Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 491/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-67

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. januára 2021 v senáte

zloženom z predsedu senátu Petra Molnára, zo sudkyne Jany Laššákovej a sudcu Ľuboša

Szigetiho (sudca spravodajca) prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť ,

, , zastúpeného advokátom JUDr.

Viktorom Križiakom, advokátska kancelária, Moyzesova 46, Košice, vo veci namietaného

porušenia a , Listiny

základných práv a slobôd, ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. mája 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Argumentácia ústavnej sťažnosti

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

-20 z 22. októbra 2020 bola prijatá na ďalšie konanie ústavná sťažnosť

, , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), ako aj čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej

len ,,najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25.

mája 2020. Vo zvyšnej časti (postup a rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu

a najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho) ústavný súd sťažnosť odmietol.

2. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) môže ústavný súd upustiť od ústneho pojednávania, ak je na základe

podaní účastníkov a spisov predložených ústavnému súdu zrejmé, že od ústneho

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. Zohľadniac aj podania účastníkov

konania ústavný súd prejednal ústavnú sťažnosť na neverejnom zasadnutí druhého senátu.

3. Z ústavnej sťažnosti vyplýva, že uznesením Špecializovaného trestného súdu

Pezinok (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. PK z 10. januára 2014 bola

odmietnutá podaná obžaloba prokurátora smerujúca, inter alia, aj proti sťažovateľovi, a to

pre závažné procesné chyby a porušenia práv obhajoby s tým, že vec bola vrátená

do prípravného konania.

4. Na základe sťažnosti prokurátora uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. apríla 2014 (ďalej aj „odvolací súd“, resp. „dovolací súd“) bolo zrušené

uznesenie špecializovaného súdu o odmietnutí obžaloby a prikázalo sa mu vec prejednať

a rozhodnúť. Odvolací súd rozhodoval v zložení Dr. Duľa (predseda senátu), Dr. Krajčovič

a Dr. Štepánik (členovia senátu). Podľa názoru sťažovateľa je zrejmé už na prvý pohľad, že

obsah uznesenia špecializovaného súdu o odmietnutí obžaloby je diametrálne odlišný

od ducha a obsahu konečného rozsudku špecializovaného súdu, ktorým bol sťažovateľ

odsúdený.

5. Pokiaľ boli výpovede svedkov z prípravného konania v podstate zhodné

s výpoveďami na hlavnom pojednávaní, potom bolo nepochopiteľné, zarážajúce, ale aj

neobvyklé, že špecializovaný súd odrazu zásadným spôsobom zmenil názor na charakter,

hodnovernosť a motiváciu vykonaných dôkazov.

6. Po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu špecializovaný súd v ďalšom

postupoval v rozpore s ustanovením , keď neurčil

rozsah a spôsob dokazovania a tento ani neoznámil dotknutým osobám. Nebolo riadne

určené, ktorých svedkov špecializovaný súd vypočuje, ktoré dôkazy získané v prípravnom

konaní sú nepoužiteľné, a nebudú preto vykonané, nebola vôbec hodnotená zákonnosť

získania dôkazov a nebolo ani určené, ktorí z navrhnutých svedkov nebudú vypočutí.

7. K návrhom obhajoby sa predseda senátu vôbec nevyjadril (teda ich nezaradil

do rozsahu dokazovania, no ani ich neodmietol). Tento postup spôsobil neskôr

aj nerovnovážny stav a narušenie zásady rovnosti strán konania, lebo v konaní boli

realizované úplne všetky návrhy prokurátora, no návrhy obhajoby boli považované

za nadbytočné.

8. Špecializovaný súd po zrušení jeho uznesenia o odmietnutí obžaloby nekriticky

a v rozpore s predchádzajúcim právnym názorom arbitrárne prevzal právnu kvalifikáciu

skutku uvedenú v obžalobe [zločin podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) a ods. 3

formou spolupáchateľstva], a to ešte vo fáze pred začatím hlavného

pojednávania. Týmto spôsobom došlo k zásadnému obmedzeniu rozsahu dokazovania, hoci

práve dokazovanie smerujúce k posúdeniu oprávnenosti uplatnených nadmerných odpočtov

dane z pridanej hodnoty považoval špecializovaný súd za výsostne potrebné ešte v uznesení

o odmietnutí obžaloby z 10. januára 2014.

9. Ostalo všeobecnými súdmi absolútne nepovšimnuté, že celé trestné stíhanie proti

sťažovateľovi sa začalo na základe akceptovania zjavne nezákonného obrazovo-zvukového

záznamu orgánmi činnými v trestnom konaní. Všetky následné dôkazy sa potom odvíjali

od dôkazu získaného flagrantným porušením zákona. Pritom tento dôkaz bol od začiatku

povýšený na úroveň kľúčového elementu dokazovania. Keby záznam nebol (správne má

byť zrejme bol, pozn.) získaný nezákonným spôsobom, teda keby neexistoval, nebolo by ani

prípadu a v rámci neho získaného zmanipulovaného svedectva svedkyne Z .

V duchu teórie „ovocia z otráveného stromu“ možno konštatovať, že všetky dôkazy získané

a zabezpečené na podklade nezákonne zabezpečenej a akceptovanej obrazovo-zvukovej

nahrávky mali byť označené ako procesne nepoužiteľné a neprípustné. Podľa tejto ustálenej

doktríny sa neprípustnosť nevzťahuje priamo len na nezákonne získané dôkazy, ale

neprípustné sú aj akékoľvek iné dôkazy zadovážené na základe informácií získaných

protiprávne.

10. Z judikatúry je zrejmé, že ak je čo i len jeden nezákonný dôkaz súčasťou

hodnotenia rozhodujúceho pre výrok, je toto rozhodnutie nezákonné.

11. Špecializovaný súd si vyhradil rozhodnutie o vylúčení dôkazu (nezákonne

získaného záznamu) až na záver dokazovania, čím celé konanie zaťažil procesnou vadou,

pretože svedkovia vypovedali pod jeho vplyvom, čo svedkyňa Z dokonca

na začiatku svojej výpovede dvakrát potvrdila.

12. Odvolací súd ignoroval dôvodné námietky obhajoby, ktorá nevytýkala začatie

vyšetrovania na základe nezákonne získaného záznamu. V skutočnosti totiž namietala, že

nezákonný dôkaz bol počas vyšetrovania (napr. svedkyni Z pred jej výsluchom)

prehrávaný, v dôsledku čoho vypovedala iba na základe jeho vzhliadnutia a pod jeho

vplyvom. Zároveň bola počas celého konania v podstate držaná v neistote, či bude dôkaz

označený za použiteľný alebo nepoužiteľný, hoci sa o tom malo rozhodnúť na začiatku

prejednávania trestnej veci.

13. Rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. z 3. decembra 2014

bol sťažovateľ uznaný vinným zo zločinu podplácania v spolupáchateľstve podľa § 333

ods. 1 a 2 písm. b), ods. 3 a a bol mu za to uložený trest odňatia

slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom

stráženia.

14. Odmietnutie návrhu obhajoby, neakceptovanie logických vysvetlení, nepripojenie

iných s vecou súvisiacich a mnohé vysvetľujúcich vyšetrovacích spisov zo stíhania

Z , B a S , nedostatočná a neobjektívna analýza dôkazov

a nevysporiadanie sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie malo

za následok stav, v ktorom špecializovaný súd rozhodol na základe neúplných skutkových

zistení. Aj nesprávna aplikácia zákona, ktorá sa premietla do rozsudku, spôsobila jeho

nezrozumiteľnosť, nepreskúmateľnosť, ako aj nezákonnosť. Došlo k svojvoľnému

a neopodstatnenému upravovaniu znenia skutkovej vety, a to bez návrhu prokurátora.

Suplovaním práce prokurátora špecializovaný súd prevzal na seba úlohu, ktorá mu

v kontradiktórnom procese neprislúcha, pričom tým narušil zásadu rovnosti strán.

15. Svedectvo Z bolo jednoznačne spochybnené jej statusom obvinenej

osoby v trestnom stíhaní vedenom proti nej. Mala byť obvinená z obzvlášť závažného

zločinu prijímania úplatku podľa so sadzbou 10 až 15 rokov.

Napriek tomu však v apríli 2013 bola samostatne obvinená z trestného činu prijímania

úplatku, no nebolo jej vznesené obvinenie zo spáchania obzvlášť závažného zločinu podľa

. Sťažovateľ paradoxne zaznamenal opačné zachádzanie

so svedkom K . Aj keď bol tento v inom konaní obvinený rovnakým vyšetrovateľom

ako Z a B , bol následne obratom obžalovaný a súdom „odmenený“

uložením sedemročného nepodmienečného trestu. Takýto trest „prednostne získal“ práve

preto, že si „dovolil“ nespolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní a neusvedčovať

sťažovateľa v rozpore s predstavami vyšetrovateľa a prokurátora.

16. Celkový konkrétny rozsah a obsah výpovedí Z nebol nikdy podrobený

žiadnej relevantnej kritike. Objektívne nie je v možnostiach bežnej ľudskej pamäti

zapamätať si také množstvo účtovných, daňových a iných detailov, ktoré sa datovali

do obdobia rokov 2009 a 2010. Z v roku 2014 detailne vypovedala o skutočnostiach,

ktoré sa mali udiať v roku 2010. Z hlavy si pamätala dátumy, sumy, názvy spoločností,

priebeh kontrol a pod. Bežný jednotlivec si detailne nemôže pamätať, čo robil mesiac

dozadu, a určite sa nemôže presne pamätať na to, čo v detaile robil pred štyrmi rokmi, teda

tak, ako to bolo u Z j.

17. Aj výpoveď B bola výsledkom pochybného a naučeného svedectva

z druhej ruky. Nikdy nebola svedkom skutku, ktorý bol sťažovateľovi kladený za vinu.

Jej výpoveď bola jednoznačne naučeným a reprodukovaným svedectvom a bola poznačená

minimálne rovnakými vadami ako v prípade Z . Aj v jej prípade je podstatný status

obvinenej osoby v trestnom stíhaní vedenom proti nej.

18. Svedectvo S bolo podstatne diskvalifikované presadzovaním jeho

finančných záujmov, jeho podvodným konaním, jeho zaujatým postojom k osobe

sťažovateľa, ktorý mu stál v ceste, jeho pomerom k prejednávanej veci, ako aj protežovaním

jeho osoby zo strany orgánov činných v trestnom konaní.

19. Právna kvalifikácia skutku ustálená v rozsudku musí byť uveriteľná, racionálna

a nespochybniteľná. Pri korupčnom konaní musí aj samotný prísľub tzv. úplatku byť jasný,

zrozumiteľný, vážny a preukázaný. Aj keby hypoteticky dal sťažovateľ prísľub finančného

plnenia Z (čo sťažovateľ popiera), z jeho neskoršieho správania nikdy nevyplývalo,

že by takýto prísľub (ak by aj existoval) mohol byť myslený vážne.

20. Všeobecné súdy neposkytli presvedčivé odôvodnenie svojich rozhodnutí. Úplnou

absenciou odôvodnenia trpí nevysvetliteľné zaokrúhlenie údajne vyplatenej čiastky

312 930,97 € na 290 000 €, čo má podľa Z predstavovať 10 % z bezproblémovo

vyplatených nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty. Ide o otázku zásadného

významu, pretože nebol vykonaný jediný dôkaz potvrdzujúci túto výšku úplatku okrem

výpovede samotnej Z . Ide pritom o kľúčovú otázku pre správnu právnu kvalifikáciu

skutku majúcu rozhodujúci vplyv na výšku trestnej sadzby.

