Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 422/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2017

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2,

Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátska kancelária,

Herľanská 547, Vranou nad Topľou, vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2015, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 28. júna 2016

a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

14. októbra 2016 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa 46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom zo 16. apríla 2015, ako

aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom a jeho rozsudkom z 28. júna 2016.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. sa pôvodný žalobca (predchodca sťažovateľky) domáhal

od žalovaného (Strediska cenných papierov, a. s., Bratislava; v súčasnej dobe je jeho

právnym nástupcom Centrálny depozitár cenných papierov Slovenskej republiky, a. s.,

pozn.) zaplatenia sumy 10 000 Sk s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá mala pôvodnému

žalobcovi vzniknúť v dôsledku postupu žalovaného. Zmluvou o postúpení pohľadávky

z 30. augusta 2005 pôvodný žalobca postúpil predmetnú pohľadávku voči žalovanému

sťažovateľke, ktorá sa v dôsledku krajským súdom povolenej zámeny účastníkov konania

stala účastníčkou tohto konania na strane žalobcu.

3. Krajský súd najprv rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2015 žalobe

vyhovel, avšak po jeho zrušení odvolacím súdom novým rozsudkom z 27. júna 2013 žalobu

sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Najvyšší súd opäť jeho rozsudok zrušil uznesením

z 30. septembra 2014 a posledným rozsudkom krajský súd druhýkrát jej žalobu zamietol

16. apríla 2015, ktorý najvyšší súd rozsudkom z 28. júna 2016 potvrdil. Sťažnosťou

podanou ústavnému súdu sťažovateľka napáda v označených konaniach postup krajského

súdu a postup najvyššieho súdu a tiež aj ich rozhodnutia v tejto veci.

4. V súvislosti s rozhodnutím krajského súdu a najvyššieho súdu sťažovateľka

argumentuje nesprávnosťou ich záveru o nedostatku aktívnej legitimácie na jej strane a jej

predchodcu a poukazuje na to, že ignorovali dôkaz – nález ústavného súdu „č. k. -37

zo dňa 11. decembra 2007, ako aj rozhodnutie najvyššieho súdu SR MCdo 2/99“, z ktorých

malo vyplývať, že jej predchodca bol vlastníkom predmetných akcií, ktoré mal

do vlastníctva nadobudnúť v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom Vranov

nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97, pričom v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom

v tomto exekučnom konaní generálnym prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“), ktoré bolo založené na tvrdení, „... že akcie v čase exekúcie mohli

byť len vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky...“, najvyšší súd v rozhodnutí o tomto

mimoriadnom dovolaní sp. zn. M – Cdo 2/99 z 28. februára 2001 konštatoval:

„Exekúcia sa mohla uskutočniť aj predajom cenných papierov. Po tomto úkone

exekútorka vrátila 29. októbra 1998 Okresnému súdu vo Vranove nad Topľou ním vydané

poverenie na vykonanie exekúcie... Tým sa exekučné konanie skončilo a pretože v zmysle

§ 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené,

prípadným zrušením mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia by sa na veci nič

nezmenilo.“

5. Podľa sťažovateľky napriek uvedenému konštatovaniu najvyššieho súdu

v rozsudku sp. zn. M – Cdo 2/99 z 28. februára 2001, ktorým mal najvyšší súd

podľa sťažovateľky potvrdiť zákonnosť exekúcie a záväzne posúdiť otázku vlastníctva

sporných akcií predchodcom sťažovateľky, „... Najvyšší súd SR i Krajsky súd v Bratislave

prejudiciálne riešili otázku vlastníctva akcií, ktorá bola vyššie uvedeným rozhodnutím

Najvyššieho súdu právoplatne a s definitívnou platnosťou vyriešená tak, že žalobca, spolu

s ďalšími šiestimi akcionármi, platne nadobudol vlastníctvo k 46 ks akciám spoločnosti

TRANSPETROL, a. s. Najvyšší súd SR i Krajský súd v Bratislave neboli oprávnení riešiť

ako prejudiciálne otázku vlastníctva akcií, je tu prekážka res iudicata.“.

6. Sťažovateľka je toho názoru, že na základe uvedených skutočností došlo

k porušeniu jej „základného práva na súdnu ochranu spočívajúceho v porušení zásady

právnej istoty vytvorenej už nezmeniteľnosťou právoplatných súdnych rozhodnutí

a porušením zásady res iudicata – prekážky právoplatne rozhodnutie veci“.

7. Napokon sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza ako príklad aj rozhodnutia

najvyššieho súdu v iných obdobných veciach majúcich základ v exekučnom konaní

vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97 na cenné papiere

obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., z ktorých by malo byť zrejmé konštatovanie

najvyššieho súdu, že vzhľadom na pre neho záväzné stanovisko ústavného súdu v náleze

sp. zn. z 11. decembra 2007 už nebude posudzovať otázku zákonnosti

nadobudnutia akcií.

8. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. porušili základné

právo spoločnosti DARTS spol. s r.o. Košice na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa

16.04.2015 a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 28.06.2013 a vracia

vec v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti DARTS, spol. s r.o. Košice priznáva náhradu trov konania

v sume 303,16 Eur...“

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

II.A K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom

krajského súdu

12. Sťažovateľka v prvom rade namieta nesprávny postup krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudok zo 16. apríla 2015.

13. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom

na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode,

porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická

osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej

republiky.

14. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 16. apríla 2015,

v tomto prípade mala sťažovateľka možnosť domáhať sa jeho vecného preskúmania, a to

využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý sťažovateľka napokon (ako to

vyplýva aj z príloh k sťažnosti) aj využila. Na základe sťažovateľkou podaného odvolania

z 25. mája 2015 sa tak najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia

odvolacieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. musel

v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka

uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

15. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

II.B K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu

16. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júna 2016 ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru

považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

17. Ústavný súd zistil, že najvyšší súd svoj rozsudok po opísaní dôvodov

prvostupňového rozhodnutia na strane 2 až 4, odvolacích námietok sťažovateľky (strana 4

a 5), ako aj vyjadrenia žalovaného (strana 5 až 7) a vedľajších účastníkov (strana 7 až 9)

v podstatnom odôvodnil jasne a zrozumiteľne na strane 10 až 12 a jeho závery v kontexte

danej veci možno považovať za logické, majúce základ vo vykonanom dokazovaní a tiež

za ústavne udržateľné. Z odôvodnenia rozsudku, ktorý je sťažovateľke dobre známy (preto

z neho ústavný súd nepovažoval bližšie citovať, pozn.) vyplýva, že základnou

východiskovou premisou rozhodnutia najvyššieho súdu je absencia splnenia základných

predpokladov na uplatnenie si náhrady škody, tak ako si ju uplatnila sťažovateľka, resp. jej

právny predchodca. Okrem toho najvyšší súd uzavrel, že akcie strategického podniku

nemohli byť predmetom exekúcie, pretože z nej boli podľa Exekučného poriadku vylúčené,

a tiež uviedol, že v rozhodnej dobe sťažovateľka nepreukázala svoje vlastníctvo k akciám

strategického podniku.

18. Z dôvodu, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je primeraným spôsobom odôvodnené, ústavný súd nevidí relevantný dôvod zasiahnuť do

právneho názoru najvyššieho súdu (základ argumentácie sťažovateľky sa v zásade iba

opakuje a ústavný súd o jej námietkach rozhodoval napr. vo veciach sp. zn.

, a sp. zn. , pričom jej sťažnosti vždy

odmietol ako zjavne neopodstatnené, pozn.).

19. Vzhľadom na tieto zistenia preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

(vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu) už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne

neopodstatnenú odmietol ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017