Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 478/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2,

Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, Herľanská 547, Vranou nad

Topľou, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 29. júla 2013 a sp. zn. V 4/2014

z 28. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2, Košice

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 29. júla 2013 a sp. zn. z 28. mája

2015.

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobou doručenou Krajskému

súdu v Bratislava (ďalej len „krajský súd“) 21. novembra 2003 sa ,

(ďalej len „žalobca“), domáhal proti

obchodnej spoločnosti (ďalej len

„žalovaná“), uloženia povinnosti podať príslušnému centrálnemu depozitárovi cenných

papierov žiadosť o vykonanie zmien zápisu v zozname akcionárov žalovanej v prospech

žalobcu, a ak tak neurobí, nahradiť prejav vôle žalovanej rozhodnutím súdu.

Krajský súd uznesením č. k. -538 zo 17. apríla 2012 pripustil, aby

z konania vystúpil žalobca a na jeho miesto do konania vstúpila sťažovateľka, ktorá

v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej 30. augusta 2005 nadobudla

„pohľadávku v sume 1 815 758, -Sk s prísl., ktorú, podľa tvrdenia žalobcu, mal doterajší

žalobca voči dlžníkovi Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky

titulom náhrad škody podľa a je prejednávaná Okresným súdom

Bratislava I pod sp. zn. . Dodatkom č. 2 zo dňa 10. 01. 2011 k zmluve

o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 08. 2005 postúpil postupca postupníkovi aj všetky práva

a nároky vyvolané a súvisiace s uplatňovaním vyššie uvedenej pohľadávky a ktoré sú

prejednávané na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. . Podaním zo dňa

02. 03. 2011 obchodná spoločnosť DARTS, spol. s r. o., Košice, so zámenou účastníkov

vyjadrila súhlas.“.

Na základe odvolania žalovanej a vedľajšieho účastníka na strane žalovanej najvyšší

súd uznesením sp. zn. z 29. júla 2013 uvedené uznesenie krajského súdu

zmenil tak, že návrh na pripustenie, aby z konania vystúpil žalobca a na jeho miesto do

konania vstúpila sťažovateľka, zamietol. V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd

krajskému súdu vytkol, že „nedostatočne zistil skutkový stav“, pričom vychádzajúc

z predložených listinných dôkazov na rozdiel od krajského súdu nepovažoval, resp.

nepovažoval za preukázané, „že po začatí konania o nahradenie prejavu vôle nastala

právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv

a povinností, o ktorých sa koná v konaní vedenom na krajskom súde pod č. k.

“.

Proti uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie,

v ktorom vyjadrila názor, že „predpokladom, aby súd vyhovel návrhu v zmysle § 92 ods. 2

a 3 , je preukázanie splnenia formálnych podmienok spočívajúcich v tom, že nastala

právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného,

ďalej, že sa táto právna skutočnosť týka práva alebo povinností doterajšieho účastníka

konania, že táto skutočnosť nastala po začatí konania a že nadobúdateľ práva súhlasí

so vstupom do konania, ak má nastúpiť na miesto doterajšieho navrhovateľa. V štádiu, pri

ktorom súd posudzuje splnenie uvedených predpokladov, skúma tvrdenia, z ktorých sa

vyvodzuje opodstatnenosť takéhoto procesného návrhu, len z hľadiska ich možnosti

(spôsobilosti) vyvolať tvrdený právny účinok – prevod alebo prechod práva na iného...

Samotné posúdenie toho, či k prevodu alebo prechodu práva skutočne došlo, je vyhradené

až rozhodnutiu vo veci samej (v rámci skúmania danosti vecnej legitimácie účastníka

konania).“. Sťažovateľka zároveň poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd „v takmer

identickej veci“ uznesením sp. zn. zo 16. apríla 2013 potvrdil uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 10. októbra 2012, ktorým pripustil, aby z konania na

strane žalobcov vystúpili žalobcovia a na ich miesto vstúpila sťažovateľka (ďalej len

„súvisiace uznesenie“).

Na základe podaného dovolania najvyšší súd preskúmal napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu, pričom dospel k záveru, že nie je dôvodné, preto ho v zmysle § 243b

ods. 1 (ďalej len „OSP“) zamietol.

Sťažovateľka s poukazom na súvisiace uznesenie najvyššieho súdu, ako aj „ďalšie

štyri právoplatné uznesenia prvostupňových súdov, ktoré rozhodli o pripustení, aby do

konania vstúpila spoločnosť DARTS spol. s r. o. Košice na miesto pôvodných žalobcov“,

ktoré „boli vydané na základe Zmlúv o postúpení pohľadávok zo dňa 30. 8. 2005, ktoré

sťažovateľ uzatvoril s pôvodnými žalobcami“, v sťažnosti namieta, že „ak Najvyšší súd SR

v obdobnej veci, na základe takmer identických dôkazov skôr rozhodol, že pripustil zámenu

účastníka na strane žalobcu, tak iný senát Najvyššieho súdu by mal rozhodnúť obdobne

a nie protichodne“. Sťažovateľka preto vyjadruje presvedčenie, že „v tomto prípade došlo

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu spočívajúceho v princípe

predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, keď súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,

aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala

rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne

posudzované“.

