Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)I. ÚS 446/2015
PDF · 573.54 KB
No categories available
I. ÚS 446/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2,
Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátska kancelária,
Herľanská 547, Vranou nad Topľou, vo veci namietaného porušenia základného práva na
ochranu vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Cb 119/03 a jeho rozsudkom z 20. júna 2013, ako aj postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 61/2013 a jeho
rozsudkom z 19. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2, Košice
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu
vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb 119/03 a jeho rozsudkom z 20. júna
2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 61/2013 a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom krajským súdom
pod sp. zn. 17 Cb 119/03 sa pôvodný žalobca (predchodca sťažovateľky) domáhal
od žalovaného (Strediska cenných papierov, a. s., Bratislava; v súčasnej dobe je jeho
právnym nástupcom Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., pozn.) zaplatenia sumy
10 000 Sk s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá mala pôvodnému žalobcovi ako vlastníkovi
82 ks akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., vzniknúť v dôsledku postupu
žalovaného, ktorý na základe rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo“) č. k. 43/1998/SAN z 9. decembra 1998 tieto akcie najskôr odpísal z účtu
pôvodného žalobcu, avšak po tom, ako najvyšší súd svojím rozhodnutím sp. zn. 4 Sž 143/01
z 28. mája 2002 označené rozhodnutie ministerstva zrušil, žalovaný už v tomto smere
nápravu v evidencii cenných papierov nezjednal a predmetné akcie už pôvodnému
žalobcovi na účet nepripísal, tak aby navodil „... stav pred vydaním zrušeného rozhodnutia
ministerstva...“, v dôsledku čoho mu v roku 2002 neboli z nich vyplatené dividendy.
Zmluvou o postúpení pohľadávky z 30. augusta 2005 pôvodný žalobca postúpil predmetnú
pohľadávku voči žalovanému sťažovateľke, ktorá sa v dôsledku krajským súdom povolenej
zámeny účastníkov konania stala účastníčkou tohto konania na strane žalobcu.
3. Krajský súd najprv rozsudkom sp. zn. 17 Cb 119/03 zo 7. marca 2007 žalobe
vyhovel, avšak po jeho zrušení odvolacím súdom novým rozsudkom z 20. júna 2013 žalobu
sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Tento záver potvrdil svojím rozsudkom sp. zn. 3
Obo 61/2013 z 19. novembra 2014 aj najvyšší súd. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu
sťažovateľka napáda v označených konaniach postup krajského súdu a postup najvyššieho
súdu a tiež aj ich rozhodnutia v tejto veci.
4. Pokiaľ ide o namietaný postup, sťažovateľka „... považuje postup oboch súdov
v konaní za odňatie možnosti konať pred súdom“, pretože krajský súd vo veci rozhodol
na pojednávaní konanom 20. júna 2013 napriek tomu, že sťažovateľka včas ospravedlnila
svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu vopred dlhodobo plánovanej zahraničnej
dovolenky v tomto termíne, a preto žiadala o jeho odročenie, pričom najvyšší súd
v odvolacom konaní tento postup krajského súdu verifikoval a „... navyše uviedol, že
predvolanie na pojednávanie bolo žalobcovi doručené s dostatočným časovým predstihom“.
