Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 50/2021
PDF · 737.91 KB
No categories available
II. ÚS 50/2021
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021
v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu
Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, , , a
, , , zastúpených advokátom
JUDr. Viktorom Križiakom, advokátska kancelária, Moyzesova 46, Košice, vo veci
namietaného porušenia čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017 a jeho rozsudkom
zo 7. septembra 2020 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Argumentácia ústavnej sťažnosti
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
23. decembra 2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ 1“) a (ďalej len „sťažovateľ 2“, resp. „sťažovateľ 1“
a „sťažovateľ 2“, spolu aj ako „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38
ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu (ďalej aj „dovolací súd“,
„odvolací súd“ a aj ako „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017
a jeho rozsudkom zo 7. septembra 2020.
2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 5. mája 2015 prokurátor Úradu špeciálnej
prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podal
na sťažovateľov obžalobu Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská
Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin
podplácania spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b)
3. Rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. BB-4T 19/2015 z 21. júla 2015 boli
sťažovatelia podľa ustanovenia § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodení spod
obžaloby za skutok, ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že
« a , v presne nezistený deň, v období
mesiacov apríla máj roku 2010, v , na č. 23, v kancelárskych
priestoroch nachádzajúcich sa v starej budove spoločnosti spol. s.r.o.,
, pri spoločnom osobnom rozhovore a po vzájomnej dohode s
ako riaditeľom Daňového úradu Trnava – pobočka Dunajská Streda,
(ďalej len „DÚ Dunajská Streda“), v prítomnosti ako riaditeľky
Daňového úradu Šamorín opakovane sľúbili ako úplatok vyplatiť
finančnú hotovosť vo výške 10 percent z celkovej sumy nadmerných odpočtov dane
z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vyplatených bližšie neurčeným obchodným
spoločnostiam evidovaných v pôsobnosti DÚ Dunajská Streda, v ktorých
a vykonávali svoj vplyv za to, že z titulu jeho funkcie
riaditeľa DÚ Dunajská Streda zabezpečí bezproblémové vyplatenie nadmerných odpočtov
DPH a bude včas poskytovať informácie o dožiadaniach z iných daňových úradov
a vyžiadaniach z polície týkajúcich sa obchodných spoločností, ktoré určí Ing.
, pričom Ing. na základe vyslovenej požiadavky
tak konal v rámci daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie september roku
2009, vykonávanej na DÚ Dunajská Streda v spoločnosti veni, vidi, vici, s.r.o., so sídlom
toho času na Jesenského č. 13/A, Dunajská Streda, (ďalej len „veni, vidi,
vici“), kedy v rozpore s jeho služobnými povinnosťami, v presne nezistený deň v období
mesiacov máj a jún roku 2010, na základe služobnej vedomosti získanej pri podpisovaní
výzvy kontrolnej skupiny DÚ Dunajská Streda o nedostatkoch zistených pri vykonanej
kontrole a výzvy na prerokovanie protokolu o kontrole adresovanej spoločnosti veni, vidi,
vici, prostredníctvom , opakovane z vlastnej iniciatívy vyvolal
stretnutie s a konateľom spoločnosti veni, vidi, vici, aby sa
spoločne dohodli na tom, aké doklady je potrebné doložiť a aby sa napísalo vyjadrenie pre
úspešné uplatnenie námietok voči daňovej kontrole, ku stretnutiu ktorému nakoniec došlo
v období od 25. mája 2010 najneskôr do 1. júna 2010, na č. 23, ,
v kancelárskych priestoroch nachádzajúcich sa v starej budove spoločnosti
spol. s.r.o., kde osobne na žiadosť a
v prítomnosti vypracoval písomnosť – „Výzvu na
vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie – vyjadrenie“ pre spoločnosť veni, vidi,
vici, ktorá bola doručená na DÚ Dunajská Streda dňa 2. júna 2010 a na základe ktorej
došlo zo strany DÚ Dunajská Streda k zmene výsledku daňovej kontroly v smere priznania
nároku na odpočítanie DPH a zo strany ako riaditeľa DÚ Dunajská
Streda ku schváleniu platobného poukazu č. 2010/P/15974 a dodatočného platobného
výmeru č. 612/230/40372/10 zo dňa 8. júna 2010, čo viedlo k vyplateniu nadmerného
odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september roku 2009 spoločnosti veni, vidi, vici
v celkovej výške 443.218,88 Eur, čomu však v minulosti DÚ Dunajská Streda v protokole
č. 612/320/28203/2010 nevyhovel, za čo v presne nezistený deň v lete roku 2010
v reštaurácii v Dunajskej Strede a v reštaurácii v ,
za prítomnosti osobne odovzdal
sľúbený úplatok vo forme peňažnej hotovosti v bližšie nezistenej výške», pretože
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli sťažovatelia stíhaní ako obžalovaní.
4. Proti rozsudku špecializovaného súdu podal prokurátor odvolanie, ktoré najvyšší
súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. 4 To 10/2015 z 29. novembra 2016 podľa
ustanovenia § 319 Trestného poriadku zamietol.
5. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)
20. februára 2017 podal písomný podnet ministerke spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerka“, resp. „minister spravodlivosti“), ktorým inicioval podanie
dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. 4 To 10/2015 z 29. novembra 2016.
6. Ministerka 13. marca 2017 podľa ustanovenia § 369 ods. 1 Trestného poriadku
podala dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371
ods. 3 Trestného poriadku.
7. Dovolanie ministerky spolu so spisom špecializovaného súdu sp. zn. BB-
4 T 19/2015 bolo 8. júna 2017 doručené dovolaciemu súdu a tam bola vec vedená pod
sp. zn. 2 Tdo V 7/2017.
8. Po tri a štvrť roku od doručenia dovolania ministerky na dovolací súd sa
7. septembra 2020 vykonalo verejné zasadnutie dovolacieho súdu. Senát dovolacieho súdu
v zložení Dr. Hatala (predseda senátu), Dr. Bargel, Dr. Serbová, Dr. Šišková a Dr.
Šimonová (členovia senátu) rozsudkom sp. zn. 2 Tdo V 7/2017 zo 7. septembra 2020
rozhodol, že uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 4 To 10/2015 z 29. novembra 2016
a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 3
Trestného poriadku porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 12, § 168 ods. 1, § 285
písm. a) a § 319 Trestného poriadku, a to v prospech sťažovateľov s tým, že uznesenie sa
zrušuje v celom rozsahu a rovnako tak aj rozsudok špecializovaného súdu, ako aj ďalšie
rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,
ku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad. Napokon sa špecializovanému súdu prikázalo,
aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.
9. Sťažovatelia považovali už samotné podanie dovolania ministerkou na základe
podnetu generálneho prokurátora za flagrantný zásah do ich práv, ktorý narušil ústavný
princíp právnej istoty a rovnosti v právach. Navyše bolo zrejmé, že skutočným primárnym
iniciátorom podania dovolania bol v trestnom konaní neúspešný prokurátor. Samotné
dovolanie bolo obsahovo takmer stopercentným zopakovaním odvolania prokurátora proti
oslobodzujúcemu rozsudku špecializovaného súdu. Už samotný obsah dovolania ministerky
bol nepodložený, nekompetentný, nevyvážený, zaujatý a neobjektívny. V minulosti vnímala
ministerka inštitút dovolania ako nástroj slúžiaci na zabránenie zjavnej nespravodlivosti
a krivde. Dokonca jej publikované názory išli až tak ďaleko, že uviedla, že by „... bolo
hlavne hlúpe, ak by minister podával dovolanie v prípade akéhokoľvek pochybného podnetu
odsúdeného, alebo by bolo jeho podanie využívané z tzv. opatrnosti...“. Podľa jej postoja
v prípade, ak sa raz minister rozhodne dovolanie podať, musí svoje rozhodnutie vysvetliť,
a to úplne konkrétne, nie iba všeobecnými frázami. Je paradoxné, že práve jej dovolanie
bolo arbitrárne, keďže neobsahovalo presne konkretizovaný popis, ako malo konkrétne
dôjsť k porušeniam Trestného poriadku, ktoré boli v dovolaní bez bližšej a podrobnej
špecifikácie iba formálne vymenované [išlo najmä o všeobecné ustanovenia § 2 ods. 12,
§ 168 ods. 1, § 285 písm. b) a § 319 Trestného poriadku]. Bolo zarážajúce, že právoplatné
oslobodenie sťažovateľov spod obžaloby vnímala ako zjavnú nespravodlivosť a krivdu.
O iné právoplatné rozsudky, ktorými boli sťažovatelia odsúdení na tresty odňatia slobody,
sa nijako nezaujímala.
10. Ešte viac zarážajúco vyznievala skutočnosť, že ministerka sa rozhodla suplovať
postavenie a úlohu generálneho prokurátora, keďže prehliadla, prečo generálny prokurátor
nevyužil svoje oprávnenie v zmysle ustanovenia § 369 ods. 2 Trestného poriadku a sám
nepodal dovolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.
Namiesto toho postupoval formou podnetu na podanie dovolania ministerkou. Práve táto
zrejmá okolnosť mala pre ministerku predstavovať výstražný varovný signál, aby dovolanie
nepodávala. Generálny prokurátor však nemohol nájsť a po preskúmaní veci ani reálne
nenašiel z množstva dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného
poriadku taký zákonný dôvod, ktorý by mohol použiť na podanie samostatného dovolania.
Teda pokiaľ samotný orgán činný v trestnom konaní nenašiel žiaden zákonný dôvod
na podanie dovolania, je alarmujúce a v právnom štáte neakceptovateľné a neúnosné, ak
práve ministerka nahrádza funkciu generálneho prokurátora a nedôvodne a účelovo
protežuje tým jednu stranu konania pred inou.
11. V ďalšom sťažovatelia poukazujú na znenie ustanovení § 369 ods. 1 a 2
Trestného poriadku a prezentujú názor:
11.1 Ministerka môže ako oprávnená osoba podať dovolanie v zmysle ustanovenia
§ 369 ods. 1 Trestného poriadku len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej Trestný
poriadok nepriznáva právo na podanie dovolania. Sťažovatelia sa domnievajú, že generálny
prokurátor nie je osobou oprávnenou podať podnet na dovolanie ministerke. Jeho
oprávnenie podať podnet (zrejme má byť správne dovolanie, pozn.) je uvedené v ustanovení
§ 369 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku. Práve najvyšší súd mal takéto účelové, latentné,
no nezákonné konanie identifikovať a podrobiť konštruktívnej kritike. Takýmto postupom
bol narušený ústavný princíp rovnosti pred zákonom.
11.2. Žiadna zo strán trestného konania nie je oprávnená žiadať o preskúmanie
konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie
prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by mal de
facto charakter odvolania. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) už judikoval, že nesúhlas so skutkovým záverom prípadu, ku ktorému dospel
odvolací súd, nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie
právoplatného rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľov ochrana poskytovaná ministrom
spravodlivosti ako subjektom výkonnej moci prostredníctvom inštitútu dovolania je
prípustná len subsidiárne, t. j. iba vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania dovolania
(v danom prípade generálny prokurátor ako subjekt sui generis), neúspešne využila všetky
zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených
záujmov (najmä podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych
opravných prostriedkov), alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli
tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Splnenie uvedenej požiadavky ako
jedného zo základných predpokladov prípustnosti tzv. „mimoriadneho“ dovolania
ministrom spravodlivosti súvisí s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením
v trestnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti
a nezmeniteľnosti.
12. Sťažovatelia sú presvedčení v súvislosti s aplikáciou a ústavne konformným
výkladom ustanovení § 368, § 369 a § 371 ods. 1 až 3 Trestného poriadku, že pokiaľ
zákonodarca odvodzuje prípustnosť dovolania ministra spravodlivosti zo skutkového stavu
v podstatných okolnostiach nesprávne zisteného, a to bez porušenia príslušných ustanovení
o zistení skutkového stavu, potom sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal
na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na (svoj)vôli generálneho prokurátora,
do ktorej právoplatne skončenej trestnej veci zasiahne podaním podnetu na „mimoriadne“
dovolanie s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci (zrejme má byť nesprávne
skutkové posúdenie veci, pozn.). Takýto výklad dotknutých ustanovení Trestného poriadku
by vo svojich dôsledkoch znamenal minimálne porušenie základného práva na súdnu
ochranu jedného z účastníkov konania (obžalovaného) či zásady nezmeniteľnosti
právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou (zložkou výkonnej moci) odlišnou
od účastníkov konania a nepatriacou do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázku, či
ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej. V tejto
súvislosti je ešte potrebné poznamenať, že na takýto zásah dáva podnet generálny
prokurátor, ktorý je nadriadený prokurátorovi ako strane konania, čím dochádza k porušeniu
rovnosti zbraní a zásady rovnosti strán konania.
13. Dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých
najzávažnejších mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie
dôvody výslovne uvedené v ustanovení § 371 Trestného poriadku, pričom v porovnaní
s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú
koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec
právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý
je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania
dovolania (vrátane dovolacích dôvodov) sú striktne obmedzené tak, aby sa širokým
uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná
inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Princíp právnej istoty
musí byť zachovaný aj v prípade, ak sa minister spravodlivosti rozhodne selektívne
a účelovo podať dovolanie z dôvodov, ktoré nemožno hodnotiť ako závažné. Tak tomu bude
iba pri zásadných a podstatných vadách, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie obstáť,
pretože by to bolo ohrozením zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Uplatnenie
mimoriadnych opravných prostriedkov znamená predlžovanie konania a prelomenie
princípu nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.
14. V posudzovanej veci ministerka argumentuje tým, že záver odvolacieho súdu ako
aj špecializovaného súdu je nesprávny. Obsah podnetu generálneho prokurátora nemusí byť
totožný s obsahom dovolania podaného ministrom spravodlivosti. Podnet generálneho
prokurátora na podanie dovolania tak nepredstavuje relevantný dokument, ktorým by bol
minister spravodlivosti striktne viazaný. Sťažovatelia preto nevnímajú ako zásadnú
skutočnosť, že v podnete nie sú konštatované porušenia ustanovení Trestného poriadku,
ktoré napokon tvorili obsah dovolania ministerky. Za závažnú skutočnosť považujú stav,
keď ministerka na viacerých miestach textu dovolania žiadala dovolací súd, aby konštatoval
porušenie zákona v ustanovení § 285 písm. b) Trestného poriadku, pričom dovolací súd
skonštatoval porušenie ustanovenia § 285 písm. a) Trestného poriadku. Opravovať alebo
inak interpretovať záväzný obsah dovolania ministra spravodlivosti dovolaciemu súdu
neprináleží. V texte dovolania ministerka ani raz nežiadala vysloviť konštatovanie porušenia
§ 285 písm. a) Trestného poriadku. Dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, a preto
rozhodol nad rámec dovolacieho petitu ministerky.
15. Ďalej sťažovatelia citujú znenie ustanovení § 2 ods. 12, § 168 ods. 1 a § 285
písm. a) a § 319 Trestného poriadku.
16. Posúdenie otázky, či bol skutkový stav náležite zistený, je vždy veľmi
subjektívne. Obsah rozhodnutí, ktoré dovolací súd rozsudkom zrušil, plne korešpondoval
s konštantnou judikatúrou, a nešlo preto o svojvoľné závery. Špecializovaný súd detailne
poznal trestnú vec, vykonal potrebné dokazovanie a logicky sťažovateľov oslobodil spod
obžaloby v zmysle ustanovenia § 285 písm. a) Trestného poriadku (skutok opísaný
v obžalobe sa nikdy nestal). Odvolací súd tento zákonný rozsudok logicky potvrdil tým, že
zamietol odvolanie prokurátora ako nedôvodné.
17. Z rozsudku dovolacieho súdu preto sťažovateľom nie je zrejmé, v čom
podstatnom videl dovolací súd zjavnú nespravodlivosť a krivdu, resp. v čom mali spočívať
najzávažnejšie, mimoriadne procesné, resp. prípadné hmotnoprávne chyby, na nápravu
ktorých má inštitút dovolania slúžiť. Dovolací súd nikde neidentifikoval, resp. nevyhodnotil
existenciu prípadných pochybení v konaní a rozhodnutiach všeobecných súdov, ktoré by
bolo potrebné považovať za mimoriadne závažné.
18. Sťažovatelia sa domnievajú, že ministerkou koncipované dovolacie argumenty
boli podraditeľné pod jeden z dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1
Trestného poriadku, v dôsledku čoho je absencia dovolania generálneho prokurátora
neospravedlniteľná. Je proti zmyslu tohto procesného inštitútu, aby na základe podnetu
subjektu, ktorý sám mohol podať dovolanie v neprospech sťažovateľov (ale ho nepodal),
bolo možné opäť otvárať ukončený proces na základe dovolania ministerky. Podanie
dovolania samotnou oprávnenou osobou nesmie byť nahrádzané podaním podnetu
na podanie dovolania. Osobe, ktorej zákon priznáva právo podať dovolanie, nemôže byť
priznané materiálne právo na iniciovanie podnetu na podanie dovolania z tých istých
dôvodov, pre ktoré jej zákon priznáva právo podať dovolanie. Takáto osoba nie je
oprávnenou osobou na podanie podnetu, ale iba na podanie dovolania. Keďže dovolanie
ministerky nebolo podané na základe relevantného podnetu oprávnenej osoby, ide fakticky
o dovolanie neoprávnenej osoby, ktoré ako také malo byť odmietnuté postupom podľa
ustanovenia § 382 písm. b) Trestného poriadku.
19. Novelou Trestného poriadku realizovanou zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorým sa
mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov
a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bolo doplnené ustanovenie § 371 ods. 3
Trestného poriadku rozširujúce dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 Trestného
poriadku tak, že sa zaviedol nový dovolací dôvod pre ministra spravodlivosti vzťahujúci sa
na chyby všeobecného súdu pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k zisťovaniu skutkového
stavu alebo pri dôkaznom postupe, ktorý zákon upravuje pri zisťovaní skutkového stavu.
Podľa predmetného ustanovenia podá minister spravodlivosti dovolanie aj vtedy, ak podľa
jeho názoru právoplatné rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol na základe
vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri
zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má
zabezpečiť objasnenie veci.
20. Z formulácie príslušného ustanovenia Trestného poriadku je zrejmé, že minister
spravodlivosti má povinnosť podať dovolanie v prospech alebo neprospech obvineného
v prípade, ak má pochybnosť, či bol z vykonaných dôkazov dostatočne zistený skutkový
stav a rovnako tak, keď dospeje k záveru, že závažným spôsobom boli porušené
ustanovenia, ktorými sa má náležite zistiť skutkový stav. Zároveň je predmetné ustanovenie
obmedzené materiálnou podmienkou, podľa ktorej sa tento dovolací dôvod môže použiť
iba, ak by to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného (§ 371 ods. 5 Trestného poriadku).
21. Právom ministra spravodlivosti ako dovolateľa je síce napadnúť rozhodnutie pre
nesprávne zistenie skutkového stavu a hodnotiť tak rozsah dokazovania alebo namietať
porušenie ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci (najmä procesné predpisy týkajúce sa
nerešpektovania obhajoby, o čo v posudzovanej veci nejde), avšak z ustanovenia § 371
ods. 3 Trestného poriadku nevyplýva jeho neobmedzené právo namietať hodnotenie
vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ sa konajúce súdy týmito dôkazmi dôsledne zaoberali.
22. V dovolacom konaní ani za súčasného použitia dovolacieho dôvodu podľa § 371
ods. 3 Trestného poriadku neprichádza do úvahy iné hodnotenie dôkazov, ak je toto
založené na prísnom logickom úsudku, ku ktorému konajúce súdy dospeli na podklade
starostlivého posúdenia vykonaných dôkazov z hľadiska ich prípustnosti, závažnosti
a vierohodnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací súd na podklade tohto dovolania
preskúmava hranice dokazovania predmetného trestného činu z hľadiska množstva a kvality
dôkazov, avšak samotný rozsah hodnotenia dôkazov skúma iba z aspektov zákonnosti,
závažnosti a vierohodnosti.
23. V kontexte uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného
poriadku k výhradám ministerky uvedeným v dovolaní, podľa ktorých sa odvolací súd pri
hodnotení dôkazov nevysporiadal so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie
(týkajúcimi sa najmä nesprávneho posúdenia konštatovanej nedôveryhodnosti svedkyne
), subjektívnym spôsobom objasňoval okolnosti svedčiace v prospech
sťažovateľov a nedostatočným spôsobom odôvodnil rozsudok, treba uviesť, že obsah
a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení
povinností, ako aj vlastné hodnotenie dôkazov nemožno považovať za porušenia uvedené
v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Ministerka v dovolaní neponúkla žiadne
relevantné argumenty spôsobilé zmeniť právoplatné rozhodnutie a status sťažovateľov ako
oslobodených obvinených. Nadprácu za ňu urobil až najvyšší súd. Dovolací dôvod podľa
ustanovenia § 373 ods. 3 Trestného poriadku bol ministerkou v tomto prípade zneužitý.
24. Ministerka namietala nesprávne hodnotenie dôkazov a uviedla, že odvolací súd
dôkazy neposúdil v celom súhrne posudzovaných skutočností. Takto vymedzený dovolací
dôvod nie je preskúmateľný, lebo ak minister spravodlivosti využije svoje oprávnenie podať
dovolanie podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku (z dôvodu nesprávneho zistenia
skutkového stavu v podstatných bodoch na základe vykonaných dôkazov), musí v dovolaní
konkretizovať nesprávnosť úvah, ktorými sa všeobecné súdy spravovali pri hodnotení
dotknutých dôkazov. Len taká chyba môže byť podkladom pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia dovolacím súdom. Ak sa minister spravodlivosti obmedzí iba na vlastné
hodnotenie údajnej hodnovernosti svedka – kajúcnika (ako sa to stalo aj v tomto prípade),
potom je dovolanie zrejme nedôvodné.
25. Dovolací súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať
vykonané dôkazy podľa predstáv dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu zo zákona
nevyplýva. Hodnotenie dôkazov nenapĺňa žiadny dovolací dôvod. Treba tiež poznamenať,
že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov a neznamená ani právo na úspech
v konaní.
26. Samotné dovolanie nedávalo žiadne odpovede, aké boli tie konkrétne podstatné
a závažné okolnosti, ohľadom ktorých mal byť skutkový stav nesprávne zistený. Nedávalo
ani presvedčivú odpoveď, ktoré konkrétne ustanovenia na zabezpečenie objasnenia veci,
ako intenzívne a akým závažným spôsobom boli porušené.
27. Samotná možnosť existencie dvoch rôznych právnych názorov senátov
najvyššieho súdu na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.
Ustanovenia Trestného poriadku o dovolaní ministra spravodlivosti je potrebné vykladať
reštriktívne, a preto nesprávne zisteným skutkovým stavom je potrebné rozumieť
predovšetkým závažné porušenie zákona pri zistení skutkového stavu, ktoré viedlo
k nesprávne zistenému skutkovému stavu. V danej veci absentovali akékoľvek mimoriadne
okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný exces, ktorými by
generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Z toho
uhla pohľadu je napadnuté uznesenie (správne má byť zrejme rozsudok, pozn.) dovolacieho
súdu arbitrárne. Dovolací súd sa pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania
dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady pre prelomenie právoplatných
rozhodnutí. Takýmto postupom dovolacieho súdu došlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je neprípustné, aby preskúmanie právoplatného rozhodnutia
všeobecného súdu na základe dovolania ministra spravodlivosti iniciovaného výlučne
generálnym prokurátorom predstavovalo osobitné skryté odvolanie z dôvodu, že prokurátor
ako jedna strana konania nie je spokojný s výsledkom konania, a aby k zrušeniu
právoplatných oslobodzujúcich rozhodnutí došlo iba v dôsledku existencie odlišných
právnych názorov na vec.
28. Okrem toho aj ESĽP opakovane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že podanie
mimoriadnych opravných prostriedkov nie je prípustné v prípade akýchkoľvek vád konania,
ale iba v prípade extrémnych fundamentálnych chýb, ktorých ponechanie by malo závažný
vplyv na spravodlivosť, integritu a verejnú reputáciu súdneho procesu, ako aj vád
najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, teda vád predstavujúcich porušenie práva
na spravodlivý súdny proces. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp
právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci trestného konania je inštitút
právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snaha
presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia v trestnom
konaní (bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia) je legitímna
v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú
v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v trestnom procese, pričom tieto
pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.
