Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 156/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.

2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 23. júla 2015, ako aj rozsudkom Krajského

súdu v Prešove č. k. -443 z 3. júla 2014 v spojení s rozsudkom Okresného

súdu Kežmarok č. k. -361 z 21. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra

2015 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“), práva vyjadriť sa ku

všetkým vykonaným dôkazom podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 23. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. -443

z 3. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom

Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. -361 z 21. augusta

2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“).

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou

okresnému súdu domáhal priznania práva na náhradu za trvalý lesný porast na parcelách

označených v žalobe proti žalovanému

, , z dôvodu, že ku dňu skončenia práva užívania

žalovaného neboli na v žalobe označenom pozemku porovnateľné porasty, ktoré na ňom

boli ku dňu vzniku práva užívania, odvolávajúc sa na až 3

Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). Okresný súd napadnutým rozsudkom

o žalobe sťažovateľa rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa z dôvodu akceptovania námietky

premlčania nároku sťažovateľa vznesenej žalovaným zamietol. Proti uvedenému rozsudku

súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil.

Sťažovateľ nespokojný s napadnutým rozsudkom krajského súdu podal proti nemu

dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne

neprípustné odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd zasiahli

do jeho práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „... žiaden zo súdov v citovaných konaniach

neprejednal návrh sťažovateľa na náhradu za trvalý porast, predovšetkým na základe

neoprávneného odôvodnenia, že citovaný nárok sťažovateľa je premlčaný“. Vo vzťahu

k namietanému zásahu do práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48

ods. 2 sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že k zásahu do uvedeného práva malo dôjsť

tým, že „až z písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu sa prvýkrát dozvedel, že

2

ním podaná žaloba bola údajne premlčaná len preto, že ju mal ako žalobca odôvodniť

ustanoveniami o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku... Odvolací súd zistil, že pri odôvodnení žaloby občianskym

zákonníkom by bola žaloba podaná včas. Dovolací súd však tú okolnosť, že sa dovolateľ

nemohol vyjadriť k tejto novej informácii o právnej stránke veci, nepovažoval za odňatie

práva konať pred súdom, ale len za nesprávne právne posúdenie veci..., ktoré zmätočnosť

konania a teda i právo na dovolacie konanie nezakladá.“. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej

uvádza skutkové tvrdenia a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených

rozhodnutí súdov, ktoré považuje za nesprávne a porušujúce jeho označené práva. Porušenie

svojich označených práv postupom najvyššieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd

odmietol jeho dovolanie, hoci podľa sťažovateľovho názoru bola založená prípustnosť jeho

dovolania.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, v ktorom vysloví

porušenie ním označených práv a článkov a dohovoru napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom

okresného súdu, uvedené rozhodnutia zrušil a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.

Zároveň sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €

a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti (návrhu) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za

zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež

napr. , , , , ).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl.

142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný

4

súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis ,

, , ) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého

z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)

postupe všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a napadnutému

rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásadná námietka sťažovateľa voči napadnutým

rozhodnutiam spočíva v tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne posúdili námietku

žalovaného, že nárok sťažovateľa je premlčaný, a najvyšší súd nesprávne posúdil

prípustnosť dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu a rozhodol o odmietnutí

dovolania, čo malo za následok, že najvyšší súd sa posúdením námietky premlčania nároku

sťažovateľa vôbec nezaoberal.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny

proces (spravodlivé konanie pred súdom).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa

nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy

, a to v (, -36).

Článok 46 ods. 1 zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo

na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,

dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.

V v spojení s sa expressis verbis zakotvuje právo na

súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví

zákon“.

Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a jednak procesné predpisy, ako napr.

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), (). Reálne uplatnenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá,

že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej

kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom

rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo zaručené čl. 46 ods. 1

6

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú ().

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva

na súdnu ochranu podľa (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama

osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním

vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

, , ) rešpektuje názor, podľa ktorého právo

na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ voči napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu a napadnutému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu

namieta nedostatočnosť a arbitrárnosť ich odôvodnenia. Túto námietku je potrebné

považovať za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahu

k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému

rozhodnutiu krajského súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota

na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch

odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP

z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,

body 51, 53 a 54 a tiež napr. , ).

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu uvedenou

v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu týkajúca sa premlčania nároku

sťažovateľa na náhradu za trvalý porast je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu

nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby

ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ

má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného súdu sa nestotožňuje. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže

spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu dospel k záveru, že tie sú dostatočným spôsobom

odôvodnené. Krajský súd a okresný súd zrozumiteľne odôvodnili úvahy, ktoré zvolili pri

rozhodovaní vo veci sťažovateľa, a právne závery, na ktorých je ich rozhodnutie založené,

nemožno hodnotiť ako arbitrárne.

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom

zdôvodnil, prečo v danom prípade sťažovateľovmu odvolaniu proti rozsudku okresného

súdu, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa, nemohlo byť vyhovené. Krajský súd

vzhľadom na odvolacie námietky sťažovateľa ako žalobcu pre účely odstránenia

pochybenia súdu prvého stupňa, keď sťažovateľ namietal odňatie možnosti konať pred

súdom, nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom doplnil dokazovanie, čo bolo v súlade

s , a následne konštatoval, že ani po doplnení dokazovania nedošlo k

zmene skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom a nedošlo ani k zmene právneho

posúdenia veci. Krajský súd sa stotožnil s posúdením námietky premlčania nároku

8

sťažovateľa zo strany okresného súdu a v napadnutom rozsudku sa rovnako ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s ďalšími odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ako

je nedoručenie mu určitých podaní (listín) žalovaného, ktoré však nemali žiaden, resp.

rozhodujúci vplyv pre konečné rozhodnutie súdu, alebo jeho tvrdenie, že v konaní

vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Keďže krajský

súd považoval odvolacie námietky sťažovateľa za nedôvodné, rozsudok okresného súdu vo

výroku o zamietnutí žaloby podľa a potvrdil. Podľa názoru ústavného

súdu prima facie nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu považovať za

neodôvodnený, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala

svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporu

v zákone.

Pokiaľ sťažovateľ namieta rozsudok krajského súdu „v spojení s rozsudkom

okresného súdu“, ústavný súd dáva do pozornosti, že pri preskúmavaní napadnutého

rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , , ), pretože

prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento

právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí

všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu

príslušného súdneho konania ().

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa , ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky

súdny poriadok.

Podľa ústavného súdu krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

hmotno-právne, ako aj procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj

celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivo

odôvodnil, a tak sa nemožno stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej povahe

napadnutého rozhodnutia, keďže vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností prípadu

zohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným

názorom.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s

ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako

procesne neprípustné, keď nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa ani

podľa .

Ako už ústavný súd uviedol, podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr.

, , ) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci v súlade

s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto

predpisom je aj .

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

10

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

a nasl. . Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v . V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti

dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v výslovne uvádza,

že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v až písm. g) .

Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239

ods. 1 a 2 .

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné

uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,

patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do

právomoci ústavného súdu. Ako už ústavný súd uviedol, ústavný súd nie je alternatívou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa, konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení

zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími

dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako

neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu ani napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prima

facie nemožno považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť,

ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.

Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru

o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty

sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o nezákonnosti,

arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi

namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru napadnutým

rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť

vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým

vykonaným dôkazom podľa

Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako ani

z napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nemožno

vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného

práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa .

Keďže ani v tomto prípade neexistuje žiadna reálna možnosť vyslovenia porušenia

označeného práva sťažovateľa, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti, a preto o nich ústavný súd už

nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2016

12