Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 50/2021

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. februára 2021

v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu

Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, , , a

, , , zastúpených advokátom

JUDr. Viktorom Križiakom, advokátska kancelária, Moyzesova 46, Košice, vo veci

namietaného porušenia , a a 2 Slovenskej

republiky, čl. 38 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo 7. septembra 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

23. decembra 2020 elektronicky doručená ústavná sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ 1“) a (ďalej len „sťažovateľ 2“, resp. „sťažovateľ 1“

a „sťažovateľ 2“, spolu aj ako „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 46 ods. 1,

a a 2 (ďalej len „“),

ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako dovolacieho súdu (ďalej aj „dovolací súd“,

„odvolací súd“ a aj ako „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 7. septembra 2020.

2. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že 5. mája 2015 prokurátor Úradu špeciálnej

prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) podal

na sťažovateľov obžalobu Špecializovanému trestnému súdu Pezinok, pracovisko Banská

Bystrica (ďalej len „špecializovaný súd“) pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin

podplácania spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b)

.

3. Rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. z 21. júla 2015 boli

sťažovatelia podľa ustanovenia oslobodení spod

obžaloby za skutok, ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že

« a , v presne nezistený deň, v období

mesiacov apríla máj roku 2010, v , na č. 23, v kancelárskych

priestoroch nachádzajúcich sa v starej budove spoločnosti spol. s.r.o.,

, pri spoločnom osobnom rozhovore a po vzájomnej dohode s

ako riaditeľom Daňového úradu Trnava – pobočka Dunajská Streda,

(ďalej len „DÚ Dunajská Streda“), v prítomnosti ako riaditeľky

Daňového úradu Šamorín opakovane sľúbili ako úplatok vyplatiť

finančnú hotovosť vo výške 10 percent z celkovej sumy nadmerných odpočtov dane

z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vyplatených bližšie neurčeným obchodným

spoločnostiam evidovaných v pôsobnosti DÚ Dunajská Streda, v ktorých

a vykonávali svoj vplyv za to, že z titulu jeho funkcie

riaditeľa DÚ Dunajská Streda zabezpečí bezproblémové vyplatenie nadmerných odpočtov

DPH a bude včas poskytovať informácie o dožiadaniach z iných daňových úradov

a vyžiadaniach z polície týkajúcich sa obchodných spoločností, ktoré určí Ing.

, pričom Ing. na základe vyslovenej požiadavky

tak konal v rámci daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie september roku

2009, vykonávanej na DÚ Dunajská Streda v spoločnosti veni, vidi, vici, s.r.o., so sídlom

toho času na Jesenského č. 13/A, Dunajská Streda, (ďalej len „veni, vidi,

vici“), kedy v rozpore s jeho služobnými povinnosťami, v presne nezistený deň v období

mesiacov máj a jún roku 2010, na základe služobnej vedomosti získanej pri podpisovaní

výzvy kontrolnej skupiny DÚ Dunajská Streda o nedostatkoch zistených pri vykonanej

kontrole a výzvy na prerokovanie protokolu o kontrole adresovanej spoločnosti veni, vidi,

vici, prostredníctvom , opakovane z vlastnej iniciatívy vyvolal

stretnutie s a konateľom spoločnosti veni, vidi, vici, aby sa

spoločne dohodli na tom, aké doklady je potrebné doložiť a aby sa napísalo vyjadrenie pre

úspešné uplatnenie námietok voči daňovej kontrole, ku stretnutiu ktorému nakoniec došlo

v období od 25. mája 2010 najneskôr do 1. júna 2010, na č. 23, ,

v kancelárskych priestoroch nachádzajúcich sa v starej budove spoločnosti

spol. s.r.o., kde osobne na žiadosť a

v prítomnosti vypracoval písomnosť – „Výzvu na

vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie – vyjadrenie“ pre spoločnosť veni, vidi,

vici, ktorá bola doručená na DÚ Dunajská Streda dňa 2. júna 2010 a na základe ktorej

došlo zo strany DÚ Dunajská Streda k zmene výsledku daňovej kontroly v smere priznania

nároku na odpočítanie DPH a zo strany ako riaditeľa DÚ Dunajská

Streda ku schváleniu platobného poukazu č. 2010/P/15974 a dodatočného platobného

výmeru č. zo dňa 8. júna 2010, čo viedlo k vyplateniu nadmerného

odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie september roku 2009 spoločnosti veni, vidi, vici

v celkovej výške 443.218,88 Eur, čomu však v minulosti DÚ Dunajská Streda v protokole

č. nevyhovel, za čo v presne nezistený deň v lete roku 2010

v reštaurácii v Dunajskej Strede a v reštaurácii v ,

za prítomnosti osobne odovzdal

sľúbený úplatok vo forme peňažnej hotovosti v bližšie nezistenej výške», pretože

nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli sťažovatelia stíhaní ako obžalovaní.

4. Proti rozsudku špecializovaného súdu podal prokurátor odvolanie, ktoré najvyšší

súd ako odvolací súd uznesením sp. zn. z 29. novembra 2016 podľa

ustanovenia zamietol.

5. Generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)

20. februára 2017 podal písomný podnet ministerke spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerka“, resp. „minister spravodlivosti“), ktorým inicioval podanie

dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2016.

6. Ministerka 13. marca 2017 podľa ustanovenia

podala dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371

ods. 3 .

7. Dovolanie ministerky spolu so spisom špecializovaného súdu sp. zn. BB-

bolo 8. júna 2017 doručené dovolaciemu súdu a tam bola vec vedená pod

sp. zn. 2 Tdo V 7/2017.

8. Po tri a štvrť roku od doručenia dovolania ministerky na dovolací súd sa

7. septembra 2020 vykonalo verejné zasadnutie dovolacieho súdu. Senát dovolacieho súdu

v zložení Dr. Hatala (predseda senátu), Dr. Bargel, Dr. Serbová, Dr. Šišková a Dr.

Šimonová (členovia senátu) rozsudkom sp. zn. zo 7. septembra 2020

rozhodol, že uznesením odvolacieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2016

a v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 3

porušený zákon v ustanoveniach , ,

písm. a) a , a to v prospech sťažovateľov s tým, že uznesenie sa

zrušuje v celom rozsahu a rovnako tak aj rozsudok špecializovaného súdu, ako aj ďalšie

rozhodnutia na zrušené rozhodnutia obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu,

ku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad. Napokon sa špecializovanému súdu prikázalo,

aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

9. Sťažovatelia považovali už samotné podanie dovolania ministerkou na základe

podnetu generálneho prokurátora za flagrantný zásah do ich práv, ktorý narušil ústavný

princíp právnej istoty a rovnosti v právach. Navyše bolo zrejmé, že skutočným primárnym

iniciátorom podania dovolania bol v trestnom konaní neúspešný prokurátor. Samotné

dovolanie bolo obsahovo takmer stopercentným zopakovaním odvolania prokurátora proti

oslobodzujúcemu rozsudku špecializovaného súdu. Už samotný obsah dovolania ministerky

bol nepodložený, nekompetentný, nevyvážený, zaujatý a neobjektívny. V minulosti vnímala

ministerka inštitút dovolania ako nástroj slúžiaci na zabránenie zjavnej nespravodlivosti

a krivde. Dokonca jej publikované názory išli až tak ďaleko, že uviedla, že by „... bolo

hlavne hlúpe, ak by minister podával dovolanie v prípade akéhokoľvek pochybného podnetu

odsúdeného, alebo by bolo jeho podanie využívané z tzv. opatrnosti...“. Podľa jej postoja

v prípade, ak sa raz minister rozhodne dovolanie podať, musí svoje rozhodnutie vysvetliť,

a to úplne konkrétne, nie iba všeobecnými frázami. Je paradoxné, že práve jej dovolanie

bolo arbitrárne, keďže neobsahovalo presne konkretizovaný popis, ako malo konkrétne

dôjsť k porušeniam , ktoré boli v dovolaní bez bližšej a podrobnej

špecifikácie iba formálne vymenované [išlo najmä o všeobecné ustanovenia § 2 ods. 12,

, a ]. Bolo zarážajúce, že právoplatné

oslobodenie sťažovateľov spod obžaloby vnímala ako zjavnú nespravodlivosť a krivdu.

O iné právoplatné rozsudky, ktorými boli sťažovatelia odsúdení na tresty odňatia slobody,

sa nijako nezaujímala.

10. Ešte viac zarážajúco vyznievala skutočnosť, že ministerka sa rozhodla suplovať

postavenie a úlohu generálneho prokurátora, keďže prehliadla, prečo generálny prokurátor

nevyužil svoje oprávnenie v zmysle ustanovenia a sám

nepodal dovolanie z dôvodov uvedených v ustanovení .

Namiesto toho postupoval formou podnetu na podanie dovolania ministerkou. Práve táto

zrejmá okolnosť mala pre ministerku predstavovať výstražný varovný signál, aby dovolanie

nepodávala. Generálny prokurátor však nemohol nájsť a po preskúmaní veci ani reálne

nenašiel z množstva dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného

poriadku taký zákonný dôvod, ktorý by mohol použiť na podanie samostatného dovolania.

Teda pokiaľ samotný orgán činný v trestnom konaní nenašiel žiaden zákonný dôvod

na podanie dovolania, je alarmujúce a v právnom štáte neakceptovateľné a neúnosné, ak

práve ministerka nahrádza funkciu generálneho prokurátora a nedôvodne a účelovo

protežuje tým jednu stranu konania pred inou.

11. V ďalšom sťažovatelia poukazujú na znenie ustanovení § 369 ods. 1 a 2

a prezentujú názor:

11.1 Ministerka môže ako oprávnená osoba podať dovolanie v zmysle ustanovenia

len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej Trestný

poriadok nepriznáva právo na podanie dovolania. Sťažovatelia sa domnievajú, že generálny

prokurátor nie je osobou oprávnenou podať podnet na dovolanie ministerke. Jeho

oprávnenie podať podnet (zrejme má byť správne dovolanie, pozn.) je uvedené v ustanovení

. Práve najvyšší súd mal takéto účelové, latentné,

no nezákonné konanie identifikovať a podrobiť konštruktívnej kritike. Takýmto postupom

bol narušený ústavný princíp rovnosti pred zákonom.

11.2. Žiadna zo strán trestného konania nie je oprávnená žiadať o preskúmanie

konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu, aby dosiahla znovuotvorenie

prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny opravný prostriedok by mal de

facto charakter odvolania. V tejto súvislosti Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) už judikoval, že nesúhlas so skutkovým záverom prípadu, ku ktorému dospel

odvolací súd, nie je sám osebe mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie

právoplatného rozhodnutia. Podľa názoru sťažovateľov ochrana poskytovaná ministrom

spravodlivosti ako subjektom výkonnej moci prostredníctvom inštitútu dovolania je

prípustná len subsidiárne, t. j. iba vtedy, ak osoba, ktorá sa domáha podania dovolania

(v danom prípade generálny prokurátor ako subjekt sui generis), neúspešne využila všetky

zákonom dovolené a efektívne prostriedky na ochranu svojich práv a zákonom chránených

záujmov (najmä podaním niektorého z opravných prostriedkov vrátane mimoriadnych

opravných prostriedkov), alebo takéto právne prostriedky nemala k dispozícii, prípadne boli

tu objektívne prekážky, ktoré jej znemožnili ich využitie. Splnenie uvedenej požiadavky ako

jedného zo základných predpokladov prípustnosti tzv. „mimoriadneho“ dovolania

ministrom spravodlivosti súvisí s princípom právnej istoty, ktorého zákonným naplnením

v trestnom procese je inštitút právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosti

a nezmeniteľnosti.

12. Sťažovatelia sú presvedčení v súvislosti s aplikáciou a ústavne konformným

výkladom ustanovení , a až 3 , že pokiaľ

zákonodarca odvodzuje prípustnosť dovolania ministra spravodlivosti zo skutkového stavu

v podstatných okolnostiach nesprávne zisteného, a to bez porušenia príslušných ustanovení

o zistení skutkového stavu, potom sa tento mimoriadny opravný prostriedok dostal

na úroveň „ďalšieho“ odvolania a bolo by len na (svoj)vôli generálneho prokurátora,

do ktorej právoplatne skončenej trestnej veci zasiahne podaním podnetu na „mimoriadne“

dovolanie s odvolaním sa na nesprávne právne posúdenie veci (zrejme má byť nesprávne

skutkové posúdenie veci, pozn.). Takýto výklad dotknutých ustanovení

by vo svojich dôsledkoch znamenal minimálne porušenie základného práva na súdnu

ochranu jedného z účastníkov konania (obžalovaného) či zásady nezmeniteľnosti

právoplatných súdnych rozhodnutí, a to treťou stranou (zložkou výkonnej moci) odlišnou

od účastníkov konania a nepatriacou do súdnej moci, čo opodstatnene vyvoláva otázku, či

ide o prípustné legitímne zasahovanie do nezávislosti súdov a súdnej moci ako takej. V tejto

súvislosti je ešte potrebné poznamenať, že na takýto zásah dáva podnet generálny

prokurátor, ktorý je nadriadený prokurátorovi ako strane konania, čím dochádza k porušeniu

rovnosti zbraní a zásady rovnosti strán konania.

13. Dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých

najzávažnejších mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie

dôvody výslovne uvedené v ustanovení , pričom v porovnaní

s dôvodmi zakotvenými v pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú

koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec

právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý

je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania

dovolania (vrátane dovolacích dôvodov) sú striktne obmedzené tak, aby sa širokým

uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná

inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Princíp právnej istoty

musí byť zachovaný aj v prípade, ak sa minister spravodlivosti rozhodne selektívne

a účelovo podať dovolanie z dôvodov, ktoré nemožno hodnotiť ako závažné. Tak tomu bude

iba pri zásadných a podstatných vadách, pre ktoré nemôže napadnuté rozhodnutie obstáť,

pretože by to bolo ohrozením zákonného a spravodlivého rozhodnutia. Uplatnenie

mimoriadnych opravných prostriedkov znamená predlžovanie konania a prelomenie

princípu nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.

14. V posudzovanej veci ministerka argumentuje tým, že záver odvolacieho súdu ako

aj špecializovaného súdu je nesprávny. Obsah podnetu generálneho prokurátora nemusí byť

totožný s obsahom dovolania podaného ministrom spravodlivosti. Podnet generálneho

prokurátora na podanie dovolania tak nepredstavuje relevantný dokument, ktorým by bol

minister spravodlivosti striktne viazaný. Sťažovatelia preto nevnímajú ako zásadnú

skutočnosť, že v podnete nie sú konštatované porušenia ustanovení ,

ktoré napokon tvorili obsah dovolania ministerky. Za závažnú skutočnosť považujú stav,

keď ministerka na viacerých miestach textu dovolania žiadala dovolací súd, aby konštatoval

porušenie zákona v ustanovení , pričom dovolací súd

skonštatoval porušenie ustanovenia . Opravovať alebo

inak interpretovať záväzný obsah dovolania ministra spravodlivosti dovolaciemu súdu

neprináleží. V texte dovolania ministerka ani raz nežiadala vysloviť konštatovanie porušenia

. Dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, a preto

rozhodol nad rámec dovolacieho petitu ministerky.

15. Ďalej sťažovatelia citujú znenie ustanovení § 2 ods. 12, § 168 ods. 1 a § 285

písm. a) a .

16. Posúdenie otázky, či bol skutkový stav náležite zistený, je vždy veľmi

subjektívne. Obsah rozhodnutí, ktoré dovolací súd rozsudkom zrušil, plne korešpondoval

s konštantnou judikatúrou, a nešlo preto o svojvoľné závery. Špecializovaný súd detailne

poznal trestnú vec, vykonal potrebné dokazovanie a logicky sťažovateľov oslobodil spod

obžaloby v zmysle ustanovenia (skutok opísaný

v obžalobe sa nikdy nestal). Odvolací súd tento zákonný rozsudok logicky potvrdil tým, že

zamietol odvolanie prokurátora ako nedôvodné.

17. Z rozsudku dovolacieho súdu preto sťažovateľom nie je zrejmé, v čom

podstatnom videl dovolací súd zjavnú nespravodlivosť a krivdu, resp. v čom mali spočívať

najzávažnejšie, mimoriadne procesné, resp. prípadné hmotnoprávne chyby, na nápravu

ktorých má inštitút dovolania slúžiť. Dovolací súd nikde neidentifikoval, resp. nevyhodnotil

existenciu prípadných pochybení v konaní a rozhodnutiach všeobecných súdov, ktoré by

bolo potrebné považovať za mimoriadne závažné.

18. Sťažovatelia sa domnievajú, že ministerkou koncipované dovolacie argumenty

boli podraditeľné pod jeden z dovolacích dôvodov uvedených v ustanovení § 371 ods. 1

, v dôsledku čoho je absencia dovolania generálneho prokurátora

neospravedlniteľná. Je proti zmyslu tohto procesného inštitútu, aby na základe podnetu

subjektu, ktorý sám mohol podať dovolanie v neprospech sťažovateľov (ale ho nepodal),

bolo možné opäť otvárať ukončený proces na základe dovolania ministerky. Podanie

dovolania samotnou oprávnenou osobou nesmie byť nahrádzané podaním podnetu

na podanie dovolania. Osobe, ktorej zákon priznáva právo podať dovolanie, nemôže byť

priznané materiálne právo na iniciovanie podnetu na podanie dovolania z tých istých

dôvodov, pre ktoré jej zákon priznáva právo podať dovolanie. Takáto osoba nie je

oprávnenou osobou na podanie podnetu, ale iba na podanie dovolania. Keďže dovolanie

ministerky nebolo podané na základe relevantného podnetu oprávnenej osoby, ide fakticky

o dovolanie neoprávnenej osoby, ktoré ako také malo byť odmietnuté postupom podľa

ustanovenia .

19. Novelou realizovanou , ktorým sa

mení a dopĺňa v znení neskorších predpisov

a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, bolo doplnené ustanovenie § 371 ods. 3

rozširujúce dovolacie dôvody uvedené v ustanovení Trestného

poriadku tak, že sa zaviedol nový dovolací dôvod pre ministra spravodlivosti vzťahujúci sa

na chyby všeobecného súdu pri hodnotení dôkazov vo vzťahu k zisťovaniu skutkového

stavu alebo pri dôkaznom postupe, ktorý zákon upravuje pri zisťovaní skutkového stavu.

Podľa predmetného ustanovenia podá minister spravodlivosti dovolanie aj vtedy, ak podľa

jeho názoru právoplatné rozhodnutie vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol na základe

vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak boli pri

zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má

zabezpečiť objasnenie veci.

20. Z formulácie príslušného ustanovenia je zrejmé, že minister

spravodlivosti má povinnosť podať dovolanie v prospech alebo neprospech obvineného

v prípade, ak má pochybnosť, či bol z vykonaných dôkazov dostatočne zistený skutkový

stav a rovnako tak, keď dospeje k záveru, že závažným spôsobom boli porušené

ustanovenia, ktorými sa má náležite zistiť skutkový stav. Zároveň je predmetné ustanovenie

obmedzené materiálnou podmienkou, podľa ktorej sa tento dovolací dôvod môže použiť

iba, ak by to zásadne ovplyvnilo postavenie obvineného ( ).

21. Právom ministra spravodlivosti ako dovolateľa je síce napadnúť rozhodnutie pre

nesprávne zistenie skutkového stavu a hodnotiť tak rozsah dokazovania alebo namietať

porušenie ustanovení zabezpečujúcich objasnenie veci (najmä procesné predpisy týkajúce sa

nerešpektovania obhajoby, o čo v posudzovanej veci nejde), avšak z ustanovenia § 371

ods. 3 nevyplýva jeho neobmedzené právo namietať hodnotenie

vykonaných dôkazov, najmä pokiaľ sa konajúce súdy týmito dôkazmi dôsledne zaoberali.

22. V dovolacom konaní ani za súčasného použitia dovolacieho dôvodu podľa § 371

ods. 3 neprichádza do úvahy iné hodnotenie dôkazov, ak je toto

založené na prísnom logickom úsudku, ku ktorému konajúce súdy dospeli na podklade

starostlivého posúdenia vykonaných dôkazov z hľadiska ich prípustnosti, závažnosti

a vierohodnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací súd na podklade tohto dovolania

preskúmava hranice dokazovania predmetného trestného činu z hľadiska množstva a kvality

dôkazov, avšak samotný rozsah hodnotenia dôkazov skúma iba z aspektov zákonnosti,

závažnosti a vierohodnosti.

23. V kontexte uplatnenia dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 3 Trestného

poriadku k výhradám ministerky uvedeným v dovolaní, podľa ktorých sa odvolací súd pri

hodnotení dôkazov nevysporiadal so všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie

(týkajúcimi sa najmä nesprávneho posúdenia konštatovanej nedôveryhodnosti svedkyne

), subjektívnym spôsobom objasňoval okolnosti svedčiace v prospech

sťažovateľov a nedostatočným spôsobom odôvodnil rozsudok, treba uviesť, že obsah

a rozsah vlastnej úvahy súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení

povinností, ako aj vlastné hodnotenie dôkazov nemožno považovať za porušenia uvedené

v ustanovení . Ministerka v dovolaní neponúkla žiadne

relevantné argumenty spôsobilé zmeniť právoplatné rozhodnutie a status sťažovateľov ako

oslobodených obvinených. Nadprácu za ňu urobil až najvyšší súd. Dovolací dôvod podľa

ustanovenia bol ministerkou v tomto prípade zneužitý.

24. Ministerka namietala nesprávne hodnotenie dôkazov a uviedla, že odvolací súd

dôkazy neposúdil v celom súhrne posudzovaných skutočností. Takto vymedzený dovolací

dôvod nie je preskúmateľný, lebo ak minister spravodlivosti využije svoje oprávnenie podať

dovolanie podľa (z dôvodu nesprávneho zistenia

skutkového stavu v podstatných bodoch na základe vykonaných dôkazov), musí v dovolaní

konkretizovať nesprávnosť úvah, ktorými sa všeobecné súdy spravovali pri hodnotení

dotknutých dôkazov. Len taká chyba môže byť podkladom pre zrušenie napadnutého

rozhodnutia dovolacím súdom. Ak sa minister spravodlivosti obmedzí iba na vlastné

hodnotenie údajnej hodnovernosti svedka – kajúcnika (ako sa to stalo aj v tomto prípade),

potom je dovolanie zrejme nedôvodné.

25. Dovolací súd v rámci dovolacieho konania nemôže opätovne prehodnocovať

vykonané dôkazy podľa predstáv dovolateľa, pretože takéto oprávnenie mu zo zákona

nevyplýva. Hodnotenie dôkazov nenapĺňa žiadny dovolací dôvod. Treba tiež poznamenať,

že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej

právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov a neznamená ani právo na úspech

v konaní.

26. Samotné dovolanie nedávalo žiadne odpovede, aké boli tie konkrétne podstatné

a závažné okolnosti, ohľadom ktorých mal byť skutkový stav nesprávne zistený. Nedávalo

ani presvedčivú odpoveď, ktoré konkrétne ustanovenia na zabezpečenie objasnenia veci,

ako intenzívne a akým závažným spôsobom boli porušené.

27. Samotná možnosť existencie dvoch rôznych právnych názorov senátov

najvyššieho súdu na vec nie je dostatočným dôvodom opätovného rozhodovania vo veci.

Ustanovenia o dovolaní ministra spravodlivosti je potrebné vykladať

reštriktívne, a preto nesprávne zisteným skutkovým stavom je potrebné rozumieť

predovšetkým závažné porušenie zákona pri zistení skutkového stavu, ktoré viedlo

k nesprávne zistenému skutkovému stavu. V danej veci absentovali akékoľvek mimoriadne

okolnosti, závažné porušenie procesných pravidiel alebo závažný exces, ktorými by

generálny prokurátor odôvodnil použitie tohto mimoriadneho opravného prostriedku. Z toho

uhla pohľadu je napadnuté uznesenie (správne má byť zrejme rozsudok, pozn.) dovolacieho

súdu arbitrárne. Dovolací súd sa pri posudzovaní prípustnosti mimoriadneho dovolania

dôsledne nezaoberal tým, či sú naplnené predpoklady pre prelomenie právoplatných

rozhodnutí. Takýmto postupom dovolacieho súdu došlo k porušeniu ,

ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Je neprípustné, aby preskúmanie právoplatného rozhodnutia

všeobecného súdu na základe dovolania ministra spravodlivosti iniciovaného výlučne

generálnym prokurátorom predstavovalo osobitné skryté odvolanie z dôvodu, že prokurátor

ako jedna strana konania nie je spokojný s výsledkom konania, a aby k zrušeniu

právoplatných oslobodzujúcich rozhodnutí došlo iba v dôsledku existencie odlišných

právnych názorov na vec.

