Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 249/2016
PDF · 283.95 KB
No categories available
III. ÚS 249/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. mája 2016 predbežne
prerokoval sťažnosť a , obaja
, zastúpených advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátska kancelária,
Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu
ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prerokovanie záležitosti
v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom
pod sp. zn. 1 To 66/2014 a jeho uznesením č. k. 1 To 66/2014-1900 z 21. októbra 2014
a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára
2015 doručená sťažnosť a , obaja
(ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného
práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote zaručených čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 66/2014 a jeho uznesením
č. k. 1 To 66/2014-1900 z 21. októbra 2014.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že Okresný súd Ružomberok (ďalej len
„okresný súd“) uznal rozsudkom č. k. 8 T 56/2011-1614 z 15. februára 2012 sťažovateľov
za vinných zo spáchania pokračujúceho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1 a 2 zákona
č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“)
formou spolupáchateľstva, v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona,
a odsúdil ich na peňažný trest (každému 1 500 €) a na náhradný trest odňatia slobody
vo výmere šesť mesiacov nepodmienečne. Ostatných obžalovaných oslobodil
spod obžaloby.
Sťažovatelia podali proti rozsudku okresného súdu odvolanie. Krajský súd
rozsudkom č. k. 1 To 43/2012-1715 z 3. júla 2012 zrušil rozsudok okresného súdu
vo výroku o treste u oboch sťažovateľov a odsúdil ich na rovnaký peňažný trest, avšak
náhradný trest odňatia slobody znížil u každého sťažovateľa na dva mesiace.
Na dovolanie sťažovateľov Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) rozsudkom z 18. septembra 2013 vo veci sp. zn. 3 Tdo 7/2013 vyslovil,
že druhostupňovým rozsudkom krajského súdu bol porušený zákon „v ustanovení § 317
ods. 1“ zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Trestný poriadok“), a to v neprospech sťažovateľov. Rozsudok krajského súdu a súčasne
aj rozsudok okresného súdu najvyšší súd zrušil a okresnému súdu podľa § 388 ods. 1
Trestného poriadku prikázal, aby vec znovu prerokoval a rozhodol.
Okresný súd rozsudkom č. k. 1 T 140/2013-1864 z 11. apríla 2014 oslobodil
sťažovateľov podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku (skutok nie je trestným činom)
spod obžaloby a poškodeného s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne
konanie.
Na odvolanie prokurátora krajský súd uznesením č. k. 1 To 66/2014-1900
z 21. októbra 2014 zrušil podľa § 321 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (pochybnosti
o správnosti skutkových zistení napadnutých výrokov, na ktorých objasnenie treba dôkazy
opakovať alebo vykonať ďalšie dôkazy) prvostupňový rozsudok okresného súdu a vec vrátil
okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Krajský súd bol toho názoru, že „okresný súd bude povinný opätovne na hlavnom
pojednávaní vypočuť znalca , ktorý presne a menovite ku každému prípadu
uvedie, kde si je a na koľko percent istý druhom dreviny a v akom rozsahu (časť kamiónu,
celý kamión) a či tento – ním určený druh dreviny – zodpovedá druhu dreviny
deklarovanému a poškodenou stranou aj zaplatenému. Ak aj po tomto výsluchu ostanú
čo i len najmenšie pochybnosti o záveroch znalca, bude potrebné do konania pribrať iného
znalca... a pochybnosti odstrániť.
K samotnému priebehu skutkového deja krajský súd poznamenáva, že zo súčasnej
dôkaznej situácie je nespochybniteľné a jasné, že vodiči kamiónov na pokyn obžalovaných
vozili do spoločnosti druh dreviny, ktorý už odsúdený
kvalitatívne nadhodnotil, a takýmto spôsobom bola poškodená
organizácia uvádzaná do omylu v kvalite odoberaného dreva i v jeho cene. Výpovede
spoluobžalovaných... a odsudzujúci rozsudok obžalovaného sú natoľko
veľavravné a majú takú veľkú výpovednú hodnotu, že nielen odborník, ale aj nestranný
pozorovateľ si nemôže vyvodiť iný záver, len ten, že spoločnosť ... bola konaním
uvedeným v skutkovej vete uvádzaná do omylu v kvalite dodávaného dreva a tým aj v jeho
cene. Na druhej strane je ale tiež pravdou to, čo uviedol Najvyšší súd SR, že neoddeliteľnou
súčasťou objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu podvodu je aj spôsobenie
škody – ako následku protiprávneho konania.“.
