Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 446/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2,

Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátska kancelária,

Herľanská 547, Vranou nad Topľou, vo veci namietaného porušenia základného práva na

ochranu vlastníckeho práva zaručeného v ,

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. júna 2013, ako aj postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 19. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DARTS, spol. s r. o., Brigádnická 2, Košice

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na ochranu

vlastníckeho práva zaručeného v (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 20. júna

2013, ako aj postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 19. novembra 2014.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom krajským súdom

pod sp. zn. sa pôvodný žalobca (predchodca sťažovateľky) domáhal

od žalovaného (Strediska cenných papierov, a. s., Bratislava; v súčasnej dobe je jeho

právnym nástupcom Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., pozn.) zaplatenia sumy

10 000 Sk s prísl. z titulu náhrady škody, ktorá mala pôvodnému žalobcovi ako vlastníkovi

82 ks akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., vzniknúť v dôsledku postupu

žalovaného, ktorý na základe rozhodnutia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“) č. k. 43/1998/SAN z 9. decembra 1998 tieto akcie najskôr odpísal z účtu

pôvodného žalobcu, avšak po tom, ako najvyšší súd svojím rozhodnutím sp. zn.

z 28. mája 2002 označené rozhodnutie ministerstva zrušil, žalovaný už v tomto smere

nápravu v evidencii cenných papierov nezjednal a predmetné akcie už pôvodnému

žalobcovi na účet nepripísal, tak aby navodil „... stav pred vydaním zrušeného rozhodnutia

ministerstva...“, v dôsledku čoho mu v roku 2002 neboli z nich vyplatené dividendy.

Zmluvou o postúpení pohľadávky z 30. augusta 2005 pôvodný žalobca postúpil predmetnú

pohľadávku voči žalovanému sťažovateľke, ktorá sa v dôsledku krajským súdom povolenej

zámeny účastníkov konania stala účastníčkou tohto konania na strane žalobcu.

3. Krajský súd najprv rozsudkom sp. zn. zo 7. marca 2007 žalobe

vyhovel, avšak po jeho zrušení odvolacím súdom novým rozsudkom z 20. júna 2013 žalobu

sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Tento záver potvrdil svojím rozsudkom sp. zn. 3

Obo 61/2013 z 19. novembra 2014 aj najvyšší súd. Sťažnosťou podanou ústavnému súdu

sťažovateľka napáda v označených konaniach postup krajského súdu a postup najvyššieho

súdu a tiež aj ich rozhodnutia v tejto veci.

4. Pokiaľ ide o namietaný postup, sťažovateľka „... považuje postup oboch súdov

v konaní za odňatie možnosti konať pred súdom“, pretože krajský súd vo veci rozhodol

na pojednávaní konanom 20. júna 2013 napriek tomu, že sťažovateľka včas ospravedlnila

svoju neúčasť na tomto pojednávaní z dôvodu vopred dlhodobo plánovanej zahraničnej

dovolenky v tomto termíne, a preto žiadala o jeho odročenie, pričom najvyšší súd

v odvolacom konaní tento postup krajského súdu verifikoval a „... navyše uviedol, že

predvolanie na pojednávanie bolo žalobcovi doručené s dostatočným časovým predstihom“.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Nemožno hovoriť o dostatočnom časovom predstihu, ak predvolanie je doručené

10 dní pred pojednávaním. Sťažovateľ sa chcel osobne zúčastniť pojednávania, nemal

právne zastúpenie a je jediným konateľom spoločnosti. Namiesto odročenia pojednávania

Krajský súd v Bratislave vyhodnotil naplánovanú dovolenku jediného konateľa sťažovateľa

vo februári 2015 ako obštrukciu a podľa súdu konateľ mal predvídať, že 20. júna 2015 bude

vytýčené pojednávanie a keď plánoval dovolenku vo februári 2015...“

5. V súvislosti s rozhodnutiami krajského súdu sp. zn. z 20. júna 2013,

ako aj najvyššieho súdu sp. zn. z 19. novembra 2014 sťažovateľka

argumentuje arbitrárnosťou ich záveru o nedostatku aktívnej legitimácie na jej strane a jej

predchodcu, „... na uplatnenie akýchkoľvek akcionárskych práv...“, pretože podľa súdov

nepreukázali vlastníctvo 82 kusov akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka poukazuje, že už z listinného dôkazu (výpis z účtu

majiteľa cenných papierov z 9. októbra 1998) predloženého jej predchodcom malo vyplývať,