Takými pochybeniami však nemôžu byť dva odlišné právne názory dvoch rôznych senátov
najvyššieho súdu na otázku viny obžalovaných.
29. Postoj dovolacieho súdu o hodnovernosti kajúcnika je niektorými subjektmi
v právnej obci vnímaný ako prelomový. Z analýzy uznesenia dovolacieho súdu však nie je
možné vyvodiť žiadne nové či prevratné postoje k inštitútu kajúcnika. Sťažovatelia nikdy
nespochybňovali, že by svedectvo svedkyne nebolo možné použiť ako dôkaz, a to
bez ohľadu na to, či bude považovaná za tzv. kajúcnika alebo nie. Avšak ako každý dôkaz aj
svedectvo svedkyne možno podrobiť oprávnenej kritike, spochybniť ho, resp.
vyvrátiť protiargumentmi a dôkazmi.
30. Skutočnosť, že svedkyňa získala nepatričné a nezákonné výhody, bola
iba jednou z tých, pre ktoré bola jej výpoveď špecializovaným súdom a odvolacím súdom
vnímaná ako nehodnoverná. Posudzovanie hodnovernosti jej výpovede ako kajúcnika bolo
pre tieto všeobecné súdy až sekundárnou záležitosťou.
31. Každý súd musí pri svojom rozhodovaní vždy skúmať aj celkový obsah,
charakter, formu a motiváciu svedka kajúcnika, a teda aj jeho vierohodnosť, použiteľnosť
a akceptovateľnosť. Celková vierohodnosť svedkyne vyvolávala negatívne
pochybnosti už pred samotným skúmaním obsahu jej výpovedí a jej motivácie. Zvýhodnené
zaobchádzanie a postoj prokurátora v súvislosti so svedkyňou išli vždy
za zákonné limity možného a bežného postupu štátneho orgánu. Svedkyňa mala
byť v zmysle zákona v roku 2013 vyšetrovateľom obvinená z obzvlášť závažného zločinu
prijímania úplatku podľa § 329 ods. 3 Trestného zákona so sadzbou 10 až 15 rokov. V jej
prípade malo byť realizované plynulé trestné konanie, mala byť podaná obžaloba a mal
prebehnúť súdny proces. Napriek tomu však bol použitý úplne neštandardný, protekčný
a servilný prístup. Bola síce v apríli 2013 samostatne a formálne obvinená z trestného činu
prijímania úplatku, avšak bez vznesenia skutočného a správneho obvinenia zo spáchania
obzvlášť závažného zločinu. V jej prípade vždy platilo, že vyšetrovateľ a prokurátor s ňou
po celý čas manipulovali, nedôvodne ju motorovým vozidlom privážali na súdne
pojednávania a na úkony vyšetrovania, beztrestne ju ovplyvňovali, v rozpore so zákonom
nenáležite protežovali, vytvárali na ňu psychický nátlak, aby poskytla svedectvo v príkrom
rozpore so skutkovým stavom tak, aby zodpovedalo predstavám prokurátora.
32. Svedkyňa (ktorá po celú dobu stíhania nemala advokáta) bola
ponechaná napospas ľubovôli vyšetrovateľa a prokurátora. Práve preto počas prípravného
a súdneho konania neprejavovala skutočnú vôľu a neposkytovala hodnoverné a objektívne
svedectvo, keďže bola faktickým rukojemníkom vôle prokurátora a vyšetrovateľa.
Je nepochopiteľné a neospravedlniteľné, že jej trestná vec ani po troch rokoch nedospela
aspoň do štádia súdneho konania. Teda úmyselným a účelovým obchádzaním zákona
zo strany orgánov činných v trestnom konaní bola ponechávaná v pozícii rukojemníčky
v štádiu prípravného konania ako obvinená z prijímania úplatku v minimálnom
kvalifikačnom odseku, pričom jej trestná vec procesne nenapredovala, keďže sa účelovo
čakalo, ako sa napokon zachová v postavení svedkyne v trestných veciach sťažovateľov
(či nezmení políciou nanútený a naučený postoj voči sťažovateľom a či náhodou necúvne).
Pritom jej trestné veci boli právne a obsahovo omnoho jednoduchšie ako veci sťažovateľov,
ktorí už majú za sebou celé súdne konanie vrátane právoplatných rozhodnutí. Vierohodnosť
svedectva svedkyne by bola podstatne objektívnejšia, presvedčivejšia
a nespochybniteľnejšia iba vtedy, ak by orgány činné v trestnom konaní dôsledne
rešpektovali rovnosť jednotlivcov pred zákonom, a keby prokurátor k nej pristupoval bez
zvýhodnenia a protekcionárstva. Paradoxne opačný prípad zaobchádzania zaznamenali
sťažovatelia v prípade Ing. . Aj keď bol obvinený tým istým vyšetrovateľom ako
svedkyňa a podstatne neskôr, už má za sebou právoplatný odsudzujúci rozsudok
s uloženým sedemročným nepodmienečným trestom odňatia slobody. Trest „prednostne“
dostal iba preto, že si „dovolil“ nespolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Ide
o zreteľný prípad selektívnej spravodlivosti a obchodovania so svedectvami.
33. Pokiaľ sa v rozsudku dovolacieho súdu tvrdí, že prokurátor postup podľa
ustanovenia § 218 ods. 1 Trestného poriadku vo vzťahu ku svedkyni realizoval až
19. augusta 2015 (teda po oslobodzujúcom rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB-
4 T 19/2015), ide len o účelovo prezentovanú polopravdu. Chronológia vývoja prípadu
svedkyne a opis skutočností nasvedčujú tomu, že postupy prokurátora sú
dovolacím súdom chybne interpretované. Celá situácia súvisiaca s podmienečným
zastavením trestného stíhania je dovolacím súdom nesprávne, jednostranne a zaujato
interpretovaná v polohe akéhosi logického, racionálneho a pozitívneho vysvetľovania
neobhájiteľného konania prokurátora.
34. Zastavenie trestného stíhania voči predstavovalo formu akejsi odmeny
pre kajúcnika za svedectvá podané proti sťažovateľom. Išlo o snahu prokurátora motivovať
ju práve v čase, keď sťažovatelia boli špecializovaným súdom spod obžaloby oslobodení,
a to najmä preto, aby „nezaradila spiatočku“ a aby sama náhodou neodhalila nezákonné
praktiky orgánov činných v trestnom konaní. Existovala potreba aj naďalej ju motivovať
na spoluprácu v možných konaniach proti sťažovateľom.
35. Podmienečné zastavenie trestného stíhania uznesením prokurátora
sp. zn. VII/2Gv59/13/1000 z 19. augusta 2015 nie je v súlade s ustanovením § 218 ods. 1
Trestného poriadku, keďže nikdy sa významnou mierou nepodieľala na objasnení korupcie
a záujem spoločnosti na objasnení jej trestného činu, ku ktorému sa priznala, nikdy nemohol
prevyšovať záujem na trestnom stíhaní sťažovateľov.
36. Svedkyňa krivo obvinila sťažovateľa 1 z verbálneho a neverbálneho
vyhrážania sa priamo v súdnej sieni špecializovaného súdu, no sťažovateľ 1 bol v tejto veci
spod obžaloby oslobodený s tým, že sa skutok nestal.
37. Dovolanie ministerky bolo podané 12. marca 2017. Dovolaciemu súdu bolo
doručené spolu so spisom špecializovaného súdu 8. júna 2017 a dostalo spisovú značku
2 Tdo V 7/2017. Verejné zasadnutie dovolacieho súdu sa však konalo až 7. septembra 2020,
teda tri a pol roka od podania dovolania.
38. Podľa presvedčenia sťažovateľov na dovolacom súde došlo ku zjavným,
zbytočným a účelovým prieťahom v konaní, pričom zároveň došlo aj k tomu, že senát
dovolacieho súdu rozhodol v nezákonnom zložení, čím sťažovatelia boli odňatí zákonnému
a nestrannému sudcovi.
39. Potom, ako bol nariadený termín verejného zasadnutia na 7. september 2020,
sťažovatelia predložili dovolaciemu súdu námietku zaujatosti konajúceho senátu
dovolacieho súdu. Predseda senátu dovolacieho súdu Dr. Hatala na verejnom zasadnutí
senátu oboznámil námietku zaujatosti doručenú dovolaciemu súdu 3. septembra 2020.
40. Dôvody námietky zaujatosti a návrhu na vylúčenie predsedu senátu a členov
senátu z rozhodovania v dovolacom konaní pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017 boli takéto:
41. Zjavným prejavom zaujatosti a absencie nestrannosti bola už samotná účasť Dr.
Hatalu ako predsedu senátu v dovolacích rozhodovaniach týkajúcich sa sťažovateľov, teda
v dovolacích konaniach vedených pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017, ako aj už v ukončenom
dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2018.
42. Predseda senátu Dr. Hatala bol práve tým sudcom, ktorý ako člen senátu stál
za uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 40/2014 z 10. decembra 2014, ktoré ústavný
súd v náleze sp. zn. I. ÚS 237/2015 z 3. februára 2016 označil za rozhodnutie porušujúce
právo sťažovateľov na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy. Preto zrejme
neexistovala objektívna záruka, aby pri rozhodovaní o dovolaní ministerky sa Dr. Hatala
opakovane nepodieľal na opakovanom porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľov.
43. Pritom dovolací súd v senáte 2 Tdo V práve s Dr. Hatalom ako predsedom senátu
už 20. mája 2020 odmietol dovolanie sťažovateľov. Toto dovolanie bolo navyše podané ešte
o 15 mesiacov neskôr ako dovolanie, ktoré je predmetom tejto ústavnej sťažnosti.
V súčasnosti je v súvislosti s uznesením dovolacieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 7/2018
z 20. mája 2020 vedené konanie na ústavnom súde vo veci prijatej ústavnej sťažnosti
sťažovateľa 1 pod sp. zn. II. ÚS 491/2020. Ďalším prejavom zaujatosti a absencie
nestrannosti a dôvodom na vylúčenie z rozhodovania Dr. Hatalu bol aj stav, keď Dr. Hatala
20. mája 2020 ako predseda dovolacieho senátu vo veci dovolania sťažovateľov
nepochopiteľne akceptoval a umožnil účasť sudcu Dr. Klimenta ako člena senátu
na rozhodovaní pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2018 napriek tomu, že Dr. Kliment bol uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Ndt 15/2017 z 27. júna 2017 výslovne vylúčený z rozhodovania
v teraz pertraktovanej trestnej veci vedenej na dovolacom súde pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017,
a to pre pomer ku sťažovateľom.
44. Ďalším dôvodom na vyslovenie zaujatosti a vylúčenie z rozhodovania Dr. Hatalu
je tri a pol roka trvajúca absolútna ničím neodôvodnená nečinnosť v dovolacom konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017. Za túto dobu jeho nečinnosti bol už dvakrát
vymenený minister spravodlivosti.
45. Nie posledným dôvodom na vyslovenie zaujatosti Dr. Hatalu je aj evidentná
prejudikácia rozhodnutia, ktoré vopred a avizovane prijal senát dovolacieho súdu
nariadením verejného zasadnutia na 7. september 2020. Odmietnutie dovolania Ing.
v zrkadlovom skutku uznesením z 28. októbra 2019, odmietnutie dovolania sťažovateľov
uznesením z 20. mája 2020, ako aj nariadenie verejného zasadnutia na 7. september 2020
boli jednoznačnými a ďalšími rozhodujúcimi signálmi, že dovolací súd nekriticky
a v nezákonnom zložení mieni vopred vyhovieť nedôvodnému, nenáležitému, arbitrárnemu
a účelovému dovolaniu ministerky.
46. Dôvodom na podanie námietky zaujatosti a na vylúčenie členov senátu 2 Tdo V
z rozhodovania o dovolaní ministerky bola aj existencia zrejmých prejavov narušenia
princípu rovnosti strán v dovolacom konaní. Takýmto prejavom je nekritické akceptovanie
dovolania ministerky a akceptovanie suplovania postavenia a úloh generálneho prokurátora
ministerkou.