21. Špecializovaný súd v odôvodnení rozsudku rozvíja úvahu o tom, ako mohlo dôjsť

k zaokrúhleniu sumy 312 930,97 € na 290 000 €, no bez akejkoľvek opory v dôkazoch.

Dôvod zaokrúhlenia sumy na 290 000 € bol vyvodený iba z údajného duševného postoja

sťažovateľa k výške odmeny Z , podľa ktorého sa mu odmena zdala príliš vysoká,

a preto je pravdepodobné, že chcel odmenu zaokrúhliť smerom nadol na 290 000 €. Ide

však iba o abstraktné dohady.

22. V popise skutku v rozsudku špecializovaného súdu je uvedené, že Z

predčasne poskytovala informácie o došlých dožiadaniach z iných daňových úradov,

z polície alebo colného úradu aj formou fotokópií tak, aby sa o nich obžalovaní dozvedeli

skôr, ako im na to vznikne nárok. Pritom Z nikdy nekonkretizovala žiadnu

písomnosť, ktorú mala poskytnúť, ale ani neuviedla, či išlo o písomnosti týkajúce sa

spoločností uvedených v popise skutku obžaloby. Obžaloba nebola spôsobilá identifikovať

ani jedno podanie z daňových spisov jednotlivých obchodných spoločností, ktoré by

Z označila ako podanie, ktoré odovzdala bez právneho nároku.

23. V rozsudkoch sa opakovane uvádzajú vyplatené nadmerné odpočty dane

z pridanej hodnoty zabezpečené Z , a to podľa jednotlivých obchodných

spoločností a podľa jednotlivých zdaňovacích období. Súčet týchto súm by mal

predstavovať objem vyplatených prostriedkov v celkovej výške asi 3 125 000 €. Z tejto

sumy predstavuje 10 % čiastka 312 500 €. Aj keby sa pripustilo tvrdenie Z (ktoré si

osvojili aj súdy), že „sa to nejako zaokrúhlilo“, je v rozpore s rozumom, prečo by sa práve

takýmto spôsobom zaokrúhľovala suma 312 500 €, a to práve na sumu 290 000 € (teda nie

napríklad logickejšie na okrúhlu sumu 300 000 €).

24. V prejednávanej veci existujú aj omnoho väčšie rozpory, ktoré ostali

nepovšimnuté.

25. Vyšetrovateľ s prokurátorom si svojvoľne a v rozpore so skutočnosťou vytvorili

schému firiem a uplatnených nadmerných odpočtov tak, aby tá zodpovedala +/- sume

290 000 €, teda sume, ktorá by predstavovala 10 % z celkových uplatnených a vyplatených

nadmerných odpočtov. Túto čiastku vo výške 290 000 € ustálili len z nahrávky predloženej

S . Pozornosti súdu uniklo, že práve Z v rozhodnom období priznala,

schválila a podpisovala pre obchodnú spoločnosť , za január až apríl

2010 naraz aj ďalšie poukazy na uplatnené nadmerné odpočty v celkovej výške 1 605 435 €.

Sťažovateľ sa dôvodne pýtal, prečo neboli zarátané aj tieto položky. Odpoveď je podľa jeho

názoru jednoznačná. Zahrnutie aj týchto položiek pre Z (z ktorej by 10 %

predstavovalo ďalších 160 000 €) by vôbec nezapadalo do celkovej konštrukcie, resp.

schémy vytvorenej vyšetrovateľom a prokurátorom. Nezapadlo by to ani do sumy 290 000 €

vyabstrahovanej z nezákonne nadobudnutej nahrávky. To isté platí aj v prípade obchodných

spoločností , , ale aj

26. Jedno z najmarkantnejších pochybení v záveroch všeobecných súdov je ich

stotožnenie sa s účelovým zahrnutím vyplateného nadmerného odpočtu za zdaňovacie

obdobie september 2010 vo výške 534 860,45 € obchodnou spoločnosťou

, do úplatkovej schémy. Pritom išlo o legálny zdaniteľný obchod a všetko prebehlo

v súlade so zákonom. Potvrdzoval to znalecký posudok predložený sťažovateľom

odvolaciemu súdu. Vyplývalo z neho, že uplatnenie práva na odpočítanie dane bolo v súlade

so zákonom. Neexistoval preto žiaden logický dôvod sľúbiť Z 10 % odmenu

vo forme úplatku za jednoducho skontrolovateľný, bezchybný a právom uplatnený

nadmerný odpočet.

27. Obhajoba upozorňovala aj na to, že tvrdenie Z o urýchlení daňových

kontrol nikto nepotvrdil. To isté sa vzťahuje aj na určovanie, komu zasielať dožiadania,

na obstarávanie bezproblémového vrátenia a vyplatenia nadmerných odpočtov a na údajnú

existenciu nejakej tolerančnej (asi má byť tolerovateľnej, pozn.) výšky nadmerných

odpočtov. Ani na tieto námietky obhajoby nedali všeobecné súdy uspokojivú odpoveď.

28. Neexistoval relevantný a spôsobilý dôkaz svedčiaci o tom, že by Z

15. decembra 2010 skutočne dostala úplatok vo výške 40 000 €. Odovzdanie takéhoto

údajného úplatku sa neobjavilo nikde, teda ani na nezákonnej nahrávke kolujúcej

po internete. Svedčila o tom len Z .

29. Kvalifikácia skutku ako zločinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b)

a ods. 3 formou spolupáchateľstva bola nesprávna, keďže ustálená výška

škody 290 000 € (škoda veľkého rozsahu) nemala oporu vo vykonanom dokazovaní. V tejto

súvislosti je významné, že na začiatku bol sťažovateľ obvinený iba z prečinu podplácania.

30. Aj z uvedených dôvodov podal sťažovateľ (ale aj prokurátor v jeho neprospech)

proti rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. z 3. decembra 2014

odvolanie.

31. Rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2015 bol rozsudok

špecializovaného súdu zrušený v celom rozsahu a sťažovateľ bol uznaný za vinného aj

za skutok popísaný v rozsudku, pričom mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 7

rokov. Odvolací súd konal a rozhodoval v senáte zloženom z predsedu senátu Dr.

Krajčoviča a členov senátu Dr. Duľu a Dr. Paludu.

32. Uznesením dovolacieho súdu sp. zn. z 28. mája 2020 bolo

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku odvolacieho súdu odmietnuté. Dovolací súd

rozhodoval v päťčlennom senáte zloženom z predsedu senátu Dr. Hatalu a členov senátu Dr.

Serbovej, Dr. Klimenta, Dr. Šiškovej a Dr. Bargela.

33. Sťažovateľ považuje za paradoxné, že porušovanie jeho práv pokračovalo aj

v dovolacom konaní. Predseda senátu Dr. Hatala bol tou osobou, ktorá ako člen senátu stála

za uznesením odvolacieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2014, ktoré ústavný

súd nálezom sp. zn. z 3. februára 2016 označil za porušovanie práva

sťažovateľa na osobnú slobodu podľa , 2 a 5 . Rovnako ďalší člen

dovolacieho senátu Dr. Kliment bol ešte v roku 2017 vylúčený z vykonávania úkonov

trestného konania vedených proti sťažovateľovi a jeho synovi (napr. aj v inom dovolacom

konaní vedenom pod sp. zn. ). Uznesenie sp. zn. z 27. júna

2017 hovorí jasne o tom, že Dr. Kliment je vylúčený z rozhodovania akejkoľvek veci pre

pomer k stranám konania, teda aj ku sťažovateľovi a jeho synovi.

34. Vzhľadom na uvedené je nepochopiteľné, ako mohli dvaja z piatich členov

dovolacieho senátu byť účastní pri posudzovaní dôvodnosti dovolania sťažovateľa. Podľa

názoru sťažovateľa je namieste otázka, prečo títo konkrétni členovia senátu nevyslovili

v konaní o dovolaní svoju zaujatosť.

35. Porušenie práva na zákonného a nestranného sudcu vidí sťažovateľ aj

v rozhodovaní o jeho odvolaní. Po podaní obžaloby špecializovaný súd uznesením

z 10. januára 2014 rozhodol o odmietnutí obžaloby pre závažné procesné chyby a porušenia

práv obhajoby. Po podaní sťažnosti prokurátora odvolací súd v senáte zloženom z predsedu

senátu Dr. Duľu a členov senátu Dr. Krajčoviča a Dr. Štepánika zrušil uznesenie

o odmietnutí obžaloby a prikázal špecializovanému súdu vec prejednať a rozhodnúť

(uznesenie odvolacieho súdu sp. zn. z 2. apríla 2014).

36. Senát odvolacieho súdu 2 To na čele s predsedom senátu Dr. Duľom bol jediným

zákonným senátom príslušným rozhodovať neskôr o odvolaniach. Rozsudkom odvolacieho

súdu sp. zn. z 28. apríla 2015 práve senát 2 To odvolanie sťažovateľa zamietol.

Rozhodoval však v zložení, v ktorom ako nový predseda senátu už vystupoval Dr.

Krajčovič, Dr. Duľa bol náhle iba členom senátu a novým členom senátu sa stal Dr. Paluda.

Odvolací súd nezdôvodnil, prečo sa stal Dr. Krajčovič predsedom senátu namiesto Dr.

Duľu, nevysvetlil, prečo vec referoval práve Dr. Paluda, ktorý ani nebol pôvodným členom

odvolacieho senátu rozhodujúcim vo veci po podaní obžaloby, a prečo už Dr. Štepánik

nefiguruje ako člen odvolacieho senátu pri posudzovaní odvolania sťažovateľa.

37. Porušenie práva na zákonného sudcu vidí sťažovateľ aj v rozhodovaní

špecializovaného súdu. V inom trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi

za vyfabulovaný skutok marenia spravodlivosti na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn.

bol zabezpečený do spisu obrazový záznam zo súdnej siene v budove

špecializovaného súdu, ktorý dokumentoval pohyb a správanie osôb na hlavnom

pojednávaní konanom 22. mája 2014 i mimo neho. Záznam mal podľa vyšetrovateľa

a prokurátora dokazovať, že sťažovateľ sa vyhrážal Z a túto zastrašoval, hoci nič

takého sa zo záznamu nedalo identifikovať, keďže sťažovateľ sa takéhoto konania

preukázateľne nedopustil. Práve na základe obsahu videozáznamu bolo možné

identifikovať, že sa skutok nestal. Zároveň po náhodnom zhliadnutí celej videonahrávky

bolo možné identifikovať správanie prokurátora Dr. Špirka a predsedu senátu Mgr. Matela,

ktoré v očiach sťažovateľa, ako aj v očiach objektívneho pozorovateľa muselo vrhnúť

negatívne svetlo na vieru v nestranné a nezaujaté rozhodovanie. Tieto dve osoby sa stretli

v súdnej sieni bezprostredne potom, ako sa skončilo hlavné pojednávanie, na ktorom bola

celý deň vypočúvaná Z . Na hlavnom pojednávaní konanom 22. mája 2014 sa mal

sťažovateľ podľa Z v čase od 13:11:53 h do 13:11:59 h dopustiť jej zastrašovania

verbálnou a neverbálnou formou. Po skončení hlavného pojednávania o 16:51 h sa

prokurátor Špirko stretol v priestoroch súdu so Z a inštruoval ju, ako, prečo, kedy

a komu má podať trestné oznámenie za vyfabulovaný skutok proti sťažovateľovi. Potom,

ako prokurátor Špirko inštruoval Z a iniciatívne ju odviezol preč vlastným autom

z areálu špecializovaného súdu, v priebehu hodiny sa tam vrátil. Následne o 17:57:20 h

vošiel podľa obrazového záznamu do súdnej siene, kde sa stretol s Mgr. Matelom, ktorý ho

už očakával viac ako 10 minút. Na tomto stretnutí prokurátor Špirko nepravdivo informoval

predsedu senátu Mgr. Matela o vymyslenej udalosti pre jediný účel, a to ešte viac očierniť

sťažovateľa „v očiach“ súdu. Toto nepatričné stretnutie (bez akejkoľvek prítomnosti

obhajoby) trvalo viac ako hodinu, teda minimálne do 19:00 h, keď sa obrazový záznam

ukončil. Už len samotné podozrenie z takéhoto stretnutia a viac ako hodinový rozhovor

medzi prokurátorom a predsedom senátu bezprostredne po skončení hlavného pojednávania

vo veci sťažovateľa porušuje zásadu nestrannosti a nezaujatosti súdu, rovného postavenia

procesných strán a zdržania sa správania, ktoré by mohlo naznačiť neobjektívne a zaujaté

rozhodovanie súdu. Minimálne od tohto okamihu bolo povinnosťou predsedu senátu Mgr.