že bol vlastníkom predmetných akcií, ktoré mal do vlastníctva nadobudnúť v exekučnom

konaní vedenom Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97, pričom

v konaní o mimoriadnom dovolaní podanom v tomto exekučnom konaní generálnym

prokurátorom Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“), ktoré bolo založené

na tvrdení, „... že akcie v čase exekúcie mohli byť len vo výlučnom vlastníctve Slovenskej

republiky...“, najvyšší súd v rozhodnutí o tomto mimoriadnom dovolaní sp. zn. M – Cdo

2/99 z 28. februára 2001 konštatoval:

„Exekúcia sa mohla uskutočniť aj predajom cenných papierov. Po tomto úkone

exekútorka vrátila 29. októbra 1998 Okresnému súdu vo Vranove nad Topľou ním vydané

poverenie na vykonanie exekúcie č. 5713003605. Tým sa exekučné konanie skončilo

a pretože v zmysle § 61 Exekučného poriadku navrátenie do predošlého stavu je

v exekučnom konaní vylúčené, prípadným zrušením mimoriadnym dovolaním napadnutého

rozhodnutia by sa na veci nič nezmenilo.“

6. Podľa sťažovateľky napriek uvedenému konštatovaniu najvyššieho súdu

v rozsudku sp. zn. M – Cdo 2/99 z 28. februára 2001, ktorým mal najvyšší súd

podľa sťažovateľky potvrdiť zákonnosť exekúcie a záväzne posúdiť otázku vlastníctva

sporných akcií predchodcom sťažovateľky, „... Najvyšší súd SR i Krajsky súd v Bratislave

prejudiciálne riešili otázku vlastníctva akcií, ktorá bola vyššie uvedeným rozhodnutím

Najvyššieho súdu právoplatne a s definitívnou platnosťou vyriešená tak, že žalobca, spolu

s ďalšími šiestimi akcionármi, platne nadobudol vlastníctvo k 82 ks akciám spoločnosti

TRANSPETROL. a. s. Najvyšší súd SR i Krajský súd v Bratislave neboli oprávnení riešiť

ako prejudiciálne otázku vlastníctva akcií, je tu prekážka res iudicata.“ .

7. Sťažovateľka zásah do svojho práva na spravodlivý proces odôvodňuje tým, že

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2013, ako aj s ním sa stotožniaci

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 19. novembra 2014 rozhodli odlišne

od rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. M – Cdo 2/99 z 28. februára 2001 vydaného

v exekučnom konaní. Tento zásah považuje sťažovateľka za ústavne neudržateľný, pretože

sa tým narušil princíp predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, keď sa rovnaká situácia riešia

odlišne.

8. Súčasne na podporu svojej argumentácie o arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí

krajského súdu, ako aj najvyššieho súdu, ktoré riešili otázku vlastníctva dotknutých

akcií predchodcom sťažovateľky, sťažovateľka poukázala na nález ústavného súdu

č. k. z 11. decembra 2007, podľa ktorého je vylúčené, aby zákonnosť

priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu otázku súd v inom konaní. Napokon

sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza ako príklad aj rozhodnutia najvyššieho súdu v iných

obdobných veciach majúcich základ v exekučnom konaní vedenom Okresným súdom

Vranov nad Topľou pod sp. zn. Er 3143/97 na cenné papiere obchodnej spoločnosti

TRANSPETROL, a. s., z ktorých by malo byť zrejmé konštatovanie najvyššieho súdu, že

vzhľadom na pre neho záväzné stanovisko ústavného súdu v náleze sp. zn.

z 11. decembra 2007 už nebude posudzovať otázku zákonnosti nadobudnutia akcií.

9. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní pod sp. zn. porušili základné

právo spoločnosti DARTS spol. s r.o. Košice na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, právo vlastniť majetok podľa SR a Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. dňa

20.06.2013 a Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. zo dňa 19.11.2014 a vracia

vec v rozsahu zrušenia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Spoločnosti DARTS, spol. s r.o. Košice priznáva náhradu trov konania v sume

296,44 Eur, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť právnemu zástupcovi

JUDr. Monike Ilčišinovej, advokátke, so sídlom Herľanská 547, 093 03 Vranov nad Topľou,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu ...“

II.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K postupu krajského súdu a najvyššieho súdu

12. Sťažovateľka v prvom rade namieta neústavný postup krajského súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a postup najvyššieho súdu v odvolacom konaní vedenom

pod sp. zn. spočívajúci v tom, že najvyšší súd nenapravil pochybenie

krajského súdu, ktorý vo veci konal a meritórne rozhodol na pojednávaní konanom 20. júna

2013 aj napriek tomu, že z neúčasti na tomto pojednávaní sa sťažovateľka vopred

ospravedlnila a žiadala o jeho odročenie z dôvodu jej záujmu osobnej účasti, v dôsledku

čoho sťažovateľka považuje tento „... postup oboch súdov v konaní za odňatie možnosti

konať pred súdom“.

13. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vzhľadom

na princíp subsidiarity („ak... nerozhoduje iný súd“), ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , môže ústavný súd poskytnúť ochranu konkrétnemu právu alebo slobode

porušenie ktorých je namietané, iba vtedy, ak sa ich ochrany fyzická osoba alebo právnická

osoba nemôže domôcť v žiadnom inom konaní pred súdnymi orgánmi Slovenskej republiky.

14. Inými slovami, pokiaľ je o ochrane sťažovateľkou označených práv alebo slobôd

oprávnený konať alebo rozhodovať iný všeobecný súd, ústavný súd jej sťažnosť už

po predbežnom prerokovaní odmietne pre nedostatok svojej právomoci.

15. Keďže sťažovateľka vidí porušenie ňou označených základných práv a práva

v tom, že všeobecné súdy vec meritórne prerokovali a rozhodli bez toho, aby zohľadnili jej

požiadavku osobnej účasti na tomto procese, z neúčasti na ktorom sa z objektívnych

dôvodov včas ospravedlnila, čím jej v konečnom dôsledku týmto postupom mala byť odňatá

možnosť konať pred týmito súdmi, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľka mala z tohto

dôvodu možnosť domáhať sa preskúmania postupu krajského súdu a najvyššieho súdu

využitím mimoriadneho opravného prostriedku, a to dovolania z dôvodu uvedeného v § 237

písm. f) (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom). Na základe podaného dovolania mohlo dôjsť k naplneniu účelu

sledovaného sťažovateľkou aj v konaní o sťažnosti pred ústavným súdom, a to predovšetkým

k zrušeniu rozhodnutí označených súdov, pretože v rozsahu svojho preskúmavacieho

oprávnenia by sa dovolací súd v podstate musel vyrovnať s rovnakými argumentmi, aké

sťažovateľka uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

16. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že ústavný súd považuje dovolanie za účinný

právny prostriedok ochrany základných práv a slobôd v občianskoprávnom konaní

(napr. , , ), preto ho nemožno nahradiť rozhodnutím

ústavného súdu o sťažnosti podľa .

17. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu v tomto procesnom štádiu ešte pred rozhodnutím dovolacieho

súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý mala sťažovateľka k dispozícii, ako

predčasné (m. m. , ), preto ústavný súd sťažnosť

sťažovateľky v tejto časti už po jej predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej

právomoci na jej prerokovanie ( ).

