Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 491/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného Advokátskou kanceláriou

, , v mene ktorej koná advokát

, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 24. septembra 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach

č. k. -146 z 19. marca 2015 a uznesením Okresného súdu Michalovce č. k.

-125 z 8. januára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. septembra 2015 (ďalej len

„napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. -146 z 19. marca 2015 (ďalej

len „uznesenie krajského súdu“) a uznesením Okresného súdu Michalovce (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -125 z 8. januára 2015 (ďalej len „uznesenie okresného

súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v právnej veci navrhovateľa proti

sťažovateľovi ako odporcovi vedenej okresným súdom pod sp. zn. bolo

vydané uznesenie okresného súdu, ktorým bolo nariadené predbežné opatrenie, ktorým sa

sťažovateľovi zakázalo nakladať s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckymi podielmi

v jeho vlastníctve.

Sťažovateľ proti tomuto uzneseniu podal odvolanie. Krajský súd uznesením

odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu v celom rozsahu potvrdil.

Následne sťažovateľ podal v predmetnej veci aj dovolanie, ktoré bolo napadnutým

uznesením najvyššieho súdu odmietnuté. Sťažovateľ uvádza, že uznesenie najvyššieho súdu

nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2015.

Podľa sťažovateľa je právomoc ústavného súdu daná tým, že napadnutými

uzneseniami všeobecných súdov došlo k porušeniu jeho základných práv zaručených

, ako aj práv vyplývajúcich z dohovoru.

Sťažovateľ uvádza, že si je vedomý možnosti podať návrh na zrušenie predbežného

opatrenia podľa (ďalej aj „OSP“), tento

ale v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nepovažuje za účinný

prostriedok nápravy. Následne dodáva, že „v zmysle citovaného ustanovenia súd zruší

predbežné opatrenie, ak pominú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Uvedené ustanovenie

2

ako podmienku zrušenia predbežného opatrenia definuje odpadnutie dôvodov, pre ktoré

bolo nariadené - v danom prípade podľa názoru sťažovateľa nemožno uvažovať o pominutí

dôvodov, keďže tieto nikdy neexistovali a predbežné opatrenie bolo nariadené bez splnenia

zákonných predpokladov (viď nižšie); okrem toho od vydania predbežného opatrenia

nedošlo ku žiadnej zmene skutkových okolností. Z uvedených dôvodov nie je dané

oprávnenie súdu na zrušenie inkriminovaného predbežného opatrenia, pretože súd môže

predbežné opatrenie zrušiť iba v prípade pominutia dôvodov, pre ktoré bolo nariadené.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa

za účinný prostriedok nápravy považuje taký, ktorý je inter alia spôsobilý dať rozumnú

nádej na úspech. Možnosť byť úspešným pri využití konkrétneho prostriedku nápravy sa

podľa sťažovateľa tiež odvíja od postavenia orgánu, ktorý rozhoduje o prostriedku nápravy.

Uvádza, že v tomto konkrétnom prípade by mal o návrhu na zrušenie predbežného opatrenia

rozhodovať ten istý súd, ktorý predbežné opatrenie nariadil. Takáto autoremedúra zakladá

podľa neho rozumnú obavu, že sťažovateľ nebude vo veci úspešný. Sťažovateľ je toho

názoru, že súčasťou inštitútu „účinný právny prostriedok nápravy“ musí byť aj inštančný

postup, t. j. „o účinnom právnom prostriedku nápravy nemožno uvažovať tam, kde má

napadnuté rozhodnutie znovu posudzovať orgán, ktorý ho sám vydal (t. j. v danom prípade

nie len ten istý súd, ale aj súd v rovnakom obsadení)“.

Pre prípad, že by ústavný súd považoval návrh na zrušenie predbežného opatrenia

za účinný prostriedok nápravy, sťažovateľ argumentuje, že „ak má k dispozícii viac

prostriedkov nápravy, potom je podmienka vyčerpania všetkých účinných prostriedkov

nápravy dodržaná aj vtedy, ak sťažovateľ vyčerpal iba ten prostriedok nápravy, ktorý

možno rozumne považovať za účelný (Berberich c. Spolková republika Nemecko,

rozhodnutie z roku 1974. sťažnosť č. 17)“.

