
sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenosti posudzujú
podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé
a nevyhovujú požiadavke rýchlosti (III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V tejto súvislosti ústavný
súd konštatuje, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby
v zmysle čl. 17 ods. 2 ústavy nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne.
Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca
na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne
(III. ÚS 255/03, IV. ÚS 253/05, III. ÚS 199/05, III. ÚS 345/06, II. ÚS 353/06).
23. V sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 3470/2015
namietal prieťahový postup pri rozhodovaní o jeho sťažnosti o prepustenie
z väzby z 25. septembra 2015 a svoje sťažnostné námietky koncentroval iba/len na postup
najvyššieho súdu (pozri bod 3.2). Z prehľadu procesných úkonov (pozri bod 8) vyplýva, že
spisový materiál bol najvyššiemu súdu ako súdu sťažnostnému predložený 14. novembra
2014 na rozhodnutie o sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry podanej proti
uzneseniu špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T/46/2013 z 11. novembra 2014,
pričom písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry mu bolo
doručené 19. novembra 2014. Najvyšší súd následne faxom zasielal odôvodnenie podanej
sťažnosti prokurátora úradu špeciálnej prokuratúry sťažovateľom a ich právnym zástupcom
a v období od 21. novembra 2014 do 27. novembra 2014 mu boli doručené ich písomné
vyjadrenia k tejto sťažnosti. V ďalšom postupe bol predmetný súdny spis niekoľkokrát
zasielaný z najvyššieho súdu na špecializovaný trestný súd a naopak. Tento postup však
pôsobí účelovo, pretože najvyšší súd mohol (nič nenasvedčuje tomu, aby to tak nemohlo
byť, najmä keď prvýkrát rozhodol na druhý deň od predloženia sťažnosti) o podaných
sťažnostiach rozhodnúť do času pokračovania v hlavnom pojednávaní konanom v období
od 27. novembra 2014 do 3. decembra 2014, k čomu postačoval postup len podľa § 302
ods. 2 Trestného poriadku, bez prítomnosti sťažovateľov, pretože obidvaja boli
v prítomnosti svojich obhajcov vypočutí k podaným žiadostiam o prepustenie z väzby
špecializovaným trestným súdom a taktiež boli oboznámení s písomným odôvodnením
sťažnosti podanej prokurátorom úradu špeciálnej prokuratúry; uvedený postup z hľadiska
jeho ústavnoprávnej relevancie v plnej miere postačoval. V naznačených súvislostiach sa
úvahy právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Viktora Križiaka
vyjadrené v jeho písomnom vyjadrení z 8. októbra 2015, a to „Nekonanie a nerozhodnutie
odvolacieho najvyššieho súdu v období 14.11.2014 - 28.11.2014 o sťažnosti vo väzobnej
veci spôsobilo fatálne porušenie práv sťažovateľa a toto konanie nie je možné ničím
ospravedlniť. Najvyšší súd však nekonal prednostne a spôsobil stav, že pri následnom
rozhodovaní na neverejnom zasadnutí až dňa 10.12.2014, bol sťažovateľ v rapídne
zhoršenom a nevýhodnejšom procesnom postavení, keďže už došlo k odsudzujúcemu
rozsudku s uložením nepodmienečného trestu. Práve samotné odsúdenie uloženie
nepodmienečného trestu bolo tou jedinou skutočnosťou, za pomoci ktorej si odvolací súd
zdôvodnil vyhovenie sťažnosti prokurátora a zamietol žiadosť o prepustenie z väzby
sťažovateľa. A práve iba táto jediná okolnosť sa stala aj dôvodom na ponechanie
sťažovateľa vo väzbe už z nového väzobného dôvodu podľa stanovenia § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku.“, nejavia neopodstatnené (bližšie pozri bod 6.2).
24. Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ESĽP a ústavného súdu takýto postup
najvyššieho súdu pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby nemožno považovať
za ústavne súladný s požiadavkami, ktoré vyplývajú z obsahu základného práva na osobnú
slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že
najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 40/2014 a jeho
uznesením z 10. decembra 2014 porušil základné práva sťažovateľov podľa čl. 17 ods. 1, 2
a 5 ústavy pri rozhodovaní o ich žiadostiach o prepustenie z väzby na slobodu
z 25. septembra 2015 a 30. septembra 2014, v dôsledku čoho ústavný súd sťažnostiam
v tejto ich časti vyhovel (bod 1 výroku tohto nálezu).