47. Na základe uvedeného bolo zrejmé, že Dr. Hatala nemohol objektívne,
spravodlivo, nestranne a nezaujato riešiť dovolanie ministerky. Keďže obhajobe nebolo
známe presné zloženie senátu 2 Tdo V, ktorý mal rozhodovať na verejnom zasadnutí,
vyslovili z opatrnosti aj námietku zaujatosti voči členom senátu, keďže niektorí sa
v minulosti už zúčastnili rozhodovania o zamietnutí dovolania sťažovateľov 20. mája 2020
pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2018, resp. posudzovali iné súvisiace dovolacie konanie, v ktorom bol
už vyslovený právny názor prejudikujúci ich postoje pri rozhodovaní o dovolaní ministerky.
48. Prejavom zjavnej zaujatosti, absencie nestrannosti a dôvodom na vylúčenie
z rozhodovania bola skutočnosť, že Dr. Šišková bola aj členkou senátu dovolacieho súdu,
ktorý odmietol dovolanie Ing. uznesením sp. zn. 1 Tdo V 2/2019 z 28. októbra
2019. Išlo o rozhodovanie o dovolaní Ing. v zrkadlovom skutku prijímania úplatku,
za ktorý bol rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. BB-3T 27/2014 z 15. decembra 2014
uznaný vinným a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, a proti uzneseniu
najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 5/2015 z 10. decembra 2015, ktorým bolo odvolanie Ing.
zamietnuté.
49. Ak Dr. Šišková bola v roku 2019 členkou senátu dovolacieho súdu 1 Tdo V,
ktorý zamietol dovolanie Ing. v zrkadlovom skutku prijímania úplatku, potom
nebolo možné objektívne očakávať, že v rámci dovolacieho konania iniciovaného
ministerkou posúdi v roku 2020 v prípade sťažovateľov rovnaký skutok podplácania už ako
členka dovolacieho senátu 2 Tdo V inak. Obsahom dovolacieho rozhodnutia vo veci sp. zn.
1 Tdo V 2/2019 bolo faktické ustálenie a stotožnenie sa senátu dovolacieho súdu
so skutkom, za ktorý bol Ing. odsúdený a sťažovatelia zasa oslobodení. Bolo
povinnosťou Dr. Šiškovej signalizovať svoju zaujatosť a požiadať o vylúčenie
z rozhodovania o dovolaní v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017. Jej účasť pri
tomto rozhodovaní znamenala porušenie práva sťažovateľov na nestranného a nezákonného
sudcu.
50. O námietke zaujatosti, resp. o žiadosti o vylúčenie sudcov z rozhodovania senát
dovolacieho súdu alibisticky s odkazom na obsah námietky podľa § 32 ods. 6 Trestného
poriadku (namietanie procesného postupu a nepodanie námietky bezodkladne) nekonal.
Je paradoxné, že senát dovolacieho súdu vyčítal sťažovateľom práve údajné nepodanie
námietky včas, čo však nie je pravdou. Samotní sudcovia sa mali pre zaujatosť, pomer
k veci a predpojatosť sami iniciatívne z rozhodovania vylúčiť, a to aj bez námietky
sťažovateľov. Výčitka o nepodaní námietky bezodkladne nemala racionálne opodstatnenie
aj preto, že vec ležala na dovolacom súde bez rozhodnutia tri a pol roka.
51. Sťažovatelia upozorňujú, že po doručení rozsudku dovolacieho súdu sp. zn.
2 Tdo V 7/2017 zo 7. septembra 2020 na špecializovaný súd 23. septembra 2020 na ich
prekvapenie bol obratom nariadený termín hlavného pojednávania na 13. november 2020,
resp. odročený na 7. december 2020, keď sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom
bez relevantného doplnenia dokazovania (práve len na základe rozsudku dovolacieho súdu)
boli sťažovatelia zrazu odsúdení za pokračovací zločin podplácania v spolupáchateľstve
podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3 v spojení s § 20 Trestného zákona na skutkovom
základe, ktorý uvádzajú, pričom sťažovateľovi 1 bol za to uložený spoločný súhrnný trest
odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym
stupňom stráženia, ako aj peňažný trest 15 000 €, resp. v prípade úmyselného zmarenia
náhradný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov. Sťažovateľovi 2 bol
uložený spoločný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov so zaradením do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj peňažný trest v sume 10 000 €,
resp. pre prípad úmyselného zmarenia náhradný nepodmienečný trest odňatia slobody
v trvaní 12 mesiacov. Stalo sa tak i napriek tomu, že sťažovatelia požadovali prerušenie
konania, keďže hodlali podať ústavnú sťažnosť.
52. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo a na zákonného
a nestranného sudcu obsiahnuté v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 38
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd porušené boli, a to v trestnej veci sťažovateľov
o dovolaní ministerky spravodlivosti postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní pod sp. zn. 2TdoV/7/2017 zo dňa 07.09.2020.
2. Základné právo a na spravodlivé
súdne konanie, práva domáhať sa práv na nestrannom súde, právo na súdnu ochranu,
základné právo na účinný opravný prostriedok obsiahnuté v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
porušené boli, a to v trestnej veci sťažovateľov o dovolaní ministerky spravodlivosti
postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2TdoV/7/2017
zo dňa 07.09.2020.
3. Základné právo na prejednanie
a rozhodnutie veci v primeranej lehote, obsiahnuté v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, porušené boli, a to vo veci rozhodovania trestnej veci
sťažovateľov o dovolaní ministerky spravodlivosti postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 2TdoV/7/2017 zo dňa 07.09.2020.
4. Základné právo a na rovné
postavenie jednotlivca pred zákonom, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky porušené
boli, a to v trestnej veci sťažovateľov o dovolaní ministerky spravodlivosti postupom
a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 2TdoV/7/2017 zo dňa
07.09.2020.
5. Zrušuje sa Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn.
2TdoV/7/2017 zo dňa 07.09.2020 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
6. Zrušujú sa aj všetky príslušné rozhodnutia, ktoré na zrušené rozhodnutie
nadväzujú.
7. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie
vo výške 10.000,-€, ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR... do dvoch mesiacoch
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
8. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie
vo výške 10.000,-€, ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR... do dvoch mesiacoch
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
9. Najvyšší súd SR... je povinný uhradiť sťažovateľovi
a sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho
zástupcu ako advokáta JUDr. Viktora Križiaka do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto
nálezu.“
II.
Skutkový stav veci
53. Z námietky zaujatosti z 2. septembra 2020 podanej obhajcom sťažovateľov
dovolaciemu súdu vyplýva predovšetkým konštatovanie, že dochádza ku zjavným
a účelovým prieťahom v konaní, keďže vo veci nie je rozhodnuté ani tri a pol roka
po podaní dovolania. V podstatnom tieto námietky uvádzajú sťažovatelia aj v ústavnej
sťažnosti. Tieto sú podrobne uvedené v bodoch 41 až 46 tohto uznesenia.
54. Z rozsudku dovolacieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 7/2017 zo 7. septembra 2020
vyplýva, že uznesením odvolacieho súdu sp. zn. 4 To 10/2015 z 29. novembra 2016
a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Trestného
poriadku porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 12, § 168 ods. 1, § 285 písm. a) a § 319
Trestného poriadku, a to v prospech obvinených sťažovateľov s tým, že toto uznesenie sa
zrušuje v celom rozsahu a rovnako tak aj rozsudok špecializovaného súdu sp. zn. BB-
4 T 19/2015 z 21. júla 2015, ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na zrušené
rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad.
Napokon sa špecializovanému súdu prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol.
55. V odôvodnení rozsudku dovolací súd uvádza:
55.1 Ministerka na podnet generálneho prokurátora podala dovolanie z dôvodov
uvedených v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Ministerka namietla, že
všeobecné súdy v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Trestného poriadku nezaložili svoje
rozhodnutia na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. Vykonané dokazovanie
odporovalo záverom všeobecných súdov, ktoré sa nezaoberali obsahovou stránkou
výpovede svedkyne a zamerali sa iba na jej vierohodnosť, ktorú spochybňovali
s ohľadom na jej postavenie obvinenej v inej trestnej veci, a teda aj s ohľadom na jej snahu
dosiahnuť miernejší postih. Svedkyňa pritom na špecializovanom súde
vypovedala logicky, podstatným spôsobom objasnila skutkový stav, udalosti zasadzovala
časovo a miestne správne, časové udalosti pritom na seba nadväzovali. Spochybňovanie
hodnovernosti jej výpovede snahou o dosiahnutie miernejšieho postihu neprimerane
presiahlo zásadu voľného hodnotenia dôkazov. V tomto smere neboli na hlavnom
pojednávaní vykonané žiadne dôkazy okrem jej výpovede, podľa ktorej jej zo strany
orgánov činných v trestnom konaní nebolo nič sľúbené. Jediným dôkazom o prípadnej
účelovosti jej výpovede je rozhodnutie prokurátora o podmienečnom zastavení jej trestného
stíhania podľa § 218 ods. 1 Trestného poriadku, ktoré bolo vydané až 14. augusta 2015
(oslobodzujúci rozsudok vo veci sťažovateľov bol vyhlásený 21. júla 2015 a svedkyňa
naposledy vypovedala 29. júna 2015). Jej výpovede v prípravnom konaní
a na hlavnom pojednávaní boli v podstatných okolnostiach zhodné. Vypovedala samostatne
bez ovplyvnenia získaním prospechu v podobe podmienečného zastavenie trestného
stíhania, resp. inej formy zlepšenia jej postavenia v rámci trestného stíhania. Každý
obvinený má právo spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a takáto spolupráca
nebola doteraz v súdnej praxi dôvodom na spochybňovanie dôveryhodnosti takejto osoby.
Svedkyňa vypovedala pod prísahou, keďže bola poučená v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1
a 2 Trestného poriadku, resp. § 345 a § 346 Trestného zákona, pričom sa navyše sama
usvedčovala zo spáchania závažnejšieho korupčného trestného činu ako toho, za ktorý boli
obvinení sťažovatelia. Na jej spochybnenie nepostačovalo popretie svedka Ing. bez
jej usvedčenia z klamstva alebo nepravdivej svedeckej výpovede. Otázka jej vierohodnosti
mala zásadný dopad na správne zistenie skutkového stavu. Jej výpoveď korešpondovala
so skutočnosťami uvádzanými svedkom a listinnými dôkazmi (vyjadrením
k daňovej kontrole z 1. júna 2010). Výpoveď svedka vyvracia tvrdenia Ing.
, že sa nikdy nestretli v obchodnej spoločnosti (ďalej len
„ “), a preukazuje okolnosti spísania vyjadrenia k daňovej kontrole za obchodnú
spoločnosť veni, vidi, vici, s. r. o. (ďalej len „veni“), a spáchania korupčnej trestnej činnosti
sťažovateľov, a to citovaním vyjadrenia sťažovateľa 2 o vyplatení peňazí pracovníkom
daňových úradov. V prospech sťažovateľov bola iba výpoveď Ing. , ktorý prijímanie
úplatku poprel. Medzičasom však bol právoplatne odsúdený za zločin prijímania úplatku
podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere
7 rokov. Ministerka poukázala aj na výpoveď svedka zo súvisiaceho
trestného konania vedeného špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-2 T 46/2013, ktorá
dotvára obraz o okolnostiach, praktikách a súvislostiach. Vierohodnosť svedkov preukazujú
aj ich svedecké výpovede v iných konaniach začatých pre obdobné skutky ako
v predmetnom konaní. Ďalej ministerka konštatovala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí
všeobecných súdov, keď špecializovaný súd vychádzal pri výpovedi svedkyne
len z vlastných domnienok a odvolací súd prevzal skutkové zistenia bez kritického
prieskumu a za súčasného nevyrovnania sa s odvolacou argumentáciou prokurátora, ako aj
hodnotenia právnej kvalifikácie trestného činu spáchaného svedkyňou v inej
trestnej veci. Všeobecné súdy sa nezaoberali podstatnými okolnosťami trestnej činnosti,
výpovede svedkyne a svedka nepodrobili rozboru v súvislosti
s ostatnými dôkazmi a nevenovali pozornosť skutkovým a právnym okolnostiam
vyplývajúcim z týchto výpovedí, ale ani zákonným znakom skutkovej podstaty trestného
činu podplácania. Nedostatočným odôvodnením spôsobili nezrozumiteľnosť a nezákonnosť
rozhodnutí. Špecializovaný súd sa dopustil pochybenia aj pri vykonávaní dokazovania
vo vzťahu k dôkazom navrhnutým prokurátorom v obžalobe. Tento žiadal prečítať zápisnice
z výsluchov svedkov a . To isté navrhol aj sťažovateľ 2, pričom
sťažovateľ 1 trval na osobnom výsluchu týchto svedkov. Predseda senátu návrhy
na doplnenie dokazovania odmietol, ale po nariadení nového termínu hlavného
pojednávania už konštatoval, že bude vykonané dokazovanie v zmysle návrhov prokurátora,
k čomu však nedošlo. Napokon ministerka dovolaciemu súdu navrhla vysloviť, že
uznesením odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom špecializovaného súdu a konaním, ktoré
mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 10 a 12, § 168 ods. 1, § 253
ods. 2, § 263 ods. 1, § 285 písm. b) a § 319 Trestného poriadku v prospech sťažovateľov.