V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Nemožno hovoriť o dostatočnom časovom predstihu, ak predvolanie je doručené
10 dní pred pojednávaním. Sťažovateľ sa chcel osobne zúčastniť pojednávania, nemal
právne zastúpenie a je jediným konateľom spoločnosti. Namiesto odročenia pojednávania
Krajský súd v Bratislave vyhodnotil naplánovanú dovolenku jediného konateľa sťažovateľa
vo februári 2015 ako obštrukciu a podľa súdu konateľ mal predvídať, že 20. júna 2015 bude
vytýčené pojednávanie a keď plánoval dovolenku vo februári 2015...“
5. V súvislosti s rozhodnutiami krajského súdu sp. zn. 17 Cb 119/03 z 20. júna 2013,
ako aj najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obo 61/2013 z 19. novembra 2014 sťažovateľka
argumentuje arbitrárnosťou ich záveru o nedostatku aktívnej legitimácie na jej strane a jej
predchodcu, „... na uplatnenie akýchkoľvek akcionárskych práv...“, pretože podľa súdov
nepreukázali vlastníctvo 82 kusov akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka poukazuje, že už z listinného dôkazu (výpis z účtu
majiteľa cenných papierov z 9. októbra 1998) predloženého jej predchodcom malo vyplývať,
že bol vlastníkom predmetných akcií, ktoré mal do vlastníctva nadobudnúť v exekučnom
konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97, pričom
v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom v tomto exekučnom konaní generálnym
prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktoré bolo založené
na tvrdení, „... že akcie v čase exekúcie mohli byť len vo výlučnom vlastníctve Slovenskej
republiky...“, najvyšší súd v rozhodnutí o tomto mimoriadnom dovolaní sp. zn. M – Cdo
2/99 z 28. februára 2001 konštatoval:
„Exekúcia sa mohla uskutočniť aj predajom cenných papierov. Po tomto úkone
exekútorka vrátila 29. októbra 1998 Okresnému súdu vo Vranove nad Topľou ním vydané
poverenie na vykonanie exekúcie č. 5713003605. Tým sa exekučné konanie skončilo
a pretože v zmysle § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je
v exekučnom konaní vylúčené, prípadným zrušením mimoriadnym dovolaním napadnutého
rozhodnutia by sa na veci nič nezmenilo.“
6. Podľa sťažovateľky napriek uvedenému konštatovaniu najvyššieho súdu
v rozsudku sp. zn. M – Cdo 2/99 z 28. februára 2001, ktorým mal najvyšší súd
podľa sťažovateľky potvrdiť zákonnosť exekúcie a záväzne posúdiť otázku vlastníctva
sporných akcií predchodcom sťažovateľky, „... Najvyšší súd SR i Krajsky súd v Bratislave
prejudiciálne riešili otázku vlastníctva akcií, ktorá bola vyššie uvedeným rozhodnutím
Najvyššieho súdu právoplatne a s definitívnou platnosťou vyriešená tak, že žalobca, spolu
s ďalšími šiestimi akcionármi, platne nadobudol vlastníctvo k 82 ks akciám spoločnosti
TRANSPETROL. a. s. Najvyšší súd SR i Krajský súd v Bratislave neboli oprávnení riešiť
ako prejudiciálne otázku vlastníctva akcií, je tu prekážka res iudicata.“ .
7. Sťažovateľka zásah do svojho práva na spravodlivý proces odôvodňuje tým, že
krajský súd rozsudkom sp. zn. 17 Cb 119/03 z 20. júna 2013, ako aj s ním sa stotožniaci
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Obo 61/2013 z 19. novembra 2014 rozhodli odlišne
od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. M – Cdo 2/99 z 28. februára 2001 vydaného
v exekučnom konaní. Tento zásah považuje sťažovateľka za ústavne neudržateľný, pretože
sa tým narušil princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keď sa rovnaká situácia riešia
odlišne.
8. Súčasne na podporu svojej argumentácie o arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí
krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktoré riešili otázku vlastníctva dotknutých
akcií predchodcom sťažovateľky, sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu
č. k. II. ÚS 159/07 37 z 11. decembra 2007, podľa ktorého je vylúčené, aby zákonnosť
priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inom konaní. Napokon
sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza ako príklad aj rozhodnutia najvyššieho súdu v iných
obdobných veciach majúcich základ v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom
Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97 na cenné papiere obchodnej spoločnosti
TRANSPETROL, a. s., z ktorých by malo byť zrejmé konštatovanie najvyššieho súdu, že
vzhľadom na pre neho záväzné stanovisko ústavného súdu v náleze sp. zn. II. ÚS 159/07
z 11. decembra 2007 už nebude posudzovať otázku zákonnosti nadobudnutia akcií.
9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cb/119/2003
a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. 3 Obo/61/2013 porušili základné
právo spoločnosti DARTS spol. s r.o. Košice na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 17 Cb/119/2003 dňa
20.06.2013 a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Obo/61/2013 zo dňa 19.11.2014 a vracia
vec v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti DARTS, spol. s r.o. Košice priznáva náhradu trov konania v sume
296,44 Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť právnemu zástupcovi
JUDr. Monike Ilčišinovej, advokátke, so sídlom Herľanská 547, 093 03 Vranov nad Topľou,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu ...“
II.