VI.
K dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
25. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06)
každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo
na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý
predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený
stav veci. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach
vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07,
IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08). Ústavný súd taktiež už viackrát
akcentoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len
z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý,
ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010,
m. m. I. ÚS 306/2010).
26. Ústavný súd vo svojom náleze sp. zn. III. ÚS 38/2001 z 11. októbra 2001
týkajúcom sa podmienok útekovej väzby [podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 141/1961
Zb. o trestnom konaní súdnom účinného do 31. 12. 2005, pozn.] okrem iného akcentoval:
«Základné princípy, ktoré sa týkajú vzatia osoby do väzby a držania v nej vrátane
nebezpečia úteku ako väzobného dôvodu, sú obsiahnuté napr. vo významných rozsudkoch
ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko (27. 6. 1968, séria A, č. 7), Neumeister v. Rakúsko
(27. 6. 1968, séria A, č. 8), Stögmüller v. Rakúsko (10. 11. 1969, séria A, č. 9) a Letellier
v. Francúzsko (26. 6. 1991, séria A, č. 207), pričom ich možno zhrnúť takto:
1. Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie
verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého
výkonu spravodlivosti vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca.
Keďže ale osobná sloboda je jedným zo základov demokratickej spoločnosti, musí
byť dodržaná primeraná a spravodlivá rovnováha („fair and just balance“) medzi záujmami
štátu a právom na osobnú slobodu.
2. Úlohou súdu je, aby uviedol okolnosti, ktoré ho viedli k pozbaveniu osobnej
slobody jedinca formou väzby.
Dôvody na väzbu musia byť významné a dostatočné.
Súd má vo svojom rozhodnutí uviesť argumenty pre a proti existencii verejného
záujmu, ktorý odôvodňuje – s náležitým zreteľom aj na princíp prezumpcie neviny –
odchýlenie od pravidla rešpektovania osobnej slobody jedinca.
3. Nebezpečenstvo úteku trestne stíhanej osoby nemôže vyplývať len z jednej
skutočnosti (napr. výška hroziaceho trestu, možnosť ľahko prekročiť hranice), ale musí byť
založené na súhre okolností.
Do úvahy treba vziať viaceré významné faktory, akými sú napr. charakter stíhanej
osoby, jej morálka, domov, zamestnanie, majetkové pomery, rodinné vzťahy, všetky druhy
väzieb s krajinou (v ktorej je stíhaná) a pod. Vzájomné posúdenie môže buď potvrdiť
existenciu nebezpečia úteku alebo znížiť ho do takej miery, že väzbu neopodstatňuje.
4. Pokiaľ sú poskytnuté náležité záruky, že trestne stíhaná osoba sa trestného konania
osobne zúčastní, nemala by sa vo väzbe nachádzať (resp. by mala byť z nej prepustená).
Odporučenie je jednak prameňom pre zistenie zámerov zmluvných strán dohovoru
a tiež významnou pomôckou pri jeho výklade.
Z tohto odporučenia treba uviesť najmä nasledujúce významné zásady:
a) súc považovaný za nevinného, žiaden obvinený nesmie byť vzatý do väzby, pokiaľ
to okolnosti jasne nevyžadujú; väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie,
nemôže byť nikdy obligatórna a ani použitá na účely potrestania (zásada 1),
b) väzba môže byť nariadená, iba ak existuje dôvodné podozrenie, že osoba, o ktorú
ide, spáchala stíhaný trestný čin, a pokiaľ sú dané presvedčivé dôvody („substantial
reasons“), že jeden alebo viaceré z nasledovných titulov existujú:
- nebezpečie jej úteku... (zásada 3),
c) pri posudzovaní, či má byť väzba nariadená, súdny orgán má brať zreteľ
na okolnosti prejednávanej veci a osobitne na tieto skutočnosti, ktoré môžu byť významné:
- povaha a závažnosť stíhaného trestného činu,
- závažnosť usvedčujúcich dôkazov,
- očakávaný trest v prípade uznania viny,
- charakter, doterajší život, osobné a sociálne pomery stíhanej osoby a osobitne jej
spoločenské väzby,
- správanie stíhanej osoby, najmä ako si splnila povinnosti, v prípade, ak už bola
v minulosti trestne stíhaná (zásada 5),
d) väzba nemá byť nariadená, pokiaľ by pozbavenie osobnej slobody bolo
neprimerané povahe stíhaného trestného činu a trestu, ktorý zaň možno uložiť (zásada 7),
e) pokiaľ je väzba nariadená, v rozhodnutí majú byť uvedené tak výstižne, ako je to
možné, podstata obvinenia a zásadné dôvody (zásada 8),
f) vždy, keď môže byť väzba nariadená (v súlade s požadovanými zásadami), súdny
orgán má zvážiť, či výkon väzby môže byť nahradený uložením alternatívnych opatrení
(zásada 9),
g) pri skúmaní, či väzba môže byť nahradená, súdny orgán má vziať do úvahy všetky
dostupné alternatívne opatrenia, ktoré môžu zahŕňať:
- sľub trestne stíhanej osoby, že sa dostaví podľa potreby pred súdny orgán a nebude
mariť výkon spravodlivosti,
- poskytnutie peňažnej alebo inej záruky trestne stíhanou osobou so zreteľom na jej
pomery,
- poskytnutie ručenia a iné (zásada 15).