K rozsudku krajského súdu

18. Pokiaľ ide o rozsudok krajského súdu sp. zn. z 20. júna 2013, podľa

názoru ústavného súdu aj v tomto prípade mala sťažovateľka možnosť domáhať sa jeho

vecného preskúmania, a to využitím riadneho opravného prostriedku (odvolania), ktorý

sťažovateľka napokon (ako to vyplýva aj zo sťažnosti) aj využila. Na základe sťažovateľkou

podaného odvolania sa tak najvyšší súd v rozsahu svojho preskúmavacieho oprávnenia

odvolacieho súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. musel

v podstate vyrovnať s rovnakými skutkovými a právnymi argumentmi, aké sťažovateľka

uvádza aj v konaní pred ústavným súdom.

19. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (,

), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky aj v tejto časti už po jej predbežnom

prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

K rozsudku najvyššieho súdu

20. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3

Obo 61/2013 z 19. novembra 2014 ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru

považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody ().

21. Najvyšší súd svoj rozsudok v podstatnej časti odôvodnil takto:

„Predmetom odvolacieho konania je nárok žalobcu na náhradu škody vo forme

ušlého zisku, ktorý mal žalobcovi vzniknúť protiprávnym konaním žalovaného, ktoré spočíva

v nevyplatení dividend ako vlastníkovi 82 akcií a. s. TRANSPETROL...

Pokiaľ ide o vecný nárok odvolací súd vychádza z ustanovení Obchodného

zákonníka, podľa ktorého právny titul náhrady škody je konštruovaný ako následok

porušenia zmluvných povinností, preto je povinnosť na náhradu škody spojená s porušením

povinnosti zo záväzkového vzťahu ( ). Povinnosť na náhradu škody

vzniká splnením zákonom stanovených podmienok. Z ust.

vyplýva, že týmito podmienkami sú: vznik škody, porušenie povinnosti zo záväzkového

vzťahu, príčinná súvislosť medzi vznikom škody a porušením záväzkovej povinnosti a ten,

kto škodu spôsobil, nepreukázal existenciu liberačného dôvodu. Skutočnou škodou sa

všeobecne rozumie majetková ujma spočívajúca v zmenšení majetku existujúceho

pred porušením povinnosti, ktorá je vyčísliteľná v peniazoch alebo v peniazoch

nahraditeľná. Vznik škody vždy musí preukázať poškodený a právo na jej náhradu vznikne

až vtedy, ak škoda skutočne vznikla, pričom musí byť preukázaná jej výška. Škoda môže

vzniknúť i porušením mimozáväzkovej povinnosti, pričom neobsahuje

osobitnú úpravu za škodu z porušenia všeobecne ustanovenej právnej povinnosti. Pre tieto

prípady platia obdobne ustanovenia a nasl. .

Podmienka príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody je

splnená vtedy, ak protiprávne konanie prípadne opomenutie je príčinou vzniku škody

a vznik škody následkom takéhoto konania, resp. opomenutia. Pri tom musí ísť o takú

súvislosť, keď škoda vzniká nutne ako následok porušenia konkrétnej právnej povinnosti.

Preto má príčinná súvislosť povahu vzťahu objektívneho, nezávislého na vôli a vedomí

osoby, ktorá právnu povinnosť porušila. Dôkazné bremeno na preukázanie existencie

takéhoto vzťahu v konkrétnom prípade je na poškodenom. Úprava náhrady škody

spôsobenej porušením právnej povinnosti je v založená

na objektívnej zodpovednosti. Objektívna zodpovednosť podľa

nie je zodpovednosť absolútna, pri ktorej by sa osoba, ktorá záväzkovú (alebo inú)

povinnosť porušila, nemohla zodpovednosti za vzniknutú škodu zbaviť a to za podmienok

stanovených .