Matela oznámiť stranám na najbližšom hlavnom pojednávaní objektívne existujúcu jeho

zaujatosť v prejednávanej veci s tým, že z prípadu mal odstúpiť. To isté sa vzťahuje aj

na prokurátora Špirka.

38. Podľa presvedčenia sťažovateľa na základe uvedeného je vylúčené, aby predseda

senátu Mgr. Matel mohol objektívne, nestranne a nezaujato posúdiť opodstatnenosť

trestného stíhania sťažovateľa.

39. Sťažovateľ napokon poukazuje aj na niektoré skutočnosti nepatriace

bezprostredne do rámca predmetného konania, keďže aj tieto majú podľa jeho názoru

na správnosť napádaných rozhodnutí všeobecných súdov podstatný vplyv.

40. Po právoplatnom skončení trestnej veci sťažovateľa a po jeho nástupe do výkonu

trestu nastali niektoré udalosti, ktoré sťažovateľ vopred predvídal a ktoré potvrdzovali jeho

presvedčenie, že bol odsúdený na základe nespravodlivého súdneho procesu, za použitia

nelegálnych dôkazov, za pomoci flagrantných porušení zákona, za sprievodu zneužívania

práv verejného činiteľa, ako aj realizáciou tzv. selektívnej spravodlivosti.

41. Došlo k poskytnutiu nenáležitých výhod a odmeňovania svedkyniam

B a Z za ich naučené svedectvá v trestných konaniach proti

sťažovateľovi. Najmä v prípade Z sa jej opakovane poskytovali neoprávnené

výhody aj za to, že bola ochotná sťažovateľa krivo obviniť zo spáchania zločinu marenia

spravodlivosti.

42. Prokurátor so svedkyňou B 10. apríla 2015 uzatvoril dohodu o vine

a treste týkajúcu sa skutku prijímania úplatku. B ako bývalej riaditeľke

daňového úradu (teda verejnému činiteľovi) navrhol prokurátor smiešny peňažný trest

vo výške 2 000 €. Dohoda o vine a treste bola schválená uznesením špecializovaného súdu

sp. zn. z 5. mája 2015.

43. Ďalej sa prokurátor „odvďačil“ aj svedkyni Z , ktorej bez zákonného

dôvodu umožnil vyhnúť sa verejnému súdnemu prejednaniu jej trestnej činnosti

a spravodlivému trestu. V rozpore so zákonom uznesením zo 14. augusta 2015 trestné

stíhanie proti nej pre trestný čin prijímania úplatku podľa ustanovenia § 329 ods. 2

podmienečne zastavil, čím úmyselne zneužil svoju právomoc

a selektívnym prístupom zvýhodnil Z , ktorá takto unikla trestu. Každé trestné

oznámenie sťažovateľa v tomto smere bolo odmietnuté.

44. Sťažovateľ požaduje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na zákonného a nestranného sudcu

obsiahnuté v a podľa Listiny

základných práv a slobôd porušené bolo, a to vo veci rozhodovania trestnej veci

sťažovateľa na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku pod sp. zn. , vo

veci rozhodovania o odvolaní sťažovateľa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní pod sp. zn. a vo veci rozhodovania o dovolaní sťažovateľa postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. .

2. Základné právo na spravodlivé súdne konanie, právo

na súdnu ochranu, základné právo na účinný opravný prostriedok obsiahnuté v čl. 46 ods. 1

, v a v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd porušené bolo, a to postupom a rozhodnutím o obžalobe v trestnej veci

sťažovateľa na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku vedenej pod sp. zn. PK-

, vo veci rozhodovania o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku postupom

a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn.

a postupom a rozhodnutím o dovolaní sťažovateľa na Najvyššom súde Slovenskej republiky

v konaní pod sp. zn. .

3. Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci

v primeranej lehote, obsiahnuté v a podľa

ods. 2 Listiny základných práv a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, porušené bolo, a to vo veci rozhodovania o dovolaní sťažovateľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. .

4. Zrušuje sa Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

zo dňa 25.05.2015 (správne má byť zrejme 25.05.2020, pozn.) a vec mu

vracia na ďalšie konanie.

5. Zrušuje sa Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

zo dňa 28.04.2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

6. Zrušuje sa Rozsudok Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, pod sp. zn. PK-

zo dňa 03.12.2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

7. Zrušujú sa aj všetky príslušné rozhodnutia, ktoré na zrušené rozhodnutia

nadväzujú.

8. Sťažovateľovi priznáva primerané zadosťučinenie

vo výške 10.000,-€, ktoré mu je povinný vyplatiť Najvyšší súd SR... do dvoch mesiacoch

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

9. Najvyšší súd SR..., je povinný uhradiť sťažovateľovi

trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu ako advokáta JUDr. Viktora

Križiaka do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Vyjadrenia najvyššieho súdu a replika sťažovateľa

45. Z vyjadrenia predsedu najvyššieho súdu č. KP 3/2020-528, Tpj 126/2020

z 12. novembra 2020 doručeného ústavnému súdu 23. novembra 2020 vyplýva, že účasť

na rozhodovaní o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe nevylučuje sudcu

z následného rozhodovania o opravnom prostriedku vo veci samej (§ 31 Trestného

poriadku). Z tohto pohľadu nie sú výhrady sťažovateľa voči predsedovi senátu Dr. Hatalovi

vo veci sp. zn. opodstatnené.

46. Účinky rozhodnutia o (ne)vylúčení sudcu z vykonávania úkonov trestného

konania podľa v spojení s sa

vzťahujú na celé trestné konanie, ktorým sa rozumie konanie podľa

( ), teda aj na prípadné konanie o dovolaní. Z povahy veci

zároveň vyplýva, že kým právoplatné rozhodnutie o vylúčení sudcu z vykonávania úkonov

trestného konania nemožno v zásade v ďalšom priebehu konania zvrátiť, záver o nevylúčení

sudcu môže byť súdom toho istého stupňa prehodnotený iba vtedy, ak nastanú (vyjdú

najavo) nové okolnosti, ktoré neboli pri pôvodnom rozhodovaní posudzované.

47. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 19. apríla

2013, ktoré bolo vydané v trestnej veci, v ktorej sťažovateľ napáda postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu, vyplýva, že predmetom posudzovania boli tie isté okolnosti ako vo veci

vedenej pod sp. zn. , a tieto boli v samostatných trestných veciach iba

odchýlne posúdené (čo nemožno pri rozhodovaní v rôznych veciach nikdy vylúčiť).

V konaní vedenom pod sp. zn. tak nevyšli najavo nové skutočnosti, ktoré

by mali byť opätovne posudzované a mohli viesť k prehodnoteniu pôvodného rozhodnutia

o nevylúčení Dr. Klimenta z vykonávania úkonov v danej veci a ktoré by bol Dr. Kliment

povinný podľa oznámiť. Ak sa sťažovateľ domnieval, že

takouto okolnosťou bolo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2017

(vydané v inej trestnej veci), mohol (a mal) v tomto smere vzniesť námietku zaujatosti,

s ktorou by sa dovolací súd musel vysporiadať. Predmetná vec bola totiž dovolaciemu súdu

predložená 24. augusta 2018, teda v čase, keď sťažovateľ musel vedieť o vylúčení Dr.

Klimenta v inej jeho trestnej veci. Pokiaľ tak neurobil, potom v tejto časti nevyčerpal všetky

právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd priznáva.

V tejto súvislosti je potrebné dodať, že sťažovateľ bol v dovolacom konaní povinne

zastúpený obhajcom. Súčasťou riadneho výkonu advokácie je pritom aj povinnosť advokáta

postupovať tak, aby jeho klient včas uplatnil námietku zaujatosti, čo v sebe zahŕňa aj

zistenie informácií o zložení senátu, ktorý bude vo veci rozhodovať, a to jednoduchým

dopytom adresovaným súdu (osobitne vo veciach, v ktorých má súd možnosť rozhodnúť aj

na neverejnom zasadnutí).

48. Predseda najvyššieho súdu preto navrhuje ústavnej sťažnosti nevyhovieť, pričom

zároveň súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

49. Z vyjadrenia predsedu senátu 2 Tdo V dovolacieho súdu sp. zn. ,

Tpj 126/2020 zo 4. novembra 2020 pripojeného k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu

z 12. novembra 2020 a spolu s ním doručeného ústavnému súdu 23. novembra 2020

vyplýva, že tvrdenie sťažovateľa o neoznámení námietky zaujatosti Dr. Klimenta nie je

v súlade so skutočnosťou. Dr. Kliment 19. apríla 2013 ohlásil svoju zaujatosť z dôvodu

priateľských vzťahov so sťažovateľom (dcéry Dr. Klimenta vyrastali s dcérou sťažovateľa)

v rámci sťažnostného konania proti rozhodnutiu špecializovaného súdu o nevzatí

sťažovateľa do väzby. Na podklade uvedeného oznámenia bolo uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 22. apríla 2013 rozhodnuté o nevylúčení Dr. Klimenta z vykonávania

úkonov trestného konania. Následne Dr. Kliment bol súčasťou sťažnostného senátu 5 T,

ktorý zrušil napadnuté uznesenie špecializovaného súdu a vzal sťažovateľa do väzby.

50. Je zjavné, že v predmetnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté o nevylúčení Dr.

Klimenta (aj keď v štádiu prípravného konania, ktoré po podaní obžaloby pokračovalo

na špecializovanom súde pod sp. zn. ). Uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. apríla 2013 je súčasťou spisu a sťažovateľ mal možnosť sa s ním

oboznámiť.

51. Z uvedených dôvodov Dr. Kliment opätovne už neoznámil svoju zaujatosť

v rámci dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. .

52. V dovolacom konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn.

(konanie vedené na špecializovanom súde pod sp. zn. ) bola rozdielna

situácia, keďže Dr. Kliment mal v danom trestnom konaní rozhodovať ako člen senátu

nadriadeného súdu až v rámci dovolacieho konania. Vtedy mohol prvýkrát oznámiť svoju

zaujatosť, na podklade ktorej ho najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. júna

2017 vylúčil z konania. Dôvody zaujatosti boli pritom obdobné ako v druhom konaní, ktoré

najvyšší súd nevyhodnotil ako dôvodné.

53. V oboch konaniach bolo teda potrebné samostatne prihliadať na právoplatne

vydané protichodné uznesenia.

54. Vzhľadom na uvedené predseda senátu 2 Tdo V dovolacieho súdu považuje

ústavnú sťažnosť za nedôvodnú a navrhuje ju zamietnuť.

55. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 15. decembra 2020 doručenej

ústavnému súdu 16. decembra 2020, ktorou reaguje na vyjadrenie predsedu najvyššieho

súdu a predsedu senátu dovolacieho súdu, vyplýva, že sa najprv zaoberá vyjadrením

predsedu senátu dovolacieho súdu, ktoré považuje za účelové, fabulózne a zavádzajúce.

Vyjadrenie neobjektívne až klamlivo (čiže pozitívne) prezentuje všetky postupy

dovolacieho súdu, pri ktorých boli flagrantne porušené základné práva sťažovateľa.

Najmarkantnejším a neobhájiteľným prejavom zlyhania dovolacieho súdu bola napr.

nepochopiteľná akceptácia vylúčených alebo zaujatých členov senátu pri rozhodovaní

predsedom senátu. Takýmto prejavom bola aj samotná účasť Dr. Hatalu na rozhodovaní

o dovolaniach sťažovateľa v pozícii predsedu dovolacieho senátu. Namieste je aj spomenúť

dlhoročnú nečinnosť dovolacieho senátu. Celé konanie senátu a najmä Dr. Hatalu

smerovalo k vedomému a úmyselnému porušeniu základných práv sťažovateľa. Je

nepochopiteľné, že podľa vyjadrení Dr. Hatalu tento už v roku 2013 vedel o možnej

existencii dôvodov na vylúčenie Dr. Klimenta pre zaujatosť z rozhodovania v trestných

veciach sťažovateľa. Následne iný senát najvyššieho súdu rozhodol v roku 2017, že je Dr.

Kliment vylúčený. Sám Dr. Hatala ako predseda senátu od roku 2018 nepodnikol vôbec

žiadne zákonné a očakávané kroky v konaní vedenom pod sp. zn. na ten

účel, aby sa Dr. Kliment nepodieľal na tomto rozhodovaní.

56. Dr. Kliment 14. júla 2017 výslovne oznámil svoju zaujatosť, a to pre pomer

k sťažovateľovi. Jeho vylúčenie konštatoval najvyšší súd v uznesení sp. zn.

z 27. júla 2017. Predsedovi senátu 2 Tdo V Dr. Hatalovi pri rozhodovaní o dovolaní

sťažovateľa vo veci sp. zn. muselo byť zrejmé, že pokiaľ Dr. Kliment už

v roku 2017 bol z dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. vylúčený, a to

práve pre pomer k sťažovateľovi (existencia priateľských a susedských vzťahov), tak musel

byť vylúčený aj v dovolacom konaní, v ktorom sa rozhodovalo v máji 2020.

57. Dr. Hatala bol predsedom senátu v oboch spomínaných dovolacích konaniach.

Preto neobstojí žiaden z alibistických argumentov uvedených v jeho vyjadrení

zo 4. novembra 2020. Rovnako neobstojí jeho nepodložená argumentácia, podľa ktorej

treba individuálne a samostatne prihliadať a posudzovať zaujatosť Dr. Klimenta v troch

rôznych konaniach. Najvyšší súd pochybil už v roku 2013, keď Dr. Klimenta nevylúčil

z rozhodovania o väzbe sťažovateľa napriek tomu, že ten oznámil svoju zaujatosť voči

sťažovateľovi.

58. Za poľutovaniahodné považuje sťažovateľ, že sa Dr. Hatala nijakým spôsobom

nevyjadril k vlastnej osobnej účasti na rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa v pozícii

predsedu dovolacieho senátu. Zjavným prejavom zaujatosti a absencie nestrannosti bola už

jeho samotná účasť ako predsedu senátu v dovolacích konaniach týkajúcich sa sťažovateľa

(sp. zn. a sp. zn. ).

59. Dr. Hatala bol práve tým sudcom, ktorý ako člen senátu stál za uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 10. decembra 2014, ktoré ústavný súd nálezom

sp. zn. z 3. februára 2016 označil za rozhodnutie porušujúce právo

sťažovateľa na osobnú slobodu. Ak ústavný súd označil väzobné rozhodnutie, na ktorom sa

ako člen senátu podieľal aj Dr. Hatala, za rozhodnutie porušujúce právo na osobnú slobodu,

potom je zrejmé, že neexistovala objektívna záruka proti tomu, aby pri rozhodovaní

o dovolaní sťažovateľa Dr. Hatala sa opakovane podieľal na porušovaní základných práv

a slobôd sťažovateľa. Ako sa to dalo predvídať, dovolací súd s Dr. Hatalom ako predsedom

senátu na čele dovolanie sťažovateľa 20. mája 2020 zamietol.

60. Sťažovateľ dáva do pozornosti ústavného súdu aj to, že uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 27. júla 2017 o vylúčení Dr. Klimenta z rozhodovania

o dovolaní vo veci sp. zn. bolo z najvyššieho súdu doručené

na špecializovaný súd až 23. septembra 2020 a obhajcovi sťažovateľa bolo uznesenie

prostredníctvom špecializovaného súdu doručené iba nedávno, a to 8. októbra 2020, teda až

po skončení samotného dovolacieho konania vedeného pod sp. zn.

(uznesenie z 25. mája 2020).

61. Sťažovateľ reaguje aj na vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu a považuje ho

vzhľadom na jeho obsah za nenáležité, protekcionárske a účelové. Sťažovateľovi nie je

zrejmé, kto je skutočným autorom tohto vyjadrenia, keďže je známe, že predseda

najvyššieho súdu sa trestnej agende nikdy nevenoval, ale vlastnoručný podpis samotného

predsedu najvyššieho súdu pre sťažovateľa znamená, že sa s jeho obsahom reálne

stotožňuje. Jeho čiastková a sprostredkovaná vedomosť o prípade sťažovateľa vylučuje, aby

mohol podať vo veci relevantné a kvalifikované vyjadrenie. Samotný postoj predsedu

najvyššieho súdu k veci vníma sťažovateľ iba ako snahu alibisticky a paušálne ochrániť

najvyšší súd od akýchkoľvek potenciálnych rozhodnutí ústavného súdu, obsahom ktorých

môže byť konštatovanie porušení základných práv sťažovateľov neústavným konaním, resp.

postupmi najvyššieho súdu.

62. Predseda najvyššieho súdu opomenul, že uznesenie dovolacieho súdu sp. zn.

2 Tdo V 7/2018 z 25. mája 2020 bolo prijaté na neverejnom zasadnutí, na ktoré obhajca

nebol predvolaný a ani nebol na ňom prítomný. Preto sťažovateľ ani nemohol reálne vedieť,

kedy, akou formou a spôsobom bude najvyšší súd rozhodovať o jeho dovolaní, resp. v akom

konečnom zložení senátu bude o dovolaní rozhodovať. Sťažovateľ do dovolacieho

rozhodovania nijako nezasahoval. Zloženie senátu sa dovolateľovi zo strany dovolacieho

súdu ani neoznamuje. Obhajca sťažovateľa nemal povinnosť a dôvod neustále kontrolovať

prácu dovolacieho súdu tzv. otravnými telefonátmi alebo dotazmi, či už súd rozhodol, ako

rozhodol, resp. o tom, ako sa jednotliví členovia senátu práve cítia. Obhajca môže po podaní

dovolania akurát zistiť spisovú značku pridelenú veci na dovolacom súde. Následne môže

už len dôvodne očakávať a predpokladať, že sťažovateľovi nebude dovolacím súdom upreté

právo na zákonného a nestranného sudcu a na spravodlivý proces. Do vnútorných procesov

kreovania dovolacieho senátu nijako nezasahuje. Predpokladá, že ustanovenia Trestného

poriadku, ďalších zákonov a budú platiť práve na pôde najvyššieho súdu.

63. Ak bolo dovolaciemu súdu známe vylúčenie Dr. Klimenta z dovolacieho konania

vedeného pod sp. zn. (a to práve pre pomer k sťažovateľovi), potom musel

byť Dr. Kliment vylúčený aj vo veci neskôr podaného dovolania sťažovateľa vedeného pod

sp. zn. (správne má byť zrejme sp. zn. , pozn.). V tomto

smere dovolací súd preukázateľne zlyhal. Zlyhal aj v tom, že umožnil, aby sa Dr. Hatala stal

predsedom dovolacieho senátu, i keď nálezom ústavného súdu bolo v minulosti

konštatované, že senát, ktorého členom bol Dr. Hatala, porušil právo sťažovateľa na osobnú

slobodu (sp. zn. ).

64. V tejto súvislosti sťažovateľ dáva na vedomie ústavnému súdu, že pod sp. zn.

No. 40132/16 (Salmanov v. Slovakia) prebieha na Európskom súde pre ľudské práva

konanie, pričom sťažovateľ oprávnene očakáva v najbližších dňoch rozsudok, ktorý bude

konštatovať porušenie jeho práv, a to práve v súvislosti s postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a s uznesením z 10. decembra 2014 (v ktorom

bol členom senátu Dr. Hatala), ako aj nálezom ústavného súdu sp. zn. .

65. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd primárne vyriekol,

že konaním a postupmi dovolacieho súdu v trestnej veci sťažovateľa vedenej pod sp. zn.

2 Tdo V 7/2018 boli vedome a úmyselne porušené jeho základné práva obsiahnuté v čl. 46

ods. 1 a , listiny, ako aj a dohovoru.

66. Právny zástupca sťažovateľa v osobitnom podaní z 15. decembra 2020

doručenom ústavnému súdu elektronicky 16. decembra 2020 oznamuje, že v mene

sťažovateľa súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

III.

Ústavnou sťažnosťou napadnuté rozhodnutie a ďalšie listinné dôkazy

67. Z rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. z 3. decembra 2014

vyplýva, že ním bol sťažovateľ (ako aj jeho syn) uznaný vinným zo zločinu podplácania

podľa a a a a bol mu za to uložený

trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia.

68. Špecializovaný súd rozhodoval v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Matela

a členov senátu Dr. Peteju a Dr. Sabovej.

69. Z rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2015 vyplýva, že

ním bol zrušený rozsudok špecializovaného súdu sp. zn. z 3. decembra

2014 a sťažovateľ bol uznaný vinným zo zločinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2

písm. b) a ods. 3 a za skutok v tomto upravenom znení:

„ a , v presne nezistený deň, v období

od prvého polroka 2010 až najneskôr do 4. augusta 2010, v Š , na ceste

č. 23, v kancelárii nachádzajúcej sa v starej administratívnej

budove spoločnosti , , pri spoločnom osobnom

stretnutí a po vzájomnej dohode s jej prisľúbili poskytnúť finančnú

odmenu vo výške 10-tich % zo sumy ňou zabezpečených vyplatených nadmerných odpočtov

dane z pridanej hodnoty za to, že z titulu jej vtedajšej funkcie riaditeľky

, zabezpečí v čo najkratšom čase bezproblémové vrátenie

a vyplatenie uplatnených nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty nimi určeným

spoločnostiam tak, aby v týchto spoločnostiach nebola vykonávaná daňová kontrola alebo

v prípade jej nariadenia, aby sa to dozvedeli, sami určili, kde majú byť poslané dožiadania,

a aby daňová kontrola bola vykonaná urýchlene, pričom takto

zabezpečila vrátenie a vyplatenie nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty

spoločnostiam:

- , s.r.o., , , za zdaňovacie

obdobie september 2010 vo výške 534.860,45 Eur.