Podľa sťažovateľa by využitie tohto prostriedku nápravy predstavovalo neúnosné

predlžovanie konania, ako aj vznik ďalších nákladov konania, pričom všeobecné súdy

by sa duplicitne zaoberali tou istou vecou, o ktorej už v rámci využitia zákonom

stanovených inštančných postupov raz rozhodovali.

Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom všeobecných súdov k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Porušenie svojich ústavných práv sťažovateľ vidí

v tom, že voči rozhodnutiu krajského súdu ako súdu odvolacieho podal tzv. neúplné

(blanko) dovolanie.

Okresný súd ho v rozpore s a nevyzval na doplnenie neúplného

dovolania (uvedenie dovolacích dôvodov, rozsah napadnutého rozhodnutia a návrhy

na doplnenie dokazovania), čo viedlo k tomu, že dovolanie bolo najvyšším súdom

odmietnuté z dôvodu neprípustnosti. Rovnako tento nesprávny procesný postup okresného

súdu nenapravil podľa sťažovateľa ani dovolací súd.

Sťažovateľ zastáva názor, že nedodržaním postupu podľa a

neboli splnené procesné podmienky na predloženie neúplného dovolania dovolaciemu súdu,

keďže predpokladom na predloženie dovolania na rozhodnutie dovolaciemu súdu je výzva

na doplnenie alebo opravu neúplného dovolania v určenej lehote a márne uplynutie lehoty

určenej na opravu, príp. doplnenie dovolania. Za týchto okolností nebol podľa sťažovateľa

najvyšší súd oprávnený o tomto neúplnom dovolaní rozhodovať, ale pochybenie okresného

súdu mal sám odstrániť analogickým použitím .

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom, ktorý je v zrejmom rozpore s Občianskym

súdnym poriadkom, bolo zasiahnuté do jeho práva na súdnu ochranu, pretože bol ukrátený

o možnosť svoje dovolanie náležite odôvodniť a uplatniť dovolacie dôvody, a tým

o možnosť nechať preskúmať „prvo a druhoinštančné“ rozhodnutie.

Podľa sťažovateľa nič nemení tom, že dovolací súd preskúmal podmienky

prípustnosti dovolania a konštatoval, že dovolanie nie je prípustné. Je toho názoru, že bez

toho, aby najvyšší súd poznal dovolacie dôvody, ktoré chcel sťažovateľ uplatniť, nemohlo

dôjsť k riadnemu preskúmania prípustnosti dovolania, pretože sťažovateľovi bolo

znemožnené právo argumentovať proti postupu a rozhodnutiam súdov nižšieho stupňa.

4

Tiež podotýka, že uvedený nezákonný postup okresného súdu (ktorého povinnosťou

bolo vyzvať sťažovateľa na doplnenie dovolania, pozn. sťažovateľa) vyplýva zo spisu

a najvyššiemu súdu nič nebránilo v tom, aby požiadal sťažovateľa o doplnenie dôvodov

dovolania.

Vzhľadom na už uvedené skutočnosti a právne dôvody sťažovateľ navrhuje,

aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci rozhodol

týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa , so sídlom

na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa

24. septembra 2015, č. k. v spojení s uznesením Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 19. marca 2015, č. k. -146 a uznesením Okresného súdu

Michalovce zo dňa 8. januára 2015 č. k. -125 porušené bolo.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. septembra 2015, č. k.

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi náhradu trov

právneho zastúpenia na účet ,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní uznesením odmietnuť bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu v spojení s uznesením krajského súdu

a uznesením okresného súdu. Porušenie svojich ústavných práv sťažovateľ vidí v tom,

že voči rozhodnutiu krajského súdu podal tzv. neúplné (blanko) dovolanie, pričom okresný

súd ho v rozpore s a nevyzval na doplnenie tohto neúplného dovolania

a tento nesprávny procesný postup okresného súdu podľa sťažovateľa nenapravil ani

najvyšší súd dovolací súd, čoho dôsledkom bolo, že jeho dovolanie bolo najvyšším súdom

odmietnuté z dôvodu neprípustnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa

a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť zásadnú

6

odlišnosť a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať spoločne (,

, , ).

1. K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením

okresného súdu

Z vyplýva, že právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať

o základných právach alebo slobodách alebo ľudských právach a základných slobodách

vyplývajúcich z medzinárodných dohovorov je podmienená princípom subsidiarity, ktorý

určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam

a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ).