10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K postupu krajského súdu a najvyššieho súdu
12. Sťažovateľka v prvom rade namieta neústavný postup krajského súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 17 Cb 119/03 a postup najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom
pod sp. zn. 3 Obo 61/2013 spočívajúci v tom, že najvyšší súd nenapravil pochybenie
krajského súdu, ktorý vo veci konal a meritórne rozhodol na pojednávaní konanom 20. júna
2013 aj napriek tomu, že z neúčasti na tomto pojednávaní sa sťažovateľka vopred
ospravedlnila a žiadala o jeho odročenie z dôvodu jej záujmu osobnej účasti, v dôsledku
čoho sťažovateľka považuje tento „... postup oboch súdov v konaní za odňatie možnosti
konať pred súdom“.
13. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom
na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode
porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická
osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.
14. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd
oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už
po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.
15. Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných práv a práva
v tom, že všeobecné súdy vec meritórne prerokovali a rozhodli bez toho, aby zohľadnili jej
požiadavku osobnej účasti na tomto procese, z neúčasti na ktorom sa z objektívnych
dôvodov včas ospravedlnila, čím jej v konečnom dôsledku týmto postupom mala byť odňatá
možnosť konať pred týmito súdmi, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala z tohto
dôvodu možnosť domáhať sa preskúmania postupu krajského súdu a najvyššieho súdu
využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237
písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom). Na základe podaného dovolania mohlo dôjsť k naplneniu účelu
sledovaného sťažovateľkou aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom, a to predovšetkým
k zrušeniu rozhodnutí označených súdov, pretože v rozsahu svojho preskúmavacieho
oprávnenia by sa dovolací súd v podstate musel vyrovnať s rovnakými argumentmi, aké
sťažovateľka uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
16. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný
právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní
(napr. I. ÚS 1/00, II. ÚS 31/00, I. ÚS 209/05), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím
ústavného súdu o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
17. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci
sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie
sťažnosti ústavnému súdu v tomto procesnom štádiu ešte pred rozhodnutím dovolacieho
súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý mala sťažovateľka k dispozícii, ako
predčasné (m. m. IV. ÚS 228/2010, IV. ÚS 311/2010), preto ústavný súd sťažnosť
sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K rozsudku krajského súdu
18. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. 17 Cb 119/03 z 20. júna 2013, podľa
názoru ústavného súdu aj v tomto prípade mala sťažovateľka možnosť domáhať sa jeho
vecného preskúmania, a to využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý
sťažovateľka napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj využila. Na základe sťažovateľkou
podaného odvolania sa tak najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia
odvolacieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obo 61/2013 musel
v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka
uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.
19. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom
prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
K rozsudku najvyššieho súdu
20. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3
Obo 61/2013 z 19. novembra 2014 ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru
považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).
21. Najvyšší súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:
„Predmetom odvolacieho konania je nárok žalobcu na náhradu škody vo forme
ušlého zisku, ktorý mal žalobcovi vzniknúť protiprávnym konaním žalovaného, ktoré spočíva
v nevyplatení dividend ako vlastníkovi 82 akcií a. s. TRANSPETROL...
Pokiaľ ide o vecný nárok odvolací súd vychádza z ustanovení Obchodného
zákonníka, podľa ktorého právny titul náhrady škody je konštruovaný ako následok
porušenia zmluvných povinností, preto je povinnosť na náhradu škody spojená s porušením
povinnosti zo záväzkového vzťahu (§ 373 Obchodný zákonník). Povinnosť na náhradu škody
vzniká splnením zákonom stanovených podmienok. Z ust. § 373 Obchodného zákonníka
vyplýva, že týmito podmienkami sú: vznik škody, porušenie povinnosti zo záväzkového
vzťahu, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením záväzkovej povinnosti a ten,
kto škodu spôsobil, nepreukázal existenciu liberačného dôvodu. Skutočnou škodou sa
všeobecne rozumie majetková ujma spočívajúca v zmenšení majetku existujúceho
pred porušením povinnosti, ktorá je vyčísliteľná v peniazoch alebo v peniazoch
nahraditeľná. Vznik škody vždy musí preukázať poškodený a právo na jej náhradu vznikne
až vtedy, ak škoda skutočne vznikla, pričom musí byť preukázaná jej výška. Škoda môže
vzniknúť i porušením mimozáväzkovej povinnosti, pričom Obchodný zákonník neobsahuje
osobitnú úpravu za škodu z porušenia všeobecne ustanovenej právnej povinnosti. Pre tieto
prípady platia obdobne ustanovenia § 373 a nasl. Obchodného zákonníka.
Podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody je
splnená vtedy, ak protiprávne konanie prípadne opomenutie je príčinou vzniku škody
a vznik škody následkom takéhoto konania, resp. opomenutia. Pri tom musí ísť o takú
súvislosť, keď škoda vzniká nutne ako následok porušenia konkrétnej právnej povinnosti.
Preto má príčinná súvislosť povahu vzťahu objektívneho, nezávislého na vôli a vedomí
osoby, ktorá právnu povinnosť porušila. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie
takéhoto vzťahu v konkrétnom prípade je na poškodenom. Úprava náhrady škody
spôsobenej porušením právnej povinnosti je v Obchodnom zákonníku založená
na objektívnej zodpovednosti. Objektívna zodpovednosť podľa § 373 Obchodného zákonníka
nie je zodpovednosť absolútna, pri ktorej by sa osoba, ktorá záväzkovú (alebo inú)
povinnosť porušila, nemohla zodpovednosti za vzniknutú škodu zbaviť a to za podmienok
stanovených Obchodným zákonníkom.
Základným princípom protiprávnosti úkonu je jednak porušenie povinnosti
stanovenej zmluvou (teda záväzkového vzťahu) alebo zákonom. V predmetnej veci žalovaný
realizoval správne rozhodnutie, ktorým MF SR ako štátny orgán vykonávajúci dozor
nad kapitálovým trhom (§ 83 ods. 2 zákona o cenných papieroch) uložilo žalovanému
vykonať opatrenia na nápravu zistených nedostatkov. Splnenie vykonateľného rozhodnutia
štátneho orgánu, ktoré bolo vydané postupom podľa zákona č. 71/1967 Zb. nemožno
považovať za protiprávne konanie. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaný proti uvedenému
rozhodnutiu nepodal opravný prostriedok, nemožno považovať za takú skutočnosť, ktorá by
zakladala zodpovednosť za škodu, pretože podanie opravného prostriedku je právom,
nie povinnosťou účastníka. V predmetnej veci je taktiež významná skutočnosť, že dňom
31. januára 2000 došlo k zmene podoby akcií emitenta a. s. TRANSPETROL Bratislava
zo zaknihovaných na listinné a z ust. § 11 ods. 1 zákona o cenných papieroch bol žalovaný
povinný do 30 dní odo dňa, keď dostal od emitenta oznámenie o premene akcií odovzdať
emitentovi výpis z jeho registra podľa § 63 ods. 1 písm. b/, a to v rozsahu evidovaných
údajov týkajúcich sa cenného papiera, ktorého podoba sa premieňa. Po splnení tejto
povinnosti už žalovaný nemohol vykonávať vo svojej evidencii bez pokynu emitenta žiadne
zápisy, ktoré by sa týkali cenného papiera, ktorého podoba sa premenila, resp. premieňa,
nakoľko zákonom daný charakter evidencie cenných papierov takýto postup neumožňuje.
Jedným z predpokladov nároku na náhradu škody je teda vznik škody ako majetkovej
ujmy vyčísliteľnej v peniazoch, a to buď vo forme skutočnej škody alebo ušlého zisku.
Ušlý zisk je v peniazoch vyjadriteľná majetková ujma, ktorá spočíva v tom, že nedošlo
k zväčšeniu majetku v dôsledku porušenia právnej povinnosti. V tejto veci ušlý zisk
predstavuje hodnotu dividendy, ktorá bola v roku 2002 vyplatená akcionárom a. s.
TRANSPETROL. Právo na podiel zo zisku je upravené v § 178 Obchodného zákonníka.