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júla 2013 a sp. zn.

1 Obdo V 4/2014 z 28. mája 2015 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, aby

obe napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby

sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júla 2013, ktorým

zmenil uznesenie krajského súdu č. k. -538 zo 17. apríla 2012 tak, že návrh

žalobcu na pripustenie, aby z konania vystúpil a na jeho miesto do konania vstúpila

sťažovateľka, zamietol; ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. V 4/2014

z 28. mája 2015, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu

najvyššieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti koncipovanej kvalifikovanou

právnou zástupkyňou nezohľadnila, resp. nerozlíšila funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu,

ktorý v prvom prípade rozhodoval ako odvolací súd a v druhom prípade ako dovolací súd,

a tejto skutočnosti neprispôsobila ani odôvodnenie svojej sťažnosti, ktoré je jednou

zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1

).

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu pritom vyplýva, že sťažovateľke aj jej

právnej zástupkyni je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu

označených práv. Napriek tejto skutočnosti sťažovateľka, poukazujúc sa existenciu

rozdielnej judikatúry všeobecných súdov, v sťažnosti najvyššiemu súdu vo všeobecnosti

vytýka len to, že v danej veci rozhodol „protichodne“, keďže „v obdobnej veci, na základe

takmer identických dôkazov skôr rozhodol, že pripustil zámenu účastníka na strane

žalobcu“.

Ústavný súd už v uznesení sp. zn. z 11. mája 2005 zdôraznil, že:

„Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť

a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd

nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony

boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky

zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“

Nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania ústavný

súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút

povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, ako aj publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako takéto nedostatky posudzuje (napr.

, , , , ,

, , , , ,

, , , ,

, , ).

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 29. júla 2013

V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže

ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať

predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich

práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo

slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,

sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych

prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom

alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku

svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. , , ,

, , ).

Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,

ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré

sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu

subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. z 29. júla 2013 podala

sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť vyplývala z a ako

také ho najvyšší súd prejednal a uznesením sp. zn. z 28. mája 2015 o ňom

aj rozhodol. Keďže napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo predmetom súdneho

prieskumu realizovaného dovolacím súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie.

K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

1 Obdo V 4/2014 z 28. mája 2015

Vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej argumentácii týkajúcej sa existencie

rozdielnej judikatúry všeobecných súdov, ktorou odôvodňuje porušenie označených práv

napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na to, že mu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zverená najvyššiemu

súdu.

V tejto súvislosti už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. z 1. októbra

2013 vyslovil, že je tým orgánom verejnej moci, ktorý „ex lege sleduje a vyhodnocuje

právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme

jednotného rozhodovania súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach

určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných

obdobných veciach“, pričom „ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor

v stanovisku najvyššieho súdu, sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného

najvyššieho súdu, povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre

ne záväzné“.

Zákonnou podmienkou využitia právomoci jednotlivých kolégií najvyššieho súdu

podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch je zistenie, že došlo k výkladovým

rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto

podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene napĺňa stabilne

judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakom právneho štátu

patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. ), ktorého súčasťou je tiež

požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. , a ).

Netreba však opomínať, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne

obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na

súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na

racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci

konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou

svojich rozhodnutí ( , m. m. ).

Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je

prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho systému,

ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007).

K rozdielnej judikatúre preto prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej

inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je však dôležité, aby táto inštancia pôsobila ako

regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu, že „žalobca

nepreukázal, že po začatí konania nastala taká právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy

spájajú prevod alebo prechod jeho uplatnených v konaní práv, a teda nesplnil predpoklad

pre rozhodnutie, ktorým jeho návrhu na zmenu účastníka v konaní na strane žalobcu mohlo

byť vyhovené“, dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená, veľmi strohá argumentácia,

nie je v žiadnom prípade spôsobilá spochybniť záver najvyššieho súdu.

Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových okolností

konkrétneho prípadu, svoje rozhodnutie odôvodnil zrozumiteľným a dostatočne logickým

spôsobom, nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku, preto jeho závery možno z ústavnoprávneho hľadiska považovať

za akceptovateľné a udržateľné.

Skutočnosť, že sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nesúhlasí, sama

osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím

vlastným.

Napokon, aj sťažovateľka v predloženej sťažnosti pripúšťa, že dôkazy žalobcu,

ktorými disponoval najvyšší súd v dovolacom konaní, neboli úplne identické s tými, ktoré

na základe návrhu žalobcu vykonali všeobecné súdy v iných konaniach vedených pred nimi.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu

a sťažovateľkou označenými právami, jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú

podľa .

Z uvedeného dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi

sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2016