28. Okrem toho aj ESĽP opakovane vo svojich rozhodnutiach uviedol, že podanie

mimoriadnych opravných prostriedkov nie je prípustné v prípade akýchkoľvek vád konania,

ale iba v prípade extrémnych fundamentálnych chýb, ktorých ponechanie by malo závažný

vplyv na spravodlivosť, integritu a verejnú reputáciu súdneho procesu, ako aj vád

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, teda vád predstavujúcich porušenie práva

na spravodlivý súdny proces. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp

právnej istoty, ktorého zákonným naplnením v rámci trestného konania je inštitút

právoplatnosti súdnych rozhodnutí, teda ich záväznosť a zásadná nezmeniteľnosť. Snaha

presadiť vecnú správnosť a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia v trestnom

konaní (bez ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia) je legitímna

v okamihu, keď sa v konaní alebo v rozhodnutí vyskytnú také pochybenia, ktoré sú

v príkrom rozpore s ústavnými princípmi platiacimi v trestnom procese, pričom tieto

pochybenia nie sú riešiteľné inak, než použitím mimoriadneho opravného prostriedku.

Takými pochybeniami však nemôžu byť dva odlišné právne názory dvoch rôznych senátov

najvyššieho súdu na otázku viny obžalovaných.

29. Postoj dovolacieho súdu o hodnovernosti kajúcnika je niektorými subjektmi

v právnej obci vnímaný ako prelomový. Z analýzy uznesenia dovolacieho súdu však nie je

možné vyvodiť žiadne nové či prevratné postoje k inštitútu kajúcnika. Sťažovatelia nikdy

nespochybňovali, že by svedectvo svedkyne nebolo možné použiť ako dôkaz, a to

bez ohľadu na to, či bude považovaná za tzv. kajúcnika alebo nie. Avšak ako každý dôkaz aj

svedectvo svedkyne možno podrobiť oprávnenej kritike, spochybniť ho, resp.

vyvrátiť protiargumentmi a dôkazmi.

30. Skutočnosť, že svedkyňa získala nepatričné a nezákonné výhody, bola

iba jednou z tých, pre ktoré bola jej výpoveď špecializovaným súdom a odvolacím súdom

vnímaná ako nehodnoverná. Posudzovanie hodnovernosti jej výpovede ako kajúcnika bolo

pre tieto všeobecné súdy až sekundárnou záležitosťou.

31. Každý súd musí pri svojom rozhodovaní vždy skúmať aj celkový obsah,

charakter, formu a motiváciu svedka kajúcnika, a teda aj jeho vierohodnosť, použiteľnosť

a akceptovateľnosť. Celková vierohodnosť svedkyne vyvolávala negatívne

pochybnosti už pred samotným skúmaním obsahu jej výpovedí a jej motivácie. Zvýhodnené

zaobchádzanie a postoj prokurátora v súvislosti so svedkyňou išli vždy

za zákonné limity možného a bežného postupu štátneho orgánu. Svedkyňa mala

byť v zmysle zákona v roku 2013 vyšetrovateľom obvinená z obzvlášť závažného zločinu

prijímania úplatku podľa so sadzbou 10 až 15 rokov. V jej

prípade malo byť realizované plynulé trestné konanie, mala byť podaná obžaloba a mal

prebehnúť súdny proces. Napriek tomu však bol použitý úplne neštandardný, protekčný

a servilný prístup. Bola síce v apríli 2013 samostatne a formálne obvinená z trestného činu

prijímania úplatku, avšak bez vznesenia skutočného a správneho obvinenia zo spáchania

obzvlášť závažného zločinu. V jej prípade vždy platilo, že vyšetrovateľ a prokurátor s ňou

po celý čas manipulovali, nedôvodne ju motorovým vozidlom privážali na súdne

pojednávania a na úkony vyšetrovania, beztrestne ju ovplyvňovali, v rozpore so zákonom

nenáležite protežovali, vytvárali na ňu psychický nátlak, aby poskytla svedectvo v príkrom

rozpore so skutkovým stavom tak, aby zodpovedalo predstavám prokurátora.

32. Svedkyňa (ktorá po celú dobu stíhania nemala advokáta) bola

ponechaná napospas ľubovôli vyšetrovateľa a prokurátora. Práve preto počas prípravného

a súdneho konania neprejavovala skutočnú vôľu a neposkytovala hodnoverné a objektívne

svedectvo, keďže bola faktickým rukojemníkom vôle prokurátora a vyšetrovateľa.

Je nepochopiteľné a neospravedlniteľné, že jej trestná vec ani po troch rokoch nedospela

aspoň do štádia súdneho konania. Teda úmyselným a účelovým obchádzaním zákona

zo strany orgánov činných v trestnom konaní bola ponechávaná v pozícii rukojemníčky

v štádiu prípravného konania ako obvinená z prijímania úplatku v minimálnom

kvalifikačnom odseku, pričom jej trestná vec procesne nenapredovala, keďže sa účelovo

čakalo, ako sa napokon zachová v postavení svedkyne v trestných veciach sťažovateľov

(či nezmení políciou nanútený a naučený postoj voči sťažovateľom a či náhodou necúvne).

Pritom jej trestné veci boli právne a obsahovo omnoho jednoduchšie ako veci sťažovateľov,

ktorí už majú za sebou celé súdne konanie vrátane právoplatných rozhodnutí. Vierohodnosť

svedectva svedkyne by bola podstatne objektívnejšia, presvedčivejšia

a nespochybniteľnejšia iba vtedy, ak by orgány činné v trestnom konaní dôsledne

rešpektovali rovnosť jednotlivcov pred zákonom, a keby prokurátor k nej pristupoval bez

zvýhodnenia a protekcionárstva. Paradoxne opačný prípad zaobchádzania zaznamenali

sťažovatelia v prípade Ing. . Aj keď bol obvinený tým istým vyšetrovateľom ako

svedkyňa a podstatne neskôr, už má za sebou právoplatný odsudzujúci rozsudok

s uloženým sedemročným nepodmienečným trestom odňatia slobody. Trest „prednostne“

dostal iba preto, že si „dovolil“ nespolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní. Ide

o zreteľný prípad selektívnej spravodlivosti a obchodovania so svedectvami.

33. Pokiaľ sa v rozsudku dovolacieho súdu tvrdí, že prokurátor postup podľa

ustanovenia vo vzťahu ku svedkyni realizoval až

19. augusta 2015 (teda po oslobodzujúcom rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB-

), ide len o účelovo prezentovanú polopravdu. Chronológia vývoja prípadu

svedkyne a opis skutočností nasvedčujú tomu, že postupy prokurátora sú

dovolacím súdom chybne interpretované. Celá situácia súvisiaca s podmienečným

zastavením trestného stíhania je dovolacím súdom nesprávne, jednostranne a zaujato

interpretovaná v polohe akéhosi logického, racionálneho a pozitívneho vysvetľovania

neobhájiteľného konania prokurátora.

34. Zastavenie trestného stíhania voči predstavovalo formu akejsi odmeny

pre kajúcnika za svedectvá podané proti sťažovateľom. Išlo o snahu prokurátora motivovať

ju práve v čase, keď sťažovatelia boli špecializovaným súdom spod obžaloby oslobodení,

a to najmä preto, aby „nezaradila spiatočku“ a aby sama náhodou neodhalila nezákonné

praktiky orgánov činných v trestnom konaní. Existovala potreba aj naďalej ju motivovať

na spoluprácu v možných konaniach proti sťažovateľom.

35. Podmienečné zastavenie trestného stíhania uznesením prokurátora

sp. zn. VII/2Gv59/13/1000 z 19. augusta 2015 nie je v súlade s ustanovením § 218 ods. 1

, keďže nikdy sa významnou mierou nepodieľala na objasnení korupcie

a záujem spoločnosti na objasnení jej trestného činu, ku ktorému sa priznala, nikdy nemohol

prevyšovať záujem na trestnom stíhaní sťažovateľov.

36. Svedkyňa krivo obvinila sťažovateľa 1 z verbálneho a neverbálneho

vyhrážania sa priamo v súdnej sieni špecializovaného súdu, no sťažovateľ 1 bol v tejto veci

spod obžaloby oslobodený s tým, že sa skutok nestal.

37. Dovolanie ministerky bolo podané 12. marca 2017. Dovolaciemu súdu bolo

doručené spolu so spisom špecializovaného súdu 8. júna 2017 a dostalo spisovú značku

2 Tdo V 7/2017. Verejné zasadnutie dovolacieho súdu sa však konalo až 7. septembra 2020,

teda tri a pol roka od podania dovolania.

38. Podľa presvedčenia sťažovateľov na dovolacom súde došlo ku zjavným,

zbytočným a účelovým prieťahom v konaní, pričom zároveň došlo aj k tomu, že senát

dovolacieho súdu rozhodol v nezákonnom zložení, čím sťažovatelia boli odňatí zákonnému

a nestrannému sudcovi.

39. Potom, ako bol nariadený termín verejného zasadnutia na 7. september 2020,

sťažovatelia predložili dovolaciemu súdu námietku zaujatosti konajúceho senátu

dovolacieho súdu. Predseda senátu dovolacieho súdu Dr. Hatala na verejnom zasadnutí

senátu oboznámil námietku zaujatosti doručenú dovolaciemu súdu 3. septembra 2020.

40. Dôvody námietky zaujatosti a návrhu na vylúčenie predsedu senátu a členov

senátu z rozhodovania v dovolacom konaní pod sp. zn. boli takéto:

41. Zjavným prejavom zaujatosti a absencie nestrannosti bola už samotná účasť Dr.

Hatalu ako predsedu senátu v dovolacích rozhodovaniach týkajúcich sa sťažovateľov, teda

v dovolacích konaniach vedených pod sp. zn. , ako aj už v ukončenom

dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. .

42. Predseda senátu Dr. Hatala bol práve tým sudcom, ktorý ako člen senátu stál

za uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2014, ktoré ústavný

súd v náleze sp. zn. z 3. februára 2016 označil za rozhodnutie porušujúce

právo sťažovateľov na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 . Preto zrejme

neexistovala objektívna záruka, aby pri rozhodovaní o dovolaní ministerky sa Dr. Hatala

opakovane nepodieľal na opakovanom porušovaní základných práv a slobôd sťažovateľov.

43. Pritom dovolací súd v senáte 2 Tdo V práve s Dr. Hatalom ako predsedom senátu

už 20. mája 2020 odmietol dovolanie sťažovateľov. Toto dovolanie bolo navyše podané ešte

o 15 mesiacov neskôr ako dovolanie, ktoré je predmetom tejto ústavnej sťažnosti.

V súčasnosti je v súvislosti s uznesením dovolacieho súdu sp. zn.

z 20. mája 2020 vedené konanie na ústavnom súde vo veci prijatej ústavnej sťažnosti

sťažovateľa 1 pod sp. zn. . Ďalším prejavom zaujatosti a absencie

nestrannosti a dôvodom na vylúčenie z rozhodovania Dr. Hatalu bol aj stav, keď Dr. Hatala

20. mája 2020 ako predseda dovolacieho senátu vo veci dovolania sťažovateľov

nepochopiteľne akceptoval a umožnil účasť sudcu Dr. Klimenta ako člena senátu

na rozhodovaní pod sp. zn. napriek tomu, že Dr. Kliment bol uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2017 výslovne vylúčený z rozhodovania

v teraz pertraktovanej trestnej veci vedenej na dovolacom súde pod sp. zn. ,

a to pre pomer ku sťažovateľom.

44. Ďalším dôvodom na vyslovenie zaujatosti a vylúčenie z rozhodovania Dr. Hatalu

je tri a pol roka trvajúca absolútna ničím neodôvodnená nečinnosť v dovolacom konaní

vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017. Za túto dobu jeho nečinnosti bol už dvakrát

vymenený minister spravodlivosti.

45. Nie posledným dôvodom na vyslovenie zaujatosti Dr. Hatalu je aj evidentná

prejudikácia rozhodnutia, ktoré vopred a avizovane prijal senát dovolacieho súdu

nariadením verejného zasadnutia na 7. september 2020. Odmietnutie dovolania Ing.

v zrkadlovom skutku uznesením z 28. októbra 2019, odmietnutie dovolania sťažovateľov

uznesením z 20. mája 2020, ako aj nariadenie verejného zasadnutia na 7. september 2020

boli jednoznačnými a ďalšími rozhodujúcimi signálmi, že dovolací súd nekriticky

a v nezákonnom zložení mieni vopred vyhovieť nedôvodnému, nenáležitému, arbitrárnemu

a účelovému dovolaniu ministerky.

46. Dôvodom na podanie námietky zaujatosti a na vylúčenie členov senátu 2 Tdo V

z rozhodovania o dovolaní ministerky bola aj existencia zrejmých prejavov narušenia

princípu rovnosti strán v dovolacom konaní. Takýmto prejavom je nekritické akceptovanie

dovolania ministerky a akceptovanie suplovania postavenia a úloh generálneho prokurátora

ministerkou.

