Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 491/2016
PDF · 257.25 KB
No categories available
II. ÚS 491/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte
zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
, , v mene ktorej koná advokát
, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 359/2015 z 24. septembra 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach
č. k. 9 Co 114/2015-146 z 19. marca 2015 a uznesením Okresného súdu Michalovce č. k.
11 C 225/2014-125 z 8. januára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Cdo 359/2015 z 24. septembra 2015 (ďalej len
„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu
v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 114/2015-146 z 19. marca 2015 (ďalej
len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 11 C 225/2014-125 z 8. januára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného
súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci navrhovateľa proti
sťažovateľovi ako odporcovi vedenej okresným súdom pod sp. zn. 11 C 225/2014 bolo
vydané uznesenie okresného súdu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa
sťažovateľovi zakázalo nakladať s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckymi podielmi
v jeho vlastníctve.
Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal odvolanie. Krajský súd uznesením
odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.
Následne sťažovateľ podal v predmetnej veci aj dovolanie, ktoré bolo napadnutým
uznesením najvyššieho súdu odmietnuté. Sťažovateľ uvádza, že uznesenie najvyššieho súdu
nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2015.
Podľa sťažovateľa je právomoc ústavného súdu daná tým, že napadnutými
uzneseniami všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených
ústavou, ako aj práv vyplývajúcich z dohovoru.
Sťažovateľ uvádza, že si je vedomý možnosti podať návrh na zrušenie predbežného
opatrenia podľa § 77 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), tento
ale v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nepovažuje za účinný
prostriedok nápravy. Následne dodáva, že „v zmysle citovaného ustanovenia súd zruší
predbežné opatrenie, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Uvedené ustanovenie
2
ako podmienku zrušenia predbežného opatrenia definuje odpadnutie dôvodov, pre ktoré
bolo nariadené - v danom prípade podľa názoru sťažovateľa nemožno uvažovať o pominutí
dôvodov, keďže tieto nikdy neexistovali a predbežné opatrenie bolo nariadené bez splnenia
zákonných predpokladov (viď nižšie); okrem toho od vydania predbežného opatrenia
nedošlo ku žiadnej zmene skutkových okolností. Z uvedených dôvodov nie je dané
oprávnenie súdu na zrušenie inkriminovaného predbežného opatrenia, pretože súd môže
predbežné opatrenie zrušiť iba v prípade pominutia dôvodov, pre ktoré bolo nariadené.“.
Sťažovateľ zastáva názor, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa
za účinný prostriedok nápravy považuje taký, ktorý je inter alia spôsobilý dať rozumnú
nádej na úspech. Možnosť byť úspešným pri využití konkrétneho prostriedku nápravy sa
podľa sťažovateľa tiež odvíja od postavenia orgánu, ktorý rozhoduje o prostriedku nápravy.
Uvádza, že v tomto konkrétnom prípade by mal o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia
rozhodovať ten istý súd, ktorý predbežné opatrenie nariadil. Takáto autoremedúra zakladá
podľa neho rozumnú obavu, že sťažovateľ nebude vo veci úspešný. Sťažovateľ je toho
názoru, že súčasťou inštitútu „účinný právny prostriedok nápravy“ musí byť aj inštančný
postup, t. j. „o účinnom právnom prostriedku nápravy nemožno uvažovať tam, kde má
napadnuté rozhodnutie znovu posudzovať orgán, ktorý ho sám vydal (t. j. v danom prípade
nie len ten istý súd, ale aj súd v rovnakom obsadení)“.
Pre prípad, že by ústavný súd považoval návrh na zrušenie predbežného opatrenia
za účinný prostriedok nápravy, sťažovateľ argumentuje, že „ak má k dispozícii viac
prostriedkov nápravy, potom je podmienka vyčerpania všetkých účinných prostriedkov
nápravy dodržaná aj vtedy, ak sťažovateľ vyčerpal iba ten prostriedok nápravy, ktorý
možno rozumne považovať za účelný (Berberich c. Spolková republika Nemecko,
rozhodnutie z roku 1974. sťažnosť č. 17)“.
Podľa sťažovateľa by využitie tohto prostriedku nápravy predstavovalo neúnosné
predlžovanie konania, ako aj vznik ďalších nákladov konania, pričom všeobecné súdy
by sa duplicitne zaoberali tou istou vecou, o ktorej už v rámci využitia zákonom
stanovených inštančných postupov raz rozhodovali.
Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom všeobecných súdov k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich ústavných práv sťažovateľ vidí
v tom, že voči rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolacieho podal tzv. neúplné
(blanko) dovolanie.
Okresný súd ho v rozpore s § 241 ods. 3 a 4 OSP nevyzval na doplnenie neúplného
dovolania (uvedenie dovolacích dôvodov, rozsah napadnutého rozhodnutia a návrhy
na doplnenie dokazovania), čo viedlo k tomu, že dovolanie bolo najvyšším súdom
odmietnuté z dôvodu neprípustnosti. Rovnako tento nesprávny procesný postup okresného
súdu nenapravil podľa sťažovateľa ani dovolací súd.
