Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 249/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2016 predbežne

prerokoval sťažnosť a , obaja

, zastúpených advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátska kancelária,

Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu

ochranu zaručeného , základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prerokovanie záležitosti

v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením č. k. -1900 z 21. októbra 2014

a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára

2015 doručená sťažnosť a , obaja

(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na súdnu ochranu zaručeného (ďalej len

„ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

č. k. -1900 z 21. októbra 2014.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Ružomberok (ďalej len

„okresný súd“) uznal rozsudkom č. k. -1614 z 15. februára 2012 sťažovateľov

za vinných zo spáchania pokračujúceho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

formou spolupáchateľstva, v časti v štádiu pokusu podľa ,

a odsúdil ich na peňažný trest (každému 1 500 €) a na náhradný trest odňatia slobody

vo výmere šesť mesiacov nepodmienečne. Ostatných obžalovaných oslobodil

spod obžaloby.

Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd

rozsudkom č. k. -1715 z 3. júla 2012 zrušil rozsudok okresného súdu

vo výroku o treste u oboch sťažovateľov a odsúdil ich na rovnaký peňažný trest, avšak

náhradný trest odňatia slobody znížil u každého sťažovateľa na dva mesiace.

Na dovolanie sťažovateľov Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) rozsudkom z 18. septembra 2013 vo veci sp. zn. vyslovil,

že druhostupňovým rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon „v ustanovení § 317

ods. 1“ v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), a to v neprospech sťažovateľov. Rozsudok krajského súdu a súčasne

aj rozsudok okresného súdu najvyšší súd zrušil a okresnému súdu podľa § 388 ods. 1

prikázal, aby vec znovu prerokoval a rozhodol.

Okresný súd rozsudkom č. k. -1864 z 11. apríla 2014 oslobodil

sťažovateľov podľa (skutok nie je trestným činom)

spod obžaloby a poškodeného s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne

konanie.

Na odvolanie prokurátora krajský súd uznesením č. k. -1900

z 21. októbra 2014 zrušil podľa (pochybnosti

o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy

opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy) prvostupňový rozsudok okresného súdu a vec vrátil

okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Krajský súd bol toho názoru, že „okresný súd bude povinný opätovne na hlavnom

pojednávaní vypočuť znalca , ktorý presne a menovite ku každému prípadu

uvedie, kde si je a na koľko percent istý druhom dreviny a v akom rozsahu (časť kamiónu,

celý kamión) a či tento – ním určený druh dreviny – zodpovedá druhu dreviny

deklarovanému a poškodenou stranou aj zaplatenému. Ak aj po tomto výsluchu ostanú

čo i len najmenšie pochybnosti o záveroch znalca, bude potrebné do konania pribrať iného

znalca... a pochybnosti odstrániť.

K samotnému priebehu skutkového deja krajský súd poznamenáva, že zo súčasnej

dôkaznej situácie je nespochybniteľné a jasné, že vodiči kamiónov na pokyn obžalovaných

vozili do spoločnosti druh dreviny, ktorý už odsúdený

kvalitatívne nadhodnotil, a takýmto spôsobom bola poškodená

organizácia uvádzaná do omylu v kvalite odoberaného dreva i v jeho cene. Výpovede

spoluobžalovaných... a odsudzujúci rozsudok obžalovaného sú natoľko

veľavravné a majú takú veľkú výpovednú hodnotu, že nielen odborník, ale aj nestranný

pozorovateľ si nemôže vyvodiť iný záver, len ten, že spoločnosť ... bola konaním

uvedeným v skutkovej vete uvádzaná do omylu v kvalite dodávaného dreva a tým aj v jeho

cene. Na druhej strane je ale tiež pravdou to, čo uviedol Najvyšší súd SR, že neoddeliteľnou

súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu je aj spôsobenie

škody – ako následku protiprávneho konania.“.