...
Pretože krajský súd takto nepostupoval a o väzbe navrhovateľa rozhodol len
na základe abstraktnej úvahy, navrhovateľ niesol väčšiu obetu pre naplnenie záujmov štátu,
ako bolo možné od neho požadovať (bola narušená primeraná a spravodlivá rovnováha
medzi záujmami štátu a právom na osobnú slobodu jedinca), a tým došlo k porušeniu jeho
základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy.».
27. Vo všeobecnosti je možné vysloviť, že posudzovanie existencie väzobných
dôvodov je vecou často obťažnou a subtílnou a všeobecné súdy musia striktne vychádzať
zo zistených konkrétnych skutočností zakladajúcich jednotlivé väzobné dôvody. Výklad
zákonných znakov „konkrétnych skutočností“ je predovšetkým vecou všeobecných súdov,
ktoré pri dôkladnej znalosti skutkových okolností a dôkaznej situácie tej-ktorej veci musia
(mali by) svedomito posúdiť (v ktoromkoľvek štádiu konania), či vzatie do väzby alebo jej
ďalšie trvanie/predlžovanie je opatrením nevyhnutným pre dosiahnutie účelu trestného
konania a či tento účel ani pri vynaložení všetkého úsilia nemožno dosiahnuť inak. Príslušné
úvahy súdu by mali vyvodené vždy z povahy konkrétnej a individuálnej veci vrátane osoby
obvineného, z jeho osobných pomerov, rozsahu potrebného dokazovania, z jeho náročnosti
a pod. Do týchto úvah súdu sa ústavný súd cíti oprávnený zasiahnuť spravidla len vtedy, ak
nie je rozhodnutie o väzbe podložené zákonným dôvodom buď vôbec, alebo ak tvrdené
(a nedostatočne zistené) dôvody väzby sú v extrémnom rozpore s kautelami vyplývajúcimi
z ústavného poriadku republiky, prípadne s medzinárodnými zmluvami, ktorými je v tomto
smere Slovenská republika viazaná.
28. Podľa judikatúry ESĽP ustanovenie čl. 5 dohovoru v sebe obsahuje aj
prezumpciu v prospech prepustenia na slobodu, len čo obmedzenie osobnej slobody stratí
opodstatnenie (rozsudok Veľkej komory z 10. 3. 2009, rozsudok ESĽP vo veci Bykov proti
Rusku, sťažnosť č. 4378/02, ods. 61 a nasl.). Pokračujúce zadržanie (väzba) môže byť
opodstatnené len za predpokladu, že sú tu konkrétne okolnosti, ktoré naznačujú reálnu
existenciu dôvodov verejného záujmu, ktoré prevážia nad pravidlom rešpektu k ľudskej
slobode obsiahnutým v čl. 5 (rozsudok Veľkej komory z 26. 3. 2000, rozsudok ESĽP
vo veci Kudła proti Poľsku, sťažnosť č. 30210/96, ods. 110 a nasl.). Úlohou orgánov štátu je
preskúmať všetky okolnosti svedčiace v prospech a proti existencii takýchto dôvodov
verejného záujmu, ktoré opodstatnia odchýlku od pravidla upraveného v čl. 5, a uviesť ich
v rozhodnutiach o žiadostiach o prepustenie (rozsudok Veľkej komory z 3. októbra 2006,
McKay proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 543/03, ods. 43), pričom je potrebné mať
na zreteli aj uhol rešpektovania ľudskej dôstojnosti každého človeka, v zmysle požiadavky
sa zakazuje štátu rozhodovať o jednotlivcovi len ako o prostriedku na dosiahnutie iného
účelu, nech by to bolo aj pre ochranu života (zdravia) mnohých iných osôb (porov. Bverfg,
1 BvR 357/05 z 15. 2. 2006, ods. 124, alebo Denninger, „Der Menschenwürdesatz
im Grundgesetz“ Baden-Baden: Nomos 2011, s. 397, ap.) či iného verejného záujmu.