Dovolací súd vo svojom rozsudku v súvislosti s požiadavkou ministerky na vyslovenie
porušenia zákona v ustanovení § 285 písm. b) Trestného poriadku výslovne za uvedením
tohto ustanovenia v zátvorke uviedol ako poznámku autora: „správne má byť § 285 písm. a)
55.2 Podľa ďalších konštatovaní dovolacieho súdu k dovolaniu ministerky sa
osobitne vyjadril sťažovateľ 1, ale aj obaja sťažovatelia spoločne prostredníctvom obhajcu.
55.3 Sťažovateľ 1 v rozsiahlom vyjadrení podrobil kritike jednotlivé námietky
ministerky. Nevedomosť svedka o trestnej činnosti sťažovateľa bola jedným
z dôvodov zamietnutia obžaloby. Jeho výpoveď bola účelovo zameraná na potvrdenie
výpovede spolupracujúcej svedkyne , čo sa ukázalo ako kontraproduktívne, keďže
k meritu veci sa nevedel vyjadriť. Zároveň s ohľadom na jeho zainteresovanosť v prípade,
ako aj motiváciu a uvádzanie neprávd išlo o nedôveryhodného svedka. V nadväznosti na to
sťažovateľ 1 poukázal na nezrovnalosti medzi výpoveďou svedka a skutočnosťou.
Podľa neho boli dôkazy správne vyhodnotené, všeobecné súdy sa vyrovnali s jeho
obhajobou, ale aj s dôvodmi, pre ktoré nevyhoveli ďalším dôkazným návrhom, a svoje
závery dostatočným spôsobom odôvodnili. Vzhľadom na to hodnotil odôvodnenie
dovolania ako formálne a ničím nepodložené, bez znalosti spisového materiálu zo strany
ministerky. Sťažovateľ 1 podrobne rozanalyzoval jednotlivé výsluchy svedkyne
v pozíciách svedkyne a obvinenej, im predchádzajúce úkony a postupy orgánov činných
v trestnom konaní a z toho vyplývajúce skutočnosti svedčiace o jej nedôveryhodnosti
a účelovom a nezákonnom konaní orgánov činných v trestnom konaní (vylúčenie trestnej
veci svedkyne na samostatné konanie, resp. rozdelenie veci na štyri konania pred
tromi rozdielnymi senátmi súdu prvého stupňa, vydanie uznesenia o podmienečnom
zastavení trestného stíhania svedkyne v rozpore s ustanovením § 218 Trestného
poriadku, nestíhanie svedkyne za obzvlášť závažný zločin prijímanie úplatku
podľa § 329 ods. 1, 2 a 3 Trestného zákona a nadštandardné správanie sa prokurátora
k svedkyni ), ako aj motiváciu a hodnotenie výpovede spolupracujúceho
obvineného. Uviedol tiež, že prokurátor neinformoval procesné strany a špecializovaný súd
o pripravovanej dohode o vine a treste medzi ním a svedkyňou
a o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúcej obvinenej, čo je v rozpore
s judikatúrou ESĽP. Súčasne vyzdvihol výpoveď Ing. , ktorá ostala ministerkou
nepovšimnutá. Zameral sa tiež na genézu „kauzy S “, zásadu proporcionality ako
podmienku pri podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného,
nesprávnu kvalifikáciu skutku svedkyne , nátlak zo strany orgánov činných
v trestnom konaní na ňu a porušenie jej práva na obhajobu, ako aj práva na obhajobu
sťažovateľov umelým predlžovaním prípravného konania v trestnej veci svedkyne
, na inštitúty tzv. „odklonov“, na opätovné posúdenie výpovede svedka ,
zaujatosť senátu a odsúdenie Ing. v zrkadlovej trestnej veci, na účelovosť podaného
dovolania a na správnosť rozhodnutí všeobecných súdov. V doplnení vyjadrenia poukázal
sťažovateľ 1 na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1 T 8/2016
z 31. mája 2017, ktorým bol podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodený spod
obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344
ods. 1 písm. d) Trestného zákona. V zmysle obžaloby sa mal počas prestávky hlavného
pojednávania v inej trestnej veci, v ktorej bol obvinený, vyhrážať svedkyni .
55.4 Zo spoločného vyjadrenia sťažovateľov vypracovaného ich obhajcom vyplýva,
že dovolanie ministerky považujú za nedôvodné, bezprecedentné, narúšajúce princíp
právnej istoty, zásadu rovného postavenia strán a rovnakého zaobchádzania, ako aj zásadu
primeranosti a zdržanlivosti. Dovolanie pritom bolo opakovaním odvolania prokurátora, bez
špecifikácie jednotlivých porušení formálne vymenovaných ustanovení Trestného poriadku.
Z tohto dôvodu odkázali na správne závery napadnutých rozhodnutí. Poukázali na článok
ministerky pre blog denníka SME, kde sa 26. marca 2014 vyjadrovala k dovolaniu
podanému vtedajším ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Tomášom
Borecom v prospech obvineného, ktorý bol právoplatne obvinený za korupčný trestný čin,
ako aj na suplovanie úlohy generálneho prokurátora, ktorý nevyužil svoje oprávnenie
v zmysle ustanovenia § 369 ods. 2 Trestného poriadku a nepodal dovolanie z dôvodov
vymedzených v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Sťažovatelia vyjadrili názor,
že ak generálny prokurátor nepodal dovolanie pre absenciu naplnenia dovolacích dôvodov,
nemalo byť dovolanie podané ani ministerkou, ktorá tým protežovala jednu stranu pred
inou, pričom v zrkadlovej trestnej veci Ing. opravný prostriedok nevyužila.
Dovolanie neobsahuje podstatné okolnosti, v ktorých treba vidieť nesprávne zistený
skutkový stav, ale ani to, ktoré ustanovenia na zabezpečenie objasnenia veci a akým
spôsobom boli pri zisťovaní skutkového stavu porušené závažným spôsobom. Prokurátor
neuniesol dôkazné bremeno, keďže v konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že sa
skutok stal. Posudzovanie hodnovernosti svedkyne sa stalo pre všeobecné súdy
sekundárnou záležitosťou. Navyše, svedkyňa nevidela peňažnú sumu, ktorá sa
mala údajne odovzdávať, pretože išlo iba o jej domnienku. Bola pritom motivovaná
získaním vlastného prospechu pri posudzovaní jej trestnej činnosti. Sťažovatelia ďalej
poukázali na rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva, že na usvedčenie
nepostačuje iba jedna spochybnená výpoveď protežovaného svedka bez existencie iných
relevantných dôkazov. Pritom výpoveď svedkyne obsahovala rozpory.
Reštaurácia bola v čase údajného odovzdávania úplatku mimo prevádzky a v dobe
tvrdeného rokovania sa sťažovateľ 1 nachádzal v zahraničí. Ing. podal trestné
oznámenie na sťažovateľa 1 za podozrenie zo spáchania daňového trestného činu, a preto je
nelogické, aby sťažovatelia uplácali osobu, ktorá na niektorého z nich podáva trestné
oznámenie. Táto skutočnosť je zároveň v rozpore s tvrdením svedkyne
o nadštandardnom vzťahu Ing. a sťažovateľov. Výpoveď svedkyne trpí
vadami z dôvodu jej motivácie a odlišného zaobchádzania zo strany orgánov činných
v trestnom konaní, a to aj s ohľadom na nezákonné uznesenie prokurátora z 19. augusta
2015 o zastavení trestného stíhania vedeného proti nej ako voči spolupracujúcej obvinenej,
ale aj na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku, ktorého sa mala dopustiť.
55.5 Dovolací súd konštatuje, že na verejnom zasadnutí predseda senátu dovolacieho
súdu oboznámil námietku zaujatosti doručenú dovolaciemu súdu 3. septembra 2020,
„o ktorej sa vzhľadom na jej obsah podľa § 32 ods. 6 Tr. por. (namietaný procesný postup
a nepodanie námietky bezodkladne) nekonalo“. Predseda senátu napriek tomu reagoval
na niektoré námietky (napr. týkajúce sa nevylúčenia Dr. Klimenta v inej veci) a uviedol ich
do súladu so skutočnosťou.
55.6 Podľa názoru dovolacieho súdu ustanovenie § 371 ods. 3 Trestného poriadku je
špeciálnym dôvodom dovolania uplatniteľným len ministrom spravodlivosti na podnet
oprávnenej osoby. Predstavuje pritom výnimku z okruhu dôvodov upravených v ustanovení
§ 371 ods. 1 Trestného poriadku, pri ktorých dovolací súd nemôže skúmať skutkové závery
rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa. V rámci tohto dovolacieho dôvodu je minister
spravodlivosti oprávnený namietať nesprávne hodnotenie dôkazov vykonaných vo veci,
avšak len pokiaľ sa týkali okolností, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné (okolnosti
týkajúcich sa uznania viny a právnej kvalifikácie činu), alebo okolnosť, že pri zisťovaní
skutkového stavu boli závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má
zabezpečiť objasnenie veci. V oboch prípadoch musí ísť o závažnú chybu konania pri
objasňovaní veci, teda takú, ktorá má vplyv na skutkové závery rozhodnutia vo vzťahu
k okolnostiam, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. Minister spravodlivosti je teda jedinou
osobou oprávnenou na namietanie skutkových okolností [odlišných od dôvodov dovolania
uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku]. Z tohto dôvodu nebol
generálny prokurátor majúci záujem na napadnutí skutkových zistení oprávnený na podanie
mimoriadneho opravného prostriedku (ako sa mylne domnievali sťažovatelia), ale len
na predloženie podnetu ministerke.
55.7 Špecializovaný súd založil oslobodzujúci rozsudok na nedôveryhodnosti
svedkyne , ktorá vypovedala ako spolupracujúca osoba vytvárajúca si podmienky
pre zmiernenie trestu za vlastnú trestnú činnosť. Jej výpoveď nebola potvrdená inými
dôkazmi. K rovnakým záverom dospel aj odvolací súd s tým, že poukázal na korupčné
správanie svedkyne a z toho vyplývajúce nesplnenie podmienok na použitie
ustanovenia § 218 ods. 1 Trestného poriadku, pričom zhodnotil aj výpoveď svedka .
55.8 Hodnotenie dôkazov podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku (v súčasnosti § 2
ods. 12 Trestného poriadku) sa musí vykonávať tak, že sa uvážia všetky okolnosti prípadu
jednotlivo i v ich súhrne, teda že sa skúma, či výpoveď svedka je logická, či sa svedok
prípadne aj v menej podstatných okolnostiach neodchyľuje od svojej predchádzajúcej
výpovede, pričom v prípade odchýlok sa musí otázkou zisťovať, prečo k nim dochádza.
Pri hodnotení dôkazu sa vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti
prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlení, prečo došlo k týmto rozdielom.
Aby sa potom mohol dôkaz spoľahlivo zhodnotiť, musia sa vziať do úvahy aj ostatné
dôkazy, posúdiť prípadné rozpory medzi nimi, skúmať, prečo k nim dochádza, a len tak sa
môže získať bezpečný základ pre skutkové zistenia a pre záver o vine obvineného
(R 30/1966). Obdobné platí aj pre zistenie skutočností odôvodňujúcich oslobodenie spod
obžaloby.
55.9 Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12
Trestného poriadku však neznamená ľubovôľu. Závery súdov vyplývajúce zo starostlivého
uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom musia byť
založené na logickom úsudku, čo sa pretaví do odôvodnenia rozhodnutí. V zmysle
ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku súdy v odôvodnení rozhodnutí stručne uvedú,
ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opierali a akými
úvahami sa spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.