V tejto súvislosti podľa názoru krajského súdu výšku škody v prípade dovozu dreva

uskutočneného 21. júla 2009 „nebolo možné určovať len prepočtami prokurátora či súdu,

ale musí byť objektivizovaná na základe vykonaných dôkazov... Výška škody aj v tomto

prípade musí byť presne preukázaná a musí vyplynúť z vykonaného dokazovania. Preto je

nevyhnutné aj v tomto prípade presne určiť výšku hroziacej škody a až po takomto zistení

bude možné vysloviť záver prezentovaný prokurátorom v odvolaní. Za škodu v tomto

prípade by bolo možné považovať rozdiel medzi cenou privezeného topoľa a cenou

dreviny..., ktorú by poškodená strana dodávateľovi zaplatila.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú, že krajský súd

„vo svojej argumentácii spochybnil právne závery najvyššieho súdu tak, že tento súd

- nepostupoval presne podľa , tretia veta, , hoci pravdou je opak,

lebo dovolanie podali iba sťažovatelia a na jeho základe bol zrušený pre nezákonnosť iba

výrok odvolacieho a I. stupňového súdu, týkajúci sa týchto osôb,

- polemizoval s naplnením dovolacieho dôvodu v zmysle

a poukazoval na konkurujúce povahy v iných rozhodnutiach, čo je prípustné iba

pri precedenčnej a nie kasačnej záväznosti,...

- pominul obsah zmluvy medzi a , medzi ktorými prebiehala

obchodnoprávna transakcia, takže nemohla figurovať ako poškodená,

takže chýbajúca či ignorovaná obchodnoprávna stránka veci krajským súdom sa nutne

prejavila pri aplikácii naplnenia objektívnej a subjektívnej stránky prečinu podvodu,

- ignoroval záver o neexistencii vzniku škody v kontexte objektívneho znaku prečinu

podvodu i jeho subjektívnej stránky, ktorá vyžaduje úmyselné zavinenie a

- nerešpektovanie ústavnej zásady prezumpcie neviny / / a z nej

vyplývajúceho pravidla in dubio pro reo, podľa ktorého ak sa v dôkaznom konaní

nedosiahla praktická istota o existujúcich relevantných skutkových okolností, treba

rozhodnúť v prospech obvineného tak, ako to urobil okresný súd...“.

Podľa sťažovateľov „nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu

konaním a uznesením krajského súdu, je porušením , ,

čo vo svojom dôsledku tiež viedlo k porušeniu a dohovoru.

Nerešpektovanie názoru najvyššieho súdu má za následok aj porušenie práva na fair

proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba po ktorú sa vedie trestné konanie

voči sťažovateľom v celosti – takmer 6 rokov – je dobou nepochybne označiteľnou

za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné na vrub krajskému súdu, ktorý tak

úmyselne porušil voči nim a dohovoru.“.

Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľov na spravodlivé konanie v primeranej dobe

podľa a 48 ods. 2 a dohovoru, postupom a uznesením

KS v Žiline z 21.10.2014, sp. zn. porušené bolo.

2. Uznesenie KS v Žiline z 21.10.2014 zrušuje a vec mu vracia na konanie.

3. Sťažovateľom a priznáva finančné

zabezpečenie každému v sume po 5000 EUR, ktorú sumu im vyplatí KS v Žiline v lehote

do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.

4. KS v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy zastúpenia 355,72 EUR na účet

JUDr. Eleny Ľalíkovej do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1

) a práva na spravodlivé súdne konanie ( dohovoru)

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu je súdnym rozhodnutím procesnej

povahy, ktorým sa predmetná trestná vec vracia do štádia prvostupňového. Nemožno ju teda

považovať za právoplatne ukončenú.

Ústavný súd už mnohokrát judikoval, že pokiaľ ide o základné práva a slobody,

rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto

ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného

súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci

všeobecných súdov ( ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd

(). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je

a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých

orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd

predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade

zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci

(napr. ). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už

ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť ().

Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie

„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,

či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania

a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. , , ,

).

Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. , ) obdobne

ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská

republika, rozsudok zo 4. 6. 2002; ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že ústavný súd a ESĽP

overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50

, resp. dohovoru.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa

ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (, ).