Právomoc ústavného súdu preto nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných

súdov (, ). Každá fyzická osoba alebo právnická osoba,

ktorá namieta porušenie svojho základného práva, preto musí rešpektovať postupnosť

tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne

predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu (napr. , ,

, , ).

Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ je o ochrane sťažovateľom označených práv

alebo slobôd oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jeho

sťažnosť už po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu bol prípustný riadny opravný

prostriedok odvolanie. Právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa

vo vzťahu k okresnému súdu mal preto krajský súd v rámci odvolacieho konania, týmto

je teda vylúčená právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ právo podať odvolanie proti

napadnutému uzneseniu okresného súdu využil a krajský súd o ňom riadne rozhodol.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej

právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených základných práv uznesením krajského

súdu

Podľa možno sťažnosť podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie

sťažnosti ako podanej oneskorene ( ). V prípade podania

sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje

zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , , ).

Ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou zastáva právny názor, podľa ktorého

v prípadoch, ak sťažovateľ uplatní mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) spôsobilý

zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustný,

je lehota na podanie sťažnosti ustanovená v v zásade

zachovaná aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu

(napr. , , ). Uvedené však platí, len vtedy,

ak je sťažnosť uplatnená na ústavnom súde do dvoch mesiacov od právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým bolo dovolanie ako neprípustné odmietnuté.

Aplikujúc uvedený právny názor na prerokúvanú vec, sťažovateľ podal sťažnosť

proti uzneseniu krajského súdu včas.

Sťažovateľ v petite sťažnosti namieta porušenie označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru aj uznesením krajského súdu, ktorým krajský súd potvrdil

uznesenie okresného súdu, ktorým okresný súd nariadil predbežné opatrenie spočívajúce

v tom, že sa sťažovateľovi zakázal nakladať s nehnuteľnosťami, resp. spoluvlastníckymi

podielmi v jeho vlastníctve.

8

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na to, že posúdenie podmienok na nariadenie

predbežného opatrenia je vecou všeobecných súdov ( ). Ako nezávislý súdny

orgán ochrany ústavnosti ( ) ústavný súd v zásade nie je oprávnený zasahovať

do rozhodnutí o predbežných opatreniach, keďže nie je súčasťou sústavy všeobecných

súdov, o to viac, že ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností účastníkov konania

nezasahujú konečným spôsobom (). Ústavný súd posudzuje problematiku

predbežných opatrení zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého

rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie

pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť

do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu,

že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný

rozpor s princípmi spravodlivého procesu (napr. ).

Sťažovateľ napriek tomu, že sťažnosť predložil ústavnému súdu prostredníctvom

kvalifikovaného právneho zástupcu, v odôvodnení svojej sťažnosti neuvádza žiadnu

skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté uznesenie krajského

súdu je postihnuté takými nedostatkami, ktoré by odôvodňovali záver o porušení ním

označeného základného práv podľa , resp. práva podľa

dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd pripomína, že nevyhnutnou podmienkou

konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa je vznesenie relevantných námietok zo strany sťažovateľa

spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jeho základných práv alebo

slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, príp. inou aktivitou alebo

nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy, územnej alebo

záujmovej samosprávy, súdu atď.).

Keďže vznesenie takýchto námietok podľa názoru ústavného súdu podanie

sťažovateľa neobsahuje, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ nepreukázal existenciu

príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením

označeného základného práva podľa , resp. práva podľa dohovoru, preto už z tohto

samotného faktu možno vyvodiť záver o zjavnej neopodstatnenosti jeho sťažnosti.

Podľa jednou z možností, pre ktoré môže

ústavný súd odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je aj jej zjavná neopodstatnenosť. Podľa

konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,

keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej

moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,

a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, , , ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

uznesením krajského súdu a sťažovateľom označeným základným právom podľa čl. 46

ods. 1 a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by naznačovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí tejto časti

sťažnosti na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

3. K namietanému porušeniu označených práv uznesením najvyššieho súdu

10

Článok 46 ods. 1 a dohovoru je prvotným východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je poskytnúť

uplatňovanému právu súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné

podmienky súdneho konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny

prístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu

by mohlo dôjsť v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať

a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi

poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho

opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne

upravuje procesné právo (). Ak účastník konania splní predpoklady

vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný

súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na

poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie takej ochrany však neznamená len

úspech v mimoriadnom opravnom konaní, ale každé rozhodnutie, ktoré odpovedá na obsah

dovolania ústavne súladným spôsobom v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4

).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutým uznesením najvyššieho súdu z dôvodu, že najvyšší súd podľa sťažovateľa

nenapravil nesprávny procesný postup okresného súdu, ktorý ho nevyzval podľa § 241

ods. 3 a 4 na doplnenie neúplného dovolania proti uzneseniu krajského súdu. Práve

naopak, najvyšší súd jeho dovolanie odmietol z dôvodu neprípustnosti.