- , s.r.o., , ,

za zdaňovacie obdobie august 2010 vo výške 77.024,73 Eur,

- , s.r.o., so sídlom toho času ,

, za zdaňovacie obdobie máj 2010 vo výške 499.675,83 Eur, za zdaňovacie

obdobie jún 2010 vo výške 495.631,37 Eur, za zdaňovacie obdobie júl 2010 vo výške

512.647,38 Eur,

- , s.r.o., so sídlom toho času ,

, za zdaňovacie obdobie jún 2010 vo výške 497.235,94 Eur, za zdaňovacie

obdobie júl 2010 vo výške 508.234,01Eur,

a zároveň na základe ďalších požiadaviek im

:

- na spoločných stretnutiach poskytovala pomoc a poradenstvo pri riešení rôznych

zákonných možností a variant pri uplatňovaní nadmerných odpočtov DPH, poskytovala

informácie o personálnom obsadení a kompetenciách na

i na iných daňových úradoch, o systéme a spôsobe vykonávania daňových kontrol,

o metodikách a usmerneniach,

- predčasne poskytovala informácie o prišlých dožiadaniach z iných daňových

úradov, z polície alebo colného úradu aj formou fotokópii tak, aby sa o nich dozvedeli skôr

ako im na to vznikne nárok,

- oznamovala, v akej tolerančnej výške je v konkrétnom zdaňovacom období možné si

na uplatniť nadmerné odpočty dane z pridanej hodnoty, aby im

mohla bezproblémovo zabezpečiť ich vrátenie a vyplatenie,

za čo v prítomnosti a za aktívnej súčinnosti

dňa 15. decembra 2010 v kancelárii v

na spoločne poskytli časť dohodnutej finančnej

odmeny vo výške 40.000,- Eur tým spôsobom, že sumarizoval vrátené

finančné prostriedky z nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty, ktorých sumy potom

diktoval , sumu vypočítanej časti odmeny pripravil v hotovosti

a ju odovzdal a zvyšná časť

odmeny vo výške 250.000,- Eur zostala podľa ich vzájomnej dohody u obžalovaných

na ďalšie zhodnotenie s tým, že si o ňu môže kedykoľvek požiadať, k čomu došlo koncom

mesiaca február 2013, kedy na požiadanie jej

osobne, v jej byte vo , zo zvyšnej časti dohodnutej

sumy ako sľúbeného úplatku odovzdal peňažnú hotovosť vo výške 10 000 eur“.

70. Výrok o treste a spôsobe jeho výkonu zostal nezmenený.

71. Odvolací súd rozhodoval v senáte zloženom z predsedu Dr. Krajčoviča

a zo sudcov Dr. Duľu a Dr. Paludu.

72. Z uznesenia dovolacieho súdu sp. zn. z 25. mája 2020 vyplýva,

že ním bolo dovolanie sťažovateľa (ako aj jeho syna) podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietnuté. Dovolací súd rozhodoval v senáte zloženom z predsedu Dr. Hatalu

a zo sudcov Dr. Serbovej, Dr. Klimenta, Dr. Šiškovej a Dr. Bargela.

73. Podľa konštatovania dovolacieho súdu sťažovateľ podané dovolanie oprel

o dovolacie dôvody uvedené v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c), e), g) a i) Trestného

poriadku, teda že zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu, vo veci konal

alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť

vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania, rozhodnutie je založené na dôkazoch,

ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, a rozhodnutie je založené

na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného

hmotnoprávneho ustanovenia.

74. V súvislosti s namietaným porušením práva na obhajobu v zmysle § 371 ods. 1

písm. c) dospel dovolací súd k záveru, že k porušeniu práva sťažovateľa

na obhajobu zásadným spôsobom nedošlo. Pokiaľ sťažovateľ v tejto súvislosti namietal

nevykonanie navrhnutých dôkazov, takúto námietku nemožno úspešne podať v rámci

dovolacieho dôvodu podľa . Ak uplatnenie práva

na obhajobu spočíva aj v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných

v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred

meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3

), prípadne rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (

ods. 1 ). Ďalej dovolací súd podáva podrobný prehľad dôkazných

návrhov sťažovateľa a konkrétne ich rozčleňuje podľa toho, či im bolo alebo nebolo

vyhovené, resp. z akých dôvodov im nebolo vyhovené. Zdôrazňuje pritom, že na výzvu

špecializovaného súdu na hlavnom pojednávaní konanom 25. júna 2014 sťažovateľ uviedol,

že nemá ďalšie návrhy na dokazovanie okrem už skôr navrhnutých. Na ďalšom hlavnom

pojednávaní konanom 11. novembra 2014 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu

predniesol aktuálne návrhy na doplnenie dokazovania s tým, že na ostatných návrhoch

netrvá, v dôsledku čoho špecializovaný súd uznesením vzal na vedomie späťvzatie návrhov

na vykonanie dôkazov z 8. októbra 2013. Zvyšné navrhnuté dôkazy odmietol podľa § 272

ods. 3 a dokazovanie vyhlásil za skončené. Na hlavnom pojednávaní

konanom 28. novembra 2014 z dôvodu neaktuálnosti výpisu z registra trestov syna

sťažovateľa rozhodol o pokračovaní v hlavnom pojednávaní a doplnil dokazovanie.

Následne na dopyt predsedu senátu strany uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie

dokazovania, preto bolo dokazovanie vyhlásené za skončené. Ďalšie doplnenie dokazovania

navrhol sťažovateľ v rámci odvolania. Odvolací súd sa k dôvodom nevyhovenia týmto

návrhom vyjadril v rozsudku z 28. apríla 2015. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá

návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania, je konečným

prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade

predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že

na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá, a teda že ich

berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom nemožno považovať

za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c)

(R 116/2014-III). V súlade so zákonom bol aj postup odvolacieho súdu,

ktorý síce formálne neodmietol návrhy na doplnenie dokazovania, ale sa s nimi vyrovnal

v rámci odôvodnenia rozsudku.

75. Sťažovateľ taktiež namietal neurčenie rozsahu dokazovania na prvom hlavnom

pojednávaní, nerozhodnutie o prípustnosti dôkazu (sťažnosti na správanie prokurátora počas

výsluchu svedkyne S ), nevykonanie dôkazov navrhnutých obhajobou a z toho

plynúce narušenie rovnosti strán, ako aj dotlačenie obhajoby k ústupkom z dokazovania.

Sťažovateľ tieto námietky podradil pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g)

, pod ktorý však nespadajú, a preto sa s nimi dovolací súd vyrovnal

v rámci dovolacieho dôvodu podľa .

76. Zo zápisnice z hlavného pojednávania konaného 16. mája 2014 vyplýva, že

vzhľadom na nekonanie predbežného prejednania obžaloby podľa § 244 ods. 1 písm. k)

per analogiam bol rozsah dokazovania určený s tým, že dokazovanie

bude vykonané v rozsahu návrhu prokurátora uvedeného v obžalobe okrem bodu 6

(prehratie CD a DVD nosičov predložených S ), ku ktorému si špecializovaný

súd vyhradil právo rozhodnúť na základe vykonaného dokazovania počas hlavného

pojednávania (rovnako, ako aj o ďalších návrhoch na vykonanie dôkazov predložených

stranami). Do rozsahu dokazovania zahrnul aj výsluch Z zhodne navrhnutý oboma

procesnými stranami. Konštatoval ďalej, čo bude skúmať predtým, ako rozhodne

o prípustnosti a vykonaní nahrávky. Z uvedeného je zrejmé, že tvrdenia sťažovateľa sú

v rozpore so skutočnosťou.

77. Pokiaľ ide o sťažnosť na správanie prokurátora, špecializovaný súd predložené

listiny zaradil do spisu s tým, že o ich prípustnosti rozhodne neskôr. Aj keď o nich formálne

nerozhodol, platí už uvedené o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia

dokazovania a späťvzatí návrhov.

78. Tendenčne vyznievajú aj tvrdenia sťažovateľa o donútení k ústupkom

z dokazovania. Ak bola obhajoba toho názoru, že skôr navrhnuté dôkazy sú pre rozhodnutie

vo veci podstatné, mala na nich trvať. Späťvzatie návrhov, resp. odstúpenie od nich bolo

na slobodnej vôli obhajoby.

79. Zmena postoja špecializovaného súdu oproti uzneseniu o odmietnutí obžaloby

taktiež nemala dopad na práva sťažovateľa. V rámci predbežného prejednania obžaloby

špecializovaný súd len posudzoval obžalobu z hľadiska, či sú splnené podmienky

na postavenie sťažovateľa pred súd alebo či je potrebné postupovať niektorým zo spôsobov

uvedeným v ustanovení až j) . V tejto fáze konania

špecializovaný súd nehodnotil dôkazy po obsahovej stránke, keďže účelom predbežného

prejednania obžaloby nie je riešenie otázky viny rozborom a hodnotením dôkazov ako

na hlavnom pojednávaní. Následne špecializovaný súd na hlavnom pojednávaní vykonal

jednotlivé dôkazy, ktoré považoval za podstatné, a na ich základe dospel k záveru o vine

sťažovateľa. Odklon teda nepredstavoval svojvôľu špecializovaného súdu, ale ani nekritickú

akceptáciu alebo nepochopenie uznesenia odvolacieho súdu sp. zn. z 2. apríla

2014 o zrušení uznesenia po odmietnutí obžaloby, ale vychádzal z vykonaného dokazovania

založeného na zásade bezprostrednosti. Odvolací súd v uvedenom uznesení neinštruoval

špecializovaný súd, ako má rozhodnúť, ale mu vytkol nedôvodnosť odmietnutia obžaloby

a zasahovanie do prípravného konania z pozície „prieskumného vyšetrovateľa“, ktorá však

patrí prokurátorovi. Odvolací súd zároveň zdôraznil nutnosť vyrovnať sa s ne/zákonnosťou

a ne/použiteľnosťou dôkazov a naznačil aj ďalšie problematické aspekty, pričom

v obmedzenom rozsahu sa k nim aj vyjadril.

80. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. e) Trestného

poriadku sa vyžaduje splnenie podmienky, že vo veci konal alebo rozhodol orgán činný

v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý bol vylúčený, pričom o jeho vylúčení

nebolo rozhodnuté. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl sťažovateľ v pochybnostiach

o nestrannosti a nezaujatosti vyšetrovateľa, prokurátora a predsedu senátu špecializovaného

súdu (naproti tomu však predmetom ústavnej sťažnosti je len námietka zaujatosti predsedu

senátu špecializovaného súdu a navyše aj námietka nesprávneho zloženia senátu

odvolacieho súdu a senátu dovolacieho súdu, pozn.).

81. Zaujatosť predsedu senátu špecializovaného súdu Mgr. Matela videl sťažovateľ

v nepatričnom stretnutí predsedu senátu s prokurátorom po skončení hlavného pojednávania

konaného 22. mája 2015.

82. Zo subjektívneho hľadiska sa predseda senátu (vzhľadom na nenamietnutie

vlastnej zaujatosti) javí ako nestranný. Dovolací súd nemal k dispozícii jeho vyjadrenie

k namietaným skutočnostiam, keďže existencia stretnutia vyšla najavo až po právoplatnom

skončení súdneho konania, a to v rámci iného trestného konania. Dovolací súd preto

vychádzal iba z konkludentného postoja predsedu senátu a faktu, že ak by považoval

stretnutie za nepatričné, neuskutočnil by ho v pojednávacej miestnosti, kde sa nachádzala

zapnutá bezpečnostná kamera (o ktorej s ohľadom na svoju funkciu musel mať vedomosť),

a neposkytol by orgánom činným v trestnom konaní obrazový záznam z celého dňa napriek

tomu, že pre konanie v inej trestnej veci bolo relevantné len hlavné pojednávanie.