Po rozhodnutí vo veci sp. zn. ústavný súd mutatis mutandis zastáva

názor, podľa ktorého v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov

súdneho konania nie je možné zotrvať bezvýhradne na názore o ústavnosúdnej

nepreskúmateľnosti rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní

rozsudky prvostupňových súdov. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady

takých rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorých tento porušil základné právo sťažovateľa

ústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu, že v takom prípade odmietnutím

preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu a napravenia jeho pochybenia tohto

druhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom postupu súdu prvého stupňa

viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené

porušením ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb ústavným súdom,

ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd

odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne

akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom

vadou spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.

Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.

, , , ) si pri rozhodovaní

o predloženej sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či uznesenie krajského súdu

vyvoláva svojím právnym významom taký záväzný a zároveň ústavne vadný dopad na ďalší

priebeh konania o obžalobe sťažovateľov, ktorého dôsledky by pri prípadnom neskoršom

ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.

1. Po preštudovaní príloh sťažnosti tvorených meritórnymi rozhodnutiami

všeobecných súdov vyhlásenými v trestnej veci sťažovateľov dospel ústavný súd k záveru,

že niektoré sťažnostné námietky poukazujú na nedostatky, ktorými krajský súd základné

právo sťažovateľov na súdnu ochranu ani ich právo na spravodlivé súdne konanie nemohol

negatívne ovplyvniť.

Ide tu hlavne o kritiku sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd ako súd odvolací

„polemizoval s naplnením dovolacieho dôvodu v zmysle

a poukazoval na konkurujúce povahy v iných rozhodnutiach“. Toto tvrdenie zodpovedá

skutočnosti, keďže krajský súd naozaj v závere odôvodnenia svojho uznesenia poukázal

na nejednotnosť rozhodnutí najvyššieho súdu pri interpretácii a uplatňovaní dovolacieho

dôvodu podľa . Avšak výrok uznesenia krajského

súdu ani právny názor, ktorý ako záväzný podľa

okresnému súdu adresoval, nijako nenarúša právne závery, kvôli ktorým najvyšší súd

v dovolacom konaní vrátil predmetnú trestnú vec až do štádia prvostupňového konania.

Z odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu berúc do úvahy objektívne časové hľadiská

nemožno nijako vyvodiť, aký právny názor by mal dovolací súd na zrušovací výrok

uznesenia krajského súdu. Pokiaľ ide o právny názor záväzný podľa § 327 ods. 1 Trestného

poriadku, krajský súd ho orientoval výlučne na potrebu dôkladného ustálenia výšky škody

spôsobenej protiprávnym konaním sťažovateľov. Takto formulovaný záväzný právny názor

však postoju dovolacieho súdu vôbec neodporuje. Najvyšší súd predsa okresnému súdu

i krajskému súdu na strane 7 odôvodnenia svojho rozsudku vytkol, že sa „nezaoberali,

či pri týchto dodávkach za tejto dôkaznej situácie vôbec vznikla škoda“. Následne najvyšší

súd kritizoval, že oba súdy v základnom konaní akceptovali určenie výšky škody

„na základe predpokladu – domnienky“.

Na podklade citovaných právnych názorov nemožno podľa názoru ústavného súdu

žiadnym zmysluplným logickým úsudkom dospieť k záveru, že požiadavkou

na jednoznačnom a exaktnom vyčíslení spôsobenej škody krajský súd nerešpektoval kritiku

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Je evidentné, že záväzným právnym názorom

vyžadujúcim dôkladné ustálenie výšky spôsobenej škody krajský súd dokonca zaujal postoj,

ktorý je plne v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu.

2. V zásadnom rozpore so skutočnosťou je námietka sťažovateľov, podľa ktorej

krajský súd „spochybnil právne závery najvyššieho súdu tak, že tento súd nepostupoval

presne podľa , tretia veta, , hoci pravdou je opak, lebo dovolanie podali

iba sťažovatelia a na jeho základe bol zrušený pre nezákonnosť iba výrok odvolacieho

a I. stupňového súdu, týkajúci sa týchto osôb“.

Podľa tretej vety regulujúcej rozhodovanie

dovolacieho súdu ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia

alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací

súd len tento výrok.