47. Na základe uvedeného bolo zrejmé, že Dr. Hatala nemohol objektívne,

spravodlivo, nestranne a nezaujato riešiť dovolanie ministerky. Keďže obhajobe nebolo

známe presné zloženie senátu 2 Tdo V, ktorý mal rozhodovať na verejnom zasadnutí,

vyslovili z opatrnosti aj námietku zaujatosti voči členom senátu, keďže niektorí sa

v minulosti už zúčastnili rozhodovania o zamietnutí dovolania sťažovateľov 20. mája 2020

pod sp. zn. , resp. posudzovali iné súvisiace dovolacie konanie, v ktorom bol

už vyslovený právny názor prejudikujúci ich postoje pri rozhodovaní o dovolaní ministerky.

48. Prejavom zjavnej zaujatosti, absencie nestrannosti a dôvodom na vylúčenie

z rozhodovania bola skutočnosť, že Dr. Šišková bola aj členkou senátu dovolacieho súdu,

ktorý odmietol dovolanie Ing. uznesením sp. zn. z 28. októbra

2019. Išlo o rozhodovanie o dovolaní Ing. v zrkadlovom skutku prijímania úplatku,

za ktorý bol rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. z 15. decembra 2014

uznaný vinným a odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov, a proti uzneseniu

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2015, ktorým bolo odvolanie Ing.

zamietnuté.

49. Ak Dr. Šišková bola v roku 2019 členkou senátu dovolacieho súdu 1 Tdo V,

ktorý zamietol dovolanie Ing. v zrkadlovom skutku prijímania úplatku, potom

nebolo možné objektívne očakávať, že v rámci dovolacieho konania iniciovaného

ministerkou posúdi v roku 2020 v prípade sťažovateľov rovnaký skutok podplácania už ako

členka dovolacieho senátu 2 Tdo V inak. Obsahom dovolacieho rozhodnutia vo veci sp. zn.

1 Tdo V 2/2019 bolo faktické ustálenie a stotožnenie sa senátu dovolacieho súdu

so skutkom, za ktorý bol Ing. odsúdený a sťažovatelia zasa oslobodení. Bolo

povinnosťou Dr. Šiškovej signalizovať svoju zaujatosť a požiadať o vylúčenie

z rozhodovania o dovolaní v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017. Jej účasť pri

tomto rozhodovaní znamenala porušenie práva sťažovateľov na nestranného a nezákonného

sudcu.

50. O námietke zaujatosti, resp. o žiadosti o vylúčenie sudcov z rozhodovania senát

dovolacieho súdu alibisticky s odkazom na obsah námietky podľa § 32 ods. 6 Trestného

poriadku (namietanie procesného postupu a nepodanie námietky bezodkladne) nekonal.

Je paradoxné, že senát dovolacieho súdu vyčítal sťažovateľom práve údajné nepodanie

námietky včas, čo však nie je pravdou. Samotní sudcovia sa mali pre zaujatosť, pomer

k veci a predpojatosť sami iniciatívne z rozhodovania vylúčiť, a to aj bez námietky

sťažovateľov. Výčitka o nepodaní námietky bezodkladne nemala racionálne opodstatnenie

aj preto, že vec ležala na dovolacom súde bez rozhodnutia tri a pol roka.

51. Sťažovatelia upozorňujú, že po doručení rozsudku dovolacieho súdu sp. zn.

2 Tdo V 7/2017 zo 7. septembra 2020 na špecializovaný súd 23. septembra 2020 na ich

prekvapenie bol obratom nariadený termín hlavného pojednávania na 13. november 2020,

resp. odročený na 7. december 2020, keď sa uskutočnilo hlavné pojednávanie, na ktorom

bez relevantného doplnenia dokazovania (práve len na základe rozsudku dovolacieho súdu)

boli sťažovatelia zrazu odsúdení za pokračovací zločin podplácania v spolupáchateľstve

podľa a a v spojení s na skutkovom

základe, ktorý uvádzajú, pričom sťažovateľovi 1 bol za to uložený spoločný súhrnný trest

odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym

stupňom stráženia, ako aj peňažný trest 15 000 €, resp. v prípade úmyselného zmarenia

náhradný nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov. Sťažovateľovi 2 bol

uložený spoločný úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov so zaradením do ústavu

na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ako aj peňažný trest v sume 10 000 €,

resp. pre prípad úmyselného zmarenia náhradný nepodmienečný trest odňatia slobody

v trvaní 12 mesiacov. Stalo sa tak i napriek tomu, že sťažovatelia požadovali prerušenie

konania, keďže hodlali podať ústavnú sťažnosť.

52. Sťažovatelia požadujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo a na zákonného

a nestranného sudcu obsiahnuté v a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd porušené boli, a to v trestnej veci sťažovateľov

o dovolaní ministerky spravodlivosti postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní pod sp. zn. zo dňa 07.09.2020.

2. Základné právo a na spravodlivé

súdne konanie, práva domáhať sa práv na nestrannom súde, právo na súdnu ochranu,

základné právo na účinný opravný prostriedok obsiahnuté v Slovenskej

republiky, v čl. 6 ods. 1 a v čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

porušené boli, a to v trestnej veci sťažovateľov o dovolaní ministerky spravodlivosti

postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

zo dňa 07.09.2020.

3. Základné právo na prejednanie

a rozhodnutie veci v primeranej lehote, obsiahnuté v Slovenskej

republiky a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, porušené boli, a to vo veci rozhodovania trestnej veci

sťažovateľov o dovolaní ministerky spravodlivosti postupom a Rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. zo dňa 07.09.2020.

4. Základné právo a na rovné

postavenie jednotlivca pred zákonom, porušené

boli, a to v trestnej veci sťažovateľov o dovolaní ministerky spravodlivosti postupom

a Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. zo dňa

07.09.2020.

5. Zrušuje sa Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn.

zo dňa 07.09.2020 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6. Zrušujú sa aj všetky príslušné rozhodnutia, ktoré na zrušené rozhodnutie

nadväzujú.

7. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie

vo výške 10.000,-€, ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR... do dvoch mesiacoch

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

8. Sťažovateľovi sa priznáva primerané zadosťučinenie

vo výške 10.000,-€, ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR... do dvoch mesiacoch

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

9. Najvyšší súd SR... je povinný uhradiť sťažovateľovi

a sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia na účet ich právneho

zástupcu ako advokáta JUDr. Viktora Križiaka do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto

nálezu.“

II.

Skutkový stav veci

53. Z námietky zaujatosti z 2. septembra 2020 podanej obhajcom sťažovateľov

dovolaciemu súdu vyplýva predovšetkým konštatovanie, že dochádza ku zjavným

a účelovým prieťahom v konaní, keďže vo veci nie je rozhodnuté ani tri a pol roka

po podaní dovolania. V podstatnom tieto námietky uvádzajú sťažovatelia aj v ústavnej

sťažnosti. Tieto sú podrobne uvedené v bodoch 41 až 46 tohto uznesenia.

54. Z rozsudku dovolacieho súdu sp. zn. zo 7. septembra 2020

vyplýva, že uznesením odvolacieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2016

a konaním, ktoré mu predchádzalo, bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 3 Trestného

poriadku porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 12, § 168 ods. 1, § 285 písm. a) a § 319

, a to v prospech obvinených sťažovateľov s tým, že toto uznesenie sa

zrušuje v celom rozsahu a rovnako tak aj rozsudok špecializovaného súdu sp. zn. BB-

z 21. júla 2015, ako aj ďalšie rozhodnutia obsahovo nadväzujúce na zrušené

rozhodnutia, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo ich zrušením, stratili podklad.

Napokon sa špecializovanému súdu prikazuje, aby vec v potrebnom rozsahu znovu

prerokoval a rozhodol.

55. V odôvodnení rozsudku dovolací súd uvádza:

55.1 Ministerka na podnet generálneho prokurátora podala dovolanie z dôvodov

uvedených v ustanovení . Ministerka namietla, že

všeobecné súdy v rozpore s ustanovením nezaložili svoje

rozhodnutia na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu. Vykonané dokazovanie

odporovalo záverom všeobecných súdov, ktoré sa nezaoberali obsahovou stránkou

výpovede svedkyne a zamerali sa iba na jej vierohodnosť, ktorú spochybňovali

s ohľadom na jej postavenie obvinenej v inej trestnej veci, a teda aj s ohľadom na jej snahu

dosiahnuť miernejší postih. Svedkyňa pritom na špecializovanom súde

vypovedala logicky, podstatným spôsobom objasnila skutkový stav, udalosti zasadzovala

časovo a miestne správne, časové udalosti pritom na seba nadväzovali. Spochybňovanie

hodnovernosti jej výpovede snahou o dosiahnutie miernejšieho postihu neprimerane

presiahlo zásadu voľného hodnotenia dôkazov. V tomto smere neboli na hlavnom

pojednávaní vykonané žiadne dôkazy okrem jej výpovede, podľa ktorej jej zo strany

orgánov činných v trestnom konaní nebolo nič sľúbené. Jediným dôkazom o prípadnej

účelovosti jej výpovede je rozhodnutie prokurátora o podmienečnom zastavení jej trestného

stíhania podľa , ktoré bolo vydané až 14. augusta 2015

(oslobodzujúci rozsudok vo veci sťažovateľov bol vyhlásený 21. júla 2015 a svedkyňa

naposledy vypovedala 29. júna 2015). Jej výpovede v prípravnom konaní

a na hlavnom pojednávaní boli v podstatných okolnostiach zhodné. Vypovedala samostatne

bez ovplyvnenia získaním prospechu v podobe podmienečného zastavenie trestného

stíhania, resp. inej formy zlepšenia jej postavenia v rámci trestného stíhania. Každý

obvinený má právo spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a takáto spolupráca

nebola doteraz v súdnej praxi dôvodom na spochybňovanie dôveryhodnosti takejto osoby.

Svedkyňa vypovedala pod prísahou, keďže bola poučená v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1

a 2 , resp. a , pričom sa navyše sama

usvedčovala zo spáchania závažnejšieho korupčného trestného činu ako toho, za ktorý boli

obvinení sťažovatelia. Na jej spochybnenie nepostačovalo popretie svedka Ing. bez

jej usvedčenia z klamstva alebo nepravdivej svedeckej výpovede. Otázka jej vierohodnosti

mala zásadný dopad na správne zistenie skutkového stavu. Jej výpoveď korešpondovala

so skutočnosťami uvádzanými svedkom a listinnými dôkazmi (vyjadrením

k daňovej kontrole z 1. júna 2010). Výpoveď svedka vyvracia tvrdenia Ing.

, že sa nikdy nestretli v obchodnej spoločnosti (ďalej len

„ “), a preukazuje okolnosti spísania vyjadrenia k daňovej kontrole za obchodnú

spoločnosť veni, vidi, vici, s. r. o. (ďalej len „veni“), a spáchania korupčnej trestnej činnosti

sťažovateľov, a to citovaním vyjadrenia sťažovateľa 2 o vyplatení peňazí pracovníkom

daňových úradov. V prospech sťažovateľov bola iba výpoveď Ing. , ktorý prijímanie

úplatku poprel. Medzičasom však bol právoplatne odsúdený za zločin prijímania úplatku

podľa a a bol mu uložený trest odňatia slobody vo výmere

7 rokov. Ministerka poukázala aj na výpoveď svedka zo súvisiaceho

trestného konania vedeného špecializovaným súdom pod sp. zn. , ktorá

dotvára obraz o okolnostiach, praktikách a súvislostiach. Vierohodnosť svedkov preukazujú

aj ich svedecké výpovede v iných konaniach začatých pre obdobné skutky ako

v predmetnom konaní. Ďalej ministerka konštatovala nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí

všeobecných súdov, keď špecializovaný súd vychádzal pri výpovedi svedkyne

len z vlastných domnienok a odvolací súd prevzal skutkové zistenia bez kritického

prieskumu a za súčasného nevyrovnania sa s odvolacou argumentáciou prokurátora, ako aj

hodnotenia právnej kvalifikácie trestného činu spáchaného svedkyňou v inej

trestnej veci. Všeobecné súdy sa nezaoberali podstatnými okolnosťami trestnej činnosti,

výpovede svedkyne a svedka nepodrobili rozboru v súvislosti

s ostatnými dôkazmi a nevenovali pozornosť skutkovým a právnym okolnostiam

vyplývajúcim z týchto výpovedí, ale ani zákonným znakom skutkovej podstaty trestného

činu podplácania. Nedostatočným odôvodnením spôsobili nezrozumiteľnosť a nezákonnosť

rozhodnutí. Špecializovaný súd sa dopustil pochybenia aj pri vykonávaní dokazovania

vo vzťahu k dôkazom navrhnutým prokurátorom v obžalobe. Tento žiadal prečítať zápisnice

z výsluchov svedkov a . To isté navrhol aj sťažovateľ 2, pričom

sťažovateľ 1 trval na osobnom výsluchu týchto svedkov. Predseda senátu návrhy

na doplnenie dokazovania odmietol, ale po nariadení nového termínu hlavného

pojednávania už konštatoval, že bude vykonané dokazovanie v zmysle návrhov prokurátora,

k čomu však nedošlo. Napokon ministerka dovolaciemu súdu navrhla vysloviť, že

uznesením odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom špecializovaného súdu a konaním, ktoré

mu predchádzalo, bol porušený zákon v ustanoveniach § 2 ods. 10 a 12, § 168 ods. 1, § 253

ods. 2, , a v prospech sťažovateľov.