Základným princípom protiprávnosti úkonu je jednak porušenie povinnosti

stanovenej zmluvou (teda záväzkového vzťahu) alebo zákonom. V predmetnej veci žalovaný

realizoval správne rozhodnutie, ktorým MF SR ako štátny orgán vykonávajúci dozor

nad kapitálovým trhom (§ 83 ods. 2 zákona o cenných papieroch) uložilo žalovanému

vykonať opatrenia na nápravu zistených nedostatkov. Splnenie vykonateľného rozhodnutia

štátneho orgánu, ktoré bolo vydané postupom podľa nemožno

považovať za protiprávne konanie. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalovaný proti uvedenému

rozhodnutiu nepodal opravný prostriedok, nemožno považovať za takú skutočnosť, ktorá by

zakladala zodpovednosť za škodu, pretože podanie opravného prostriedku je právom,

nie povinnosťou účastníka. V predmetnej veci je taktiež významná skutočnosť, že dňom

31. januára 2000 došlo k zmene podoby akcií emitenta a. s. TRANSPETROL Bratislava

zo zaknihovaných na listinné a z ust. § 11 ods. 1 zákona o cenných papieroch bol žalovaný

povinný do 30 dní odo dňa, keď dostal od emitenta oznámenie o premene akcií odovzdať

emitentovi výpis z jeho registra podľa § 63 ods. 1 písm. b/, a to v rozsahu evidovaných

údajov týkajúcich sa cenného papiera, ktorého podoba sa premieňa. Po splnení tejto

povinnosti už žalovaný nemohol vykonávať vo svojej evidencii bez pokynu emitenta žiadne

zápisy, ktoré by sa týkali cenného papiera, ktorého podoba sa premenila, resp. premieňa,

nakoľko zákonom daný charakter evidencie cenných papierov takýto postup neumožňuje.

Jedným z predpokladov nároku na náhradu škody je teda vznik škody ako majetkovej

ujmy vyčísliteľnej v peniazoch, a to buď vo forme skutočnej škody alebo ušlého zisku.

Ušlý zisk je v peniazoch vyjadriteľná majetková ujma, ktorá spočíva v tom, že nedošlo

k zväčšeniu majetku v dôsledku porušenia právnej povinnosti. V tejto veci ušlý zisk

predstavuje hodnotu dividendy, ktorá bola v roku 2002 vyplatená akcionárom a. s.

TRANSPETROL. Právo na podiel zo zisku je upravené v .

V tejto súvislosti nie je zanedbateľná vlastníckych práv v súvislosti s nárokom na náhradu

škody, nakoľko, ak žalobca uplatňuje právo na náhradu škody vo forme ušlého zisku

z nevyplatených dividend, nesporne by mal byť vlastníkom takýchto akcií. Žalobca

v priebehu konania nepreukázal, že mu predmetné akcie patria, teda aj nárok z ich

dividend. Pokiaľ sa odvoláva na nález Ústavného súdu tento otázku

vlastníckych práv k predmetným 82 akciám neriešil. Keďže žalobca nepreukázal vlastnícky

vzťah k predmetným akciám, teda aj na dividendy nevyplatenie, ktorých považuje za škodu

ušlý zisk odvolací súd sa stotožnil s výrokom napadnutého rozsudku.“

22. Z citovaného je zrejmé, že základnou východiskovou premisou rozhodnutia

najvyššieho súdu je absencia splnenia základných predpokladov na uplatnenie si náhrady

škody z titulu ušlého zisku, tak ako si ju uplatnila sťažovateľka, resp. jej právny predchodca,

ktorý sa jej domáhal z dôvodu ním tvrdeného protiprávneho konania žalovaného

(v rozhodnej dobe – Strediska cenných papierov, a. s., Bratislava; v súčasnej dobe je

jeho právnym nástupcom Centrálny depozitár cenných papierov SR, a. s., pozn.), ktoré

malo spočívať v tom, že žalovaný v dôsledku realizácie rozhodnutia ministerstva

č. k. 43/1998/SAN z 9. decembra 1998 odpísal z účtu právneho predchodcu sťažovateľky

82 kusov akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., pričom tento stav žalovaný

neobnovil ani po tom, ako malo byť toto označené rozhodnutie ministerstva z dôvodu jeho

nezákonnosti zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2002.