Zbavenie slobody bez odsudzujúceho rozsudku je totiž najvážnejším zásahom
do základných princípov individuálnej slobody a prezumpcie neviny (rozsudok ESĽP
vo veci Scott v. Španielsko). Naostatok nie je možné opomínať ani hľadisko
tzv. zosilňujúcich dôvodov trvania väzby (rozsudok ESĽP Rokhlina v. Rusko zo 7. 4. 2005).
29. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že «Nebezpečí útěku by mělo být
posuzováno s ohledem na různé faktory, zvláště ty týkající se povahy dotyčné osoby, její
mravy, domov, zaměstnání, majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je
proti ní vedeno trestní stíhání (Becciev proti Moldavsku, rozsudek, 4. 10. 2005, č. 9190/03,
bod 58; Shenoyev proti Rusku, rozsudek, 10. 6. 2010, č. 2563/06, bod 59).
ESLP připouští, že závažnost trestu, kterému obviněný čelí, je relevantním aspektem
při hodnocení rizika, že uprchne nebo že se trestného činu dopustí znovu. Zároveň však
opakovaně upozorňuje, že závažnost vznesených obvinění (a z toho plynoucí závažnost
hrozícího trestu) nemůže sama o sobě sloužit jako ospravedlnění dlouhotrvající vazby
(llijkov proti Bulharsku, rozsudek, 26. 7. 2001, č. 33977/96, bod 80 ̶81). Je třeba, aby
nezbytnost ponechání obviněného ve vazbě byla podepřena také dalšími okolnostmi
(Kondratyev, bod 52). Ve věci Tariq proti České republice ESLP uvedl, že vzhledem
k tomu, že stěžovatel byl nakonec odsouzen k trestu odnětí svobody na pět a půl roku,
tak závažnost předpokládaného trestu, ať již sama o sobě, nebo ve spojení s dalšími důvody,
na něž orgány poukazovaly, nemůže být za daných okolností považována za relevantní
a dostatečný důvod pro držení stěžovatele ve vazbě po značně dlouhou dobu celkem čtyř let
(bod 94: stěžovatel byl obžalován z přípravy trestného činu podvodu, za který v dané době
bylo možné uložit trest odnětí svobody na pět až 12 let). Nebezpečí útěku ze strachu před
sankcí se postupem času snižuje také proto, že jestliže se do délky trestu započítává doba
strávená ve vazbě, snižuje se také doba, kterou by obviněný musel skutečně strávit
ve vězení po svém případném odsouzení [(Neumeister proti Rakousku, rozsudek, 27. 6.
1968, č. 1936/63, 10; Wemhoff 14).». (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:
Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck 2012. s. 516).
Na doplnenie je možné zdôrazniť aj to, že nebezpečenstvo úteku nevzniká ani z dôvodu,
že obvinený nemá trvalé bydlisko (Aleksandr Makarov v. Rusko, rozsudok ESĽP
z 12. 3. 2009, Miminoshvili v. Rusko, rozsudok ESĽP z 28. 6. 2011, body 87 ̶88).
30. Skutočnosti, na ktorých najvyšší súd po necelých dvoch rokoch od zadržania
postavil dôvody útekovej väzby obidvoch sťažovateľov, sa javia ústavnému súdu ako
tendenčné, ba až iluzórne, ktoré vo veci konajúce všeobecné súdy (najvyšší súd
a špecializovaný trestný súd, pozn.) nenachádzali v priebehu celého trestného konania.