Dovolací súd vo svojom rozsudku v súvislosti s požiadavkou ministerky na vyslovenie

porušenia zákona v ustanovení výslovne za uvedením

tohto ustanovenia v zátvorke uviedol ako poznámku autora: „správne má byť § 285 písm. a)

“

55.2 Podľa ďalších konštatovaní dovolacieho súdu k dovolaniu ministerky sa

osobitne vyjadril sťažovateľ 1, ale aj obaja sťažovatelia spoločne prostredníctvom obhajcu.

55.3 Sťažovateľ 1 v rozsiahlom vyjadrení podrobil kritike jednotlivé námietky

ministerky. Nevedomosť svedka o trestnej činnosti sťažovateľa bola jedným

z dôvodov zamietnutia obžaloby. Jeho výpoveď bola účelovo zameraná na potvrdenie

výpovede spolupracujúcej svedkyne , čo sa ukázalo ako kontraproduktívne, keďže

k meritu veci sa nevedel vyjadriť. Zároveň s ohľadom na jeho zainteresovanosť v prípade,

ako aj motiváciu a uvádzanie neprávd išlo o nedôveryhodného svedka. V nadväznosti na to

sťažovateľ 1 poukázal na nezrovnalosti medzi výpoveďou svedka a skutočnosťou.

Podľa neho boli dôkazy správne vyhodnotené, všeobecné súdy sa vyrovnali s jeho

obhajobou, ale aj s dôvodmi, pre ktoré nevyhoveli ďalším dôkazným návrhom, a svoje

závery dostatočným spôsobom odôvodnili. Vzhľadom na to hodnotil odôvodnenie

dovolania ako formálne a ničím nepodložené, bez znalosti spisového materiálu zo strany

ministerky. Sťažovateľ 1 podrobne rozanalyzoval jednotlivé výsluchy svedkyne

v pozíciách svedkyne a obvinenej, im predchádzajúce úkony a postupy orgánov činných

v trestnom konaní a z toho vyplývajúce skutočnosti svedčiace o jej nedôveryhodnosti

a účelovom a nezákonnom konaní orgánov činných v trestnom konaní (vylúčenie trestnej

veci svedkyne na samostatné konanie, resp. rozdelenie veci na štyri konania pred

tromi rozdielnymi senátmi súdu prvého stupňa, vydanie uznesenia o podmienečnom

zastavení trestného stíhania svedkyne v rozpore s ustanovením § 218 Trestného

poriadku, nestíhanie svedkyne za obzvlášť závažný zločin prijímanie úplatku

podľa , a a nadštandardné správanie sa prokurátora

k svedkyni ), ako aj motiváciu a hodnotenie výpovede spolupracujúceho

obvineného. Uviedol tiež, že prokurátor neinformoval procesné strany a špecializovaný súd

o pripravovanej dohode o vine a treste medzi ním a svedkyňou

a o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúcej obvinenej, čo je v rozpore

s judikatúrou ESĽP. Súčasne vyzdvihol výpoveď Ing. , ktorá ostala ministerkou

nepovšimnutá. Zameral sa tiež na genézu „kauzy S “, zásadu proporcionality ako

podmienku pri podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného,

nesprávnu kvalifikáciu skutku svedkyne , nátlak zo strany orgánov činných

v trestnom konaní na ňu a porušenie jej práva na obhajobu, ako aj práva na obhajobu

sťažovateľov umelým predlžovaním prípravného konania v trestnej veci svedkyne

, na inštitúty tzv. „odklonov“, na opätovné posúdenie výpovede svedka ,

zaujatosť senátu a odsúdenie Ing. v zrkadlovej trestnej veci, na účelovosť podaného

dovolania a na správnosť rozhodnutí všeobecných súdov. V doplnení vyjadrenia poukázal

sťažovateľ 1 na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Pezinok sp. zn.

z 31. mája 2017, ktorým bol podľa oslobodený spod

obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti podľa § 344

ods. 1 písm. d) . V zmysle obžaloby sa mal počas prestávky hlavného

pojednávania v inej trestnej veci, v ktorej bol obvinený, vyhrážať svedkyni .

55.4 Zo spoločného vyjadrenia sťažovateľov vypracovaného ich obhajcom vyplýva,

že dovolanie ministerky považujú za nedôvodné, bezprecedentné, narúšajúce princíp

právnej istoty, zásadu rovného postavenia strán a rovnakého zaobchádzania, ako aj zásadu

primeranosti a zdržanlivosti. Dovolanie pritom bolo opakovaním odvolania prokurátora, bez

špecifikácie jednotlivých porušení formálne vymenovaných ustanovení .

Z tohto dôvodu odkázali na správne závery napadnutých rozhodnutí. Poukázali na článok

ministerky pre blog denníka SME, kde sa 26. marca 2014 vyjadrovala k dovolaniu

podanému vtedajším ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky JUDr. Tomášom

Borecom v prospech obvineného, ktorý bol právoplatne obvinený za korupčný trestný čin,

ako aj na suplovanie úlohy generálneho prokurátora, ktorý nevyužil svoje oprávnenie

v zmysle ustanovenia a nepodal dovolanie z dôvodov

vymedzených v ustanovení . Sťažovatelia vyjadrili názor,

že ak generálny prokurátor nepodal dovolanie pre absenciu naplnenia dovolacích dôvodov,

nemalo byť dovolanie podané ani ministerkou, ktorá tým protežovala jednu stranu pred

inou, pričom v zrkadlovej trestnej veci Ing. opravný prostriedok nevyužila.

Dovolanie neobsahuje podstatné okolnosti, v ktorých treba vidieť nesprávne zistený

skutkový stav, ale ani to, ktoré ustanovenia na zabezpečenie objasnenia veci a akým

spôsobom boli pri zisťovaní skutkového stavu porušené závažným spôsobom. Prokurátor

neuniesol dôkazné bremeno, keďže v konaní nebol produkovaný dôkaz preukazujúci, že sa

skutok stal. Posudzovanie hodnovernosti svedkyne sa stalo pre všeobecné súdy

sekundárnou záležitosťou. Navyše, svedkyňa nevidela peňažnú sumu, ktorá sa

mala údajne odovzdávať, pretože išlo iba o jej domnienku. Bola pritom motivovaná

získaním vlastného prospechu pri posudzovaní jej trestnej činnosti. Sťažovatelia ďalej

poukázali na rozhodnutia najvyššieho súdu, z ktorých vyplýva, že na usvedčenie

nepostačuje iba jedna spochybnená výpoveď protežovaného svedka bez existencie iných

relevantných dôkazov. Pritom výpoveď svedkyne obsahovala rozpory.

Reštaurácia bola v čase údajného odovzdávania úplatku mimo prevádzky a v dobe

tvrdeného rokovania sa sťažovateľ 1 nachádzal v zahraničí. Ing. podal trestné

oznámenie na sťažovateľa 1 za podozrenie zo spáchania daňového trestného činu, a preto je

nelogické, aby sťažovatelia uplácali osobu, ktorá na niektorého z nich podáva trestné

oznámenie. Táto skutočnosť je zároveň v rozpore s tvrdením svedkyne

o nadštandardnom vzťahu Ing. a sťažovateľov. Výpoveď svedkyne trpí

vadami z dôvodu jej motivácie a odlišného zaobchádzania zo strany orgánov činných

v trestnom konaní, a to aj s ohľadom na nezákonné uznesenie prokurátora z 19. augusta

2015 o zastavení trestného stíhania vedeného proti nej ako voči spolupracujúcej obvinenej,

ale aj na nesprávnu právnu kvalifikáciu skutku, ktorého sa mala dopustiť.

55.5 Dovolací súd konštatuje, že na verejnom zasadnutí predseda senátu dovolacieho

súdu oboznámil námietku zaujatosti doručenú dovolaciemu súdu 3. septembra 2020,

„o ktorej sa vzhľadom na jej obsah podľa (namietaný procesný postup

a nepodanie námietky bezodkladne) nekonalo“. Predseda senátu napriek tomu reagoval

na niektoré námietky (napr. týkajúce sa nevylúčenia Dr. Klimenta v inej veci) a uviedol ich

do súladu so skutočnosťou.

55.6 Podľa názoru dovolacieho súdu ustanovenie je

špeciálnym dôvodom dovolania uplatniteľným len ministrom spravodlivosti na podnet

oprávnenej osoby. Predstavuje pritom výnimku z okruhu dôvodov upravených v ustanovení

, pri ktorých dovolací súd nemôže skúmať skutkové závery

rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa. V rámci tohto dovolacieho dôvodu je minister

spravodlivosti oprávnený namietať nesprávne hodnotenie dôkazov vykonaných vo veci,

avšak len pokiaľ sa týkali okolností, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné (okolnosti

týkajúcich sa uznania viny a právnej kvalifikácie činu), alebo okolnosť, že pri zisťovaní

skutkového stavu boli závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa má

zabezpečiť objasnenie veci. V oboch prípadoch musí ísť o závažnú chybu konania pri

objasňovaní veci, teda takú, ktorá má vplyv na skutkové závery rozhodnutia vo vzťahu

k okolnostiam, ktoré sú pre rozhodnutie podstatné. Minister spravodlivosti je teda jedinou

osobou oprávnenou na namietanie skutkových okolností [odlišných od dôvodov dovolania

uvedených v ustanovení ]. Z tohto dôvodu nebol

generálny prokurátor majúci záujem na napadnutí skutkových zistení oprávnený na podanie

mimoriadneho opravného prostriedku (ako sa mylne domnievali sťažovatelia), ale len

na predloženie podnetu ministerke.

55.7 Špecializovaný súd založil oslobodzujúci rozsudok na nedôveryhodnosti

svedkyne , ktorá vypovedala ako spolupracujúca osoba vytvárajúca si podmienky

pre zmiernenie trestu za vlastnú trestnú činnosť. Jej výpoveď nebola potvrdená inými

dôkazmi. K rovnakým záverom dospel aj odvolací súd s tým, že poukázal na korupčné

správanie svedkyne a z toho vyplývajúce nesplnenie podmienok na použitie

ustanovenia , pričom zhodnotil aj výpoveď svedka .

55.8 Hodnotenie dôkazov podľa (v súčasnosti

ods. 12 ) sa musí vykonávať tak, že sa uvážia všetky okolnosti prípadu

jednotlivo i v ich súhrne, teda že sa skúma, či výpoveď svedka je logická, či sa svedok

prípadne aj v menej podstatných okolnostiach neodchyľuje od svojej predchádzajúcej

výpovede, pričom v prípade odchýlok sa musí otázkou zisťovať, prečo k nim dochádza.

Pri hodnotení dôkazu sa vychádza z celej výpovede svedka, z rozsahu a závažnosti

prípadných rozdielov v jeho výpovediach a z vysvetlení, prečo došlo k týmto rozdielom.

Aby sa potom mohol dôkaz spoľahlivo zhodnotiť, musia sa vziať do úvahy aj ostatné

dôkazy, posúdiť prípadné rozpory medzi nimi, skúmať, prečo k nim dochádza, a len tak sa

môže získať bezpečný základ pre skutkové zistenia a pre záver o vine obvineného

(R 30/1966). Obdobné platí aj pre zistenie skutočností odôvodňujúcich oslobodenie spod

obžaloby.

55.9 Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 12

však neznamená ľubovôľu. Závery súdov vyplývajúce zo starostlivého

uváženia všetkých dôkazov získaných a vykonaných zákonným spôsobom musia byť

založené na logickom úsudku, čo sa pretaví do odôvodnenia rozhodnutí. V zmysle

ustanovenia súdy v odôvodnení rozhodnutí stručne uvedú,

ktoré skutočnosti vzali za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opierali a akými

úvahami sa spravovali pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom odporujú.