V dôsledku uvedeného mal tak sťažovateľke, resp. jej právnemu predchodcovi ujsť zisk

z nevyplatenia dividend v roku 2002 za uvedených 82 ks akcií, ktorý si sťažovateľka

vyčíslila ako škodu.

23. Základnými predpokladmi na uplatnenie si nároku na náhradu škody, a to či už

vo forme skutočnej škody alebo vo forme ušlého zisku, je danosť protiprávneho konania

škodcu, vznik škody a priama príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním na jednej

strane a škodou na strane druhej, t. j. danosť takej bezprostrednej príčinnej súvislosti,

že škoda by nebola vznikla nebyť protiprávneho konania škodcu.

24. V danom prípade najvyšší súd a pred ním krajský súd dospeli k záveru,

že konanie žalovaného, ktorý z účtu sťažovateľky, resp. jej právneho predchodcu odpísal

82 kusov akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., nemožno kvalifikovať ako

protiprávne, pretože týmto úkonom žalovaný iba realizoval vykonateľné rozhodnutie

štátneho orgánu (ministerstva) vydaného v správnom konaní. V tejto súvislosti sa žiada

podotknúť, že už aj z rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. zo 14. júna 2012

o inej sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že označené správne rozhodnutie ministerstva bolo

síce zrušené rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. z 28. mája 2002, avšak nie

z dôvodu jeho nezákonnosti, tak ako to tvrdí sťažovateľka, ale z dôvodu nepredloženia

administratívneho spisu, t. j. bolo zrušené nie pre jeho vecnú nesprávnosť alebo

nezákonnosť, ale pre jeho nepreskúmateľnosť kvôli uvedenému procesnému pochybeniu,

kvôli ktorému bola vec vrátená ministerstvu, ktoré však už nové rozhodnutie nevydalo

z dôvodu prenosu kompetencie štátneho dozoru nad kapitálovým trhom z ministerstva

na Úrad pre finančný trh ( o Úrade pre finančný trh a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), ktorý však sťažovateľka ako

škodcu neoznačila.

25. Vzhľadom na uvedené tak nebol preukázaný protiprávny postup žalovaného

(Strediska cenných papierov a. s., Bratislava), ktorého sťažovateľka v skúmanom konaní

označila za škodcu, t. j. za pôvodcu a príčinu jej vzniknutej škody, takže už z tohto dôvodu

absencie jedného z elementárnych predpokladov na priznanie nároku na náhradu škody,

tak ako ho sťažovateľka vo svojej žalobe naformulovala, možno závery najvyššieho súdu

považovať za logické, majúce základ vo vykonanom dokazovaní a za ústavne udržateľné.

26. Z rozhodnutia najvyššieho súdu však vyplýva, že skúmal aj naplnenie ďalšieho

z podstatných predpokladov na uplatnenie si nároku na náhradu škody sťažovateľkou, a to

vznik samotnej škody, ktorú sťažovateľka zadefinovala ako jej ušlý zisk, o ktorý sa mohol

zväčšiť jej majetok a ktorý mal predstavovať sumu jej nevyplatených dividend za rok 2002

z akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., ktorých vlastníctvo však sťažovateľka

v konaní nepreukázala napr. ich predložením (oznámením ich podstatných identifikačných

znakov) alebo predložením zoznamu akcionárov, v ktorom by bola zapísaná. Pokiaľ sa

v tomto smere, t. j. pre účely preukázania svojho vlastníctva k dotknutým akciám,

sťažovateľka ako dôkazu dovolávala rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

z 11. decembra 2007, ako aj rozhodnutia najvyššieho súdu vydaného v exekučnom konaní,

v ktorom mala sťažovateľka údajne dotknuté akcie nadobudnúť sp. zn. M – Cdo 2/99

z 28. februára 2001, prípadne iných v sťažnosti označených rozhodnutí najvyššieho súdu,

ústavný súd v tejto súvislosti podotýka, že pokiaľ ide o označený nález ústavného súdu,

najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom uviedol, že v tomto konaní nebola

predmetom konania hmotnoprávna otázka určenia vlastníctva sporných akcií obchodnej

spoločnosti TRANSPETROL, a. s., ale otázka ochrany práv a slobôd sťažovateľa.