Je nepochybné, že v čase rozhodovania o podaných sťažnostiach sťažovateľov bolo trestné
konanie vo veci samej ukončené, boli vykonané všetky relevantné dôkazy potrebné
pre posúdenie ich trestnoprávnej zodpovednosti za trestnú činnosť im kladenú za vinu,
a nevyvstávala teda žiadna opodstatnená obava z možného ovplyvňovania dokazovania,
pričom je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že ostatným dôvodom na väzbu
sťažovateľov bol práve dôvod vyplývajúci z § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku. Teda
dôvody, pre ktoré boli sťažovatelia zadržaní a vzatí do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c)
Trestného poriadku, boli v neskoršom priebehu trestného konania redukované na dôvod
podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý po ukončení dokazovania
na špecializovanom trestnom súde stratil svoje opodstatnenie. Obava z možného úteku
sťažovateľov predostieraná prokuratúrou, tak ako to predpokladá § 71 ods. 1 písm. a)
Trestného poriadku, bola predmetom skúmania dotknutých súdov v skorších štádiách
trestného konania, ako to vyplýva napr. z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 29/2013
z 19. septembra 2013 v spojení s uznesením špecializovaného trestného súdu sp. zn.
Tp 27/2013 z 3. septembra 2013, pričom obidva vo veci konajúce súdy dôvody útekovej
väzby nezistili. Pre úplnosť je potrebné zdôrazniť, že v ranných fázach trestného konania
mali byť dôvody útekovej väzby sťažovateľov odvodzované od ich konkrétnych počinov
spočívajúcich v pobyte v zahraničí v Ruskej federatívnej republike. Medzi najvyšším súdom
prezentovanými úvahami o väčšom počte cestovných pasov vydaných na meno
sťažovateľov alebo ich agresívnej obrane počas trestného konania a dôvodmi útekovej
väzby v zmysle podmienok vyplývajúcich z § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku
nenachádza ústavný súd potrebné premostenie podporené konkrétnou skutočnosťou
zakladajúcou relevantnosť obavy z úteku pred trestnoprávnou zodpovednosťou,
resp. uloženou sankciou, ktorej intenzita sa v priebehu trestného konania, keď už nie
zintenzívnila, tak aspoň zostala konštantnou, a to navyše za situácie, ak táto obava
nerezonovala v skorších rozhodnutiach toho istého orgánu súdnej moci. Obdobne vyznieva
aj dôvod spočívajúci v ďalších prebiehajúcich trestných konaniach vedených proti
sťažovateľom, pretože za súčasnej rezonancie prezumpcie neviny ide aj v spojení s touto
trestnou vecou len o hrozbu vysokým trestom, ktorá však ako samostatný relevantný dôvod
počas dvoch rokov trvajúcej väzby neobstojí (bez absencie iných konkrétnych skutočností,
pozn.). V naznačených súvislostiach je možné konštatovať, že najvyšší súd vo svojom
uznesení sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 nedal primeranú súdnu odpoveď
(„adequate judicial response“) na dôvody existencie útekovej väzby v zmysle podmienok
vyplývajúcich z § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. S poukazom na uvedené úvahy
(vrátane bodu 26 a 27, pozn.) rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku
tohto nálezu.
VII.
31. Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo
iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol
o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody
nezákonné. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane
v súlade s konaním ustanoveným zákonom: písm. a) zákonné uväznenie po odsúdení
príslušným súdom.
32. Z komentovaného znenia dohovoru vyplýva, že «Uvězněním se nemyslí nutně
pouze výkon trestu odnětí svobody v pravém slova smyslu, ale může jít o jakékoli zbavení
svobody po odsouzení, např. vazba v případě, že odsouzení ještě není pravomocné, nebo
ochranné léčení spojené se zbavením svobody uložené vedle nebo namísto trestu
(viz např. X. proti Spojenému království, rozsudek, 5. 11. 1981, č. 7215/75, bod 39).
...
ESLP vyložil pojem „odsouzení” tak, že postačí i nepravomocné odsouzení. Pokud
podle vnitrostátního práva obviněný po nepravomocném odsouzení nadále vykonává vazbu,
nejde již o zbavení svobody ve smyslu čl. 5 odst. 1 písm. c), ale o uvěznění po odsouzení
příslušným soudem podle písm. a) ... . Případné zrušení původního nepravomocného
odsuzujícího rozsudku neznamená; že uvěznění na základě takového rozsudku proběhlo
v rozporu s čl. 5 odst. 1 EÚLP. [Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská
úmluva o lidských právech. Komentář. Praha : C. H. Beck 2012. s. 480]».
33. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania ústavných sťažností sťažovateľov, ktoré
ústavný súd svojím uznesením č. k. I. ÚS 237/2015-14 z 20. mája 2015 prijal na ďalšie
konanie, boli títo rozsudkom špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-2T/46/2013
z 3. decembra 2014 uznaní vinnými zo zločinu podplácania formou spolupáchateľstva
podľa § 20 k § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona. Najvyšší súd na odvolanie
aj sťažovateľov zrušil prvostupňové rozhodnutie špecializovaného trestného súdu
a rozsudkom sp. zn. 2 To 6/2015 z 28. apríla 2015 uznal sťažovateľov vinnými zo zločinu
podplácania formou podľa § 20 k § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 Trestného zákona.
Z uvedeného teda vyplýva, že v čase podania ústavných sťažností boli obidvaja sťažovatelia
neprávoplatne odsúdení a z tohto dôvodu (zároveň pozri bod 30) sa mali domáhať ochrany
svojho práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, a nie podľa čl. 5
ods. 4 dohovoru, a preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto
nálezu.
VIII.
34. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa
odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň
vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo
ak to je možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil
stav pred porušením. Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014 (bod 2 výroku nálezu). Keďže
sťažovatelia sa už v súčasnosti nenachádzajú vo väzbe, neprichádzalo do úvahy po zrušení
napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vrátiť mu vec na ďalšie konanie. O väzbe možno
totiž rozhodovať vždy iba s účinkami pro futuro (I. ÚS 88/04, I. ÚS 100/04, I. ÚS 115/07).
35. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy v spojení s § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže
ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva
podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods. 3
zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia,
musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Sťažovateľ v zmysle
citovanej zákonnej požiadavky (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde) musí odôvodniť,
z akých dôvodov požaduje toto zadosťučinenie. Pri rozhodovaní o tom, či finančné
zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu
(závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv (porovnaj II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09)
a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany,
nielen vysloviť porušenie týchto práv (m. m. IV. ÚS 210/04).
36. V podaných sťažnostiach len uplatnil nárok na primerané
finančné zadosťučinenie, a to v sume 8 000 €, pričom ďalší sťažovateľ
si nárok na primerané finančné zadosťučinenie v konaní pred ústavným súdom
neuplatnil. Ústavný súd viazaný § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde preto rozhodol tak, ako
to je uvedené v bode 4 výroku vo vzťahu k sťažovateľovi .
Vo vzťahu k sťažovateľovi ústavný súd síce rozhodol o porušení
jeho práv (bod 1), ale zároveň konštatoval, že už samotné vyslovenie porušenia práva je
dostatočným zadosťučinením (III. ÚS 265/2011). Napokon, sťažovateľ
svoj nárok na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nedostatočne
odôvodnil. V dôsledku uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4
výroku tohto nálezu.
37. Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o náhrade trov konania sťažovateľa , ktoré mu vznikli v súvislosti
s jeho právnym zastupovaním advokátom v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd
priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
pozostávajúce z odmeny advokáta za celkovo tri úkony právnej služby vykonané v roku
2015, a to príprava a prevzatie zastupovania, písomné podanie sťažnosti ústavnému súdu
a písomné vyjadrenie právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. Viktora
Križiaka z 8. októbra 2015. Vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších prepisov (ďalej len „vyhláška“). Podľa § 11 ods. 2
v spojení s § 3 ods. 1 vyhlášky odmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným
súdom za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2015 je 1/6 z výpočtového základu zo
sumy 839,00 €, čo je za jeden úkon právnej služby odmena v sume 139,83 € a 8,39 € režijný
paušál. Odmena advokátovi za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom
predstavuje celkovú sumu 444,66 €. Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto nálezu v bode 3. O trovách právneho zastúpenia sťažovateľa
ústavný súd viazaný § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde nerozhodoval,
keďže si nárok na ich náhradu v konaní pred ústavným súdom neuplatnil (bod 4 výroku).
38. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
39. K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája
odlišné stanovisko sudcu Milana Ľalíka.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016