Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 478/2016
PDF · 203.62 KB
No categories available
III. ÚS 478/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2016
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2,
Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, Herľanská 547, Vranou nad
Topľou, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Obo/53/2012 z 29. júla 2013 a sp. zn. 1 Obdo V 4/2014
z 28. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2, Košice
(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 3 Obo/53/2012 z 29. júla 2013 a sp. zn. 1 Obdo V 4/2014 z 28. mája
2015.
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že žalobou doručenou Krajskému
súdu v Bratislava (ďalej len „krajský súd“) 21. novembra 2003 sa ,
(ďalej len „žalobca“), domáhal proti
obchodnej spoločnosti (ďalej len
„žalovaná“), uloženia povinnosti podať príslušnému centrálnemu depozitárovi cenných
papierov žiadosť o vykonanie zmien zápisu v zozname akcionárov žalovanej v prospech
žalobcu, a ak tak neurobí, nahradiť prejav vôle žalovanej rozhodnutím súdu.
Krajský súd uznesením č. k. 7 Cbs/84/2005-538 zo 17. apríla 2012 pripustil, aby
z konania vystúpil žalobca a na jeho miesto do konania vstúpila sťažovateľka, ktorá
v zmysle zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej 30. augusta 2005 nadobudla
„pohľadávku v sume 1 815 758, -Sk s prísl., ktorú, podľa tvrdenia žalobcu, mal doterajší
žalobca voči dlžníkovi Slovenská republika – Ministerstvo financií Slovenskej republiky
titulom náhrad škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. a je prejednávaná Okresným súdom
Bratislava I pod sp. zn. 21 C/57/04. Dodatkom č. 2 zo dňa 10. 01. 2011 k zmluve
o postúpení pohľadávky zo dňa 30. 08. 2005 postúpil postupca postupníkovi aj všetky práva
a nároky vyvolané a súvisiace s uplatňovaním vyššie uvedenej pohľadávky a ktoré sú
prejednávané na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 7 Cbs/84/2005. Podaním zo dňa
02. 03. 2011 obchodná spoločnosť DARTS, spol. s r. o., Košice, so zámenou účastníkov
vyjadrila súhlas.“.
Na základe odvolania žalovanej a vedľajšieho účastníka na strane žalovanej najvyšší
súd uznesením sp. zn. 3 Obo/53/2012 z 29. júla 2013 uvedené uznesenie krajského súdu
zmenil tak, že návrh na pripustenie, aby z konania vystúpil žalobca a na jeho miesto do
konania vstúpila sťažovateľka, zamietol. V odôvodnení tohto uznesenia najvyšší súd
krajskému súdu vytkol, že „nedostatočne zistil skutkový stav“, pričom vychádzajúc
z predložených listinných dôkazov na rozdiel od krajského súdu nepovažoval, resp.
nepovažoval za preukázané, „že po začatí konania o nahradenie prejavu vôle nastala
právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv
a povinností, o ktorých sa koná v konaní vedenom na krajskom súde pod č. k.
Proti uvedenému uzneseniu najvyššieho súdu podala sťažovateľka dovolanie,
v ktorom vyjadrila názor, že „predpokladom, aby súd vyhovel návrhu v zmysle § 92 ods. 2
a 3 O. s. p., je preukázanie splnenia formálnych podmienok spočívajúcich v tom, že nastala
právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práva na iného,
ďalej, že sa táto právna skutočnosť týka práva alebo povinností doterajšieho účastníka
konania, že táto skutočnosť nastala po začatí konania a že nadobúdateľ práva súhlasí
so vstupom do konania, ak má nastúpiť na miesto doterajšieho navrhovateľa. V štádiu, pri
ktorom súd posudzuje splnenie uvedených predpokladov, skúma tvrdenia, z ktorých sa
vyvodzuje opodstatnenosť takéhoto procesného návrhu, len z hľadiska ich možnosti
(spôsobilosti) vyvolať tvrdený právny účinok – prevod alebo prechod práva na iného...