Z uvedených dôvodov dovolací súd nekonštatoval subjektívnu zaujatosť predsedu senátu.

83. Nemožno sa stotožniť ani s názorom sťažovateľa, podľa ktorého predseda senátu

mal na najbližšom hlavnom pojednávaní objektívnu existenciu vlastnej zaujatosti oznámiť.

Každý kontakt medzi stranami a súdom automaticky nezakladá objektívnu zaujatosť.

Aj s ohľadom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) je vždy

potrebné posudzovať jednotlivé okolnosti prípadu. Pre účely preverenia objektívnej

nestrannosti dovolací súd si pozrel obrazový záznam zachytený po skončení hlavného

pojednávania konaného 22. mája 2014 predložený obhajcom sťažovateľa. Keďže

bezpečnostná kamera prenášala iba obraz (nie aj zvuk), zo záznamu nie je zrejmý predmet

rozhovoru medzi predsedom senátu a obhajcom (správne má byť zrejme medzi predsedom

senátu a prokurátorom, pozn.). Dôvod stretnutia možno len dedukovať z obsahu spisu

a gestikulácie oboch aktérov. Ak by aj dovolací súd pripustil tvrdenie sťažovateľa, že

prokurátor prišiel „nepravdivo“ informovať predsedu senátu o konaní sťažovateľa počas

hlavného pojednávania a neviedli súkromný rozhovor, nemožno konanie predsedu senátu

považovať automaticky za zaujaté. Je logické, že ak prokurátor mal podozrenie

zo spáchania trestného činu počas hlavného pojednávania, upovedomil o tom predsedu

senátu, ktorý si ho vypočul. Predseda senátu následne neuskutočnil žiadne úkony

v neprospech sťažovateľa. Naopak, opakovane ho prepustil z väzby. Preto dovolací súd

nepovažoval za preukázané zaujaté správanie predsedu senátu.

84. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného

poriadku je potrebné podotknúť, že ho možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je

rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom.

85. Sťažovateľ vyvodzoval naplnenie tohto dovolacieho dôvodu z nevylúčenia

dôkazov odvodených alebo získaných na základe nezákonných dôkazov (svedecké

výpovede svedkov vypovedajúcich pod vplyvom zverejnenia a opätovného prehrávania

nezákonného záznamu od S ) a prehratia nezákonného dôkazu Z pred

jej výsluchom v prípravnom konaní.

86. K teórii „plodov z otráveného stromu“ treba uviesť, že slovenský trestný proces

túto doktrínu neprevzal. Je rozvíjaná v USA v podobe zjednodušujúceho tvrdenia, že plody

z otráveného stromu sú vždy otrávené. Právny záver, podľa ktorého dôsledkom

nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní v procese dokazovania je vždy

absolútna neúčinnosť a nepoužiteľnosť dôkazov, nie je možné nájsť v príslušných

ustanoveniach . Na daný prípad by bolo možné aplikovať kategóriu

dôkazov získaných v dôsledku porušení iných práv garantovaných dohovorom. Podľa ESĽP

však pri tejto eventualite nemusí ísť vždy o porušenie práva na spravodlivý proces podľa

čl. 6 dohovoru a aplikovateľnosť teórie „plodov z otráveného stromu“, najmä ak sa

nezákonnosť pôvodného dôkazu netýkala porušenia zákazu mučenia podľa čl. 3 dohovoru.

V danom prípade nebolo relevantné ani ustanovenie , keďže

dôkazy neboli získané nezákonným donútením alebo hrozbou donútenia. K teórii „plodov

z otráveného stromu“ sa vyjadril odvolací súd aj v uznesení z 2. apríla 2014, ktorým zrušil

uznesenie špecializovaného súdu o odmietnutí obžaloby. K nahrávke a nadväzujúcim

dôkazom uviedol, že „Ak by však neboli vyššie označené dôkazy vykonateľné, neznamená

to, že sú dôkazne nepoužiteľné i výpovede nimi dotknutých svedkov. Záznamy by tieto

výpovede nemohli objektivizovať, bez ohľadu na záznamy však možno výpovede posúdiť,

samostatne i v súvislosti s inými so zákonom súladnými dôkazmi, v zmysle § 2 ods. 12

(procesná nepoužiteľnosť obrazovo-zvukového záznamu teda

pravdivosť obsahu výpovede svedka nevylučuje).“.

87. Svedkyňa Z pred svojím výsluchom na hlavnom pojednávaní konanom

22. mája 2014 bola špecializovaným súdom upozornená, aby uvádzala iba skutočnosti, ktoré

vnímala vlastnými zmyslami, nie to, čo videla na zázname v médiách, iných prostriedkoch,

alebo jej bolo prehraté v prípravnom konaní. Následne sa vyjadrila k okolnostiam

zoznámenia sa so sťažovateľom, ku skutku kladenému sťažovateľovi za vinu, jej úlohe

vo vzťahu k sťažovateľovi a záujmovým firmám, vyčísleniu sumy, z ktorej bola určená jej

odmena, a k ostatným relevantným skutočnostiam. Z teda vypovedala

k okolnostiam, ktoré neboli predmetom záznamu, a preto na jej výpoveď bolo možné

prihliadať.

88. Dovolací súd sa nestotožnil ani s názorom sťažovateľa, podľa ktorého z dôvodu

vyhradenia rozhodnutia o prípustnosti nahrávky na záver dokazovania bolo celé konanie

zaťažené procesnou vadou. Špecializovaný súd tak postupoval z dôvodu potreby vykonania

dokazovania k spôsobu vyhotovenia záznamu a k ďalším otázkam, ktoré konkretizoval

na prvom hlavnom pojednávaní. Dbal na to, aby svedkovia vypovedali len

ku skutočnostiam, ktoré prežívali vlastnými zmyslami, pričom na súvislosti spojené

so záznamom neprihliadal. V nadväznosti na to je teda irelevantné, že Z bol záznam

v prípravnom konaní prehratý.

89. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného

poriadku treba zdôrazniť, že dovolanie z tohto dôvodu možno podať, ak je rozhodnutie

založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia, pričom správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací

súd nemôže skúmať a meniť.

90. Sťažovateľ poukázal okrem iného na nevyrovnanie sa s kvalifikovaním konania

podľa a na nesprávnosť výkladu všeobecnými

súdmi nižšieho stupňa.

91. Rozdiel medzi trestnými činmi podplácania podľa § 332 a § 333 Trestného

zákona spočíva v postavení podplácanej osoby, resp. v charaktere úloh, ktoré podplácaná

osoba vykonáva a ktoré majú byť oproti riadnemu výkonu ovplyvnené. To znamená, že ak

by páchateľ nepodplácal iného v súvislosti s úlohami spojenými s obstarávaním veci

všeobecného záujmu, ale pre účely, aby podplácaná osoba porušila svoje povinnosti

vyplývajúce napr. z pracovnej zmluvy, išlo by o trestný čin podplácania podľa § 332

. Súčasne pojem „obstarávanie veci všeobecného záujmu“ v ustanovení

nie je spojený iba s poskytovaním úplatku v súvislosti s verejným

obstarávaním, keďže tento pojem má širší rozmer. Súvislosť s obstarávaním veci

všeobecného záujmu v zmysle je daná aj vtedy, ak páchateľ

bez právneho titulu inému priamo alebo cez sprostredkovateľa poskytne, ponúkne alebo

sľúbi materiálne alebo iné plnenie (protislužbu), napr. ako uznanie, ocenenie alebo

poďakovanie (a tým aj potenciálne získanie „priazne“ pre budúcnosť), a to

za predchádzajúce, prebiehajúce alebo nasledujúce konanie pri obstarávaní určitej veci

všeobecného záujmu touto osobou. Podplácaný teda oproti úplatku nemusí porušiť svoje

povinnosti (okrem povinnosti zdržať sa vlastného korupčného konania vo forme prijatia

úplatku) v súvislosti s obstarávaním veci všeobecného záujmu. Z uvedeného vyplýva, že

na trestnosť činu podľa sa nevyžaduje porušenie povinnosti.

92. V danej veci Z ako riaditeľka daňového úradu v postavení verejného

činiteľa obstarávala veci všeobecného záujmu, keďže spoločnosť má záujem na riadnom

a zákonnom spôsobe vrátenia nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty

(neovplyvnenom neoprávneným sprístupňovaním informácií a dohadovaním daňových

kontrol za odplatu), keďže nimi dochádza k odčerpaniu finančných prostriedkov zo štátneho

rozpočtu. Poskytovaním informácií, na ktoré daňový subjekt nemá vopred nárok, umožnila

uplatňovať nadmerné odpočty v akceptovateľnej výške pre ich bezproblémové vrátenie,

pripraviť sa na prípadnú daňovú kontrolu, resp. dohodnúť spôsob jej výkonu, ako aj včas

disponovať informáciami o došlých dožiadaniach z iných orgánov. Sťažovateľ bol teda

zvýhodnený oproti iným daňovým subjektom v podobe „cenných“ informácií, ktoré by bez

Z nezískal. Lojalitu Z si pritom zabezpečil prísľubom a vyplatením úplatku

za jej „služby“. Spoluprácu a okolnosti súvisiace s prísľubom a vyplatením úplatku potvrdili

viacerí svedkovia vrátane samotnej podplácanej Z . Jednotlivé dôkazy, z ktorých

špecializovaný súd pri rozhodovaní vychádzal, sú podrobne rozpísané v rozsudku, a to aj

v rámci reakcií na námietky sťažovateľa, ktoré sú sčasti totožné s dovolacími námietkami.

93. Vzhľadom na správnosť právnej kvalifikácie nebolo relevantné dokazovanie

týkajúce sa ne/oprávnenosti vrátených a vyplatených nadmerných odpočtov ani negatívneho

dôsledku obstarávania pre spoločnosť. Protiprávnosť konania sťažovateľa spočívala

v nadobudnutí nelegálnych výhod za úplatu, na ktoré by nemal nárok ani pri oprávnenom

vrátení a vyplatení nadmerného odpočtu.

94. K určeniu odmeny pre Z a z toho vyplývajúcu aplikáciu kvalifikovanej

skutkovej podstaty je potrebné uviesť, že špecializovaný súd ustálil predmetnú sumu

na základe vykonaného dokazovania, ktorého rozsah a správnosť nie je dovolací súd

oprávnený skúmať. Pre dovolací súd je relevantné, že ustálená suma vo výške 290 000 €

zodpovedá spáchaniu trestného činu vo veľkom rozsahu v zmysle ustanovenia § 125 ods. 1

. Bolo plne na úvahe všeobecných súdov nižšieho stupňa posúdiť, ktoré

vyplatené nadmerné odpočty a z toho vyplývajúce odmeny pre Z tvoria základ pre

určenie rozsahu skutku. Navyše, zahrnutie ďalších uvádzaných nadmerných odpočtov by

bolo v neprospech sťažovateľa. Naopak, existencia legálneho obchodu nie je dôvodom

na vylúčenie namietaného nadmerného odpočtu uplatneného obchodnou spoločnosťou

, za zdaňovacie obdobie september 2010 vo výške 534 860,45 €.

Pre posúdenie konania sťažovateľa bolo totiž irelevantné, či v konečnom dôsledku boli

uplatnené a vyplatené nadmerné odpočty oprávnené. Keďže všeobecné súdy nižšieho stupňa

považovali rozsah činu za preukázaný, nebolo možné aplikovať sťažovateľom uvádzanú

zásadu „in dubio pro reo“.