Najvyšší súd vo výroku svojho dovolacieho rozsudku zrušil prvostupňový rozsudok

okresného súdu bez výslovného obmedzenia len na výrok, ktorým boli sťažovatelia uznaní

vinnými zo spáchania prečinu podvodu. Rozhodoval pritom len o dovolaní sťažovateľov.

Námietka sťažovateľov vyznieva tak, ako keby následne krajský súd dospel k záveru,

že sporný zrušujúci výrok rozsudku dovolacieho súdu sa týkal celej výrokovej časti

rozsudku súdu prvého stupňa. Pritom však krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia

napadnutého sťažnosťou výslovne uviedol, že „hoci Najvyšší súd SR nepostupoval presne

podľa označeného zákonného ustanovenia, podľa názoru krajského súdu to nič nemení

na závere, že rozsudok okresného súdu bol zrušený len v odsudzujúcej časti,

a teda oslobodzujúca časť zostala nezmenená a právoplatná“.

Možno teda súhlasiť so sťažovateľmi, že v citovanej časti odôvodnenia uznesenia

krajského súdu sú náznaky spochybnenia procesného postoja najvyššieho súdu

pri rozhodovaní o podanom dovolaní, na základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu,

ani na ich právo na spravodlivé súdne konanie to však nemalo žiaden vplyv. Krajský súd

zaujal jednoznačný definitívny postoj k tomu, v akom rozsahu dovolací súd zrušil

prvostupňový rozsudok okresného súdu, a teda v akej časti merita je potrebné ďalej konať

a rozhodovať. Tento postoj krajského súdu je identický s názorom sťažovateľov.

3. Ďalšia sťažnostná námietka je formulovaná v názore sťažovateľov,

podľa ktorého krajský súd „pominul obsah zmluvy medzi a ,

medzi ktorými prebiehala obchodnoprávna transakcia, takže nemohla

figurovať ako poškodená, takže chýbajúca či ignorovaná obchodnoprávna stránka veci

krajským súdom sa nutne prejavila pri aplikácii naplnenia objektívnej a subjektívnej stránky

prečinu podvodu“.

Ústavný súd uvádza, že z príloh, ktoré sú k sťažnosti pripojené, vôbec nevyplýva,

že by sťažovatelia takúto námietku vo svojom dovolaní boli predniesli a že by sa najvyšší

súd ňou meritórne zaoberal. Fakt, že na strane 7 odôvodnenia svojho dovolacieho rozsudku

najvyšší súd okrem iného spomína „obsah zmluvy medzi a “,

nemožno interpretovať ako vyjadrenie záväzného právneho názoru o otázke,

ktorou v sťažnosti sťažovatelia argumentujú. Predmetnú zmluvu totiž najvyšší súd

spomenul len z toho dôvodu, aby poukázal na jej obsah, podľa ktorého „umožňovala

v rámci dodávky listnatých drevín 30 % prímes (iné listnaté drevo než deklarované)“,

a na tomto základe potom spochybnil akceptáciu výšky škody „na základe predpokladu –

domnienky“.

Ani krajský súd v odvolacom konaní nezaujímal žiadne meritórne stanoviská

k otázke, kto je poškodeným v dôsledku prípadného protiprávneho správania sťažovateľov.

Preto ďalšie konanie okresného súdu a jeho právne názory nie sú v tomto smere nijako

záväzne ovplyvňované zo strany vyšších súdnych inštancií. Sťažovateľom nič nebráni

predniesť predmetnú námietku na svoju obhajobu v nadväzujúcej prvostupňovej fáze

trestného konania. Ani táto námietka preto neodôvodňuje mocenský zásah ústavného súdu

do výkonu právomoci krajského súdu, ktorý spočíval vo vydaní jeho napadnutého

uznesenia.

4. Podľa sťažovateľov krajský súd tiež „ignoroval záver o neexistencii vzniku škody

v kontexte objektívneho znaku prečinu podvodu i jeho subjektívnej stránky, ktorá vyžaduje

úmyselné zavinenie“.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho dovolacieho rozsudku uviedol, že „zostáva

otvorenou otázka, ktorou sa oba súdy nezaoberali, či pri týchto dodávkach za tejto dôkaznej

situácie vôbec vznikla škoda“.