Samotné posúdenie toho, či k prevodu alebo prechodu práva skutočne došlo, je vyhradené
až rozhodnutiu vo veci samej (v rámci skúmania danosti vecnej legitimácie účastníka
konania).“. Sťažovateľka zároveň poukázala na skutočnosť, že najvyšší súd „v takmer
identickej veci“ uznesením sp. zn. 2 Obo 72/2016 zo 16. apríla 2013 potvrdil uznesenie
krajského súdu sp. zn. 7 Cbs/86/2005 z 10. októbra 2012, ktorým pripustil, aby z konania na
strane žalobcov vystúpili žalobcovia a na ich miesto vstúpila sťažovateľka (ďalej len
„súvisiace uznesenie“).
Na základe podaného dovolania najvyšší súd preskúmal napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu, pričom dospel k záveru, že nie je dôvodné, preto ho v zmysle § 243b
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol.
Sťažovateľka s poukazom na súvisiace uznesenie najvyššieho súdu, ako aj „ďalšie
štyri právoplatné uznesenia prvostupňových súdov, ktoré rozhodli o pripustení, aby do
konania vstúpila spoločnosť DARTS spol. s r. o. Košice na miesto pôvodných žalobcov“,
ktoré „boli vydané na základe Zmlúv o postúpení pohľadávok zo dňa 30. 8. 2005, ktoré
sťažovateľ uzatvoril s pôvodnými žalobcami“, v sťažnosti namieta, že „ak Najvyšší súd SR
v obdobnej veci, na základe takmer identických dôkazov skôr rozhodol, že pripustil zámenu
účastníka na strane žalobcu, tak iný senát Najvyššieho súdu by mal rozhodnúť obdobne
a nie protichodne“. Sťažovateľka preto vyjadruje presvedčenie, že „v tomto prípade došlo
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu spočívajúceho v princípe
predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, keď súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka,
aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala
rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne
posudzované“.
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že uzneseniami najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo/53/2012 z 29. júla 2013 a sp. zn.
1 Obdo V 4/2014 z 28. mája 2015 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby
obe napadnuté uznesenia zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby
sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 296,44 €.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd
navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo/53/2012 z 29. júla 2013, ktorým
zmenil uznesenie krajského súdu č. k. 7 Cbs/84/2005-538 zo 17. apríla 2012 tak, že návrh
žalobcu na pripustenie, aby z konania vystúpil a na jeho miesto do konania vstúpila
sťažovateľka, zamietol; ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 4/2014
z 28. mája 2015, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu
najvyššieho súdu.
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka v sťažnosti koncipovanej kvalifikovanou
právnou zástupkyňou nezohľadnila, resp. nerozlíšila funkčnú príslušnosť najvyššieho súdu,
ktorý v prvom prípade rozhodoval ako odvolací súd a v druhom prípade ako dovolací súd,
a tejto skutočnosti neprispôsobila ani odôvodnenie svojej sťažnosti, ktoré je jednou
zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom (§ 20 ods. 1
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu pritom vyplýva, že sťažovateľke aj jej
právnej zástupkyni je známa judikatúra ústavného súdu týkajúca sa jeho oprávnenia
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov vo vzťahu k obsahu
označených práv. Napriek tejto skutočnosti sťažovateľka, poukazujúc sa existenciu
rozdielnej judikatúry všeobecných súdov, v sťažnosti najvyššiemu súdu vo všeobecnosti
vytýka len to, že v danej veci rozhodol „protichodne“, keďže „v obdobnej veci, na základe
takmer identických dôkazov skôr rozhodol, že pripustil zámenu účastníka na strane
žalobcu“.
Ústavný súd už v uznesení sp. zn. II. ÚS 117/05 z 11. mája 2005 zdôraznil, že:
„Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť
a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd
nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony
boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie
konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky
zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom.“
Nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania ústavný
súd nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti, keďže na taký postup slúži inštitút
povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, ako aj publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako takéto nedostatky posudzuje (napr.
IV. ÚS 77/08, I. ÚS 368/2010, IV. ÚS 322/2010, IV. ÚS 399/2010, III. ÚS 357/2010,
III. ÚS 267/2010, II. ÚS 309/2010, III. ÚS 262/2010, III. ÚS 210/2010, I. ÚS 162/2010,
IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, IV. ÚS 159/2010, IV. ÚS 213/2010,
IV. ÚS 134/2010, I. ÚS 57/2015, I. ÚS 337/2015).
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo/53/2012
z 29. júla 2013
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého môže
ústavný súd konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať
predloženými sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovatelia nemôžu domáhať ochrany svojich
práv pred všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo
slobôd teda automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
zistí, že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta,
sa sťažovatelia môžu domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych
prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom
alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku
svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).