V tejto súvislosti podľa názoru krajského súdu výšku škody v prípade dovozu dreva
uskutočneného 21. júla 2009 „nebolo možné určovať len prepočtami prokurátora či súdu,
ale musí byť objektivizovaná na základe vykonaných dôkazov... Výška škody aj v tomto
prípade musí byť presne preukázaná a musí vyplynúť z vykonaného dokazovania. Preto je
nevyhnutné aj v tomto prípade presne určiť výšku hroziacej škody a až po takomto zistení
bude možné vysloviť záver prezentovaný prokurátorom v odvolaní. Za škodu v tomto
prípade by bolo možné považovať rozdiel medzi cenou privezeného topoľa a cenou
dreviny..., ktorú by poškodená strana dodávateľovi zaplatila.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia namietajú, že krajský súd
„vo svojej argumentácii spochybnil právne závery najvyššieho súdu tak, že tento súd
- nepostupoval presne podľa § 386 ods. 2, tretia veta, Tr. por., hoci pravdou je opak,
lebo dovolanie podali iba sťažovatelia a na jeho základe bol zrušený pre nezákonnosť iba
výrok odvolacieho a I. stupňového súdu, týkajúci sa týchto osôb,
- polemizoval s naplnením dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
a poukazoval na konkurujúce povahy v iných rozhodnutiach, čo je prípustné iba
pri precedenčnej a nie kasačnej záväznosti,...
- pominul obsah zmluvy medzi a , medzi ktorými prebiehala
obchodnoprávna transakcia, takže nemohla figurovať ako poškodená,
takže chýbajúca či ignorovaná obchodnoprávna stránka veci krajským súdom sa nutne
prejavila pri aplikácii naplnenia objektívnej a subjektívnej stránky prečinu podvodu,
- ignoroval záver o neexistencii vzniku škody v kontexte objektívneho znaku prečinu
podvodu i jeho subjektívnej stránky, ktorá vyžaduje úmyselné zavinenie a
- nerešpektovanie ústavnej zásady prezumpcie neviny /čl. 50 ods. 2 ústavy/ a z nej
vyplývajúceho pravidla in dubio pro reo, podľa ktorého ak sa v dôkaznom konaní
nedosiahla praktická istota o existujúcich relevantných skutkových okolností, treba
rozhodnúť v prospech obvineného tak, ako to urobil okresný súd...“.
Podľa sťažovateľov „nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu
konaním a uznesením krajského súdu, je porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 ústavy,
čo vo svojom dôsledku tiež viedlo k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Nerešpektovanie názoru najvyššieho súdu má za následok aj porušenie práva na fair
proces v jeho časovej dimenzii, lebo doba po ktorú sa vedie trestné konanie
voči sťažovateľom v celosti – takmer 6 rokov – je dobou nepochybne označiteľnou
za zbytočné prieťahy v súdnom konaní, pričítateľné na vrub krajskému súdu, ktorý tak
úmyselne porušil voči nim čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.“.
Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva sťažovateľov na spravodlivé konanie v primeranej dobe
podľa čl. 46 ods. 1 a 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom a uznesením
KS v Žiline z 21.10.2014, sp. zn. 1To 66/2014 porušené bolo.
2. Uznesenie KS v Žiline z 21.10.2014 zrušuje a vec mu vracia na konanie.
3. Sťažovateľom a priznáva finančné
zabezpečenie každému v sume po 5000 EUR, ktorú sumu im vyplatí KS v Žiline v lehote
do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.
