Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 179/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,

Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o.,

Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,

Košice, ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20

ods. 1 , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

ods. 1 a Listiny základných práv a slobôd,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci

v jeho prítomnosti zaručeného , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného

súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 3. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. marca 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

zo 7. októbra 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

3. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,

a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou

namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci

v jej prítomnosti zaručeného , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 3. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté

uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. marca 2014 (ďalej

len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo 7. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.

Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazal

platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestal

platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny

súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn.

z 13. júla 2009 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného v sume

462,12 € s príslušenstvom a trov rozhodcovského konania v sume 230 €. Keďže povinný

dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka

podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského

rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súd

napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného

súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu

ako vecne správne potvrdil. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol

dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b

ods. 5 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“) v spojení s .

Sťažovateľka uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné nové

dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľa sťažovateľky z obsahu

rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných

dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel k opačným právnym záverom

ako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkov

rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľky

exekučný súd preskúmal exekučný titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti

poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré podľa názoru sťažovateľky s vecou súvisia.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej formuluje aj výhrady proti skutkovým a právnym

záverom krajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.

Vo vzťahu k postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu

dovolacieho sťažovateľka namieta, že „tým, že súd prvého stupňa v rozpore so zákonom

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom

odvolací súd toto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, týmto postupom súdov bola

sťažovateľovi odňatá jeho možnosť konať pred súdom, čím sa porušilo základné právo

oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu...“. Na tomto základe je sťažovateľka

presvedčená o tom, že existovali dôvody prípustnosti dovolania, preto argumentuje, že

najvyšší súd tým, že odmietol jej dovolanie, porušil jej označené práva.

Sťažovateľka tiež namieta, že odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolacieho súdu

je nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné, keďže sa najvyšší súd nevyjadril

k námietkam sťažovateľky uvedených v dovolaní.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva podľa , , a listiny

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené

rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa

a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného

súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalo

jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej

veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 , listiny a práva zaručeného dohovoru

napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu

Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti

jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti

ústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva,

že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného

odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota

určená v počíta od právoplatnosti procesného

rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosť

v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho)

nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajského

súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto

možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne

prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným

dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

2.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

, listiny, ako aj práva zaručeného dohovoru postupom

a uznesením krajského súdu, sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým

a právnym záverom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež

namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský

súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej

odvolacími dôvodmi.

Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti

sťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených

v rozpore so zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého

uznesenia krajským súdom.

Krajský súd sa v napadnutom uznesení v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil

s právnym názorom formulovaným v napadnutom uznesení okresného súdu, ktorým

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, že

rozhodcovská doložka obsiahnutá v poistnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania

v časti XV všeobecných poistných podmienok nebola spotrebiteľom osobitne dojednaná,

a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho

zákonníka. K tomu dodal, že to „rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu

spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si

spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými

štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa

všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu...

však jasne definuje neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá

spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom...“.

Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského

súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne

relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.

Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je

posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska

formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (), ale posúdenie ich

ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.

Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že

v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných

pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom

základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,

ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj

, ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru

krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných

sťažnostiach (, , a iné).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi

napadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,

a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa a

ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na

základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveru

o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2

, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd nenariadil pojednávanie a neumožnil jej

uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého stupňa

nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť,

zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221

ods. 1 písm. f) , teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na základe

podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa

, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným

dovolacím dôvodom [ ].

Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj

v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací

konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Túto možnosť aj využila, a tak

o námietke spočívajúcej v tvrdení, že odvolací súd nenapravil predmetné pochybenie

okresného súdu, meritórne rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom na

princíp subsidiarity zakotvený v nebolo v právomoci ústavného súdu

preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformity

s požiadavkami základných práv vyplývajúcich z . V tejto časti musel

ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Uvedený záver ústavného súdu o nedostatku právomoci ústavného súdu preskúmanie

napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformity s požiadavkami

základných práv vyplývajúcich z rovnako platí aj pre námietku

sťažovateľky, že takýmto postupom jej súd odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom, keďže táto námietka bola predmetom posudzovania v súvislosti s prípustnosťou

dovolania sťažovateľky najvyšším súdom.