55.10 Špecializovaný súd a odvolací súd sa predmetnými ustanoveniami dôsledne

neriadili, keď vykonané dôkazy neposúdili v ich vzájomnej súvislosti.

55.11 Špecializovaný súd vykonal na hlavnom pojednávaní výsluchy sťažovateľov,

svedkov , a Ing. a oboznámil listinné dôkazy. Pri hodnotení

dôkazov ich však nevzal do úvahy všetky, ale zameral sa len na nedôveryhodnosť výpovede

svedkyne , selektívne posúdenie výpovede svedka a popretie skutku

sťažovateľmi a Ing. . Pritom sa opomenul vyrovnať s výpoveďami svedkyne

a svedka v súhrne s listinnými dôkazmi, ktoré by mohli podporovať

tvrdenia týchto svedkov o stretnutí v obchodnej spoločnosti C , v spôsobe a účele

vyhotovenia vyjadrenia k daňovej kontrole (pričom je irelevantné, v ktorej miestnosti bolo

vyjadrenie spísané a kde čakal svedok ) a participácii, prípadne motivácii Ing.

na tomto stretnutí. Špecializovaný súd sa taktiež dôsledne nevyrovnal s výpoveďou

svedka , ktorý popisoval svoj vzťah, ako aj vzťah sťažovateľa 2 k obchodnej

spoločnosti veni, z ktorého by mohla vyplývať jeho motivácia na vrátení dane z pridanej

hodnoty, existenciu stretnutia v obchodnej spoločnosti C pre účely spísania vyjadrenia,

úkony nasledujúce po prevzatí peňazí z daňového úradu, ani sa nezaoberal jeho tvrdením, že

sťažovateľ 2 mu mal povedať, že „daňováci si vypýtali 50 % zo sumy z vratky za

reštauráciu “. Aj keď svedok nebol prítomný pri sľúbení alebo vyplatení

úplatku, resp. o týchto skutočnostiach nemal vedomosť, jeho výpoveď sa i dovolaciemu

súdu javí ako dôležitá pri podpore kľúčovej výpovede svedkyne , a to najmä

v otázke stretnutia a prípadnej motivácie sťažovateľov, resp. Ing. na danom konaní.

55.12 Vo vzťahu k výpovedi Ing. , ktorú špecializovaný súd vzal bez

bližšieho odôvodnenia za vierohodnú a smerodajnú pri závere o neexistencii skutku, treba

poznamenať, že je logické jeho popretie ponuky alebo vyplatenia úplatku, keďže v čase

rozhodovania špecializovaného súdu bol neprávoplatne odsúdený za zrkadlový skutok

a prostredníctvom odvolania žiadal zmenu vo svoj prospech. Priznaním by si mohol

pohoršiť.

55.13 Špecializovaný súd ďalej nezdôvodnil, aké úvahy ho viedli k záverom

o postavení svedkyne ako spolupracujúcej obvinenej (k tejto otázke sa dovolací

súd bližšie vyjadruje ďalej), na základe čoho následne vyhodnocoval jej výpoveď ako

nedôveryhodnú (napriek nevykonaniu dôkazu v tomto smere, resp. nevyrovnaniu sa s jej

tvrdením, že žiadne výhody jej neboli sľúbené), o rozporoch medzi výpoveďami svedkyne

a svedka , ako aj o tom, z akého dôvodu neprihliadol na ostatné dôkazy

vykonané na hlavnom pojednávaní.

55.14 Obdobných pochybení sa dopustil odvolací súd, ktorý nepodrobil prieskumu

zistenia špecializovaného súdu, neuviedol dôvod, pre ktorý považoval výpoveď Ing.

za vierohodnú napriek tomu, že jeho tvrdenia boli v protiklade k výpovedi svedkyne

, ktorú považoval za nedôveryhodnú iba z pozície tzv. kajúcnika. Dôsledne sa

nevyrovnal s odvolacou argumentáciou prokurátora, keď len všeobecne konštatoval, že

dôkazy uvádzané prokurátorom bez ďalšieho nemôžu postačovať pre záver o vine. Následne

sa zameral na inštitút spolupracujúceho obvineného a z toho vyplývajúcu nedôveryhodnosť

svedkyne . Pritom opomenul vziať do úvahy listinné dôkazy a dať ich do

súvislostí s jednotlivými výpoveďami svedkov a sťažovateľov. Odvolací súd neposúdil ani

výpoveď svedka komplexne vo vzťahu k iným dôkazom, pretože sa obmedzil len

na poukázanie na niektoré časti jeho výpovede a na konštatovanie, že obsah výpovede je

nejednoznačný a nepostačujúci na vyslovenie viny (bez bližšej konkretizácie).

55.15 Dovolací súd nad rámec uvedeného dodáva, že odvolací súd nielen

neodôvodnil svoj záver o postavení svedkyne ako spolupracujúcej osoby, ale

okrem toho vychádzal aj z uznesenia o podmienečnom zastavení jej trestného stíhania ako

spolupracujúcej obvinenej, hoci toto uznesenie po jeho zaobstaraní na verejnom zasadnutí

neoboznámil. Navyše, odvolací súd poukazoval na nejasnú výpoveď svedkyne

v súvislosti s vyplatením úplatku pred reštauráciou , ktorý sa mal týkať

nešpecifikovanej spoločnosti, ale nijako nereflektoval na to, že k odovzdaniu úplatku malo

dôjsť aj v reštaurácii , a to za vyplatenie nadmerného odpočtu dane z pridanej

hodnoty pre obchodnú spoločnosť veni, pričom prevažná časť dokazovania smerovala práve

k tejto obchodnej spoločnosti.

55.16 Keďže rozhodnutia špecializovaného súdu a odvolacieho súdu boli založené

hlavne na postavení svedkyne ako tzv. kajúcnika a z toho dôvodu

na ne/dôveryhodnosti jej výpovede, dovolací súd sa vyjadril aj k tejto otázke, a to

v nadväznosti na časovú koreláciu jednotlivých úkonov v tejto trestnej veci.

55.17 Uznesením vyšetrovateľa z 24. mája 2013 bolo začaté trestné stíhanie jednak

pre zločin prijímania úplatku podľa a , ale tiež pre prečin

podplácania podľa a v spolupáchateľstve.

55.18 Uznesením z 28. novembra 2013 bola vylúčená na samostatné konanie trestná

vec prečinu podplácania v spolupáchateľstve.

55.19 Pre už uvedený prečin podplácania bolo sťažovateľom uznesením

zo 4. septembra 2014 vznesené obvinenie.

55.20 Špecializovaný súd 21. júla 2015 vyhlásil oslobodzujúci rozsudok.

55.21 Prokurátor uznesením zo 14. augusta 2015 podľa § 218 ods. 1 Trestného

poriadku podmienečne zastavil trestné stíhanie svedkyne ako spolupracujúcej

obvinenej pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1

a 2 .

55.22 Odvolací súd 29. novembra 2019 zamietol odvolanie prokurátora proti

oslobodzujúcemu rozsudku špecializovaného súdu.

55.23 Svedkyňa vypovedala k skutku kladenému sťažovateľom za vinu

v pozícii svedka v prípravnom konaní 24. mája 2013, 19. júna 2013, 11. decembra 2014

a na hlavnom pojednávaní špecializovaného súdu 29. júna 2015.

55.24 Zo sledu uvedených úkonov je zrejmé, že v čase výsluchov nemala svedkyňa

podmienečne zastavené trestné stíhanie v inej trestnej veci, teda nemala istotu, že

jej výpovede povedú k zmierneniu trestu, resp. k vyhnutiu sa odsúdeniu. Na hlavnom

pojednávaní vypovedala pod prísahou (bola teda povinná vypovedať pravdu), pričom

dohodu s orgánmi činnými v trestnom konaní poprela. Špecializovaný súd a odvolací súd sa

týmito skutočnosťami nezaoberali. Bez akéhokoľvek odôvodnenia považovali svedkyňu

za tzv. kajúcnika a z tohto dôvodu posúdili jej výpoveď ako nedôveryhodnú.

55.25 V nadväznosti na to je nutné pripomenúť, že svedkyňa nebola

v teraz prejednávanej trestnej veci v postavení obvinenej. Svojou výpoveďou sa navyše

sama usvedčovala. Prípadnou účelovou výpoveďou by preto nemohla zakrývať vlastnú

trestnú činnosť.

55.26 Navyše považuje dovolací súd za potrebné uviesť niekoľko poznámok

k problému vierohodnosti výpovede tzv. kajúcnika, a to s poukazom na rozhodnutia

ústavného súdu, ESĽP a najvyššieho súdu.

55.27 Postup orgánov činných v trestnom konaní a následne súdov, ktoré využijú

zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka, nemožno

považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa

súdy s pomocou týchto výpovedí dopracovali. Relevantné ustanovenia

(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov)

v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, resp. nepravdivých výpovedí

ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto

podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií

spravodlivého procesu ( z 8. novembra 2016).

55.28 Ústavný súd v predmetnom rozhodnutí pripustil (v súlade s rozhodovacou

činnosťou ESĽP) použiteľnosť tzv. odklonov ako zákonných inštitútov (medzi ktoré patrí aj

uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného

podľa ) v trestnom konaní, avšak za prísneho posúdenia

obsahu výpovede spolupracujúcej osoby. «Zo znenia samotnej zákonnej úpravy vyplýva, že

zákonodarca v záujme postihnutia závažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej

objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi sťažené, v niektorých prípadoch takmer

nemožné..., stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej

činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“

aktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy

nezanedbateľnú súčinnosť. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len

„ESĽP“) v otázke tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej

činnosti výmenou za beztrestnosť, alebo iné výhody, upozornila na potrebu osobitnej

obozretnosti pri použití takýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval,

že skutočnosť použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama

o sebe dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri

rozhodnutie ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3.3.2009, č. 20309/02), a to dokonca

ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve

na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutie ESĽP vo veciach Cornelis proti

Holandsku, z 25.5.2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27.1.2004, č. 44484/98;

Verhoek proti Holandsku, z 27.1.2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti

konania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza

vierohodnosti týchto výpovedí.» (uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 8. novembra 2016).

55.29 Z uvedeného vyplýva, že umožňuje spolupracujúcu osobu,

ktorá získala legálny benefit v podobe nepostihnutia, resp. miernejšieho postihnutia za svoju

trestnú činnosť, v trestnom konaní vypočuť a následne jej výpoveď použiť ako zákonný

dôkaz rovnocenný s inými dôkazmi. Výpoveď spolupracujúcej osoby ako svedka podlieha

voľnému hodnoteniu dôkazov podľa , pričom nemá menšiu

váhu ako ostatné dôkazy a ani nie je a priori vylúčená. «V zásade teda neplatí ani téza, že

na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná

len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo

inými dôkazmi. Výpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne)

ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu. Na druhej strane, svedok

v čase svojej výpovede (najmä, keď je vypočutý už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými

dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda

realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu, a naopak, rizikové pre prípad, že sa

svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho osobnú pozíciu mohlo

skomplikovať.» (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 26. novembra 2014).

K rovnakým záverom dospel najvyšší súd aj v rozsudku sp. zn. z 28. júna

2016 s tým, že poukázal na podmienky kladené judikatúrou ESĽP pri využití výpovede tzv.

korunného svedka. Ide o to, „či 1) bol obvinený informovaný o postavení svedka

a o výhodách, ktoré mu boli výmenou za jeho výpoveď poskytnuté, 2) bol obhajobe zaručený

prístup k výsluchu takéhoto svedka, včítane možnosti klásť mu otázky, 3) súdy vedomé si

postavenia takéhoto svedka starostlivo hodnotili jeho výpoveď, vrátane jej motivácie

a zvýšeného rizika jej účelovosti, 4) tvrdenia tzv. korunného svedka podporujú ďalšie

dôkazy“.

55.30 Špecializovaný súd a odvolací súd sa teda musia v rámci hodnotenia dôkazov

dôsledne vyrovnať so všetkými aspektmi takejto výpovede. V danej trestnej veci však iba

všeobecne zhodnotili, že výpoveď svedkyne je vzhľadom na očakávané

zmiernenie jej trestného postihu nedôveryhodná a že neexistujú podporujúce dôkazy (bez

ich podrobného vzájomného posúdenia).

55.31 K ministerkou namietanému spochybňovaniu právnej kvalifikácie trestného

činu kladeného za vinu svedkyni zo strany odvolacieho súdu dovolací súd iba

pripomína, že všeobecné súdy nemajú oprávnenie posudzovať správnosť ustálenia skutku,

jeho právne posúdenie, prípadne zákonnosť použitia tzv. odklonov v inom trestnom konaní.