4. KS v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľom trovy zastúpenia 355,72 EUR na účet
JUDr. Eleny Ľalíkovej do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1
ústavy) a práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru)
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Sťažovateľmi napadnuté uznesenie krajského súdu je súdnym rozhodnutím procesnej
povahy, ktorým sa predmetná trestná vec vracia do štádia prvostupňového. Nemožno ju teda
považovať za právoplatne ukončenú.
Ústavný súd už mnohokrát judikoval, že pokiaľ ide o základné práva a slobody,
ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto
ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného
súdu pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci
všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd
(IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je
a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých
orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd
predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade
zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci
(napr. I. ÚS 214/09). Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už
ostatné orgány verejnej moci nie sú schopné protiústavný stav napraviť (IV. ÚS 322/09).
Základné právo na súdnu ochranu, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie
„je výsledkové“, to znamená, musí mu zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť,
či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí od pokračujúceho konania
a rozhodnutia všeobecných súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06,
Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne
ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská
republika, rozsudok zo 4. 6. 2002; ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že ústavný súd a ESĽP
overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa
ochrany základného práva alebo slobody môže domôcť využitím jemu dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07).
Po rozhodnutí vo veci sp. zn. II. ÚS 105/09 ústavný súd mutatis mutandis zastáva
názor, podľa ktorého v záujme poskytnutia účinnej ochrany základným právam účastníkov
súdneho konania nie je možné zotrvať bezvýhradne na názore o ústavnosúdnej
nepreskúmateľnosti rozhodnutí odvolacieho súdu, ktorými boli zrušené v odvolacom konaní
rozsudky prvostupňových súdov. Prípadmi hodnými odlišného prístupu sú najmä prípady
takých rozhodnutí odvolacieho súdu, v ktorých tento porušil základné právo sťažovateľa
ústavnoprocesného charakteru, a to z toho dôvodu, že v takom prípade odmietnutím
preskúmania ústavnosti postupu odvolacieho súdu a napravenia jeho pochybenia tohto
druhu by bol účastník vystavený v konaní nasledujúcom postupu súdu prvého stupňa
viazaného právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v konaní, ktoré bolo poznačené
porušením ústavnoprocesných práv jeho účastníka. Nebola by účinnou ochrana poskytovaná
základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb ústavným súdom,
ak by ústavný súd nemohol zasiahnuť a následky porušenia základných práv a slobôd
odstrániť prv, ako skončí konanie vo veci konečným rozhodnutím, navyše nevyhnutne
akceptujúcim právny názor vyslovený odvolacím súdom v jeho rozhodnutí postihnutom
vadou spočívajúcou v porušení ústavnoprocesných práv účastníkov takéhoto konania.
Formulovaný a postupne sa stabilizujúci názor (napr. aj vo veciach sp. zn.
II. ÚS 285/2010, II. ÚS 387/2010, III. ÚS 508/2011, III. ÚS 46/2013) si pri rozhodovaní
o predloženej sťažnosti vyžaduje, aby ústavný súd skúmal, či uznesenie krajského súdu
vyvoláva svojím právnym významom taký záväzný a zároveň ústavne vadný dopad na ďalší
priebeh konania o obžalobe sťažovateľov, ktorého dôsledky by pri prípadnom neskoršom
ústavno-súdnom prieskume meritórneho rozhodnutia už neboli odstrániteľné.
1. Po preštudovaní príloh sťažnosti tvorených meritórnymi rozhodnutiami
všeobecných súdov vyhlásenými v trestnej veci sťažovateľov dospel ústavný súd k záveru,
že niektoré sťažnostné námietky poukazujú na nedostatky, ktorými krajský súd základné
právo sťažovateľov na súdnu ochranu ani ich právo na spravodlivé súdne konanie nemohol
negatívne ovplyvniť.