95. Na správnosť právnej kvalifikácie nemala dosah ani skutočnosť, že sťažovateľ

bol na začiatku obvinený iba z prečinu podplácania. Podkladom pre pôvodnú právnu

kvalifikáciu bol výsluch S a ním predložený obrazovo-zvukový záznam

z 15. decembra 2010. Z následného výsluchu Z bol zistený širší rozsah konania

sťažovateľa, v dôsledku čoho došlo k vzneseniu obvinenia za zločin podplácania podľa

a a .

96. Právna kvalifikácia konania Z v „zrkadlovom“ skutku (zločin prijímania

úplatku podľa a ) vychádzala z uznesenia vyšetrovateľa

o vznesení obvinenia z 15. apríla 2013. Keďže pred vznesením obvinenia Z došlo

k vylúčeniu veci zo spoločného konania, dovolací súd nemal oprávnenie posudzovať

nereflektovanie výpovede Z aj na jej vlastnú právnu kvalifikáciu.

97. V rozpore so skutočnosťou sú aj tvrdenia sťažovateľa o svojvoľnom

a podstatnom upravovaní skutkovej vety odvolacím súdom. Skutková veta rozsudku

špecializovaného súdu bola odvolacím súdom iba doplnená na základe odvolania

prokurátora o okolnosti týkajúce sa vyplatenia peňažnej hotovosti vo výške 10 000 €

zo zvyšnej časti dohodnutej sumy ako sľúbeného úplatku pre Z . Podľa odvolacieho

súdu nebol dôvod neakceptovať usvedčujúce dôkazy podporujúce tvrdenia obžaloby aj

v tejto časti.

98. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 22. apríla 2013 vyplýva, že

v trestnej veci obvineného sťažovateľa a jeho syna vedenej na najvyššom súde pod sp. zn.

pre prečin podplácania v spolupáchateľstve podľa § 20, ako aj § 333 ods. 1

a 2 písm. b) bolo o oznámenej zaujatosti sudcu Dr. Klimenta z 19. apríla

2013 podľa a rozhodnuté tak, že sudca Dr.

Kliment nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného

sťažovateľa a jeho syna vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. .

99. Podľa konštatovania najvyššieho súdu uznesením špecializovaného súdu sp. zn.

27/13 zo 17. apríla 2013 nebolo vyhovené návrhu prokurátora na vzatie do väzby

sťažovateľa a jeho syna s tým, že obaja boli prepustení zo zadržania na slobodu. Proti

uzneseniu podal sťažnosť prokurátor. Vec bola pridelená na rozhodnutie o sťažnosti senátu

najvyššieho súdu 5 T (pod sp. zn. ) v zložení predseda senátu Dr. Kliment

a sudcovia Dr. Karabin a Dr. Szabo. Predseda senátu Dr. Kliment oznámil svoju zaujatosť

s odôvodnením, že „rodinu poznám dlhšiu dobu, nakoľko moje dcéry

vyrastali spolu s dcérou obvineného v dobe, keď

bývali na , z ktorého dôvodu preto v tom čase ako

rodičia udržiavali aj priateľské vzťahy. Uvedený vzťah medzi ich dcérami zostal aj po ich

odsťahovaní sa na inú adresu v Bratislave. Vyššie uvedená okolnosť by preto mohla vzbudiť

pochybnosti o mojej nezaujatosti vo vzťahu k obvineným

a , z ktorého dôvodu žiadam o vylúčenie mojej osoby z vykonávania

úkonov trestného konania v tejto trestnej veci.“.

100. Podľa názoru najvyššieho súdu tento u predsedu senátu Dr. Klimenta „nezistil

okolnosti svedčiace o užšom priateľstve, o inej kvalite než je bežný, ktorý by odôvodňoval

jeho vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania, ktoré sa týka obvinených

“. Subjektívny názor sudcu o jeho zaujatosti nie je takou skutočnosťou,

ktorá by sama osebe zakladala rozhodnutie o vylúčení sudcu z prejednávania v jemu

pridelenej veci v zmysle ustanovenia . Náhodné a ojedinelé

stretnutia sudcu s osobou, ktorá je neskôr obvinená, tiež nemôže preukazovať pomer

zákonného sudcu k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka,

k procesným stranám alebo k inému orgánu činnému v tomto konaní. Aby sa tak stalo,

museli by byť zistené ďalšie relevantné skutočnosti preukazujúce takýto pomer, čo dosiaľ

nebolo preukázané. Navyše je potrebné poukázať na to, že tvrdenie Dr. Klimenta nielenže

nebolo ničím podložené, ale obsah jeho oznámenia o zaujatosti nesvedčí o úzkych

priateľských vzťahoch s rodinou obvinených, keďže Dr. Kliment si mýli priezviská a mená

v oznámení uvedených osôb, čo samo osebe spochybňuje jeho oznámenie.

101. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2017 vyplýva, že

na základe námietky vlastnej zaujatosti podanej sudcom najvyššieho súdu Dr. Klimentom

bolo podľa rozhodnuté, že sudca Dr. Kliment je vylúčený

z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obvineného sťažovateľa a jeho syna

vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Tdo V 7/2017.

102. Podľa konštatovania najvyššieho súdu ministerka spravodlivosti Slovenskej

republiky podala dovolanie v trestnej veci sťažovateľa a jeho syna pre prečin podplácania

podľa a a proti uzneseniu najvyššieho súdu

sp. zn. z 29. novembra 2016. Táto vec je na najvyššom súde vedená pod

sp. zn. , pričom členom senátu je i sudca Dr. Kliment. Dr. Kliment písomne

oznámil svoju zaujatosť v danej veci, a to pre pomer k obom obvineným. Ako dôvody

uviedol, že obvinení boli jeho bývalými susedmi a z toho dôvodu sa často stretávali. Ich deti

v rovnakom veku udržiavali intenzívne kamarátske vzťahy. Vzhľadom na uvedené

skutočnosti by mohli vzniknúť pochybnosti o jeho nezaujatosti a nestrannosti. Z uvedeného

dôvodu preto požiadal o vylúčenie z vykonávania úkonov trestného konania v danej veci.

103. Podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti i na

oznámenie samotného Dr. Klimenta o jeho predchádzajúcom vzťahu k obom obvineným sa

môže navonok javiť, že nie je spôsobilý rozhodovať nestranne a nezávisle. Je preto

v záujme spravodlivého súdneho procesu z hľadiska, že by sa rozhodovanie Dr. Klimenta

malo javiť ako nestranné a nezávislé aj navonok, správne, ak sa rozhodovania o podanom

dovolaní nezúčastní. Z týchto dôvodov najvyšší súd rozhodol o vylúčení Dr. Klimenta

z vykonávania úkonov trestného konania na najvyššom súde vo veci vedenej pod sp. zn.

2 Tdo V 7/2017.

104. K už uvedenému (pozri body 101 až 103) ústavný súd konštatuje, že uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júna 2017, ktorým na základe vlastnej

námietky zaujatosti bol Dr. Kliment vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania

vo veci vedenej pod sp. zn. , predložil sťažovateľ ústavnému súdu dvakrát.

Prvýkrát predložil toto uznesenie ako prílohu ústavnej sťažnosti a druhýkrát ako prílohu

repliky na vyjadrenie najvyššieho súdu. Ide o zhodné vyhotovenia uznesenia, avšak

na vyhotovení predloženom v prílohe repliky z 15. decembra 2020 doručenej ústavnému

súdu 16. decembra 2020 sa nachádza navyše dátumová pečiatka špecializovaného súdu

z 23. septembra 2020 (ako dňa, kedy bolo uznesenie spolu so spisom z najvyššieho súdu

vrátené na špecializovaný súd), resp. dátumová pečiatka obhajcu sťažovateľa z 8. októbra

2020 (ako dňa, kedy bolo uznesenie obhajcovi sťažovateľa doručené).

105. Z rozvrhu práce najvyššieho súdu na rok 2018 v znení opatrení č. 1 až 10

účinného v čase predloženia spisu dovolaciemu súdu (24. augusta 2018) vyplýva, že stálymi

členmi dovolacieho senátu 2 Tdo V boli Dr. Hatala (predseda senátu), Dr. Serbová

(predsedníčka senátu), Dr. Kliment (stály člen senátu, resp. predseda senátu), Dr. Šišková

(stála členka senátu, resp. predsedníčka senátu) a Dr. Bargel (stály člen senátu, resp.

predseda senátu).

IV.

Relevantná práva úprava

106. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

107. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

108. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

109. Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

110. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

111. Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez

ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

112. Podľa z vykonávania úkonov trestného konania

je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt,

probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora

a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer

k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému

zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

113. Podľa z rozhodovania na súde vyššieho stupňa

je okrem vylúčenia podľa odseku 2 vylúčený sudca, prísediaci, probačný a mediačný

úradník, vyšší súdny úradník a súdny tajomník, ktorý sa zúčastnil na rozhodovaní na súde

nižšieho stupňa, a naopak. Z rozhodovania o dovolaní je vylúčený ten, kto sa

v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu iného stupňa.

Z rozhodovania o sťažnosti na nadriadenom orgáne je vylúčený prokurátor, ktorý napadnuté

rozhodnutie vydal alebo dal naň súhlas alebo pokyn.

V.

Ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu a samotné posúdenie veci

ústavným súdom

114. Sťažovateľ uplatnil v podanej ústavnej sťažnosti celý rad námietok.

K namietanému nesprávnemu zloženiu senátu dovolacieho súdu

115. Uvedené námietky sťažovateľa vyplývajú z bodov 33 a 34, ako aj 60 a 62.

116. Názory predsedu najvyššieho súdu vyplývajú z bodov 45 až 47.

117. Z ústavnoprávneho hľadiska je neakceptovateľné, aby následky prípadného

nesprávneho zloženia senátu išli na úkor základného práva na osobnú slobodu zaručeného

v a práva zaručeného v dohovoru (

zo 14. júna 2006).

118. Z a dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho

konania (strany konania) na nestranný súd, ktorému zodpovedá ústavná povinnosť súdov

prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby voči účastníkom (stranám) postupovali

nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžali a objektívne posúdili všetky skutočnosti

závažné pre rozhodnutie vo veci. Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným

súdom nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb a vylúčiť nimi označeného

sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného

práva na prerokovanie veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne

akceptovateľným spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu

z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (mutatis

mutandis , ).

119. V rámci aplikácie uvádzaných právnych predpisov (pozri body 112 a 113), ako

aj rozhodovacej praxe (pozri body 117 a 118) na konkrétne okolnosti tohto prípadu treba

predovšetkým zdôrazniť, že sťažovateľ nijako nepopiera konštatovanie predsedu

najvyššieho súdu, podľa ktorého v čase predloženia veci dovolaciemu súdu (24. augusta

2018) sťažovateľ musel vedieť o vylúčení Dr. Klimenta z rozhodovania v inej trestnej veci

vedenej proti nemu (pozri bod 47). Sťažovateľ síce v replike na vyjadrenie predsedu

najvyššieho súdu zdôrazňuje, že k doručeniu uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 27. júla 2017 o vylúčení Dr. Klimenta z rozhodovania o dovolaní vo veci

sp. zn. 2 Tdo V 7/2017 jeho obhajcovi došlo až 8. októbra 2020 (teda až po skončení

samotného dovolacieho konania vedeného pod sp. zn. ), avšak je zrejmé, že

toto uznesenie (resp. jeho obsah) mu bolo známe už skôr. Inak by totiž nemohol toto

uznesenie predložiť ako prílohu ústavnej sťažnosti doručenej ústavnému súdu 14. augusta

2020.

