Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 380/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júna 2016

predbežne prerokoval sťažnosť a , obaja bytom

, zastúpených obchodnou spoločnosťou SOUKENÍK – ŠTRPKA,

s. r. o., Šoltésovej 14, Bratislava, v mene ktorej koná advokát Mgr. Jozef Nádaský,

pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu

Trnava č. k. -224 zo 17. marca 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave

č. k. -247 z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

9. februára 2015 doručená sťažnosť a , obaja bytom

(ďalej len „sťažovateľ“, „sťažovateľka“ alebo spolu

aj „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -224 zo 17. marca 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -247 z 26. novembra 2014.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

okresnému súdu 26. apríla 2011 sa , správca konkurznej podstaty

úpadcu Trnavské automobilové závody, štátny podnik v konkurze, Sladovnícka 13, Trnava,

ako navrhovateľ domáhal proti sťažovateľom „vypratania bytu č. 1, ktorý sa nachádza na

1. podlaží bytového domu na ...“ (ďalej len „byt“), ktorý

užívali od uzatvorenia zmluvy o nájme bytu z 15. novembra 2002, ktorej predchádzala

dohoda o výmene bytu s ich susedou z 30. októbra 2002, ktorú úpadca ako prenajímateľ

schválil. Z dôvodu nezaplatenia nájomného sťažovateľmi v apríli 2009 až decembri 2010 v

celkovej sume 972,71 € im navrhovateľ listom zo 4. marca 2011 dal výpoveď z nájmu bytu

v zmysle , ktorá bola sťažovateľom riadne

doručená 29. marca 2011. Uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty (1. júla 2011) sa

nájomný pomer sťažovateľov k bytu skončil.

Rozsudkom č. k. -187 zo 6. septembra 2012 okresný súd uložil

sťažovateľom vypratať byt bez bytovej náhrady, avšak krajský súd tento rozsudok

uznesením č. k. -214 z 9. októbra 2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie, pričom mu uložil „zaoberať sa... výpoveďou navrhovateľa z nájmu

predmetného bytu danej odporcom, teda či išlo o platný úkon, či zo strany odporcov bola

platnosť výpovede uplatnená na súde a v prípade, že dospeje k záveru, že išlo o platnú

výpoveď, nie napadnutú v zákonnej lehote na súde, bude potrebné zaoberať sa tým, či a aké

právo na bytovú náhradu odporcom vzniklo“.

Po doplnení dokazovania, z ktorého vyplynulo, že sťažovatelia nedoplatok

na nájomnom neuhradili ani vo výpovednej lehote (pričom sami vypovedali, že „im to

finančne nevychádzalo a preto platili len za služby spojené s užívaním bytu a nájomné

vôbec neplatili a ani neplatia“, pozn.) a nepodali ani žalobu o neplatnosť výpovede,

okresný súd rozsudkom č. k. -224 zo 17. marca 2014 uložil sťažovateľom

vypratať byt do 15 dní od zabezpečenia náhradného bytu, pričom zohľadnil skutočnosť, že

sa starajú o tri maloleté deti. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu okresný súd uviedol,

že náhradný byt „môže mať horšiu kvalitu a menšiu obytnú plochu, ako má byt, ktorý majú

odporcovia vypratať“.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala odvolanie sťažovateľka, v ktorom

spochybňujúc jeho konštatovanie, že sťažovatelia užívajú byt bez právneho dôvodu,

uviedla, že sťažovatelia právo svojho nájmu odvodzujú od práva nájmu ich právneho

predchodcu – strýka sťažovateľky, s ktorým žili v spoločnej domácnosti v deň jeho smrti

7. decembra 1997, a že ani „navrhovateľ sa na súde v zmysle § 706 ods. 2 Občianskeho

zákonníka nedomáhal určenia, že neboli splnené podmienky prechodu nájmu bytu podľa

odseku 1, a že k prechodu nájmu bytu nedošlo“.

Krajský súd rozsudkom č. k. -247 z 26. novembra 2014 uvedený

rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil.

Opakujúc identické argumenty, aké uviedla sťažovateľka vo svojom odvolaní,

sťažovatelia v sťažnosti namietajú, že „odvolací sa nezaoberal dostatočným spôsobom

odvolacími námietkami sťažovateľov..., ktoré smerovali predovšetkým k právnemu

posúdeniu veci a mali význam pre samotné rozhodnutie vo veci“. Podľa ich názoru,

„nakoľko žaloba bola podaná predčasne a bol preukázaný právny prechod nájmu bytu

na sťažovateľov z ich právneho predchodcu..., žalobca mal previesť vlastníctvo k bytu aj

na sťažovateľov ako ho previedol na .“, t. j. susedu, s ktorou si byty vymenili.

Tvrdiac, že okresný súd a krajský súd „ústavne nekonformne interpretoval a aplikoval ust.

o nájme bytu“, sťažovatelia v sťažnosti vyjadrujú presvedčenie,

že všeobecné súdy „posúdili vec neobjektívne a nesprávne a rozhodli bez toho, aby sa

vo svojich rozhodnutiach vysporiadali so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi

základ pre predmetné rozhodnutia. Predmetné rozsudky sú zjavne neodôvodnené, resp.

arbitrárne, a tak z účastného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by

mali za následok porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľov zaručeného

v článku 46 ods. 1 a článku 6 ods. 1 Dohovoru.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia v petite žiadajú, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom okresného súdu č. k. -224 zo 17. marca 2014

a rozsudkom krajského súdu č. k. -247 z 26. novembra 2014 bolo porušené

ich základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozsudky všeobecných súdov

zrušil a aby sťažovateľom priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) pritom možno hovoriť vtedy,

ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konania

(napr. , , , ).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom okresného súdu č. k. -224 zo 17. marca 2014

a rozsudkom krajského súdu č. k. -247 z 26. novembra 2014, na základe

ktorých bola sťažovateľom (odporcom) uložená povinnosť vypratať byt, nájom ktorého im

mal skončiť uplynutím trojmesačnej výpovednej lehoty podľa § 710 ods. 3 Občianskeho

zákonníka z dôvodu nezaplatenia nájomného podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho

zákonníka.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom okresného súdu

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať

predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich

práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej

osoby zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. , , ,

, , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu mohli sťažovatelia podať riadny

opravný prostriedok – odvolanie, ktorý však využila len sťažovateľka a odvolací súd o ňom

aj rozhodol. Keďže napadnutý rozsudok okresného súdu bol predmetom súdneho prieskumu

realizovaného krajským súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu

Pokiaľ ide o sťažovateľku, táto považuje napadnutý rozsudok krajského súdu

za neodôvodnený a arbitrárny, pretože je presvedčená, že krajský súd sa nevysporiadal

s jej odvolacími námietkami, ktoré spochybňovali právne posúdenie danej veci okresným

súdom, ktorý, podľa jej názoru, „ústavne nekonformne interpretoval a aplikoval ust.

o nájme bytu“, s čím sa krajský súd stotožnil.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

už spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných

zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo

v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné

so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. , , , , , ,

).

Všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich

zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou

a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom

zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade

a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu

pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania

(obdobne napr. , ). Princíp spravodlivosti a požiadavka

materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej

ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.

V súvislosti s námietkou porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 ústavný súd navyše pripomína, že obsahom tohto práva je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Všeobecný

súd je povinný na procesné úkony účastníkov primeraným, zrozumiteľným a ústavne

akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným právnym poriadkom, a to aj

pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje

svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa však

nepatrí právo účastníka dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných

dôkazov (), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

, , ).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že čl. 6

ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto

požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď

na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. 4. 1994, č. 16034/90,

§ 61). Rozsah, na ktorý sa povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutia vzťahuje,

môže byť podľa povahy rozhodnutia rôzny. Okrem iného je potrebné zohľadniť

aj rôznorodosť návrhov, ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely

existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti s právnou úpravou, zvyklosťami, právnymi

názormi a vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (rozsudok vo veci Ruiz Torija a Hiro

Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, č. 18390/91). Skutočnosť, že súd neprerokuje každú

podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou

spravodlivého prerokovania veci. Podstatné však je, aby sa neprehliadlo právo účastníka

konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne

neodrazí v konečnom rozhodnutí (rozhodnutie č. 10153/82 z 13. 10. 1986, D. R. 49, s. 67,

74). Odvolací súd sa tiež pri zamietnutí odvolania v zásade môže obmedziť na prevzatie

odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok vo veci Helle v. Fínsko z 19. 12. 1997, č. 20772/92).

So zreteľom na citované východiská posudzoval ústavný súd aj napadnutý rozsudok

krajského súdu, z relevantnej časti ktorého zistil, že „odvolací súd rozsudok súdu prvého

stupňa podľa z dôvodu vecnej správnosti potvrdil“, pretože dospel

k názoru, že „prvostupňový súd opätovne prejednal predmetnú vec dôsledne sa

pridržiavajúc právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v jeho zrušujúcom

rozhodnutí, pričom svoje rozhodnutie vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil a dostatočným

spôsobom sa vyporiadal s námietkami odporkyne 2/ a vzhľadom na to, že táto ani

v odvolacom konaní neuviedla žiadne nové podstatné skutočnosti, na ktoré by bolo potrebné

prihliadnuť, odvolací súd v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku

súdu prvého stupňa“.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého rozsudku

(v spojení s rozsudkom okresného súdu, pozn.) dospel k záveru, že sťažovateľmi uplatnená,

veľmi strohá a logicky nekonzistentná argumentácia nie je v žiadnom prípade spôsobilá

spochybniť záver krajského súdu o potvrdení rozsudku súdu prvého stupňa. Je evidentné,

že sťažovatelia svoju obranu v konaní pred všeobecnými súdmi založili na tvrdení

o prechode práva nájmu bytu, ktoré však ani všeobecné súdy, ani navrhovateľ

nespochybnili, neuvedomujúc si pritom, že toto právo nemožno vnímať izolovane, ale len

v úzkej spojitosti s povinnosťou sťažovateľov platiť nájomné a úhrady za plnenia

poskytované s užívaním bytu, ktoré vo svojej postate predstavujú právne nároky príslušných

subjektov, ktoré v prípade ich ohrozenia disponujú rovnakým oprávnením domáhať sa

ochrany pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd preto na rozdiel od sťažovateľov nepovažuje napadnutý rozsudok

krajského súdu za nepreskúmateľný, keďže z tohto rozsudku (v spojení s rozsudkom

okresného súdu) vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich prijaté

rozhodnutie. Preskúmaním napadnutého rozsudku ústavný súd dospel k záveru, že krajský

súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie

veci interpretoval a aplikoval ústavne súladným spôsobom, jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

Krajský súd primerane rozumným a v okolnostiach veci postačujúcim spôsobom reflektoval

na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné

hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov

a svoje rozhodnutie o potvrdení rozsudku okresného súdu presvedčivo a náležite odôvodnil.

Možno teda uzavrieť, že krajský súd zodpovedal všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktorej sa sťažovateľka pred ním domáhala.

Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňujú,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (obdobne , , ).

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi napadnutým

a rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľov

podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, sťažnosť v tejto časti podľa § 25

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2016