Sťažovateľ k sťažnosti pripojil aj kópiu dovolania, ktoré podal proti uzneseniu

krajského súdu. Z tejto pripojenej kópie dovolania vyplýva, že sťažovateľ dovolanie

predložil prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorým bez akéhokoľvek odôvodnenia

najvyššiemu súd ako súdu dovolaciemu navrhol, aby uznesenie krajského súdu zmenil tak,

že potvrdzujúce uznesenie okresného súdu zruší a vec vráti na ďalšie konanie.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Úlohou

ústavného súdu teda nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné zase uvažovať len v prípade, ak by sa tento

natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam

(m. m. , , ).

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd skúmal

predovšetkým prípustnosť dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľa

smerovalo k takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a preto ho bolo potrebné

odmietnuť. Najvyšší súd uviedol, že „dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa ( ). Podmienky prípustnosti

dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a 239

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

V zmysle odseku 3 tohto ustanovenia je prípustnosť dovolania vylúčená, ak ide o uznesenie

o predbežnom opatrení.“.

12

Najvyšší súd ako dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj podľa § 237 ods.

1 napriek tomu, že sťažovateľ porušenie tohto ustanovenia vo svojom dovolaní

nenamietal. K tomu ďalej uvádza, že „podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, d účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/

účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát“. Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto

zákonnom ustanovení.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd „dovolanie odporcu ako neprípustné odmietol

( v spojení s ) bez toho, aby sa mohol

zaoberať hodnotením skutkových a právnych záverov nižších súdov“.

Ako z už uvedeného vyplýva, najvyšší súd v prvom rade skúmal, či proti uzneseniu

krajského súdu je vôbec dovolanie prípustné. Zistil pritom, že prípustnosť dovolania

sťažovateľa nemožno vyvodiť z a , pretože podľa

ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide, okrem iného, o uznesenie o predbežnom

opatrení. Následne najvyšší súd skúmal tiež existenciu niektorej z procesných vád podľa

, pričom konštatoval, že ani existenciu žiadnej z uvedených procesných vád

nezistil.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu je zrejmé, že najvyšší súd

neodmietol dovolanie sťažovateľa pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí,

ale z dôvodu, že proti uzneseniu o predbežnom opatrení dovolanie nie je prípustné.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v predmetnej veci postupoval v súlade

so zákonom a odmietnutie dovolania sťažovateľa ako neprípustné odôvodnil primeraným

spôsobom, pričom tento jeho záver nemožno považovať ani za arbitrárny. Spôsob, akým

interpretoval a aplikoval v uznesení uvedené ustanovenia ,

možno považovať za ústavne udržateľný. Ústavný súd pri preskúmaní napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný

postup dovolacieho súdu, t. j. taký postup, ktorý by nemal oporu v zákone.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval,

že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi

predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať

za porušenie základného práva podľa alebo práva podľa

dohovoru (, ).

K námietke sťažovateľa, že nebol vyzvaný na doplnenie dovolania, ústavný súd

uvádza, že nie je úlohou najvyššieho súdu odstraňovať nedostatky podaného dovolania.

Okrem toho sťažovateľ napriek tomu, že dovolanie podával prostredníctvom svojho

právneho zástupcu, neuviedol, na ktorom zákonnom dôvode založil svoje dovolanie.

Ústavný súd vo svojej judikatúre už viackrát zdôraznil, že nejde o porušenie

základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne

podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu

v súlade s objektívnym právom (napr. , , ).

Podľa názoru ústavného súdu je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať

zákony a ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva dospel k záveru, že medzi namietaným

porušením základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením

najvyššieho súdu nezistil žiadnu príčinnú súvislosť, ktorá by mala za následok porušenie

sťažovateľom označených práv, a preto aj v tejto časti sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

14

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami obsiahnutými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016