27. Pokiaľ sa v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. M – Cdo 2/99

z 28. februára 2001 o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora vydaným

v exekučnom konaní sťažovateľka dovoláva založenia prekážky res iudicata vo veci

posúdenia otázky vlastníckeho práva k sporným akciám obchodnej spoločnosti

TRANSPETROL, a. s, ústavný súd podotýka, že táto otázka bola predmetom ústavného

prieskumu už aj v konaní sp. zn. , podľa ktorého označeným rozhodnutím

exekučného súdu nemohla byť založená prekážka res iudicata v naznačenom smere, pretože

predmetom konania najvyššieho súdu sp. zn. M – Cdo 2/99 „... nebola otázka nadobudnutia

akcií vedľajšieho účastníka (rozumej obchodnú spoločnosť TRANSPETROL, a. s., pozn.)

niektorým zo žalobcov v tomto konaní, v dôsledku čoho rozhodnutie v tejto veci netvorí

prekážku res iudicata.“, pre posúdenie vlastníctva akcií obchodnej spoločnosti

TRANSPETROL, a. s. Najvyšší súd sa v označenom rozhodnutí vydanom v exekučnom

konaní vecne nezaoberal otázkou vlastníctva sporných akcií a svoje rozhodnutie založil iba

na konštatovaní, že v exekučnom konaní je navrátenie do predošlého stavu vylúčené,

a preto aj „... prípadným zrušením mimoriadnym dovolaním napadnutého rozhodnutia by

sa na veci nič nemenilo“. Inými slovami, najvyšší súd iba naznačil, že ak by sa aj vecne

zaoberal otázkou vlastníctva akcií obchodnej spoločnosti TRANSPETROL, a. s., tak ako sa

toho domáhal v mimoriadnom dovolaní generálny prokurátor, tak či už v prípade kladného

alebo záporného posúdenia tejto otázky vlastníctva, by toto posúdenie nemalo žiadny vplyv

na stav veci, pretože v exekučnom konaní je navrátenie do predošlého stavu neprípustné.

Toto ustanovenie vyjadruje nemožnosť navrátenia do predošlého stavu v exekučnom konaní,

ak by došlo pri exekúcii k prevodu veci (majetku) alebo práv, ktoré neprináležia povinnému

(čo nebol daný prípad, pozn.) na vydražiteľa, ktorý by ich nadobudol v dobrej viere s cieľom

chrániť jeho postavenie v exekučnom konaní ako osoby, ktorá dobromyseľne nadobudla

určité práva, hoci aj od nevlastníka. Aby ale bolo možné aplikovať toto ustanovenie, musí

byť naplnená skutočnosť, že práva vydražiteľa v exekúcii platne vznikli, čím práva

povinného platne zanikli. Avšak keďže došlo v rámci exekúcie k predaju akcií obchodnej

spoločnosti TRANSPETROL, a. s., napriek zákonnému zákazu ich exekúcie (§ 114

Exekučného poriadku), pretože mohli byť len vo vlastníctve štátu, nedošlo k tomu, čo inak

exekúcia predajom veci spôsobuje, a to k vzniku vlastníckeho práva vydražiteľa a k zániku

vlastníckeho práva povinného.

28. Vzhľadom na uvedené ústavne udržateľné závery najvyššieho súdu, podľa ktorých

sťažovateľka uplatňujúca si nárok na náhradu škody ako poškodená neuniesla dôkazné

bremeno a nepreukázala existenciu ani jedného z predpokladov na jej uplatnenie a ktoré

podľa ústavného súdu nemožno považovať za rozporuplné, svojvoľné, neodôvodnené alebo

také, ktoré by mali za následok arbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu)

už po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú odmietol (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

29. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

30. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutých

rozhodnutí, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania sú viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd

o tých častiach sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015