55.10 Špecializovaný súd a odvolací súd sa predmetnými ustanoveniami dôsledne
neriadili, keď vykonané dôkazy neposúdili v ich vzájomnej súvislosti.
55.11 Špecializovaný súd vykonal na hlavnom pojednávaní výsluchy sťažovateľov,
svedkov , a Ing. a oboznámil listinné dôkazy. Pri hodnotení
dôkazov ich však nevzal do úvahy všetky, ale zameral sa len na nedôveryhodnosť výpovede
svedkyne , selektívne posúdenie výpovede svedka a popretie skutku
sťažovateľmi a Ing. . Pritom sa opomenul vyrovnať s výpoveďami svedkyne
a svedka v súhrne s listinnými dôkazmi, ktoré by mohli podporovať
tvrdenia týchto svedkov o stretnutí v obchodnej spoločnosti C , v spôsobe a účele
vyhotovenia vyjadrenia k daňovej kontrole (pričom je irelevantné, v ktorej miestnosti bolo
vyjadrenie spísané a kde čakal svedok ) a participácii, prípadne motivácii Ing.
na tomto stretnutí. Špecializovaný súd sa taktiež dôsledne nevyrovnal s výpoveďou
svedka , ktorý popisoval svoj vzťah, ako aj vzťah sťažovateľa 2 k obchodnej
spoločnosti veni, z ktorého by mohla vyplývať jeho motivácia na vrátení dane z pridanej
hodnoty, existenciu stretnutia v obchodnej spoločnosti C pre účely spísania vyjadrenia,
úkony nasledujúce po prevzatí peňazí z daňového úradu, ani sa nezaoberal jeho tvrdením, že
sťažovateľ 2 mu mal povedať, že „daňováci si vypýtali 50 % zo sumy z vratky za
reštauráciu “. Aj keď svedok nebol prítomný pri sľúbení alebo vyplatení
úplatku, resp. o týchto skutočnostiach nemal vedomosť, jeho výpoveď sa i dovolaciemu
súdu javí ako dôležitá pri podpore kľúčovej výpovede svedkyne , a to najmä
v otázke stretnutia a prípadnej motivácie sťažovateľov, resp. Ing. na danom konaní.
55.12 Vo vzťahu k výpovedi Ing. , ktorú špecializovaný súd vzal bez
bližšieho odôvodnenia za vierohodnú a smerodajnú pri závere o neexistencii skutku, treba
poznamenať, že je logické jeho popretie ponuky alebo vyplatenia úplatku, keďže v čase
rozhodovania špecializovaného súdu bol neprávoplatne odsúdený za zrkadlový skutok
a prostredníctvom odvolania žiadal zmenu vo svoj prospech. Priznaním by si mohol
pohoršiť.
55.13 Špecializovaný súd ďalej nezdôvodnil, aké úvahy ho viedli k záverom
o postavení svedkyne ako spolupracujúcej obvinenej (k tejto otázke sa dovolací
súd bližšie vyjadruje ďalej), na základe čoho následne vyhodnocoval jej výpoveď ako
nedôveryhodnú (napriek nevykonaniu dôkazu v tomto smere, resp. nevyrovnaniu sa s jej
tvrdením, že žiadne výhody jej neboli sľúbené), o rozporoch medzi výpoveďami svedkyne
a svedka , ako aj o tom, z akého dôvodu neprihliadol na ostatné dôkazy
vykonané na hlavnom pojednávaní.
55.14 Obdobných pochybení sa dopustil odvolací súd, ktorý nepodrobil prieskumu
zistenia špecializovaného súdu, neuviedol dôvod, pre ktorý považoval výpoveď Ing.
za vierohodnú napriek tomu, že jeho tvrdenia boli v protiklade k výpovedi svedkyne
, ktorú považoval za nedôveryhodnú iba z pozície tzv. kajúcnika. Dôsledne sa
nevyrovnal s odvolacou argumentáciou prokurátora, keď len všeobecne konštatoval, že
dôkazy uvádzané prokurátorom bez ďalšieho nemôžu postačovať pre záver o vine. Následne
sa zameral na inštitút spolupracujúceho obvineného a z toho vyplývajúcu nedôveryhodnosť
svedkyne . Pritom opomenul vziať do úvahy listinné dôkazy a dať ich do
súvislostí s jednotlivými výpoveďami svedkov a sťažovateľov. Odvolací súd neposúdil ani
výpoveď svedka komplexne vo vzťahu k iným dôkazom, pretože sa obmedzil len
na poukázanie na niektoré časti jeho výpovede a na konštatovanie, že obsah výpovede je
nejednoznačný a nepostačujúci na vyslovenie viny (bez bližšej konkretizácie).
55.15 Dovolací súd nad rámec uvedeného dodáva, že odvolací súd nielen
neodôvodnil svoj záver o postavení svedkyne ako spolupracujúcej osoby, ale
okrem toho vychádzal aj z uznesenia o podmienečnom zastavení jej trestného stíhania ako
spolupracujúcej obvinenej, hoci toto uznesenie po jeho zaobstaraní na verejnom zasadnutí
neoboznámil. Navyše, odvolací súd poukazoval na nejasnú výpoveď svedkyne
v súvislosti s vyplatením úplatku pred reštauráciou , ktorý sa mal týkať
nešpecifikovanej spoločnosti, ale nijako nereflektoval na to, že k odovzdaniu úplatku malo
dôjsť aj v reštaurácii , a to za vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej
hodnoty pre obchodnú spoločnosť veni, pričom prevažná časť dokazovania smerovala práve
k tejto obchodnej spoločnosti.
55.16 Keďže rozhodnutia špecializovaného súdu a odvolacieho súdu boli založené
hlavne na postavení svedkyne ako tzv. kajúcnika a z toho dôvodu
na ne/dôveryhodnosti jej výpovede, dovolací súd sa vyjadril aj k tejto otázke, a to
v nadväznosti na časovú koreláciu jednotlivých úkonov v tejto trestnej veci.
55.17 Uznesením vyšetrovateľa z 24. mája 2013 bolo začaté trestné stíhanie jednak
pre zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona, ale tiež pre prečin
podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona v spolupáchateľstve.
55.18 Uznesením z 28. novembra 2013 bola vylúčená na samostatné konanie trestná
vec prečinu podplácania v spolupáchateľstve.
55.19 Pre už uvedený prečin podplácania bolo sťažovateľom uznesením
zo 4. septembra 2014 vznesené obvinenie.
55.20 Špecializovaný súd 21. júla 2015 vyhlásil oslobodzujúci rozsudok.
55.21 Prokurátor uznesením zo 14. augusta 2015 podľa § 218 ods. 1 Trestného
poriadku podmienečne zastavil trestné stíhanie svedkyne ako spolupracujúcej
obvinenej pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1
a 2 Trestného zákona.
55.22 Odvolací súd 29. novembra 2019 zamietol odvolanie prokurátora proti
oslobodzujúcemu rozsudku špecializovaného súdu.
55.23 Svedkyňa vypovedala k skutku kladenému sťažovateľom za vinu
v pozícii svedka v prípravnom konaní 24. mája 2013, 19. júna 2013, 11. decembra 2014
a na hlavnom pojednávaní špecializovaného súdu 29. júna 2015.
55.24 Zo sledu uvedených úkonov je zrejmé, že v čase výsluchov nemala svedkyňa
podmienečne zastavené trestné stíhanie v inej trestnej veci, teda nemala istotu, že
jej výpovede povedú k zmierneniu trestu, resp. k vyhnutiu sa odsúdeniu. Na hlavnom
pojednávaní vypovedala pod prísahou (bola teda povinná vypovedať pravdu), pričom
dohodu s orgánmi činnými v trestnom konaní poprela. Špecializovaný súd a odvolací súd sa
týmito skutočnosťami nezaoberali. Bez akéhokoľvek odôvodnenia považovali svedkyňu
za tzv. kajúcnika a z tohto dôvodu posúdili jej výpoveď ako nedôveryhodnú.
55.25 V nadväznosti na to je nutné pripomenúť, že svedkyňa nebola
v teraz prejednávanej trestnej veci v postavení obvinenej. Svojou výpoveďou sa navyše
sama usvedčovala. Prípadnou účelovou výpoveďou by preto nemohla zakrývať vlastnú
trestnú činnosť.
55.26 Navyše považuje dovolací súd za potrebné uviesť niekoľko poznámok
k problému vierohodnosti výpovede tzv. kajúcnika, a to s poukazom na rozhodnutia
ústavného súdu, ESĽP a najvyššieho súdu.
55.27 Postup orgánov činných v trestnom konaní a následne súdov, ktoré využijú
zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka, nemožno
považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa
súdy s pomocou týchto výpovedí dopracovali. Relevantné ustanovenia Trestného poriadku
(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov)
v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, resp. nepravdivých výpovedí
ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto
podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií
spravodlivého procesu (III. ÚS 758/2016 z 8. novembra 2016).
55.28 Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí pripustil (v súlade s rozhodovacou
činnosťou ESĽP) použiteľnosť tzv. odklonov ako zákonných inštitútov (medzi ktoré patrí aj
uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného
podľa § 218 ods. 1 Trestného poriadku) v trestnom konaní, avšak za prísneho posúdenia
obsahu výpovede spolupracujúcej osoby. «Zo znenia samotnej zákonnej úpravy vyplýva, že
zákonodarca v záujme postihnutia závažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej
objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi sťažené, v niektorých prípadoch takmer
nemožné..., stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej
činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“
aktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy
nezanedbateľnú súčinnosť. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) v otázke tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej
činnosti výmenou za beztrestnosť, alebo iné výhody, upozornila na potrebu osobitnej
obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval,
že skutočnosť použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama
o sebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri
rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3.3.2009, č. 20309/02), a to dokonca
ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve
na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutie ESĽP vo veciach Cornelis proti
Holandsku, z 25.5.2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27.1.2004, č. 44484/98;
Verhoek proti Holandsku, z 27.1.2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti
konania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza
vierohodnosti týchto výpovedí.» (uznesenie ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 758/2016
z 8. novembra 2016).
55.29 Z uvedeného vyplýva, že Trestný poriadok umožňuje spolupracujúcu osobu,
ktorá získala legálny benefit v podobe nepostihnutia, resp. miernejšieho postihnutia za svoju
trestnú činnosť, v trestnom konaní vypočuť a následne jej výpoveď použiť ako zákonný
dôkaz rovnocenný s inými dôkazmi. Výpoveď spolupracujúcej osoby ako svedka podlieha
voľnému hodnoteniu dôkazov podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pričom nemá menšiu
váhu ako ostatné dôkazy a ani nie je a priori vylúčená. «V zásade teda neplatí ani téza, že
na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná
len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo
inými dôkazmi. Výpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne)
ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu. Na druhej strane, svedok
v čase svojej výpovede (najmä, keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými
dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda
realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu, a naopak, rizikové pre prípad, že sa
svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohlo
skomplikovať.» (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 9/2014 z 26. novembra 2014).
K rovnakým záverom dospel najvyšší súd aj v rozsudku sp. zn. 2 To 14/2015 z 28. júna
2016 s tým, že poukázal na podmienky kladené judikatúrou ESĽP pri využití výpovede tzv.
korunného svedka. Ide o to, „či 1) bol obvinený informovaný o postavení svedka
a o výhodách, ktoré mu boli výmenou za jeho výpoveď poskytnuté, 2) bol obhajobe zaručený
prístup k výsluchu takéhoto svedka, včítane možnosti klásť mu otázky, 3) súdy vedomé si
postavenia takéhoto svedka starostlivo hodnotili jeho výpoveď, vrátane jej motivácie
a zvýšeného rizika jej účelovosti, 4) tvrdenia tzv. korunného svedka podporujú ďalšie
dôkazy“.
55.30 Špecializovaný súd a odvolací súd sa teda musia v rámci hodnotenia dôkazov
dôsledne vyrovnať so všetkými aspektmi takejto výpovede. V danej trestnej veci však iba
všeobecne zhodnotili, že výpoveď svedkyne je vzhľadom na očakávané
zmiernenie jej trestného postihu nedôveryhodná a že neexistujú podporujúce dôkazy (bez
ich podrobného vzájomného posúdenia).
55.31 K ministerkou namietanému spochybňovaniu právnej kvalifikácie trestného
činu kladeného za vinu svedkyni zo strany odvolacieho súdu dovolací súd iba
pripomína, že všeobecné súdy nemajú oprávnenie posudzovať správnosť ustálenia skutku,
jeho právne posúdenie, prípadne zákonnosť použitia tzv. odklonov v inom trestnom konaní.