Sťažovateľ zastáva názor, že nedodržaním postupu podľa § 241 ods. 3 a 4 OSP
neboli splnené procesné podmienky na predloženie neúplného dovolania dovolaciemu súdu,
keďže predpokladom na predloženie dovolania na rozhodnutie dovolaciemu súdu je výzva
na doplnenie alebo opravu neúplného dovolania v určenej lehote a márne uplynutie lehoty
určenej na opravu, príp. doplnenie dovolania. Za týchto okolností nebol podľa sťažovateľa
najvyšší súd oprávnený o tomto neúplnom dovolaní rozhodovať, ale pochybenie okresného
súdu mal sám odstrániť analogickým použitím § 211 OSP.
Sťažovateľ je toho názoru, že postupom, ktorý je v zrejmom rozpore s Občianskym
súdnym poriadkom, bolo zasiahnuté do jeho práva na súdnu ochranu, pretože bol ukrátený
o možnosť svoje dovolanie náležite odôvodniť a uplatniť dovolacie dôvody, a tým
o možnosť nechať preskúmať „prvo a druhoinštančné“ rozhodnutie.
Podľa sťažovateľa nič nemení tom, že dovolací súd preskúmal podmienky
prípustnosti dovolania a konštatoval, že dovolanie nie je prípustné. Je toho názoru, že bez
toho, aby najvyšší súd poznal dovolacie dôvody, ktoré chcel sťažovateľ uplatniť, nemohlo
dôjsť k riadnemu preskúmania prípustnosti dovolania, pretože sťažovateľovi bolo
znemožnené právo argumentovať proti postupu a rozhodnutiam súdov nižšieho stupňa.
4
Tiež podotýka, že uvedený nezákonný postup okresného súdu (ktorého povinnosťou
bolo vyzvať sťažovateľa na doplnenie dovolania, pozn. sťažovateľa) vyplýva zo spisu
a najvyššiemu súdu nič nebránilo v tom, aby požiadal sťažovateľa o doplnenie dôvodov
dovolania.
Vzhľadom na už uvedené skutočnosti a právne dôvody sťažovateľ navrhuje,
aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol
týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa , so sídlom
na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa
24. septembra 2015, č. k. 6 Cdo 359/2015 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Košiciach zo dňa 19. marca 2015, č. k. 9 Co/114/2015-146 a uznesením Okresného súdu
Michalovce zo dňa 8. januára 2015 č. k. 11 C/225/2014-125 porušené bolo.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. septembra 2015, č. k. 6 Cdo 359/2015
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov
právneho zastúpenia na účet ,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského súdu
a uznesením okresného súdu. Porušenie svojich ústavných práv sťažovateľ vidí v tom,
že voči rozhodnutiu krajského súdu podal tzv. neúplné (blanko) dovolanie, pričom okresný
súd ho v rozpore s § 241 ods. 3 a 4 OSP nevyzval na doplnenie tohto neúplného dovolania
a tento nesprávny procesný postup okresného súdu podľa sťažovateľa nenapravil ani
najvyšší súd dovolací súd, čoho dôsledkom bolo, že jeho dovolanie bolo najvyšším súdom
odmietnuté z dôvodu neprípustnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú
6
odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (II. ÚS 71/97,
III. ÚS 470/2010, IV. ÚS 438/2010, IV. ÚS 195/07).
1. K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením
okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať
o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách
vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý
určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam
a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy).
Právomoc ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných
súdov (IV. ÚS 236/07, II. ÚS 523/2014). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba,
ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť
tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne
predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,
I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04, II. ÚS 372/08).
Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv
alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho
sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný
prostriedok odvolanie. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa
vo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania, týmto
je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti
napadnutému uzneseniu okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť
v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej
právomoci.
2. K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením krajského
súdu
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie
sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania
sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty zákon o ústavnom súde neumožňuje
zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).
Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého
v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý
zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný,
je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde v zásade
zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu
(napr. IV. ÚS 195/2010, III. ÚS 227/2010, I. ÚS 276/2010). Uvedené však platí, len vtedy,
ak je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.
Aplikujúc uvedený právny názor na prerokúvanú vec, sťažovateľ podal sťažnosť
proti uzneseniu krajského súdu včas.
Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie označeného základného práva podľa
ústavy a práva podľa dohovoru aj uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil
uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd nariadil predbežné opatrenie spočívajúce
v tom, že sa sťažovateľovi zakázal nakladať s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckymi
podielmi v jeho vlastníctve.
8
Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že posúdenie podmienok na nariadenie
predbežného opatrenia je vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ako nezávislý súdny
orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať
do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných
súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania
nezasahujú konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný súd posudzuje problematiku
predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého
rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie
pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť
do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,
že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný
rozpor s princípmi spravodlivého procesu (napr. II. ÚS 666/2014).