Ide tu hlavne o kritiku sťažovateľov, podľa ktorej krajský súd ako súd odvolací
„polemizoval s naplnením dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
a poukazoval na konkurujúce povahy v iných rozhodnutiach“. Toto tvrdenie zodpovedá
skutočnosti, keďže krajský súd naozaj v závere odôvodnenia svojho uznesenia poukázal
na nejednotnosť rozhodnutí najvyššieho súdu pri interpretácii a uplatňovaní dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Avšak výrok uznesenia krajského
súdu ani právny názor, ktorý ako záväzný podľa § 327 ods. 1 Trestného poriadku
okresnému súdu adresoval, nijako nenarúša právne závery, kvôli ktorým najvyšší súd
v dovolacom konaní vrátil predmetnú trestnú vec až do štádia prvostupňového konania.
Z odôvodnenia rozsudku dovolacieho súdu berúc do úvahy objektívne časové hľadiská
nemožno nijako vyvodiť, aký právny názor by mal dovolací súd na zrušovací výrok
uznesenia krajského súdu. Pokiaľ ide o právny názor záväzný podľa § 327 ods. 1 Trestného
poriadku, krajský súd ho orientoval výlučne na potrebu dôkladného ustálenia výšky škody
spôsobenej protiprávnym konaním sťažovateľov. Takto formulovaný záväzný právny názor
však postoju dovolacieho súdu vôbec neodporuje. Najvyšší súd predsa okresnému súdu
i krajskému súdu na strane 7 odôvodnenia svojho rozsudku vytkol, že sa „nezaoberali,
či pri týchto dodávkach za tejto dôkaznej situácie vôbec vznikla škoda“. Následne najvyšší
súd kritizoval, že oba súdy v základnom konaní akceptovali určenie výšky škody
„na základe predpokladu – domnienky“.
Na podklade citovaných právnych názorov nemožno podľa názoru ústavného súdu
žiadnym zmysluplným logickým úsudkom dospieť k záveru, že požiadavkou
na jednoznačnom a exaktnom vyčíslení spôsobenej škody krajský súd nerešpektoval kritiku
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Je evidentné, že záväzným právnym názorom
vyžadujúcim dôkladné ustálenie výšky spôsobenej škody krajský súd dokonca zaujal postoj,
ktorý je plne v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu.
2. V zásadnom rozpore so skutočnosťou je námietka sťažovateľov, podľa ktorej
krajský súd „spochybnil právne závery najvyššieho súdu tak, že tento súd nepostupoval
presne podľa § 386 ods. 2, tretia veta, Tr. por., hoci pravdou je opak, lebo dovolanie podali
iba sťažovatelia a na jeho základe bol zrušený pre nezákonnosť iba výrok odvolacieho
a I. stupňového súdu, týkajúci sa týchto osôb“.
Podľa § 386 ods. 2 tretej vety Trestného poriadku regulujúcej rozhodovanie
dovolacieho súdu ak je nezákonný len niektorý výrok napadnutého rozhodnutia
alebo rozhodnutia súdu prvého stupňa a ak ho možno oddeliť od ostatných, zruší dovolací
súd len tento výrok.
Najvyšší súd vo výroku svojho dovolacieho rozsudku zrušil prvostupňový rozsudok
okresného súdu bez výslovného obmedzenia len na výrok, ktorým boli sťažovatelia uznaní
vinnými zo spáchania prečinu podvodu. Rozhodoval pritom len o dovolaní sťažovateľov.
Námietka sťažovateľov vyznieva tak, ako keby následne krajský súd dospel k záveru,
že sporný zrušujúci výrok rozsudku dovolacieho súdu sa týkal celej výrokovej časti
rozsudku súdu prvého stupňa. Pritom však krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia
napadnutého sťažnosťou výslovne uviedol, že „hoci Najvyšší súd SR nepostupoval presne
podľa označeného zákonného ustanovenia, podľa názoru krajského súdu to nič nemení
na závere, že rozsudok okresného súdu bol zrušený len v odsudzujúcej časti,
a teda oslobodzujúca časť zostala nezmenená a právoplatná“.
