Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 156/2016
PDF · 234.81 KB
No categories available
III. ÚS 156/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 505/2014 z 23. júla 2015, ako aj rozsudkom Krajského
súdu v Prešove č. k. 17 Co 219/2013-443 z 3. júla 2014 v spojení s rozsudkom Okresného
súdu Kežmarok č. k. 5 C 598/1999-361 z 21. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. novembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva vyjadriť sa ku
všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 3 Cdo 505/2014 z 23. júla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj
rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 Co 219/2013-443
z 3. júla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“) v spojení s rozsudkom
Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 598/1999-361 z 21. augusta
2012 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“).
Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou doručenou
okresnému súdu domáhal priznania práva na náhradu za trvalý lesný porast na parcelách
označených v žalobe proti žalovanému
, , z dôvodu, že ku dňu skončenia práva užívania
žalovaného neboli na v žalobe označenom pozemku porovnateľné porasty, ktoré na ňom
boli ku dňu vzniku práva užívania, odvolávajúc sa na § 15 ods. 1 až 3 zákona č. 229/1991
Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“). Okresný súd napadnutým rozsudkom
o žalobe sťažovateľa rozhodol tak, že žalobu sťažovateľa z dôvodu akceptovania námietky
premlčania nároku sťažovateľa vznesenej žalovaným zamietol. Proti uvedenému rozsudku
súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby potvrdil.
Sťažovateľ nespokojný s napadnutým rozsudkom krajského súdu podal proti nemu
dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne
neprípustné odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd zasiahli
do jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že „... žiaden zo súdov v citovaných konaniach
neprejednal návrh sťažovateľa na náhradu za trvalý porast, predovšetkým na základe
neoprávneného odôvodnenia, že citovaný nárok sťažovateľa je premlčaný“. Vo vzťahu
k namietanému zásahu do práva vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že k zásahu do uvedeného práva malo dôjsť
tým, že „až z písomného vyhotovenia rozsudku odvolacieho súdu sa prvýkrát dozvedel, že
2
ním podaná žaloba bola údajne premlčaná len preto, že ju mal ako žalobca odôvodniť
ustanoveniami zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku... Odvolací súd zistil, že pri odôvodnení žaloby občianskym
zákonníkom by bola žaloba podaná včas. Dovolací súd však tú okolnosť, že sa dovolateľ
nemohol vyjadriť k tejto novej informácii o právnej stránke veci, nepovažoval za odňatie
práva konať pred súdom, ale len za nesprávne právne posúdenie veci..., ktoré zmätočnosť
konania a teda i právo na dovolacie konanie nezakladá.“. Sťažovateľ v sťažnosti ďalej
uvádza skutkové tvrdenia a súdy, ktorými argumentuje v neprospech správnosti označených
rozhodnutí súdov, ktoré považuje za nesprávne a porušujúce jeho označené práva. Porušenie
svojich označených práv postupom najvyššieho súdu vidí sťažovateľ v tom, že najvyšší súd
odmietol jeho dovolanie, hoci podľa sťažovateľovho názoru bola založená prípustnosť jeho
dovolania.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, v ktorom vysloví
porušenie ním označených práv a článkov ústavy a dohovoru napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom
okresného súdu, uvedené rozhodnutia zrušil a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie.
Zároveň sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č.
38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti (návrhu) ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za
zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07, I. ÚS 453/2011).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl.
142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný
4
súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého
z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom)
postupe všeobecných súdov. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu a napadnutému
rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásadná námietka sťažovateľa voči napadnutým
rozhodnutiam spočíva v tvrdení, že okresný súd a krajský súd nesprávne posúdili námietku
žalovaného, že nárok sťažovateľa je premlčaný, a najvyšší súd nesprávne posúdil
prípustnosť dovolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu a rozhodol o odmietnutí
dovolania, čo malo za následok, že najvyšší súd sa posúdením námietky premlčania nároku
sťažovateľa vôbec nezaoberal.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny
proces (spravodlivé konanie pred súdom).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa
nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované aj v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy, a to v čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09-36).
Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo
na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené,
dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd.
V čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy sa expressis verbis zakotvuje právo na
súdnu ochranu s tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví
zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a jednak procesné predpisy, ako napr. zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), (PL. ÚS 38/99). Reálne uplatnenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces predpokladá,
že účastníkovi súdneho konania sa táto ochrana poskytne v zákonom predpokladanej
kvalite, pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom
rozsahu rešpektovať základné právo účastníkov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo zaručené čl. 46 ods. 1
6
ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu súčasťou obsahu základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Nespokojnosť sťažovateľa s právnym posúdením veci všeobecným súdom sama
osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti ním
vydaného rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 3/97,
I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo
na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho
vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ voči napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu a napadnutému rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu
namieta nedostatočnosť a arbitrárnosť ich odôvodnenia. Túto námietku je potrebné
považovať za zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahu
k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému
rozhodnutiu krajského súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre
ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota
na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch
odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP
z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,
body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s argumentáciou okresného súdu uvedenou
v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu týkajúca sa premlčania nároku
sťažovateľa na náhradu za trvalý porast je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu
nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby
ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ
má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu v spojení
s rozsudkom okresného súdu sa nestotožňuje. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže
spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu
v spojení s rozsudkom okresného súdu dospel k záveru, že tie sú dostatočným spôsobom
odôvodnené. Krajský súd a okresný súd zrozumiteľne odôvodnili úvahy, ktoré zvolili pri
rozhodovaní vo veci sťažovateľa, a právne závery, na ktorých je ich rozhodnutie založené,
nemožno hodnotiť ako arbitrárne.
Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom
zdôvodnil, prečo v danom prípade sťažovateľovmu odvolaniu proti rozsudku okresného
súdu, ktorým okresný súd zamietol žalobu sťažovateľa, nemohlo byť vyhovené. Krajský súd
vzhľadom na odvolacie námietky sťažovateľa ako žalobcu pre účely odstránenia
pochybenia súdu prvého stupňa, keď sťažovateľ namietal odňatie možnosti konať pred
súdom, nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom doplnil dokazovanie, čo bolo v súlade
s § 213 ods. 4 OSP, a následne konštatoval, že ani po doplnení dokazovania nedošlo k
zmene skutkového stavu zisteného prvostupňovým súdom a nedošlo ani k zmene právneho
posúdenia veci. Krajský súd sa stotožnil s posúdením námietky premlčania nároku
8
sťažovateľa zo strany okresného súdu a v napadnutom rozsudku sa rovnako ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s ďalšími odvolacími dôvodmi sťažovateľa, ako
je nedoručenie mu určitých podaní (listín) žalovaného, ktoré však nemali žiaden, resp.
rozhodujúci vplyv pre konečné rozhodnutie súdu, alebo jeho tvrdenie, že v konaní
vystupoval ako účastník ten, kto nemal spôsobilosť byť účastníkom konania. Keďže krajský
súd považoval odvolacie námietky sťažovateľa za nedôvodné, rozsudok okresného súdu vo
výroku o zamietnutí žaloby podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Podľa názoru ústavného
súdu prima facie nemožno napadnutý rozsudok krajského súdu považovať za
neodôvodnený, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť, ktorá by signalizovala
svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu, t. j. také, ktoré by nemali oporu
v zákone.
Pokiaľ sťažovateľ namieta rozsudok krajského súdu „v spojení s rozsudkom
okresného súdu“, ústavný súd dáva do pozornosti, že pri preskúmavaní napadnutého
rozsudku krajského súdu vychádzal zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože
prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento
právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí
všeobecných súdov (prvostupňového aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu
príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97,
II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi
upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky
súdny poriadok.
Podľa ústavného súdu krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
hmotno-právne, ako aj procesno-právne ustanovenia všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie danej veci, interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj
celkom legitímne a ústavne akceptovateľné. Krajský súd svoje rozhodnutie presvedčivo
odôvodnil, a tak sa nemožno stotožniť s argumentáciou sťažovateľa o arbitrárnej povahe
napadnutého rozhodnutia, keďže vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností prípadu
zohľadňovaných pri rozhodovaní v tomto type konania. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným
názorom.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti vyplýva, že práve
všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto
právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,
ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné súdy
neposkytnú ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s
ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa ako
procesne neprípustné, keď nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 OSP ani
Ako už ústavný súd uviedol, podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr.
I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00) všeobecný súd nemôže porušiť základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade
s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto
predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
10
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
§ 236 a nasl. OSP. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku
odvolacieho súdu sú upravené v § 238 OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti
dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza,
že dovolanie je prípustné len z dôvodov uvedených v § 237 písm. a) až písm. g) OSP.
Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239
ods. 1 a 2 OSP.
Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry ústavný súd považuje za potrebné
uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania,
patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do
právomoci ústavného súdu. Ako už ústavný súd uviedol, ústavný súd nie je alternatívou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorým
odmietol dovolanie sťažovateľa, konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom uznesení
zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal so všetkými dovolacími
dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako
neprípustné. Podľa názoru ústavného súdu ani napadnuté uznesenie najvyššieho súdu prima
facie nemožno považovať za neodôvodnené, pričom zároveň neexistuje žiadna skutočnosť,
ktorá by signalizovala svojvoľný postup, resp. svojvoľné závery tohto súdu (v medziach
posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), t. j. také, ktoré by nemali oporu v zákone.
Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným spôsobom k záveru
o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom obsiahnuté argumenty
sťažovateľa. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka sťažovateľa o nezákonnosti,
arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že medzi
namietaným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
rozsudkom krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť
vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým
vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
Podľa názoru ústavného súdu z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ako ani
z napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu nemožno
vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného
práva sťažovateľa vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Keďže ani v tomto prípade neexistuje žiadna reálna možnosť vyslovenia porušenia
označeného práva sťažovateľa, ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti, a preto o nich ústavný súd už
nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. marca 2016
12