55.32 Dovolací súd sa, naopak, nestotožnil s názorom ministerky týkajúcim sa
porušenia zákona neprečítaním zápisníc z výsluchov svedkov a .
Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej
fáze súdneho konania, je konečným prejavom strany o disponovaní s právom
na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov
na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch
na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá, a teda že ich berie späť. Keďže prokurátor
a sťažovatelia na hlavnom pojednávaní 21. júla 2015 uviedli, že nemajú návrhy
na doplnenie dokazovania, platila fikcia, že na vykonaní skôr vykonaných dôkazov netrvajú.
55.33 Výpoveď svedka z iného konania je pre účely dovolacieho
konania irelevantná, keďže v zmysle ustanovenia § 278 ods. 2 Trestného poriadku môže súd
pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti prebraté na hlavnom pojednávaní
a opierať sa o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní. Svedok nebol
vypočutý v prípravnom konaní ani na hlavnom pojednávaní a jeho výsluch prokurátor
nenavrhol. Všeobecné súdy s ohľadom na zásadu rovnosti strán pritom nie sú oprávnené
suplovať činnosť prokurátora.
55.34 Keďže všeobecný súd si musí najprv ustáliť, či sa skutok stal, a až následne
posúdiť, či ide o trestný čin (k čomu v danom prípade nedošlo, keďže sa vychádzalo z toho,
že sa skutok nestal), dovolací súd sa nezaoberal námietkou nehodnotenia zákonných znakov
skutkovej podstaty trestného činu podplácania špecializovaným súdom a odvolacím súdom.
55.35 Dovolaciemu súdu nebolo zrejmé, v čom malo spočívať porušenie
ustanovenia § 2 ods. 10 Trestného poriadku. Cieľom zásady náležitého zistenia skutkového
stavu veci vyjadrenej v predmetnom ustanovení je umožniť všeobecnému súdu spravodlivé
súdne konanie. Zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností je v súlade s daným
ustanovením povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktorými sú policajt
a prokurátor (na rozdiel od Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005, keď medzi
orgány činné v trestnom konaní patril aj súd).
55.36 Nie je možné stotožňovať dovolania podané ministerkou a bývalým ministrom
spravodlivosti (JUDr. Borecom). Kým v aktuálne prejednávanej trestnej veci podala
ministerka dovolanie v neprospech sťažovateľov (pre nesplnenie podmienok na ich
oslobodenie spod obžaloby), v ňou kritizovanom prípade išlo o dovolanie v prospech
obvineného, prostredníctvom ktorého sa bývalý minister spravodlivosti snažil docieliť
oslobodenie obvineného právoplatne odsúdeného za trestný čin korupcie. Bez ohľadu
na názor vyjadrený ministerkou v predmetnom článku je potrebné zdôrazniť, že Trestný
poriadok oprávňuje ministra spravodlivosti na zásah do právoplatne skončených trestných
vecí (v zákone vymedzených veciach a zo zákonných dôvodov), pričom je výlučne
na ministrovi spravodlivosti zvážiť, či na základe podnetu a následného preštudovania spisu
považuje za potrebné dovolanie podať. Obdobné platí aj pre ne/napadnutie rozhodnutia
v trestnej veci Ing. . Navyše, je logické, že ak ministerka dospela k záveru, že
v trestnej veci sťažovateľov došlo k porušeniu zákona a k nesprávnemu rozhodnutiu o ich
oslobodení spod obžaloby, potom nepodá dovolanie v prospech obvineného v zrkadlovej
trestnej veci (aj keby jej obvinený adresoval podnet).
55.37 Ďalšie argumenty sťažovateľov smerovali k hodnoteniu dokazovania, ktoré
bude predmetom konania po vrátení veci, a preto sa k nim dovolací súd bližšie vyjadrovať
nebude.
55.38 Vydávanie uznesení o podmienečnom zastavení trestného stíhania
spolupracujúceho obvineného patria medzi oprávnenia prokurátora a zákonné inštitúty
Trestného poriadku. Je na prokurátorovi posúdiť, či obvinený prispel k objasneniu taxatívne
vymenovaných trestných činov významnou mierou, ktorá by prevyšovala záujem
spoločnosti na trestnom stíhaní spolupracujúceho obvineného. Správnosť uznesenia
o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného prijatého
v inom konaní dovolací súd nie je vo všeobecnosti oprávnený posudzovať.
55.39 Právna kvalifikácia konania svedkyne (zločin prijímania úplatku
podľa § 329 ods. 1 a 2 Trestného zákona) vychádzala z uznesenia vyšetrovateľa o vznesení
obvinenia z 15. apríla 2013. Keďže k vzneseniu obvinenia došlo v inom trestnom konaní,
dovolací súd nemal oprávnenie skúmať správnosť právnej kvalifikácie.
55.40 Dovolací súd sa stotožnil s názorom sťažovateľov o nadbytočnom rozdeľovaní
trestných vecí na samostatné konanie, čím sa vytvárajú rôzne procesné pozície tej istej
osoby (obvinený, svedok), hrozí riziko dôkaznej núdze, prípadne sa vytvára priestor pre
manipuláciu s konaniami z časového hľadiska. Zmeny v procesných pozíciách následne
spôsobujú problémy pri hodnotení dôkazov z dôvodu zákazu križovania výpovedí
a dostávajú sa do konfliktu so zákazom sebaobviňovania. V súčasnom štádiu konania
(aj s ohľadom na právoplatné rozhodnutia v ostatných trestných veciach) však nie je možná
náprava v podobe opätovného spojenia vecí. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že vylúčenie
trestných vecí na samostatné konania nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutí v jednotlivých
konaniach. Na margo rozhodnutí, na ktoré v tejto súvislosti sťažovateľ 1 poukázal, dovolací
súd dodáva, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 1/2015 z 29. mája 2015 nie je judikát
a bol zrušený rozsudkom sp. zn. 2 Tdo V 11/2015 zo 6. júna 2016.
55.41 Z predloženého spisového materiálu nevyplýva, že by v prípravnom konaní
vo veci svedkyne prebehlo konanie o dohode o vine a treste. Ak aj vyšetrovateľ
spracoval pre prokurátora písomný návrh (ako to tvrdia sťažovatelia), k ďalšiemu konaniu
medzi prokurátorom a svedkyňou a k uzavretiu dohody o vine a treste zjavne
nedošlo, keďže v danej trestnej veci bolo vydané uznesenie o podmienečnom zastavení
trestného stíhania svedkyne ako spolupracujúcej obvinenej. Navyše,
k podmienečnému zastaveniu jej trestného stíhania došlo až po vyslovení oslobodzujúceho
rozsudku v trestnej veci sťažovateľov. Prokurátor preto nemal dôvod oznamovať použitie
tzv. odklonov, a to ani v prípade, že by svedkyňa o využitie týchto inštitútov
požiadala.
55.42 Pokiaľ ide o zaujatosť senátu v trestnej veci Ing. , túto by bolo možné
namietať a posudzovať len v danom trestnom konaní, nie teda v aktuálnej trestnej veci,
ktorú prejednával odlišný senát. Obdobné platí aj pre údajný nátlak a porušenie práv
na obhajobu svedkyne . Ani prípadné porušenie práva na obhajobu sťažovateľov
nemôže dovolací súd preskúmavať, keďže je viazaný dovolacími námietkami dovolateľky,
ktorou je ministerka, a nie sťažovateľ 1.
55.43 Zhodnotenie dôveryhodnosti svedkyne aj v nadväznosti
na právoplatný rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. 1 T 8/2016 z 31. mája 2017 bude
prípadne možné až špecializovaným súdom po vrátení veci. V súvislosti s namietaným
konaním svedkyne v rozpore s podmienkami uloženými v uznesení
o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúcej obvinenej dovolací súd
poznamenáva, že k ohláseniu protiprávneho konania prokurátorovi zo strany svedkyne
malo dôjsť po hlavnom pojednávaní konanom 22. mája 2014, pričom predmetné
uznesenie bolo vydané až 14. augusta 2015, teda po viac ako roku.
56. Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. 2 Tdo V 7/2017
zo 7. septembra 2020 bol doručený ministerke 30. septembra 2020, prokurátorovi
25. septembra 2020, obhajcovi JUDr. Hulinovi 25. septembra 2020, obhajcovi JUDr.
Križiakovi 8. októbra 2020, sťažovateľovi 1 dňa 29. októbra 2020 a sťažovateľovi 2 dňa
3. novembra 2020.
III.
Relevantná právna úprava
57. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
58. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnenie niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak.
59. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne
neopodstatnený.
60. Podľa § 369 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie z dôvodov uvedených v § 371
podá minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon
nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania
uvedenú v § 372 ods. 1 Trestného poriadku.
61. Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku proti právoplatnému rozhodnutiu súdu
druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1
a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,
b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.
62. Podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolanie možno podať,
ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo
na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného
skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
63. Podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku minister spravodlivosti podá dovolanie aj
proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúcemu zo skutkového stavu, ktorý bol
na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak
boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa
má zabezpečiť objasnenie veci.
64. Podľa § 371 ods. 5 Trestného poriadku dôvody podľa ods. 1 písm. i) a podľa
ods. 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie
obvineného.
IV.
Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
65. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uplatňujú celý rad zásadných námietok, ktoré
podradili ako porušenie svojich základných práv v označených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3
a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 38 ods. 1 a 2 listiny, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru
postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017 a jeho
rozsudkom zo 7. septembra 2020. Ústavný súd vykonal prieskum ústavnej sťažnosti
v súvislosti k označeným základným právam, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú.
K tvrdenému porušeniu ustanovenia § 285 písm. b) Trestného poriadku
65. Sťažovatelia považujú za závažnú skutočnosť stav, keď ministerka na viacerých
miestach textu dovolania žiadala dovolací súd, aby konštatoval porušenie zákona
v ustanovení § 285 písm. b) Trestného poriadku, pričom dovolací súd skonštatoval
porušenie ustanovenia § 285 písm. a) Trestného poriadku (bližšie pozri bod 14 a 55.1
poslednú vetu).
66. Námietku treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
67. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
68. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
69. Podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod
obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.
70. Podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku súd oslobodí obžalovaného spod
obžaloby, ak skutok nie je trestným činom.
71. Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že
špecializovaný súd oslobodil sťažovateľov spod obžaloby z dôvodu uvedeného v ustanovení
§ 285 písm. a) Trestného poriadku. Tento jeho záver odvolací súd odobril, keďže odvolanie
prokurátora proti oslobodeniu sťažovateľov spod obžaloby zamietol. Sťažovatelia boli preto
právoplatne oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že nimi spáchaný skutok sa nestal.
72. Napriek dosiaľ uvedenému ministerka v podanom dovolaní vytýkala
špecializovanému súdu a odvolaciemu súdu, inter alia, aj porušenie zákona v ustanovení
§ 285 písm. b) Trestného poriadku v prospech sťažovateľov, teda tak, ako keby
špecializovaný súd a odvolací súd oslobodili sťažovateľov spod obžaloby z dôvodu, že
spáchaný skutok nie je trestným činom. Inými slovami, ministerka vytýkala porušenie
zákona v takom ustanovení Trestného poriadku, ktorý špecializovaným súdom a odvolacím
súdom nebol vôbec aplikovaný. V zásade preto sťažovatelia právom tvrdia a namietajú, že
dovolací súd rozhodol nad rámec dovolacieho návrhu ministerky, keď vyslovil porušenie
takého ustanovenia Trestného poriadku, ktoré ministerka v dovolaní nenamietala. K tomu
treba poznamenať, že dovolací súd si bol vedomý pochybenia ministerky a, považujúc ňou
tvrdené porušenie zákona v ustanovení § 285 písm. b) Trestného poriadku za zrejmú chybu
v písaní, vychádzal z toho, že ministerka v skutočnosti žiadala vysloviť porušenie zákona
v ustanovení § 285 písm. a) Trestného poriadku.
74. Podľa názoru ústavného súdu za daných konkrétnych okolností (popísaných
vyššie) postup dovolacieho súdu (skonštatovanie zrejmej nesprávnosti v písaní) a jeho
rozsudok (vyslovujúci porušenie zákona v inom opravenom ustanovení Trestného poriadku)
nemajú z ústavnoprávneho hľadiska takú intenzitu, aby bolo možné na tomto základe
dospieť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov.