Možno teda súhlasiť so sťažovateľmi, že v citovanej časti odôvodnenia uznesenia
krajského súdu sú náznaky spochybnenia procesného postoja najvyššieho súdu
pri rozhodovaní o podanom dovolaní, na základné právo sťažovateľov na súdnu ochranu,
ani na ich právo na spravodlivé súdne konanie to však nemalo žiaden vplyv. Krajský súd
zaujal jednoznačný definitívny postoj k tomu, v akom rozsahu dovolací súd zrušil
prvostupňový rozsudok okresného súdu, a teda v akej časti merita je potrebné ďalej konať
a rozhodovať. Tento postoj krajského súdu je identický s názorom sťažovateľov.
3. Ďalšia sťažnostná námietka je formulovaná v názore sťažovateľov,
podľa ktorého krajský súd „pominul obsah zmluvy medzi a ,
medzi ktorými prebiehala obchodnoprávna transakcia, takže nemohla
figurovať ako poškodená, takže chýbajúca či ignorovaná obchodnoprávna stránka veci
krajským súdom sa nutne prejavila pri aplikácii naplnenia objektívnej a subjektívnej stránky
prečinu podvodu“.
Ústavný súd uvádza, že z príloh, ktoré sú k sťažnosti pripojené, vôbec nevyplýva,
že by sťažovatelia takúto námietku vo svojom dovolaní boli predniesli a že by sa najvyšší
súd ňou meritórne zaoberal. Fakt, že na strane 7 odôvodnenia svojho dovolacieho rozsudku
najvyšší súd okrem iného spomína „obsah zmluvy medzi a “,
nemožno interpretovať ako vyjadrenie záväzného právneho názoru o otázke,
ktorou v sťažnosti sťažovatelia argumentujú. Predmetnú zmluvu totiž najvyšší súd
spomenul len z toho dôvodu, aby poukázal na jej obsah, podľa ktorého „umožňovala
v rámci dodávky listnatých drevín 30 % prímes (iné listnaté drevo než deklarované)“,
a na tomto základe potom spochybnil akceptáciu výšky škody „na základe predpokladu –
domnienky“.
Ani krajský súd v odvolacom konaní nezaujímal žiadne meritórne stanoviská
k otázke, kto je poškodeným v dôsledku prípadného protiprávneho správania sťažovateľov.
Preto ďalšie konanie okresného súdu a jeho právne názory nie sú v tomto smere nijako
záväzne ovplyvňované zo strany vyšších súdnych inštancií. Sťažovateľom nič nebráni
predniesť predmetnú námietku na svoju obhajobu v nadväzujúcej prvostupňovej fáze
trestného konania. Ani táto námietka preto neodôvodňuje mocenský zásah ústavného súdu
do výkonu právomoci krajského súdu, ktorý spočíval vo vydaní jeho napadnutého
uznesenia.
4. Podľa sťažovateľov krajský súd tiež „ignoroval záver o neexistencii vzniku škody
v kontexte objektívneho znaku prečinu podvodu i jeho subjektívnej stránky, ktorá vyžaduje
úmyselné zavinenie“.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho dovolacieho rozsudku uviedol, že „zostáva
otvorenou otázka, ktorou sa oba súdy nezaoberali, či pri týchto dodávkach za tejto dôkaznej
situácie vôbec vznikla škoda“.
Interpretácia sťažovateľov, podľa ktorej citovaný názor je potrebné chápať
ako záväzný záver o tom, že žiadna škoda nevznikla, je poznačená mimoriadnou extenziou.
Najvyšší súd neformuloval kategorický postoj k otázke vzniku škody, ako sa mu to snažia
sťažovatelia podsunúť. V záverečnom odseku odôvodnenia svojho rozsudku zreteľne
vyjadril záväznú požiadavku, „aby okresný súd venoval náležitú pozornosť objasneniu tých
skutočností, na ktoré v odôvodnení tohto rozhodnutia dovolací súd poukázal a objasnenie
ktorých je dôležité tak pre správne právne posúdenie konania oboch obvinených...“.