Interpretácia sťažovateľov, podľa ktorej citovaný názor je potrebné chápať

ako záväzný záver o tom, že žiadna škoda nevznikla, je poznačená mimoriadnou extenziou.

Najvyšší súd neformuloval kategorický postoj k otázke vzniku škody, ako sa mu to snažia

sťažovatelia podsunúť. V záverečnom odseku odôvodnenia svojho rozsudku zreteľne

vyjadril záväznú požiadavku, „aby okresný súd venoval náležitú pozornosť objasneniu tých

skutočností, na ktoré v odôvodnení tohto rozhodnutia dovolací súd poukázal a objasnenie

ktorých je dôležité tak pre správne právne posúdenie konania oboch obvinených...“.

Skutočne tak problém vzniku škody vnímal ako otvorenú, nie uzavretú otázku.

Napokon, krajský súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní prokurátora zrušil

v poradí druhý (voči sťažovateľom oslobodzujúci) rozsudok okresného súdu práve z toho

dôvodu, aby v nadväzujúcom prvostupňovom konaní bola ešte dôslednejšie objasnená

výška škody. Z tohto hľadiska záväzný právny názor krajského súdu konvenuje postojom

najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ani táto námietka preto nie je dôvodná z hľadiska

založenia právomoci ústavného súdu na meritórny prieskum zrušujúceho uznesenia

krajského súdu po eventuálnom prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie, pretože dopĺňané

dokazovanie, na ktoré bol okresný súd krajským súdom zaviazaný, otvára sťažovateľom

dostatok procesného priestoru na účinnú procesnú obranu podloženú prípadnou

hmotnoprávnou argumentáciou o absencii vzniku škody.

5. Napokon podľa sťažovateľov krajský súd nerešpektoval pravidlo „in dubio

pro reo“, podľa ktorého „... ak sa v dôkaznom konaní nedosiahla praktická istota

o existujúcich relevantných skutkových okolností, treba rozhodnúť v prospech obvineného

tak, ako to urobil okresný súd“.

Ani v tomto prípade ústavný súd nezistil takú povahu záväzných právnych názorov

krajského súdu, ktorá by odôvodňovala ústavnosúdny prieskum prebiehajúceho, právoplatne

neukončeného trestného konania.

Opätovne je potrebné zdôrazniť, že najvyšší súd ako súd dovolací kategoricky

vyžadoval, aby okresný súd venoval náležitú pozornosť objasneniu tých skutočností,

ktorými sa v ďalších dôvodoch svojho rozsudku zaoberal a ktoré sa orientovali výlučne

na problém výšky škody, keďže táto predstavuje conditio sine qua non objektívnej stránke

prečinu podvodu. Nedospel však k žiadnemu kategorickému záveru hmotnoprávneho

charakteru (teda či škoda vznikla alebo nevznikla, prípadne aká je jej výška).

Následne po oslobodzujúcom rozsudku okresného súdu krajský súd na odvolanie

prokurátora len potvrdil viazanosť okresného súdu právnym názorom najvyššieho súdu.

Krajský súd totiž zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie

konanie s tým, aby ďalej a podrobnejšie dokazoval o výške škody. Až takéto ďalšie

dokazovanie, do ktorého, ako bolo uvedené, môžu sťažovatelia na prvom stupni procesne

zasahovať, dospeje k finálnemu výsledku, pri právnom hodnotení ktorého bude namieste

uvažovať eventuálne aj o použití pravidla „in dubio pro reo“.

Ani posledná sťažnostná námietka preto nie je dôvodná a nezakladá právomoc

ústavného súdu prijať na ďalšie konanie časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

6. V závere k časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľov

na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd vyhodnocuje,

že sťažnosť je skôr prejavom nenaplneného očakávania sťažovateľov, že dovolací rozsudok

najvyššieho súdu sám osebe založil ich nárok na oslobodenie spod obžaloby, než prejavom

efektívnej snahy o ochranu ich označených práv. Po právnej stránke (a tá musí byť

pre každý súdny orgán, ústavný súd nevynímajúc, rozhodujúca) však dovolací rozsudok nie

je interpretovateľný tak, že by zakladal legitímne očakávanie oslobodenia sťažovateľov

spod obžaloby. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu zas nevykazuje

známky kategorickosti, ktorá po ďalšom prvostupňovom prejednaní veci musí nevyhnutne

viesť k odsúdeniu sťažovateľov.