V tejto súvislosti nie je zanedbateľná vlastníckych práv v súvislosti s nárokom na náhradu
škody, nakoľko, ak žalobca uplatňuje právo na náhradu škody vo forme ušlého zisku
z nevyplatených dividend, nesporne by mal byť vlastníkom takýchto akcií. Žalobca
v priebehu konania nepreukázal, že mu predmetné akcie patria, teda aj nárok z ich
dividend. Pokiaľ sa odvoláva na nález Ústavného súdu II. ÚS 159/07 tento otázku
vlastníckych práv k predmetným 82 akciám neriešil. Keďže žalobca nepreukázal vlastnícky
vzťah k predmetným akciám, teda aj na dividendy nevyplatenie, ktorých považuje za škodu
ušlý zisk odvolací súd sa stotožnil s výrokom napadnutého rozsudku.“
22. Z citovaného je zrejmé, že základnou východiskovou premisou rozhodnutia
najvyššieho súdu je absencia splnenia základných predpokladov na uplatnenie si náhrady
škody z titulu ušlého zisku, tak ako si ju uplatnila sťažovateľka, resp. jej právny predchodca,
ktorý sa jej domáhal z dôvodu ním tvrdeného protiprávneho konania žalovaného
(v rozhodnej dobe – Strediska cenných papierov, a. s., Bratislava; v súčasnej dobe je
jeho právnym nástupcom Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., pozn.), ktoré
malo spočívať v tom, že žalovaný v dôsledku realizácie rozhodnutia ministerstva
č. k. 43/1998/SAN z 9. decembra 1998 odpísal z účtu právneho predchodcu sťažovateľky
82 kusov akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., pričom tento stav žalovaný
neobnovil ani po tom, ako malo byť toto označené rozhodnutie ministerstva z dôvodu jeho
nezákonnosti zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28. mája 2002.
V dôsledku uvedeného mal tak sťažovateľke, resp. jej právnemu predchodcovi ujsť zisk
z nevyplatenia dividend v roku 2002 za uvedených 82 ks akcií, ktorý si sťažovateľka
vyčíslila ako škodu.
23. Základnými predpokladmi na uplatnenie si nároku na náhradu škody, a to či už
vo forme skutočnej škody alebo vo forme ušlého zisku, je danosť protiprávneho konania
škodcu, vznik škody a priama príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním na jednej
strane a škodou na strane druhej, t. j. danosť takej bezprostrednej príčinnej súvislosti,
že škoda by nebola vznikla nebyť protiprávneho konania škodcu.
24. V danom prípade najvyšší súd a pred ním krajský súd dospeli k záveru,
že konanie žalovaného, ktorý z účtu sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu odpísal
82 kusov akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., nemožno kvalifikovať ako
protiprávne, pretože týmto úkonom žalovaný iba realizoval vykonateľné rozhodnutie
štátneho orgánu (ministerstva) vydaného v správnom konaní. V tejto súvislosti sa žiada
podotknúť, že už aj z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 174/2012 zo 14. júna 2012
o inej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že označené správne rozhodnutie ministerstva bolo
síce zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 143/01 z 28. mája 2002, avšak nie
z dôvodu jeho nezákonnosti, tak ako to tvrdí sťažovateľka, ale z dôvodu nepredloženia
administratívneho spisu, t. j. bolo zrušené nie pre jeho vecnú nesprávnosť alebo
nezákonnosť, ale pre jeho nepreskúmateľnosť kvôli uvedenému procesnému pochybeniu,
kvôli ktorému bola vec vrátená ministerstvu, ktoré však už nové rozhodnutie nevydalo
z dôvodu prenosu kompetencie štátneho dozoru nad kapitálovým trhom z ministerstva
na Úrad pre finančný trh (zákonom č. 329/2000 Z. z. o Úrade pre finančný trh a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorý však sťažovateľka ako
škodcu neoznačila.
25. Vzhľadom na uvedené tak nebol preukázaný protiprávny postup žalovaného
(Strediska cenných papierov a. s., Bratislava), ktorého sťažovateľka v skúmanom konaní
označila za škodcu, t. j. za pôvodcu a príčinu jej vzniknutej škody, takže už z tohto dôvodu
absencie jedného z elementárnych predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody,
tak ako ho sťažovateľka vo svojej žalobe naformulovala, možno závery najvyššieho súdu
považovať za logické, majúce základ vo vykonanom dokazovaní a za ústavne udržateľné.
