Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 179/2016
PDF · 316.17 KB
No categories available
III. ÚS 179/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,
Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o.,
Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák,
Košice, ktorou namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci
v jeho prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Komárno v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Er 1038/2009 a jeho uznesením
z 3. septembra 2012, postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.
11 CoE 69/2014 a jeho uznesením z 31. marca 2014, ako aj postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 86/2015 a jeho uznesením
zo 7. októbra 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. februára 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa,
a. s., Garbiarska 2, Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie základného práva vlastniť majetok zaručeného čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci
v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku zaručeného čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
postupom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 Er 1038/2009 a jeho uznesením z 3. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté
uznesenie okresného súdu“), postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoE 69/2014 a jeho uznesením z 31. marca 2014 (ďalej
len „napadnuté uznesenie krajského súdu“), ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 ECdo 86/2015 a jeho
uznesením zo 7. októbra 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti poisťovníctva.
Na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a povinným sa tento zaviazal
platiť dohodnuté poistné. Povinný v rozpore s poistnou zmluvou dohodnuté poistné prestal
platiť. Sťažovateľka sa v súlade s uzavretou rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny
súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“), ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn.
3 C 54/2009 z 13. júla 2009 zaviazal povinného na zaplatenie dlžného poistného v sume
462,12 € s príslušenstvom a trov rozhodcovského konania v sume 230 €. Keďže povinný
dlžné poistné v lehote vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatil, sťažovateľka
podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu. Súdny exekútor predložil okresnému súdu žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech sťažovateľky. Okresný súd
napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného
súdu rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že rozhodnutie prvostupňového súdu
ako vecne správne potvrdil. Následne najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol
dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b
ods. 5 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP.
Sťažovateľka uvádza, že o jej žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal samostatné nové
dokazovanie skutkového stavu (okresný súd nevychádzal podľa sťažovateľky z obsahu
rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom listinných
dôkazov, ktoré si od nej vyžiadal, na základe ktorých dospel k opačným právnym záverom
ako arbitrážny súd v označenom konaní, čo viedlo k faktickému zrušeniu účinkov
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu sťažovateľky). Podľa názoru sťažovateľky
exekučný súd preskúmal exekučný titul z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.
Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom, pričom v tejto súvislosti
poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) a aj ústavného súdu, ktoré podľa názoru sťažovateľky s vecou súvisia.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej formuluje aj výhrady proti skutkovým a právnym
záverom krajského súdu, a tiež namieta jeho nedostatočné odôvodnenie.
Vo vzťahu k postupu a napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ako súdu
dovolacieho sťažovateľka namieta, že „tým, že súd prvého stupňa v rozpore so zákonom
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom
odvolací súd toto jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil, týmto postupom súdov bola
sťažovateľovi odňatá jeho možnosť konať pred súdom, čím sa porušilo základné právo
oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu...“. Na tomto základe je sťažovateľka
presvedčená o tom, že existovali dôvody prípustnosti dovolania, preto argumentuje, že
najvyšší súd tým, že odmietol jej dovolanie, porušil jej označené práva.
Sťažovateľka tiež namieta, že odôvodnenie napadnutého uznesenia dovolacieho súdu
je nedostatočne odôvodnené, nepreskúmateľné, keďže sa najvyšší súd nevyjadril
k námietkam sťažovateľky uvedených v dovolaní.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej
základné práva podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu, aby označené
rozhodnutia okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených základných práv podľa
ústavy a listiny a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu postupom okresného
súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu
základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto
práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, ako aj konaniu, ktoré predchádzalo
jeho vydaniu, mohla sťažovateľka podať odvolanie (čo aj využila), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť v posudzovanej
veci o odvolaní sťažovateľky vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým postupom a napadnutým uznesením krajského súdu
Ústavný súd sa musel v tejto časti sťažnosti v prvom rade zaoberať otázkou včasnosti
jej podania ako jednou z procesných podmienok prípustnosti sťažnosti. V tejto súvislosti
ústavný súd bral do úvahy svoju pravidelnú judikatúru vychádzajúcu z rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54, z ktorej vyplýva,
že v prípade podania dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu a jeho procesného
odmietnutia najvyšším súdom je lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému
rozsudku krajského súdu považovaná za zachovanú. V takýchto prípadoch sa potom lehota
určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počíta od právoplatnosti procesného
rozhodnutia dovolacieho súdu. Ústavný súd v okolnostiach prípadu (včas podaná sťažnosť
v časti namietajúcej napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho)
nepovažoval predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnuté rozhodnutie krajského
súdu za oneskorene podanú, preto preskúmal jej dôvodnosť v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto
možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže ustanoveným postupom domáhať svojho
práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne
prerokovala... a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
2.1 Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
a uznesením krajského súdu, sťažovateľka v sťažnosti formuluje výhrady voči skutkovým
a právnym záverom krajského súdu vyjadreným v napadnutom uznesení, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, a tiež
namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, ako aj skutočnosť, že krajský
súd sa v napadnutom uznesení nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom s jej
odvolacími dôvodmi.
Predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu bola vo vzťahu k tejto časti
sťažnosti námietka sťažovateľky o nesprávnych skutkových a právnych záveroch učinených
v rozpore so zákonnými podmienkami a zároveň nedostatočné odôvodnenie napadnutého
uznesenia krajským súdom.
Krajský súd sa v napadnutom uznesení v rámci odvolacieho prieskumu stotožnil
s právnym názorom formulovaným v napadnutom uznesení okresného súdu, ktorým
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, že
rozhodcovská doložka obsiahnutá v poistnej zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi konania
v časti XV všeobecných poistných podmienok nebola spotrebiteľom osobitne dojednaná,
a preto predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. K tomu dodal, že to „rozhodcovská doložka v predmetnej veci znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými
štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa
všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu...
Občiansky zákonník však jasne definuje neprijateľnú podmienku, podľa ktorej nemá
spotrebiteľ inú možnosť, ako prípadný spor riešiť výlučne pred rozhodcom...“.
Ústavný súd na rozdiel od sťažovateľky nepovažuje napadnuté uznesenie krajského
súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne
relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom.
Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je
posudzovanie právnej perfektnosti namietaných rozhodnutí všeobecného súdu z hľadiska
formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov a z týchto aspektov ich „vylepšovanie“ (IV. ÚS 325/08), ale posúdenie ich
ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti.
Ústavný súd po preskúmaní právnych záverov krajského súdu dospel k záveru, že
v posudzovanej veci sa odvolací súd nedopustil takých výkladových omylov či iných
pochybení, ktoré by zakladali rozpor napadnutého uznesenia krajského súdu s obsahom
základného práva na súdnu ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.
Keďže napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je
dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení,
ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj
I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru
krajského súdu. K zhodnému názoru ústavný súd dospel aj v konaní o iných porovnateľných
sťažnostiach (III. ÚS 264/2012, I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012 a iné).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k záveru, že medzi
napadnutým rozhodnutím krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu,
a obsahom sťažovateľkou označených základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na
základe ktorej by po prípadnom prijatí týchto častí sťažností mohol reálne dospieť k záveru
o ich porušení. Ústavný súd preto aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
2.2 Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom a na prerokovanie veci v jej prítomnosti zaručeného čl. 48 ods. 2
ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd nenariadil pojednávanie a neumožnil jej
uplatnenie základných procesných práv, ústavný súd konštatuje, že ak súd prvého stupňa
nenariadi pojednávanie, hoci je tak z dôvodu vykonávania dokazovania povinný urobiť,
zaťažuje svoj procesný postup (a v konečnom dôsledku i rozhodnutie) vadou podľa § 221
ods. 1 písm. f) OSP, teda odňatím možnosti konať pred súdom. Ak následne na základe
podaného odvolania odvolací súd túto vadu neodstráni, zaťaží svoj postup vadou podľa
§ 237 písm. f) OSP, ktorá je spôsobilým dôvodom prípustnosti dovolania i samotným
dovolacím dôvodom [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Námietku nenariadenia pojednávania teda sťažovateľka mohla predniesť aj
v dovolaní proti uzneseniu krajského súdu, ktorý podľa jej názoru ako súd odvolací
konkretizovanú vadu postupu okresného súdu nenapravil. Túto možnosť aj využila, a tak
o námietke spočívajúcej v tvrdení, že odvolací súd nenapravil predmetné pochybenie
okresného súdu, meritórne rozhodoval najvyšší súd ako súd dovolací. Preto vzhľadom na
princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v právomoci ústavného súdu
preskúmanie napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformity
s požiadavkami základných práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy. V tejto časti musel
ústavný súd sťažnosť odmietnuť pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
Uvedený záver ústavného súdu o nedostatku právomoci ústavného súdu preskúmanie
napadnutého postupu a uznesenia krajského súdu z hľadiska konformity s požiadavkami
základných práv vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 ústavy rovnako platí aj pre námietku
sťažovateľky, že takýmto postupom jej súd odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným
dôkazom, keďže táto námietka bola predmetom posudzovania v súvislosti s prípustnosťou
dovolania sťažovateľky najvyšším súdom.