120. Rozhodujúca argumentácia sťažovateľa je založená primárne na názore, podľa

ktorého bolo povinnosťou tak Dr. Hatalu, ako aj Dr. Klimenta oznámiť vlastnú zaujatosť

a vyvolať tak príslušné konanie, ktoré by vyjasnilo, aké má byť zákonné zloženie

dovolacieho senátu. Okrem toho sťažovateľ (v reakcii na vyjadrenie predsedu najvyššieho

súdu) vyslovuje názor, že nebolo jeho povinnosťou sledovať, v akom zložení senát

dovolacieho súdu napokon rozhodne, keďže k rozhodovaniu dovolacieho senátu došlo

na neverejnom zasadnutí. Reálne mal jeho obhajca možnosť zistiť spisovú značku veci

na dovolacom súde, nie však už následne zisťovať („otravnými telefonátmi“), kedy

a v akom zložení bude napokon senát dovolacieho súdu rozhodovať. Inými slovami, podľa

názoru sťažovateľa námietku zaujatosti Dr. Hatalu a Dr. Klimenta nemohol reálne uplatniť,

pretože nemohol vedieť, či títo sudcovia sa rozhodovania v jeho veci zúčastnia.

121. Zo skutkového hľadiska je nepochybné, že ani Dr. Hatala, ale ani Dr. Kliment

vlastnú zaujatosť neoznámili, resp. nepožiadali, aby boli vylúčení z rozhodovania v rámci

dovolacieho konania. Bez ohľadu na to, či takýto ich postup bol alebo nebol správny

(vo svetle argumentácie uplatnenej sťažovateľom na jednej strane a protiargumentácie

uplatnenej predsedom najvyššieho súdu na strane druhej), nemožno mať žiadne pochybnosti

o tom, že bolo v eminentnom záujme sťažovateľa, aby námietku zaujatosti týchto sudcov

sám uplatnil, a to práve preto, že nemohol s istotou predpokladať, či samotní sudcovia budú

postupovať podľa jeho predstáv, ale aj preto, že jeho obhajca mohol dôvodne predpokladať,

že najvyšší súd bude o dovolaní sťažovateľa rozhodovať na neverejnom zasadnutí. Ako to

už bolo zdôraznené, o tvrdených dôvodoch zaujatosti oboch sudcov sťažovateľ v čase

predloženia veci dovolaciemu súdu už vedel.

122. Nemožno akceptovať tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého námietku zaujatosti

oboch sudcov nemohol reálne uplatniť preto, lebo nemohol vedieť, v akom zložení bude

senát dovolacieho súdu na neverejnom zasadnutí rozhodovať. Ústavný súd pritom vychádza

z tvrdení právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý uvádza, že po predložení spisu dovolaciemu

súdu mohol zistiť iba spisovú značku, ktorá bola veci v dovolacom konaní pridelená.

Nemohol však už sledovať prípadné zmeny, ku ktorým z rôznych dôvodov v zložení senátu

mohlo dôjsť. Je nepochybné, že po zistení spisovej značky veci v dovolacom konaní

obhajca sťažovateľa bez akýchkoľvek ťažkostí mohol ďalej zistiť z rozvrhu práce

najvyššieho súdu na rok 2018 presné zloženie dovolacieho senátu. Podľa zistenia ústavného

súdu tak Dr. Hatala (ako predseda senátu), ako aj Dr. Kliment (ako člen senátu, resp.

predseda senátu) boli v rozhodujúcom čase (ku dňu 24. augusta 2018) stálymi členmi

päťčlenného dovolacieho senátu 2 Tdo V (pozri bod 105). Sťažovateľ mal preto všetky

dôvody a možnosti na to, aby námietku zaujatosti oboch sudcov uplatnil, no napriek tomu

tak neurobil. Jeho argumentácia by mohla byť relevantná iba v prípade, keby

ku inkriminovanému dňu 24. augusta 2018 Dr. Hatala a Dr. Kliment stálymi členmi

dovolacieho senátu 2 Tdo V neboli.

123. Možno konštatovať, že sťažovateľ povinne zastúpený v dovolacom konaní

advokátom ako kvalifikovaným právnym zástupcom zostal pasívny a nevyužil možnosť

namietnuť zaujatosť Dr. Hatalu a Dr. Klimenta.

124. Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

125. Podľa ústavný súd neodmietne prijatie

ústavnej sťažnosti pre jej neprípustnosť, ak sťažovateľ preukáže, že nevyčerpal právne

prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd, z dôvodov

hodných osobitného zreteľa.

126. Nevyčerpanie právnych prostriedkov priznaných zákonom na ochranu

základných práv a slobôd zakladá neprípustnosť ústavnej sťažnosti a je dôvodom na jej

odmietnutie už v štádiu predbežného prerokovania. Pokiaľ rozhodujúce skutočnosti,

z ktorých sa dá záver o nevyčerpaní právnych prostriedkov vyvodiť, vyjdú najavo (resp.

stanú sa zrejmými a nepochybnými) až v štádiu konania vo veci samej (po prijatí ústavnej

sťažnosti na ďalšie konanie), zakladá to dôvod na nevyhovenie ústavnej sťažnosti.

127. Skutočnosť, že sťažovateľ očakával, že Dr. Hatala a Dr. Kliment sami oznámia

vlastnú zaujatosť (k čomu však nedošlo), nemožno považovať za dôvod hodný osobitného

zreteľa, na základe ktorého by ústavný súd mohol námietku nesprávneho zloženia senátu

dovolacieho súdu meritórne skúmať i napriek tomu, že sťažovateľ sám možnosť namietať

zaujatosť týchto sudcov nevyužil.

K namietanému nesprávnemu zloženiu senátu odvolacieho súdu

128. Námietky sťažovateľa vyplývajú z bodov 35 a 36.

129. Predseda najvyššieho súdu nezaujal k tejto námietke sťažovateľa žiadne

stanovisko.

130. Podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na ustanovenia § 132 ods. 2 a 3 zákona

o ústavnom súde i túto námietku sťažovateľa treba považovať za neprípustnú, pretože v čase

podania dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu o ním tvrdenom nesprávnom zložení

senátu odvolacieho súdu už vedel, a mohol preto túto námietku uplatniť v rámci podaného

dovolania, čo sa však nestalo.

131. Okrem toho odvolací súd konal a rozhodol na verejnom zasadnutí, čo znamená,

že sťažovateľovi, resp. jeho obhajcovi nič nebránilo námietku nesprávneho zloženia senátu

odvolacieho súdu osobne uplatniť priamo pred odvolacím súdom, k čomu však podľa

všetkého tak isto nedošlo.

132. Keďže sťažovateľ nevyužil zákonom mu dané prostriedky na obranu jeho práv

v konaní pred všeobecnými súdmi (hoci tak mohol urobiť), nebolo možné ani tejto jeho

námietke vyhovieť. Treba tiež dodať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej

preukazoval), že nesprávne zloženie senátu odvolacieho súdu nenamietal v odvolacom

a dovolacom konaní z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzalo

do úvahy, aby ústavný súd túto námietku meritórne riešil s poukazom na ustanovenie § 132

ods. 3 .

K namietanému nesprávnemu zloženiu senátu špecializovaného súdu

133. Sťažovateľove námietky vyplývajú z bodov 37 a 38.

134. Predseda najvyššieho súdu nezaujal k tejto námietke sťažovateľa nijaké

stanovisko.

135. Keďže námietku nesprávneho zloženia senátu špecializovaného súdu sťažovateľ

uplatnil v podanom dovolaní, dovolací súd na ňu v uznesení sp. zn.

z 25. mája 2020 pomerne rozsiahlo reagoval (pozri body 81 až 83).

136. Ústavný súd konštatuje, že na podrobnú protiargumentáciu najvyššieho súdu

uvedenú v dovolacom uznesení sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti, resp. v replike

na vyjadrenia najvyššieho súdu nijako konkrétne nereaguje, teda protiargumentáciu

najvyššieho súdu nevyvracia, ba ani nespochybňuje. V podstate iba opakuje svoje

predchádzajúce tvrdenia a závery bez toho, aby na protiargumentáciu najvyššieho súdu

akokoľvek konkrétne reflektoval.

137. Za uvedeného stavu ústavný súd nemá zo strany sťažovateľa dostatočný

argumentačný podklad, vo svetle ktorého by mohol závery najvyššieho súdu podrobiť

meritórnemu preskúmaniu.

K ostatným uplatneným námietkam

138. Sťažovateľ namieta diametrálne odlišné názory špecializovaného súdu

vyslovené v uznesení o odmietnutí obžaloby oproti jeho záverom uvedeným v konečnom

rozsudku (pozri body 4 a 5). Dovolací súd sa touto námietkou sťažovateľa podrobne

zaoberá (pozri bod 79).

139. Ďalej sťažovateľ namieta nestanovenie zásadných limitov dokazovania

a ignorovanie jeho dôkazných návrhov zo strany špecializovaného súdu (pozri body 6 až 8).

Dovolací súd rozoberá konkrétne okolnosti súvisiace s dôkaznými návrhmi

a s rozhodovaním o ich vykonaní, resp. nevykonaní (pozri body 75 až 78).

140. Potom sťažovateľ namieta nezákonnosť kľúčového dôkazu, ktorým bol

obrazovo-zvukový záznam, o vykonaní, resp. nevykonaní ktorého sa včas nerozhodlo, a to

v súvislosti s teóriou „ovocia z otráveného stromu“ (pozri body 9 až 12). Dovolací súd dáva

na tieto námietky konkrétne podrobné odpovede (pozri body 85 až 88).

141. Sťažovateľ tiež namieta svojvoľné a neoprávnené upravovanie skutkovej vety

bez návrhu prokurátora, nedôveryhodnosť svedkyne Z a ďalších svedkov, ako aj

neúplné a nepresvedčivé hodnotenie dôkazov (pozri body 14 až 28). Stanovisko

dovolacieho súdu k týmto námietkam vyplýva z bodu 97.

142. Okrem toho sťažovateľ namieta nesprávne právne posúdenie zisteného skutku

(pozri bod 19). Názory dovolacieho súdu v týchto súvislostiach vyplývajú z bodov 90 až 96.

143. Ústavný súd konštatuje v súvislosti so všetkými námietkami uvedenými

v bodoch 138 až 142, že sťažovateľ ich uplatňuje bez toho, aby akokoľvek reflektoval

na konkrétnu vecnú protiargumentáciu dovolacieho súdu k jednotlivým námietkam.

I tu preto platí, že sťažovateľ sa nesnaží protiargumentáciu dovolacieho súdu vyvracať, ba

ani len spochybňovať, pretože iba opakuje tvrdenia, s ktorými sa dovolací súd vysporiadal.

144. Sťažovateľ napokon namieta poskytnutie nenáležitých výhod svedkyni

Z a svedkyni B , a to po právoplatnom skončení trestnej veci

sťažovateľa a po jeho nástupe do výkonu trestu (pozri body 40 až 43).

145. V súvislosti s touto námietkou ústavný súd zdôrazňuje, že ku sťažovateľom

namietaným skutočnostiam došlo po právoplatnom ukončení jeho trestného stíhania. Ak je

sťažovateľ toho názoru, že ide o také nové skutočnosti, ktoré mohli mať vplyv na správnosť,

resp. zákonnosť právoplatného rozsudku, potom má k dispozícii príslušné opravné

prostriedky v rámci konania pred všeobecnými súdmi.

146. Vzhľadom na všetky uvedené okolnosti dospel ústavný súd k záveru

o nevyhovení ústavnej sťažnosti.

147. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2021

Peter Molnár

predseda senátu