Uvedené zistenia doviedli už pri predbežnom prerokovaní predmetnej časti sťažnosti

ústavný súd k záveru, že jej meritórne prejednanie po prijatí na ďalšie konanie

by za žiadnych okolností nemohlo viesť k zisteniu takých ústavnoprocesných vád

(už uvádzaná vec ), ktoré by spôsobovali nedovolený zásah do označených

práv sťažovateľov a ktoré by súčasne po definitívnom právoplatnom ukončení súdenej

trestnej veci už neboli napraviteľné neskoršou sťažnosťou podľa .

Sťažnosť je tak v tejto časti zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

Podľa názoru sťažovateľov krajský súd v konaní sp. zn. porušil ich

základné právo zaručené , ako aj ich právo podľa dohovoru

nerešpektovaním záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, „lebo doba po ktorú sa

vedie trestné konanie voči sťažovateľom v celosti – takmer 6 rokov – je dobou nepochybne

označiteľnou za zbytočné prieťahy v súdnom konaní...“.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru ESĽP k

dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo

dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav

takú možnosť reálne nepripúšťajú (, , , ,

).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

, , , ) sa ochrana základnému právu

podľa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase

uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci

(v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému

súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť

odmietne ako zjavne neopodstatnenú ( ). Vychádza

pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je

odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia

orgánu verejnej moci (napr. , , ).

V čase, keď bola sťažovateľmi sťažnosť doručená ústavnému súdu (14. januára

2015), už bez akýchkoľvek pochybností krajský súd ich označené práva porušovať

nemohol, pretože jeho konanie a rozhodovanie o odvolaní prokurátora

proti oslobodzujúcemu rozsudku okresného súdu bolo, ako to sami sťažovatelia v sťažnosti

uvádzajú, právoplatne ukončené 12. novembra 2014, keď im bolo odvolacie uznesenie

krajského súdu riadne doručené.

Navyše, v nadväznosti na poukaz sťažovateľov na „precedenčné rozhodnutia ESĽP“

(rozsudok zo 7. 10. 2010 vo veci Pokhalchuk v. Ukrajina, sťažnosť č. 7193/2010,

a rozsudok z 26. 10. 2004 vo veci Jírů v. Česká republika, sťažnosť č. 65195/2001),

predovšetkým na druhé z nich, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by v záujme

ochrany práva sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti prelomil svoju doterajšiu

stabilizovanú judikatúru, nebolo by možné po prípadnom prijatí sťažnosti v tejto časti

na ďalšie konanie za žiadnych okolností dospieť k záveru o porušení tohto ich práva

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Odvolacie konanie

totiž trvalo približne 6 mesiacov, teda z hľadiska samotnej dĺžky jeho trvania nemožno

krajskému súdu vytýkať jej neprimeranosť. A pokiaľ ide argumentáciu o porušení práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku zrušenia rozsudku okresného súdu a vrátenia veci

na ďalšie konanie (čím sa prirodzene oddiali nastolenie právnej istoty sťažovateľov,

ako na to poukazuje ESĽP vo veci Pokhalchuk v. Ukrajina), už v časti odôvodnenia

tohto uznesenia o námietkach porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva

na spravodlivé súdne konanie ústavný súd dôvodil, že právne závery krajského súdu nijako

nenaznačujú rozpor so závermi najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Nemožno preto

pojať podozrenie, že by zo strany krajského súdu išlo o úmyselné predlžovanie konania.

Naopak, dôsledné vyšetrenie skutkovej stránky prejednávanej veci, obzvlášť ak od neho

závisí jednoznačnosť záveru o splnení nevyhnutnej podmienky pre vznik trestnej

zodpovednosti (výška škody ako znak objektívnej stránky), odôvodňuje procesný postup

zvolený krajským súdom.

V časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľov (zrušenie uznesenia krajského súdu, finančné

zadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2016