3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 48
ods. 2 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu
Námietky, ktoré sťažovateľka formuluje proti napadnutému uzneseniu najvyššieho
súdu ako dovolacieho súdu, sú založené predovšetkým na jej nesúhlase s názorom
dovolacieho súdu, podľa ktorého v jej veci neboli naplnené dôvody prípustnosti dovolania
podľa § 237 písm. f) OSP, hoci okresný súd v predmetných veciach podľa jej tvrdenia
vykonal dokazovanie listinami (poistnou zmluvou a poistnými podmienkami), ale napriek
tomu v predmetných veciach nenariadil pojednávania, a tak ju ako účastníčku konaní
neoboznámil s vykonanými dôkazmi a neumožnil jej vyjadriť sa k nim, pričom krajský súd
takýto postup okresného súdu potvrdzujúcim uznesením odobril. Sťažovateľka tiež tvrdí, že
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu je nedostatočne odôvodnené.
V nadväznosti na námietky sťažovateľky ústavný súd v prvom rade poukazuje na
svoju konštantnú judikatúru, v ktorej opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie základného práva na súdnu
ochranu podľa siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 36
listiny) a jeho porovnateľného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru
možno posudzovať spoločne, keďže nie sú medzi nimi zásadnejšie odlišnosti (m. m.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa
v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom
právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon
(IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne
interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Z už uvedeného vyplýva, že podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že
okresný súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal dokazovanie bez toho, aby nariadil
pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, prípadne
navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov okresného súdu. Uvedený nedostatok
pritom nenapravil v predmetnej veci ani krajský súd a následne ani najvyšší súd v rámci
konania o dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku sťažovateľka ďalej všeobecným
súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo
nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe podľa jej
názoru postačuje pre záver o porušení ňou označených práv. Podľa názoru sťažovateľky je
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne a zjavne nepreskúmateľné a postup
najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odporujúci označeným článkom ústavy,
listiny a dohovoru.
Ústavný súd v súvislosti s námietkou sťažovateľky, že bol v okolnostiach veci
porušený princíp kontradiktórnosti, pretože sťažovateľka nebola prizvaná k dokazovaniu pri
posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky exekučným súdom, čo podľa názoru
sťažovateľky zároveň zakladalo prípustnosť dovolania z dôvodu odňatej možnosti konať
pred súdom, ústavný súd poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna o zjednotení
odchylných právnych názorov vzťahujúcich sa na danú problematiku, ktoré plénum prijalo
na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 pod sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 a ktorým je senát podľa
§ 6 zákona o ústavnom súde v ďalšom konaní viazaný:
«Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných
dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto
základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť
vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho
rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa
ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Pre
ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť reálne
poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna ústavného
súdu“).»
Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného aplikoval právne závery vyslovené
v zjednocujúcom stanovisku pléna ústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanú
v tomto konaní.
S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie
najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju
judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. III. ÚS 480/2013).
Najvyšší súd v napadnutom uznesení, ktorým odmietol dovolanie podané
sťažovateľkou proti napadnutému uzneseniu krajského súdu ako neprípustné podľa § 243b
ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP, k dovolaciemu dôvodu uplatnenému
sťažovateľkou podľa § 237 písm. f) OSP v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „ide
o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte väčšom ako päť predmetom
konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania podaného tou istou
dovolateľkou... dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli vydané v týchto
konaniach v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 243b ods. 7 O.s.p. už
ďalšie dôvody neuvádza.“. Podstatou argumentácie najvyššieho súdu v obdobných veciach
sťažovateľky bolo to, že je napádané rozhodnutie vydané v štádiu posudzovania splnenia
zákonom ustanovených procesných predpokladov, za splnenia ktorých exekučný súd poverí
súdneho exekútora vykonaním exekúcie. V tomto štádiu, v ktorom exekučný súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie
alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa
vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu,
pričom v tomto štádiu sa dokazovanie v zásade nevykonáva, pretože postačuje, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa oboznamovanie s obsahom
listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania a predpokladov na
vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie, podľa názoru
najvyššieho súdu nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného
a povinného.