55.32 Dovolací súd sa, naopak, nestotožnil s názorom ministerky týkajúcim sa

porušenia zákona neprečítaním zápisníc z výsluchov svedkov a .

Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej

fáze súdneho konania, je konečným prejavom strany o disponovaní s právom

na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov

na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch

na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá, a teda že ich berie späť. Keďže prokurátor

a sťažovatelia na hlavnom pojednávaní 21. júla 2015 uviedli, že nemajú návrhy

na doplnenie dokazovania, platila fikcia, že na vykonaní skôr vykonaných dôkazov netrvajú.

55.33 Výpoveď svedka z iného konania je pre účely dovolacieho

konania irelevantná, keďže v zmysle ustanovenia môže súd

pri svojom rozhodnutí prihliadať len na skutočnosti prebraté na hlavnom pojednávaní

a opierať sa o dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní. Svedok nebol

vypočutý v prípravnom konaní ani na hlavnom pojednávaní a jeho výsluch prokurátor

nenavrhol. Všeobecné súdy s ohľadom na zásadu rovnosti strán pritom nie sú oprávnené

suplovať činnosť prokurátora.

55.34 Keďže všeobecný súd si musí najprv ustáliť, či sa skutok stal, a až následne

posúdiť, či ide o trestný čin (k čomu v danom prípade nedošlo, keďže sa vychádzalo z toho,

že sa skutok nestal), dovolací súd sa nezaoberal námietkou nehodnotenia zákonných znakov

skutkovej podstaty trestného činu podplácania špecializovaným súdom a odvolacím súdom.

55.35 Dovolaciemu súdu nebolo zrejmé, v čom malo spočívať porušenie

ustanovenia . Cieľom zásady náležitého zistenia skutkového

stavu veci vyjadrenej v predmetnom ustanovení je umožniť všeobecnému súdu spravodlivé

súdne konanie. Zistiť skutkový stav bez dôvodných pochybností je v súlade s daným

ustanovením povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní, ktorými sú policajt

a prokurátor (na rozdiel od účinného do 31. decembra 2005, keď medzi

orgány činné v trestnom konaní patril aj súd).

55.36 Nie je možné stotožňovať dovolania podané ministerkou a bývalým ministrom

spravodlivosti (JUDr. Borecom). Kým v aktuálne prejednávanej trestnej veci podala

ministerka dovolanie v neprospech sťažovateľov (pre nesplnenie podmienok na ich

oslobodenie spod obžaloby), v ňou kritizovanom prípade išlo o dovolanie v prospech

obvineného, prostredníctvom ktorého sa bývalý minister spravodlivosti snažil docieliť

oslobodenie obvineného právoplatne odsúdeného za trestný čin korupcie. Bez ohľadu

na názor vyjadrený ministerkou v predmetnom článku je potrebné zdôrazniť, že Trestný

poriadok oprávňuje ministra spravodlivosti na zásah do právoplatne skončených trestných

vecí (v zákone vymedzených veciach a zo zákonných dôvodov), pričom je výlučne

na ministrovi spravodlivosti zvážiť, či na základe podnetu a následného preštudovania spisu

považuje za potrebné dovolanie podať. Obdobné platí aj pre ne/napadnutie rozhodnutia

v trestnej veci Ing. . Navyše, je logické, že ak ministerka dospela k záveru, že

v trestnej veci sťažovateľov došlo k porušeniu zákona a k nesprávnemu rozhodnutiu o ich

oslobodení spod obžaloby, potom nepodá dovolanie v prospech obvineného v zrkadlovej

trestnej veci (aj keby jej obvinený adresoval podnet).

55.37 Ďalšie argumenty sťažovateľov smerovali k hodnoteniu dokazovania, ktoré

bude predmetom konania po vrátení veci, a preto sa k nim dovolací súd bližšie vyjadrovať

nebude.

55.38 Vydávanie uznesení o podmienečnom zastavení trestného stíhania

spolupracujúceho obvineného patria medzi oprávnenia prokurátora a zákonné inštitúty

. Je na prokurátorovi posúdiť, či obvinený prispel k objasneniu taxatívne

vymenovaných trestných činov významnou mierou, ktorá by prevyšovala záujem

spoločnosti na trestnom stíhaní spolupracujúceho obvineného. Správnosť uznesenia

o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného prijatého

v inom konaní dovolací súd nie je vo všeobecnosti oprávnený posudzovať.

55.39 Právna kvalifikácia konania svedkyne (zločin prijímania úplatku

podľa a ) vychádzala z uznesenia vyšetrovateľa o vznesení

obvinenia z 15. apríla 2013. Keďže k vzneseniu obvinenia došlo v inom trestnom konaní,

dovolací súd nemal oprávnenie skúmať správnosť právnej kvalifikácie.

55.40 Dovolací súd sa stotožnil s názorom sťažovateľov o nadbytočnom rozdeľovaní

trestných vecí na samostatné konanie, čím sa vytvárajú rôzne procesné pozície tej istej

osoby (obvinený, svedok), hrozí riziko dôkaznej núdze, prípadne sa vytvára priestor pre

manipuláciu s konaniami z časového hľadiska. Zmeny v procesných pozíciách následne

spôsobujú problémy pri hodnotení dôkazov z dôvodu zákazu križovania výpovedí

a dostávajú sa do konfliktu so zákazom sebaobviňovania. V súčasnom štádiu konania

(aj s ohľadom na právoplatné rozhodnutia v ostatných trestných veciach) však nie je možná

náprava v podobe opätovného spojenia vecí. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že vylúčenie

trestných vecí na samostatné konania nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutí v jednotlivých

konaniach. Na margo rozhodnutí, na ktoré v tejto súvislosti sťažovateľ 1 poukázal, dovolací

súd dodáva, že rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. mája 2015 nie je judikát

a bol zrušený rozsudkom sp. zn. zo 6. júna 2016.

55.41 Z predloženého spisového materiálu nevyplýva, že by v prípravnom konaní

vo veci svedkyne prebehlo konanie o dohode o vine a treste. Ak aj vyšetrovateľ

spracoval pre prokurátora písomný návrh (ako to tvrdia sťažovatelia), k ďalšiemu konaniu

medzi prokurátorom a svedkyňou a k uzavretiu dohody o vine a treste zjavne

nedošlo, keďže v danej trestnej veci bolo vydané uznesenie o podmienečnom zastavení

trestného stíhania svedkyne ako spolupracujúcej obvinenej. Navyše,

k podmienečnému zastaveniu jej trestného stíhania došlo až po vyslovení oslobodzujúceho

rozsudku v trestnej veci sťažovateľov. Prokurátor preto nemal dôvod oznamovať použitie

tzv. odklonov, a to ani v prípade, že by svedkyňa o využitie týchto inštitútov

požiadala.

55.42 Pokiaľ ide o zaujatosť senátu v trestnej veci Ing. , túto by bolo možné

namietať a posudzovať len v danom trestnom konaní, nie teda v aktuálnej trestnej veci,

ktorú prejednával odlišný senát. Obdobné platí aj pre údajný nátlak a porušenie práv

na obhajobu svedkyne . Ani prípadné porušenie práva na obhajobu sťažovateľov

nemôže dovolací súd preskúmavať, keďže je viazaný dovolacími námietkami dovolateľky,

ktorou je ministerka, a nie sťažovateľ 1.

55.43 Zhodnotenie dôveryhodnosti svedkyne aj v nadväznosti

na právoplatný rozsudok Okresného súdu Pezinok sp. zn. z 31. mája 2017 bude

prípadne možné až špecializovaným súdom po vrátení veci. V súvislosti s namietaným

konaním svedkyne v rozpore s podmienkami uloženými v uznesení

o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúcej obvinenej dovolací súd

poznamenáva, že k ohláseniu protiprávneho konania prokurátorovi zo strany svedkyne

malo dôjsť po hlavnom pojednávaní konanom 22. mája 2014, pričom predmetné

uznesenie bolo vydané až 14. augusta 2015, teda po viac ako roku.

56. Podľa zistenia ústavného súdu rozsudok dovolacieho súdu sp. zn.

zo 7. septembra 2020 bol doručený ministerke 30. septembra 2020, prokurátorovi

25. septembra 2020, obhajcovi JUDr. Hulinovi 25. septembra 2020, obhajcovi JUDr.

Križiakovi 8. októbra 2020, sťažovateľovi 1 dňa 29. októbra 2020 a sťažovateľovi 2 dňa

3. novembra 2020.

III.

Relevantná právna úprava

57. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

58. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnenie niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak.

59. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) podľa § 42 ods. 2 písm. f), g), q), r), t) alebo písm. v), ktorý je zjavne

neopodstatnený.

60. Podľa dovolanie z dôvodov uvedených v

podá minister spravodlivosti len na podnet. Podnet môže podať osoba, ktorej tento zákon

nepriznáva právo na podanie dovolania okrem osoby, ktorá nespĺňa podmienku dovolania

uvedenú v .

61. Podľa proti právoplatnému rozhodnutiu súdu

druhého stupňa môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku,

b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

62. Podľa dovolanie možno podať,

ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo

na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného

skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

63. Podľa minister spravodlivosti podá dovolanie aj

proti právoplatnému rozhodnutiu vychádzajúcemu zo skutkového stavu, ktorý bol

na základe vykonaných dôkazov v podstatných okolnostiach nesprávne zistený, alebo ak

boli pri zisťovaní skutkového stavu závažným spôsobom porušené ustanovenia, ktorými sa

má zabezpečiť objasnenie veci.

64. Podľa dôvody podľa ods. 1 písm. i) a podľa

ods. 3 nemožno použiť, ak zistené porušenie zákona zásadne neovplyvnilo postavenie

obvineného.

IV.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

65. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uplatňujú celý rad zásadných námietok, ktoré

podradili ako porušenie svojich základných práv v označených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3

a a 2 , a 2 listiny, ako aj a dohovoru

postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom zo 7. septembra 2020. Ústavný súd vykonal prieskum ústavnej sťažnosti

v súvislosti k označeným základným právam, ktorých porušenie sťažovatelia namietajú.

K tvrdenému porušeniu ustanovenia

65. Sťažovatelia považujú za závažnú skutočnosť stav, keď ministerka na viacerých

miestach textu dovolania žiadala dovolací súd, aby konštatoval porušenie zákona

v ustanovení , pričom dovolací súd skonštatoval

porušenie ustanovenia (bližšie pozri bod 14 a 55.1

poslednú vetu).

66. Námietku treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

67. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

68. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

69. Podľa súd oslobodí obžalovaného spod

obžaloby, ak nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný.

70. Podľa súd oslobodí obžalovaného spod

obžaloby, ak skutok nie je trestným činom.

71. Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, vyplýva, že

špecializovaný súd oslobodil sťažovateľov spod obžaloby z dôvodu uvedeného v ustanovení

. Tento jeho záver odvolací súd odobril, keďže odvolanie

prokurátora proti oslobodeniu sťažovateľov spod obžaloby zamietol. Sťažovatelia boli preto

právoplatne oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že nimi spáchaný skutok sa nestal.

72. Napriek dosiaľ uvedenému ministerka v podanom dovolaní vytýkala

špecializovanému súdu a odvolaciemu súdu, inter alia, aj porušenie zákona v ustanovení

v prospech sťažovateľov, teda tak, ako keby

špecializovaný súd a odvolací súd oslobodili sťažovateľov spod obžaloby z dôvodu, že

spáchaný skutok nie je trestným činom. Inými slovami, ministerka vytýkala porušenie

zákona v takom ustanovení , ktorý špecializovaným súdom a odvolacím

súdom nebol vôbec aplikovaný. V zásade preto sťažovatelia právom tvrdia a namietajú, že

dovolací súd rozhodol nad rámec dovolacieho návrhu ministerky, keď vyslovil porušenie

takého ustanovenia , ktoré ministerka v dovolaní nenamietala. K tomu

treba poznamenať, že dovolací súd si bol vedomý pochybenia ministerky a, považujúc ňou

tvrdené porušenie zákona v ustanovení za zrejmú chybu

v písaní, vychádzal z toho, že ministerka v skutočnosti žiadala vysloviť porušenie zákona

v ustanovení .

74. Podľa názoru ústavného súdu za daných konkrétnych okolností (popísaných

vyššie) postup dovolacieho súdu (skonštatovanie zrejmej nesprávnosti v písaní) a jeho

rozsudok (vyslovujúci porušenie zákona v inom opravenom ustanovení )

nemajú z ústavnoprávneho hľadiska takú intenzitu, aby bolo možné na tomto základe

dospieť k záveru o porušení označených práv sťažovateľov.