K nepodaniu dovolania samotným generálnym prokurátorom
75. Sťažovatelia namietajú, že ministerka sa rozhodla suplovať postavenie a úlohu
generálneho prokurátora (bližšie pozri body 10 až 11.1, 18 a 19, resp. 55.6 ).
76. Aj túto námietku považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
77. Z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného
poriadku celkom nepochybne vyplýva, že námietka nesprávnosti a neúplnosti zisteného
skutku nie je dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Vo svojich
dôsledkoch to znamená, že hoci proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa
môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 tak generálny prokurátor, ako aj
obvinený vo svoj prospech, ani jeden z nich nemôže podať dovolanie (nie je osobou
oprávnenou na podanie dovolania), ak by dovolací dôvod zamýšľaného dovolania mal
spočívať v namietaní správnosti a úplnosti zisteného skutku. V situácii, keď obvinený alebo
generálny prokurátor sú presvedčení o tom, že súd druhého stupňa rozhodol na základe
nesprávne a neúplne zisteného skutku, nemajú možnosť sami podať dovolanie, pretože nie
sú oprávnenými osobami v zmysle § 369 ods. 2 Trestného poriadku. Jediným východiskom
v takejto situácii je pre nich podanie podnetu ministrovi spravodlivosti v zmysle § 371
ods. 1 Trestného poriadku s požiadavkou, aby dovolanie z dôvodu vyplývajúceho
z ustanovenia § 371 ods. 3 Trestného poriadku podal on.
78. Napokon treba vysloviť nesúhlas s tvrdením sťažovateľov, podľa ktorého
ministerkou koncipované dovolacie argumenty boli podraditeľné pod niektorý z dovolacích
dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Odhliadnuc
od skutočnosti, že sťažovatelia neuviedli, konkrétne pod ktoré dovolacie dôvody podľa
§ 371 ods. 1 Trestného poriadku mali byť podľa nich dovolacie argumenty ministerky
subsumovateľné, treba uviesť, že dovolací dôvod uvedený v dovolaní ministerky
namietajúci správnosť skutkových zistení špecializovaného súdu a odvolacieho súdu je
výslovne vylúčený z okruhu prípustných dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, a to v ustanovení písm. i) časti vety za bodkočiarkou.
K nesúladu dovolania ministerky s judikatúrou ESĽP
79. Sťažovatelia sú presvedčení, že žiadna zo strán trestného konania nie je
oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,
aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny
opravný prostriedok by mal de facto charakter odvolania. ESĽP už judikoval, že nesúhlas
so skutkovým záverom prípadu, ku ktorému dospel odvolací súd, nie je sám osebe
mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri body
11.2 až 13, 17, 19 až 23, 25, 27 a 28).
80. Dovolací súd sa uvedenými námietkami sťažovateľov nezaoberal, keďže neboli
uplatnené v ich dovolacích vyjadreniach, ktorými reagovali na dovolanie ministerky.
Ústavný súd k tomu poznamenáva, že sťažovatelia podania obsahujúce ich vyjadrenia
na dovolanie ústavnému súdu nepredložili, a preto tento zisťoval obsah týchto vyjadrení
z rozsudku dovolacieho súdu, ktorý ich zhrnul v odôvodnení (pozri body 55.3 a 55.4),
pričom sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti správnosť, resp. úplnosť zhrnutia obsahu
ich dovolacích vyjadrení uvedený v rozsudku dovolacieho súdu nenamietali.
81. Námietky sťažovateľov treba považovať za neprípustné.
82. Podľa § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavná sťažnosť je neprípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd.
83. Podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie
ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne
prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov
hodných osobitného zreteľa.
84. Sťažovatelia predovšetkým konštatujú, že prípustnosť dovolania ministra
spravodlivosti bolo potrebné posúdiť v intenciách judikatúry ESĽP, ktorá umožňuje zásahy
do právoplatných rozhodnutí súdov zo strany výkonnej moci (ministra spravodlivosti), ktorá
sama nebola účastníčkou konania v trestných veciach, iba v prípadoch mimoriadne
závažných pochybení. Ďalej v tejto súvislosti na viacerých príkladoch namietajú, že dosah
ustanovenia § 371 ods. 3 Trestného poriadku, resp. oprávnenie ministra spravodlivosti
podať dovolanie, nevyložil dovolací súd v súlade s judikatúrou ESĽP.
85. Ako to už bolo konštatované, tieto námietky sťažovatelia v rámci dovolacieho
konania neuplatnili (nebránili sa s poukazom na ne), a teda nevyčerpali všetky právne
prostriedky, ktoré im priznáva zákon na ochranu ich základných práv a slobôd.
Z formálneho hľadiska síce podali vyjadrenia na dovolanie ministerky, avšak
z materiálneho hľadiska je podstatné, že teraz pertraktované námietky v nich neuviedli. To
zakladá neprípustnosť tejto časti ústavnej sťažnosti. Zároveň treba poznamenať, že
sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že námietky neuplatnili
v dovolacom konaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do
úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa § 132 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
K posudzovaniu hodnovernosti výpovedí svedkyne ako kajúcnika
86. Sťažovatelia sú toho názoru, že súd pri rozhodovaní musí skúmať celkový obsah,
charakter, formu a motiváciu svedka kajúcnika, a teda aj jeho vierohodnosť, použiteľnosť
a akceptovateľnosť. Zvýhodnené zaobchádzanie a postoj prokurátora v súvislosti
so svedkyňou išli za zákonné limity možného postupu štátneho orgánu (bližšie
pozri body 29 až 36).
87. Dovolací súd zdôrazňuje, že špecializovaný súd nezdôvodnil, aké úvahy ho viedli
k záverom o postavení svedkyne ako spolupracujúcej obvinenej a na základe
čoho vyhodnocoval jej výpoveď ako nedôveryhodnú (napriek nevykonaniu dôkazu v tomto
smere, resp. nevyrovnaniu sa s jej tvrdením, že žiadne výhody jej neboli sľúbené).
Obdobného pochybenia sa dopustil aj odvolací súd, ktorý nepodrobil prieskumu zistenia
špecializovaného súdu (bližšie pozri body 55.13 až 55.30).
88. Aj tieto námietky sťažovateľov považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené.
89. Za rozhodujúci treba podľa názoru ústavného súdu považovať ten argument
dovolacieho súdu, podľa ktorého špecializovaný súd nezdôvodnil, aké úvahy ho viedli
k záverom o postavení svedkyne ako spolupracujúcej obvinenej a na základe
čoho vyhodnocoval jej výpoveď ako nedôveryhodnú (napriek nevykonaniu dôkazu v tomto
smere, resp. nevyrovnaniu sa s jej tvrdením, že žiadne výhody jej neboli sľúbené), pričom
obdobného pochybenia sa dopustil aj odvolací súd, ktorý nepodrobil prieskumu zistenia
špecializovaného súdu. Za situácie, keď svedkyňa prísľub akýchkoľvek výhod
za spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní popierala a k zastaveniu jej trestného
stíhania došlo až po oslobodzujúcom rozsudku špecializovaného súdu, bolo nevyhnutne
potrebné, aby špecializovaný súd a odvolací súd podrobne vyhodnotili a zdôvodnili,
na akom základe považovali svedkyňu za tzv. kajúcnika. To sa však nestalo.
Sťažovatelia sú si zrejme vedomí tohto nedostatku odôvodnenia rozhodnutí
špecializovaného súdu a odvolacieho súdu a snažia sa takto vzniknutú argumentačnú
medzeru vyplniť vlastnými úvahami, čo však nič nemení na tom, že rozhodnutia
špecializovaného súdu a odvolacieho súdu sú v uvedenej rozhodujúcej otázke (od vyriešenia
ktorej ich rozhodnutia záviseli) celkom nedostatočne odôvodnené.
K nekonaniu dovolacieho súdu bez zbytočných prieťahov
90. Sťažovatelia namietajú, že hoci dovolanie ministerky bolo podané ešte 12. marca
2017 a dovolaciemu súdu bolo spolu so spisom špecializovaného súdu predložené 8. júna
2017, k verejnému zasadnutiu dovolacieho súdu a k rozhodnutiu o dovolaní došlo až
7. septembra 2020, teda tri a pol roka od podania dovolania. Došlo tým ku zjavným,
zbytočným a účelovým prieťahom v konaní (bližšie pozri body 37 a 38).
91. Ústavný súd považuje túto námietku za zjavne neopodstatnenú.
92. Zmyslom ochrany poskytovanej ústavným súdom v súvislosti so základným
právom na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38
ods. 2 listiny, resp. právom na súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je dosiahnuť, aby stav neistoty účastníkov konania ohľadom jeho konečného
výsledku trval iba po nevyhnutný čas. Z toho zároveň vyplýva, že ochranu týmto právam
môže ústavný súd poskytnúť iba za podmienky, že ústavná sťažnosť je podaná v čase, keď
sa ešte súdne konanie právoplatne neukončilo. Keďže ústavná sťažnosť bola podaná až
po právoplatnosti rozsudku dovolacieho súdu, treba ju v danej časti z tohto dôvodu
považovať za zjavne neopodstatnenú.
K nezákonnému zloženiu senátu dovolacieho súdu
93. Sťažovatelia sú presvedčení, že senát dovolacieho súdu rozhodol v nezákonnom
zložení, v dôsledku čoho sťažovatelia boli odňatí zákonnému a nestrannému sudcovi
(bližšie pozri body 38 až 50).
94. Dovolací súd k tomu uvádza, že na verejnom zasadnutí predseda senátu
oboznámil námietku zaujatosti, o ktorej sa vzhľadom na jej obsah podľa § 32 ods. 6
Trestného poriadku (namietaný procesný postup a nepodanie námietky bezodkladne)
nekonalo (pozri bod 55.5).
95. Aj túto námietku považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.
96. Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je
založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo
ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4, alebo ak je dôvodom námietky len
procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí
aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.
97. Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúce, že dovolací súd nepovažoval
za potrebné o námietke zaujatosti konať z dvoch zákonných dôvodov vyplývajúcich
z ustanovenia § 32 ods. 6 Trestného poriadku, a to jednak preto, že predmetom námietky bol
procesný postup, ale tiež preto, že námietka nebola podaná bezodkladne.
99. Sťažovatelia polemizujú so záverom dovolacieho súdu o nepodaní námietky
zaujatosti bezodkladne a trvajú na tom, že námietka zaujatosti bola podaná včas. Naproti
tomu záver dovolacieho súdu, podľa ktorého dôvodom námietky zaujatosti bol len procesný
postup súdu v konaní, v podanej ústavnej sťažnosti nijako nevyvracajú, ba ani len
nespochybňujú. Pritom je zrejmé, že na postup podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku
postačuje existencia čo i len jedného z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Preto
ak sťažovatelia záver dovolacieho súdu, podľa ktorého predmetom námietky zaujatosti bol
len procesný postup súdu v konaní, nespochybňujú, potom ústavný súd nemá k dispozícii
žiaden relevantný argumentačný podklad zo strany sťažovateľov, vo svetle ktorého by
mohol skúmať vecnú správnosť záveru dovolacieho súdu o správnosti jeho postupu podľa
§ 32 ods. 6 Trestného poriadku.
100. Ako neakceptovateľné sa javí napokon tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého
bolo povinnosťou dotknutých sudcov oznámiť vlastnú zaujatosť a vyvolať tak príslušné
konanie. Keďže zaujatosť namietaných sudcov vyvodzovali sťažovatelia z ich postupu
vo viacerých trestných konaniach, je zrejmé už na prvý pohľad, že títo sudcovia povinnosť
oznámiť vlastnú zaujatosť nemali (ich procesné postupy dôvodom zaujatosti spravidla
vzhľadom na ustanovenie § 32 ods. 6 Trestného poriadku byť nemôžu).
101. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že nedošlo k namietanému
porušeniu v ústavnej sťažnosti označených základných práv sťažovateľov, so zvyšnou
časťou návrhu (podmieneného pozitívnym rozhodnutím z pohľadu sťažovateľov) už bolo
bezpredmetné sa zaoberať.
102. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva
z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. februára 2021
Peter Molnár
predseda senátu