Skutočne tak problém vzniku škody vnímal ako otvorenú, nie uzavretú otázku.
Napokon, krajský súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní prokurátora zrušil
v poradí druhý (voči sťažovateľom oslobodzujúci) rozsudok okresného súdu práve z toho
dôvodu, aby v nadväzujúcom prvostupňovom konaní bola ešte dôslednejšie objasnená
výška škody. Z tohto hľadiska záväzný právny názor krajského súdu konvenuje postojom
najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Ani táto námietka preto nie je dôvodná z hľadiska
založenia právomoci ústavného súdu na meritórny prieskum zrušujúceho uznesenia
krajského súdu po eventuálnom prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie, pretože dopĺňané
dokazovanie, na ktoré bol okresný súd krajským súdom zaviazaný, otvára sťažovateľom
dostatok procesného priestoru na účinnú procesnú obranu podloženú prípadnou
hmotnoprávnou argumentáciou o absencii vzniku škody.
5. Napokon podľa sťažovateľov krajský súd nerešpektoval pravidlo „in dubio
pro reo“, podľa ktorého „... ak sa v dôkaznom konaní nedosiahla praktická istota
o existujúcich relevantných skutkových okolností, treba rozhodnúť v prospech obvineného
tak, ako to urobil okresný súd“.
Ani v tomto prípade ústavný súd nezistil takú povahu záväzných právnych názorov
krajského súdu, ktorá by odôvodňovala ústavnosúdny prieskum prebiehajúceho, právoplatne
neukončeného trestného konania.
Opätovne je potrebné zdôrazniť, že najvyšší súd ako súd dovolací kategoricky
vyžadoval, aby okresný súd venoval náležitú pozornosť objasneniu tých skutočností,
ktorými sa v ďalších dôvodoch svojho rozsudku zaoberal a ktoré sa orientovali výlučne
na problém výšky škody, keďže táto predstavuje conditio sine qua non objektívnej stránke
prečinu podvodu. Nedospel však k žiadnemu kategorickému záveru hmotnoprávneho
charakteru (teda či škoda vznikla alebo nevznikla, prípadne aká je jej výška).
Následne po oslobodzujúcom rozsudku okresného súdu krajský súd na odvolanie
prokurátora len potvrdil viazanosť okresného súdu právnym názorom najvyššieho súdu.
Krajský súd totiž zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie
konanie s tým, aby ďalej a podrobnejšie dokazoval o výške škody. Až takéto ďalšie
dokazovanie, do ktorého, ako bolo uvedené, môžu sťažovatelia na prvom stupni procesne
zasahovať, dospeje k finálnemu výsledku, pri právnom hodnotení ktorého bude namieste
uvažovať eventuálne aj o použití pravidla „in dubio pro reo“.
Ani posledná sťažnostná námietka preto nie je dôvodná a nezakladá právomoc
ústavného súdu prijať na ďalšie konanie časť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietali
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.
6. V závere k časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľov
na súdnu ochranu a ich práva na spravodlivé súdne konanie ústavný súd vyhodnocuje,
že sťažnosť je skôr prejavom nenaplneného očakávania sťažovateľov, že dovolací rozsudok
najvyššieho súdu sám osebe založil ich nárok na oslobodenie spod obžaloby, než prejavom
efektívnej snahy o ochranu ich označených práv. Po právnej stránke (a tá musí byť
pre každý súdny orgán, ústavný súd nevynímajúc, rozhodujúca) však dovolací rozsudok nie
je interpretovateľný tak, že by zakladal legitímne očakávanie oslobodenia sťažovateľov
spod obžaloby. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu zas nevykazuje
známky kategorickosti, ktorá po ďalšom prvostupňovom prejednaní veci musí nevyhnutne
viesť k odsúdeniu sťažovateľov.