3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48

ods. 2 , listiny a práva zaručeného dohovoru

napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho

súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom

dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania

podľa , hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdenia

vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek

tomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní

neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd

takýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, že

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.

V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje na

svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ).

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ( až , resp.

listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru

možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m.

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa

v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom

právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon

(). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný

výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne

interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že

okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil

pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne

navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok

pritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci

konania o dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným

súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo

nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej

názoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky je

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup

najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ,

listiny a dohovoru.

Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že bol v okolnostiach veci

porušený princíp kontradiktórnosti, pretože sťažovateľka nebola prizvaná k dokazovaniu pri

posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky exekučným súdom, čo podľa názoru

sťažovateľky zároveň zakladalo prípustnosť dovolania z dôvodu odňatej možnosti konať

pred súdom, ústavný súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna o zjednotení

odchylných právnych názorov vzťahujúcich sa na danú problematiku, ktoré plénum prijalo

na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 pod sp. zn. PLz. a ktorým je senát podľa

v ďalšom konaní viazaný:

«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa . Pre

ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne

poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna ústavného

súdu“).»

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného aplikoval právne závery vyslovené

v zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú

v tomto konaní.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju

judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. ).

Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané

sťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b

ods. 5 v spojení s , k dovolaciemu dôvodu uplatnenému

sťažovateľkou podľa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „ide

o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom

konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania podaného tou istou

dovolateľkou... dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto

konaniach v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle už

ďalšie dôvody neuvádza.“. Podstatou argumentácie najvyššieho súdu v obdobných veciach

sťažovateľky bolo to, že je napádané rozhodnutie vydané v štádiu posudzovania splnenia

zákonom ustanovených procesných predpokladov, za splnenia ktorých exekučný súd poverí

súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie

alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,

pričom v tomto štádiu sa dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom

listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na

vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru

najvyššieho súdu nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného

a povinného.

Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva

nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi

§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov

výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,

a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok

[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,

vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči

povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie

priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo

treba povinného predvolať (pozri ), by však bolo, že by sa o exekúcii

dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec

prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem

v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob

a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa

toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať

za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade

s poslednou vetou (m. m. ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zastáva názor, že nenariadením

pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2

nedošlo.

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej

neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,

a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení

jej označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,

že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať

všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-

472/11 z 21. februára 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa

majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu

zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania,

čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola

zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať

účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,

ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda

dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu

uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor

Európskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo

účastníka konania oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu

a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je

v rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza

zo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli

zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v.

Vysoký úrad, 42/59).

Vzhľadom na uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou

nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať

ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu

„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich

vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného

opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou

zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. , ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia

okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.

Preto aj keď okresný súd pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným

dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemu uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho

pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky

boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať

napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušuje sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa

k vykonávaným dôkazom podľa .

Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa , listiny a dohovoru

došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jej

dovolacej námietky podľa založenej na tvrdení, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr.

, , ) opakovane uvádza, že považuje za

ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok

riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový

stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)

, ale len tzv. inú vadu konania podľa . Ústavný súd nezistil

v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,

a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností ústavný súd dospel

k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa , listiny

a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí

tejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

5. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a napadnutým

uznesením krajského súdu a napadnutým postupom a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa a

dodatkového protokolu ústavný súd vzhľadom na už prijaté závery týkajúce sa namietaného

porušenia procesných garancií spravodlivého procesu, ako aj na ústavnú akceptovateľnosť

záverov vo veci konajúcich súdov považuje za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje

relevantná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu na jednej strane a medzi napadnutým

postupom krajského súdu a jeho napadnutým uznesením, ako aj napadnutým postupom

a uznesením najvyššieho súdu na strane druhej.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že aj túto časť sťažnosti bolo

potrebné pri jej predbežnom prerokovaní podľa

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších

návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2016