K nepodaniu dovolania samotným generálnym prokurátorom

75. Sťažovatelia namietajú, že ministerka sa rozhodla suplovať postavenie a úlohu

generálneho prokurátora (bližšie pozri body 10 až 11.1, 18 a 19, resp. 55.6 ).

76. Aj túto námietku považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

77. Z ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i) časti vety za bodkočiarkou Trestného

poriadku celkom nepochybne vyplýva, že námietka nesprávnosti a neúplnosti zisteného

skutku nie je dovolacím dôvodom podľa . Vo svojich

dôsledkoch to znamená, že hoci proti právoplatnému rozhodnutiu súdu druhého stupňa

môže podať dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 tak generálny prokurátor, ako aj

obvinený vo svoj prospech, ani jeden z nich nemôže podať dovolanie (nie je osobou

oprávnenou na podanie dovolania), ak by dovolací dôvod zamýšľaného dovolania mal

spočívať v namietaní správnosti a úplnosti zisteného skutku. V situácii, keď obvinený alebo

generálny prokurátor sú presvedčení o tom, že súd druhého stupňa rozhodol na základe

nesprávne a neúplne zisteného skutku, nemajú možnosť sami podať dovolanie, pretože nie

sú oprávnenými osobami v zmysle . Jediným východiskom

v takejto situácii je pre nich podanie podnetu ministrovi spravodlivosti v zmysle § 371

ods. 1 s požiadavkou, aby dovolanie z dôvodu vyplývajúceho

z ustanovenia podal on.

78. Napokon treba vysloviť nesúhlas s tvrdením sťažovateľov, podľa ktorého

ministerkou koncipované dovolacie argumenty boli podraditeľné pod niektorý z dovolacích

dôvodov uvedených v ustanovení . Odhliadnuc

od skutočnosti, že sťažovatelia neuviedli, konkrétne pod ktoré dovolacie dôvody podľa

mali byť podľa nich dovolacie argumenty ministerky

subsumovateľné, treba uviesť, že dovolací dôvod uvedený v dovolaní ministerky

namietajúci správnosť skutkových zistení špecializovaného súdu a odvolacieho súdu je

výslovne vylúčený z okruhu prípustných dovolacích dôvodov podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku, a to v ustanovení písm. i) časti vety za bodkočiarkou.

K nesúladu dovolania ministerky s judikatúrou ESĽP

79. Sťažovatelia sú presvedčení, že žiadna zo strán trestného konania nie je

oprávnená žiadať o preskúmanie konečného a záväzného rozhodnutia len z toho dôvodu,

aby dosiahla znovuotvorenie prípadu a jeho nové skúmanie, pretože takýto mimoriadny

opravný prostriedok by mal de facto charakter odvolania. ESĽP už judikoval, že nesúhlas

so skutkovým záverom prípadu, ku ktorému dospel odvolací súd, nie je sám osebe

mimoriadnou okolnosťou odôvodňujúcou zrušenie právoplatného rozhodnutia (pozri body

11.2 až 13, 17, 19 až 23, 25, 27 a 28).

80. Dovolací súd sa uvedenými námietkami sťažovateľov nezaoberal, keďže neboli

uplatnené v ich dovolacích vyjadreniach, ktorými reagovali na dovolanie ministerky.

Ústavný súd k tomu poznamenáva, že sťažovatelia podania obsahujúce ich vyjadrenia

na dovolanie ústavnému súdu nepredložili, a preto tento zisťoval obsah týchto vyjadrení

z rozsudku dovolacieho súdu, ktorý ich zhrnul v odôvodnení (pozri body 55.3 a 55.4),

pričom sťažovatelia v podanej ústavnej sťažnosti správnosť, resp. úplnosť zhrnutia obsahu

ich dovolacích vyjadrení uvedený v rozsudku dovolacieho súdu nenamietali.

81. Námietky sťažovateľov treba považovať za neprípustné.

82. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

83. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

84. Sťažovatelia predovšetkým konštatujú, že prípustnosť dovolania ministra

spravodlivosti bolo potrebné posúdiť v intenciách judikatúry ESĽP, ktorá umožňuje zásahy

do právoplatných rozhodnutí súdov zo strany výkonnej moci (ministra spravodlivosti), ktorá

sama nebola účastníčkou konania v trestných veciach, iba v prípadoch mimoriadne

závažných pochybení. Ďalej v tejto súvislosti na viacerých príkladoch namietajú, že dosah

ustanovenia , resp. oprávnenie ministra spravodlivosti

podať dovolanie, nevyložil dovolací súd v súlade s judikatúrou ESĽP.

85. Ako to už bolo konštatované, tieto námietky sťažovatelia v rámci dovolacieho

konania neuplatnili (nebránili sa s poukazom na ne), a teda nevyčerpali všetky právne

prostriedky, ktoré im priznáva zákon na ochranu ich základných práv a slobôd.

Z formálneho hľadiska síce podali vyjadrenia na dovolanie ministerky, avšak

z materiálneho hľadiska je podstatné, že teraz pertraktované námietky v nich neuviedli. To

zakladá neprípustnosť tejto časti ústavnej sťažnosti. Zároveň treba poznamenať, že

sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukazovali), že námietky neuplatnili

v dovolacom konaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do

úvahy prípadný možný postup ústavného súdu podľa .

K posudzovaniu hodnovernosti výpovedí svedkyne ako kajúcnika

86. Sťažovatelia sú toho názoru, že súd pri rozhodovaní musí skúmať celkový obsah,

charakter, formu a motiváciu svedka kajúcnika, a teda aj jeho vierohodnosť, použiteľnosť

a akceptovateľnosť. Zvýhodnené zaobchádzanie a postoj prokurátora v súvislosti

so svedkyňou išli za zákonné limity možného postupu štátneho orgánu (bližšie

pozri body 29 až 36).

87. Dovolací súd zdôrazňuje, že špecializovaný súd nezdôvodnil, aké úvahy ho viedli

k záverom o postavení svedkyne ako spolupracujúcej obvinenej a na základe

čoho vyhodnocoval jej výpoveď ako nedôveryhodnú (napriek nevykonaniu dôkazu v tomto

smere, resp. nevyrovnaniu sa s jej tvrdením, že žiadne výhody jej neboli sľúbené).

Obdobného pochybenia sa dopustil aj odvolací súd, ktorý nepodrobil prieskumu zistenia

špecializovaného súdu (bližšie pozri body 55.13 až 55.30).

88. Aj tieto námietky sťažovateľov považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnené.

89. Za rozhodujúci treba podľa názoru ústavného súdu považovať ten argument

dovolacieho súdu, podľa ktorého špecializovaný súd nezdôvodnil, aké úvahy ho viedli

k záverom o postavení svedkyne ako spolupracujúcej obvinenej a na základe

čoho vyhodnocoval jej výpoveď ako nedôveryhodnú (napriek nevykonaniu dôkazu v tomto

smere, resp. nevyrovnaniu sa s jej tvrdením, že žiadne výhody jej neboli sľúbené), pričom

obdobného pochybenia sa dopustil aj odvolací súd, ktorý nepodrobil prieskumu zistenia

špecializovaného súdu. Za situácie, keď svedkyňa prísľub akýchkoľvek výhod

za spoluprácu s orgánmi činnými v trestnom konaní popierala a k zastaveniu jej trestného

stíhania došlo až po oslobodzujúcom rozsudku špecializovaného súdu, bolo nevyhnutne

potrebné, aby špecializovaný súd a odvolací súd podrobne vyhodnotili a zdôvodnili,

na akom základe považovali svedkyňu za tzv. kajúcnika. To sa však nestalo.

Sťažovatelia sú si zrejme vedomí tohto nedostatku odôvodnenia rozhodnutí

špecializovaného súdu a odvolacieho súdu a snažia sa takto vzniknutú argumentačnú

medzeru vyplniť vlastnými úvahami, čo však nič nemení na tom, že rozhodnutia

špecializovaného súdu a odvolacieho súdu sú v uvedenej rozhodujúcej otázke (od vyriešenia

ktorej ich rozhodnutia záviseli) celkom nedostatočne odôvodnené.

K nekonaniu dovolacieho súdu bez zbytočných prieťahov

90. Sťažovatelia namietajú, že hoci dovolanie ministerky bolo podané ešte 12. marca

2017 a dovolaciemu súdu bolo spolu so spisom špecializovaného súdu predložené 8. júna

2017, k verejnému zasadnutiu dovolacieho súdu a k rozhodnutiu o dovolaní došlo až

7. septembra 2020, teda tri a pol roka od podania dovolania. Došlo tým ku zjavným,

zbytočným a účelovým prieťahom v konaní (bližšie pozri body 37 a 38).

91. Ústavný súd považuje túto námietku za zjavne neopodstatnenú.

92. Zmyslom ochrany poskytovanej ústavným súdom v súvislosti so základným

právom na súdne konanie bez zbytočných prieťahov podľa a

ods. 2 listiny, resp. právom na súdne konanie v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru je dosiahnuť, aby stav neistoty účastníkov konania ohľadom jeho konečného

výsledku trval iba po nevyhnutný čas. Z toho zároveň vyplýva, že ochranu týmto právam

môže ústavný súd poskytnúť iba za podmienky, že ústavná sťažnosť je podaná v čase, keď

sa ešte súdne konanie právoplatne neukončilo. Keďže ústavná sťažnosť bola podaná až

po právoplatnosti rozsudku dovolacieho súdu, treba ju v danej časti z tohto dôvodu

považovať za zjavne neopodstatnenú.

K nezákonnému zloženiu senátu dovolacieho súdu

93. Sťažovatelia sú presvedčení, že senát dovolacieho súdu rozhodol v nezákonnom

zložení, v dôsledku čoho sťažovatelia boli odňatí zákonnému a nestrannému sudcovi

(bližšie pozri body 38 až 50).

94. Dovolací súd k tomu uvádza, že na verejnom zasadnutí predseda senátu

oboznámil námietku zaujatosti, o ktorej sa vzhľadom na jej obsah podľa § 32 ods. 6

(namietaný procesný postup a nepodanie námietky bezodkladne)

nekonalo (pozri bod 55.5).

95. Aj túto námietku považuje ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

96. Podľa o námietke zaujatosti strany, ktorá je

založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo

ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4, alebo ak je dôvodom námietky len

procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu v konaní, sa nekoná; to platí

aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

97. Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako rozhodujúce, že dovolací súd nepovažoval

za potrebné o námietke zaujatosti konať z dvoch zákonných dôvodov vyplývajúcich

z ustanovenia , a to jednak preto, že predmetom námietky bol

procesný postup, ale tiež preto, že námietka nebola podaná bezodkladne.

99. Sťažovatelia polemizujú so záverom dovolacieho súdu o nepodaní námietky

zaujatosti bezodkladne a trvajú na tom, že námietka zaujatosti bola podaná včas. Naproti

tomu záver dovolacieho súdu, podľa ktorého dôvodom námietky zaujatosti bol len procesný

postup súdu v konaní, v podanej ústavnej sťažnosti nijako nevyvracajú, ba ani len

nespochybňujú. Pritom je zrejmé, že na postup podľa

postačuje existencia čo i len jedného z dôvodov vymenovaných v tomto ustanovení. Preto

ak sťažovatelia záver dovolacieho súdu, podľa ktorého predmetom námietky zaujatosti bol

len procesný postup súdu v konaní, nespochybňujú, potom ústavný súd nemá k dispozícii

žiaden relevantný argumentačný podklad zo strany sťažovateľov, vo svetle ktorého by

mohol skúmať vecnú správnosť záveru dovolacieho súdu o správnosti jeho postupu podľa

.

100. Ako neakceptovateľné sa javí napokon tvrdenie sťažovateľov, podľa ktorého

bolo povinnosťou dotknutých sudcov oznámiť vlastnú zaujatosť a vyvolať tak príslušné

konanie. Keďže zaujatosť namietaných sudcov vyvodzovali sťažovatelia z ich postupu

vo viacerých trestných konaniach, je zrejmé už na prvý pohľad, že títo sudcovia povinnosť

oznámiť vlastnú zaujatosť nemali (ich procesné postupy dôvodom zaujatosti spravidla

vzhľadom na ustanovenie byť nemôžu).

101. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru, že nedošlo k namietanému

porušeniu v ústavnej sťažnosti označených základných práv sťažovateľov, so zvyšnou

časťou návrhu (podmieneného pozitívnym rozhodnutím z pohľadu sťažovateľov) už bolo

bezpredmetné sa zaoberať.

102. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. februára 2021

Peter Molnár

predseda senátu