Uvedené zistenia doviedli už pri predbežnom prerokovaní predmetnej časti sťažnosti
ústavný súd k záveru, že jej meritórne prejednanie po prijatí na ďalšie konanie
by za žiadnych okolností nemohlo viesť k zisteniu takých ústavnoprocesných vád
(už uvádzaná vec II. ÚS 105/09), ktoré by spôsobovali nedovolený zásah do označených
práv sťažovateľov a ktoré by súčasne po definitívnom právoplatnom ukončení súdenej
trestnej veci už neboli napraviteľné neskoršou sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Sťažnosť je tak v tejto časti zjavne neopodstatnená.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
Podľa názoru sťažovateľov krajský súd v konaní sp. zn. 1 To 66/2014 porušil ich
základné právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nerešpektovaním záväzného právneho názoru najvyššieho súdu, „lebo doba po ktorú sa
vedie trestné konanie voči sťažovateľom v celosti – takmer 6 rokov – je dobou nepochybne
označiteľnou za zbytočné prieťahy v súdnom konaní...“.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1
dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade krajského súdu) nemohlo
dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
(všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav
takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00,
III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01, IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
(v tomto prípade krajským súdom) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému
súdu, už nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza
pritom z toho, že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).
V čase, keď bola sťažovateľmi sťažnosť doručená ústavnému súdu (14. januára
2015), už bez akýchkoľvek pochybností krajský súd ich označené práva porušovať
nemohol, pretože jeho konanie a rozhodovanie o odvolaní prokurátora
proti oslobodzujúcemu rozsudku okresného súdu bolo, ako to sami sťažovatelia v sťažnosti
uvádzajú, právoplatne ukončené 12. novembra 2014, keď im bolo odvolacie uznesenie
krajského súdu riadne doručené.
Navyše, v nadväznosti na poukaz sťažovateľov na „precedenčné rozhodnutia ESĽP“
(rozsudok zo 7. 10. 2010 vo veci Pokhalchuk v. Ukrajina, sťažnosť č. 7193/2010,
a rozsudok z 26. 10. 2004 vo veci Jírů v. Česká republika, sťažnosť č. 65195/2001),
predovšetkým na druhé z nich, ústavný súd konštatuje, že aj v prípade, ak by v záujme
ochrany práva sťažovateľov na prejednanie ich záležitosti prelomil svoju doterajšiu
stabilizovanú judikatúru, nebolo by možné po prípadnom prijatí sťažnosti v tejto časti
na ďalšie konanie za žiadnych okolností dospieť k záveru o porušení tohto ich práva
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 66/2014. Odvolacie konanie
totiž trvalo približne 6 mesiacov, teda z hľadiska samotnej dĺžky jeho trvania nemožno
krajskému súdu vytýkať jej neprimeranosť. A pokiaľ ide argumentáciu o porušení práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku zrušenia rozsudku okresného súdu a vrátenia veci
na ďalšie konanie (čím sa prirodzene oddiali nastolenie právnej istoty sťažovateľov,
ako na to poukazuje ESĽP vo veci Pokhalchuk v. Ukrajina), už v časti odôvodnenia
tohto uznesenia o námietkach porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva
na spravodlivé súdne konanie ústavný súd dôvodil, že právne závery krajského súdu nijako
nenaznačujú rozpor so závermi najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho. Nemožno preto
pojať podozrenie, že by zo strany krajského súdu išlo o úmyselné predlžovanie konania.
Naopak, dôsledné vyšetrenie skutkovej stránky prejednávanej veci, obzvlášť ak od neho
závisí jednoznačnosť záveru o splnení nevyhnutnej podmienky pre vznik trestnej
zodpovednosti (výška škody ako znak objektívnej stránky), odôvodňuje procesný postup
zvolený krajským súdom.
V časti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote
preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol ako zjavne neopodstatnenú
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov (zrušenie uznesenia krajského súdu, finančné
zadosťučinenie, náhrada trov konania), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. mája 2016