Sťažovateľ napriek tomu, že sťažnosť predložil ústavnému súdu prostredníctvom
kvalifikovaného právneho zástupcu, v odôvodnení svojej sťažnosti neuvádza žiadnu
skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie krajského
súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o porušení ním
označeného základného práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že nevyhnutnou podmienkou
konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa
spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo
slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo
nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo
záujmovej samosprávy, súdu atď.).
Keďže vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného súdu podanie
sťažovateľa neobsahuje, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepreukázal existenciu
príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením
označeného základného práva podľa ústavy, resp. práva podľa dohovoru, preto už z tohto
samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jednou z možností, pre ktoré môže
ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je aj jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa
konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
uznesením krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti
sťažnosti na ďalšie konanie.
Na základe uvedeného ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu
10
Článok 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je prvotným východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť
uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné
podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny
prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu
by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať
a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (IV. ÚS 103/2014).
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi
poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho
opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne
upravuje procesné právo (II. ÚS 249/05). Ak účastník konania splní predpoklady
vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný
súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na
poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takej ochrany však neznamená len
úspech v mimoriadnom opravnom konaní, ale každé rozhodnutie, ktoré odpovedá na obsah
dovolania ústavne súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4
ústavy).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd podľa sťažovateľa
nenapravil nesprávny procesný postup okresného súdu, ktorý ho nevyzval podľa § 241
ods. 3 a 4 OSP na doplnenie neúplného dovolania proti uzneseniu krajského súdu. Práve
naopak, najvyšší súd jeho dovolanie odmietol z dôvodu neprípustnosti.
Sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj kópiu dovolania, ktoré podal proti uzneseniu
krajského súdu. Z tejto pripojenej kópie dovolania vyplýva, že sťažovateľ dovolanie
predložil prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorým bez akéhokoľvek odôvodnenia
najvyššiemu súd ako súdu dovolaciemu navrhol, aby uznesenie krajského súdu zmenil tak,
že potvrdzujúce uznesenie okresného súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou
ústavného súdu teda nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné zase uvažovať len v prípade, ak by sa tento
natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd skúmal
predovšetkým prípustnosť dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa
smerovalo k takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a preto ho bolo potrebné
odmietnuť. Najvyšší súd uviedol, že „dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Podmienky prípustnosti
dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O. s. p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
V zmysle odseku 3 tohto ustanovenia je prípustnosť dovolania vylúčená, ak ide o uznesenie
o predbežnom opatrení.“.
12
Najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj podľa § 237 ods.
1 OSP napriek tomu, že sťažovateľ porušenie tohto ustanovenia vo svojom dovolaní
nenamietal. K tomu ďalej uvádza, že „podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, d účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/
účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát“. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
zákonnom ustanovení.
Vzhľadom na uvedené najvyšší súd „dovolanie odporcu ako neprípustné odmietol
(§ 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p.) bez toho, aby sa mohol
zaoberať hodnotením skutkových a právnych záverov nižších súdov“.
Ako z už uvedeného vyplýva, najvyšší súd v prvom rade skúmal, či proti uzneseniu
krajského súdu je vôbec dovolanie prípustné. Zistil pritom, že prípustnosť dovolania
sťažovateľa nemožno vyvodiť z § 239 ods. 1 a 2 OSP, pretože podľa § 239 ods. 3 OSP
ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide, okrem iného, o uznesenie o predbežnom
opatrení. Následne najvyšší súd skúmal tiež existenciu niektorej z procesných vád podľa
§ 237 OSP, pričom konštatoval, že ani existenciu žiadnej z uvedených procesných vád
nezistil.
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd
neodmietol dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí,
ale z dôvodu, že proti uzneseniu o predbežnom opatrení dovolanie nie je prípustné.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v predmetnej veci postupoval v súlade
so zákonom a odmietnutie dovolania sťažovateľa ako neprípustné odôvodnil primeraným
spôsobom, pričom tento jeho záver nemožno považovať ani za arbitrárny. Spôsob, akým
interpretoval a aplikoval v uznesení uvedené ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
možno považovať za ústavne udržateľný. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný
postup dovolacieho súdu, t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,
že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi
predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať
za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
K námietke sťažovateľa, že nebol vyzvaný na doplnenie dovolania, ústavný súd
uvádza, že nie je úlohou najvyššieho súdu odstraňovať nedostatky podaného dovolania.
Okrem toho sťažovateľ napriek tomu, že dovolanie podával prostredníctvom svojho
právneho zástupcu, neuviedol, na ktorom zákonnom dôvode založil svoje dovolanie.
Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie
základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne
podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu
v súlade s objektívnym právom (napr. IV. ÚS 340/04, II. ÚS 519/2012, II. ÚS 140/2013).
Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať
zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva dospel k záveru, že medzi namietaným
porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením
najvyššieho súdu nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie
sťažovateľom označených práv, a preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
14
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júna 2016