Obsahom čl. 48 ods. 2 ústavy sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo
na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva
nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých
veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa
k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.
Preto treba i čl. 48 ods. 2 ústavy vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom
je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi
§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov
výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi
kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,
a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok
[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,
vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči
povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie
priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo
treba povinného predvolať (pozri § 115 ods. 1 OSP), by však bolo, že by sa o exekúcii
dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.
Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec
prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem
v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob
a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa
toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci
v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi
možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať
za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade
s poslednou vetou čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. II. ÚS 499/2012).
Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného ústavný súd zastáva názor, že nenariadením
pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy nedošlo.
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej
neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania,
a neumožnili jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení
jej označených práv.
Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,
že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať
všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný
súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol. C-
472/11 z 21. februára 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa
majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto konštatovania,
čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená podmienka bola
zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý
v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať
účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom,
ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Súd musí teda
dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy, ak rozhoduje v spore na základe dôvodu
uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009 vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor
Európskej únie už rozhodol, že zásada kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo
účastníka konania oboznamovať sa s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu
a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je
v rozpore so základnými právnymi zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza
zo skutkových okolností alebo dokumentov, s ktorými sa účastníci konania nemohli
zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť (rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v.
Vysoký úrad, 42/59).
Vzhľadom na uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko pléna
ústavného súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 zo 7. mája 2014, v súvislosti so sťažovateľkinou
nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky možno vzťahovať
ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala z pohľadu
„materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu a z nich
vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na zamietnutie
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou podaného
opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou
zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. I. ÚS 675/2013, I. ÚS 14/2014,
bod 38, I. ÚS 41/2014).
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu
postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom
prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre
opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí
byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu
súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. I. ÚS 742/2013,
II. ÚS 59/2014, III. ÚS 401/2013, IV. ÚS 70/2014).
V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci
sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia
okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.
Preto aj keď okresný súd pochybil, keď nedal sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným
dôkazom, jeho preskúmaniu ani k nemu uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho
pochybenie nemožno pričítať na ťarchu najvyššieho súdu, keďže tieto procesné nedostatky
boli odstránené v rámci odvolacieho konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať
napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu
napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušuje sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa
k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľka tiež namieta, že k porušeniu jej práv podľa ústavy, listiny a dohovoru
došlo aj tým, že najvyšší súd sa v posudzovanej veci nedostatočne zaoberal dôvodnosťou jej
dovolacej námietky podľa § 237 písm. f) OSP založenej na tvrdení, že napadnuté uznesenie
krajského súdu je nepreskúmateľné (arbitrárne), keďže je nedostatočne odôvodnené.
Ústavný súd v tejto súvislosti v zhode so svojou doterajšou judikatúrou (napr.
IV. ÚS 481/2011, IV. ÚS 161/2012, IV. ÚS 196/2014) opakovane uvádza, že považuje za
ústavne udržateľný právny názor najvyššieho súdu, podľa ktorého prípadný nedostatok
riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový
stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f)
OSP, ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b) OSP. Ústavný súd nezistil
v posudzovanej veci relevantné dôvody na odchýlenie sa od svojej doterajšej judikatúry,
a preto dospel k záveru, že aj táto námietka sťažovateľky je zjavne neopodstatnená.
Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu
uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.
Vychádzajúc zo všetkých doteraz uvádzaných skutočností ústavný súd dospel
k záveru, že medzi obsahom sťažovateľkou označených práv podľa ústavy, listiny
a dohovoru a napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal
jeho vydaniu, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí
tejto častí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o jej porušení.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
5. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým postupom a napadnutým
uznesením krajského súdu a napadnutým postupom a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
V súlade s čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu ústavný súd vzhľadom na už prijaté závery týkajúce sa namietaného
porušenia procesných garancií spravodlivého procesu, ako aj na ústavnú akceptovateľnosť
záverov vo veci konajúcich súdov považuje za dostačujúce pre konštatovanie, že neexistuje
relevantná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu na jednej strane a medzi napadnutým
postupom krajského súdu a jeho napadnutým uznesením, ako aj napadnutým postupom
a uznesením najvyššieho súdu na strane druhej.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že aj túto časť sťažnosti bolo
potrebné pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.
Pretože sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších
návrhoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016