26. Z rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že skúmal aj naplnenie ďalšieho
z podstatných predpokladov na uplatnenie si nároku na náhradu škody sťažovateľkou, a to
vznik samotnej škody, ktorú sťažovateľka zadefinovala ako jej ušlý zisk, o ktorý sa mohol
zväčšiť jej majetok a ktorý mal predstavovať sumu jej nevyplatených dividend za rok 2002
z akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., ktorých vlastníctvo však sťažovateľka
v konaní nepreukázala napr. ich predložením (oznámením ich podstatných identifikačných
znakov) alebo predložením zoznamu akcionárov, v ktorom by bola zapísaná. Pokiaľ sa
v tomto smere, t. j. pre účely preukázania svojho vlastníctva k dotknutým akciám,
sťažovateľka ako dôkazu dovolávala rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 159/07
z 11. decembra 2007, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v exekučnom konaní,
v ktorom mala sťažovateľka údajne dotknuté akcie nadobudnúť sp. zn. M – Cdo 2/99
z 28. februára 2001, prípadne iných v sťažnosti označených rozhodnutí najvyššieho súdu,
ústavný súd v tejto súvislosti podotýka, že pokiaľ ide o označený nález ústavného súdu,
najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom uviedol, že v tomto konaní nebola
predmetom konania hmotnoprávna otázka určenia vlastníctva sporných akcií obchodnej
spoločnosti TRANSPETROL, a. s., ale otázka ochrany práv a slobôd sťažovateľa.
27. Pokiaľ sa v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. M – Cdo 2/99
z 28. februára 2001 o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vydaným
v exekučnom konaní sťažovateľka dovoláva založenia prekážky res iudicata vo veci
posúdenia otázky vlastníckeho práva k sporným akciám obchodnej spoločnosti
TRANSPETROL, a. s, ústavný súd podotýka, že táto otázka bola predmetom ústavného
prieskumu už aj v konaní sp. zn. II. ÚS 586/2015, podľa ktorého označeným rozhodnutím
exekučného súdu nemohla byť založená prekážka res iudicata v naznačenom smere, pretože
predmetom konania najvyššieho súdu sp. zn. M – Cdo 2/99 „... nebola otázka nadobudnutia
akcií vedľajšieho účastníka (rozumej obchodnú spoločnosť TRANSPETROL, a. s., pozn.)
niektorým zo žalobcov v tomto konaní, v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto veci netvorí
prekážku res iudicata.“, pre posúdenie vlastníctva akcií obchodnej spoločnosti
TRANSPETROL, a. s. Najvyšší súd sa v označenom rozhodnutí vydanom v exekučnom
konaní vecne nezaoberal otázkou vlastníctva sporných akcií a svoje rozhodnutie založil iba
na konštatovaní, že v exekučnom konaní je navrátenie do predošlého stavu vylúčené,
a preto aj „... prípadným zrušením mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia by
sa na veci nič nemenilo“. Inými slovami, najvyšší súd iba naznačil, že ak by sa aj vecne
zaoberal otázkou vlastníctva akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., tak ako sa
toho domáhal v mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor, tak či už v prípade kladného
alebo záporného posúdenia tejto otázky vlastníctva, by toto posúdenie nemalo žiadny vplyv
na stav veci, pretože v exekučnom konaní je navrátenie do predošlého stavu neprípustné.
Toto ustanovenie vyjadruje nemožnosť navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní,
ak by došlo pri exekúcii k prevodu veci (majetku) alebo práv, ktoré neprináležia povinnému
(čo nebol daný prípad, pozn.) na vydražiteľa, ktorý by ich nadobudol v dobrej viere s cieľom
chrániť jeho postavenie v exekučnom konaní ako osoby, ktorá dobromyseľne nadobudla
určité práva, hoci aj od nevlastníka. Aby ale bolo možné aplikovať toto ustanovenie, musí
byť naplnená skutočnosť, že práva vydražiteľa v exekúcii platne vznikli, čím práva
povinného platne zanikli. Avšak keďže došlo v rámci exekúcie k predaju akcií obchodnej
spoločnosti TRANSPETROL, a. s., napriek zákonnému zákazu ich exekúcie (§ 114
Exekučného poriadku), pretože mohli byť len vo vlastníctve štátu, nedošlo k tomu, čo inak
exekúcia predajom veci spôsobuje, a to k vzniku vlastníckeho práva vydražiteľa a k zániku
vlastníckeho práva povinného.
28. Vzhľadom na uvedené ústavne udržateľné závery najvyššieho súdu, podľa ktorých
sťažovateľka uplatňujúca si nárok na náhradu škody ako poškodená neuniesla dôkazné
bremeno a nepreukázala existenciu ani jedného z predpokladov na jej uplatnenie a ktoré
podľa ústavného súdu nemožno považovať za rozporuplné, svojvoľné, neodôvodnené alebo
také, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,
ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu)
už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.
30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých
rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd
o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015