Ústavný súd v tejto súvislosti predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus,
ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré
sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu
subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo/53/2012 z 29. júla 2013 podala
sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť vyplývala z § 239 ods. 1 písm. a) OSP a ako
také ho najvyšší súd prejednal a uznesením sp. zn. 1 Obdo V 4/2014 z 28. mája 2015 o ňom
aj rozhodol. Keďže napadnuté uznesenie odvolacieho súdu bolo predmetom súdneho
prieskumu realizovaného dovolacím súdom, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej
prerokovanie.
K námietke porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.
1 Obdo V 4/2014 z 28. mája 2015
Vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenej argumentácii týkajúcej sa existencie
rozdielnej judikatúry všeobecných súdov, ktorou odôvodňuje porušenie označených práv
napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd poukazuje na to, že mu neprislúcha
zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá je
podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zverená najvyššiemu
súdu.
V tejto súvislosti už najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 1 Cdo 185/2006 z 1. októbra
2013 vyslovil, že je tým orgánom verejnej moci, ktorý „ex lege sleduje a vyhodnocuje
právoplatné rozhodnutia súdov v občianskom súdnom konaní a na ich základe, v záujme
jednotného rozhodovania súdov, zaujíma stanoviská k ich rozhodovacej činnosti vo veciach
určitého druhu alebo charakteru, a tak predurčuje ich následný postup aj v iných
obdobných veciach“, pričom „ak bol k určitej právnej otázke vyslovený právny názor
v stanovisku najvyššieho súdu, sú všetky súdy všeobecných súdov, vrátane samotného
najvyššieho súdu, povinné pri svojom rozhodovaní z neho vychádzať, lebo stanovisko je pre
ne záväzné“.
Zákonnou podmienkou využitia právomoci jednotlivých kolégií najvyššieho súdu
podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona o súdoch je zistenie, že došlo k výkladovým
rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátov toho istého kolégia. Cez túto
podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súdu prirodzene napĺňa stabilne
judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorej k imanentným znakom právneho štátu
patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež
požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých
podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99).
Netreba však opomínať, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne
obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na
súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na
racionálnej právnej argumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci
konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou
svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy, m. m. III. ÚS 595/2012).
Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je
prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho systému,
ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (rozsudok Európskeho súdu pre
ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko zo 6. 12. 2007).
K rozdielnej judikatúre preto prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej
inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je však dôležité, aby táto inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia
najvyššieho súdu, ktorým zamietol dovolanie sťažovateľky z dôvodu, že „žalobca
nepreukázal, že po začatí konania nastala taká právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy
spájajú prevod alebo prechod jeho uplatnených v konaní práv, a teda nesplnil predpoklad
pre rozhodnutie, ktorým jeho návrhu na zmenu účastníka v konaní na strane žalobcu mohlo
byť vyhovené“, dospel k záveru, že sťažovateľkou uplatnená, veľmi strohá argumentácia,
nie je v žiadnom prípade spôsobilá spochybniť záver najvyššieho súdu.
Najvyšší súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových okolností
konkrétneho prípadu, svoje rozhodnutie odôvodnil zrozumiteľným a dostatočne logickým
spôsobom, nepopierajúc pritom účel a zmysel aplikovaných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku, preto jeho závery možno z ústavnoprávneho hľadiska považovať
za akceptovateľné a udržateľné.
Skutočnosť, že sťažovateľka s právnym názorom krajského súdu nesúhlasí, sama
osebe nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím
vlastným.
Napokon, aj sťažovateľka v predloženej sťažnosti pripúšťa, že dôkazy žalobcu,
ktorými disponoval najvyšší súd v dovolacom konaní, neboli úplne identické s tými, ktoré
na základe návrhu žalobcu vykonali všeobecné súdy v iných konaniach vedených pred nimi.
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti nezistil žiadne
skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu
a sťažovateľkou označenými právami, jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z uvedeného dôvodu bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2016